Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_BA-1S-130-2019.pdf
PDF · 156.94 KB
Case nature
Area
Subarea
BA-1S/130/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, štátny občan D., právne zastúpený JUDr. Sabínou Hodoňovou, PhD, advokátkou, ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA BEDNÁŘOVÁ & HODOŇOVÁ, so sídlom Mariánske námestie 31, Žilina, proti žalovanému: Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, Hlboká cesta 2, 833 36 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 99/2019 – EGVV zo dňa 13.05.2019 , takto
rozhodol:
I. Správny súd z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. 99/2019 – EGVV zo dňa 13.05.2019 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. Správny súd žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Na základe žiadosti žalobcu o národné víza č. 239/2019 zo dňa 29.04.2019 za účelom podania žiadosti o pobyt na území Slovenskej republiky žalovaný, zastupiteľský úrad v Káhire podľa § 17 ods. 4 zák. č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. o pobyte cudzincov“) vydal rozhodnutie č. 99/2019 – EGVV zo dňa 13.05.2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), v ktorom rozhodol, že národné vízum podľa § 15 ods. 1 písm. b) zák. o pobyte cudzincov žalobcovi neudeľuje z dôvodu nesúhlasu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „MV SR“) k udeleniu národného víza.
II. Žaloba
2. Žalobou zo dňa 12.06.2019, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 13.05.2019 sa žalobca domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia, jeho zrušenia, vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a náhrady trov konania.
3. Žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, pričom poukázal, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané prostredníctvom vopred pripraveného formulára, keďže aj vo vzťahu k špecifikácii žalobcu bolo vo výroku rozhodnutia uvedené „A. B. C. narodeného/nej dňa XX.XX.XXXX E. D. bytom (kompletná adresa žiadateľa, vrátane štátu), štátneho občana (štát) ...“ Tento formulár nebol následne doplnený a riadne upravený, pričom namiesto špecifikácie správneho orgánu a účastníka konania sa v ňom nachádzali pokyny k vypĺňaniu; v rozhodnutí nebol riadne označený správny orgán,
ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, a teda nebolo možné posúdiť, či bolo rozhodnutie vydané orgánom, ktorý bol na to zo zákona oprávnený.
4. Žalobca tiež namietal spôsob označenia správneho orgánu, ako aj označenie samotného žalobcu ako účastníka konania pred správnym orgánom, ktorý nedostatok spôsobil nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť. Absencia odôvodnenia mala za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Z rozhodnutia súčasne nebolo možné spoľahlivo vyvodiť ani to, pod akou spisovou značkou, či číslom konania bolo konanie vedené, keď rozhodnutie bolo v ľavom hornom rohu pod hlavičkou ministerstva označené ako „Číslo: 239/2019“ a na začiatku výrokovej časti rozhodnutia už ako „Rozhodnutie č. 99/2019-EGVV“.
5. Napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté o práve žalobcu na vízum a s tým spojeným právom na rešpektovanie rodinného a súkromného života žalobcu a jeho manželky, ktorý bol dôvodom jeho žiadosti o udelenie národných víz, pričom víza neboli udelené z dôvodu nesúhlasu MV SR k udeleniu národného víza. Z takto vymedzeného dôvodu nemal vedomosť o dôvode, pre ktorý mu víza neboli udelené; z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nebolo zrejmé z akých dôvodov MV SR nesúhlasilo s udelením národných víz práve žalobcovi, táto informácia nebola žalobcovi oznámená ani osobne pri podávaní žiadosti o udelenie národných víz.
6. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie za nespôsobilé na prieskum ani z pohľadu žalobcu a ani z pohľadu správneho súdu. Zdôraznil, že požiadal o udelenie národných víz z dôvodu, že na území Slovenskej republiky žije jeho manželka F. C., G. H., nar. XX.XX. XXXX, s ktorou uzatvoril manželstvo dňa XX.XX.XXXX. Žalobca mal záujem pricestovať na územie Slovenskej republiky so svojou manželkou v záujme podania žiadosti o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky, o ktorej by riadne rozhodlo príslušné oddelenie cudzineckej polície, ktoré by preskúmalo splnenie všetkých podmienok pre udelenie tejto formy pobytu vrátane uskutočnenia pohovorov s manželmi, či preskúmania ich spoločného rodinného života. Neudelením národných víz bolo žalobcovi, bez akéhokoľvek ozrejmenia, znemožnené pricestovať za svojou manželkou a požiadať o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky.
7. Žalobca poukázal na článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), s tým, že do práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života môžu štátne orgány zasiahnuť iba vo vymedzených prípadoch, pričom všetky stanovené podmienky musia byť splnené súčasne. Zásah do práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života je legitímny iba vtedy, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu, ochrany poriadku, predchádzaniu zločinnosti, ochrany zdravia morálky alebo ochrana práv a slobôd iných.
III. Vyjadrenie k žalobe
8. Žalovaný sa k žalobe vyjadril v podaní doručenom súdu dňa 29.50.2020, tak, že žalobu navrhol ako nedôvodnú zamietnuť, keď sa nestotožnil s námietkou žalobcu vo vzťahu k oprávneniu Zastupiteľského úradu Slovenskej republiky Káhira (ďalej len „ZÚ Káhira“) vydať rozhodnutie o zamietnutí víza, pričom poukázal na § 17 zák. o pobyte cudzincov. Zastupiteľský úrad Slovenskej republiky v zahraničí je zákonne definovaný v zákone č. 151/2010 Z. z. o zahraničnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. o zahraničnej službe“), ktorý v § 6 ods. 1 ustanovuje, že zastupiteľský úrad je organizačným útvarom žalovaného v zahraničí. Keďže ZÚ Káhira je zastupiteľským úradom Slovenskej republiky v zahraničí, tento orgán bol zároveň oprávnený na prijatie žiadosti a vydanie rozhodnutia o zamietnutí víza. Žalobca podal žiadosť o udelenie národného víza dňa 29.04.2019 na ZÚ Káhira osobne. Rozhodnutie o zamietnutí víza bolo vydané dňa 13.5.2019 ZÚ Káhira a opatrené odtlačkom úradnej pečiatky ZÚ Káhira. Rozhodnutie o zamietnutí víza prevzal žalobca dňa 13.05.2019 na ZÚ Káhira osobne. Predmetné správne konanie o udelenie národného víza tak bolo začaté návrhom žalobcu na ZÚ Káhira, správne konanie bolo vedené na ZÚ Káhira a taktiež napadnuté rozhodnutie bolo vydané na ZÚ Káhira, ktorý mal oprávnenie na konanie a vydanie napadnutého rozhodnutia.
