Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_6Co-181-2011.pdf
PDF · 111.31 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/181/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členov JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Romana Hargaša v právnej veci navrhovateľov: 1. Mgr. A. H., bytom B. XXXX/ X, B., 2. J.. C. H., bytom S. XXX, obaja zastúpení advokátom JUDr. Jozefom Polákom, so sídlom Radlinského 1718, Dolný Kubín, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie 2.003,24 eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 1. júla 2011, č. k. 11C/98/2009-43, jednohlasne, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Okresný súd v záhlaví uvedeným rozsudkom uložil odporcovi zaplatiť navrhovateľom 1/, 2/ sumu 2.003,24 eur, spolu s 9,5% ročným úrokom z omeškania od 28.03.2009 do zaplatenia, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vymienil si právo podľa § 151 ods. 3 O.s.p. rozhodnúť o náhrade trov konania po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie vychádza zo skutkových zistení, podľa ktorých navrhovatelia v 1. a 2. rade boli rozsudkom Okresného súdu Trenčín, č. k. NM-1T/254/1999-419 zo dňa 09.11.2007 uznaní vinnými z trestného činu výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že obaja dňa XX.XX.XXXX okolo XX. hodiny v E. bare na Ul. F. štvrť v V. č. X/XXX po príchode hliadky OO PZ V. v zložení P. S. a V. M., nerešpektovali ich upozornenia a výzvy, ktoré im adresovali za účelom zabezpečenia poriadku a kládli im pri predvádzaní fyzický odpor. Za tento trestný čin boli odporcovia odsúdení podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 53 ods. 1, 2 písmeno b) Trestného zákona, každý na peňažný trest vo výške 5.000 Sk a podľa § 53 ods. 4 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť zmarený, im bol uložený každému náhrady trest odňatia slobody vo výmere 1 mesiac. Obžalovaný J.. C. H. bol podľa § 226 písm. b) Trestného poriadku oslobodený spod skutku pod bodom 2/ obžaloby Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom č. Pv 28/98-127 zo dňa 20.10.1999, doručenej súdu 21.10.1999, právne kvalifikovaného ako trestný čin krádeže podľa § 247 odsek 1, 2 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že v presne nezistený čas v období od 10.07.1997 do 31.08.1997 z nebytových priestorov bývalej V. banky v V. na námestí M. R. M. č. XXX z miestností č. XXX-XXX odcudzil J.. M. A., ktorý mal tieto miestnosti prenajaté od obžalovaného na podnikateľskú činnosť, registračnú pokladňu zn. B. Z.-A XXX, svetelný panel s nápisom „play timer“, 3 ks biliardových stolov, čím spôsobil J.. M. A. škodu vo výške 126.440 Sk, pretože tento skutok nie je trestným činom. O odvolaniach obžalovaných - navrhovateľov proti uvedenému rozsudku Okresného súdu Trenčín rozhodol tunajší krajský súd tak, že zrušil napadnutý rozsudok v jeho odsudzujúcej časti vo výroku o vine a trestoch uložených navrhovateľom a podľa § 226 písm. b) Trestného poriadku ich spod obžaloby oslobodil. Krajský súd konštatoval, že už samotný skutok, ako tento postavila obžaloba, nenapĺňa zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona. Doplnil, že samotný skutok v čase, keď mal byť spáchaný, napĺňal znaky trestného činu útoku na verejného činiteľa spolupáchateľstvom podľa § 9 odsek 2, § 156 odsek 3 Trestného zákona účinného do
01.09.2003, ale skutková podstata tohto trestného činu však bola novelou Trestného zákona č. 171/2003 s účinnosťou od 01.09.2003 z Trestného zákona vypustená. Navrhovatelia si v uvedenom trestnom konaní zvolili obhajcu Q.. Q. W., a to navrhovateľ v 1. rade plnou mocou dňa 06.12.2007 a navrhovateľ v 2. rade plnou mocou dňa 17.10.2005. Trovy obhajoby boli vyčíslené dňa 14.04.2008 nasledovne - za 3 úkony právnej služby - prevzatie a príprava zastupovania J.. C. H., porada s obvineným a účasť na hlavnom pojednávaní dňa 21.10.2005 po 1.251 Sk, spolu 3.753 Sk, za 1 úkon právnej služby - účasť na hlavnom pojednávaní dňa 07.09.2006 od 10:30 do 13:40 