Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cob/70/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: Stanislav Cintula, nar. XX.X.XXXX, s miestom podnikania Dojč č. 211, 906 02 Dojč, IČO: 44 494 408 zastúpený: Advokátska kancelária BÁNOS & KOŠÚTOVÁ s. r. o., so sídlom Hlavná 979/23, 924 01 Galanta ( KošútováLUKAJKA & PARTNERS s.r.o., so sídlom Jesenského 7713/12, 911 01 Trenčín, IČO: 52 471 420 ), proti žalovanému: JUDr. Radoslav Hajdúch, správca úpadcu: SAELENS Slovakia s.r.o., so sídlom Panónska cesta 34, 851 01 Bratislava - Petržalka, IČO: 35 919 183 zastúpený: Cottyn Cúth s. r. o., so sídlom Námestie SNP 478/19, 811 01 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 50 073 125, o zaplatenie sumy vo výške 3.510,00 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. - 222 zo dňa 10.7.2019 takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č. k. - 222 zo dňa 10. 7. 2019 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Bratislava V svojim rozsudkom č. k. - 222 zo dňa 10.7.2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3.510,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,00% ročne zo sumy 1.872,- Eur od 16.5.2016 do zaplatenia a zo sumy 1.638,- Eur od 16.6.2016 do zaplatenia, všetko do troch dní po právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov konania v plnej výške.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 28.9.2016 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny vo výške 3.510,- Eur spolu s príslušenstvom, ako aj náhrady trov konania a to titulom plnenia z Mandátnej zmluvy uzavretej stranami sporu dňa 26.4.2014, a to neuhradenej zmluvne dohodnutej paušálnej odmeny za mesiace apríl a máj 2016. Vyššie uvedeného dňa uzavrel žalobca so žalovaným zmluvu, na základe ktorej sa žalobca ako mandatár zaviazal poskytovať žalovanému ako mandantovi služby vedenia cudzieho nákladného motorového vozidla s prepravou tovaru (špecifikovaného v zmluve), zvereného mu žalovaným, a vykonávať s tým spojené činnosti podľa pokynov a požiadaviek žalovaného. Článok IV. ods. 4.2 zmluvy ustanovuje, že mandant sa zaväzuje uhrádzať mandatárovi za jeho činnosť odmenu podľa čl. II. zmluvy. Podľa čl. II. ods. 2.3 zmluvy, je odmena mandatára splatná mesačne pozadu, na základe faktúry splatnej v lehote 15 dní odo dňa jej doručenia mandantovi. Žalovaný ako mandant však túto zmluvnú povinnosť opakovane porušil a odmenu žalobcovi neuhradil, čím žalovanému vznikol dlh v celkovej sume 3.510,- Eur titulom nezaplatenej faktúry č. 4/16 zo dňa 30.4.2016 na sumu 1.872,-

Eur a č. 5/16 vystavenej dňa 23.5.2016 na sumu 1.638,- Eur. Žalovaný túto svoju zmluvnú povinnosť porušoval aj v minulosti, na čo bol upozornený právnym zástupcom žalobcu pokusom o zmier zo dňa 29.7.2015. Na zaplatenie dlžnej žalovanej sumy žalobca žalovaného vyzval písomne predžalobnou výzvou zo dňa 26.7.2016. Na túto predžalobnú výzvu žalovaný reagoval listom zo dňa 12.8.2016. V liste konštatuje, že žalovaný predmetné faktúry žalobcu (č. 4/16 zo dňa 30.4.2016 na sumu 1.872,- Eur a č. 5/16 vystavenú dňa 23.5.2016 na sumu 1.638,- Eur) vo svojej účtovnej evidencii eviduje a ich výšku žiadnym spôsobom nerozporoval. Napriek tomu ich žalobcovi neuhradil. V písomnej odpovedi žalovaný uvádza, že od mandátnej zmluvy odstúpil a uplatňuje si voči žalobcovi zmluvnú pokutu za závažné porušenia zmluvných povinností. Toto tvrdenie žalovaného považuje žalobca za vykonštruované a účelové, nakoľko žalobca od žalovaného nikdy neobdržal žiadne upozornenie na ktorékoľvek porušenie zmluvných povinností, ktoré v liste žalovaný uvádza. Žalobca preto nárok žalovaného na úhradu zmluvnej pokuty považuje za neoprávnený a účelový. Žalovaný je v omeškaní so zaplatením sumy vo výške 1.872,- Eur od 16.5.2016 a so zaplatením sumy vo výške 1.638,- Eur od 16.6.2016, preto si žalobca uplatňuje žalobou voči žalovanému a úroky z omeškania v zákonnej výške ako špecifikuje v žalobe.

3. Súd prvej inštancie v právnej veci vydal platobný rozkaz sp. zn. -28 dňa 1.12.2016, proti ktorému žalovaný v zákonnej lehote podal odpor s vecným odôvodnením. Z uvedeného dôvodu bol platobný rozkaz uznesením súdu prvej inštancie sp. zn. -44 zo dňa 16.01.2017 podľa z. č. (ďalej len „“) zrušený.

4. Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril, keď v rámci procesnej obrany uviedol, že dňa 26.4.2014 bola medzi žalobcom a žalovaným uzavretá mandátna zmluva, ktorou sa žalobca zaviazal poskytovať žalovanému služby vedenia cudzieho nákladného motorového vozidla s prepravou tovaru, a to v turnusoch po 6 týždňov nepretržitého výkonu činnosti, ktoré budú oddelené 2 týždňami, počas ktorých žalobca nebude povinný vykonávať činnosť podľa tejto zmluvy. Dňa 15.4.2016 sa začal turnus v trvaní 6 týždňov, s dátumom jeho ukončenia ku dňu 26.5.2016. Dňa 21.5.2016 žalobca prestal poskytovať žalovanému zmluvne dojednané služby, bez toho, že by došlo k ukončeniu zmluvy, čím podľa zmluvy žalobca závažne porušil svoje povinnosti. Listom zo dňa 28.6.2016 oznámil žalovaný žalobcovi odstúpenie od zmluvy v zmysle bodu 9.4 písm. b) zmluvy z dôvodu porušenia viacerých povinností zmluvy zo strany žalobcu, definovaných najmä v bodoch 3.1, 3.2, 3.7 zmluvy, ktoré sú považované za závažné porušenie zmluvy. Podľa čl. VIII. bod 8.2 zmluvy s názvom Zmluvná pokuta a náhrada škody, v prípade, že mandatár poruší ktorúkoľvek z povinností vyplývajúcich mu z čl. III., V., VI. a VII. tejto zmluvy, je povinný uhradiť mandantovi zmluvnú pokutu vo výške 1.000,- Eur za každé jednotlivé porušenie. V súlade s týmto ustanovením zmluvy si žalovaný v liste zo dňa 28.6.2016 uplatnil voči žalobcovi aj nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 1.000,- Eur za porušenie každej z nasledujúcich povinností: a/ uskutočňovať činnosť podľa pokynov mandanta v zmysle bodu 3.2 čl. III. zmluvy s názvom Povinnosti mandatára; žalobca túto povinnosť porušil tým, že bol povinný vykonávať dohodnutú činnosť po dobu 6 týždňov (15.4.2016 - 27.5.2016), pričom túto vykonával iba 5 týždňov (15.4.2016 - 21.5.2016), v dôsledku čoho žalobca nezariadil dohodnuté záležitosti; b/ spolupracovať s oddeleniami mandanta a jeho zamestnancami pri zariaďovaní záležitosti a byť v kontakte s osobami určenými mandantom prostredníctvom pridelených komunikačných prostriedkov podľa zmluvy v zmysle bodu 3.1 čl. III. zmluvy s názvom Povinnosti mandatára; žalobca túto povinnosť porušil tým, že bez toho, aby došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu prestal od 21.5.2016 úplne komunikovať a spolupracovať s ostatnými spolupracovníkmi žalovaného, ktorí následne nemali potrebné a aktuálne informácie o stave a zariaďovaní záležitostí; c/ oznamovať mandantovi všetky okolnosti, ktoré boli zistené pri zariaďovaní záležitosti podľa zmluvy, a ktoré môžu mať vplyv na zmenu pokynov mandanta v zmysle bodu 3.2 čl. III. zmluvy s názvom Povinnosti mandanta; žalobca túto povinnosť porušil tým, že žalovanému neoznámil svoje jednostranné rozhodnutie predčasne ukončiť zariaďovanie dohodnutých záležitostí, pričom bezodkladné oznámenie tejto skutočnosti by malo za následok zmenu pokynov žalovaného vo vzťahu k zariaďovaným záležitostiam; d/ dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy na úseku cestnej premávky v zmysle bodu 3.7 čl. III. zmluvy s názvom Povinnosti mandatára; žalobca túto povinnosť porušil tým, že dňa 9.10.2015 spáchal dopravný delikt v Rakúskej republike, v dôsledku čoho bola žalovanému udelená dňa 12.4.2016 pokuta a žalovaný bol vyzvaný na jej úhradu. K porušeniu povinností zo strany žalobcu podľa bodov a/, b/ a c/ došlo dňa 21.5.2016 a podľa bodu d/ došlo dňa 9.10.2015. Žalovaný si za porušenie povinností uvedených vyššie v bodoch a/, b/, c/ a d/ uplatnil voči žalobcovi zmluvnú pokutu v celkovej výške 4.000,- Eur a vyzval žalobcu na jej úhradu listom zo dňa 28.6.2016, ktorý si žalobca na pošte neprevzal, zásielka bola uložená na pošte od 1.7.2016 a

žalovanému sa vrátila nedoručená dňa 20.7.2016. K ukončeniu zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným tak došlo dňa 19.7.2016, a to z dôvodu odstúpenia žalovaného od zmluvy pre podstatné porušenie povinností zo strany žalobcu. Žalobca zmluvnú pokutu mal uhradiť žalovanému do 17.8.2016. Žalovaný v liste zo dňa 12.8.2016, ktorým reagoval na predžalobnú výzvu žalobcu zo dňa 26.7.2016, opäť vyzval žalobcu na úhradu zmluvnej pokuty vo výške 4.000,- Eur. Žalobca žalovanému zmluvnú pokutu neuhradil. Žalovaný si preto jednostranne započítal vzájomné pohľadávky tak, že peňažnú pohľadávku vo výške 4.000,- Eur z titulu neuhradenej zmluvnej pokuty si započítal so splatnou peňažnou pohľadávkou žalobcu vo výške 3.510,- Eur z titulu neuhradených faktúr po splatnosti. Z uvedeného vyplýva, že pohľadávka žalobcu vo výške 3.510,- Eur zanikla v celom rozsahu. O tejto skutočnosti žalovaný informoval aj právneho zástupcu žalobcu oznámením zo dňa 21.9.2016. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že žalovaný neuhradil faktúru č. 4/16 v sume 1.872,- Eur a faktúru č. 5/16 v sume 1.638,- Eur z dôvodu, že žalovaný si ich jednostranne započítal so svojou splatnou peňažnou pohľadávkou vo výške 4.000,- Eur, čím pohľadávka žalobcu zanikla v celom rozsahu, a preto žalovaný uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie sumy v celkovej výške 3.510,- Eur popiera. Žiadal vo veci nariadiť pojednávanie a po vykonanom dokazovaní žalobu žalobcu zamietnuť a žalovanému priznať právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

5. V konaní ďalej žalobca v súvislosti s argumentáciou žalovaného namietal, že sa dohodol so žalovaným na ukončení zmluvného vzťahu ku dňu 20.5.2016, odovzdal žalovanému v tento deň kamión a kľúče od kamiónu, s tým, že končí, nakoľko žalovaný bol v tom čase v omeškaní s úhradou ním vystavených viacerých faktúr, teda žalobcovi nebola zaplatená v súlade so zmluvou dohodnutá odmena za ním už odvedené a žalovanému poskytnuté plnenia na základe predmetnej zmluvy, teda žalobca bol v neistote, keďže mu žalovaný riadne neplatil, čím opakovane porušoval závažným spôsobom zmluvu ako prvý v poradí a nebral do úvahy, že žalobcovi potom chýbajú finančné prostriedky na úhradu jeho faktúr a životné potreby jeho rodiny. Už rok predtým na toto porušovanie zmluvy žalobca žalovaného upozornil listom zo dňa 29.7.2015, ktorý mu bol doručený dňa 5.8.2015, napriek tomu si svoje povinnosti žalobca plnil, nastúpil aj na ďalší turnus, ale dňa 20.5.2016 mal za to, že toho porušovania zmluvy zo strany žalovaného už bolo dosť, a tak sa s konateľom žalovaného dohodol na ukončení zmluvného vzťahu. Žalovanému nevznikla žiadna škoda, nakoľko všetky povinnosti boli splnené iným šoférom žalovaného. Poukazoval na nerovnosť strán zmluvy, keďže za porušovanie povinností žalovaným neboli v zmluve žiadne sankcie a za porušovanie zmluvy žalobcom bolo sankcií veľa, preto namietal dôvodnosť žalovaným uplatneného nároku na zmluvnú pokutu v celkovej výške 4.000,- Eur ako aj neprimeranosť takéhoto nároku. Žalovaný následne predložil súdu prehľad úhrad faktúr žalobcovi za obdobie od 4/2014 do 5/2016, z ktorého vyplýva, že žalovaný uhrádzal žalobcovi faktúry, teda odmenu za splnenie jeho povinnosti zo zmluvy. Poukázal tiež na bod 8.3 mandátnej zmluvy, kde je dohoda o zmluvnej pokute a kde sa zmluvné strany dohodli, že popri zmluvnej pokute žalobca uhradí aj skutočnú náhradu škody, prípadne i ušlý zisk. Teda dohoda o zmluvnej pokute mala vyslovene motivačný a preventívny charakter. Poukázal na faktúru za marec 2016, ktorá podľa žalovaným predloženého prehľadu mala byť uhradená žalovaným žalobcovi dňa 17.05.2016, resp. príkaz na jej úhradu zadal žalovaný dňa 18.05.2016, teda najneskôr do mohli byť tieto finančné prostriedky už na účte žalobcu a on prestal pracovať až 21.05.2016, teda plniť si povinnosti zo zmluvy. Zároveň mal za to, že započítaním zmluvnej pokuty žalobcov nárok zanikol, a to jednostranným započítaním nárokov žalovaného voči žalobcovi.