9. Žalovaný tiež zdôraznil, že ZÚ Káhira po prijatí žiadosti žalobcu zaslal dňa 06.05.2019 podľa §17 ods. 5 zák. o pobyte cudzincov žiadosť o stanovisko na centrálny vízový orgán – MV SR, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky (ďalej len „CVO“) a prostredníctvom
národného vízového informačného systému prijal ZÚ Káhira nesúhlasné stanovisko CVO k udeleniu víza. Keďže podľa § 17 ods. 5 zák. o pobyte cudzincov zastupiteľský úrad môže udeliť národné vízum len po predchádzajúcom súhlasnom stanovisku CVO, ZÚ Káhira nemohol o žiadosti žalobcu rozhodnúť inak ako jeho žiadosť zamietnuť s odôvodnením, že CVO vyjadrilo nesúhlasné stanovisko k udeleniu národného víza.
10. Vo vzťahu k námietkam žalobcu v súvislosti so záhlavím rozhodnutia, redundantnými pokynmi na vypĺňanie rozhodnutia na vopred pripravenom formulári, žalovaný tieto považoval za účelové. Na rozhodnutia v správnych konaniach o udelení víza zastupiteľské úrady používajú formu štandardizovaných formulárov, ktorá prax v konaní o udelení schengenského víza vyplýva priamo z nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 810/2009 z 13. júna 2009, ktorým sa ustanovuje vízový kódex Spoločenstva (vízový kódex), v ktorého ustanovení v čl. 32 ods. 2 je povinnosť vyhotovenia rozhodnutia o zamietnutí víza a dôvody, na ktorom sa zakladá, oznamovať žiadateľovi o víza prostredníctvom štandardného formulára. Táto povinnosť v konaniach o udelení schengenského víza bola za účelom jednotného postupu žalovaným premietnutá do konaní o udelení národného víza.
11. Žalovaný pripustil, že napadnuté rozhodnutie obsahuje formálne nedostatky, resp. redundantné elementy v jeho záhlaví neodstránené zo vzoru štandardného formulára, ktoré však v žiadnom prípade nespôsobujú nemožnosť posúdenia, akým orgánom bolo rozhodnutie o zamietnutí víza vydané a následne konštatovanie, že bolo vydané orgánom, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený. V záhlaví rozhodnutia o neudelení víza bol v súlade s § 17 ods. 4 zák. o pobyte cudzincov označený ako orgán, ktorý rozhodnutie vydáva „Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, Veľvyslanectvo/Generálny konzulát Slovenskej republiky“, t. j. zastupiteľský úrad Slovenskej republiky v zahraničí, ktorý bol správnym orgánom majúcim oprávnenie v predmetnej veci rozhodovať. Územne a funkčne príslušný útvar žalovaného, t. j. ZÚ Káhira bol následne označený aj vo výrokovej časti; napadnuté rozhodnutie bolo opatrené oficiálnou úradnou pečiatkou ZÚ Káhira a podpisom s uvedením mena, priezviska a funkcie oprávnenej osoby, t. j. vedúceho zastupiteľského úradu, mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca Slovenskej republiky v Káhire (ďalej len „veľvyslanec SR v Káhire“). Na základe uvedeného je nespochybniteľné, že orgán, ktorý vydal napadnuté rozhodnutie bol v rozhodnutí označený a identifikovateľný. Vo vzťahu k číslu napadnutého rozhodnutia žalovaný zdôraznil, že číslo je jasne označené ako č. 99/2019-EGVV; číslo uvedené v ľavom hornom rohu napadnutého rozhodnutia predstavuje číslo spisu, pod ktorým ZÚ Káhira konanie o udelení národného víza viedol.
12. Žalovaný zdôraznil, že podľa ustáleného odborného výkladu právnej teórie ustanovenia § 191 ods. 1 písm. a) a písm. b) zák. č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2023 (ďalej len „SSP“) predstavujú také dôvody zrušenia rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy, pri ktorých sa v právnej teórii hovorí o tzv. paakte, t. j. nulite alebo ničotnosti. V tejto súvislosti sa k intenzite a skutočnostiam, ktoré môžu spôsobiť nulitu rozhodnutia v správnom konaní žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 1SZa/11/2016 zo dňa 31.05.2016. ZÚ Káhira disponoval kompetenciou správneho orgánu napadnuté rozhodnutie vydať, pričom toto obsahuje obligatórne náležitosti rozhodnutia - výrok, odôvodnenie a poučenie. Formálne nedostatky, resp. redundantné elementy v záhlaví rozhodnutia o zamietnutí víza nemôžu byť klasifikované ako absolútne nedostatky, ale boli čisto formálneho charakteru.
13. Žalovaný v súvislosti s namietanou nedostatočnou špecifikáciou žalobcu vo výroku napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca bol jednoznačne špecifikovaný ako účastník konania a to tak, že boli použité osobné údaje žalobcu - meno a priezvisko žalobcu v kombinácii s jeho dátumom narodenia, ktoré ho robia identifikovateľnou fyzickou osobou podľa § 2 zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Účelom dostatočného označenia účastníka konania správnym orgánom je predchádzanie zámeny účastníka konania s odlišnou fyzickou osobou. K takejto zámene v predmetnom správnom konaní nedošlo, žalobca bol riadne identifikovateľný a identifikovaný, napadnuté rozhodnutie si osobne prevzal a k zámene účastníka konania nedošlo.
