Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_15Co-122-2022.pdf
PDF · 124.79 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/122/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Galla a členov senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Klaudie Koskovej, v spore žalobcu: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, o zaplatenie 91 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 16C/44/2022-71 zo dňa 7. októbra 2022, takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e. II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Lučenec, ako súd prvej inštancie, odvolaním napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu voči žalovanému, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 91 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy od 17.08.2020 do zaplatenia. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalovanému bola dňa 17.07.2020 vystavená faktúra č. XXXXXXXXXX v sume 91 EUR s dátumom splatnosti do 16.08.2020 za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení SOREA hotel Hutník II., Tatranské Matliare za obdobie od 02.05.2020 do 09.05.2020. Svoj nárok odvodzoval z ustanovenia § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o ochrane verejného zdravia“). Žalobca tiež uviedol, že vláda SR vyhlásila podľa § 8 zák. č. 42/1994 Z. z. počnúc dňom 12.03.2020 od 06:00 hod. mimoriadnu situáciu. Úrad verejného zdravotníctva (ďalej aj "UVZ") podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona o ochrane verejného zdravia v znení platnom rozhodnom čase nariadil podľa § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. e) zákona opatrenie č. OLP/2595/2020 zo dňa 15.03.2020, ktoré v bode d) opatrením č. OLP/2596/2020 zo dňa 16.03.2020 zmenil tak, že všetkým osobám, ktoré sa od 16.03.2020 od 06:00 hod. ako zorganizované skupiny vrátili z postihnutých oblastí zahraničia na územie SR alebo o repatriácii ktorých na územie SR sa rozhodne, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra SR na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky COVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej dobe 14 dní. Zdôraznil, že nariadenie izolácie formou jednotlivých opatrení nepatrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra SR. Poukázal ďalej na § 58 ods. 2 a § 51 zákona o ochrane verejného zdravia.
2. Okresný súd pri rozhodovaní o nároku žalobcu dospel k záveru, že nárok nie je dôvodný a žalobca neuniesol bremeno tvrdenia preukazujúce odôvodnenosť podanej žaloby. Pri rozhodovaní prihliadol na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 4/2021-136 zo dňa 08.12.2021, z ktorého vyplýva záver, že v § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia síce nie sú ustanovené žiadne povinnosti, pretože toto ustanovenie obsahuje len vymenovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam
a sám osebe nemá priame právne účinky, avšak tie nastávajú v prípade, ak sú spojené s v tom čase účinnom oprávnení ÚVZ nariadiť opatrenia podľa § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia. Podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia bolo účelom zákonodarcu, aby osoby, ktoré sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením ÚVZ znášali náklady s tým spojené. Toto ustanovenie však a priori nezakladá možnosť domáhať sa úhrady nákladov medzi „poskytovateľom služieb“ a jeho prijímateľom – osobou povinnou plniť povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia. Uvedené ust. § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu, ktorý tieto povinnosti fyzickej osobe (žalovanému) uložil a povinnostiach fyzickej osoby znášať náklady s tým spojené. Žalobca v konaní netvrdil a nepreukázal, že bol poskytovateľom ubytovania a stravy pre žalovaného, resp. že bol prevádzkovateľom tohto zariadenia. Nepreukázal teda existenciu právneho vzťahu, na základe ktorého by mu patrilo právo domáhať sa zaplatenia stravy za obdobie izolácie žalovaného. Rovnako nepreukázal ani sekundárny právny nárok, ktorý v tejto súvislosti mohol vzniknúť, napríklad, že na základe osobitného predpisu (zák. č. 179/2011 Z. z. o hospodárskej mobilizácii) zaplatil prevádzkovateľovi zariadenia, v ktorom bola karanténa poskytnutá, náklady na stravu žalovaného, ktoré prevádzkovateľovi v tejto súvislosti vznikli. Zo žaloby však len vyplýva, že žalovanému bola vystavená faktúra za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie. V argumentácii žalobcu absentuje tvrdenie o tom, že žalobca bol prevádzkovateľom zariadenia, v ktorom bol umiestnený v karanténe žalovaný, že mu z tohto dôvodu stravu poskytol a na základe čoho dospel k výške stravného. Žalobca tak neuniesol bremeno tvrdenia za účelom možnej identifikácie hmotnoprávnej normy, pod ktorú by súd zistený skutkový stav podriadil. Z tohto dôvodu súd podanú žalobu zamietol. O trovách konania vzhľadom na § 255 ods. 1 CSP (zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) okresný súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.