hod. - 2.730 Sk, 1 úkon právnej služby - účasť na hlavnom pojednávaní dňa 09.01.2007 od 8:00 do 10:15 hod. - 2.970 Sk, 2 úkony právnej služby po 1.485 Sk (účasť na hlavnom pojednávaní dňa 12.04.2007 a dňa 09.11.2007) - 2.970 Sk, 1 úkon právnej služby po 2.376 Sk (prevzatie a príprava zastupovania V.. A. H. - plná moc 06.12.2007, spísanie odvolania obžalovaných 07.12.2007) - 2.376 Sk, 1 úkon právnej služby po 2.541 Sk (účasť na verejnom zasadnutí KS Trenčín dňa 01.04.2008) - 2.541 Sk, 3x režijný paušál po 150 Sk spolu 450 Sk, 1x režijný paušál po 164 Sk spolu 164 Sk, 4x režijný paušál po 178 Sk, spolu 712 Sk, 1x režijný paušál po 190 Sk, spolu 190 Sk. Súčasťou trov je náhrada za stratu času 10 x 250 Sk spolu 2.500 Sk, náhrada za stratu času 10 x 273 Sk spolu 2.730 Sk, náhrada za stratu času 3x (10 x 297 Sk) spolu 8.910 Sk, náhrada za stratu času 8 x 317 Sk, spolu 2.536 Sk. Náhrada trov zahrňuje i cestovné (pri použití motorového vozidla zn. B. P. M., Z.: DK - XXXAN, spotreba 6,5 l/100 km, počet km F. K. (DK) - N. V. nad M. a späť 298 km, DK - C. a späť 252 km, sadzba základnej náhrady za 1 km: 6,20 Sk/km, cena pohonných hmôt: 38,80 Sk/l - r. 2005, 40,80 Sk/l - r. 2006, 37,20 Sk/l - r. 2007, 41,40 Sk/l - r. 2008) na trase DK - N. V. nad M. a späť 2.599 Sk (Hlavné pojednávanie dňa 21.10.2005) spolu 2.599 Sk, cestovné DK - N. V. nad M. a späť 2.638 Sk (HP dňa 07.09.2006) spolu 2.638 Sk, cestovné DK - N. V. nad M. a späť 3 x 2.568 Sk (HP dňa 09.01.2007, 12.04.2007, 09.11.2007) spolu 7.704 Sk, cestovné DK - C. a späť 2.241 Sk (verejné zasadnutie dňa 01.04.2008) spolu 2.241,- Sk, 19% DPH z vymeriavacieho základu 50.714 Sk, spolu 9.635,50 Sk, všetko spolu 60.349,50 Sk = 2.003,24 Eur. Podľa príjmového pokladničného dokladu zo dňa 29.1.2008 navrhovatelia zaplatili advokátovi Q.. Q. W. sumu 60.349,50 Sk. Z výzvy na náhradu škody zo dňa 06.03.2009 doručenej odporcovi dňa 12.03.2009 vyplynulo, že navrhovatelia vyzvali odporcu o náhradu spôsobenej škody v sume 2.003,24 eur v lehote 15 dní odo dňa doručenia výzvy. Z oznámenia odporcu navrhovateľom zo dňa 16.04.2009 o predbežnom prerokovaní žiadosti navrhovateľov 1/, 2/ bolo zistené, že odporca tejto žiadosti nevyhovel, nakoľko nebolo preukázané splnenie zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, keďže nebola preukázaná podmienka príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím, nakoľko odvolací súd v súvislosti s časovou pôsobnosťou trestného zákona navrhovateľov 1/, 2/ - obžalovaných oslobodil spod obžaloby na základe platnej novely Trestného zákona, ktorá kvalifikovala protiprávne konanie obžalovaných ako priestupok a ktorá v čase rozhodovania 1.stupňového súdu nebola účinná. Z tohto vyplýva, že im nemohla byť spôsobená škoda, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, ktoré namietajú. Z tohto dôvodu náhrada v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. neprichádza do úvahy. Na základe uvedených skutkových zistení okresný súd dospel k právnemu záveru, že v zmysle ust. § 3 odsek 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá navrhovateľom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci. Podľa § 4 odsek 1 citovaného zákona zákonným zástupcom štátu, ktorý v mene štátu koná, je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Okresný súd citoval ustanovenia § 5 odsek 1, § 6 odsek 1, 2, § 15 odsek 1, § 16 odsek 1, § 17 odsek 1 a 5, § 18 odsek 1, 3 a § 25 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o predpokladoch nároku na náhradu škody proti štátu a o jednotlivých dielčích nárokoch na náhradu. Súčasne citoval aj interpretačné pravidlá citovaných ustanovení zák. č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorých zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola odstránená. Osoba, ktorá bola spod obžaloby oslobodená nesie materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia. Ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov na obžalovaných (navrhovateľov), štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 písmeno a) Zák. č. 514/2003 Z. z., a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám. Konštatoval, že v prejednávanej veci si navrhovatelia dôvodne zvolili obhajcu pre trestné konanie. V súvislosti so zvolením si obhajcu im nepochybne vznikli trovy. Preto štát zodpovedá za vznik škody, ktorej sa v danom prípade nemôže zbaviť. Škoda pozostáva z trov obhajoby, ktoré navrhovatelia uhradili svojmu obhajcovi dňa 29.04.2008 na základe vyčíslenia trov obhajoby v ktorých presne špecifikoval jednotlivé úkony, pričom vychádzal z vyhl.655/2004 Z.z., v dôsledku čoho došlo k zmenšeniu ich majetku. Rozsah poskytnutých služieb právnej pomoci a ich vyčíslenie teda výška uplatnenej náhrady nebola odporcom namietaná. Škoda navrhovateľom 1/, 2/ preukázateľne vznikla v súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia, teda je tu daná príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím a vznikom škody. Súd sa nestotožnil s námietkou odporcu o neexistencii príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím a námietkou v tom zmysle, že k oslobodeniu navrhovateľov spod obžaloby došlo, nakoľko čin prestal byť zmenou zákona trestným činom. Nemožno konštatovať, že skutková podstata trestného činu, za ktorý boli navrhovatelia uznaní vinnými rozsudkom prvostupňového súdu, bola novelou z trestného zákona vypustená. Navrhovatelia boli oslobodení z dôvodu, že neboli splnené zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu, za ktorý boli uznaní vinnými. Na základe vyššie uvedených skutočností súd návrhu navrhovateľov ako skutkovo a právne dôvodnému vyhovel. Navrhovatelia v konaní uplatnili príslušenstvom pohľadávky úroky z omeškania. Súd preto uložil odporcovi i povinnosť zaplatiť navrhovateľom príslušný úrok z omeškania vo výške 9,5%, (keď základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu bola vo výške 1,5%) odo dňa 28.03.2009, keďže lehota na plnenie podľa výzvy navrhovateľov uplynula dňa 27.03.2009.
Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie odporca. Navrhol zrušiť rozsudok okresného súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Vo svojom odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. - nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom a odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., ktorý spočíva v odňatí možnosti konať pred súdom. V odôvodnení svojho odvolania vytýkal okresnému súdu, že z odôvodnenia rozsudku nie je možné jednoznačne určiť, od akého titulu odvodil súd nárok navrhovateľov na náhradu škody, keďže tento vo svojom rozhodnutí nedostatočne špecifikoval a bez ďalšieho automaticky aplikoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. Súd v rozhodnutí neuvádza, ako sa vysporiadal s existenciou nezákonného rozhodnutia tak, ako ho označili navrhovatelia, z čoho vyplýva pochybnosť, či súd na daný prípad aplikoval správny právny predpis. Súd sa takisto nevysporiadal s námietkou odporcu o absencii priamej príčinnej súvislosti medzi zrušeným rozsudkom a trovami trestného konania, nakoľko podľa jeho názoru si odporcovia obhajcu zvolili dôvodne a v súvislosti s týmto zvolením im nepochybne vznikli trovy v uplatňovanej výške. Voľba obhajcu a súvisiaci vznik trov obhajoby boli podľa nášho názoru slobodnou alternatívou, ktorú si zvolili navrhovatelia. Trovy obhajoby tak neboli nevyhnutnými nákladmi navrhovateľov, preto aj z tohto dôvodu nie je možné priznať ich náhradu. V takomto prípade totiž nie je daná priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi prípadným pochybením orgánu verejnej moci a vzniknutou škodou. Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku nemožno tvrdiť, že navrhovateľom vznikla škoda postupom orgánov štátu v trestnom konaní. V prípade naplnenia iných predpokladov zodpovednosti za škodu by mohla byť príčinná súvislosť iba nepriama a sprostredkovaná, keďže trovy obhajoby vznikli predovšetkým voľbou navrhovateľov. Súd dospel k záveru, že navrhovatelia boli spod obžaloby oslobodení najmä z dôvodu, že neboli splnené zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu, za ktorý boli navrhovatelia trestne stíhaní bola počas trestného konania novelou z Trestného zákona vypustená. Nevysporiadal sa s konštatovaním uvedeným v oslobodzujúcom rozsudku Krajského súdu Trenčín, kde sa uvádza: „....