Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8CoPr-9-2023.pdf
PDF · 157.89 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoPr/9/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej, v spore žalobcu: I.. D. P., M.. XX.XX.XXXX, Q. Q. X, Q., zastúpený JUDr. Soňou Tóthovou, advokátkou, s miestom výkonu advokácie Šafárikovo nám. 2, Bratislava, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpený RUŽIČKA AND PARTNERS s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Vysoká 2/B, Bratislava, IČO: 36 863 360, o zaplatenie 23.595,05 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 21. septembra 2022, č.k. 21Cpr/7/2020-198, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia istiny 23.595,05 eur s príslušenstvom a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa § 29 ods. 1, § 29a, § 63 ods. 1 písm. b) a 83a Zákonníka práce a dospel k záveru, že žalobe žalobcu nie je možné vyhovieť. Konštatoval, že zamestnávateľovi Zákonníka práce (§ 83a ods. 6) ustanovuje možnosť od dohodnutej konkurenčnej doložky odstúpiť, pričom vo vzťahu k tomuto odstúpeniu Zákonník práce ustanovuje len jedinú podmienku, ktorá musí byť pre platné odstúpenia od konkurenčnej doložky zamestnávateľom splnená, a to, že k odstúpenia zamestnávateľa od konkurenčnej doložky musí dôjsť počas trvania pracovného pomeru zamestnanca. Iné formálne a ani materiálne náležitosti takéhoto odstúpenia Zákonník práce nepredpokladá a nevyžaduje. Keďže odstúpenie ako jednostranný právny úkon je právne účinný až momentom jeho dôjdenia protistrane, resp. subjektu, ktorému je určený, na to, aby zamestnávateľ platne odstúpil od konkurenčnej doložky sa vyžaduje, aby takéto odstúpenia bolo doručené zamestnancovi ešte počas trvania pracovného pomeru. To znamená, že k takémuto odstúpeniu môže zamestnávateľ pristúpiť kedykoľvek počas trvania pracovného pomeru, a to aj v posledný deň jeho trvania. Na základe uvedených právnych predpokladov platnosti a perfektnosti dohody o konkurenčnej doložke a odstúpenia od nej sa súd prvej inštancie nemohol stotožniť so žiadnym argumentom žalobcu týkajúcim sa neplatnosti takéhoto odstúpenia od konkurenčnej doložky. Za nesprávny považoval právny argument žalobcu, že predmetné odstúpenie bolo neplatné pre jeho neurčitosť, nejasnosť a nezrozumiteľnosť pre absenciu uvedenia dôvodu odstúpenia. Zákonník práce pre platné odstúpenie od konkurenčnej doložky zamestnávateľom vyžaduje splnenie len jednej podmienky, a to aby k takémuto odstúpeniu došlo ešte počas trvania pracovného pomeru, čo v danom prípade splnené aj bolo. Z obsahu odstúpenia zamestnávateľa od konkurenčnej doložky vyplývala celkom zjavná, určitá a zrozumiteľná vôľa zamestnávateľa smerujúca k zániku, resp.
k skončeniu záväzku dohodnutého v čl. 11 pracovnej zmluvy. Zákon nekladie žiadnu požiadavku pre uvedenie dôvodu, pre ktorý sa zamestnávateľ rozhodol ďalej nebyť viazaný konkurenčnou doložkou, resp. dôvod, pre ktorý sa rozhodol nevyužiť možnosť ochrany pred možným únikom informácii ku konkurenčnému podnikateľovi prostredníctvom zamestnanca, po skončení jeho pracovného pomeru. Využitiu oprávnenia/možnosti zamestnávateľa na odstúpenie podľa § 83a ods. 6 Zákonníka práce nemusí predchádzať napr. žalobcom tvrdená skutočnosť o strate možnosti zamestnanca nadobúdať informácie a znalosti, ktoré nie sú bežne dostupné. Paragraf 83a ods. 6 Zákonníka práce predstavuje zákonom ustanovenú možnosť, resp. zákonom dané oprávnenie/právo zamestnávateľa na odstúpenie od zmluvy, pričom výkladom predmetného ustanovenia nemožno dospieť k inému záveru, než tomu, že k realizácii tejto možnosti, resp. oprávnenia/práva zamestnávateľom, môže zamestnávateľ pristúpiť bez toho, aby musel splniť akýkoľvek dôvod, teda bez toho, aby musel splniť určitú podmienku alebo predpoklad majúci základ v určitej právne relevantnej skutkovej okolnosti. V súvislosti s námietkou rozporu odstúpenia od konkurenčnej doložky s dobrými mravmi súd prvej inštancie opätovne zdôraznil, že zamestnávateľ je oprávnený využiť svoje právo na odstúpenie kedykoľvek počas trvania pracovného pomeru, a to aj v posledný deň jeho trvania. Preto nemožno realizáciu tohto oprávnenia hodnotiť ako zneužitím práva ale práve naopak ako využitím zákonom daného práva. Navyše prihliadnuc na účel, zmysel a podstatu konkurenčnej doložky, je výlučným oprávnením zamestnávateľa sa rozhodovať (kedykoľvek počas trvania pracovného pomeru), či chce alebo nechce v budúcnosti využiť ochranu, ktorú mu existencia konkurenčnej doložky poskytuje. Súd prvej inštancie považoval za správne žalobcove tvrdenie, že zamestnanci končiaci pracovný pomer sú pri súčasnom dojednaní konkurenčnej doložky a jej rešpektovaní výrazne obmedzení, avšak predmetné obmedzenie je kompenzované povinnosťou zamestnávateľa im platiť peňažnú náhradu vo výške na akej sa dohodnú. V tomto prípade navyše odstúpením zamestnávateľa od konkurenčnej doložky zaniklo prípadné obmedzenie žalobcu pri hľadaní inej (aj konkurenčnej) práce. Nestotožnil sa s argumentom žalobcu, že odstúpením od konkurenčnej doložky 11 dní pred uplynutím výpovednej doby došlo k narušeniu princípu istoty zamestnanca. Princíp právnej istoty nespočíva v subjektívnych domnienkach účastníka zmluvného vzťahu ale v objektívnych kritériách, pri dodržaní ktorých možno predpokladať, resp. predvídať určitý stav. Ak raz Zákonník práce ustanovuje zamestnávateľovi možnosť v určitej zákonom vymedzenej dobe uskutočniť určitý právny úkon, možno situáciu, pri ktorej dôjde k realizácii takéhoto právneho úkonu zamestnávateľom, považovať za predvídateľnú, zákonom dovolenú, zákonu neodporujúcu, zákon neobchádzajúcu a za súladnú s princípom právnej istoty. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že zamestnávateľ písomne, najneskôr mesiac pred zlúčením zamestnávateľa so žalovaným, informoval žalobcu o navrhovanom dátume prechodu, dôvodoch prechodu, pracovnoprávnych, ekonomických a sociálnych dôsledkoch prechodu na zamestnancov, a plánovaných opatreniach prechodu vzťahujúcich sa na zamestnancov, teda o všetkých zákonom vyžadovaných záležitostiach týkajúcich sa prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov, pričom informovanie o prípadnom odstúpení alebo ponechaní dohodnutej konkurenčnej doložky medzi takéto záležitosti nepatria. Zamestnávateľom realizované odstúpenie nebolo priamym pracovnoprávnym, ekonomickým a sociálnym dôsledkom prechodu práv a povinností z pracovnoprávneho vzťahu, teda že dôvod, pre ktorý sa zamestnávateľ rozhodol odstúpiť od konkurenčnej doložky pramenil v prechode práv a povinností z pracovnoprávneho vzťahu. Vo vzťahu k žalobcom namietanej nevčasnosti procesnej obrany žalovaného uviedol, že podľa § 153 ods. 2 C.s.p. je výlučne na súde, či na takúto nevčasnú procesnú obranu prihliadne alebo nie, pričom v danom prípade procesná obrana žalovaného nespočívala v tvrdení iných skutkových okolností, keďže skutkový dej tvrdený žalobcom nebol žalovaným sporovaný s tým, že celá procesná obrana žalovaného sa týkala len právneho posúdenia platnosti/neplatnosti odstúpenia od konkurenčnej doložky, a preto súd nevidel dôvod, prečo by na procesnú obranu žalovaného neprihliadol, najmä keď si nevyžiadala nariadenie ďalšieho pojednávania, prípadne vykonanie iných než zákonom predpokladaných úkonov. Súd prvej inštancie nevykonal dôkazy navrhnuté žalobcom na pojednávaní konanom dňa 21.09.2022 nakoľko nepovažoval za potrebné ich vykonanie, keďže skutkový stav rozhodný pre právne posúdenie veci bol dostatočne zistený z listinných dôkazov, ako aj z dôvodu, že spornými neboli žiadne skutkové zistenia, iba výlučne právne posúdenie odstúpenia žalovaného od dohody o konkurenčnej doložke.