3. Proti rozsudku okresného súdu v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote podal odvolanie žalobca. Žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť, alternatívne zrušiť vec a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 psím. b), d), f), h) CSP. Rozhodnutie okresného súdu považoval za neúplné, nepresvedčivé a nepreskúmateľné.
4. Žalobca v odvolaní poukázal na to, že už v žalobe uviedol, že vláda Slovenskej republiky vyhlásila podľa § 8 zákona NR SR č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov počnúc dňom 12.03.2020 od 6:00 hod. mimoriadnu situáciu. V nadväznosti na vyhlásenie mimoriadnej situácie a v súvislosti s riešením situácie šíriaceho sa koronavírusu na Slovensku, vláda SR uznesením č. 113 z 15. marca 2020 pod písmenom A.6. uložila ministerke vnútra SR „vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény občanov SR, ktorí sa skupinovo vracajú z postihnutých oblastí do karanténnych zariadení určených ministerstvom vnútra SR“.
5. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ÚVZ SR“) ako príslušný orgán štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v rozhodnom čase (ďalej ako „zákon č. 355/2007 Z. z.“) z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky nariadil podľa § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. e) zákona č. 355/2007 Z. z. opatrenie č. OLP/3172/2020 zo dňa 17.04.2020, ktoré v bode 1. nariaďuje „Všetkým osobám, ktoré od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. vstúpia na územie Slovenskej republiky, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených štátom na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky ochorenia COVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej súhrnnej dobe 14 dní. Po dobu domácej izolácie podľa predchádzajúcej vety sa táto nariaďuje i osobám žijúcim s ňou v spoločnej domácnosti.“
6. Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 179/2011 Z. z. o hospodárskej mobilizácii a o zmene a doplnení zákona č. 387/2002 Z. z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 179/2011 Z. z.“) (právna úprava platná a účinná v čase od 01.07.2016 do 18.01.2021) „Na vykonávaní opatrení hospodárskej mobilizácie sa podľa tohto zákona podieľajú aj ústredné orgány, podnikatelia a iné právnické osoby, ktoré nie sú určené ako subjekty hospodárskej mobilizácie, a fyzické osoby.“ Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 179/2011 Z. z. „subjektom hospodárskej mobilizácie je ústredný orgán určený vládou Slovenskej republiky“.
7. Subjektu hospodárskej mobilizácie (ďalej len „určený subjekt“) bolo uložené vykonať opatrenia hospodárskej mobilizácie podľa § 5 písm. b) zákona č. 179/2011 Z. z., a to organizácia výroby a organizácia služieb, v rámci vykonávania ktorého bol určený subjekt povinný zabezpečiť vo svojom zariadení ubytovanie a stravovanie fyzickým osobám, ktorým bola nariadená povinná izolácia v karanténnych zariadeniach.
8. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti mal žalobca za to, že z obsahu samotného uznesenia č. 113 je zrejmé a nespochybniteľné, že vláda Slovenskej republiky týmto uznesením uložila Ministerstvu vnútra SR, ktoré je ústredným orgánom štátnej správy, povinnosti vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény osôb do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra SR. Žalobca opätovne poukázal na ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z., v zmysle ktorého platí: „Náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.“. Predmetné ustanovenie určuje okruh osôb, ktoré sú povinné uhrádzať náklady spojené s plnením povinností ustanovených zákonom č. 355/2007 Z. z. Ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. však nerieši prípady, kedy náklady vzniknú subjektu, ktorý neuložil povinnosť podľa zákona č. 355/2007 Z. z.