14. Vo vzťahu k náležitostiam napadnutého rozhodnutia žalovaný poukázal na § 17 ods. 9 zák. o pobyte cudzincov, na základe ktorého sa na konanie o udelení národného víza a o zrušení národného víza nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní zákon č. 71/1967 o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“). Hoci bol správny orgán
povinný dodržiavať zásady správneho konania vyjadrené v § 3 Správneho poriadku, z uvedeného nemožno vyvodzovať konkrétne náležitosti rozhodnutia, ak je v predmetnom konaní vylúčená pôsobnosť Správneho poriadku v prípade, že tieto náležitosti nie sú upravené priamo v osobitnom predpise, ktoré osobitné konanie upravuje. Žalovaný poukázal na Rezolúciu č. (77) 31 Výboru ministrov Rady Európy o správnom konaní, ktorá jednoznačne definuje charakter zásad ako abstraktný a všeobecný, dokonca pripúšťa modifikáciu, či dokonca aj vylúčenie zásad správneho konania v špecifických prípadoch v špecifických typoch správnych konaní. V prípade správneho konania o udelení národného víza sa na konanie vzťahuje zák. o pobyte cudzincov, ktorý rozhodnutie ani jeho osobité náležitosti neupravuje. Žalovaný bol povinný rozhodnúť na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu, avšak nebol povinný dodržať náležitosti odôvodnenia rozhodnutia tak a v tom rozsahu, ako to ustanovuje Správny poriadok.
15. Žalovaný ďalej poukázal, že nesúhlasné stanovisko CVO s udelením víza je podľa § 17 ods. 5 zák. o pobyte cudzincov prekážkou, pre ktorú zastupiteľský úrad nemôže národné vízum udeliť. Žalovaný nemal oprávnenie v konaní o udelení národného víza, v rámci nového posudzovania dôvodov, vyžiadať si opätovné stanovisko CVO. V rámci rozhodovania o udelení národného víza ZÚ Káhira nemal zákonnú možnosť na akúkoľvek správnu úvahu alebo posudzovanie, ktoré by mohol v rámci posudzovania a vydávania napadnutého rozhodnutia vykonať a následne uviesť v rozhodnutí. Jediným dôvodom na zamietnutie žiadosti bolo nesúhlasné stanovisko CVO, čo bolo v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvedené, čím bola splnená podmienka odôvodnenia rozhodnutia.
16. Nesúhlasné stanoviská CVO k udeleniam víz sú založené na vyhodnotení komplexu informácií, ktoré sú spravidla tvorené aj utajovanými skutočnosťami podľa zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. o ochrane US“). Na konanie o udelení národného víza sa nevzťahuje Správny poriadok, pre jeho špecifickosť, ktorá sa vyznačuje aj vstupovaním utajovaných skutočností do konania prostredníctvom CVO za účelom ochrany národnej bezpečnosti, ochrany verejného poriadku a predchádzaniu zločinnosti, čo má následne priamy vplyv na rozsah informácií, ktoré sú uvádzané v odôvodneniach rozhodnutí v imigračnej a pobytovej agende, vrátane rozhodnutí v konaniach o udelení národného víza. Tento zúžený rozsah informácií, ktoré sú uvádzané v odôvodneniach rozhodnutí je v súlade so zák. o pobyte cudzincov, ako aj so zásadami správneho konania vo všeobecnosti.
17. Žalovaný poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“) C-300/11 zo dňa 04.06.2013, kedy v obdobnom prípade pri zohľadňovaní inej zásady správneho konania v odôvodňovaní rozhodnutí v pobytovej agende, sa SDEÚ zaoberal predloženou prejudiciálnou otázkou týkajúcou sa interpretácie, či sa má zásada účinnej súdnej ochrany vykladať v tom zmysle, že súdny orgán, ktorý skúma odvolanie podané proti rozhodnutiu o zákaze vstupu občana Európskej únie na územia iného členského štátu z dôvodu verejného poriadku a verejnej bezpečnosti, je povinný dohliadnuť na to, aby bol dotknutý občan Európskej únie informovaný o podstate dôvodov svedčiacich proti nemu bez ohľadu na to, že orgány členského štátu dospeli k záveru, že sprístupnenie podstaty dôvodov svedčiacich proti nemu by bolo v rozpore so záujmami verejnej bezpečnosti. SDEÚ dospel k záveru, že za určitých okolností môže zverejnenie týchto dôkazov priamo a konkrétne ohroziť bezpečnosť štátu, pretože môže napríklad ohroziť život, zdravie alebo slobodu osôb alebo odhaliť vyšetrovacie metódy vnútroštátnych vyšetrovacích orgánov a tým vážne narušiť splnenie budúcich úloh týchto orgánov, prípadne im v nich úplne zabrániť; v prípade, ak príslušný vnútroštátny orgán dotknutej osobe nesprístupní presné a úplné dôvody, na ktorých sa zakladá rozhodnutie, je potrebné, aby príslušný vnútroštátny súd zabezpečil, že sa to obmedzí na nevyhnutnú mieru a že sa dotknutej osobe v každom prípade oznámi podstata týchto dôvodov spôsobom, pri ktorom sa zohľadní nevyhnutný dôverný charakter dôkazov. Podmienka, ktorá je v citovanom rozsudku SDEÚ vyjadrená, bola jednoznačne splnená uvedením skutočnosti v rozhodnutí o zamietnutí víza, že rozhodnutie je založené na nesúhlasnom stanovisku CVO k udeleniu národného víza.
18. Žalovaný taktiež poukázal na svoju dlhoročnú aplikačnú prax pri vydávaní rozhodnutí v konaniach o udelení schengenského víza a v konaniach o udelení národného víza podľa zák. o pobyte cudzincov, v ktorých neuvádza detailné a presné dôvody zamietnutia žiadostí o udelenia víza v prípade, že je dôvodom na vydanie rozhodnutia nesúhlasné stanovisko CVO, a to pre špecifickosť konania, ktorá sa vyznačuje najmä vstupovaním utajovaných skutočností do konania prostredníctvom CVO, ktorých vyzradenie by mohlo spôsobiť ujmu na úseku ochrany utajovaných skutočností definovanú v § 2 písm. d) zák. o ochrane US, a to v podobe možného ohrozenia alebo poškodenia záujmov Slovenskej republiky
alebo záujmu, ku ktorého ochrane sa Slovenská republika zaviazala, a ktorého následky by nebolo možné odstrániť. Žalovaný pri rozhodovaní o udelení národného víza žalobcovi vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, dodržal zásadu nearbitrárnosti správneho konania a v rozhodnutí uviedol všetky dôvody, ktoré ho viedli k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí víza.
