Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_8To-30-2023.pdf
PDF · 112.4 KB
Case nature
Area
Subarea
8To/30/2023
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Sninského a sudcov JUDr. Lucie Bašistovej a JUDr. Moniky Halkociovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 21.09.2023, v trestnej veci obžalovanej A. B. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona, o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. 1T/11/2022 zo dňa 30.03.2023, takto
rozhodol:
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovanej A. B. z a m i e t a .
odôvodnenie:
Okresný súd Humenné rozsudkom sp. zn. 1T/11/2022 zo dňa 30.03.2023 uznal obžalovanú A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. XXX/XXX, B. A. E., F. C., vinnou z prečinu ublíženie na zdraví podľa § 158 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že
- dňa 17.02.2020 v čase okolo 16.30 hod. na ceste III/3882 na ulici D. v obci B. A. E., okres C., nezabezpečila psa, ktorého majiteľom je jej manžel G. B., voči voľnému pohybu a z dvora rodinného domu s popisným číslom č. XXX/XXX, kde A. B. býva, pes - plemeno americký staford, vošiel z ľavej strany, spoza odstaveného osobného motorového vozidla do jazdnej dráhy cyklistovi G. G. H., ktorý v tom čase jazdil na bicykli po ceste III/3882 ulice Vihorlatskej v obci Belá nad Cirochou, okres Snina smerom od obce Zemplínske Hámre, pričom pes narazil do predného kolesa jeho bicykla, v dôsledku čoho cyklista G. G. H. spadol na vozovku a utrpel zranenia, a to zlomeninu kľúčnej kosti vľavo bez posunu úlomkov a pohmoždenie driekovej oblasti vľavo stredne ťažkého stupňa s dobou liečenia v trvaní 35 dní, čím A. B. porušila povinnosť uvedenú v ust. § 4 ods. 1 zákona č. 282/2002 Z.z., ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov, podľa ktorého vodiť psa mimo chovného priestoru alebo zariadenia na chov môže len osoba, ktorá je fyzicky a psychicky spôsobilá a schopná ho ovládať v každej situácii, pričom je povinná predchádzať tomu, aby pes útočil alebo iným spôsobom ohrozoval človeka alebo zvieratá, a zabraňovať vzniku škôd na majetku, prírode a životnom prostredí, ktoré by pes mohol spôsobiť. Za to obžalovanej uložil podľa § 158 Trestného zákona, prihliadajúc v zmysle § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, na § 36 písm. j) Trestného zákona, podľa § 56 ods. 2 Trestného zákona, peňažný trest vo výške 300,- (tristo) eur. Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona, pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ustanovil náhradný trest odňatia slobody na 2 (dva) mesiace.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku zaviazal obžalovanú na náhradu škody poškodenému G. G. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/X, I. A. E., F. J., vo výške 912,- eur (náhrada bolestného).
Podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku odkázal poškodeného G. G. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/X, I. A. E., F. J., so zvyškom uplatneného nároku na náhradu škody na civilný proces.
Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd odkázal Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a.s., so sídlom Panónska cesta 2, Bratislava - mestská časť Petržalka 851 04, IČO: 35 937 874, obch. register Okresný súd Bratislava I, oddiel: Sa, vložka číslo: 3602/B, s uplatneným nárokom na náhradu škody na civilný proces.
Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní, podala obžalovaná odvolanie, ktoré následne písomne prostredníctvom svojej obhajkyne odôvodnila. Odvolanie podala pre údajné chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Podľa názoru odvolateľky, napadnutý rozsudok nie je vecne a právne správnym rozhodnutím. Uvádzala, že sa skutku kladeného jej za vinu nedopustila, dodajúc, že tvrdenie, že pes jej manžela vybehol z dvora rodinného domu a narazil do kolesa v prednej časti bicykla poškodeného, nie je pravdivé a že pes sa v čase pádu cyklistu nachádzal za bránou rodinného domu vo dvore, do ktorého vstupovala v momente, kedy malo dôjsť ku páde poškodeného a až po tom, ako za sebou začula zvuk a uvidela cyklistu na zemi, rýchlo otvorila bránku, zložila veci do dvora a utekala cyklistovi na pomoc s tým, že práve tento moment využil pes na to, aby utiekol z dvora. Na základe uvedeného teda, podľa jej názoru, žiadnym spôsobom neporušila ustanovenie § 57 ods. 6 s poukazom na § 137 ods. 2 písm. c) zákona č. 8/2009 o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V ďalšom vo všeobecnosti odkazovala na ustanovenie § 2 ods. 12 Trestného poriadku, pravidlo hodnotenia dôkazov s tým, že Trestný poriadok neustanovuje nijaké pravidlá pokiaľ ide o „mieru“ dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti a ani „váhu“ jednotlivých dôkazov a že na preukázanie viny obžalovaného musí súhrn priamych a nepriamych dôkazov tvoriť logickú, ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného možného záveru. Výrok o vine môže byť založený len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania a že vo všeobecnosti taktiež platí, že ak má slúžiť výpoveď svedka, ako jediný relevantný priamy dôkaz preukazujúci vinu obžalovaného bez ďalších priamych a podporných dôkazov, musí byť tento dôkazný prostriedok jasný, logický, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný. Pri hodnotení vierohodnosti je súd povinný prihliadnuť najmä k vnútornej štruktúre výpovede svedka, či si neodporuje v podstatných okolnostiach, o ktorých vypovedal, k logickým súvislostiam o okolnostiach, o ktorých vypovedá, či výpoveď svedka je v súlade aj s ostatnými dôkazmi zadováženými v trestnom konaní, pričom nie menej podstatná je aj okolnosť vzťahu svedka k obžalovanému alebo poškodenému, teda či svedok s obžalovaným alebo poškodeným je v príbuzenskom vzťahu, resp. inom vzťahu a taktiež je potrebné prihliadať na existenciu vlastného záujmu svedka na výsledku trestného konania v prípade, že v trestnom konaní vyjde najavo motív a príčiny, ktoré by mohli mať na výpoveď svedka vplyv. Je potom úlohou súdu, aby po zvážení všetkých týchto dôkazov a okolností prípadu práve postupom v zmysle ustanovenia § 2 ods. 12 Trestného poriadku, t. j. podľa vnútorného presvedčenia rozhodol, ktorú skupinu dôkazov považuje za vierohodnú. Následne odvolateľka hodnotí niektoré dôkazy odlišne od toho, ako, podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku, dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Takto sa ohradila proti hodnotiacemu záveru, že vina obžalovanej na spáchanom trestnom čine bola preukázaná výpoveďou poškodeného G. G. H., ktorou bola vyvrátená obrana obžalovanej o tom, že pes vybehol z dvora pred rodinným domom až po páde cyklistu na vozovku. Takto mala za to, že prvostupňový súd jej vinu založil výlučne na výpovedi poškodeného G. G. H., pričom žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s jej tvrdeniami v tomto konaní, ako ani s tvrdeniami svedka G. B., či inými dôkazmi spochybňujúcimi jej vinu. Výpoveď poškodeného nepovažovala za vierohodnú a inými dôkazmi nespochybniteľnú. Konkrétne poukazovala na to, že v prípravnom konaní a v konaní pred súdom, kedy poškodený pri konfrontácii s ňou dňa 24.05.2020 uviedol, že to, či z jej dvora vybehol pes, však uviesť nevie, nakoľko pred rodinným domom bolo odstavené nejaké vozidlo a psa videl, až keď vybehol spoza odstaveného vozidla a na hlavnom pojednávaní konanom dňa 26.01.2023, t. j. takmer po troch rokoch od uvedeného incidentu, už poškodený uviedol, že v tom čase znížil rýchlosť, lebo cesta sa na tomto úseku zužuje a videl, ako