2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca v zákonom stanovenej lehote, domáhajúc sa aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia súdu prvej inštancie. Žalobca v odvolaní poukázal na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e) až h) C.s.p. uviedol, že súd prvej inštancie neprihliadol na všetky skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo, dôkazy vykonal a vyhodnotil v rozpore so zákonom a svojvoľne, a súčasne vec nesprávne právne posúdil. Porušil základné práva žalobcu ako zamestnanca, základné
zásady pracovného práva, základné procesné práva žalobcu, čím odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom a zaťažil konanie takými vadami, ktoré majú za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. V danej veci sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal postavením žalobcu (zamestnanca) ako slabšej strany vo vzťahu k žalovanému (zamestnávateľovi) a vec vyhodnotil presne opačne, z pohľadu výhodnosti pre žalovaného, ktorému i poskytol neprimeranú ochranu, a to prísne formálnym prístupom k posudzovaniu konkurenčnej doložky a odstúpenia od nej zo strany žalovaného. Následne sa, opäť, formálne zaoberal okolnosťami, ktoré predchádzali odstúpeniu žalovaného od konkurenčnej doložky a tieto všetky vyhodnotil na prospech žalovaného bez toho, aby na to existoval relevantný skutkový alebo právny základ. Zameral sa výlučne na tú skutočnosť, že zamestnávateľ má podľa § 83a ods. 6 Zákonníka práce právo odstúpiť od konkurenčnej doložky do momentu skončenia pracovného pomeru, pričom neprihliadol na okolnosti, za ktorých došlo k odstúpeniu od konkurenčnej doložky, moment uskutočnenia odstúpenia a jeho následky pre žalobcu. Nesprávne skutkovo i právne vyhodnotil všetky námietky žalobcu týkajúce sa neplatnosti odstúpenia žalovaného od konkurenčnej doložky, nakoľko nesprávne aplikoval § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 83a Zákonníka práce, § 27, § 29, § 29a Zákonníka práce a neaplikoval vôbec § 37, § 39 Občianskeho. zákonníka, čl. 2 Zákonníka práce a aplikovateľné závery ustálenej súdnej praxe. Nesprávne skonštatoval, že § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka rieši len existenciu práva na odstúpenie od zmluvy a nie existenciu konkrétneho zákonného alebo zmluvného dôvodu pre odstúpenie. Následne poukázal na § 83a ods. 6 Zákonníka práce, ktorý predstavuje zákonom danú možnosť zamestnávateľa na odstúpenie od konkurenčnej doložky, pričom uviedol, že výkladom tohto ustanovenia nemožno dospieť k inému výkladu než k tomu, že zamestnávateľ môže od zmluvy (konkurenčnej doložky) odstúpiť bez toho, aby musel splniť akýkoľvek dôvod alebo podmienku. Uvedený právny záver súdu prvej inštancie považuje žalobca za predčasný a nepreskúmateľný, nakoľko nie je zrejmé, ako súd dospel k takému záveru. Súčasne tento záver považuje žalobca za predčasný z dôvodu toho, že pri výklade predmetných ustanovení zákona súd nevzal do úvahy právne závery ustálenej judikatúry Českej republiky vzťahujúce sa k predmetnej veci. Súd prvej inštancie sa absolútne nezaoberal zmyslom a účelom § 83a ods. 6 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie sa nijako nevysporiadal s argumentáciou žalobcu uvádzanou v žalobe týkajúcou sa odstúpenia od zmluvy ako jednostranného právneho úkonu, ktorý musí spĺňať všetky zákonné náležitosti. Žalobca poukázal na rozhodovaciu prax Najvyšší súd ČR a uviedol, že odstúpenie žalovaného od konkurenčnej doložky neobsahuje uvedenie žiadneho dôvodu odstúpenia a teda je ho nutné považovať za neplatné podľa § 37 Občianskeho zákonníka, t.j. z dôvodu jeho neurčitosti, nejasnosti a nezrozumiteľnosti. Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že § 83a ods. 6 Zákonníka práce je tým ustanovením, ktoré predstavuje zákonnú možnosť odstúpenia od zmluvy (konkurenčnej doložky), a ďalšie podmienky (okrem časového okamihu) nie je potrebné splniť, obchádzal tým Občiansky zákonník a jeho ustanovenia, ktorými sa pracovnoprávne vzťahy spravujú subsidiárne. Žalobca má za to, že odstúpenie žalovaného od konkurenčnej doložky je neplatné pre neexistenciu dôvodu odstúpenia a považuje za nesprávny právny záver súdu prvej inštancie týkajúci sa nedôvodnosti jeho námietky voči odstúpeniu žalovaného od konkurenčnej doložky. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie nesprávne a v neprospech žalobcu vyhodnotil okolnosť časového okamihu, kedy došlo k odstúpeniu od konkurenčnej doložky. Zákonník práce ustanovuje v § 83a ods. 6, že odstúpenie od konkurenčnej doložky musí zamestnávateľ učiniť počas trvania pracovného pomeru, čo však neznamená, že súd nemá v konaní prihliadať na to, kedy a za akých okolností k odstúpeniu došlo, vyhodnotiť, či nešlo o konanie znevýhodňujúce zamestnanca oproti zamestnávateľovi. Nakoľko ide o spor vyplývajúci z pracovnoprávneho vzťahu, pri ktorom sa kladie dôraz na zvláštnu ochranu zamestnanca ako slabšej strany, nepostačuje pre zdôvodnenie platnosti postupu žalovaného iba strohý poukaz na znenie ustanovenia § 83a ods. 6 Zákonníka práce. K odstúpeniu od konkurenčnej doložky došlo za okolností, za ktoré zo zákona zodpovedá výlučne žalovaný, nie žalobca. K odstúpeniu došlo v čase, kedy sa pracovný pomer žalobcu považoval za skončený dohodu, ale tak, aby formálne došlo k tomuto odstúpeniu v čase trvania pracovného pomeru žalobcu. Uvedenie dátumu 31.03.2018 je iba časovým upresnením skončenia pracovného pomeru nemajúcim žiaden vplyv na to, že zamestnávateľ považoval pracovný pomer žalobcu za skončený dohodou už dňa 28.02.2018, ako priamy právny následok nesúhlasu žalobcu so zmenami jeho pracovných podmienok. Súd prvej inštancie sa okolnosťami, za ktorých došlo k odstúpeniu nezaoberal resp. iba veľmi okrajovo, tieto navyše vyhodnotil všetky v prospech žalovaného, teda v absolútnom rozpore s princípom ochrany zamestnanca ako slabšej strany a nevyhnutnosti zachovávania dobrých mravov. Podľa názoru žalobcu, vychádzajúc z názorov ustálenej súdnej praxe, je súd povinný skúmať a pre svoje rozhodnutie vziať do úvahy všetky relevantné okolnosti prípadu, a to a) dobu, kedy došlo k odstúpeniu zamestnávateľa od konkurenčnej doložky, b) ak dôjde k odstúpeniu od konkurenčnej doložky zo strany zamestnávateľa tesne pred skončením pracovného pomeru zamestnanca, zvážiť dôvod, prečo