19. K argumentácii vo vzťahu k údajnému porušeniu rodinného a súkromného života žalobcu a jeho manželky ustanoveného v čl. 8 Dohovoru, žalovaný uviedol, že na základe ustálenej rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) samotné neumožnenie vstupu občanovi tretej krajiny, ktorý uzavrel manželstvo so štátnym príslušníkom dotknutej zmluvnej strany Dohovoru, na územie dotknutej zmluvnej strany Dohovoru, nemôže byť porušením čl. 8 Dohovoru. Tento záver vyjadril ESĽP vo viacerých rozhodnutiach, napr. D., A. D. I. vs. Spojené Kráľovstvo, rozsudok z 28.05.1985; J. vs. Spojené Kráľovstvo, rozsudok z 24.11.1998; D. a ďalší vs. Spojené Kráľovstvo, rozsudok z 22.06.1999; M. vs. Spojené Kráľovstvo, rozsudok z 24.06.2008; G. K. C. D. L. vs. Holandsko, rozsudok z 03.07.2006; D. D. vs. Holadsko, rozsudok z 03.11.2011; Butt v. Nórsko, rozsudok z 04.12.2012 alebo I. vs. Dánsko, rozsudok z 24.05.2016.
20. Žalovaný osobitne poukázal na rozhodnutie ESĽP vo veci M. vs. Holandsko, rozsudok z 03.10.2014, odseky 107 a 108: ,,Pokiaľ ide o prisťahovalectvo, článok 8 sa nemôže považovať za článok, ktorý ukladá štátu všeobecnú povinnosť rešpektovať výber krajiny manželského páru pre miesto pobytu v manželskom zväzku alebo povoliť zlúčenie rodiny na jeho území. V prípade rodinného života, ako aj prisťahovalectva, sa však rozsah povinností štátu priznať na svoje územie príbuzným osôb s bydliskom v danom štáte bude líšiť v závislosti od konkrétnych okolností dotknutých osôb a všeobecného záujmu. Faktory, ktoré treba v tejto súvislosti brať do úvahy, sú miera, do akej by sa rodinný život skutočne narušil, rozsah väzieb v zmluvnom štáte, či existujú neprekonateľné prekážky v ceste rodiny žijúcej v krajine pôvodu krajiny pôvodu dotknutého cudzinca a či existujú faktory prisťahovaleckej kontroly (napríklad história porušovania imigračného zákona) alebo dôvody verejného poriadku, ktoré sa vážia v prospech vyhostenia. Ďalším dôležitým hľadiskom je, či rodinný život vznikol v čase, keď si zúčastnené osoby boli vedomé toho, že imigračný status jednej z nich bol taký, že pretrvávanie tohto rodinného života v hostiteľskom štáte by bolo od samého začiatku neisté. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v takom prípade je pravdepodobné, že iba za výnimočných okolností bude vysťahovanie cudzinca z rodiny predstavujúce porušenie článku 8.“ Tento záver ESĽP konštatoval pri rozhodovaní o vyhostení, čo možno považovať za väčší zásah do práv osoby ako v prípade neudelenia víza, preto je daný postup jednoznačne aplikovateľný argumentom a maiori ad minus pri posudzovaní právnej a skutkovej situácie žalobcu a jeho manželky.
21. Zo sobášneho listu žalobcu a jeho manželky, ktorý žalobca pripojil k žiadosti o udelenie národného víza, je zrejmé, že žalobca uzavrel manželstvo so svojou manželkou dňa XX.XX.XXXX E. N., D., v čase, keď žalobca nemal na území Slovenskej republiky prechodný pobyt alebo trvalý pobyt, a teda žalobca a jeho manželka si boli vedomí toho, že imigračný status žalobcu bol taký, že pretrvávanie tohto rodinného života v hostiteľskom štáte, v Slovenskej republike, bolo od samého začiatku manželstva neisté. Podľa právneho poriadku Slovenskej republiky neexistuje právny nárok na udelenie národného víza a rovnako článok 8 Dohovoru sa nemôže považovať za ustanovenie, ktoré ukladá štátu všeobecnú povinnosť rešpektovať výber krajiny manželského páru pre miesto pobytu v manželskom zväzku alebo povoliť zlúčenie rodiny na jeho území. Napadnutým rozhodnutím nemohlo a ani nedošlo k porušeniu práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života žalobcu a jeho manželky.
I. Replika žalobcu a duplika žalovaného
22. Žalobca v replike zo dňa 16.06.2020 zdôraznil, že v žalobe nespochybnil oprávnenie ZÚ Káhira rozhodovať o žiadosti o udelenie víz žalobcu, ale spochybnil toto oprávnenie správneho orgánu označeného ako: MINISTERSTVO ZAHRANIČNÝCH VECÍ A EURÓPSKYCH ZÁLEŽITOSTÍ SLOVENSKEJ REPUBLIKY - Veľvyslanectvo/Generálny konzulát Slovenskej republiky - ulica a číslo domu - PSČ a mesto – štát. Rovnako bola spochybnená správnosť označenia žalobcu ako účastníka konania, keď bolo v rozhodnutí miesto určené na jeho identifikáciu nahradené pokynmi k vypĺňaniu. Žalobca pritom nespochybnil oprávnenie správneho orgánu využívať formuláre, avšak pri tomto formulári nemožno tvrdiť, že ide iba o neodstránenie redundantných elementov, keď v danej veci práve pokyny k vypĺňaniu nahradili označenie správneho orgánu, ktorý vo veci rozhodoval a označenie účastníka
konania, o ktorého právach sa koná. Oficiálna pečiatka a označenie oprávnenej osoby na tieto nedostatky nemajú vplyv.
23. Žalobcovi neboli udelené víza z dôvodu vyznačeného v odôvodnení rozhodnutia – nesúhlas MV SR k udeleniu národného víza. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nemožno zistiť z akých dôvodov MV SR nesúhlasilo s udelením národných víz práve žalobcovi. Táto informácia nebola žalobcovi prednesená ani osobne pri podávaní žiadosti o udelenie národných víz. Uvedenú skutočnosť neozrejmilo ani vyjadrenie žalovaného k žalobe; nielen z pohľadu žalobcu, ale aj z pohľadu súdu je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Žalobca mal právo vedieť, z akého dôvodu mu neboli udelené víza, t. j. z akého dôvodu bolo k jeho žiadosti zaujaté nesúhlasné stanovisko, aby sa voči takému záveru mohol účinným spôsobom brániť. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. PL. ÚS 8/2016 zo dňa 12.12.2018, z ktorého vyplýva, že v prípadoch, ak dotknutej osobe nemožno oznámiť dôvody tvoriace základ rozhodnutia (v danej veci dôvod nesúhlasného stanoviska, ktoré bolo jediným podkladom rozhodnutia), súdny prieskum takého rozhodnutia nemôže byť z hľadiska ochrany práv a právom chránených záujmov efektívny, nemôže byť ani dostatočnou zárukou proti prípadnej svojvôli kompetentného štátneho orgánu a nemôže ani reálne napĺňať základné právo dotknutej osoby na súdnu ochranu.