9. Podľa ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon č. 355/2007 Z. z.“): „Fyzické osoby sú povinné plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 ods. 2 písm. a), d) až h) a opatrenia pri ohrozeniach verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 písm. a) až d), f) až i), n), r), t), u), y) až ab) nariadené príslušným orgánom verejného zdravotníctva; to neplatí v prípade povinného očkovania, ak sú známe kontraindikácie.“
10. Podľa ustanovenia § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z.: „Opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sú izolácia, karanténa, zvýšený zdravotný dozor a lekársky dohľad.“
11. Žalobca zdôraznil, že fyzické osoby sú, podľa § 51 zákona č. 355/2007 Z. z., povinné plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam, a preto žalovaný absolvoval izoláciu v karanténnom zariadení.
12. Podľa ustanovenia § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z.: „Náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.“
13. Predmetné ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je fyzická osoba povinná znášať. Uloženie povinnosti podľa ustanovenia § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. znášať náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, osobe, ktorá je povinná tieto povinnosti plniť, je podľa Ústavného súdu SR v súlade s ustanoveniami Ústavy SR (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021).
14. Faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanému zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Žalobca zastával názor, že žalovaný by si potreboval zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebol umiestnený v karanténnom zariadení, a preto žalobca postupoval v súlade s príslušnými platnými právnymi predpismi a stravu žalovanému zabezpečil.
15. Vychádzajúc z platnej právnej úpravy, žalobca je povinný využívať všetky právne prostriedky na ochranu majetku štátu v súlade so zákonom NR SR č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov. V tomto prípade nemožno opomenúť zákon č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý ukladá žalobcovi povinnosť využívať všetky právne prostriedky na vymoženie pohľadávky štátu a dbať, aby nedošlo k jej zániku alebo premlčaniu, zániku alebo premlčaniu práv na jej vymáhanie a k zníženiu pohľadávky štátu.
16. Žalobca poukázal na právny názor súdu prvej inštancie uvedený v bode 13 na strane 6 napadnutého rozhodnutia, cit.: „Na ďalšie objasnenie súd poukazuje na to, že v období, v ktorom bol žalovaný v
karanténnom zariadení, na ktorú poukázala Národná rada SR v bode 34. nálezu Ústavného súdu PL. ÚS 4/2021, podľa ktorého v súčasnosti je platné a účinné nariadenie vlády č. 183/2021 Z. z. znení nariadenia vlády č. 228/2021 Z. z. Na predmetný prípad nedopadá ani nariadenie vlády č. 269/2020 Z. z., ktoré nadobudlo účinnosť dňom jeho vyhlásenia 30.09.2020 v spojení s usmernením Ministerstva vnútra SR, sekcie krízového riadenia č. SKR-COKP1-2020/000496-006 zo dňa 11.11.2020, pretože nadobudli účinnosť až po tom, ako žalovaný bol v izolácii.“
17. Žalobca v súvislosti s vyššie citovaným názorom súdu prvej inštancie uvádzal, že mu tento nie je zrejmý, taktiež žalobcovi nie je zrejmá ani právna úprava, na ktorej obsah súd prvej inštancie odkazuje, a to vzhľadom na tú skutočnosť, že žalobca súdom prvej inštancie právnu úpravu špecifikovanú v bode 13 na strane 6 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia neuvádzal ani na predmetný prípad neaplikoval. Žalobca žiadne zo spomínaných nariadení vlády SR nepoužíval a neuvádzal v návrhu na vydanie platobného rozkazu ani v následnom vyjadrení. Žalobca existenciu svojho nároku odvodzoval z právnej úpravy obsiahnutej v našich podaniach, predmetné odvolanie nevynímajúc, pričom samotnú výšku uplatňovaného nároku žalobca odvodzoval od zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov.
18. V tejto súvislosti žalobca zastával názor, že súd prvej inštancie vlastnou rozhodovacou činnosťou nad rámec suploval, resp. nahrádzal aktivitu žalovaného, čím podľa žalobcu došlo v priebehu konania k porušeniu zásady rovnosti zbraní a k porušeniu práva na spravodlivý proces. Skutkové tvrdenia strán sporu nie sú sporné, nakoľko žalovaný skutkové tvrdenia žalobcu výslovne nepoprel, zostal úplne v konaní pasívny. Napriek uvedenému, súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je dôvodný a napriek procesnej nečinnosti žalovaného, žalobca neuniesol bremeno tvrdenia preukazujúce odôvodnenosť podanej žaloby. Žalobca na podporu svojho právneho názoru poukázal na niektoré rozhodnutia súdov v totožných veciach, v ktorých súdy vyhodnotili žaloby ako dôvodné.
19. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
20. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
21. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
22. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je vecne správne. Okresný súd dostatočným spôsobom vykonal dokazovanie, z ktorého vyvodil správne skutkové závery, na ktoré aplikoval správne právne normy, ktoré zároveň aj správne interpretoval. Námietka žalobcu, že rozhodnutie okresného súdu je arbitrárne a nepreskúmateľné, nie je dôvodná. Odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje odvolací súd za dostatočné a rozhodnutie je preskúmateľné, riadne odôvodnené. V odvolaní žalobcom uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o nedôvodnosti žaloby, keď v odvolaní uvádzané argumenty nepredstavujú také, s ktorými by sa súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku nevysporiadal, alebo by im nevenoval náležitú pozornosť. Súd v odôvodnení rozhodnutia stručne a jasne uviedol, ktoré skutočnosti mal preukázané, ako k tomuto záveru dospel, aj z akých dôkazov podľa jeho názoru tento záver vyplýva. Rozhodnutie okresného súdu je odôvodnené v súlade s § 220 ods. 2 CSP.
23. Pokiaľ žalobca namietal, že okresný súd porušil zásadu rovnosti zbraní a jeho právo na spravodlivý proces, uvedenú námietku odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Je síce pravdou, že žalovaný účinne nepoprel v zmysle § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia uvedené žalobcom, avšak na úspešnosť podanej žaloby v konaní nepostačuje len nespornosť skutkových tvrdení, resp. uznanie nároku žalobcu. K záveru, že žaloba je nedôvodná, môže súd dospieť až na základe právneho posúdenia veci, tak ako tomu bolo v predmetnom konaní, t. j. až po podradení zisteného skutkového stavu veci pod príslušnú právnu normu. Z uvedeného teda vyplýva, že ani za daného procesného stavu (keď žalovaný nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu) nebolo povinnosťou okresného súdu podanej žalobe vyhovieť. Okresný súd nenahrádzal aktivitu žalovaného, tak ako to namieta žalobca, žiadnym spôsobom neporušil zásadu
rovného postavenia sporových strán zakotvenú v článku 6 Základných princípov CSP tým, že by žalovanému vo vyššej miere umožnil uplatňovať procesné práva a neporušil ani právo žalobcu na spravodlivý proces.
24. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu, že ust. § 58 ods. 2 Zákona o ochrane verejného zdravia nepredstavuje právny podklad na domáhanie sa náhrady vynaložených nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností určených Zákonom o ochrane verejného zdravia alebo inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia. Aj z nálezu ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021, na ktorý poukazuje aj okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, vyplýva, že sa jedná o ustanovenie umožňujúce obmedziť vlastnícke právo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností určených Zákonom o ochrane verejného zdravia alebo inými všeobecne záväznými právnymi predpismi uložených tejto osobe tým, že tieto náklady je povinná znášať (bod 157 citovaného nálezu). Fyzická osoba, plniaca uvedené povinnosti by náklady znášala aj v prípade, ak by toto ustanovenie súčasť Zákona o ochrane verejného zdravia netvorilo (porovnaj bod 184 citovaného nálezu). Z ust. § 58 ods. 2 Zákona o ochrane verejného zdravia podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva len to, že ten, komu vzniknú náklady pri plnení povinností určených Zákonom o ochrane verejného zdravia (resp. inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia) nemá právo požadovať za takto vzniknuté náklady žiadnu náhradu (od štátu). Z uvedeného zákonného ustanovenia nie je možné vyvodiť konštituovanie určitého práva na náhradu inej osoby (štátu) za to, že za iného uhradila náklady súvisiace s plnením si jeho povinností smerujúcich k ochrane verejného zdravia. Z uvedeného dôvodu okresný súd správne rozhodol, keď žalobu žalobcu z tohto dôvodu zamietol.