po otvorení bránky vybehol z dvora pes, ktorého táto žena zjavne nezvládla, a ten ho následne, môže to takto povedať, „ zostrelil“ z bicykla na zem a spôsobil jeho pád. Okrem toho poukazovala na to, že keď súd prvého stupňa uviedol, že výpoveď poškodeného bola v istej miere potvrdená i prehratým zvukovým záznamom hovoru na tiesňovú linku, pričom súd poukazuje na prepis hovoru, a teda aj na pokyn udelený inej osobe: „otvor K. dozadu, nech neutečie dakde ďalej“ a že samotná obžalovaná uviedla ako dôvod pádu cyklistu na zem zrážku so psom, ktorý vybehol z dvora, tak poukazovala na to, že v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom sa vyjadrila k predmetnému zvukovému záznamu, že po tom, ako pribehla k poškodenému
ležiacemu na zemi a zavolala záchranku, pri tomto telefonáte len mechanicky reprodukovala to, čo jej hovoril poškodený, a tak nešlo o jej vlastné tvrdenia, ktorých mala byť priamym svedkom. Odvolateľka tak zotrvala na verzii, že samotný pád cyklistu nevidela, a teda že nevie uviesť, čo bolo jeho príčinou, a že rezolútne popiera, že príčinou bola zrážka s ich psom, pretože tento v čase jeho pádu bol v ich dvore. Vytýkala tak súdu prvého stupňa, že pri hodnotení dôkazov nevzal v úvahu, že ku skutku mohlo dôjsť aj inak, ako spôsobom uvádzaným poškodeným, ktorý po páde z bicykla, aj napriek tomu, že jej zdôrazňoval jeho hodnotu a bol si vedomý svojho zranenia, pretože, ako jej tvrdil, v minulosti už podobný úraz utrpel, nežiadal spolu s RZP privolať aj hliadku príslušného OO PZ za účelom zaistenia stôp a vyhotovenia príslušnej fotodokumentácie, ale namiesto toho zavolal svojho otca, svedka H. H., aby prišiel po tento bicykel. Namietala aj to, že zo strany orgánov činných v trestnom konaní došlo k zdokumentovaniu miesta pádu poškodeného až dňa 20.02.2020, teda až po 3 dňoch od nehody, čím, podľa jej názoru, nemohlo dôjsť k náležitému zisteniu skutkového stavu. V nadväznosti na to možno mať, podľa odvolateľky, pochybnosti aj o skutočnom poškodení bicykla vo vlastníctve poškodeného, pretože tento bol z miesta nehody odvezený jeho otcom v pomerne krátkom čase po nehode, pričom jeho fotodokumentácia bola tiež vyhotovená až s odstupom času. S poukazom na výpovede svedka poškodeného G. G. H., v ktorých uvádza, že po páde mu vypadol jeho mobilný telefón z puzdra vo väčšej vzdialenosti od neho, je podľa odvolateľky na mieste otázka, ako sa telefón dostal z jeho uzavretého vrecka umiestneného na chrbte až niekoľko metrov pred bicykel po jeho páde z neho a v nadväznosti na to tu vyvstáva priestor na úvahu, či počas jazdy poškodený nemanipuloval s mobilným telefónom, a teda sa plne nevenoval riadeniu bicykla. Okrem toho, podľa odvolateľky, za zmienku tiež stojí aj to, že pes jej manžela neutrpel žiadne zranenia, čo potvrdila aj svedkyňa G. L. I.. V ďalšom odkazovala na právny názor v minulosti uvedený Krajským súdom v Prešove, že zásada náležitého zistenia skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku totiž vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine a treste o jednoznačne zistené a bezpečne preukázané fakty, nie iba o pravdepodobnosť. Za zistenie skutočného stavu veci preto nemožno považovať iba zistenie o pravdepodobnosti dokazovanej skutočnosti, hoci výsledky dokazovania pripúšťajú možnosť urobiť záver, že existuje, avšak na druhej strane nevylučujú možnosť iného alebo opačného záveru (Rozsudok Krajského súdu Prešov zo dňa 05.04.2023 sp. zn. 6To/4/2023), že zásada prezumpcie neviny vyžaduje, aby to bol štát, kto nesie v trestnom konaní dôkazné bremeno. Vykonané dôkazy musia jednoznačne a s najvyšším stupňom istoty preukazovať, že skutok uvedený v obžalobe, sa stal a že práve obžalovaný je osobou, ktorá sa žalovaného skutku dopustila. V prípade existencie akýchkoľvek rozumných pochybností je ich potrebné vykladať v prospech obžalovaného a nie naopak. Ani vysoký stupeň podozrenia sám osebe nevytvára zákonný podklad pre odsudzujúci výrok. (Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 13.09.2017 sp. zn. 6To/20/2017) a na právny názor Krajského súdu v Žiline, že v súvislosti s oslobodzujúcim výrokom krajský súd poznamenáva, že z princípu