24. Vo vzťahu k rešpektovaniu rodinného a súkromného života žalobca uviedol, neexistuje žiadne také rozhodnutie ESĽP, ktoré by článok 8 ods. 1 Dohovoru vykladalo tak, že spojenie „každý má právo“ znamená, že iba „niekto má právo“ na rešpektovanie rodinného a súkromného života. Všetky žalovaným označené rozhodnutia ESĽP pritom mali odôvodnenie, z ktorého bolo možné zistiť, prečo v jednotlivých prípadoch došlo alebo naopak nedošlo k porušeniu článku 8 ods. 1 Dohovoru. Nemožnosť žalobcu a jeho manželky viesť spoločný rodinný život je neodôvodneným zásahom do ich práva na rešpektovanie rodinného života.
25. Žalovaný v duplike zo dňa 08.07.2020 uviedol, že žalobca sa nevysporiadal s argumentáciou podporenou rozhodovacou činnosťou súdov Slovenskej republiky o nutnosti dosiahnutia intenzity vady rozhodnutia spôsobilého zapríčiniť absolútnu neplatnosť rozhodnutia v správnom konaní, pričom napadnuté rozhodnutie takýmito vadami netrpí. Tento záver zodpovedá aj žalovaným odcitovaným záverom rozsudku NS SR sp. zn. 1Sza/11/2016 zo dňa 31.05.2016. Správne konanie o udelenie národného víza bolo začaté na ZÚ Káhira, vedené na ZÚ Káhira a taktiež napadnuté rozhodnutie bolo vydané na ZÚ Káhira, ktorý mal na konanie a vydanie rozhodnutia o zamietnutí víza oprávnenie. Neuvedenie relevantnej argumentácie žalobcom v tomto smere demonštruje nemožnosť daný záver žalobcu podporiť o akýkoľvek právny základ a jeho nesprávnosť.
26. Vo vzťahu k poukazu žalobcu na nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 12.12.2018 žalovaný uviedol, že tento nález sa zaoberal celkom odlišnými konaniami podľa zák. o pobyte cudzincov, keďže ÚS SR rozhodoval predmetným nálezom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade v tom čase platného a účinného § 120 ods. 2 zák. o pobyte cudzincov a o v tom čase platného a účinného § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „AZ“) s niektorými ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky, Dohovoru.
27. V nadväznosti na žalobcom citovaný nález ÚS SR žalovaný poukázal, že v predmetnom konaní ÚS SR neposudzoval porušenie ústavných a ľudských práv v konkrétnom prípade, ale rozhodoval o súlade, resp. nesúlade ustanovení zákonov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. Podstatou nesúladu bol explicitný zákonný príkaz pre správne orgány v dotknutých konaniach neuviesť dôvody rozhodnutia a ich správnu úvahu. V prípade, že by aj dotknuté správne orgány v predmetných konaniach disponovali dôvodmi odlišnými od bezpečnostného záujmu Slovenskej republiky, ktoré nepredstavovali utajované skutočnosti, zrušená právna úprava správnym orgánom tieto dôvody nedovoľovala uviesť v rozhodnutí a účastníci konania sa so skutočnými dôvodmi nemohli oboznámiť. V prejednávanom prípade žalobcu bolo jedinou prekážkou pre udelenie víza negatívne stanovisko CVO, ktoré žalovaný nemal zákonné oprávnenie skúmať ani vyžadovať dôvody, ktoré viedli CVO k jeho vydaniu. Právna úprava upravujúca konanie o udelenie národného víza neumožňovala ZÚ Káhira národné vízum pre žiadateľa vydať, avšak umožňovala ZÚ Káhira uviesť všetky dôvody, pre ktoré žiadosť o vízum zamietol, vrátate svojej správnej úvahy. Je nevyhnutné odlišovať od protiústavnosti právnej úpravy zrušenej predmetným nálezom ÚS SR, v ktorom zákon priamo vylučoval možnosť riadne odôvodniť rozhodnutia v
predmetných konaniach citovaných vyššie a konaním o udelení národného víza podľa §17 zák. o pobyte cudzincov. § 17 ods. 5 zák. o pobyte cudzincov ako dôvod neudelenia víza ustanovuje podmienku súhlasného stanoviska C VO. Toto súhlasné stanovisko nebolo v prípade žalobcu udelené, a teda ZÚ Káhira nemal iné dôvody pre vydanie rozhodnutia o zamietnutí víza; žalobcovi bola oznámená nielen podstata dôvodov rozhodnutia, ktorú predpokladal US SR, ale úplné dôvody tvoriace základ rozhodnutia o zamietnutí víza.
28. Žalovaný zdôraznil, že neporušil právo na rodinný a súkromný život žalobcu a jeho manželky. Jedným zo základných naplnení suverenity štátu je aj výsostné právo určiť, ktorým občanom tretích krajín umožní vstup na svoje územie, a to najmä formou udelenia víza. Toto právo štátu zo svojej podstaty, ako prejav suverenity, nezakladá právny nárok pre občanov tretích krajín na vstup na územie Slovenskej republiky. Pri rozhodovaní o žiadostiach o vstup na územie Slovenskej republiky príslušné orgány rozhodujú podľa všetkých princípov právneho štátu, vrátane zásady zákonnosti, avšak bez toho, aby sa udelenie víza stalo pre štát povinnosťou, udeľovanie víz ostáva za každých okolností zvrchovaným právom štátu. Žalobca uzavrel manželstvo so svojou manželkou v čase, keď nemal na území Slovenskej republiky oprávnenie vstupu alebo pobytu, a teda žalobca a jeho manželka si boli vedomí toho, že imigračný status žalobcu bol taký, že pretrvávanie tohto rodinného života v hostiteľskom štáte - v Slovenskej republike - bolo od samého začiatku manželstva neisté. Z právneho poriadku Slovenskej republiky neexistuje právny nárok na udelenie národného víza, článok 8 Dohovoru sa nemôže považovať za ustanovenie, ktoré ukladá štátu všeobecnú povinnosť rešpektovať výber krajiny manželského páru pre miesto pobytu v manželskom zväzku alebo povoliť zlúčenie rodiny na jeho území.