tak nemohol zamestnávateľ urobiť skôr, c) ak odstúpi zamestnávateľ od konkurenčnej doložky bez uvedenia dôvodu, zvážiť, prečo viazanosť strán konkurenčnou doložkou považoval zamestnávateľ za nežiaducu, neprimeranú, neudržateľnú alebo nespravodlivú, d) zvážiť skutočnosti nasvedčujúce tomu, že zamestnanec si svoje budúce zamestnanie alebo iné kariérne uplatnenie vybral práve s ohľadom na svoju viazanosť konkurenčnou doložkou e) zvážiť skutočnosti nasvedčujúce, že zamestnávateľ konal svojvoľne alebo zneužil svoje právo odstúpiť od konkurenčnej doložky, napríklad tým, že sa chcel zbaviť povinnosti poskytovať zamestnancovi peňažné vyrovnanie v dobe, kedy vedel alebo mohol vedieť a mal vedieť, že zamestnanec si svoje budúce zamestnanie alebo iné kariérne uplatnenie vybral práve s ohľadom na svoju viazanosť konkurenčnou doložkou. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy žiadne skutočnosti uvádzané žalobcom a spadajúce do rámca povinne zisťovaných a vyhodnocovaných skutočností (bez ohľadu na kogentné ustanovenie § 83a ods. 6 Zákonníka práce). Vzhľadom na to, že súd tieto okolnosti nevzal do úvahy, a nevyhodnocoval ich v súvislostiach pracovnoprávneho vzťahu a základných zásad Zákonníka práce, v napadnutom rozsudku nedal relevantnú odpoveď na otázku, či odstúpením žalovaného od konkurenčnej doložky bez uvedenia dôvodu a za uvedených okolností (ne)došlo k porušeniu dobrých mravov, porušeniu princípu ochrany zamestnanca ako slabšej strany, nedovolenému zvýhodneniu zamestnávateľa na úkor zamestnanca, či nebol vytvorený stav neistoty na strane zamestnanca ohľadne jeho ďalšieho pracovného uplatnenia, či nebola narušená stabilita pracovnoprávnych vzťahov, či uvedené okolnosti nemožno považovať za narušenie ústavou garantovaného práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj práva podnikať a vykonávať hospodársku činnosť podľa čl. 26 ods. 1 Listiny základných práva a slobôd. Žalobca má za to, že súd vyhodnotil konanie žalovaného ako konanie zákonné, súladné s dobrými mravmi iba na základe jediného záveru, a to, že žalovaný je oprávnený využiť svoje právo odstúpiť od konkurenčnej doložky kedykoľvek počas trvania pracovného vzťahu, a to aj v posledný deň jeho trvania. Je žiaduce v tejto súvislosti uviesť, že posudzovanie toho, či určité konanie je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi má byť založené na posúdení všetkých okolností posudzovaného konania a pre vyvodenie záveru nepostačuje iba strohá citácia právneho predpisu, bez toho, aby súd zisťoval naplnenie skutkovej podstaty konania v rozpore s dobrými mravmi v konkrétnom pracovnoprávnom vzťahu. To, že žalovaný konal v súlade s § 83a ods. 6 Zákonníka práce, t.j. formálne dodržal čas ustanovený právnou normou pre odstúpenie od konkurenčnej doložky, ešte nezakladá záver, že konal v súlade s dobrými mravmi, že nezneužil svoje postavenie v pracovnoprávnom vzťahu a že nekonal na úkor žalobcu. Tak, ako zákon vylučuje svojvôľu na strane zamestnávateľa daním zákonných podmienok pre uzavretie konkurenčnej doložky, tak rovnako vylučuje svojvôľu i pri jej zrušení. Opačný výklad, t.j. taký, ako prezentuje súd prvej inštancie, teda že zamestnávateľ sa sám môže rozhodnúť kedykoľvek že už nepotrebuje byť chránený konkurenčnou doložkou, zvlášť bez toho, aby toto uviedol dohode o konkurenčnej doložke ako dôvod odstúpenia a následne aby to uviedol v odstúpení od konkurenčnej doložky, zakladá neistotu a nestabilitu na strane zamestnanca a absolútnu nerovnosť v pracovnoprávnych vzťahoch. Súd prvej inštancie nemal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalovaný odstúpil od konkurenčnej doložky z dôvodu, že už nechce v budúcnosti byť chránený konkurenčnou doložkou. Naopak, z vykonaného dokazovania a tvrdenia samotného žalovaného jasne vyplynulo, že k odstúpeniu od konkurenčnej doložky došlo z dôvodu prehodnocovania jednotlivých konkurenčných doložiek v čase pred zlúčením dvoch poisťovní, čomu predbiehala rozsiahla hĺbková kontrola a analýza existujúcich zmlúv zlučujúcich sa entít. V záujme zachovania princípu rovnosti v pracovnoprávnych vzťahoch neexistuje žiaden relevantný dôvod, pre ktorý nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby v prípade, ak dospeje k rozhodnutiu o odstúpení od konkurenčnej doložky z dôvodu že nechce využiť ochranu na základe konkurenčnej doložky, túto skutočnosť uviedol v odstúpení ako dôvod odstúpenia od konkurenčnej doložky. Odstúpenie od konkurenčnej doložky musí byť určité, jasné a zrozumiteľné, teda odôvodnené, musí byť dané zamestnancovi za takých okolností, ktoré nie sú prejavom alebo výsledkom takého konania zamestnávateľa, ktoré predstavuje neodôvodnené zvýhodnenie zamestnávateľa na úkor zamestnanca a konanie rozporné s dobrými mravmi. Súd nie je doslovným znením zákona viazaný absolútne. Žalobca tiež namietal spôsob, akým sa súd prvej inštancie vysporiadal s námietkou žalobcu, že žalovaný neinformoval žalobcu o odstúpení od konkurenčnej doložky v Oznámení o skončení pracovného pomeru podľa § 29 Zákonníka práce, ako pracovnoprávnych, ekonomických a sociálnych dôsledkoch na strane žalobcu. Je zrejmé, že už samotná realizácia konkurenčnej doložky má pracovnoprávny, ekonomický a sociálny dopad na strane zamestnanca, keďže zakladá (zákonné) obmedzenie vo výkone jeho činnosti v podobe zákazu konkurenčnej činnosti po skončení pracovného pomeru (to konštatoval i Ústavný súd SR v náleze PL. ÚS 1/2012). Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že i odstúpenie od konkurenčnej doložky, zvlášť, ak bolo uskutočnené v nadväznosti na prechod práv a povinností z pracovnoprávneho vzťahu podľa § 27 Zákonníka práce má pracovnoprávne, ekonomické
