Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cob/76/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: G. R., nar. XX. X. XXXX, bytom E.B. XXXX/X, XXX XX R., zastúpený: JUDr. Rudolf Mičieta, advokát so sídlom Medzilaborecká 21, 821 01 Bratislava, proti žalovanému: Partners Slovakia s.r.o., so sídlom Obchodná 42, 811 06 Bratislava, IČO: 31 341 314, zastúpený: Nosko & Partners s. r. o., so sídlom Podjavorinskej 2, 811 03 Bratislava, IČO: 36 860 107, o zaplatenie 6.227,32 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. -261 zo dňa 15.12.2020 takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. -261 zo dňa 15.12.2020 v napadnutom výroku II. a III. p o t v r d z u j e .

Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. k. -261 zo dňa 15.12.2020 (ďalej „napadnutý rozsudok“) rozhodol vo výroku I. tak, že konanie v časti istiny 500,- Eur a úroku z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 500,- Eur od 30.1.2016 do zaplatenia zastavuje, vo výroku II. uložil súd žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 5.727,32 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% zo sumy 2.800,- Eur od 16.1.2015 do 11.8.2015, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% zo sumy 2.200,- Eur od 12.8.2015 do 21.9.2015, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 1.800,- Eur od 22.9.2015 do 11.10.2015, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 1.400,- Eur od 12.10.2015 do 2.12.2015, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 1.000,- Eur od 3.12.2015 do 22.12.2015, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 500,- Eur od 23.12.2015 do 29.1.2016, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2.100,- Eur od 16.4.2015 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2.100,- Eur od 16.7.2015 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 1.527,27 Eur od 13.11.2015 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo výroku III. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 15.1.2016 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 6.227,32 Eur spolu s príslušenstvom. Svoju žalobu odôvodnil tým, že žalobca uzavrel so žalovaným ústnu Zmluvu o dielo podľa a nasl. z. č. (ďalej len „“), kedy na základe objednávok žalovaného vykonával žalobca údržbárske práce a iné pomocné práce súvisiace s chodom objektov, ktoré vlastnil resp. užíval žalovaný. Medzi zmluvnými stranami bola dojednaná

mesačná odmena vo výške 700,- Eur. Zmluvný vzťah fungoval od roku 2009. Od roku 2013 sa zmluvné strany dohodli na kvartálnej odmene vo výške 2.100,- Eur. Do roku 2014 fungoval zmluvný vzťah bezproblémovo, žalovaný vystavované faktúry uhrádzal viacmenej riadne, pričom na preukázanie predmetného zmluvného vzťahu predložil žalobca faktúry za roky 2013 a 2014. Problém nastal koncom roka 2014, kedy žalovaný neuhradil faktúru č. 201406 na sumu 2.800,- Eur splatnú dňa 15.1.2015. Žalovaný ju neuhradil riadne a včas, uhradil ju len čiastočne. Dňa 12.8.2015 sumu 600,- Eur, dňa 22.9.2015 sumu 400,- Eur, dňa 12.10.2015 sumu 400,- Eur, dňa 3.12.2015 sumu 400,- Eur, dňa 23.12.2015 sumu 500,- Eur. V čase podania žaloby je faktúra neuhradená vo výške 500,- Eur. Faktúry 201503 na sumu 2.100,- Eur splatná dňa 15.4.2015, faktúra 201504 na sumu 2.100,- Eur splatná dňa 15.7.2015 a faktúra 201506 na sumu 1.527,27 Eur splatná dňa 12.11.2015 nie sú uhradené ani čiastočne. Žalovaný vrátil faktúry právnemu zástupcovi žalobcu s tým, že ich neeviduje. Oprávnenosť fakturácie v roku 2015 preukazuje žalobca tým, že mu zo strany žalovaného bola vystavená vstupná karta na rok 2015 a 2016 na jeho motorové vozidlo R. XXX T., platná 16.3.2016, žalobcovi boli poskytnuté kľúče od celého objektu, ako aj diaľkové ovládanie od vstupnej rampy, ktoré žalobca vrátil pri ukončení zmluvného vzťahu dňa 26.11.2015. Spolu so žalovanou istinou si uplatnil aj nárok na úrok z omeškania v zmysle a .

3. Súd prvej inštancie v právnej veci vydal platobný rozkaz sp. zn. -56 dňa 8.9.2016, proti ktorému žalovaný v zákonnej lehote podal odpor s vecným odôvodnením. Z uvedeného dôvodu bol platobný rozkaz uznesením súdu prvej inštancie sp. zn. -67 zo dňa 21.10.2016 podľa z. č. (ďalej len „“) zrušený.

4. Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril v odpore, keď v rámci procesnej obrany uviedol, že je nesporné, že v roku 2009 došlo k uzavretiu zmluvy, pričom zmluvný vzťah bol ukončený dňa 31.12.2014 a všetky záväzky voči žalobcovi z vystavených faktúr žalovaný uhradil. V čase vystavenia faktúr č. 201503, 201504 a 201506 záväzkovoprávny vzťah netrval a vystavenie faktúr považuje za nedôvodné. Po ukončení zmluvného vzťahu si žalovaný žiadne práce neobjednal. Faktúry č. 201503 a 201504 boli na rozdiel od dovtedajšej praxe doručené žalovanému dňa 9.11.2015 a posledná faktúra až dňa 18.11.2015. Žalovaný potvrdil, že žalobca navštevoval objekty žalovaného, nakoľko na základe ústnej dohody mu žalovaný dovolil parkovať bezplatne, čo predstavovalo prejav dobrej vôle. Za týmto účelom mu poskytol kľúče a vybavil mu parkovacie karty, aby mohol vykonávať svoju činnosť v okolitých objektoch.

5. V ďalšom konaní žalobca popieral ukončenie zmluvného vzťahu k 31.12.2014 a poukazoval, že k ukončeniu dohody prišlo až 26.11.2016. O tom, že zmluvný vzťah trval aj v roku 2015 svedčí možnosť parkovania a ponechanie kľúčov od objektu. Žalobca robil údržby pre celý objekt Obchodná č. 42 a počas leta 2015 bol ubytovaný v hoteli na izbe č. 7, aby strážil objekt v noci a keď nebola práca na Obchodnej č. 42, tak vypomáhal v objekte Lazaretská č. 12, kde žalovaný nakupoval tovar pre reštauráciu, žalobca pomáhal s prípravou obeda, umývaním riadu a na príkaz p. G. robil údržbárske práce. Žalobca vystavoval faktúry kvartálne. Z dôvodu úhrady sumy 500,- Eur na faktúru č. 201406, ku ktorej došlo 30.1.2016 vzal žalobca istinu v časti 500,- Eur a súvisiaceho úroku z omeškania späť. Žalovaný reagoval, že odmena nebola dojednaná kvartálne, závisela od výkonu práce, popieral, že by žalobca bol ubytovaný v roku 2015 v hoteli, že by pomáhal riadiť prevádzku žalovaného, naopak od začiatku roka 2015 mal zákaz zdržiavať sa v priestoroch recepcie. Nespochybňoval že sa v jeho objektoch žalobca zdržiaval, ale dôvodom bolo, že vykonával činnosť pre iné subjekty.

6. Na základe vykonaných dôkazov, predložených listín ako aj svedeckých výpovedí na uskutočnených pojednávaniach, súd prvej inštancie určil, že v konaní nebolo sporné, že medzi stranami sporu bola v roku 2009 uzatvorená ústna zmluva o dielo podľa a nasl. , na základe ktorej žalobca dodával pre žalovaného údržbárske práce a iné pomocné práce v objektoch, ktorých vlastníkom je žalovaný a žalovaný sa zaviazal platiť žalobcovi odmenu v závislosti od rozsahu objednaných služieb. Sporným taktiež nebolo to, že do 31.12.2014 si strany vzájomne riadne plnili, aj keď žalovaný s nesporovaným omeškaním a zvyšnú časť odplaty za práce, ktoré boli faktúrované faktúrou č. 201406 žalovaný zaplatil po podaní žaloby dňa 30.1.2015 vo výške 500,- Eur, čo bolo dôvodom žalobcovho späťvzatia žaloby v tejto výške spolu so súvisiacim príslušenstvom. Za sporné skutkové tvrdenia medzi stranami súd prvej inštancie ustálil okamih ukončenia predmetného záväzkového vzťahu. Žalobca tvrdil, že vzťah bol ukončený v roku 2015, čo žalovaný popieral a tvrdil, že vzťah skončil v roku 2014. Spornou bola aj otázka výšky odplaty za vykonané činnosti. Žalobca tvrdil, že medzi stranami bola dohodnutá mesačná

paušálna odmena 700,- Eur, čo žalovaný popieral a tvrdil, že výška odplaty bola dohodnutá na základe vykonaného rozsahu prác po následnom odsúhlasení.

7. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku vysporiadaval s otázkou doby trvania zmluvného záväzkového vzťahu medzi stranami, ktorý bol založený predmetnou ústnou zmluvou o dielo. V prípade ústne uzatvorenej zmluvy o dielo v zmysle , je dôkazné bremeno v sporovom konaní na strane žalobcu. Súd prvej inštancie mal za to, že pokiaľ žalobca v konaní preukázal vznik a existenciu záväzkového vzťahu založeného predmetnou ústnou zmluvou o dielo s poukazom na skutočnosť, že uvedené tvrdenie nebolo medzi stranami sporné. Medzi stranami nebolo sporné, že pri uzatváraní predmetného záväzkového vzťahu nebola doba trvania dohodnutá, teda nešlo o záväzkový vzťah na dobu určitú. Podľa strán mala mať dohoda formu rámcovej zmluvy a jednotlivé výkony práce mali byť vykonávané na základe požiadaviek resp. objednávok zo strany žalovaného. Pokiaľ teda žalobca v konaní preukázal vznik a existenciu vzťahu na dobu neurčitú, súd prvej inštancie dodal, že je obrátené dôkazné bremeno na strane žalovaného, čo sa týka jeho tvrdenia o ukončení predmetného záväzkového vzťahu k dátumu 31.12.2014. Žalobca preukazoval svoje trvanie o pokračovaní zmluvného vzťahu aj po dátume 31.12.2014 výsluchmi svedkov, ako aj skutočnosťou, že k odovzdaniu kľúčov od technických miestností a ovládača vstupnej rampy došlo až 26.11.2015. Súd prvej inštancie prisvedčil tvrdeniu žalovaného v tom kontexte, že samotná prítomnosť žalobcu v priestoroch žalovaného a ponechanie mu kľúčov a ovládača od rampy ešte sama o sebe nepreukazuje samotné trvanie záväzkového vzťahu. Svedecké výpovede, predložená fotodokumentácia súdu prvej inštancie preukázala, že žalobca sa v priestoroch žalovaného zdržiaval aj po dátume 31.12.2014, z tohto však nemožno jednoznačne ustáliť, že z tohto vyplýva aj samotný nárok žalobcu zo zmluvného vzťahu. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno o jeho tvrdení o skončení záväzkového vzťahu ku dňu 31.12.2014 a v konaní nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by to preukazoval. Samotné tvrdenie o jeho zhoršenej finančnej situácii, ktorú malo preukazovať omeškanie s jednotlivými platbami takým dôkazom nie je. Objednávku na výkon jedného úkonu zo strany žalobcu, ktorý mala preukazovať sms komunikácia zo dňa 8.7.2015 o 20:32 potvrdil aj samotný žalovaný vo svojom vyjadrení doručenom súdu prvej inštancie dňa 28.2.2017, aj keď pri sporovaní trvania záväzkového vzťahu poprel, že by šlo o trvalý výkon prác v danom objekte zo strany žalovaného a odplata, ktorá by mu patrila bola v nižšej výške, oproti výhodám, ktoré mal poberať (parkovanie a poskytnuté miestnosti) a zároveň poprel dohodnutú výšku odplaty 5.727,32 Eur.

8. V prípade otázky výšky dohodnutej odplaty za vykonávanú činnosť súd prvej inštancie konštatoval, že dôkazné bremeno je v tomto rozsahu na strane žalobcu. Žalobca uviedol, že medzi stranami zmluvy o dielo bola dohodnutá mesačná odplata vo výške 700,- Eur bez nadväznosti na rozsah prác. Žalovaný popieral takúto výšku mesačnej odplaty a uviedol, že odplata závisela od rozsahu prác po následnom schválení, avšak toto svoje tvrdenie v konaní nepreukázal. Žalobca preukazoval paušálnu odplatu s poukazom na predložené faktúry, ktoré žalovaný hradil, čo nebolo sporné. Súd prvej inštancie ustálil, že z predložených faktúr je možné dospieť, že od mesiaca 11/2013 bola žalobcom fakturovaná suma 700,- Eur mesačne. Z predmetných faktúr nie je možné stotožniť súpis prác, za ktoré má byť predmetná odplata fakturovaná resp. rozsah vykonaných prác. Žalovaný k svojim tvrdeniam o dohode strán o cene, ktorá by mala zodpovedať rozsahu výkonov nepredložil žiaden dôkaz o tom, že by faktúrovaná cena, ktorá bola z jeho strany do 31.12.2014 riadne hradená, mala zodpovedať konkrétnemu rozsahu vykonaných prác zo strany žalobcu. Súd prvej inštancie preto prisvedčil žalobcovi, že predmetnú odplatu možno považovať za paušálnu, nakoľko ju nemožno stotožniť s konkrétnym rozpisom prác a dohodou o odplate za ne. Skutočný rozsah práce preto nemá pre posúdenie nároku žalobcu žiadnu relevanciu, podstatnou je skutočnosť, či si žalobca svoj záväzok riadne splnil. Súd prvej inštancie mal ďalej za preukázané, zo svedeckej výpovede svedkyne M. Š., že žalobca u žalovaného vykonával údržbárske práce od jej nástupu do práce v roku 2013 do zákazu, ktorý bol vydaný po jej nástupe v jej opakovanom pracovnom vzťahu, čo bolo v októbri 2015 a preto súd prvej inštancie ustálil, že zmluvný vzťah medzi stranami trval aj v roku 2015 a žalobca vykonával pre žalovaného tzv. údržbársku činnosť. Pokiaľ žalovaný spochybňoval svoju pasívnu legitimáciu s poukazom na skutočnosť, že žalobca mal vykonávať činnosti pre iné subjekty, súd prvej inštancie uvedenému tvrdeniu neprisvedčil, nakoľko aj keby to bola pravda, žalovaný nepreukázal, že by to žalobca nemohol robiť a žalovaný nepreukázal, aký to mohlo mať vplyv na riadny výkon jeho činnosti. Uvedená skutočnosť nemala podľa súdu prvej inštancie žiaden vplyv na záväzkový vzťah, ktorý existoval medzi stranami sporu a záver, ku ktorému súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel, že medzi nimi bola dohodnutá paušálna odplata a nie odplata v závislosti od samotného rozsahu prác. Preto mal súd prvej inštancie za preukázané, že zmluvný vzťah