prezumpcie neviny zakotveného v § 2 ods. 4 Trestného poriadku vyplýva, že ak po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov zostanú pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti, ktorá je dôležitá pre posúdenie zavinenia obvineného, nemožno rozhodnúť v jeho neprospech. Použitie zásady „in dubio pro reo“ - v pochybnostiach v prospech obžalovaného, prichádza do úvahy vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonom zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie. Náležité zistenie skutkového stavu vyžaduje, aby každá okolnosť dôležitá pre rozhodnutie bola spoľahlivo preukázaná v súlade so skutočnosťou tak, aby nemohla vzbudzovať akúkoľvek pochybnosť. Za náležité zistenie skutkového stavu preto nemožno považovať len zistenie o obyčajnej pravdepodobnosti dokazovanej okolnosti, keď výsledky dokazovania síce pripúšťajú možnosť záveru, že existuje, avšak na druhej strane nevylučujú možnosť iného záveru (Rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 01.12.2022 sp. zn. 3To/51/2022). Záverom, trvajúc na svojom názore, že vzhľadom k vykonanému dokazovaniu nebola jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázaná jej vina, a teda prokuratúra neuniesla dôkazné bremeno v tejto trestnej veci a že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu základných princípov trestného konania, a to že nedokázaná vina má ten istý význam ako dokázaná nevina a že súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný a s odkazom na zásadu „in dubio pro reo“, v zmysle ktorej, ak orgány činné v trestnom konaní nezistia skutkový stav veci dostatočne bez akýchkoľvek pochybností, má sa za to, že rozhodnutie musí byť vydané vždy v prospech obvineného a že obvinený nie je povinný dokazovať svoju nevinu, a že v danom trestnom konaní nebola dostatočne preukázaná jej vina ako obžalovanej postačujúca pre jej odsúdenie a že navyše prvostupňový súd vyhodnotil dokazovanie výlučne v jej neprospech a nie aj v jej prospech, aby zákonne rozhodol, a to podľa odvolateľky tak, že odvolací súd ju spod obžaloby oslobodí v zmysle ustanovenia § 285 písm. c) Trestného poriadku.
Na základe podaného odvolania postupoval Krajský súd v Prešove, ako odvolací súd, v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom zistil, že odvolanie nie je dôvodné.
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. ( I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, I. ÚS 59/04)
Pokiaľ ide o odlišný názor strany trestného konania na hodnotenie vykonaných dôkazov, nie je pre súd záväzný, nakoľko súd postupuje pri hodnotení dôkazov na základe zákonného oprávnenia a povinností uvedených v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, a preto, pokiaľ sa súd od názoru hodnotiacej strany trestného konania odchýli, no dodrží pravidlo stanovené v tomto ustanovení Trestného poriadku, nedochádza tým k porušeniu práv tejto strany trestného konania.
Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08)
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. (z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005)
Aj z judikatúry Ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že v odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené obžalovaným, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných procesnými stranami konania.
V posudzovanej trestnej veci pred súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie nebolo potrebné odvolacím súdom doplňovať. Vo svojej celistvosti bolo vykonané v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku pre správne zistenie skutkového stavu nevyhnutné. Okresný súd tieto dôkazy podrobil hodnoteniu postupom podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Bez potreby nevyhnutne opakovať znenie obsahu podstatných dôkazov, na ktoré podrobne poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku už súd prvého stupňa, a ktoré vzhľadom na ich korektnosť v podstatných skutočnostiach preberá aj odvolací súd, vo vzťahu k odvolacím námietkam považuje odvolací súd za potrebné uviesť svoje nasledujúce zistenia, ku ktorým dospel v rámci svojej prieskumnej povinnosti s prihliadnutím na povahu odvolacích námietok.