a sociálne dôsledky na strane zamestnanca. Preto je dôvodné konštatovať, že zamestnávateľ, v prípade prechodu práv a povinností podľa § 27 Zákonníka práce, má povinnosť pri postupe podľa § 29 Zákonníka práce informovať zamestnanca o odstúpení od konkurenčnej doložky ako pracovnoprávneho, ekonomického a sociálneho dôsledku prechodu práv a povinností. Vzhľadom na uvedené je absolútne zrejmé, že žalovaný si nesplnil svoju povinnosť informovať žalobcu o plánovanom odstúpení od konkurenčnej doložky ako o dôsledku prechodu práv a povinností z pracovnoprávneho vzťahu, a odstúpil od svojho záväzku z konkurenčnej doložky iba na základe vlastného "prehodnotenia" konkurenčnej doložky, t.j. z "dôvodu", ktorý nie je uvedený v zákone a ktorý nebol dohodnutý v dohode o konkurenčnej doložke. Postup žalovaného bol nielen rozporný so Zákonníkom práce a Manažérskou zmluvou, ale bol výlučne v neprospech žalobcu a v priamom rozpore s princípom ochrany práv žalobcu ako zamestnanca - slabšej strany v pracovnoprávnom vzťahu, ktorý garantuje Zákonník práce, Ústava Slovenskej republiky, Smernicou Rady EÚ 2001/23/ES z 12. marca 2001 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov a Smernicou Európskeho parlamentu a Rady EÚ č. 2019/1152 z 20. júna 2019 o transparentných a predvídateľných pracovných podmienkach v Európskej únii a nálezom Ústavného súdu SR Pl. 1/2012 zo dňa 03. júla 2013. Čo sa týka poukazu žalobcu na judikatúru Českej republiky, je potrebné uviesť, že právny poriadok Slovenskej republiky je svojimi historickými, právnymi, ale aj myšlienkovými základmi veľmi blízky právnemu poriadku Českej republiky, navyše v danom prípade ide o priamu totožnosť právnej úpravy konkurenčnej doložky, preto je pri právnej argumentácii namieste uvádzať judikáty a závery českej súdnej praxe. Súd prvej inštancie absolútne nevzhliadol ako relevantné žiadne dôvody tvrdené žalobcom a neprihliadol na ním uvádzané právne závery všeobecných súdov a Ústavného súdu ČR. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie nevyhovel jeho návrhu na vykonanie dokazovania prednesené na pojednávaní dňa 21.09.2022. Má za to, že ním navrhnuté dôkazy je potrebné vykonať, keďže sa nimi má preukázať dôvod žalovaného pre odstúpenie od konkurenčnej doložky, okolnosti, za akých došlo k rozhodnutiu žalovaného odstúpiť od konkurenčnej doložky, a rovnako i to, ako právny žalovaný postupoval ohľadom konkurenčnej doložky pri ostatných zamestnancoch, ktorí prešli k novému zamestnávateľovi. Vzhľadom na to, že sa jednalo o prvé pojednávanie vo veci, mal žalobca za to, že odročenie pojednávania za účelom doplnenia dokazovania by nezakladalo vznik prieťahov v konaní. Záverom tiež žalobca namietal, že súd prvej inštancie nesprávne zaviazal žalobcu ako slabšiu stranu v konaní so zákonným oslobodením od súdnych poplatkov, k náhrade trov konania žalovaného ako úspešnej strany v konaní. Žalobca má za to, že v danom spore vyplývajúcom z pracovnoprávneho vzťahu, pri ktorom žalobca ako zamestnanec slabšou stranou v spore a je zo zákona oslobodený od platenia súdnych poplatkov, sú dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania podľa § 257 Civilného sporového poriadku.
3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že z rozsudku Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 21Cpr/7/2020- 198 zo dňa 21.09.2022 (ďalej len "rozsudok") jednoznačne vyplýva, že v posudzovanom prípade prvostupňový súd vec správne právne posúdil, vykonal všetky potrebné dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam. Žalovaný má za to, že odôvodnenie rozsudku spĺňa tie najprísnejšie kritéria kladené na zrozumiteľnosť, úplnosť, vnútornú súladnosť a najmä presvedčivosť rozsudku, ktorý je navyše plne súladný aj s rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR. Podstatou sporu je výlučne posúdenie právnej otázky, či v odstúpení od konkurenčnej doložky v zmysle § 83a ods. 6 Zákonníka práce musí zamestnávateľ uviesť konkrétny (zmluvne dohodnutý) dôvod odstúpenia, alebo či môže odstúpiť aj bez uvedenia dôvodu. Súd predmetnú právnu otázku (zhodne so žalovaným) posúdil tak, že v zmysle slovenskej legislatívy a judikatúry môže zamestnávateľ odstúpiť od konkurenčnej doložky aj bez uvedenia odstupného dôvodu, na základe čoho žalobu zamietol. Žalobca v odvolaní namieta, že prvostupňový súd sa "nepozeral na vec cez optiku žalobcu ako slabšej strany". Žalovaný má však za to, že všetky ustanovenia CSP na ochranu slabšej strany boli vo vzťahu k žalobcovi v posudzovanom spore dodržané. V žiadnom prípade ich však nemožno vykladať ako povinnosť súdu pri rozhodovaní ignorovať určité nesporné skutočnosti a namiesto toho prihliadať na z právneho hľadiska irelevantné skutočnosti len pre to, že je to výhodnejšie pre účastníka v postavení slabšej strany - práve toho sa však žalobca zjavne domáha. Žalobca sa tak v odvolaní ako aj v celom konaní domáhal zohľadnenia viacerých okolností vedúcich k Odstúpeniu od Konkurenčnej doložky, ako napríklad faktu, že sa tak stalo krátko pred skončením pracovného pomeru žalobcu a pred zlúčením právneho predchodcu žalovaného so žalovaným. Uvedené okolnosti sú však pre posúdenie platnosti Odstúpenia od Konkurenčnej doložky celkom irelevantné. Prvostupňový súd celkom správne vyhodnotil, že pre posúdenie platnosti Odstúpenia od Konkurenčnej doložky sú rozhodujúce výlučne skutočnosti, že medzi