medzi žalobcom a žalovaným neskončil tak, ako to tvrdil žalovaný, ku dňu 31.12.2014, ale pokračoval aj v roku 2015. Dôkazné bremeno o tom, že činnosť pre žalovaného vykonával žalobca v jednotlivých mesiacoch je na strane žalobcu a pre posúdenie jeho nároku je irelevantné, či sa nachádzal v danom období v priestoroch žalovaného, ale rozhodné je to, či vykonával činnosť, ktorá bola predmetom zmluvy, pričom v tejto súvislosti súd prvej inštancie prisvedčil žalobcovi a to najmä s poukazom na výpoveď svedkyne M. Š., ktorá uviedla, že žalobca vykonával činnosť až do zákazu, ktorý nastal po jej opätovnom nástupe v októbri 2015. Ona sama žalobcovi ukladala úlohy na základe pokynov žalovaného resp. jeho manželky. Súd prvej inštancie preto rozhodol, že žalobcovi vznikol nárok na odplatu až po uvedený mesiac október 2015. Na základe uvedeného preto súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku priznal žalobcovi sumu 5.727,32 Eur spolu s príslušenstvom, ako aj nárok na úhradu paušálnych nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur v zmysle § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 z. z.

9. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle z. č. 160/2015 z. z. (ďalej len „“), podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Vzhľadom k tomu, že žalobca mal vo veci plný úspech vo veci, priznal mu súd prvej inštancie nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, pričom do pomeru úspechu bolo zrátané aj zavinenie za zastavenie v časti 500,- Eur, nakoľko dôvodom zastavenia bola úhrada žalovaného po podaní samotnej žaloby.

10. Proti napadnutému rozsudku podal žalovaný odvolanie, ktorým napadol napadnutý rozsudok vo výroku II. a vo výroku III. v zmysle a , nakoľko súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Žalovaný vo svojom odvolaní uviedol, že trvá na tom, že zmluvný vzťah medzi ním a žalobcom bol ukončený k 31.12.2014. Vzhľadom na to, že mal žalovaný so žalobcom dobré vzťahy až do roku 2015 a najmä vzhľadom na skutočnosť, že zmluvný vzťah bol založený ústne, nemal žiaden dôvod vykonať právny úkon jeho ukončenia v písomnej forme. V tom čase žalovaný nepredpokladal, že žalobca sa bude domáhať úhrady odmeny aj za obdobie roka 2015, kedy pre žalovaného už nevykonával činnosť tak, ako tomu bolo do konca roka 2014. Žalovaný ďalej uviedol, že v konaní predložil dôkazy, z ktorých vyplýva že k zániku zmluvného vzťahu došlo už v roku 2014 (skutkové tvrdenia žalovaného o zákaze zdržiavať sa v priestoroch prevádzky Obchodná č. 42 v roku 2015, uskladnenie náradia žalobcu v sklade žalovaného v roku 2015, o výkone prác žalobcom na inom mieste ako je prevádzka žalovaného v roku 2015), ktoré potvrdili svedkovia vrátane svedka žalobcu a ktoré žalobca nijako nevyvrátil. Žalovaný vo svojom odvolaní ďalej nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že nebol sporný rozsah diela, pričom podľa žalovaného nie je zrejmé, akým spôsobom súd prvej inštancie k takémuto záveru dospel, keďže žalobca žiadne reálne výkony - až na jednu či dve výnimky žalovanému neposkytol a teda nemohol mať nárok na fakturovanú odplatu, pričom je zrejmé, že súdom prvej inštancie ustálená odplata vo výške 700,- Eur za mesiac nemohla pokrývať niekoľko jednoduchých úkonov, trvajúcich niekoľko minút, ale pravidelnú činnosť na dennodennej báze, ktorej výkon žalobca v roku 2015 nepreukázal. Je teda zrejmé, že sporný bol aj rozsah diela teda v akom rozsahu mal žalobca vykonávať činnosť pre žalovaného. Podľa žalovaného, súd prvej inštancie nesprávne nepovažoval rozsah diela za sporný, pričom žalobca neuniesol dôkazné bremeno o rozsahu a obsahu zmluvného vzťahu. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca taktiež nepreukázal pravidelný výkon činnosti pre žalovaného v roku 2015. Pripustiť, že záväzok žalobcu je splnený vykonaním akéhokoľvek úkonu nie je možné, pretože žalobca takisto nepreukázal, že by dohoda medzi ním a žalovaným bola taká, že si svoj záväzok splní vykonaním hoc i len jedného úkonu a jednak žalobca nepreukázal, že by v každom mesiaci roku 2015, za ktorý si uplatnil u žalovaného odplatu, vykonal aspoň jeden úkon. Žalovaný dodal, že taktiež je možné vylúčiť aj alternatívu, kedy by žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie odplaty bez ohľadu na to, či vôbec niečo vykonal - keďže nepreukázal, že by splnením jeho záväzku bola len akási pracovná pohotovosť, čo sám potvrdzuje aj tým, že predmetom jeho činnosti uvedenej vo faktúrach je vykonanie prác a teda reálny výkon prác je jednoznačne predpokladaný a to navyše konkrétne v prevádzke na Obchodnej ulici, výkon prác na iných miestach teda nie je predmetom zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Žalovaný sa tiež nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o tom, že žalobca mal nárok na paušálnu odmenu. Žalovaný zadával žalobcovi v rámci efektívnosti jeho právneho vzťahu k žalobcovi do 31.12.2014 úlohy tak, aby ich výkon bol čo najviac rovnomerne rozložený - týmto však nebola nijakým spôsobom dotknutá skutočnosť, že žalovaný každý mesiac overoval rozsah prác vykonaných žalobcom a až po jeho akceptácii dal pokyn na úhradu jeho odplaty, čo potvrdila aj účtovníčka žalovaného. Nie je teda vylúčené, že by žalobcovi v prípade, ak nevykonával práce pravidelne, bola priznaná odplata v nižšej výške ako v prípade pravidelnej činnosti. Žalovaný vo svojom odvolaní poukázal na nesprávne skutkové zistenia