6. Ďalej žalobca poukazoval na skutočnosť, že žalovaný ako prvý prestal plniť podmienky žalobcu z uzavretej zmluvy a porušenia sa dopustil tým, že žalobcovi riadne nevyplatil dohodnutú odmenu. Z tohto dôvodu v máji 2016 počas turnusu, kedy bol žalovaný opäť v omeškaní s úhradou faktúry č. 3/2016 a žalobca žalovaného upozornil, že ak včas neuhradí svoj záväzok, odovzdá kamión žalovanému a turnus predčasne ukončí. Na túto skutočnosť upozornil konateľa spoločnosti žalovaného pána Rudiho Saelensa i špeditéra, a taktiež im oznámil, aby pripravili iného šoféra. V deň skončenia obchodného vzťahu bol žalovaný opäť v omeškaní, tentokrát s úhradou faktúry č. 4/2016, toto už žalobca nedokázal zniesť a s vedomím žalovaného Rudiho Saelensa (konateľa) obchodný vzťah skončil. Žalobca preto pripravil kamión na prepravu a kľúče od vozidla odovzdal špeditérovi D. H. Q.. Žalovanému teda nevznikla žiadna škoda, a to či už s prípravou resp. naložením kamiónu alebo hľadaním náhradného šoféra. Vozidlo po žalobcovi prevzal následne iný šofér, ktorý vykonal prepravu naloženého tovaru s vedomím konateľa spoločnosti žalovaného Rudiho Saelensa. Žalovaný namiesto úhrady svojich záväzkov sa začal domáhať nároku na zmluvnú pokutu vo výške 4.000,00 Eur za údajné porušenie zmluvných povinností žalobcom. Uvádzané dôvody porušenia zmluvy sú takmer totožné a úzko súvisiace. Okrem odkazov na údajne porušované body zmluvy zo strany žalobcu žalovaný žiadnym spôsobom nekonkretizoval,

akým konaním sa mal žalobca dopustiť porušenia svojich povinností vyplývajúcich zo zmluvy. Žalovaný si u žalobcu taktiež uplatňuje zmluvnú pokutu za porušenie predpisov na úseku cestnej premávky, avšak žalobca zdôrazňuje, že žalovaný obdržal pokuty podľa zisteného ŠPZ vozidla, ktoré okrem žalobcu podľa turnusov mohlo šoférovať niekoľko šoférov a žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že páchateľom dopravných priestupkov bol priamo žalobca, keďže on ani nie je vlastníkom vozidla s ŠPZ, na ktorom bol priestupok spáchaný. Rovnako ako žiadnym spôsobom nepreukázal ani porušenie zmluvných povinností žalobcu, ktoré by odôvodňovali výšku zmluvnej pokuty v sume 4.000,00 Eur, ktorú žiada žalovaný od žalobcu uhradiť.

7. Súd prvej inštancie vec rozhodol v zmysle ustanovení a , , a z. č. (ďalej len „“); , , , , a , a z. č. (ďalej len „“) a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná a preto jej v celom rozsahu vyhovel.

8. Skutkovými tvrdeniami strán sporu ohľadne otázky, kedy bola zmluva ukončená a z akého dôvodu, sa súd v merite veci nezaoberal, nakoľko predmetom sporu nebol žiaden návrh strany sporu v zmysle , ale len návrh na plnenie v zmysle , ktorým návrhom je súd prvej inštancie v zmysle viazaný a vzhľadom na predmet sporu nebolo potrebné v tomto smere riešiť túto otázku ani ako prejudiciálnu, nakoľko by to na samotné rozhodnutie vo veci nemalo žiaden vplyv. Z uvedeného dôvodu nebolo potrebné vykonávať dokazovanie navrhnutými svedkami, nakoľko sporné otázky mal súd dostatočne preukázané skutkovými tvrdeniami strán sporu a hlavne predloženými listinnými dôkazmi.