II. Konanie na správnom súde
29. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o správnych súdoch“) bol okrem iného zriadený aj Správny súd v Bratislave, ktorý začal svoju činnosť 1. júna 2023. V zmysle § 3 písm. b) Zákona o správnych súdoch: „ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Vec bola na základe uvedenej zmeny právnej úpravy, v súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2023 v znení Dodatku č. 1 náhodným výberom pridelená senátu 4S Správneho súdu v Bratislave a je vedená pod sp. zn. BA-1S/130/2019.
30. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Správny súd podanú správnu žalobu prejednal a rozsudok verejne vyhlásil na nariadenom pojednávaní dňa 27.09.2023.
III. Právne posúdenie
31. Podľa § 493e SSP účinného od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.
32. 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 33. Podľa § 5 ods. 2 SSP, konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania.
34. Podľa čl. 1 ods.1 Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
35. Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
36. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
37. Podľa čl. 154c ods. 1 Ústavy SR, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.
38. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.
39. Podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie každý, koho práva a slobody garantované právom Únie sú porušené, má právo na efektívny opravný prostriedok pred súdom v súlade s podmienkami ustanovenými v tomto článku. Každý má právo na spravodlivé a verejné pojednávanie v primeranom čase pred nezávislým a nestranným súdom, ktorý bol predtým ustanovený zákonom. Každý má možnosť získať poradenstvo, obhajobu a zastúpenie. Právna pomoc bude poskytnutá osobám, ktoré nemajú dostatok zdrojov, ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.
40. Podľa § 15 ods. 1 písm. a), b) zák. o pobyte cudzincov, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny môže byť udelené národné vízum, ak a) je to potrebné v súvislosti s udelením pobytu v Slovenskej republike, b) je starší ako 15 rokov a je prijatý na jazykové vzdelávanie na jazykovej škole32a) v rozsahu najmenej 25 vyučovacích hodín týždenne.
41. Podľa § 17 ods. 1 zák. o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny podáva žiadosť o udelenie národného víza na úradnom tlačive na zastupiteľskom úrade. Štátny príslušník tretej krajiny môže podať žiadosť o udelenie národného víza aj na ministerstve vnútra, ak sa oprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky a národné vízum má byť udelené v záujme Slovenskej republiky.
42. Podľa § 17 ods. 2 zák. o pobyte cudzincov, k žiadosti o udelenie národného víza je štátny príslušník tretej krajiny povinný predložiť platný cestovný doklad, farebnú fotografiu s rozmermi 3 x 3,5 cm zobrazujúcu jeho aktuálnu podobu, doklad potvrdzujúci účel pobytu a doklad o zdravotnom poistení. Zastupiteľský úrad alebo ministerstvo vnútra si môže od štátneho príslušníka tretej krajiny vyžiadať ďalšie doklady len vtedy, ak sú doklady predložené podľa predchádzajúcej vety nepostačujúce na rozhodnutie o žiadosti o udelenie národného víza. Na požiadanie je štátny príslušník tretej krajiny povinný osobne sa dostaviť na pohovor.
43. Podľa § 17 ods. 5 zák. o pobyte cudzincov, zastupiteľský úrad môže udeliť národné vízum len po predchádzajúcom súhlasnom stanovisku ministerstva vnútra; ministerstvo vnútra a ministerstvo zahraničných vecí sa môžu dohodnúť, v ktorých prípadoch môže zastupiteľský úrad udeliť národné vízum aj bez stanoviska ministerstva vnútra. Zastupiteľský úrad alebo ministerstvo vnútra neudelí národné vízum, ak a) štátny príslušník tretej krajiny nepredloží všetky doklady podľa odseku 2, b) štátny príslušník tretej krajiny nespĺňa podmienky na udelenie národného víza alebo c) štátny príslušník tretej krajiny uvedie nepravdivé alebo zavádzajúce údaje alebo predloží falošné alebo pozmenené doklady alebo doklad inej osoby.
44. Podľa § 17 ods. 9 zák. o pobyte cudzincov, na konanie o udelení národného víza a o zrušení národného víza sa nevzťahuje osobitný predpis ani všeobecný predpis o správnom konaní; všeobecný
predpis o správnom konaní sa vzťahuje na konanie o udelenie národného víza štátnemu príslušníkovi tretej krajiny podľa § 15 ods. 2.
45. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.
46. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.
47. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
48. Podľa § 6 ods. 1 zák. o zahraničnej službe, zastupiteľský úrad je organizačný útvar ministerstva v zahraničí.
49. Podľa § 6 ods. 3 zák. o zahraničnej službe, zastupiteľský úrad je a) diplomatická misia, b) stála misia pri medzinárodnej organizácii alebo medzinárodnom zoskupení (ďalej len "stála misia"), c) konzulárny úrad alebo d) osobitná misia.
50. Podľa § 8 ods. 1 zák. o zahraničnej službe, vedúci diplomatickej misie je najvyšší zástupca Slovenskej republiky v prijímajúcom štáte.
51. Podľa § 9 ods. 2 písm. d) zák. o zahraničnej službe, konzulárny úrad je zastupiteľstvo, generálny konzulát.
52. Podľa § 9 ods. 4 písm. d) zák. o zahraničnej službe, vedúcim konzulárneho úradu je generálny konzul na generálnom konzuláte.
53. Podľa čl. 1 písm. a) vyhlášky ministra zahraničných vecí č. 157/1964 Zb. z 10. júna 1964 o Viedenskom dohovore o diplomatických stykoch (ďalej len „Viedenský dohovor o diplomatických stykoch“), pre účely tohto Dohovoru nasledujúce výrazy budú mať tento význam: šéf misie je osoba poverená vysielajúcim štátom, aby vykonávala povinnosti spojené s touto funkciou.
