Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-109-2022.pdf
PDF · 106.53 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/109/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobcu: A. B., nar. X.X.XXXX, trvalý pobyt C. XXX, zastúpeného: Roman Kvasnica a partneri s.r.o., Žilinská cesta 130, Piešťany, IČO: 36 866 598, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o 1.991.36 eur, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 24. novembra 2021 č. k. 39C/56/2020-55, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 1.991,36 eur (I.) a žalobcovi priznal aj náhradu trov konania v rozsahu 100% (II.). Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 78 ods. 5 ZoPZ (zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov), § 415, § 420 ods. 1, 2, § 421 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov). Vecne zdôvodnil nespornou skutočnosťou, že dňa 4.4.2018 v zmysle § 21 ods. 1 ZoPZ bolo zaistené Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Trnave, odbor kriminálnej polície, 3. operatívnym oddelením, motorové vozidlo žalobcu, ktoré podľa potvrdenia o zaistení veci malo iba bežné znaky opotrebovania a bolo bez viditeľných vonkajších poškodení. Následne bolo s poukazom na ustanovenie § 21 ods. 9 ZoPZ vozidlo uložené do úschovy útvaru PZ a dňa 16.8.2018 bolo žalobcovi vrátené. Po odovzdaní vozidla boli na vozidle zjavné viaceré poškodenia, vzniknuté v priebehu zaistenia, resp. uschovania vozidla, čo vyplývalo i z úradného záznamu o vrátení veci. Po vykonaní opráv na vozidle autorizovaným servisom, bola žalobcovi vystavená faktúra za práce a spotrebovaný materiál vo výške 1.991,36 eur, ktorú uhradil a vyzval protistranu na náhradu tejto sumy. Z fotodokumentácie vozidla vyplynulo poškodenie čelného skla, hmlového svetla a znamenia o zmene smeru jazdy. Materiál s číslom dielu 3C8 807 217R predstavoval podľa servisného systému spoločnosti Volkswagen označenie pre kryt nárazníka pre vozidlá s parkovacím asistentom a ostrekovačom svetlometov. Materiál s číslom dielu 3C8 949 102E zase predstavoval diel znamenia o smeru jazdy umiestneného na spätnom zrkadle vozidla a materiál 3D0 941 165A STEKER HMLOVKA diel svorkovnicu (zástrčku) na hmlové svetlo. Súd prvej inštancie mal tiež za preukázanú pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej, ako aj atribúty zodpovednostného vzťahu žalovanej za škodu na prevzatej veci, ktorá má objektívny charakter. Podľa § 78 ods. 5 ZoPZ štát zodpovedá za škody spôsobené policajným zborom alebo policajtmi v súvislosti s plnením ich úloh ustanovených týmto zákonom a preto žalovaná zodpovedá za vecnú škodu spôsobenú žalobcovi (nebolo preukázané, že k spôsobeniu škody došlo v dôsledku protiprávneho konania, keďže páchateľa sa nepodarilo zistiť a nejednalo sa o prípad poškodenia v dôsledku oprávneného zákroku policajta).
2. V napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie konštatoval naplnenie zákonných predpokladov objektívnej zodpovednosti žalovanej za škodu, a to škodovú udalosť (poškodenie vozidla žalobcu), vznik škody vo výške 1.991,36 eur (predstavujúcu úhradu opravy motorového vozidla uvedením veci do stavu pred poškodením), ako aj príčinnú súvislosti medzi škodovou udalosťou a vznikom škody (vozidlo pri jeho prevzatí policajným útvarom vykazovalo len bežné znaky opotrebenia a pri jeho odovzdaní poškodenie predného nárazníka a čelného skla). Poukázal na skutočnosť, že priestor, v ktorom malo byť motorové vozidlo uložené, bol podľa tvrdenia žalovanej riadne strážený a monitorovaný kamerovým systémom. Bolo potom bez právneho významu, že škoda mala vzniknúť zavinením tretej osoby, ktorú sa ani nepodarilo stotožniť, pretože uvedené by malo význam iba v prípade regresu žalovanej voči škodcovi. Vo vzťahu k žalovanou namietaným niektorým položkám faktúry za opravu vozidla, súd uviedol, že boli žalobcom preukázané, na základe skutkových tvrdení podporených dôkazmi. Žalovaná uvedené tvrdenia a dôkazy žalobcu nepoprela, ani neoznačila dôkazy spôsobilé ich vyvrátiť (napr. znalecké dokazovanie). Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov), v zmysle ktorého žalobcovi ako úspešnej strane konania prislúchala plná náhrada trov konania voči žalovanej, v konaní neúspešnej, pričom o výške náhrady trov konania mal rozhodnúť súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, podľa § 262 ods. 2 CSP.
3. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná, navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnila nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorým jaj bolo znemožnené, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ako aj nesprávnymi skutkovými zisteniami, ku ktorým súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov a tiež nesprávnym právnym posúdením veci. Potvrdila, že žalobcovi bolo zaistené osobné motorové vozidlo na vykonanie úkonov (vzniklo podozrenie, že vozidlo súvisí so spáchaním trestného činu alebo priestupku a jeho zaistenie bolo potrebné na zistenie skutkového stavu veci, alebo na rozhodnutie, pričom príslušným odborom bolo vykonané skúmanie motorového vozidla z odvetvia metalografie). Z úradného záznamu o vrátení vozidla 3. operatívnym oddelením odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva policajného zboru v Trnave vyplýva, že vozidlo bolo vrátené žalobcovi, keďže pominuli dôvody na zaistenie osobného motorového vozidla, pričom podľa predmetného záznamu bolo vozidlo žalobcovi vrátené s poškodeným predným nárazníkom a prasknutým čelným sklom. Poškodenie vozidla bolo oznámené operačnému stredisku Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave, vzniknutá škoda bola písomne zadokumentovaná, aj prostredníctvom technických prostriedkov (vo veci bolo tiež začaté priestupkové konanie, pričom vec bola uložená záznamom, pretože sa nepodarilo zistiť skutočnosti o tom, že priestupok spáchala konkrétna osoba).
4. Žalovaná v odvolaní potvrdila, že vozidlo bolo riadne uložené v priestoroch na to určených, ktoré sú strážené a monitorované kamerovým systémom. Pri každom vstupe do priestoru bolo potrebné odpečatiť kľúče od osobného motorového vozidla a zapísať sa do knihy vstupov do chráneného priestoru (rovnako tak bolo potrebné pri odchode sa odpísať a kľúče opäť zapečatiť). Namietala svoju vecnú pasívnu legitimáciu v danom spore, keďže podľa jej názoru na vec nie je možné aplikovať ust. § 78 ZoPZ. Hoci vozidlo bolo procesne zaistené podľa ZoPZ, procesne uložené do úschovy podľa ZoPZ a procesne vrátené podľa ZoPZ, vecnú legitimáciu podľa jej názoru bolo potrebné odvíjať od subjektu, ktoré mal osobné motorové vozidlo uložené v úschove. Vo veci došlo k poškodeniu žalobcovho vozidla v dôsledku protiprávneho konania osoby, ktorú sa nepodarilo identifikovať ani prostredníctvom priestupkového konania. Štát teda nemôže zodpovedať za škodu, ktorú spôsobila tretia osoba svojím protiprávnym konaním (§ 78 ods. 5 ZoPZ). Vozidlo bolo uložené do úschovy vecne príslušného útvaru a fyzicky uložené v priestoroch na to určených (technická ošetrovňa vozidiel Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave). Za škodu by podľa Občianskeho zákonníka zodpovedalo Ministerstvo vnútra SR.
5. V súvislosti s výškou náhrady škody žalovaná v odvolaní argumentovala, že z fotodokumentácie bolo preukázané poškodenie predného nárazníka, poškodenie a rozsah poškodeného čelného skla, ktoré žalobca preukázal fotografiami priloženými k vyjadreniu. Z dokazovania nevyplývalo poškodenie znamenia smeru jazdy (32,75 eur bez DPH a s tým spojená položka práca 5,08 eur), pričom žalovaná považovala za spornú aj položku faktúry uvedenú v časti Materiál - hmlovka, keďže z listinných dôkazov, ako ani z fotodokumentácie, nevyplývalo jej poškodenie. Žalovaná neporozumela argumentácii súdu, že nepoprela žalobcom uvádzané skutkové tvrdenia podporené dôkazmi v uvedenom smere, ani neoznačila dôkazy spôsobilé tieto vyvrátiť. Žalovanej nebolo zrejmé, akým iným spôsobom mala vyvrátiť
skutočnosť, že na faktúre je uvedená aj výmena znamenia smeru jazdy alebo hmlovka, neuvedené v zázname ako poškodenie motorového vozidla. Znalecké dokazovanie by bolo v tomto prípade nehospodárne.