25. Odvolací súd zdôrazňuje, že medzi žalobcom a žalovaným sa nejedná o vzťah súkromnoprávny, pre ktorý je charakteristické to, že nejde o vzťah charakterizovaný vzájomnou nadriadenosťou, resp. podriadenosťou jeho subjektov. Pre súkromnoprávne vzťahy je typické, že jeho subjekty majú rovnaké právne postavenie. Subjekty sú si právne rovné a ani jeden z nich v danom vzťahu nedisponuje mocou jednostranne ukladať povinnosti druhému, ani ich plnenie autoritatívne vynucovať. Verejnoprávne vzťahy sa vyznačujú tým, že na jednej strane vystupuje orgán verejnej správy disponujúci svojou pôsobnosťou a právomocou, ktorú v danom vzťahu podriadenému subjektu aj vykonáva, tak ako tomu bolo aj v prejednávanom spore, keď bola nariadená povinná izolácia žalovaného v karanténnom zariadení, k čomu došlo na základe štátneho donútenia. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že žalobcovi nepatrí právo na náhradu ním uhradených nákladov za stravu zabezpečenú žalovanému. Absenciu príslušného zákonného ustanovenia nie je spôsobilý napraviť ani postup, kedy žalovanému bola vystavená na úhradu stravy faktúra, ktorú vystavil žalobca žalovanému, nakoľko faktúra je účtovným dokladom - listinou, ktorá je typická skôr pre súkromné, a nie verejné právo, pričom takýmto spôsobom nemôže žalobca - štát nahrádzať nedostatok právnej úpravy.
26. Pokiaľ žalobca na podporu svojej argumentácie poukazoval na nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021, odvolací súd toto rozhodnutie ústavného súdu a jeho význam vníma inak. V prvom rade je nutné zdôrazniť, že ústavný súd vyslovil, že ust. § 12 ods. 2 písm. f) v časti „alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení" a v časti „karanténne opatrenia“, ust. § 48 ods. 4 písm. n) v časti "alebo karanténa osoby podozrivej z nákazy", ust. § 48 ods. 4 písm. u) v časti "alebo karanténa" a ust. § 51 ods. 1 písm. d) v časti „a karanténnym opatreniam“ zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane verejného zdravia nie sú v súlade s jednotlivými článkami Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nález bol vyhlásený v Zbierke zákonov dňa 31. 12. 2021 pod č. 551/2021 Z. z., kedy podľa § 91 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde SR uvedené ustanovenia stratili účinnosť (a následne aj platnosť podľa § 91 ods. 2 cit. zákona).
27. Ústavný súd SR teda v uvedenom náleze konštatoval protiústavnosť ust. § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia v tej jeho časti, ktorá predstavovala právny základ možnosti ÚVZ SR nariadiť izoláciu osoby v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadením. Práve takéto opatrenie ÚVZ SR zo dňa 15. 03. 2020, resp. 16. 03. 2020 vydané na podklade § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia bolo dôvodom toho, že žalovanému bola na štátom určený čas nariadená izolácia v konkrétnom karanténnom zariadení.
28. Odvolací súd z uvedeného vyvodzuje, že ak kvôli rozporu s Ústavou SR stratilo účinnosť zákonné ustanovenie, ktoré dovoľovalo nariadiť izoláciu osôb v karanténnom zariadení, a teda takéto obmedzenie práv nebolo vykonané na ústavne akceptovateľnom základe, nemožno inou optikou hľadieť ani na
okolnosť, či v tej súvislosti vznikla dotknutej osobe povinnosť nahrádzať s takýmto obmedzením spojené náklady. Inak povedané, ak právna úprava izolácie osôb v karanténnych zariadeniach bola vyhodnotená ústavným súdom ako protiústavná, už len zmysel právnej zásady „z nepráva nemôže vzniknúť právo“ nepripúšťa, aby dotknutá osoba mala preplatiť (štátu) náklady spojené s pobytom v karanténnom zariadení.