54. Podľa čl. 2 Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch, nadviazanie diplomatických stykov medzi štátmi a zriadenie stálych diplomatických misií sa uskutočňuje vzájomnou dohodou.
55. Podľa čl. 14 ods. 1 písm. a) Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch, šéfovia misií sú rozdelení do troch tried, a to veľvyslanci alebo nuncovia poverení u hláv štátov a iní šéfovia misií rovnocennej hodnosti.
56. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým nebolo žalobcovi udelené národné vízum z dôvodu nesúhlasu MV SR k udeleniu národného víza. Napadnuté rozhodnutie má podobu formulára s možnosťou dopĺňania údajov, kde v záhlaví pod označením žalovaného, ako označenie zastupiteľského úradu bolo uvedené „Veľvyslanectvo/Generálny konzulát Slovenskej republiky, ulica a číslo domu, PSČ a mesto, štát“, s tým, že rozhodnutie je opatrené pečiatkou Veľvyslanectva SR Káhira a rozhodnutie podpísal veľvyslanec.
57. V zmysle § 6 ods. 3 zák. o zahraničnej službe je zastupiteľským úradom tak diplomatická misia/ veľvyslanectvo a rovnako aj generálny konzulát. Kým však šéfom diplomatickej misie je v zmysle čl. 14 Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch veľvyslanec, ktorý je zároveň najvyšším zástupcom
Slovenskej republiky v prijímajúcom štáte, vedúcim generálneho konzulátu je generálny konzul, teda osoba v zásade odlišná od vedúceho diplomatickej misie.
58. Skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie bolo podpísané veľvyslancom a opatrené pečiatkou veľvyslanectva nemôže zhojiť nedostatok v časti presného a úplného označenia zastupiteľského úradu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Správny súd zdôrazňuje, že jednoduché označenie dvoch odlišných organizačných útvarov žalovaného, nepovažoval za takú vadu, ktorá by spôsobovala nulitnosť napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. b) SSP, ale jeho zrejmú zmätočnosť a nezrozumiteľnosť v zmysle § 191 ods. 1 písm. d) SSP.
59. Z obsahu predloženého administratívneho spisu správny súd ďalej zistil, že v žiadosti žalobca uviedol ako svoje meno „C. A. B.“, pričom z predložených dokladov bolo zistené meno žalobcu ako „A. B. C.“. Nie je zrejmé, akým spôsobom bol do času vydania rozhodnutia tento rozpor odstránený, napríklad či na tento účel bol so žalobcom vykonaný pohovor podľa § 17 ods. 2 zák. o pobyte cudzincov, keďže takýto postup z obsahu pripojeného spisu nevyplýva. Žalobca bol v napadnutom rozhodnutí ďalej identifikovaný ako A. B. C., s dátumom narodenia XX.XX.XXXX a bytom D., bez uvedenia jeho úplného bydliska, hoc toto bolo žalovanému známe z podanej žiadosti o vízum. Správnemu súdu tak vo vzťahu k označeniu žalobcu v napadnutom rozhodnutí neostávalo iné, než sa stotožniť s námietkou žalobcu o jeho nedostatočnej identifikácii v napadnutom rozhodnutí.
60. Zákonné ustanovenie, ktoré ZÚ Káhira uviedol ako dôvod neudelenia národného víza, t. j. § 15 ods. 1 písm. b) zák. o pobyte cudzincov, upravuje možnosť udeliť štátnemu príslušníkovi tretej krajiny národné vízum, ak je starší ako 15 rokov a je prijatý na jazykové vzdelávanie na jazykovej škole v rozsahu najmenej 25 vyučovacích hodín týždenne, ktoré zákonné ustanovenie nezodpovedá slovnému odôvodneniu, respektíve možnosti vyznačenej v napadnutom rozhodnutí, a to, že národné vízum nebolo udelené pre nesúhlas MV SR s jeho udelením /zrejme § 17 ods. 5 písm. b) zák. o pobyte cudzincov/. Takto uvedený dôvod, okrem zjavného rozporu medzi slovným vyjadrením a poukazom na nepríslušné ustanovenie právneho predpisu, naviac vo svojej strohosti nijako neumožnil žalobcovi oboznámiť sa s podstatou dôvodov, pre ktoré bola jeho žiadosť o udelenie víz zamietnutá.
61. Na konanie o udelenie národného víza sa síce podľa § 17 ods. 9 zák. o pobyte cudzincov nevzťahuje Správny poriadok, avšak na tomto mieste správny súd poukazuje na už ustálenú súdnu prax, vyjadrenú napríklad v rozsudku NS SR sp. zn. 1Sžr/68/2011 zo dňa 27.03.2012 bod 74, ktorý obmedzenú použiteľnosť základných zásad správneho konania v zmysle § 3 Správneho poriadku vo všetkých administratívnych konaniach odvodzuje z dokumentov Rady Európy: „..najvyšší súd nielen v zmysle čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky ale aj v zmysle Rezolúcie č. (77) 31 Výboru ministrov Rady Európy o správnom konaní zastáva právny názor, že zásady správneho konania sa musia vzťahovať aj na osobitné správne konania, ktoré subsidiárne pôsobenie Správneho poriadku výslovne vylúčili.“
62. Základné zásady správneho konania sú obsiahnuté v § 3 Správneho poriadku. Medzi základné zásady v zmysle § 3 Správneho poriadku patrí aj tzv. zásada zákonnosti a nearbitrárnosti konania tak, že rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Napriek tomu, že Rezolúcie Rady Európy a Odporúčania Výboru ministrov týkajúce sa rozhodovacej činnosti verejnej správy a ochrany práv jednotlivca nemajú právne záväznú povahu a nie sú prísne vynútiteľné (ide o pravidlá s povahou soft law), tieto dokumenty sú súčasťou právnych systémov v spoločnom priestore európskeho právneho poriadku, a teda je potrebné, aby aj správne orgány a súdy Slovenskej republiky interpretovali základné zásady správneho konania (§ 3 Správneho poriadku) v súlade aj s princípmi dobrej správy.