9. Súd prvej inštancie považoval za nesporné, že žalobca - fyzická osoba podnikajúca na základe živnostenského listu ako mandatár a žalovaný - právnická osoba zapísaná v obchodnom registri ako mandant uzavreli písomne dňa 26.4.2014 mandátnu zmluvu podľa a nasl. . Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že počas konania žalobca, na rozdiel od prvotných tvrdení uvedených v žalobe (opretých o dôkaz: výpis zo živnostenského registra žalobcu), začal tvrdiť, že sa jednalo o skrytý pracovnoprávny vzťah strán sporu, s týmto sa však súd prvej inštancie nestotožnil, nakoľko právne postavenie žalobcu nepochybne vyplýva z jeho zápisu predmetu činnosti uvedeného v živnostenskom registri, prvotného skutkového tvrdenia žalobcu v žalobe a jednoznačne i z uzavretej mandátnej zmluvy, preto toto dodatočné a rozdielne tvrdenie žalobcu počas konania súd vyhodnotil ako účelové a nepravdivé. Predmet zmluvy si strany sporu ako zmluvné strany dohodli v čl. I. zmluvy. V čl. II. zmluvy sa strany sporu dohodli na výške paušálnej odmeny za každý deň činnosti a na jej splatnosti. Podľa čl. II. bod 2.3 zmluvy, odmena mandatára je splatná mesačne pozadu, na základe faktúry splatnej v lehote 15 dní odo dňa jej doručenia mandantovi. Žalobca za činnosť vykonávanú podľa zmluvy v mesiaci apríl 2016 vystavil žalovanému faktúru č. 4/16 na sumu 1.872,- Eur, pričom žalovaný žalobcom vyfakturovanú odmenu čo do výšky a dôvodov v konaní nespochybňoval a jej dôvod nenamietal. Vznik tohto nároku žalobcu žalovaný nepopieral. Faktúra č. 4/16 bola žalovanému doručená poštou dňa 4.5.2016 (dôkaz čl. 175). Jej splatnosť preto nastala dňa 19.5.2016. Žalovaný v lehote splatnosti žalobcovi odmenu za mesiac apríl 2016 neuhradil, jej zaplatenie je predmetom tohto sporu. Táto skutočnosť vyplýva i zo žalovaným predloženého Prehľadu úhrad faktúr (čl. 89). Žalovaný v priebehu mesiaca máj 2016 bol v omeškaní aj s úhradou odmeny žalobcovi za mesiac marec 2016, teda s úhradou faktúry č. 3/16, ktorá mu bola doručená poštou dňa 7.4.2016 (čl. 174), ktorej splatnosť nastala dňa 22.4.2016. Podľa tvrdenia žalovaného na pojednávaní dňa 25.5.2017 príkaz na jej úhradu žalovaným bol daný až dňa 18.5.2016 (v pondelok), teda k jej úhrade na účet žalobcu mohlo dôjsť najneskôr v dňoch (čl. 101). Žalobca jej úhradu ešte dňa 20.5.2016 počas vykonávania turnusu trvajúceho od 15.4.2016 na svojom účte v banke neevidoval. Žalobca preto od 21.5.2016 prestal vykonávať pre žalovaného činnosti podľa zmluvy. Za dovtedy vykonané činnosti podľa zmluvy v mesiaci máj 2016 žalovanému vystavil faktúru č. 5/2016 na sumu 1.638,- Eur, ktorú doručil žalovanému dňa 1.6.2016 (čl. 176), teda jej splatnosť nastala dňa 16.6.2016. Žalovaný žalobcovi faktúru č. 5/16 v lehote splatnosti neuhradil, čo medzi sporovými stranami nebolo sporné, daná skutočnosť vyplýva i z dôkazu predloženého žalovaným (čl. 89). Žalobca, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, vyzval žalovaného na úhradu faktúr č. 4/16 a č. 5/16, na celkovú sumu 3.510,- Eur, listom zo dňa 26.7.2016, ktorá výzva mu bola doručená dňa 9.8.2016 (čl. 17). Žalovaný na výzvu žalobcu odpovedal listom zo dňa 12.8.2016, kde uviedol, že eviduje faktúru č. 4/16 a faktúru č. 5/16 vo svojej účtovnej evidencii. Súčasne žalobcovi oznámil, že listom zo dňa 28.6.2016 odstúpil od zmluvy v zmysle bodu 9.4 písm. b) čl. IX. zmluvy z dôvodu porušenia viacerých povinností

zo strany žalobcu a vyzval ho na úhradu zmluvnej pokuty vo výške 4.000,- Eur. Tento list považuje za doručený žalobcovi dňa 19.7.2016, nakoľko si ho žalobca neprevzal v odbernej lehote, t.j. do 20.7.2016 (čl. 35, 36). Zaplatenie zmluvnej pokuty neeviduje. V liste zo dňa 12.8.2016 žalovaný neuvádza žiaden dôvod prečo žalobcovi nezaplatil faktúry č. 4/16 a č. 5/16 v lehote ich splatnosti, t.j. do 19.5.2016, resp. do 16.6.2016, teda v čase kedy si ešte voči žalobcovi žiadnu zmluvnú pokutu neuplatňoval. Túto si podľa tvrdenia v odpore uplatnil až listom zo dňa 26.6.2016, teda až po márnom uplynutí lehoty splatnosti predmetných dvoch faktúr, o čom sa žalobca včas ani nemohol dozvedieť, nakoľko pracuje v oblasti medzinárodnej nákladnej dopravy v 6 týždňových turnusoch, teda evidentne v čase doručovania tejto písomnosti od žalovaného sa v mieste podnikania, ktoré je i jeho miestom trvalého pobytu, nezdržoval z objektívnych dôvodov, ktorá skutočnosť žalovanému ako dopravcovi musela byť známa. Vzhľadom na vyššie uvedené zistenia z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy 3.510,- Eur titulom nezaplatenej odmeny za odvedenú činnosť v mesiacoch apríl a máj 2016 v zmysle čl. II. bod 2.1 až 2.4 platne uzavretej mandátnej zmluvy bol daný, dôvodný a oprávnený, čo ani žalovaný nepopieral.

10. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalovaný svoju procesnú obranu postavil na vznesenej hmotnoprávnej námietke podľa s poukazom na tvrdenie, že žalovaný nárok žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 3.510,- Eur v zmysle zanikol, a to ešte pred podaním žaloby dňa 18.8.2016, čo žalobcovi oznámil listom zo dňa 21.9.2016, nakoľko žalovaný si uplatnil voči žalobcovi za porušenie zmluvných povinností špecifikovaných v liste žalovaného zo dňa 28.6.2016 zmluvné pokuty vo výške po 1.000,- Eur, a to za štyri porušenia zmluvy, teda v celkovej sume 4.000,- Eur. Z listu žalovaného zo dňa 28.6.2016 súd prvej inštancie zistil, že žalovaný si voči žalobcovi s poukazom na čl. VIII. bod 8.2 zmluvy uplatnil nárok na zmluvnú pokutu za každé porušenie zmluvy žalobcom k porušeniu ktorých došlo zo strany žalobcu dňa 21.5.2016 a dňa 09.10.2015 a súčasne vyzval žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty v celkovej výške 4.000,- Eur podľa čl. VIII. bod 8.3 v lehote 30 dní od doručenia tejto výzvy. Žalovaný tvrdil, že k doručeniu tejto písomnosti žalovanému došlo podľa čl. X. bod 10.6 zmluvy dňa 19.7.2016, teda splatnosť uplatnenej zmluvnej pokuty mala nastať dňa 18.8.2016.

11. Žalobca popieral tvrdenia žalovaného ohľadne porušenia zmluvy žalobcom, mal za to, že tieto žalovaný uvádza len nekonkrétne, nešpecifikuje dostatočne samotné porušenie zmluvy zo strany žalobcu, porušenie žalobcu v zmysle bodu 3.7. čl. III. zmluvy žalovaný nepreukázal, uviedol len zaplatenie pokuty viažucej sa k vozidlu určenému len podľa ŠPZ bez toho kto bol v danej chvíli jeho vodičom, nakoľko toto vozidlo pri plnení činností pre žalovaného šoférovalo striedavo 6 vodičov. Žalovaný v liste zo dňa 28.6.2016 nekonkretizuje o aký delikt má ísť, či zaň zodpovedá žalobca, teda či tento delikt zavinil žalobca alebo osoba iná. Žalovaný na túto námietku žalobcu nereagoval, nepredložil súdu prvej inštancie žiaden doklad osvedčujúci jeho tvrdenie, že v čase tohto deliktu šoféroval predmetné vozidlo žalovaného práve žalobca. Žalobca ďalej tvrdil, že má za to, že žalobca oznámil žalovanému prostredníctvom jeho konateľa Rudi Saelensa v zmysle povahu prekážky, ktorá mu bráni v plnení povinnosti (neplnenie záväzkov žalovaného opakovaným porušovaním čl. II. bod 2.3 zmluvy), a o dôsledkoch, čo žalovaný v konaní nevyvrátil a ani nepoprel, nenavrhol výsluch žalobcom uvádzaného konateľa spoločnosti žalovaného Rudiho Saelensa, ktorý by sa k tvrdeniam žalobcu v tomto smere mohol vyjadriť, a teda ich potvrdiť alebo poprieť, nepredložil ani jeho čestné vyhlásenie k tomuto tvrdeniu žalobcu v listinnej podobe. Žalobca tiež namietal nerovnosť zmluvných strán, s poukazom na to, že zmluvné pokuty sa týkali len porušení zmluvy žalobcom avšak nie porušení zmluvy žalovaným, ktorý tak mohol zmluvu porušovať nepretržite bez sankcií, čo žalobca považuje za porušenie zásady poctivého obchodného styku podľa .