žalobcom a žalovaným (konkrétne jeho právnym predchodcom) existoval pracovný pomer, ktorý sa od 01.07.2015 riadil Manažérskou zmluvou, v ktorej bola dohodnutá Konkurenčná doložka v zmysle § 83a Zákonníka práce; dňa 21.03.2018 žalobca prevzal od žalovaného písomné Odstúpenie od Konkurenčnej doložky a pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončil dňa 31.03.2018. Žalovaný má za to, že prvostupňový súd riadne zistil skutkový stav, ktorý bol relevantný pre rozhodnutie o žalobe Zákonník práce umožňuje, aby zamestnávateľ odstúpil od konkurenčnej doložky, pričom pre platné odstúpenie vyžaduje splnenie iba 2 podmienok k odstúpeniu musí dôjsť počas trvania pracovného pomeru a odstúpenie musí mať písomnú formu. Zákonník práce neustanovuje žiadne dôvody, ktoré musia nastať, aby zamestnávateľ mohol odstúpiť od konkurenčnej doložky v zmysle § 83a Zákonníka práce. Zamestnávateľ je oprávnený odstúpiť od konkurenčnej doložky v zmysle § 83a Zákonníka práce podľa svojej voľnej úvahy a bez uvedenia dôvodu odstúpenia, keďže sa tým fakticky zrieka svojej ochrany. Občiansky zákonník takisto nevyžaduje pre platnosť odstúpenia od zmluvy, aby v odstúpení boli uvedené aj dôvody odstúpenia. Nakoľko žalovaný od Konkurenčnej doložky odstúpil počas trvania pracovného pomeru so žalobcom a b) písomne je v zmysle vyššie uvedeného nesporné, že prvostupňový súd správne vyhodnotil, že Odstúpenie od Konkurenčnej doložky bolo celkom platný a perfektný právny úkon, bez ohľadu na absenciu uvedenia konkrétneho odstupného dôvodu. Je preto nesporné, že Konkurenčná doložka zanikla dňa 31.03.2018, v dôsledku čoho žalobcovi celkom logicky nemohol od 01.04.2018 vzniknúť akýkoľvek nárok voči žalovanému vyplývajúci zo zaniknutej Konkurenčnej doložky, k realizácii ktorej nikdy nedošlo. Žalobca opieral svoju doterajšiu argumentáciu takmer výlučne o judikatúru českých súdov, pričom v odvolaní rozporuje skutočnosť, že prvostupňový súd predmetnú judikatúru na posudzovaný prípad neaplikoval. Žalovaný nerozporuje skutočnosť, že slovenské súdy sa v rámci svojej rozhodovacej činnosti môžu inšpirovať aj zahraničnou judikatúrou, v žiadnom prípade to však nie je ich povinnosť a je výlučne na ich zvážení, či pre rozhodnutie o konkrétnej spornej otázke postačuje slovenská legislatíva a judikatúra (ktorá je pre nich záväzná), alebo ide o otázku, ktorú nie je možné zodpovedať pri aplikácii slovenskej legislatívy a na ňu nadväzujúcej judikatúry. Iba v druhom prípade je na mieste, aby súd pri rozhodovaní zohľadňoval zahraničnú judikatúru. O uvedený prípad však v posudzovanej veci nešlo. Neexistoval žiaden legitímny dôvod, pre ktorý by sa prvostupňový súd mal zaoberať judikatúrou iného štátu, ktorá vychádza z celkom iných reálií, a ktorá nie je spôsobilá vyvrátiť celkom jednoznačný názor Ústavného súdu SR, že od konkurenčnej doložky v zmysle § 83a Zákonníka práce môže zamestnávateľ odstúpiť bez udania dôvodu. Inštitút konkurenčnej doložky podľa § 83a slúži na ochranu zamestnávateľa, pričom predstavuje znevýhodnenie zamestnanca v podobe zásahu do jeho práv a slobôd. Ak zamestnávateľ využije svoje zákonné právo zriecť sa uvedenej ochrany ešte pred tým, ako dôjde k realizácii konkurenčnej doložky (teda do skončenia pracovného pomeru), postavenie zamestnanca sa tým fakticky zlepší, pretože po skončení jeho pracovného pomeru nebude obmedzený na svojom základnom práve na prácu. Odstúpenie od konkurenčnej doložky je preto v prospech zamestnanca, ide teda o spoločensky žiadaný jav, pričom práve z uvedeného dôvodu zákonodarca umožnil zamestnávateľom odstúpiť od konkurenčnej doložky aj bez uvedenia dôvodu. Realizácia predmetného práva zamestnávateľa v čase, ktorý predpokladá Zákonník práce , tak v žiadnom prípad nemôže byť vyhodnotené ako obchádzanie zákona alebo konanie v rozpore s dobrými mravmi, čo správne konštatoval aj prvostupňový súd. Odstúpenie od Konkurenčnej doložky v žiadnom prípade nemá súvislosť s prechodom práv a povinností žalobcu z pracovnoprávnych vzťahov. V prípade žalobcu totiž (v dôsledku rozhodnutia žalobcu, ktorým, nesúhlasil s prechodom na preberajúceho zamestnávateľa) nikdy nedošlo k prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov z pôvodného zamestnávateľa na preberajúceho zamestnávateľa . K Odstúpeniu od Konkurenčnej doložky, rovnako ako aj k zániku pracovného pomeru žalobcu, došlo ešte pred uvedeným prechodom práv a povinností na preberajúceho zamestnávateľa, a teda je celkom absurdné tvrdiť, že Odstúpenie od Konkurenčnej doložky je dôsledkom predmetného prechodu (ktorý v prípade žalobcu nikdy nenastal). Inými slovami, nie je možné aby dôsledok nastal skôr ako príčina. Bez ohľadu na vyššie uvedené, žalovaný zdôrazňuje, že k realizácii konkurenčnej doložky dochádza výlučne až po skončení pracovného pomeru, čo samo o sebe vylučuje, aby sa prípadná neaplikácia konkurenčnej doložky v zmysle § 83a Zákonníka práce mohla považovať za pracovnoprávne, ekonomické alebo sociálne dôsledky prechodu na zamestnancov (keďže v čase predmetného prechodu už osoba viazaná konkurenčnou doložkou nie je v postavení zamestnanca). Žalobca v odvolaní namieta skutočnosť, že prvostupňový súd na pojednávaní uskutočnenom dňa 21.09.2022 nevyhovel jeho návrhom na vykonanie dokazovania. Žalovaný má za to, že prvostupňový súd postupoval celkom správne, ak žalobcovmu návrhu na vykonanie dokazovania nevyhovel. Ako už žalovaný uviedol, predmetom sporu bolo posúdenie právnej otázky, pre zodpovedanie ktorej bol v konaní celkom dostatočne zistený skutkový stav, na ktorý sa predmetná právna otázka vzťahovala. Dôkazy, ktoré žalobca navrhoval vykonať boli pre účely predmetu sporu celkom irelevantné, pričom ich
vykonanie by si (výlučne v dôsledku konania žalobcu, ktorý ich nenavrhol skôr) vyžadovalo odročenie pojednávania. K námietke voči zaviazaniu žalobcu na náhradu trov konania žalovaného Skutočnosť, že žalobca je slabšou stranou v konaní sama o sebe neznamená, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania. Samotný § 257 C.s.p. predpokladá, že k nepriznaniu náhrady trov konania má prichádzať iba výnimočne, pričom je na neúspešnom účastníkovi, aby riadne preukázal existenciu konkrétnych dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania. Nakoľko žalobca existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania nijako nepreukázal, je nesporné, že prvostupňový súd postupoval správne, keď žalobcu zaviazal nahradiť trovy konania žalovaného.