29. Povinnosť žalovaného podrobiť sa izolácii v zariadení určenom Ministerstvom vnútra v období do 2.5.2020 do 9.5.2020 vyplývala z § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. v znení účinnom do 17.05.2020, keď takúto formu izolácie zákon č. 355/2007 Z. z. definoval ako jednu formu opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení. Ústavný súd Slovenskej republiky v bode 109 nálezu PL. ÚS 4/2021 vysvetlil, že samotný § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia neustanovuje žiadne povinnosti ani neumožňuje štátnym orgánom ukladanie opatrení, a teda sám o sebe žiadnym spôsobom nezasahuje do osobnej slobody jednotlivca, je však potrebné ho posudzovať v spojení s § 5 ods. 4 písm. k) zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý zveruje úradu verejného zdravotníctva nariaďovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam podľa § 12, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho úradu verejného zdravotníctva, resp. aj v spojení s ustanoveniami zákona č. 355/2007 Z. z., ktorými je zverené nariaďovanie rovnakých opatrení regionálnemu úradu verejného zdravotníctva v rámci jeho územnej pôsobnosti. Označeným nálezom Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že ustanovenie § 12 ods. 2 písm. f) v časti „alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení“ a v časti „karanténne opatrenia“ nie sú v súlade s článkom 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2 a článkom 13 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a s článkom 5 ods. 1 písm. e) a ods. 2 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
30. Odpoveď Ústavného súdu Slovenskej republiky na rozpor § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. s Ústavou SR je potrebné vnímať v kontexte celého odôvodnenia tohto nálezu. K namietanému nesúladu § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia sa vyjadruje ústavný súd počnúc bodom 148 odôvodnenia nálezu a podstatou jeho odpovede je iba to, že uloženie povinnosti fyzickej či právnickej osobe znášať náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených zákonom o ochrane verejného zdravia a inými všeobecne záväznými predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia bez náhrady týchto nákladov štátom či iným subjektom nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd nekonštatoval v označenom náleze, že na základe § 58 ods. 2 zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia je od osoby umiestnenej do izolácie v štátom určenom zariadení počas prvej vlny pandémie COVID-19 možné žiadať úhradu nákladov za stravné počas tohto pobytu.
31. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 4/2021, v ktorom bola konštatovaná protiústavnosť § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. v časti, ktorá predstavovala právny základ možnosti Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky nariadiť izoláciu osoby v zdravotníckom zariadení, prípadne v inom určenom zariadení bol vyhlásený v Zbierke zákonov dňa 31.12.2021 pod č. 551/2021 Z. z., kedy podľa § 91 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde SR uvedené ustanovenie stratilo účinnosť a následne aj platnosť podľa § 91 ods. 2 zákona o Ústavnom súde SR. Opatrenie Úradu verejného zdravotníctva SR č. OLP/2595/2020 z 15.03.2020 a č. OLP/2596/2020 zo 16.03.2020 bolo vydané na podklade § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia. Povinnosti v súvislosti so zabezpečením povinnej karantény občanov vracajúcich z postihnutých oblastí zo zahraničia do karanténnych zariadení určených ministerstvom vnútra boli uznesením vlády č. 113 z 15.03.2020 ukladané Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, ktoré plniac si túto povinnosť zabezpečovalo ubytovanie a stravovanie osôb v karanténnom zariadení. Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra SR sa zaviazala poskytovateľovi služieb uhradiť náklady týchto služieb, konkrétne aj stravovacie služby v rozsahu 13,- € za deň za jednu osobu. Ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. nerozlišuje medzi osobami, ktorým vzniká povinnosť hradiť náklady vzniknuté pri plnení povinností ustanovených zákonom o ochrane verejného zdravia a inými všeobecne záväznými predpismi na právnické osoby či fyzické osoby. Odvolací súd je toho názoru, že práve žalobca bol povinný plniť konkrétne povinnosti pri zabezpečení izolácie osôb navracajúcich sa v zorganizovaných skupinách zo zahraničia, preto jemu vznikla povinnosť uhradiť náklady spojené so zabezpečením povinnej karantény občanov vracajúcich sa zo zahraničia. V období od trvania izolácie žalovaného v karanténnom zariadení bolo účinné nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 77/2020 Z. z. na vykonanie niektorých opatrení hospodárskej mobilizácie, ktoré v § 11 ods. 1 ustanovoval, že