Pokiaľ ide o výrok o vine, súd prvého stupňa, na podklade zákonne vykonaných dôkazov, ich hodnotením postupom podľa § 2 ods. 12 Tr. poriadku dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, na ktoré odvolací súd v podrobnostiach odkazuje. Vzhľadom na povahu odvolacích námietok považuje odvolací súd za potrebné uviesť nasledovné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania.
Obžalovaná A. B. sa na hlavnom pojednávaní obhajovala v podstate tým, že keď dňa 17.02.2020 prišla z práce domov autom, zastavila pred bránou domu, chcela vojsť do dvora, keď asi desať metrov od seba začula zvuk. Videla cyklistu na zemi, preto rýchlo otvorila bránu, zložila veci do dvora a utekala k cyklistovi, ktorý jej povedal, že mu do cesty vbehol pes a aby mu zavolala lekársku pomoc. Tvrdila, že po zložení vecí do dvora nechala otvorenú bráničku a na to vybehol z dvora ich pes. Zavolala lekársku
pomoc a cyklista telefonoval svojmu otcovi. Otcovi cyklistu dala svoje telefónne číslo, cyklista jej odmietol dať na seba telefonický kontakt.
Namietaný zvukový záznam jednoznačne potvrdzuje, že obžalovaná, že na tiesňovú linku oznámila, že to bol pes, ktorý vybehol z dvora a cyklista doňho narazil. Cyklistom bol práve poškodený, a práve toto oznámenie len potvrdzuje pravdivosť usvedčujúcej výpovede poškodeného G. G. H., ktorý uviedol, že išiel na bicykli po ceste v obci Belá nad Cirochou, periférne zaregistroval vpredu na pravej strane cesty auto, z ktorého žena vyberala nákup a išla k bránke rodinného domu. Znížil rýchlosť, lebo cesta sa na danom úseku zužuje a videl ako po otvorení bránky vybehol z dvora pes, ktorého táto žena zjavne nezvládla a práve tento pes spôsobil jeho pád z bicykla na zem. Zbadal ho na poslednú chvíľu, pretože pes sa zjavil spoza zadného spojleru odparkovaného auta, narazil mu do prednej časti bicykla z ľavej strany. Po páde obžalovaná k nemu prišla a on jej len povedal, aby volala záchranku, čo aj urobila, pričom neskôr zavolal svojmu otcovi.
Keď obžalovaná vypovedala k tomu, čo vnímala po príchode k zranenému cyklistovi, bolo nepochybné, že telefonovala na tiesňovú linku, kam osobne oznámila buď to, čo osobne vnímala alebo, a to je druhá možnosť, klamala a na tiesňovú linku uvádzala, čo v skutočnosti nevidela. Ak ale v tomto bola schopná klamať, tak súd nemá dôvod veriť jej ani pri jej obhajobe. Je pritom nelogické, aby na tiesňovú linku oznamovala niečo, čo bolo pre ňu usvedčujúce a že by sa nechala nahovoriť poškodeným na jeho verziu. Logickým je skôr, že tiesňovej linke viedla bezprostredne po predmetnej nehode pravdu, ktorú osobne vnímala, teda skutočnosť, že došlo medzi psom a cyklistom ku kolízii a s poškodeným komunikovala ako osoba, ktorá mu chce pomôcť zavolať lekársku pomoc. To sa aj stalo a podstatu nehody na tiesňovú linku oznámila práve pod dojmom kritickej kolíznej situácie, ktorú videla. Následne začala účelovo popierať túto svoju pôvodnú verziu udalostí. Jej vysvetľovanie, že telefonické oznámenie udalosti urobila pod výlučným vplyvom toho, čo jej údajne nahovoril poškodený, je len účelovým prispôsobovaním jej vlastnej výpovede, ktoré nezodpovedá skutočnosti, keď zároveň je stabilná výpoveď poškodeného, ktorý nepotvrdzuje, že by jej niečo také oznamoval. Nakoniec, ak by jej aj súd uveril v toto smere, vlastne by tým len potvrdila schopnosť klamať, keďže by tým vlastne potvrdzovala, že oznamovala to, čo sama nevidela. Navyše v tomto oznámení nijako nespomenula, že by išlo o údaje tvrdené poškodeným, a tak aj z tohto hľadiska vyznieva jej obhajoba ohľadne tohto oznámenia ako nelogická. Podľa názoru odvolacieho súdu v tomto oznámení hovorila pravdu, s ktorou v okamihu skutku bola stotožnená, lebo svojou neopatrnosťou otvorila bránku, z ktorej vybehol pes jej manžela na ulicu priamo do cesty bicykla poškodeného tak, ako to poškodený, ktorý nemá žiaden dôvod účelovo obžalovanej škodiť, vypovedal.