4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
5. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie dôsledne zaoberal posúdením dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 23.595,05 eur s príslušenstvom, titulom peňažnej náhrady za obmedzenie pracovnej činnosti po skončení pracovného pomeru na základe konkurenčnej doložky. Správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia danej veci; keď v nadväznosti na skutkové tvrdenia žalobcu skúmal či právny predchodca žalovaného, ako vtedajší zamestnávateľ žalobcu, platne odstúpil od konkurenčnej doložky dojednanej v článku 11 Manažérskej zmluvy zo dňa 30.06.2015. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli najavo, následne tieto, v súlade so zásadou voľného hodnotenie dôkazov (čl. 15 C.s.p. v spojení s § 191 C.s.p.) vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákonníka práce a Občianskeho zákonníka, ktoré aj správne vyložil. Jeho právne závery vychádzajú zo správnej aplikácie ako i výkladu právnych predpisov a plne korešpondujú aj so závermi vyplývajúcimi z doterajšej súdno-aplikačnej praxe. Do pojmu ustálená rozhodovacia prax nespadajú rozhodnutia iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a Najvyššieho súdu ČR, a preto súd prvej inštancie nepochybil pokiaľ v súlade s princípom právnej istoty vychádzal pri svojich záveroch z rozhodnutí najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky a neprihliadol na závery ustálenej judikatúry Českej republiky. Súd prvej inštancie svoje úvahy, pre ktoré žalobu zamietol, nakoľko mal za preukázané, že žalobcom uplatnený nárok je v celom rozsahu nedôvodný, keďže odstúpenie od konkurenčnej doložky bolo realizované v súlade so zákonom, čím záväzok právneho predchodcu žalovaného zanikol, náležite odôvodnil, keď svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil, a to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery. Dôkladne sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán. Odvolanie žalobcu nie je z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b), d), e) až h) C.s.p.) a ich obsahového vymedzenia spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie.
6. Rozsudok súdu prvej inštancie je zákonu zodpovedajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnený. Z odôvodnenia možno zistiť, na akých skutkových a právnych záveroch je rozhodnutie súdu prvej inštancie založené , teda je z neho zrejmé, k akým právnym záverom konajúci súd dospel a akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, dôvody vedúce k zamietnutiu žaloby si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní z hľadiska správnosti zaujatých skutkových a právnych záverov, proti týmto záverom súdu prvej inštancie mohol žalobca náležite skutkovo a právne argumentovať, a preto v tejto súvislosti bolo zachované jeho právo na spravodlivý súdny proces, nebola mu odňatá možnosť konať pred súdom len z dôvodu, že odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá jeho predstavám a očakávaniam, a preto žalobcom uplatnený odvolací dôvod založený na tvrdení, že bolo porušené jeho právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, nemôže obstáť.
7. Súd prvej inštancie správne ustálil, že medzi stranami nebola sporná skutočnosť, že v článku 11 Manažérskej zmluvy zo dňa 30.06.2015 sa žalobca ako zamestnanec a právny predchodca žalovaného ako zamestnávateľ dohodli na obmedzení zárobkovej činnosti zamestnanca po skončení pracovného pomeru spočívajúcom v povinnosti žalobcu po dobu jedného roka od skončenia pracovného pomeru nevykonávať zárobkovú činnosť, ktorá bude mať k predmetu činnosti zamestnávateľa konkurenčný charakter (konkurenčná doložka). Zároveň bolo nesporné a preukázané, že pracovný pomer žalobcu skončil podľa § 29a Zákonníka práce dohodou z dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce ku dňu zlúčenia zamestnávateľa so žalovaným - t.j. ku dňu 31.03.2018. Nesporným bolo aj to, že žalobca po dobu jedného roka od skončenia pracovného pomeru skutočne nevykonával zárobkovú činnosť, ktorá by mala konkurenčný charakter k predmetu podnikania žalovaného. Taktiež bolo nesporné, že zamestnávateľ listom zo dňa 27.02.2018, doručeným žalobcovi dňa 21.03.2018, odstúpil od dohody o konkurenčnej doložke. Sporným zostalo len právne posúdenie toho, či odstúpenie zamestnávateľa od dohody o konkurenčnej doložke bolo platné, resp. neplatné, teda či bol daný právny základ povinnosti žalovaného vyplatiť žalobcovi peňažné plnenie v zmysle čl. 11 bodu 5 Manažérskej zmluvy v spojení s § 83a ods. 4 Zákonníka práce.
8. Konkurenčná doložka dohodnutá v zmysle § 83a Zákonníka práce predstavuje obmedzenie výkonu konkurenčnej zárobkovej činnosti zamestnanca aj po skončení pracovného pomeru u zamestnávateľa, najdlhšie počas obdobia jedného roka, v prípade, ak ide o výkon takej zárobkovej činnosti zamestnanca, ktorá má k predmetu činnosti zamestnávateľa konkurenčný charakter. Konkurenčná doložka slúži primárne na ochranu jedinečných a pôvodných výsledkov hospodárskej činnosti zamestnávateľa, ako aj na ochranu práva zamestnávateľa takéto výsledky vlastnej činnosti ekonomicky a na trhovom princípe zužitkovať (realizovať) podľa vlastnej úvahy. Zmysel a účel dohody o konkurenčnej doložke spočíva hlavne v tom, aby zamestnávateľ bol chránený pred únikom informácií ku konkurenčnému podnikateľovi prostredníctvom zamestnancov, ktorí sa v priebehu svojho pracovného pomeru u zamestnávateľa oboznamujú s informáciami, ktoré majú povahu obchodného tajomstva alebo ktoré sú takého charakteru, že sú spôsobilé zabezpečiť konkurenčnému podnikateľovi v hospodárskej súťaži výraznú výhodu. Obmedzenie zárobkovej činnosti zamestnanca po skončení pracovného pomeru je teda len prostriedkom na dosiahnutie primárneho zámeru - ochrany ekonomickej zužitkovateľnosti výsledkov hospodárskej činnosti zamestnávateľa za podmienok férovej súťaže na trhu. Primeraná peňažná náhrada za takéto obmedzenie potom predstavuje protihodnotu záväzku zamestnanca vyplývajúceho z konkurenčnej doložky, ktorý vo svojej podstate pre zamestnanca znamená, že po dohodnutú dobu po skončení pracovného pomeru môže využívať svoju odbornú kvalifikáciu len v obmedzenom rozsahu. Z vyššie uvedeného je zrejmé, ako na to poukázal i súd prvej inštancie, že konkurenčnú doložku je nutné považovať za inštitút slúžiaci v prvom rade na ochranu oprávnených záujmov zamestnávateľa, pričom pre zamestnanca predstavuje len určitú finančnú kompenzáciu za jeho čiastočné vylúčenie z trhu práce, keď na určitú dobu po skončení pracovného pomeru stráca možnosť zamestnať sa u zamestnávateľa z konkurenčného prostredia. Konkurenčná doložka tak nepredstavuje benefit zamestnanca.