a tvrdenia súdu prvej inštancie, keď uviedol, že žalobca nijako nepreukázal, že by vykonával činnosť pre žalovaného v jeho prevádzke na Obchodnej ulici v roku 2015, pričom všetci svedkovia ho videli vykonávať činnosť na Lazaretskej ulici, kde však žalovaný nemá žiadnu prevádzku ani žiadne aktivity. Žalovaný poukázal na výpoveď svedka N., ktorý doslovne uviedol, že sa žalobca dennodenne zdržiaval práve v prevádzke na ulici Lazaretskej. K tomuto miestu však žalovaný nemal nikdy žiaden právny vzťah a zároveň táto skutočnosť vylučuje v roku 2015 možnosť výkonu údržby prevádzky žalovaného na Obchodnej ulici, ktorej sa týkal zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému záveru v súvislosti s výpoveďou svedkyne Š., ktorá dvakrát vypovedala, že si nepamätá, v ktorom období bol vydaný zákaz pre žalobcu zdržiavať sa v prevádzke žalovaného na Obchodnej ulici, o čom svedčí zvukový záznam z pojednávania. V prípade sms komunikácie, žalovaný namieta, že súd prvej inštancie vyvodil závery iba z jej časti, ktorá má byť v prospech žalobcu, avšak z tejto komunikácie vyplýva aj striktný zákaz chodiť do prevádzky na Obchodnej ulici (9.6.2015), pričom striktná formulácia potvrdzuje, že žalobca bol už predtým upozornený, avšak zákaz nedodržiaval. Z tejto sms komunikácie tiež vyplýva, že žalobca bol celý mesiac august 2015 mimo Bratislavy a teda nemohol nielen vykonávať prácu pre žalovaného, ale ani byť v pracovnej pohotovosti. Žalovaný záverom svojho odvolania dodal, že nemožno považovať žalobcom uplatnený nárok za spravodlivý, nakoľko žalobca mal možnosť užívať bezplatne parkovacie miesto (ktoré stojí ročne 4.023,11 Eur pre iného odberateľa) a jednorazovú činnosť vykonal v súvislosti s mimoriadnou žiadosťou založenou na priateľských vzťahoch vyplývajúcich zo sedem ročnej spolupráce. Na základe uvedeného preto žalovaný žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu vo zvyšku zamietne a prizná žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% alebo, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v napadnutom výroku II. a vo výroku III. zrušil a priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

11. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, pričom odvolanie žalovaného považuje za účelové a zotrval na svojich vyjadreniach a argumentácii, ktorú predniesol na súde prvej inštancie. Skutočnosti prezentované žalovaným v odvolaní sú podobné ako aj v konaní pred súdom prvej inštancie, nelogické a účelovo interpretované v prospech žalovaného. V prípade argumentácie žalovaného, že reštaurácia na ulici Lazaretská č. 12 mu nepatrí a teda výkon činnosti žalobcu v prospech majiteľa tejto reštaurácie sa žalovaného netýka, žalobca uviedol, že reštaurácia na tejto adrese je podnikom, ktorej majiteľ je príbuzný žalovaného, čo má podstatný význam pre tú skutočnosť, že ak žalobca aj vykonával činnosť v reštaurácii na Lazaretskej ulici, konal tak vždy na priamy príkaz žalovaného. Žalobca preto neskúmal a ani nemal dôvod skúmať akékoľvek prepojenie medzi prevádzkami, pretože jeho záujmom bolo vykonanie príkazu jeho zmluvného partnera - žalovaného. Aj predložená sms komunikácia dokazuje, že žalovaný vedel o vykonaní činnosti žalobcom. Žalobca nemal povinnosť a ani dôvod skúmať právnu subjektivitu a vzájomné prepojenie prevádzok. Žalobca taktiež odmietol argument žalovaného o tom, že niektoré činnosti v prospech žalovaného boli vykonané výhradne na základe dobrých vzťahov, pričom žalobca dal v tejto súvislosti do pozornosti, že na jednom mieste žalovaný uvádza dobré vzťahy a na inom mieste žalovaný uvádza, že vzťahy medzi stranami sporu boli narušené a preto je nelogické, že by žalobca dobrovoľne vykonal pre žalovaného akúkoľvek činnosť. Žalobca uviedol, že vzťahy sa medzi stranami sporu narušili na jeseň 2015, pričom zákaz zdržiavania sa nevzťahoval na prevádzku ako takú (nakoľko tam žalobca preukázateľne stále vykonával pre žalovaného činnosť), ale sa tento zákaz týkal recepcie a reštaurácie, teda reprezentačné priestory, v ktorých iný ako nevyhnutný pohyb osôb v montérkach bol nežiaduci. Teda sa jednalo o iný zákaz než o ten, ktorým argumentoval žalovaný. Žalobca ďalej uviedol, že ak by bol takýto zákaz žalovaným udelený, prečo by potom žalovaný ponechal žalobcovi možnosť bezplatne parkovať vo dvore, mať v prevádzke svoje náradie a prečo by mu nechal všetky kľúče od priestorov (spolu 16 ks kľúčov), s ktorými podľa žalovaného nemal žalobca už žiadnu spojitosť a je preto nelogické, aby žalovaný nechal možnosť parkovania a vstupu do objektov žalobcovi, ak ich zmluvný vzťah už netrval. Kľúče a parkovaciu kartu žiadal žalovaný vrátiť až po 26.11.2015, čo má logiku vzhľadom na zánik zmluvného vzťahu k tomuto dátumu a celkovú logiku a konzistentnosť žalobcom opísaného skutkového stavu. Žalobca na záver vyjadrenia odmietol konštatovania žalovaného, že predložil dôkazy o ukončení zmluvného vzťahu pred 26.11.2015, o čom svedčia nielen žalobcom produkované dôkazy, ale aj svedecká výpoveď M. Š.. Napadnutý rozsudok preto žalobca považuje za zákonný a spravodlivý a preto navrhuje, aby odvolací súd tento rozsudok ako vecne správny potvrdil a zároveň zaviazal žalovaného na úhradu trov celého konania na strane žalobcu.

12. Žalovaný sa k vyššie uvedenému vyjadreniu žalobcu vyjadril, keď uviedol, že svedkyňa Š. nepracovala odo dňa 15.10.2015 v reštaurácii na Lazaretskej ulici pre žalovaného (táto pracovala pre

žalovaného na recepcii na ulici Obchodná), ale pracovala na čiastočný úväzok pre inú spoločnosť, s ktorou mala uzatvorenú pracovnú zmluvu a preto neobstojí tvrdenie žalobcu, že svedkyňa Š. nevedela pre koho na danom mieste pracuje, pretože na tomto mieste prijímala príkazy od zástupcu spoločnosti M.T.K. s.r.o., ako vlastníka prevádzky reštaurácie, čo potvrdil aj iný svedok p. N., ktorý uviedol, že žalobca sa v týchto priestoroch zdržiaval dennodenne. Žalovaný znovu uviedol, že na ulici Lazaretská nemá a nemal prevádzku a ani tu nevykonával žiadne aktivity a ak aj žalobca na uvedenom mieste vykonával nejakú činnosť, nemohol ju vykonávať pre žalovaného. K argumentu žalobcu, týkajúceho sa sms komunikácie žalovaný uvádza, že vedomosť žalovaného o výkone činnosti žalobcu na Lazaretskej ulici nijakým spôsobom nezakladá a ani nepotvrdzuje skutočnosť, že táto činnosť bola vykonávaná pre žalovaného. Medzi žalobcom a žalovaným nebol nikdy uzatvorený zmluvný vzťah, ktorý by bol viazaný na adresu Lazaretská ulica. V prípade udeleného zákazu žalobcovi zo strany žalovaného tento uviedol, že napriek udelenému zákazu vstupovať do prevádzky na Obchodnej ulici, udelenému dňa 9.6.2015, tento žalobca nedodržiaval a opakovane ho porušoval. V prípade argumentu žalobcu, týkajúceho sa nelogickosti zákazu zdržiavania sa v prevádzke žalovaného tento uvádza, že zákaz zdržiavania sa týkal prevádzky žalovaného a žalobcovi bol aj naďalej umožnený prístup k miestu, kde mal uskladnené pracovné náradie a taktiež z dôvodu výskytu príležitostných prác vykonávaných žalobcom pre žalovaného na základe mimoriadnej žiadosti a preto bolo žalobcovi umožnené bezodplatne užívať priestory na náradie žalobcu a parkovacie miesto žalovaného. Žalovaný zastáva názor, že žalobca svojim vyjadrením k odvolaniu nevniesol do konania žiadny nový argument resp. nové tvrdenie, ale iba opakoval svoje predchádzajúce písomné a ústne podania.