12. Z listu žalovaného zo dňa 21.9.2016 súdu prvej inštancie ďalej vyplýva, že žalovaný eviduje voči žalobcovi pohľadávku titulom zmluvnej pokuty pre porušenie mandátnej zmluvy vo výške 4.000,- Eur splatnú od 18.8.2016 a tiež eviduje svoje dlhy voči žalobcovi z faktúry č. 4/16 vo výške 1.872,- Eur splatný dňa 15.5.2016 a z faktúry č. 5/16 vo výške 1.638,- Eur splatný dňa 15.6.2016 za fakturované služby vedenia cudzieho motorového vozidla. Má za to, že tieto vzájomné pohľadávky strán sporu sa stretli a sú spôsobilé na započítanie. Z uvedeného dôvodu podľa má žalovaný za to, že zanikla ich stretom pohľadávka žalobcu v sume 3.510,- Eur (1.872,- Eur + 1.638,- Eur) ku dňu 18.8.2016, teda pohľadávka žalobcu zaniká v celom rozsahu a pohľadávka žalovaného voči žalobcovi predstavuje sumu 490,- Eur. Súd prvej inštancie v tomto smere poukazuje na právny názor vyslovený v rozsudku Vrchného súdu v Prahe zo dňa 9.6.2003, sp. zn. , podľa ktorého úkon započítania ( ), ktorým dlžník započítava proti pohľadávke veriteľa viac svojich pohľadávok, prevyšujúcich vo svojom

súčte pohľadávku veriteľa, bez toho, aby z neho bolo zrejmé, ktorá časť započítavaných pohľadávok započítaním zanikla a ktorá nie, je podľa neplatný pre neurčitosť. Tento názor zdieľa i NS ČR v rozsudku sp. zn. o význame určitosti započítania, ktorý v ďalšom uvádza, že na citované rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe nadviazal dovolací súd v rade svojich rozhodnutí (sp. zn. zo dňa 31.01.2008, sp. zn. zo dňa 23.02.2005), ktoré obstálo aj v ústavnej rovine, keď ústavnú sťažnosť proti nemu podanú ústavný súd uznesením z 25.04.2006, sp. zn. , odmietol“. Vychádzajúc z tejto ustálenej právnej praxe, súd prvej inštancie preto započítací prejav žalovaného v liste zo dňa 21.9.2016, vyhodnotil ako neplatný podľa , a to z dôvodu, že žalovaný, ktorý podľa listu zo dňa 28.6.2016 si uplatnil voči žalobcovi štyri samostatné zmluvné pokuty za štyri rôzne porušenia mandátnej zmluvy žalobcom, každú vo výške 1.000,- Eur, v započítacom prejave zo dňa 21.9.2016 dostatočne a určite neuviedol, za ktoré konkrétne porušenia zmluvy (a., b., c., d.) jeho nároky voči žalobcovi týmto započítaním mali zaniknúť a ktoré z nich v časti 490,- Eur nie. Vzhľadom na závery uvedené osobitne v bodoch 16. a 21. odôvodnenia napadnutého rozsudku, opierajúc sa i o ustálenú súdnu prax, súd žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel a vo veci rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku I. napadnutého rozsudku.

13. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle s podľa úspešnosti účastníkov v konaní. Žalobca bol v konaní plne úspešný, žalovaný vo veci úspech nemal. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník podľa .

14. Proti napadnutému rozsudku podal žalovaný odvolanie, ktorým napadol napadnutý rozsudok v celom rozsahu v zmysle , a , nakoľko súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a zaťažil konanie inou vadou, čo malo v konečnom dôsledku za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovaný vo svojom odvolaní uviedol, že právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku je strohé, vágne a nepresvedčivé. Súd prvej inštancie vyslovil právny názor o neurčitosti jednostranného započítania, avšak namiesto vysvetlenia právnej interpretácie ustanovenia a dostatočne vyčerpávajúceho a presvedčivého odôvodnenia svojho právneho názoru, odkázal len na ustálenú právnu prax v zmysle druhá veta . V zmysle bodu 20. napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie odkázal na právny názor vyslovený vo viacerých rozhodnutiach českého Nejvyššího soudu, Vrchního soudu v Prahe a Ústavného súdu ČR, z čoho vyplýva, že si súd prvej inštancie osvojil právny názor súdov iného štátu, čo je neprípustné, nezákonné a v rozpore s požiadavkou spravodlivosti a to vzhľadom na ustálenú prax slovenských súdov, pričom v tejto súvislosti poukázal žalovaný na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 6.3.2017 a uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 31.10.2017. V zmysle týchto rozhodnutí, je ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR, pričom rozhodnutia súdov iných štátov (s výnimkou Európskeho súdu pre ľudské práva prípadne Súdny dvor Európskej únie) nespadajú do pojmu ustálená rozhodovacia prax v zmysle základných princípov . Žalovaný ďalej uviedol, že vo vzťahu k určitosti jednostranného započítania má za to, že tento úkon je dostatočne určitý a zrozumiteľný. Žalovaným uplatnený nárok vo výške 4.000,- Eur je potrebné vnímať, ako len jednu pohľadávku z titulu neuhradenej zmluvnej pokuty, ktorej celková výška bola určená podľa rozsahu celkového porušenia zmluvného záväzku žalobcom (4 x 1000,- Eur). Vymenovanie porušení jednotlivých zmluvných dojednaní slúži pre identifikáciu rozsahu celkovej zmluvnej pokuty, preto je toto uvedené v prílohe k jednostrannému započítaniu, ktoré tvorila jeho neoddeliteľnú súčasť a nie je zahrnuté priamo v texte jednostranného započítania. Žalovaný dodal, že žalobca nikdy nespochybnil ani nenamietol neplatnosť jednostranného započítania z nijakého dôvodu, ani okrajovo sa nezmienil, že by tento právny úkon žalovaného považoval za neurčitý. Súd prvej inštancie interpretoval ustanovenie extenzívne a formalisticky, v dôsledku čoho došlo k prílišnej prísnosti posudzovania jednostranného započítania. Žalovaný preto zastáva názor, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, nevykonal preto navrhované dôkazy a nezaoberal sa ďalším posudzovaním skutkového stavu a preto právne posúdenie, ktoré súd prvej inštancie aplikoval ma zistený skutkový stav nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a žalovaný ho považuje za nesprávny. Žalovaný vo svojom odvolaní ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku vôbec nevysporiadal s dôkazom - výpisom z bankového účtu žalobcu za mesiac 5/2016, z ktorého vyplýva, že dňa 19.5.2016 boli na bankový účet žalobcu pripísané finančné prostriedky vo výške 1.500,- Eur za faktúru č. 3/16 napriek tomu, že tento dôkaz potvrdzuje rozporuplnosť a vnútornú nekonzistentnosť tvrdení žalobcu a vyvracia tvrdenia