Zároveň pritom sama potvrdila, že iného psa na mieste činu vtedy nevidela, čím vlastne potvrdila výpoveď poškodeného, ktorý rovnako na mieste činu videl len toho psa, o ktorom obžalovaná vypovedala, že vybehol z jej dvora.
Ani obsah, akým poškodený vysvetlil rozpory vo svojej výpovedi, nediskvalifikoval jeho výpoveď vzhľadom na skutočnosť, že bezprostredne po nehode obžalovaná telefonicky, oznámila, že pes s bicyklom poškodeného došli do kontaktu, čo by mohlo byť objektívne spochybnené, len ak by samotný poškodený uviedol inú príčinu svojho pádu. Od prvotnej svojej výpovedi poškodený trval ale na tom, že to bol náraz predmetného psa do jeho bicykla, v dôsledku ktorého poškodený spadol a utrpel zranenia. Ani to, že uvádzal doplňujúce informácie, a to, že videl ženu s nákupom vchádzať do dvora cez bránku, pričom vpravo stojace auto mu bránilo vo výhľade na spodnú časť bránky a že videl, že žene sa rozsypal nákup a potom do neho narazil pes, na tom nič nemení.
Pravdivosti výpovede poškodeného, okrem prvotného stanoviska obžalovanej formulovaného v jej oznámení na tiesňovú linku, nasvedčujú aj závery znaleckého dokazovania o mechanizme vzniku poranení z lekárskeho hľadiska. Podľa znaleckého posudku znalca G. M. C., odbor zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia a traumatológia, č. 33/2020, poškodený G. H. utrpel dňa 17.02.2020 zlomeninu kľúčnej kosti vľavo bez posunu úlomkov a pohmoždenie driekovej oblasti vľavo stredne ťažkého stupňa. Kombinácia poranení poukazuje na pád poškodeného na ľavú stranu tela, čo podľa znalca poukazuje na skutočnosť, že mohlo dôjsť k nárazu z bočnej strany do predného kolesa bicykla poškodeného, čím došlo k náklonu bicykla na ľavú stranu a následný pád na ľavú stranu tela. Znalec teda posilňuje hodnovernosť usvedčujúcej výpovede poškodeného ktorý utrpel poranenia stredne ťažkého stupňa, na následky poranenia bol hospitalizovaný na Chirurgicko - traumatologickom oddelení Nemocnice Snina, s.r.o., následne pokračoval v ambulantnom liečení. Adekvátnou dobou liečenia
poranení mohol byť čas cca 5 týždňov, t. j. 35 dní, počas nutnej doby liečenia mohol byť poškodený obmedzený v obvyklom spôsobe života. Niet pochybností ani k bodovému ohodnoteniu vzniknutej škody na zdraví v podobe bolestného 45 bodov x 20,26 eur, sumou zaokrúhlene 912,- eur.
Z vykonaného dokazovania teda vyplýva, že to bol práve a len pes, ktorý vybehol z dvora obžalovanej jej nedbanlivým otvorením bránky z dvora, kde mal pes voľný pohyb, tohto psa neustrážila, nepredchádzala vzniku rizika, že pes narazí do práve prichádzajúceho cyklistu, do jeho bicykla pes narazil, čo spôsobilo stratu rovnováhy cyklistu, jeho pád, v dôsledku ktorého utrpel príslušné zistené zranenia.