13. Žalobca následne odkázal na svoje stanoviská vo vyjadrení sa k odvolaniu zo dňa 12.3.2021, k otázke miesta výkonu činnosti zo strany žalobcu v prospech majiteľa reštaurácie na Lazaretskej opätovne poukázal na to, že neskúmal a ani nemal dôvod skúmať akékoľvek prepojenie medzi prevádzkami, jeho záujmom bolo vykonať príkaz zmluvného partnera, ktorým bol žalovaný.

14. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací ( ), prejednal vec v zmysle ustanovenia a v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku (26.9.2023) bol v súlade s ustanovením oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave dňa 18.9.2023 (t.j. v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením). Po oboznámení sa s obsahom spisu a odvolaním dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.

15. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

16. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

17. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, nakoľko na základe vykonaných dôkazov správne zistil skutkový stav, zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal, aké skutočnosti mal vykonanými dôkazmi za preukázané, dôkazy vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil. Súd prvej inštancie dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na sporné otázky, pričom sa zároveň vysporiadal s podstatnou argumentáciou sporových strán. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v predmetnej časti odvolací súd uvádza nasledovné.

18. Z obsahu spisu vyplýva a v konaní bolo preukázané, že medzi sporovými stranami bol dojednaný platný zmluvný vzťah uzatvorením ústnej zmluvy o dielo podľa a nasl. . Ustanovenia pri zmluve o dielo majú dispozitívny charakter, okrem vymedzenia podstatných znakov tejto typickej, pomenovanej zmluvy. Na platné uzavretie zmluvy sa nevyžaduje písomná forma, ak z osobitných predpisov nevyplýva takáto požiadavka a stačí aj ústna dohoda minimálne o určení zmluvných strán a o predmete zmluvy. Bolo nesporné, že zmluvný vzťah medzi sporovými stranami fungoval od roku 2009 a odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie mal za to, že žalobca uniesol dôkazné bremeno a v konaní preukázal, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným neskončil tak, ako to tvrdil žalovaný, ku dňu 31.12.2014, ale pokračoval aj v roku 2015. Vznik a existencia záväzkového vzťahu teda sporná nebola, zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú a žalobca preukázal, že sa v priestoroch žalovaného zdržiaval a vykonával úlohy na pokyn žalovaného aj po dátume 31.12.2014

jednak výsluchmi svedkov, taktiež v konaní bola preukázaná objednávka žalovaného zo dňa 8.7.2015, svedeckou výpoveďou svedkyne M. Š. a podporne boli preukázané aj ďalšie skutočnosti, ako bolo odovzdanie kľúčov a odovzdanie ovládača od vstupnej rampy žalobcom žalovanému až dňa 26.11.2015. V tejto súvislosti má odvolací súd za to, že nie je podstatné, komu patrila prevádzka, v ktorej bol ten ktorý úkon zo strany žalobcu vykonávaný, ale to, že žalovaný dal pokyn a úkony žalobca vykonával na základe zmluvného vzťahu medzi ním a žalovaným. Svedkyňa Š. jednoznačne potvrdila, že z poverenia žalovaného úkolovala žalobcu osobne alebo mailom a žalobca pracoval pre žalovaného ešte aj v októbri 2015. Odvolací súd sa, pokiaľ ide o závery súdu prvého stupňa, že žalovaný v konaní nepreukázal svoje tvrdenia, stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie v zmysle, že každá strana sporu musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia. Žalovaný v súvislosti so svojou obranou, že zmluvný vzťah bol ukončený 31.12.2014 neprodukoval žiadny dôkaz, ktorý by jeho tvrdenia preukázal.

19. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. ).

20. Keďže civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena, potom z predmetnej zásady následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého je každá strana povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Z uvedeného zároveň vyplýva, že strana domáhajúca sa určitých právnych následkov, ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet - neobjasneného skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti (bližšie viď nález ÚS SR, sp. zn. zo dňa 09.06.2020).