6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť. Skutkový stav zistený súdom prvej inštancie zodpovedal vykonanému dokazovaniu a odvolanie je nedôvodné. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobcovi vznikla škoda v súvislosti s plnením úloh policajného zboru, keď jeho príslušný útvar prevzal do úschovy vozidlo pri realizácii úkonov v zmysle ZoPZ a z toho je zrejmá nevyhnutnosť aplikácie ust. § 78 ods. 5 ZoPZ. Žalobcovi vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra SR. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil vzťah ZoPZ a Občianskeho zákonníka ako vzťah lex specialis a lex generalis. Rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva i v tom, že pri výklade a aplikácii právnych predpisov nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je možné hľadať len v slovách a vetách predpisu, v ktorom sú vždy prítomné aj princípy uznávané demokratickým právnym štátom. Žalobca sa písomným podaním zo dňa 18.9.2020 komplexne vyjadril ku všetkým sporným položkám, ktoré žalovaná rozporovala, prezentujúc vecné skutkové tvrdenia s predložením príslušných dôkazov. Na uvedené podanie žalobcu žalovaná žiadnym spôsobom nereagovala, nepoprela tieto skutkové tvrdenia a ani nespochybnila žalobcom predložené dôkazy. Bolo preto opodstatnené vyhodnotiť skutkové tvrdenia žalobcu ako nepopreté, a teda nesporné. Podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Podľa odseku 2 § 151 CSP ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedenie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. Akékoľvek ďalšie dokazovanie by bolo podľa žalobcu nadbytočné a v rozpore s článkom 17 a § 157 ods. 1 CSP.
7. Žalovaná v odvolacej replike sa v plnej miere pridržiavala svojej odvolacej argumentácie.
8. Žalobca v odvolacej duplike zotrval na svojej argumentácii vo vyjadrení k odvolaniu.
9. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
10. Odvolací súd sa stotožnil s právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci a vecne správne rozhodol.
11. Odvolacia námietka žalovanej o nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie v spore nebola dôvodná. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jeden účastník súdneho konania (žalobca) je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne legitimovaný) a účastník na opačnej procesnej strane (žalovaná) je subjektom hmotnoprávnej povinnosti, t. j. je pasívne vecne legitimovaný (porov. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 517/2011).
12. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je pritom rozhodujúce či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu alebo nie, rozhodujúce je vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je (porov. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/192/2004).
13. V prejednávanej veci žalovaná aj v odvolaní potvrdila, že k zaisteniu motorového vozidla žalobcu došlo postupom podľa ustanovenia § 21 ods. 1 ZoPZ (policajt je oprávnený zaistiť na vykonanie potrebných úkonov vec, ak má podozrenie, že tá súvisí so spáchaním trestného činu alebo priestupku a jej zaistenie je potrebné na zistenie skutkového stavu veci alebo na rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní alebo na rozhodnutie orgánu v konaní o priestupku, alebo ak ide vec, po ktorej pátra polícia iného štátu), o čom policajný orgán vydal žalobcovi potvrdenie o zaistení veci s presným opisom veci (vozidlo pri zaistení malo bežné znaky opotrebenie, bez viditeľných vonkajších poškodení).
14. Žalovaná v odvolaní uviedla i to, že predmetné motorové vozidlo bolo žalobcovi postupom podľa ustanovení ZoPZ vrátené, pretože pominuli dôvody na zaistenie osobného motorového vozidla, pričom na zázname o vrátení veci bolo uvedené, že žalobcovi sa vracia vozidlo s poškodeným predným nárazníkom a prasknutým čelným sklom. Bolo preto jednoznačne preukázané naplnenie atribútov objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú policajným zborom (policajtmi) v súvislosti s plnením ich úloh, ustanovených zákonom o Policajnom zbore podľa § 78 ods. 5 ZoPZ. Súd prvej inštancie tak správne konštatoval, že v posudzovanej veci ide o osobitný druh objektívnej zodpovednosti, ktorá vzniká bez ohľadu na zavinenie na základe osobitného zákona ZoPZ.