Svedkyňa G. L. I. pritom nediskvalifikuje obžalobu, keď potvrdila, že po udalosti pes nemal zranenia, keďže zároveň už vo všeobecnosti uviedla, že pes pri zrážke s cyklistom s rýchlosťou 40 km/h by mal mať zranenia, no v praxi sa stretla aj s tým, že pes nemal žiadne zranenia ani po zrážke s autom.
Ostatní svedkovia na mieste činu vypovedali o skutočnostiach až po páde poškodeného na zem, a tak neposkytli súdu relevantné informácie o priebehu skutku.
To, že záznam o dopravnej nehode bol vyhotovený viac dní po skutku a že v ňom bola zaznamenaná len verzia, že z dvora RD č. XXX vybehol pes, ktorý narazil do predného kolesa bicykla z ľavej strany, v dôsledku čoho poškodený spadol na vozovku a utrpel zranenia a že zápisnica o obhliadke miesta dopravnej nehody bola vyhotovená dňa 01.03.2023, no obhliadnutie bolo vykonané už v deň dopravnej nehody o 17.27 hod., spolu s fotodokumentáciou vyhotovenou 24.02.2020, nespochybňujú obžalobu, pretože zachytávajú statický stav na mieste činu, ktorý sa zjavne od samotnej dopravnej nehody nemenil. Situácia vozovky či dvora, z ktorého pes vybehol, sa nemenila. Išlo o dvor domu č. 311 na ľavej strane vrátane bránky, z ktorej vybehol voľne vo dvore pobehujúci predmetný pes.
Podľa odpisu registra trestov sa obžalovaná doposiaľ nedostala do rozporu so záujmami chránenými Trestným zákonom. V Centrálnej evidencii správnych deliktov a priestupkov má jeden záznam o priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, za ktorý bola sankcionovaná pokutou vo výške 20,- eur.
Výsledkom vykonaného dokazovania je súbor dôkazov priamych i nepriamych, ktoré smerujú k jedinému záveru, a to, že sa skutok stal a že ho spáchala svojou nedbanlivosťou práve a len obžalovaná. Preto je len účelovou jej obhajoba, že v čase jej príchodu domov sa pes nachádzal vo dvore, útek cez bránu a ani osobnú bránku nebol možný a že keď zaregistrovala, že sa niečo stalo, pes bol vo dvore za zatvorenou bránou, ona stála na chodníku pred bránou.
Odvolací súd vo svetle jasného preukázania príčiny pádu poškodeného, hodnovernosti jeho výpovede, ktorá inú príčinu pádu neobsahovala, považuje za účelovú konštrukciu odvolateľky, že počas jazdy poškodený manipuloval s mobilným telefónom, a teda sa plne nevenoval riadeniu bicykla.
Odvolací súd sa stotožňuje s právnym hodnotením žalovaného skutku. Bolo nesporne dokázané, že práve obžalovaná A. B. tak, ako je uvedené v skutkovej vete napadnutého rozsudku, inému z nedbanlivosti ublížila na zdraví tým, že porušila dôležitú povinnosť uloženú jej podľa zákona, a to konkrétne povinnosť uvedenú v ustanovení § 4 ods. 1 zákona č. 282/2002 Z. z., podľa ktorého vodiť psa mimo chovného priestoru alebo zariadenia na chov môže len osoba, ktorá je fyzicky a psychicky spôsobilá a schopná ho ovládať v každej situácii, pričom je povinná predchádzať tomu, aby pes útočil alebo iným spôsobom ohrozoval človeka alebo zvieratá, a zabraňovať vzniku škôd na majetku, prírode a životnom prostredí, ktoré by pes mohol spôsobiť. Pes, ktorého svojou nepozornosťou vypustila z uzavretej ohrady, narazil do predného kolesa bicykla poškodeného G. G. H., v dôsledku čoho cyklista G. G. H. spadol na vozovku a utrpel zranenia, zlomeninu kľúčnej kosti vľavo bez posunu úlomkov a pohmoždenie driekovej oblasti vľavo stredne ťažkého stupňa s dobou liečenia v trvaní 35 dní.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynulo, ktoré dôkazy a skutočnosti považoval súd prvého stupňa za určujúce pre svoje rozhodnutie o treste. Plynie z neho, že posudzoval konkrétne okolnosti spojené so spôsobom spáchania trestného činu a jeho následkom, zavinením, poľahčujúcimi a priťažujúcimi okolnosťami, osobou páchateľky, jej pomermi a možnosťou jej nápravy. U obžalovanej zistil poľahčujúcu okolnosť v podobe vedenia riadneho života pred spáchaním tohto nedbanlivostného prečinu. Je potrebné súhlasiť aj s tým, že nie je prítomná žiadna priťažujúca okolnosť.
Obžalovaná sa do rozporu so záujmami chránenými Trestným zákonom už skôr nedostala a aj jej priestupková minulosť sa obmedzuje len na spáchanie so skutkom nesúvisiaceho priestupku, a to priestupku na úseku cestnej dopravy.
Zohľadniac absenciu priťažujúcich okolností i prevahu poľahčujúcich okolností, dobu prečinu, od ktorého spáchania obžalovaná neprejavila náchylnosť na protiprávne konanie, jeho nedbanlivostnú povahu u obžalovanej ako osoby, ktorá zjavne nemá sklon k porušovaniu zákona a vznikajú predpoklady dosiahnutia účelu trestu už alternatívnym trestom, a to trestom peňažným vo výmere, ako ho uložil súd prvého stupňa, zohľadniac jej osobné a majetkové pomery a záujem spoločnosti na náprave narušených vzťahov medzi poškodeným a obžalovanou v rámci uprednostnenia nápravy vzniknutých škôd. Bolo teda po vyhodnotení všetkých zákonných kritérií uvedených v § 34 Trestného zákona potrebné uložiť primeraný trest, ktorým je peňažný trest vo výmere 300,- eur s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 2 mesiacov.
Majúc na zreteli zásady pre ukladanie trestu a vyššie rozvedené okolnosti, za ktorých bol žalovaný trestný čin spáchaný a ktoré charakterizujú pomery obžalovanej, jej osobu a možnosti jej nápravy, ako aj účel trestu vyplývajúci z ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného zákona, ktorým je ochrana spoločnosti pred obžalovanou spočívajúca v tom, že sa jej zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorenie podmienok na jej výchovu k tomu, aby viedla riadny život a okolnosť, aby uložený trest súčasne iných odradil od páchania trestných činov a zároveň vyjadroval morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, dospel odvolací súd k záveru, že takýto trest je v tomto prípade nedbanlivostného prečinu v súlade so záujmom na generálnej a individuálnej prevencii. Je trestom, ktorý je na nápravu obžalovanej a ochranu spoločnosti dostatočne individualizovaný a primeraný.
Zachovanie právnych zásad, na ktoré v odôvodnení svojho odvolania odvolateľka odkazovala, vrátane zásad použitých v judikatúre, na ktorú odkázala, v plnom rozsahu, odvolací súd zistil vo všetkých výrokoch napadnutého rozsudku.
Pokiaľ odvolateľka poukazovala na to, že by mali vyvstať pochybnosti o skutočnom poškodení bicykla vo vlastníctve poškodeného, pretože tento bol z miesta nehody odvezený jeho otcom v pomerne krátkom čase po nehode, pričom jeho fotodokumentácia bola tiež vyhotovená až s odstupom času, tak je potrebné poukázať na skutočnosť, že okresný súd v adhéznom konaní vo vzťahu k nároku poškodeného G. G. H. rozhodol len o povinnosti obžalovanej A. B. nahradiť poškodenému škodu na bolestnom, nie aj škodu majetkovú. V tejto prevyšujúcej časti, vrátane nároku na náhradu ušlej mzdy, poškodeného podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku odkázal na civilný proces. Námietky v tomto smere odvolací súd preto považuje za bezpredmetné.
Ani v postupe konania, ani v žiadnom z výrokov o náhrade škody, odvolací súd nezistil také pochybenie, pre ktoré by zákonným spôsobom mohol zasiahnuť v prospech odvolateľky. Bolo tak namieste ponechať ich bez zmeny.
Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne. jednohlasne
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.