21. Odvolací súd ďalej k výške dohodnutej odplaty za vykonávanú činnosť a k spôsobu jej úhrady zhodne so súdom prvej inštancie poukazuje na skutočnosť, že dôkazné bremeno je v tomto rozsahu na strane žalobcu, ktorý uviedol, že medzi stranami zmluvy o dielo bola dohodnutá paušálna mesačná odplata vo výške 700,- Eur bez nadväznosti na rozsah prác. Nielen z povahy samotného ustanovenia , ale aj z ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie dispozitívne. Zhotoviteľ a objednávateľ sa preto môžu dohodnúť, že sa okamih vzniku nároku na cenu diela nebude viazať na vykonanie diela.

22. Žalovaný popieral uvedenú výšku mesačnej odplaty a uviedol, že odplata závisela od rozsahu prác po následnom schválení, avšak toto svoje tvrdenie v konaní nijako nepreukazoval. Žalobca preukazoval paušálnu odplatu s poukazom na predložené faktúry, ktoré žalovaný aj riadne hradil, čo nebolo sporné. Z predložených faktúr a ich úhrad je zrejmé, že od roku 2013 sa zmluvné strany dohodli na kvartálnej odmene vo výške 2.100,- Eur. Do roku 2014 žalovaný vystavované faktúry uhrádzal riadne, pričom na preukázanie predmetného zmluvného vzťahu predložil žalobca faktúry za roky 2013 a 2014. Koncom roka 2014 žalovaný neuhradil faktúru č. 201406 ( ) na sumu 2.800,- Eur splatnú dňa 15.1.2015. Žalovaný ju neuhradil riadne a včas, uhradil ju len čiastočne. Dňa 12.8.2015 sumu 600,- Eur, dňa 22.9.2015 sumu 400,- Eur, dňa 12.10.2015 sumu 400,- Eur, dňa 3.12.2015 sumu 400,- Eur, dňa 23.12.2015 sumu 500,- Eur. V čase podania žaloby bola uvedená faktúra neuhradená vo výške 500,- Eur. Faktúra č. 201503 (1-3/2015) na sumu 2.100,- Eur splatná dňa 15.4.2015, faktúra č. 201504 () na sumu 2.100,- Eur splatná dňa 15.7.2015 a faktúra č. 201506 na sumu 1.527,27 Eur splatná dňa 12.11.2015 nie sú uhradené ani čiastočne. Z predmetných faktúr nie je možné stotožniť súpis prác, za ktoré má byť predmetná odplata fakturovaná resp. rozsah vykonaných prác. Žalovaný k svojim tvrdeniam o dohode strán o cene, ktorá by mala zodpovedať rozsahu výkonov nepredložil žiaden dôkaz o tom, že by fakturovaná cena, ktorá bola z jeho strany do 31.12.2014 riadne hradená, mala zodpovedať konkrétnemu rozsahu vykonaných prác zo strany žalobcu. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie a taktiež odvolací súd mali za to, že predmetnú odplatu možno považovať za paušálnu. Skutočný rozsah práce preto nemá pre posúdenie nároku žalobcu žiadnu relevanciu, podstatnou je skutočnosť, či si

žalobca svoj záväzok riadne splnil. V konaní bolo preukázané, že žalobca u žalovaného vykonával údržbárske práce od roku 2013 do zákazu, ktorý bol vydaný (október 2015), a pokiaľ ide o obranu žalovaného, že žalobca mal vykonávať činnosti pre iné subjekty, žalovaný nepreukázal, že by to žalobca nemohol robiť. Pre posúdenie nároku je irelevantné, v akých priestoroch sa žalobca fyzicky nachádzal v danom období, ale rozhodné je to, či vykonával činnosť na pokyn žalovaného, ktorá bola predmetom zmluvy. V tejto súvislosti je rozhodná výpoveď svedkyne M. Š.Á., ktorá aj sama žalobcovi ukladala úlohy na základe pokynov žalovaného resp. jeho manželky. Odvolací súd má teda za to, že ani v tomto smere žalovaný neprodukoval žiaden dôkaz, nepreukázal svoje tvrdenia a ako strana sporu neuniesol dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia.

23. Odvolací súd nesúhlasí s odvolacou námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a záverom, súd prvej inštancie s poukazom na vyššie uvádzané skutočnosti zistil skutkový stav v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie v merite, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite a logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými. Žalovaný v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani nevyvrátil závery súdu prvej inštancie a preto odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v celom rozsahu vecne správne a z toho dôvodu viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle , ako vecne správny potvrdil. V časti úrokov z omeškania sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a aj v tejto časti rozhodnutie považuje za vecne správne a náležite odôvodnené.

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s a , , keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

25. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (, veta druhá ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).