15. Vyššie uvedené dotknuté ustanovenie zákona ZoPZ umožňuje zbaviť sa zodpovednosti len v prípade, ak k spôsobeniu škody došlo v dôsledku protiprávneho konania osoby alebo oprávneného zákroku policajta. Žalovaná však nepreukázala, že došlo k naplneniu aspoň jedného z dvoch liberačných dôvodov, v dôsledku čoho zákon neumožňuje žalovanej zbaviť sa zodpovednosti za vzniknutú škodu na predmetnom motorovom vozidle.
16. Argument žalovanej, že osobné motorové vozidlo nebolo uložené do úschovy Slovenskej republiky teda štátu, nemohol obstarať. Žalobkyňa aj v odvolaní výslovne potvrdila, že predmetné motorové vozidlo bolo procesne zaistené podľa ZoPZ, procesne uložené do úschovy podľa ZoPZ a procesne vrátené podľa ZoPZ. Bol preto naplnený atribút zodpovednostného vzťahu štátu za škodu spôsobenú policajným zborom (policajtmi) v súvislosti s plnením ich úloh ustanovených týmto zákonom ZoPZ. Pasívna vecná legitimácia žalovanej bola tak v spore preukázaná.
17. Nedôvodný bol odvolací argument žalovanej, že došlo k naplneniu liberačného dôvodu zbavenia sa zodpovednosti štátu za škodu, pretože žalovaná nepreukázala, že k poškodeniu žalobcovho osobného motorového vozidla došlo v dôsledku protiprávneho konania tretej osoby. Žalovaná neposkytla ani racionálne vysvetlenie v súvislosti s poškodením motorového vozidla, keď sama tvrdila, že vozidlo bolo uložené v priestoroch na to určených (objekt technickej ošetrovne vozidiel Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave), ktorý priestor je odborom ochrany strážený, monitorovaný kamerovým systémom, pri každom vstupe do priestoru je potrebné odpečatiť kľúče od osobného motorového vozidla a zapísať sa do knihy vstupov do tohto chráneného priestoru (uvedené platí aj pri odchode z tohto priestoru). Skutočnosť, že osobu protiprávne konajúcu sa nepodarilo zistiť ani prostredníctvom priestupkového konania, bola bez právneho významu na vyššie uvedené závery. Argument žalovanej, že štát nemôže zodpovedať za škodu, ktorú spôsobila tretia osoba svojím protiprávnym konaním, nebol opodstatnený, keďže žalovaná neuniesla dôkazné bremeno tohto liberačného dôvodu, že škodu spôsobila tretia osoba protiprávnym konaním a preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 78 ods. 5 ZoPZ (vzťahujúce sa práve na takéto prípady).
18. Súd prvej inštancie dospel preto na základe výsledkov dokazovania k správnemu právnemu záveru o vecnej pasívnej legitimácii žalovanej, keďže za škodu v danom spore zodpovedal štát (Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra SR, nie Ministerstvo vnútra SR ako samostatná právnická osoba).
19. Nedôvodná bola aj odvolacia námietka týkajúca sa výšky náhrady škody, keď podľa názoru žalovanej z listinných dôkazov nevyplývalo poškodenie znamenia smeru jazdy (evidované vo faktúre v časti materiál 32,75 eur bez DPH a s tým spojená položka práce 5,08 eur), ako ani poškodenie hmlovky.
20. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná vo vyjadrení k žalobe (v odpore) namietala, že z listinných dôkazov nevyplýva poškodenie znamenia smeru jazdy (materiál 32,75 eur bez DPH a s tým spojená položka práce 5,08 eur) a za spornú označila aj položku materiál hmlovka, keďže z listinných dôkazov, ako ani z fotodokumentácie nevyplývalo jej poškodenie.