žalobcu, že dôvodom pre ktorý prestal plniť svoje záväzky bola skutočnosť, že v predvečer odchodu neobdržal od žalovaného úhradu faktúry č. 3/16. Žalovaný nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie a nie je mu jasné, na základe akých dôkazov dospel k záveru, že žalovaný musel mať vedomosť o tom, že počas 18 dní (odberná lehota na prevzatie zásielky) od doručenia zásielky žalovaným nebude žalobca doma. Žalovaný nemal ako ovplyvniť prevzatie/neprevzatie zásielky žalobcom alebo jeho splnomocnencom. Súd prvej inštancie rovnako neuviedol dôkazy, na základe ktorých mal súd prvej inštancie za preukázané, kde sa žalobca v danú dobu zdržiaval a či túto skutočnosť možno považovať za objektívne dôvody neprevzatia zásielky. Žalovaný má za to, že konanie žalobcu, ktorý sa podstatnú časť roka zdržiava mimo miesta svojho trvalého pobytu si nezabezpečí preberanie zásielok splnomocnencom, považuje za hrubo nedbanlivostné. Je absurdné, aby súd prvej inštancie prenášal zodpovednosť za neprevzatie zásielky žalobcom na žalovaného, takéto prenesenie dôkazného bremena na žalovaného je tak v príkrom rozpore so zásadou, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti, nakoľko preukazovanie takejto skutočnosti je spravidla objektívne nemožné. Súd prvej inštancie vyčíta v napadnutom rozsudku žalovanému, že na podporu svojich tvrdení o neukončení obchodného vzťahu nepredložil žiadne dôkazy, pričom žalovaný by musel predložiť dôkazy o negatívnej skutočnosti, napriek tomu, že žalobca sa nevyjadril kedy, kde za akých okolností komunikoval so žalovaným, či osobne, telefonicky, či jeden krát alebo viac krát a teda aké konkrétne skutočnosti má vyvrátiť. Žalovaný napokon namietal aj tú skutočnosť, že v napadnutom rozsudku absolútne absentuje odôvodnenie a právna úvaha súdu prvej inštancie o tom, prečo sa mal žalovaný dostať do omeškania s úhradami jednotlivých faktúr práve dňa 16.5.2016 a dňa 16.6.2016, keďže takto vyslovený právny záver je v priamom rozpore so skutkovými zisteniami, ktoré si súd prvej inštancie osvojil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku tak priamo odporuje jeho výrokovej časti. Podľa žalovaného nie je možné zistiť, čo slúžilo ako skutkový podklad pre rozhodnutie súdu prvej inštancie, o čo opiera svoje právne posúdenie a preto má žalovaný za to, že takéto rozhodnutie je arbitrárne a teda nepreskúmateľné. Na základe vyššie uvedeného preto žalovaný žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

15. K odvolaniu doručil vyjadrenie žalobca a mal za to, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď započítací prejav žalovaného voči žalobcovi posúdil ako neurčitý a teda absolútne neplatný. Započítanie je zákonom upravený spôsob zániku vzájomných pohľadávok veriteľa a dlžníka, ktoré musí spĺňať zákonné predpoklady preto, aby bolo platným právnym úkonom, pričom je potrebné poukázať na to, že žalovaný od začiatku konania až doposiaľ nepreukázal relevantný právny dôvod na vznik pohľadávok, ktoré mali byť z jeho strany predmetom započítania. Žalobca ďalej poukázal na bod 10. napadnutého rozsudku, kedy právny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 30.7.2017 uznal, že žalovaný bol v omeškaní a žalobca z uvedeného dôvodu má právo na úroky z omeškania. Žalovaný vzniesol svoj nárok na zmluvnú pokutu až po tom, ako žalobca prestal pre tohto vykonávať dohodnutú činnosť, nikdy pred tým žalobcu ani raz neupozornil na akékoľvek porušenie zmluvných povinností. Uvedené je preto možné vnímať ako snahu žalovaného úmyselne sa vyhýbať úhrade pohľadávky. Žalobca zastáva názor, že žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal porušenie zmluvných povinností žalobcu, ktoré by odôvodňovali výšku zmluvnej pokuty vo výške 4.000,- Eur, ktorú žiadal žalovaný uhradiť od žalobcu. žalovaný svoj nárok na zmluvnú pokutu nikdy nepreukázal, ani neodôvodnil a vo vzťahu k uvedenému teda neuniesol dôkazné bremeno a uplatnenie tohto nároku voči žalobcovi sa aj naďalej javí, ako tendenčné a účelové v snahe vyhnúť sa povinnosti uhradiť žalobcovi jeho zmluvnú odmenu, na ktorú má žalobca právny nárok, čo žalovaný nerozporoval. Odôvodnenie žalovaného ohľadom vzniku nároku na úhradu zmluvnej pokuty vyznieva, podľa žalobcu, absurdne a je zjavné, že žalovaný nedokáže jasne, zrozumiteľne a určito odôvodniť, pričom žalovaný tiež nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce uvedené. Žalovaný preto neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu svojho nároku na zmluvnú pokutu, ani samotný právny úkon jednostranného započítania nemožno považovať za zrozumiteľný, jasný a určitý a preto nemožno zo strany súdu ani spravodlivo požadovať vyčerpávajúce a presvedčivé právne odôvodnenie k skutočnosti, ktorá v zásade ani nebola predmetom tohto konania, ktoré spočívalo v nároku žalobcu na úhradu dohodnutej zmluvnej odmeny, za riadne vykonanie činnosti, za čo žalobca žalovanému vystavil faktúry, ktorých právny dôvod žalovaný ani nerozporoval. Žalobca považuje napadnutý rozsudok za správny a vec odôvodnený. Z podaného odvolania žalovaného je zrejmé, že žalovaný neuviedol a nepoukázal na žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia alebo postupu, ktoré mu predchádzali a preto žalobca žiada odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%.