63. Právo na dobrú verejnú správu je v dokumentoch Rady Európy upravené v odporúčaní Výboru ministrov (2007) 7 o dobrej verejnej správe prijatom 20.06.2007, a to predovšetkým v Kódexe dobrej verejnej správy, ktorý tvorí prílohu tohto odporúčania. Tento dokument ustanovuje všeobecné princípy dobrého administratívneho správania, s tým, že tieto zásady sa neviažu výlučne na vydávanie rozhodnutí v správnom konaní, ale ide o širšie koncipované zásady upravujúce fungovanie verejnej správy. V zmysle zásady zákonnosti podľa článku 2 kódexu verejné orgány konajú v súlade s právom, nevydávajú svojvoľné opatrenia, ani keď uplatňujú právo svojho vlastného uváženia. Princíp viazanosti právom vyžaduje, aby všetky rozhodnutia a úkony orgánov verejnej správy mali oporu v právnom poriadku, ich
obsah bol s ním v súlade a boli účinne vynútiteľné. Ide o stav, ktorý predpokladá aj čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Predmetný princíp navyše zahŕňa nielen požiadavku na súladný postup verejnej správy s vnútroštátnymi zákonmi, medzinárodným právom a všeobecnými právnymi zásadami, ale aj požiadavku nezneužívania voľnej úvahy a požiadavku výkonu právomoci len za účelom ustanoveným zákonom.
64. Žalovaný mal za to, že žalobcovi bola oznámená podstata dôvodov, pre ktoré mu nebolo udelené národné vízum, keď bolo uvedené, že s udelením víza nesúhlasil CVO, správny súd však dospel k odlišnému záveru. Súčasťou predloženého administratívneho spisu síce nie je uvedený nesúhlas MV SR, ale na žiadosti žalobcu je rukou dopísaná poznámka „záznam v SIS (CZE)“, z čoho možno dedukovať, že ZÚ Káhira disponoval podstatnou informáciou, pre ktorú nebol udelený súhlas s udelením víz žalobcovi, a to minimálne v tom rozsahu, že žalobca mal zápis v Schengenskom informačnom systéme; uvedená informácia však nebola obsiahnutá v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Súdu neprislúcha, aby vlastnou činnosťou alebo úvahami nahrádzal povinnosti žalovaného vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozhodnutia, pretože by tým vstupoval do právomoci orgánu exekutívy, ktorá mu neprináleží.
65. Správny súd pri rozhodovaní vo veci prihliadal tiež na ustanovenia čl. 6 Dohovoru ako aj čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, ktoré garantujú právo každého na spravodlivý proces a právo na účinný/efektívny prostriedok nápravy v konaní pred súdom, ktoré právo nesmie byť len formálne.
66. Základnými zásadami spravodlivého konania sú podľa ESĽP zásada kontradiktórnosti konania, právo dotknutej osoby poznať presné a skutočné dôvody rozhodnutia proti nej a právo na prístup ku všetkým dôkazom, ktoré boli proti nej použité tak, aby s plnou znalosťou veci mohla posúdiť, či je pre ňu užitočné obrátiť sa so svojim návrhom na súd. Podľa judikatúry ESĽP každá osoba musí mať prístup k účinnému opravnému prostriedku, možnosť obhajoby nesmie byť len formálna.
67. Na tomto mieste správny súd uvádza, že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona.
68. Správny súd po preštudovaní žalobou napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že nedostatky v odôvodnení tohto rozhodnutia sú natoľko zásadné, že to bráni riadnemu preskúmaniu jeho zákonnosti. Nedostatok dôvodov rozhodnutia bol pre súd neprekonateľnou prekážkou vôbec sa zaoberať meritórne vecou, pričom zároveň nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola výrazne v rozpore s právom žalobcu na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie neobsahuje také odôvodnenie, ktoré umožňuje oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré správny orgán rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku rozhodnutia. Správny súd nie je povinný ani oprávnený nahrádzať činnosť správnych orgánov pri odôvodňovaní rozhodnutí. Platí, že vecne preskúmať zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je možné len za predpokladu jeho náležitého odôvodnenia. Na uvedenom závere nemá vplyv, ani vylúčená pôsobnosť Správneho poriadku, keď v konaní bolo potrebné aplikovať základné zásady správneho konania (§ 3 Správneho poriadku) a zásady dobrej verejnej správy najmä zásadu zákonnosti a zákazu svojvoľných rozhodnutí.
69. Na základe vyššie uvedených dôvodov nepovažoval správny súd napadnuté rozhodnutie za dostatočne odôvodnené, keď dôvody v ňom uvedené v žiadnom prípade nemožno považovať za také, ktoré by žalobcovi umožnili akýmkoľvek spôsobom na ne reagovať, prípade sa proti obsahu týchto dôvodov brániť. Jednoduché konštatovanie nesplnenia podmienky na udelenie národného víza s odkazom na „nesúhlas MV SR s udelením národného víza“ nepostačuje, pretože žalobcovi nedáva žiadnu možnosť pochopiť rozhodnutie a najmä sa pre absentujúcu vysvetľujúcu argumentáciu proti rozhodnutiu brániť. Skutočnosť, že nesúhlas MV SR s udelením víz bol prekážkou vydania rozhodnutia o udelení víza, neznamená, že žalovaný nebol povinný relevantne zdôvodniť podstatu dôvodov zamietnutia žiadosti žalobcu.
70. Uvedené pochybenia žalovaného považoval správny súd za o to výraznejšie, že použitím rozhodnutia formulárového typu (čo samozrejme samo osebe správny súd nepovažuje za nezákonný
postup), žalovaný rezignoval na základné formálne ako aj materiálne požiadavky administratívneho rozhodnutia. Nielen formálne nedostatky v označení zastupiteľského orgánu, v označení žalobcu, v zákonnom vymedzení dôvodu, pre ktorý nebolo národne vízum udelené, ale aj materiálne vady spočívajúce v nedostatku dôvodov, dosiahli takú intenzitu, že správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, a preto ho postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
71. Keďže správny súd dospel k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia ako nepreskúmateľného a potrebe jeho zrušenia, považoval za nadbytočné sa v podrobnostiach zaoberať námietkami žalobcu o porušení jeho práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života.
72. Žalobca bol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd voči žalovanému priznal náhradu dôvodne vynaložených trov konania v plnom rozsahu podľa § 167 ods. 1 SSP. O výške trov konania rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 175 ods. 2 SSP.
73. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 v spojení s § 147 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 1SSP).
Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP; je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).