že samotný skutok v čase, keď mal byť spáchaný napĺňal znaky trestného činu útoku na verejného činiteľa spolupáchateľstvom.“ Náležité odôvodnenie v tejto časti považuje za obzvlášť dôležité, nakoľko mu nie sú známe dôvody, pre ktoré súd rozhodol v rozpore s ust. § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré vylučuje nárok na náhradu škody, v prípade, ak skutok prestal byť zmenou zákona trestným činom (najmä ak z tohto dôvodu boli navrhovatelia spod obžaloby oslobodení), a na ktoré sa odporca odvolával. Rovnako sa súd nevysporiadal s námietkou odporcu, že nárok navrhovateľov na náhradu škody nie je možné odvodzovať od uvedeného odsudzujúceho rozsudku, pretože tento bol ako neprávoplatne zrušený v riadnom inštančnom postupe. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok, stanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba
vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci je súčasné splnenie troch podmienok, a to existencia nezákonného rozhodnutia (resp. nesprávneho úradného postupu), vznik škody a príčinná súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím (nesprávnym úradným postupom) a vzniknutou škodou. Ak čo len jedna z uvedených podmienok nie je splnená, základ nároku nie je daný. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je v danom prípade teda zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Rozsudok Okresného súdu Trenčín, č. k. 1T/254/1999-419 z 09.11.2007, ktorým boli navrhovatelia uznaní vinnými a od ktorého odvodzujú svoj nárok, čo jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností uviedli aj na pojednávaní dňa 10.06.2011, nie je možné považovať za nezákonné rozhodnutie, a to aj napriek tomu, že bolo odvolacím súdom v časti zrušené a navrhovatelia boli spod obžaloby oslobodení. Uvedené rozhodnutie totiž nespĺňa znaky nezákonného rozhodnutia tak, ako to má na mysli ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pretože v čase jeho zrušenia nebolo právoplatné, nakoľko podľa § 183 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. je doručený rozsudok právoplatným až okamihom, kedy ho nie je možné napadnúť riadnym opravným prostriedkom, t. j. odvolaním. Keďže proti uvedenému odsudzujúcemu rozsudku podali navrhovatelia odvolanie, toto rozhodnutie nikdy nenadobudlo právoplatnosť. Preto nemohlo byť príslušným orgánom zrušené pre nezákonnosť, ako to pre vznik nároku na náhradu škody predpokladá § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Navrhovatelia v tomto konaní nepreukázali existenciu nezákonného rozhodnutia, čím nie sú splnené všetky zákonné predpoklady pre vznik nároku navrhovateľov na náhradu škody. Súd, aj keď na základe správne zisteného skutkového stavu vec nesprávne právne posúdil, keď ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. aplikoval na prípad navrhovateľov bez dôsledného posúdenia jeho znenia a podmienok, ktoré pre priznanie nároku na náhradu škody stanovuje. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádza a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že v odôvodnení rozsudku má súd jednoznačným a účastníkom zrozumiteľným spôsobom vysvetliť dôvody, pre ktoré rozhodol tak ako je uvedené vo výroku rozhodnutia, pričom je potrebné, aby sa vyjadril ku všetkým tvrdeniam a argumentom účastníkov, ktoré boli počas celého konania prednesené a uviedol, z akých dôvodov sa s nimi stotožnil alebo nestotožnil. Výkladom citovaného ustanovenia O.s.p. pritom teba dospieť k záveru, že v rozpore s jeho požiadavkami je nielen úplný či čiastočný nedostatok dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak súd pri odôvodnení rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje § 157 ods. 2, dochádza nielen k tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť (dôvod na zrušenie v odvolacom konaní), ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. V tomto smere poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republky, sp. zn. II. ÚS 6/0, z 13. marca 2003 a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/ a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Podľa názoru odporcu súd tým, že svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil, porušil právo odporcu na spravodlivé súdne konanie. Predmetný rozsudok prvostupňového súdu považuje za nepreskúmateľný, jeho odôvodnenie za nepresvedčivé, nakoľko vykonané dokazovanie náležite nepreukázalo existenciu nároku na náhradu škody, a súd sa v odôvodnení nevysporiadal s námietkami odporcu ani neuviedol, akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní spravoval, ani z akého titulu odvodil nárok navrhovateľov na náhradu škody. Odhliadnuc od skutočnosti, že navrhovateľom nárok na náhradu trov trestného konania
a teda ani príslušenstva nevznikol, prvostupňový súd v napadnutom rozsudku priznal navrhovateľom úroky z omeškania vo výške 9,5% ročne od 28.03.2009, čo odôvodnil tým, že lehota na plnenie podľa výzvy navrhovateľov uplynula dňa 27.03.2009. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Uvedené zákonné ustanovenie priznáva orgánu verejnej moci lehotu 6 mesiacov na rozhodnutie o nároku žiadateľa. Keďže navrhovatelia podali návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dňa 12.03.2009, odporca nemohol byť dňa 28.03.2009 v omeškaní s plnením peňažného plnenia. Za predpokladu, že by navrhovateľom nárok na náhradu škody skutočne vznikol, patril by im úrok z omeškania až odo dňa 23.04.2009, keďže odporca vybavil žiadosť navrhovateľov dňa 22.04.2009 tak, že ich žiadosti nevyhovel. Záverom považuje za potrebné uviesť, že výrok rozsudku Okresného súdu Trenčín z 01.07.2011, č. k. 11C/98/2009-43, v znení, ako bol odporcovi doručený, je nevykonateľný, nakoľko v ňom nie je špecifikované, v akom pomere má odporca plniť jednotlivým navrhovateľom, prípadne, či im je zaviazaný plniť spoločne a nerozdielne. Krajský súd preskúmal vec v intenciách ust. § 212 ods. 1 O.s.p., v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov, a zistil, že rozsudok okresného súdu je potrebné podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie. O odvolaní odporcu rozhodol bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p.
V prejednávanej veci je predmetom konania nárok navrhovateľov v 1. a 2. rade na náhradu škody, ktorá im vznikla v súvislosti s výkonom verejnej moci štátu - v danom prípade rozhodnutím súdu v trestnom konaní Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 1T/254/1999, v ktorom prvostupňový súd navrhovateľov uznal vinných z trestného činu výtržníctva a odsúdil ich (navrhovateľa v 2. rade spod skutku právne kvalifikovaného ako trestný čin krádeže oslobodil). Po odvolaní navrhovateľov Krajský súd v Trenčíne svojím rozhodnutím zo dňa 01.04.2008 zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu vo výrokoch o vine a trestoch a spod obžaloby ich oslobodil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že samotný skutok, ako tento postavila obžaloba, nenapĺňa zákonné znaky trestného činu výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona.
V trestnom konaní si navrhovateľ v 1. rade zvolil obhajcu udelením plnej moci dňa 06.12.2007, navrhovateľ v 2. rade si zvoli obhajcu udelením plnej moci dňa 17.10.2005. Obaja navrhovatelia si zvolili za obhajcu JUDr. Q. W.. Je nepochybné, že v súvislosti s uvedeným trestným konaním vznikli navrhovateľom náklady na právnu službu advokáta, každému z nich podľa toho, aké úkony právnej služby mu advokát poskytol v uvedenom konaní, teda každému z nich vznikla majetková ujma.
Zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, je v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky stanoviť podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý sa neskôr ukázal ako nezákonný.