9. Pokiaľ ide o samotné posúdenie odstúpenia od konkurenčnej doložky odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie, že zamestnávateľ môže od konkurenčnej doložky odstúpiť za splnenia podmienok podľa § 83a ods. 6 Zákonníka práce v zásade kedykoľvek počas trvania pracovného pomeru a to písomne jednostranným právnym úkonom aj bez uvedenia dôvodu, pričom účinnosť takéhoto úkonu nastane momentom jeho dôjdenia protistrane. Súd prvej inštancie pri svojom právnom závere, že zamestnávateľ nemusí v odstúpení od konkurenčnej doložky vymedziť žiadne dôvody, správne vychádzal z nálezu sp. zn. PL ÚS 1/2012 zo dňa 03. júla 2013 v ktorom Ústavný súd SR jednoznačne uviedol, že zamestnávateľ je oprávnený od konkurenčnej doložky odstúpiť bez udania dôvodu, ako i z uznesenia sp. zn. 4Cdo/111/2008 zo dňa 30. júna 2009, v ktorom Najvyšší súd SR konštatoval, že Občiansky zákonník v § 48 ale ani v žiadnom inom ustanovení neurčuje povinnosť, aby obsahom právneho úkonu odstúpenia od zmluvy bolo aj uvedenie dôvodu odstúpenia. Odstúpenie od konkurenčnej doložky zo dňa 27.02.2018, prevzaté žalobcom dňa 21.03.2018, uskutočnené v zákonom vyžadovanej forme (písomne) a v zákonom stanovenej dobe (počas trvania pracovného pomeru) súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako slobodný, vážny, určitý a zrozumiteľný právny úkon, z ktorého obsahu jednoznačne vyplývala vôľa zamestnávateľa vzdať sa ochrany (odstúpiť) od dohodnutej konkurenčnej doložky. Právny predchodca žalovaného ako vtedajší zamestnávateľ žalobcu, teda realizoval právne perfektným spôsobom svoje právo na odstúpenie v súlade s ustanovením § 48 Občianskeho zákonníka a postupom podľa § 83a ods. 6 Zákonníka práce. Žalobca tak nedôvodne
namieta, že súd prvej inštancie sa nijako nevysporiadal s jeho argumentáciou týkajúcou sa odstúpenia od zmluvy ako právneho úkonu, ktorý musí mať všetky zákonné náležitosti uvedené v § 34 a § 35 Obč. zák.. Konajúci súd dôkladne posúdil náležitosti jednostranného právneho úkonu odstúpenia, keď dospel k záveru, že na základe prejavu vôle právneho predchodcu žalovaného bol jasne, určite a zrozumiteľne prejavený jeho úmysel zriecť sa ochrany svojich záujmov vyplývajúcich z konkurenčnej doložky, a pre jeho platnosť sa nevyžaduje ani strata možnosti zamestnanca nadobudnúť informácie a znalosti, ktoré nie sú bežne dostupné. Nenáležite žalobca namieta, že v dôsledku absencia uvedenia dôvodu je právny úkon odstúpenia neplatný pre jeho neurčitosť, nejasnosť a nezrozumiteľnosť. Nedôvodná je tak námietka žalobcu v podanom odvolaní, že záver súdu prvej inštancie možno hodnotiť ako arbitrárny, bezprecedentný či zmätočný.
10. Pokiaľ ide o namietaný rozpor odstúpenia od konkurenčnej doložky s dobrými mravmi, nakoľko k nemu došlo len 10 dní pred skončením pracovného pomeru odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, ktorý považoval odstúpenie od konkurenčnej doložky ako platné a súladné s príslušnými ustanoveniami zákona, realizáciu tohto práva nepovažoval za zneužite práva, obchádzanie zákona a v takomto konaní nevzhliadol žiaden rozpor s dobrými mravmi. Správne poukázal na fakt, že zamestnávateľ len využil svoje oprávnenie odstúpiť od konkurenčnej doložky kedykoľvek počas trvania pracovného pomeru, a to aj v posledný deň jeho trvania. Súd prvej inštancie správne; vychádzajúc zo zmyslu a účelu konkurenčnej doložky; vzal na zreteľ, že využitím práva na odstúpenie od konkurenčnej doložky sa zamestnávateľ zrieka ochrany, ktorú mu konkurenčná doložka poskytuje, čím zaniká obmedzenie zamestnanca pri hľadaní si práce. Odstúpenie od konkurenčnej doložky v čase, keď žalovaného právny predchodca považoval pracovný pomer so žalobcom za skončený dohodou, nie je; ako to tvrdí žalobca; jednoznačným obchádzaním zákona, nakoľko odstúpenie svojimi dôsledkami nesmeruje k výsledku odporujúcemu zákonu. Na platnosť odstúpenia nemá vplyv ani tvrdenie žalobcu, že k odstúpeniu došlo za okolností, za ktoré zodpovedá výlučne žalovaný. Odstúpenie od konkurenčnej doložky za okolností prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov v žiadnom ohľade nepredstavuje znevýhodnenie žalobcu, ani porušenie princípu ochrany zamestnanca ako slabšej strany, pretože sa postavenie žalobcu na trhu prácu zlepší keď už viac nebude obmedzený vo svojom práve na slobodnú voľbu povolania, na výkon zárobkovej a podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na uvedené konajúci súd správne vyvodil, že postup zamestnávateľa je potrebné považovať za predvídateľný, zákonom dovolený, zákonu neodporujúci, zákon neobchádzajúci a za súladný s princípom právnej istoty. Právna istota je stav, keď sa účastník konania môže spoľahnúť na právo, keď je právo predvídateľné. Odstúpením od konkurenčnej doložky, ktoré zákon výslovne predvída, tak nemohlo mať za následok porušenie princípu právnej istoty. Zákonník práce jasne stanovuje obmedzenie zamestnávateľa na odstúpenie od konkurenčnej doložky, a to do doby skončenia pracovného pomeru, čím zabraňuje špekulatívnemu odstúpeniu zo strany zamestnávateľa po skončení pracovného pomeru, keď by už bývalý zamestnanec istý čas záväzok v prospech záujmov bývalého zamestnávateľa plnil. K argumentácii žalobcu, že si svoje budúce zamestnanie vyberal práve s ohľadom na viazanosť konkurenčnou doložkou, odvolací súd poukazuje na to, že žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by eventuálne preukazovali, že v dôsledku odstúpenia od konkurenčnej doložky prišlo k jeho obmedzeniu na trhu práce napr. tým, že musel odmietnuť pracovnú ponuku v čase, keď už prišlo medzi ním a zamestnávateľom k dohode o skončení pracovného pomeru ale ešte predtým ako zamestnávateľ od konkurenčnej doložky odstúpil. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca nebol pri výbere svojho budúceho zamestnania limitovaný konkurenčnou doložkou. S ohľadom na vyššie uvedené ako nenáležitú posúdil odvolací súd námietku žalobcu, že právne závery súdu prvej inštancie majú za následok flagrantné porušenie jeho základných práv.
11. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že informácie o prípadnom odstúpení alebo ponechaní konkurenčnej doložky nepatria medzi informácie, ktoré musí zamestnávateľ poskytnúť zamestnancom písomne najneskôr jeden mesiac pred prechodom práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov (§ 29 Zákonníka práce). Odvolateľ síce správne uviedol, že samotná realizácia konkurenčnej doložky má dopad na hospodárske a sociálne práva, ako to napokon konštatoval aj Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. PL ÚS 1/2012 zo dňa 03. júla 2013, avšak opomenul, že k realizácii konkurenčnej doložky fakticky prichádza až po skončení pracovného pomeru, nakoľko až vtedy príde k čiastočnému obmedzeniu zamestnanca využívať svoju odbornú kvalifikáciu na trhu práce a k tomu nadväzujúcej povinnosti zamestnávateľa hradiť takémuto zamestnancovi primeranú peňažnú náhradu, čo sa však v danom prípade nestalo, keďže k odstúpenou od konkurenčnej doložky prišlo ešte
pred jej samotnou realizáciou. Odvolací sa tak stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že pri postupe právneho predchodcu žalovaného podľa § 29 Zákonníka práce nebol právny predchodca žalovaného povinný informovať žalobcu o odstúpení od konkurenčnej doložky. Navyše porušenie uvedenej informačnej povinnosti by nezakladalo neplatnosť odstúpenia od konkurenčnej doložky a ani rozpor s dobrými mravmi. Odstúpenie od konkurenčnej doložky za okolností prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahoch nemá žiaden priamy dopad na pracovné, mzdové či sociálne podmienky u zamestnávateľa, nakoľko neobmedzuje zamestnanca po skončení pracovného pomeru v slobodnom výbere zamestnania. Odvolací súd tak považoval za opodstatnenú obranu žalovaného, že (negatívny) dopad na hospodárske a sociálne práva zamestnanca sa prejaví len realizáciou konkurenčnej doložky (po skončení pracovného pomeru), a v prípade ak zamestnávateľ od nej odstúpi, k zásahu do predmetných práv zamestnanca nedôjde, pretože uvedená skutočnosť má pozitívny dopad na práva zamestnanca, a preto predmetom oznámenia podľa § 29 Zákonníka práce nemusí byť prípadné odstúpenie od konkurenčnej doložky.
12. Súd prvej inštancie dostatočne zdôvodnil, prečo nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy na pojednávaní konanom dňa 21.09.2022, keď správne uviedol, že realizáciu týchto dôkazov považoval za nadbytočnú, nehospodárnu a nie nutnú pre náležité zistenie skutkového stavu potrebného pre právne posúdenie veci, keďže vyriešenie spornej otázky medzi stranami záviselo len od právneho posúdenia platnosti odstúpenia od konkurenčnej doložky. Dôvod, pre ktorý sa zamestnávateľ rozhodne odstúpiť od konkurenčnej doložky je bez právneho významu z hľadiska platnosti odstúpenia, a preto zisťovanie dôvodov odstúpenia považoval rovnako aj odvolací súd za nadbytočné.
13. Ochrana slabšej strany sporu spočíva v tom, že jej Civilný sporový poriadok priznáva viac procesných práv za účelom docielenia rovného postavenia s druhou stranou sporu, a teda dôsledného naplnenia princípu rovnosti zbraní. V pracovnoprávnom spore má tak zamestnanec garantovanú možnosť obhajovať sa za zvýhodnených procesných podmienok oproti protistrane. Súd prvej inštancie neporušil žiadne z ustanovení slúžiacich na ochranu slabšej strany sporu a nekonal ani v rozpore s princípom rovnosti strán. Žalobcovi poskytol dostatočný priestor v konaní navrhnúť a predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a vyjadriť sa k dôkazom a argumentom predkladaných protistranou. Porušenie princípu ochrany zamestnanca ako slabšej strany sporu nemožno vyvodiť zo skutočnosti, že súd prvej inštancie na dôkazy predložené žalobcom neprihliadol, pretože ich nepovažoval za významné pre konečné rozhodnutie v danej veci, ani zo skutočnosti, že sa stotožnil s argumentáciou žalovaného. So zreteľom na uvedené možno zhrnúť, že súd prvej inštancie správne posúdil a uplatnil zodpovednosť strán za splnenie procesnej povinnosti preukázať svoje tvrdenia. Žalobcovi bolo za rovnakých procesných podmienok umožnené uplatniť svoj vplyv na konečné meritórne rozhodnutie súdu realizáciou jeho procesných práv navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a nadväzne na uvedené konajúci súd zákonným spôsobom vyhodnotil procesnú aktivitu oboch strán a túto následne náležite premietol do svojich záverov, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Z práva na spravodlivý súdny proces pre zamestnanca ako slabšiu stranu sporu nevyplýva právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, akceptoval relevantnosť ním predkladaných dôkazov a námietok, preberal podstatu jeho argumentácie a rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami.
14. Žalobca sa ďalej v podanom odvolaní dovolával aplikácie § 257 C.s.p. pre nepriznanie náhrady trov konania oprávnenému žalovanému, keď uviedol, že žalobca ako zamestnanec a teda slabšia strana sporu bol v konaní oslobodený od platenia súdnych poplatkov a teda na jeho strane existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Odvolací súd uvádza, že použitie zákonného ustanovenia § 257 C.s.p. musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu, musí mať výnimočný charakter a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti zákona a k dosiahnutiu spravodlivosti pre strany sporu. Ide o výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok a zo zásady zodpovednosti za zavinenie. Jeho aplikácia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa opodstatňujúce nepriznanie náhrady trov konania celkom alebo sčasti. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci (charakter konkrétneho konania alebo konkrétnej procesnej situácie), ako aj v okolnostiach týkajúcich sa strany. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa je potrebné komplexne vyhodnotiť osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery u všetkých sporových strán. Taktiež je potrebné zohľadniť
okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku, prihliadnuť aj na postoj strán, a vziať na zreteľ aj to, ako si strany plnili svoje procesné povinnosti z hľadiska plynulosti a hospodárnosti priebehu konania, napr. či strany uvádzali rozhodujúce skutočnosti a dôkazy (prostriedky procesného útoku a procesnej obrany) riadne a včas. Odvolací súd konštatujte, že žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne dôvody hodné osobitého zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnej protistrane, keď sa obmedzil len na strohé konštatovanie, že žalobca má ako zamestnanec postavenie slabšej strany sporu a že bol zo zákon oslobodený od platenia súdnych poplatkov. Samotné postavenie slabšej strany v spore, ani zákonné oslobodenia od platenia súdnych poplatok však samo osebe neznamená, že takáto strana sporu, v prípade neúspechu či zavinenia zastavenia konania, nebude znášať náhradu trov konania protistrany. Odvolací súd záverom uvádza, že ani sám nezistil žiadne skutočnosti zakladajúce také relevantné dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré je opodstatnené uprednostniť pred základnou zásadou sporového konania z hľadiska rozhodovania o trovách konania (zodpovednosti za výsledok), resp. významné okolnosti, pre ktoré by bolo možné od oprávneného žalovaného spravodlivo požadovať, aby znášal z vlastných prostriedkov trovy vzniknuté mu v konaní.
15. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalobcom uplatňované odvolacie dôvody neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane súvisiaceho výroku o náhrade trov konania, potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.
16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
17. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 430 C.s.p.).