16. Žalovaný sa k vyššie uvedenému vyjadreniu žalobcu vyjadril, keď uviedol, že sa s jeho argumentáciou v celom rozsahu nestotožňuje a to z dôvodu existencií skutočností podrobne opísaných vo svojom odvolaní.

17. V priebehu odvolacieho konania odvolací súd zistil, že uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. zo dňa 10.8.2021 bol na majetok žalovaného vyhlásený konkurz. Odvolací súd preto konal ďalej v zmysle , Z. z o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“), vyzval správcu úpadcu SAELENS Slovakia s.r.o. JUDr. Radoslava Hajdúcha, ktorý oznámil, že súhlasí s pokračovaním v konaní. S ohľadom na uvedené odvolací súd pokračoval v konaní so správcom úpadcu.

18. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací ( ), prejednal vec v zmysle ustanovenia a v medziach daných rozsahom a dôvodom odvolania bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ustanovením oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Po oboznámení sa s obsahom spisu a odvolaním dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.

19. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

20. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

21. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, nakoľko na základe vykonaných dôkazov správne zistil skutkový stav, zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal, aké skutočnosti mal vykonanými dôkazmi za preukázané, dôkazy vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil. Súd prvej inštancie dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na sporné otázky, pričom sa zároveň vysporiadal s podstatnou argumentáciou sporových strán. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v predmetnej časti odvolací súd uvádza nasledovné.

22. Z obsahu spisu odvolaciemu súdu vyplýva a v konaní bolo preukázané, že dňa 26.4.2014 uzavrel žalobca so žalovaným mandátnu zmluvu, v ktorej sa ako mandatár zaviazal poskytovať žalovanému ako mandantovi služby vedenia cudzieho nákladného motorového vozidla s prepravou tovaru a vykonávať s tým spojené činnosti podľa pokynov a požiadaviek žalovaného. Článok IV. ods. 4.2 zmluvy ustanovuje, že mandant sa zaväzuje uhrádzať mandatárovi za jeho činnosť odmenu podľa čl. II. zmluvy. Podľa čl. II. ods. 2.3 zmluvy, je odmena mandatára splatná mesačne pozadu, na základe faktúry splatnej v lehote 15 dní odo dňa jej doručenia mandantovi. Žalovaný ako mandant však túto zmluvnú povinnosť opakovane porušil a odmenu žalobcovi neuhradil, čím žalovanému vznikol dlh v celkovej sume 3.510,- Eur titulom nezaplatenej faktúry č. 4/16 zo dňa 30.4.2016 na sumu 1.872,- Eur a č. 5/16 vystavenej dňa 23.5.2016 na sumu 1.638,- Eur. Žalovaný žalobcom vyfakturovanú odmenu čo do výšky a dôvodov v konaní nespochybňoval a jej dôvod nenamietal, vznik nároku žalobcu teda nepopieral. Žalovaný v lehote splatnosti žalobcovi odmenu za mesiac apríl 2016 neuhradil a taktiež aj v priebehu mesiaca máj 2016 bol v omeškaní aj s úhradou odmeny žalobcovi za mesiac marec 2016, teda s úhradou faktúry č. 3/16, ktorá mu bola doručená poštou dňa 7.4.2016, ktorej splatnosť nastala dňa 22.4.2016. Žalobca preto od 21.5.2016 prestal vykonávať pre žalovaného činnosti podľa zmluvy. Za dovtedy vykonané činnosti podľa zmluvy v mesiaci máj 2016 žalovanému vystavil faktúru č. 5/2016 na sumu 1.638,- Eur, ktorú doručil žalovanému. Žalovaný faktúru č. 5/16 v lehote splatnosti neuhradil, čo medzi sporovými stranami nebolo sporné, daná skutočnosť vyplýva i z dôkazu predloženého žalovaným (čl. 89). Žalobca, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, vyzval žalovaného na úhradu faktúr č. 4/16 a č. 5/16, na celkovú sumu 3.510,- Eur, listom zo dňa 26.7.2016, ktorá výzva mu bola doručená dňa 9.8.2016 (čl. 17). Žalovaný na výzvu žalobcu odpovedal listom zo dňa 12.8.2016, kde uviedol, že eviduje faktúru č. 4/16 a faktúru č. 5/16 vo svojej účtovnej evidencii. Súčasne žalobcovi oznámil, že listom zo dňa 28.6.2016 odstúpil od zmluvy v zmysle bodu 9.4 písm. b) čl. IX. zmluvy z dôvodu porušenia viacerých povinností zo strany žalobcu a vyzval ho na úhradu zmluvnej pokuty vo výške 4.000,- Eur. Tento list považuje za doručený žalobcovi dňa 19.07.2016, nakoľko si ho žalobca neprevzal v odbernej lehote, t.j. do 20.07.2016 (čl. 35, 36). V liste zo dňa 12.8.2016 žalovaný neuvádza žiaden dôvod prečo žalobcovi nezaplatil faktúry č. 4/16 a č. 5/16 v lehote ich splatnosti, teda v čase kedy si ešte voči žalobcovi žiadnu

zmluvnú pokutu neuplatňoval. Túto si podľa tvrdenia v odpore uplatnil až listom zo dňa 26.6.2016, teda až po márnom uplynutí lehoty splatnosti predmetných dvoch faktúr. Žalovaný svoju procesnú obranu postavil na vznesenej hmotnoprávnej námietke, že nárok žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 3.510,- Eur v zmysle zanikol, a to ešte pred podaním žaloby dňa 18.8.2016, nakoľko si uplatnil voči žalobcovi za porušenie zmluvných povinností špecifikovaných v liste žalovaného zo dňa 28.06.2016 zmluvné pokuty vo výške po 1.000,- Eur, a to za štyri porušenia zmluvy (podľa čl. VIII. bod 8.2 Zmluvy), teda v celkovej sume 4.000,- Eur.

23. Odvolací súd má zhodne s prvostupňovým súdom za to, že žalovaná pohľadávka nebola medzi stranami sporu sporná, žalovaný vznik nároku žalobcu nepopieral, preto tento nárok považoval za preukázaný. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustanovenie , podľa ktorého ak skutočnosť tvrdená jednou stranou sporu nie je spochybnená druhou stranou sporu, považuje sa táto skutočnosť za nespornú (fikcia nespornosti).

24. Odvolací súd sa ďalej zameral na odvolacie dôvody žalovaného, pričom k otázke platnosti započítacieho prejavu má za to, že prvoinštančný súd správne vyhodnotil jednostranné započítanie zo strany žalovaného ako neplatný právny úkon podľa , a to z dôvodu, že žalovaný dostatočne a určite neuviedol, za ktoré konkrétne porušenia zmluvy (a., b., c., d.) jeho nároky voči žalobcovi týmto započítaním mali zaniknúť a ktoré z nich v časti 490,- Eur nie.