21. Žalobca na uvedené tvrdenia žalovanej reagoval písomným vyjadrením zo dňa 18.9.2020 (tzv. replikou), v ktorom uviedol ďalšie tvrdenia, že disponuje fotodokumentáciou poškodenia ľavej hmlovky vozidla a znamenia o zmene smeru jazdy na spätnom zrkadle vozidla, vyhotovenou pri odovzdávaní vozidla žalobcovi. Poukázal na ponuku dostupnú na označenej internetovej stránke, z ktorej vyplýva, že materiál s číslom dielu 3C8949102E predstavuje znamenie o zmene smeru jazdy, umiestneného na spätnom zrkadle vozidla. Ďalej uviedol, že je všeobecne známou skutočnosťou, že hmlové svetlá sa spravidla nachádzajú na nárazníkoch motorových vozidiel, preto je pochopiteľné, že poškodením
nárazníka vozidla môže dôjsť aj k poškodeniu hmlového svetla, ako to bolo v prípade žalobcu. Z ponuky na označenej internetovej stránke vyplýva, že materiál s číslom dielu 3D0941165A predstavoval svorkovnicu (zástrčku) na hmlové svetlo. Na preukázanie svojich tvrdení žalobca označil ako dôkaz fotografiu spätného zrkadla, hmlového svetla a nárazníka, ktoré pripojil. V závere žalobca uviedol, že na všetkých predložených fotografiách je možné elektronicky preveriť dátum a čas ich vyhotovenia. V prípade pochybností o vykonaných servisných úkonoch na predmetnom vozidle odporúčal vyžiadať od spoločnosti Porsche Slovakia, spol. s r.o., Vajnorská 160, Bratislava (importér vozidiel zn. Volkswagen do SR) stanovisko k náhradným dielom.
22. Uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 28.10.2020 bola žalovaná vyzvaná na vyjadrenie k replike žalobcu, aby uviedla ďalšie skutočnosti a označila dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (postupom podľa § 167 ods. 4 CSP a poučením o sudcovskej koncentrácii konania podľa § 153 CSP). Žalovaná však ostala pasívna a nevyužila procesné právo podať dupliku, vyjadriť sa k replike žalobcu, skutkové tvrdenia žalobcu v replike nepoprela (ako ani listinné dôkazy), ani neoznačila dôkazy na ich vyvrátenie.
23. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
24. Podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
25. Pojmami procesný útok a procesná obrana (§ 149 CSP) zákonodarca zdôraznil kontradiktórnosť procesného postavenia strán v sporovom konaní. Ustanoveniami § 149 až § 154 CSP malo dôjsť k prehĺbeniu sporovosti konania, s cieľom prispieť k zefektívneniu, zrýchleniu a zhospodárneniu sporového konania. Porušenie povinnosti tvrdenia, zakotvenej v ustanovení § 150 CSP pre obidve strany sporu, sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá má za následok procesnú sankciu vo forme nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany (§ 151 ods. 1 CSP), alebo neúčinnosti nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia protistrany (§ 151 ods. 2 CSP).
26. Podľa § 167 ods. 4 CSP súd prvej inštancie doručil teda vyjadrenie (repliku) žalobcu žalovanej a umožnil jej, aby sa k nemu v lehote určenej súdom vyjadrila. Žalovaná však podľa § 167 ods. 4 veta druhá CSP na svoju obranu neuviedla ďalšie skutočnosti ani neoznačila dôkazy a táto procesná pasivita žalovanej mala za následok zákonnú procesnú sankciu vo forme nespornosti nepopretých skutkových tvrdení v replike žalobcu ako protistrany (§ 151 ods. 1 CSP).
27. Na súdnom pojednávaní dňa 24.11.2021 žalovaná výslovne uviedla, že rozsah a výšku škody ponecháva na úvahu súdu a dôkazné návrhy nevzniesla. Nebol preto daný dôvod vykonávať ďalšie dokazovanie a v zmysle koncentračnej zásady skutkové tvrdenia žalobcu, ktoré žalovaná nepoprela, súd prvej inštancie dôvodne vyhodnotil ako nesporné (§ 151 ods. 1 CSP).
28. Súd prvej inštancie v súlade s prejednacou a koncentračnou zásadou civilného sporového konania, v ktorom je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu, ohľadom ktorých nesie každá zo strán dôkazné bremeno, správne vyhodnotil unesenie dôkazného bremena žalobcom čo do základu i výšky uplatneného nároku a uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 1.991,36 eur.
29. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
30. Potvrdzujúci výrok odvolacieho súdu sa vzťahoval aj na rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania. Žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, prislúchala plná náhrada trov konania voči žalovanej v konaní neúspešnej podľa § 255 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania má rozhodnúť súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným rozhodnutím.
31. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol aj v odvolacom konaní úspešný v plnom rozsahu, preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v odvolacom konaní neúspešnej. O náhrade trov odvolacieho konania bolo preto rozhodnuté tak, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov
odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
32. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.