výdavky na opatrenie hospodárskej mobilizácie podľa § 2 až 10 sú hradené z rezervy štátneho rozpočtu. Rovnakým spôsobom stanovuje financovanie opatrení hospodárskej mobilizácie aj následné nariadenie vlády SR č. 269/2020 Z. z. na vykonanie niektorých opatrení hospodárskej mobilizácie v súvislosti s vyhlásením núdzového stavu na zabezpečenie riešenia druhej vlny koronavírusu COVID-19 účinné v období od 01.10.2020 do 21.05.2021, na ktoré nadväzuje Usmernenie generálneho riaditeľa sekcie krízového riadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o rozsahu a podmienkach úhrad nákladov spojených s vykonávaním karanténnych opatrení v karanténnych zariadeniach a o postupe účtovania z 11.11.2020 č. p. SKR-COKP1-2020/000496-006, kde v článku 1 ods. 1 je výslovne uvedené, že náklady spojené s pobytom v karanténnych zariadeniach na základe povinnej izolácie fyzických osôb, ktorým bola príslušným hygienikom nariadená povinná izolácia uhradí štát. Iba náklady za pobyt spojené s dobrovoľnou izoláciou hradia fyzické osoby v rozsahu platného cenníka karanténneho zariadenia. Aj tieto následné právne predpisy nižšej právnej sily nasvedčujú záveru odvolacieho súdu, že podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. nie je možné uložiť fyzickej osobe, ktorá bola povinná sa podrobiť karanténe v zariadení určenom štátu počas prvej pandémie uložiť uhradiť náklady za stravu počas tohto pobytu a že náklady stravného, ako aj náklady ubytovania, dopravy a iných služieb musí hradiť štát z rezervy štátneho rozpočtu ako je to ustanovené aj v súčasnosti v § 10 ods. 1 nariadenia vlády č. 183/2021 Z. z. na vykonanie niektorých opatrení hospodárskej mobilizácie v súvislosti s vyhlásenou mimoriadnou situáciou na zabezpečenie riešenia koronavírusu COVID-19.
32. Podľa zjednocujúceho stanoviska Ústavného súdu SR obsiahnutého v uznesení sp. zn. Plz. ÚS 1/06 z 11. októbra 2006 platí, že hmotnoprávne účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov s ústavou treba vykladať tak, že platia ex tunc, t. j. od začiatku, a to tak vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu v Zbierke zákonov, ako aj vo veciach právoplatne neskončených v momente jeho zverejnenia v Zbierke zákonov. Inými slovami, ustanovenie zákona, ktoré bolo nálezom ústavného súdu vyhlásené za nesúladné s ústavou, stráca po márnom uplynutí lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy platnosť ex tunc, t. j. bolo anulované od začiatku. Na toto ustanovenie zákona sa hľadí, akoby nikdy nebolo platné a tak nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku SR a pokiaľ súd rozhoduje v čase, keď už ustanovenie zákona nesúladné s ústavou nie je účinné a platné, t. j. nie je už súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, nemôže na daný prípad takéto ustanovenie zákona aplikovať bez ohľadu na to, že v čase, keď nárok vznikol bolo ustanovenie platné a účinné.
33. Odvolací súd preto zastáva názor, že ak by aj pripustil, že ust. § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia predstavuje právny základ uplatneného nároku žalobcu voči žalovanému, nebolo by ho možné žalobcovi priznať vzhľadom na účinky vyplývajúce z nálezu ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021, ktorý so spätnou účinnosťou derogoval zákonné ustanovenia umožňujúce nariadenie izolácie v karanténnom zariadení.
34. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na právoplatné rozhodnutia iných okresných súdov, ktorými bolo nároku žalobcu vyhovené, odvolací súd nemohol na ne prihliadnuť, nakoľko sa nejedná o ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.
35. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.
36. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný, preto žalovanému by patril nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (100 %). Nakoľko však žalovanému preukázateľne žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd rozhodol, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva (viď uznesenie NS SR sp. zn 6Cdo/176/2016 a sp. zn. 6 Cdo/5/2017).
37. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov odvolacieho senátu 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.