25. Započítanie je spôsobom zániku navzájom sa kryjúcich pohľadávok veriteľa a dlžníka. Zánik nastáva okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie a boli splnené všetky podmienky na to potrebné. Podmienkou započítania je, že ide o dva záväzky medzi tými istými subjektmi, keď je veriteľ jednej pohľadávky súčasne dlžníkom druhej pohľadávky, a dlžník naopak (vzájomnosť pohľadávok). Plnenie musí byť rovnakého druhu a pohľadávky musia byť spôsobilé na započítanie. Pritom k započítaniu nedochádza automaticky, len čo sa pohľadávky stretli. Vyžaduje sa na to právny úkon niektorého z účastníkov záväzkového právneho vzťahu. Musí ísť o prejav adresovaný druhému účastníkovi, z ktorého je zrejmé, ktorá pohľadávka a v akom rozsahu sa uplatňuje na započítanie proti pohľadávke veriteľa. Na započítanie, ako jednostranný právny úkon, sa nevyžaduje súhlas druhého účastníka, pretože ho možno vykonať aj proti jeho vôli. Započítací prejav možno uplatniť po tom, keď sa pohľadávky stretli, a to od okamihu splatnosti pohľadávky, ktorá sa stala splatnou ako posledná. Vtedy dôjde k zániku pohľadávok v dôsledku započítania, a to v rozsahu, a akom sa navzájom kryjú (z Uznesenia NS SR sp. zn. zo dňa 26. mája 2010).

26. Odvolací súd má za to, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal dôvodnosť a ani výšku nároku na zmluvnú pokutu, ktorú jednostranne započítal voči pohľadávke žalobcu, ktorú si uplatňoval v tomto konaní. Žalovaný už pri samotnom vyčíslení zmluvnej pokuty nejasne formuloval svoj nárok, keď jedno a to isté konanie žalobcu subsumuje pod rôzne body porušenia povinností vyplývajúcich zo zmluvy, čl. III, bod.3.1, a povinnosti v čl. III, bod 3.2. V odvolaní žalovaný uviedol, že: „...rozsah zmluvnej pokuty bol určený ako súčin parciálnych porušení a určenej sumy, pričom výšku 4.000,- Eur je potrebné vnímať len ako jednu pohľadávku z titulu zmluvnej pokuty“, čo nekorešponduje s vyjadrením v liste, v ktorom si žalovaný uplatnil nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty „ ...vo výške 1.000,- Eur za porušenie každej z nasledujúcich povinností“. Započítanie, ako už bolo uvedené vyššie, je zákonom upravený spôsob zániku vzájomných pohľadávok a musí spĺňať zákonné predpoklady na to, aby bolo platné, čo však žalovaný nepreukázal. Zároveň, pokiaľ ide o porušenie povinnosti podľa čl. III, bod 3.7 (porušenie predpisov na úseku cestnej premávky), ktoré sa v konaní javilo ako sporné, žalovaný nepodložil žiadnymi relevantnými dôkazmi, nepreukázal, že páchateľom dopravného priestupku bol žalobca, keď vozidlo s danou ŠPZ mohlo šoférovať viacero vodičov. Vzhľadom na nepreukázanie nároku na zmluvnú pokutu je nedôvodná námietka žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie a nezaoberaním sa ďalším posudzovaním skutkového stavu.

27. Žalovaný v odvolaní vytýka súdu prvého stupňa príliš formalistický prístup k vzájomnému započítaniu, avšak odvolací súd poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že zo započítacieho prejavu žalovaného adresovanému druhému účastníkovi nie je zrejmé, ktorá pohľadávka a v akom rozsahu sa uplatňuje na započítanie proti pohľadávke veriteľa. Žalovaný v rámci obrany uvádzal, že započítal voči pohľadávke žalobcu viac pohľadávok a vo vyššej sume, pričom nie je zrejmé, ktorá časť pohľadávok zanikla a ktorá nie, čo robí takýto započítací prejav neurčitým a teda právny úkon neplatným.

28. K odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie založil svoju právnu argumentáciu na právnom názore súdov iného štátu, odvolací súd uvádza, že súhlasí s tvrdením žalovaného, že ustálená rozhodovacia prax je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. Do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu patria podľa rozhodovacej praxe NS SR aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem nespadajú. Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach súdov Českej republiky nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter ustálenej rozhodovacej praxe, ktorá by bola pre súdy v SR rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzujúca, napriek tomu sa ničomu neprieči, ak na právne závery vyslovené v analogických prípadoch súd poukáže v odôvodnení, ak sa s takýmto právnym názorom plne stotožní. Nespôsobuje to nepreskúmateľnosť ani nezrozumiteľnosť rozhodnutia, nakoľko v odôvodnení prvoinštančný súd ďalej riadne a výstižne vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a argumenty a vyhodnotil dokazovanie vo veci.

29. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadom ukončenia zmluvného vzťahu a k dôvodom, pre ktoré žalobca prestal plniť záväzky, pričom opätovne dáva do pozornosti, že žalovaná pohľadávka v konaní pred súdom prvej inštancie nebola medzi stranami sporu sporná a žalovaný vznik nároku žalobcu nepopieral. Žalovaný svoju procesnú obranu postavil na vznesenej hmotnoprávnej námietke podľa s poukazom na tvrdenie, že žalovaný nárok žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 3.510,00 Eur v zmysle zanikol, a to ešte pred podaním žaloby dňa 18.08.2016, nakoľko si uplatnil voči žalobcovi za porušenie zmluvných povinností. Prvostupňový súd sa preto správne ďalej zaoberal touto žalovaným vznesenou hmotnoprávnou námietkou, ktorej dôvodnosť však v konaní žalovaný nepreukázal.

30. K odvolacej námietke o arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dáva do pozornosti, že Ústavný súd SR podľa konštantnej judikatúry (, ) vyslovil, že súčasťou základného práva na spravodlivé súdne konanie ( , čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (). Podľa názoru odvolacieho súdu rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Rozsudok súdu prvej inštancie nemožno považovať za nepreskúmateľný. Z odvolania žalovaného nie je zrejmé, v čom vidí nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozsudku, keď súd prvej inštancie vymedzil sporné a nesporné skutočnosti, so spornými otázkami sa vysporiadal aplikujúc príslušné právne predpisy. Ako vyplýva z judikatúry Ústavného súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami ().

31. V časti úrokov z omeškania sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, keď priznal úroky z omeškania v zmysle v spojení s nariadenia vlády SR č., doručenie jednotlivých faktúr žalobca v konaní preukázal predloženými potvrdeniami o šetreniach ohľadom doručovania zásielok vykonaných Slovenskou poštou.

32. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani nevyvrátil závery súdu prvej inštancie, odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v celom rozsahu vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle , ako vecne správny potvrdil.

33. Podľa , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s a , , keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

35. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (, veta druhá ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).