Základné podmienky na náhradu škody stanovuje § 6 ods. zák. č. 514/2003 Z. z. Stanovuje (mimo iného) ako predpoklad na náhradu škody vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené práve z dôvodu nezákonnosti a iba na to príslušným orgánom. Z takého zrušujúceho rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý. Príslušným orgánom povolaným zrušiť uznesenie o vznesení obvinenia v trestnom konaní pre jeho nezákonnosť, resp. oslobodiť obžalovaného spod obžaloby, môže iba súd alebo orgán činný v trestnom konaní.
Pri posudzovaní nároku na náhradu škody právna prax dospela k záveru, že takýto nárok je oprávnený vtedy, ak bolo trestné stíhanie zastavené, alebo účastník bol spod obžaloby oslobodený (nález ÚS SR II. ÚS 25/2011-33, 4Mcdo 15/2009, 3Cdo 134/2003, 1Cz 41/1990). Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že základ nároku navrhovateľov v 1. a 2. rade je daný pretože v súvislosti s trestným konaním vynaložili náklady na právnu službu advokáta a neskôr boli spod obžaloby oslobodení. Z odôvodnenia oslobodzujúceho rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 1. apríla 2008, č. k. 2To/132/2007-440 je zrejmé, že “samotný prejav obžalovaných sám osebe nenaplnil zákonné znaky skutkovej podstaty
výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona, a to práve z dôvodu, pre aký konflikt vznikol, ako sa vyvíjal a i zo samotnej jeho nebezpečnosti konania, ktorú nemožno považovať za tak vysokú, aby skutok, ktorého sa obžalovaní dopustili, mal naplniť zákonné znaky trestného činu. K takému záveru krajský súd dospel po zvážení času, ktorý uplynul od spáchania skutku a bol názoru, že konanie obžalovaných mohlo byť posúdené ako priestupok, avšak vzhľadom na uplynutie premlčacej doby, k takému postihu dôjsť nemohlo“.
Z uvedených záverov oslobodzujúceho rozsudku odvolacieho súdu je potom nepochybné, že navrhovatelia v 1. a 2. rade majú nárok na náhradu škody proti štátu z jeho zodpovednosti za nezákonné rozhodnutie podľa § 5 a § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.
Nárok na náhradu škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému v takomto konaní vznikli (§ 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.).
V prejednávanej veci mali síce navrhovatelia v 1. a 2. rade jedného zvoleného obhajcu, avšak advokát vykonal pre každého z nich tak samostatné, ako aj spoločné právne úkony - vyčíslenie trov obhajoby zo dňa 14.04.2008 - č. l. 13 spisu, ktoré navrhovatelia pripojili k návrhu na začatie konania. V samotnom vyčíslení trov je uvedené, že každý z nich mal uzavretú s advokátom osobitnú zmluvu o právnej pomoci (navrhovateľ v 2. rade 17.10.2005, navrhovateľ v 1. rade 06.12.2007). V žalobnej žiadosti navrhovatelia žiadali priznať nárok na náhradu škody spolu vo výške 2.003,24 eur. Okresný súd výrok svojho rozsudku formuloval identicky, ako to žiadali navrhovatelia v 1. a 2. rade v žalobnej žiadosti (petite návrhu).
Vzhľadom na uvedené, odporca správne namieta, že takto formulovaný priznaný nárok nie je správny, keďže navrhovatelia v 1. a 2. rade nie sú solidárnymi veriteľmi (§ 513 Občianskeho zákonníka).
Podľa názoru odvolacieho súdu, v prejednávanej veci je daný základ nároku navrhovateľov, opodstatnene uplatnili svoj nárok na náhradu škody proti štátu, keď odporca po predbežnom prerokovaní ich žiadosti podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. ich žiadosti nevyhovel.
Vzhľadom na nejasne formulovanú výšku nároku každého z navrhovateľov, a to tak v žalobnej žiadosti, ako aj v rozsudku okresného súdu, bude potrebné, aby túto nejasnosť okresný súd v súčinnosti s navrhovateľmi odstránil a znova posúdil a rozhodol o uplatnenom nároku, pričom je pre neho záväzný právny záver odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.).
Okresný súd rozhodne znovu aj o príslušenstve pohľadávky navrhovateľov, úrokoch z omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pri ich posudzovaní je potrebné vychádzať z konštantnej judikatúry, že tieto platia až po uplynutí šiestich mesiacov, stanovených v § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.
Zároveň okresný súd znova rozhodne aj o trovách celého konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .