Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16Co-58-2022.pdf
PDF · 204.68 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/58/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobkyne: D. Y., Q.. XX.X.XXXX, Y. XX, U., zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Garajom, MBA, Partizánska 17/5, Tatranská Štrba, proti žalovaným: X/ K. E., Q.. XX.X.XXXX, K. XX, N., X/ M. E., Q.. X.X.XXXX, K. XX, N., zastúpeným: NIKU & partners, s.r.o., Prokopa Veľkého 51, Bratislava, IČO: 36 866 008, o zaplatenie 51.542,21 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 18C/224/2009-657, zo dňa 19.10.2021, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e.
II. Žalobkyni priznáva proti žalovaným 1/ a 2/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 16.099,05 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 16.099,05 eura od 11.7.2009 do zaplatenia (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 37,34 % (výrok III.).
2. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 13.11.2009 sa žalobkyňa domáhala od žalovaných zaplatenia sumy 51.542,21 eura s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo žalovanej sumy od 11.7.2009 do zaplatenia, titulom vydania bezdôvodného obohatenia, z čoho suma 35.443,16 eura mala predstavovať náklady vynaložené v súvislosti so zhodnotením nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaných a suma 16.099,05 eura mala predstavovať nevrátenú zálohu na kúpnu cenu. Žalobu odôvodnila tým, že žalovaní boli bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území Q., evidovaných na liste vlastníctva č. XXX, a to: pozemok - parcela č. XXXX/X, vo výmere 111 m2, pozemok - parcela č. XXXX/X, vo výmere 72 m2, pozemok - parcela č. XXXX/ X, vo výmere 246 m2, pozemok - parcela č. XXXX/X, vo výmere 121 m2, stavba - rodinný dom, súpisné č. XXXX, postavený na parcele č. XXXX/X, stavba - bufet, bez súpisného čísla, postavený na parcele č. XXXX/X (ďalej spolu len „nehnuteľnosti“). Žalobkyňa uzavrela so žalovanými dňa 15.7.2007 prvú nájomnú zmluvu, predmetom ktorej bol nájom uvedených nehnuteľností na dobu od 20.7. do 19.11.2007. Dňa 18.7.2007 žalovaným zaplatila dohodnuté nájomné za celú dobu nájmu, čo potvrdili svojimi podpismi. Po uplynutí dojednanej doby nájmu podľa prvej nájomnej zmluvy, uzatvorila so žalovanými dňa 19.12.2007 druhú nájomnú zmluvu, a to na dobu od 20.12.2007 do 19.3.2009, v ktorej sa zaviazala uhrádzať dohodnuté nájomné vo výške 1.000 Sk mesačne a mesačné zálohy na poplatky za služby spojené s nájmom nehnuteľností vo výške 8.500 Sk, pričom svoje povinnosti vyplývajúce
zo zmluvy si plnila riadne a včas. Po prevzatí predmetu nájmu zistila, že prenajaté nehnuteľnosti nie sú spôsobilé využitia na účel, na ktorý bol nájom nehnuteľností dohodnutý, preto bolo nevyhnutné vykonať na nich rozsiahlu rekonštrukciu, ktorá mala za následok značné zhodnotenie nehnuteľností. S poukazom na znenie § 664 Občianskeho zákonníka a § 5 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov uviedla, že bolo povinnosťou žalovaných ako prenajímateľov udržiavať prenajaté nehnuteľnosti v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie na svoje náklady, avšak na jej výzvu tak žalovaní neurobili, preto po vzájomnej dohode vykonala úpravy. Ku dňu ukončenia nájmu celkovo vynaložila za účelom zhodnotenia nehnuteľností náklady v celkovej výške 19.901,80 eura a ďalej svojpomocnými prácami prišlo k zhodnoteniu nehnuteľností v celkovej výške 15.541,36 eura, t. j. spolu vo výške 35.443,16 eura. V zmysle § 667 Občianskeho zákonníka bola názoru, že stavebnými prácami vykonanými na dotknutej nehnuteľnosti prišlo k zhodnoteniu nehnuteľností a žalovaní sú povinní po skončení nájmu uhradiť jej náklady s tým spojené vo výške 35.443,16 eura. Ďalej uviedla, že dňa 21.11.2007 žalovaným uhradila sumu 500.000 Sk, t. j. 16.596,96 eura, ako zálohu na kúpnu cenu za predmetné nehnuteľnosti. Keďže k uzatvoreniu kúpnej zmluvy nedošlo, žalovaní sú povinní vrátiť jej sumu 16.099,05 eura (po započítaní sumy 497,91 eura titulom nájomného za obdobie od 20.12.2007 do 19.3.2009, v zmysle čl. II. bodu 1 druhej nájomnej zmluvy, kde bolo dohodnuté nájomné vo výške 1.000 Sk mesačne). S poukazom na § 451 ods. 1 a ods. 2 a § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka bolo podľa žalobkyne nepochybné, že nakoľko k uzatvoreniu kúpnej zmluvy ohľadom predmetných nehnuteľností neprišlo, žalovaní sú povinní vydať jej bezdôvodné obohatenie vo výške 16.099,05 eura. Listom zo dňa 26.6.2009 vyzvala žalovaných k úhrade vyššie uvedených dlžných súm, pričom žalovaná 1/ prevzala list dňa 7.7.2009 a žalovaný 2/ dňa 10.7.2009. Keďže žalovaní svoj dlh doposiaľ riadne a včas nesplnili, podanou žalobou si uplatnila v zmysle § 517 ods. l Občianskeho zákonníka aj úrok z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy od 11.7.2009 do zaplatenia.
3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovému stavu zistil, že žalovaní 1/ a 2/ boli vlastníkmi nehnuteľností v katastrálnom území Q., obec U. - m. č. N., okres U. Z. a to pozemkov: parcela č. XXXX/X o výmere 111 m2, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, parcela č. XXXX/X o výmere 72 m2, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, parcela č. XXXX/X o výmere 246 m2, druh pozemku - záhrady, parcela č. XXXX/ X o výmere 121 m2, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria a stavieb: rodinný dom súpisné č. XXXX, postavený na parcele č. XXXX/X a bufet bez súpisného čísla, postavený na parcele č. XXXX/ X, vedených na liste vlastníctva č. XXX.
4. Podľa zmluvy o nájme nebytových priestorov, bytových priestorov a pozemku zo dňa 15.7.2007 (ďalej tiež „Prvá nájomná zmluva“), žalovaní 1/ a 2/ ako prenajímatelia, žalobkyni ako nájomcovi, prenajali vyššie špecifikované nehnuteľnosti (evidované na liste vlastníctva č. XXX, katastrálne územie Q.). Predmetom nájmu bol aj prenájom zariadenia, ktoré sa nachádzalo v prenajatých nehnuteľnostiach. Podľa čl. II. zmluvy predmet zmluvy (nehnuteľnosti) a zariadenie boli prenajaté za odplatu vo výške 500.000 Sk. V zmluve bolo dohodnuté, že nájomné nájomca zaplatí v celej výške 500.000 Sk pri podpise nájomnej zmluvy. V zmluve pod podpismi účastníkov zmluvného vzťahu je napísaná rukou žalovanej 1/ veta: „Prevzala 500.000 Sk prevodom na účet zo dňa 18.7.2007“, aj s podpisom. Poplatky za služby podľa bodu 2 čl. II zmluvy boli dohodnuté vo výške 8.500 Sk. Zmluva bola uzatvorená na dobu určitú od 20.7. do 19.11.2007. V čl. VII. zmluvy si účastníci zmluvy dohodli predkupnú doložku, podľa ktorej v prípade predaja predmetu nájmu tento prenajímatelia ponúknu najprv na odpredaj nájomcovi za cenu nie vyššiu, za akú bude predmet nájmu ponúknutý, resp. odpredaný iným subjektom.
5. Zo zmluvy a nájme nebytových priestorov, bytových priestorov a pozemku zo dňa 19.12.2007 (ďalej tiež „Druhá nájomná zmluva“) vyplynulo, že žalovaní 1/ a 2/ ako prenajímatelia, žalobkyni ako nájomcovi, prenajali zhodné nehnuteľnosti a zariadenie za nájomné vo výške 1.000 Sk mesačne. Poplatky za služby podľa čl. II bod 2 zmluvy boli dohodnuté vo výške 8.500 Sk a nájomné a poplatky za služby spojené s užívaním nehnuteľností mal nájomca podľa čl. III. zmluvy uhrádzať do rúk prenajímateľovi vždy do 15. dňa v mesiaci. Doba nájmu bola dohodnutá na dobu určitú od 20.12.2007 do 19.3.2009. V čl. VII. zmluvy si účastníci zmluvy dohodli predkupnú doložku, podľa ktorej v prípade predaja predmetu nájmu tento prenajímatelia ponúknu najprv na odpredaj nájomcovi za cenu nie vyššiu, za akú bude predmet nájmu ponúknutý, resp. odpredaný iným subjektom.
6. V zmysle dodacieho listu zo dňa 21.11. (bez uvedenia roku) žalobkyňa zaplatila žalovanej 1/ sumu 500.000 Sk ako zálohu za dom a bufet. Listom zo dňa 19.3.2009 ponúkli žalovaní 1/ a 2/ žalobkyni v
súlade s čl. VII. zmluvy o nájme zo dňa 19.12.2007 predmetné nehnuteľnosti (pozemky a stavby) na adrese J. R. Č.. X, T. U., na odkúpenie za kúpnu cenu 204.475 eur s tým, že žalobkyňou vopred uhradená čiastka bude v prípade kúpy predmetu ponuky čiastočne použitá na čiastočnú úhradu kúpnopredajnej ceny a v takom prípade odpustia žalobkyni riadne nájomné za obdobie od 20.12.2007 do 19.3.2009. Zároveň uviedli, že v prípade nezáujmu o realizáciu predkupného práva žalobkyňou bude čiastka použitá na úhradu riadneho nájomného za obdobie od užívania nehnuteľností, t. j. od 20.7.2007 do skončenia užívania prenajatých priestorov, ako aj na vypratanie a vyčistenie priestorov. Listom zo dňa 26.6.2009 (predžalobná upomienka) vyzvala žalobkyňa žalovaných 1/ a 2/ na zaplatenie sumy 51.976,67 eura, pričom žalovaná 1/ výzvu prevzala dňa 7.7.2009 a dňa 10.7.2009 ju prevzala za manžela (žalovaného 2/).
7. Podľa znaleckého posudku súdom ustanoveného znalca Z.. R. Y. č. XX/XXXX, žalobkyňa na stavebné práce a materiál vynaložila náklady vo výške 19.839 eura, pričom vykonala stavebné úpravy bez projektovej dokumentácie, bez stavebného povolenia, svojpomocne a bez prítomnosti stavebného dozoru, teda v rozpore so stavebným zákonom. Zo znaleckého posudku Z.. J. R. Č.. XX/XXXX, zo dňa 22.3.2009 vyplynulo, že nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaných boli poškodené v dôsledku neodborných zásahov do samotnej stavby, pričom nevyhnutné práce potrebné na uvedenie nehnuteľnosti do pôvodného stavu (výška spôsobenej škody) podľa priloženého rozpočtu predstavujú čiastku 24.586,58 eura s DPH. Znalec v posudku skonštatoval, že žalobkyňou boli vykonané také zásahy, ktoré znehodnotili nehnuteľnosť a je potrebné ich zlikvidovať a tak uviesť nehnuteľnosť do pôvodného stavu; oplotenie zo zadnej strany pozemku bolo zrealizované žalobkyňou na susednom pozemku, ktorého majiteľ trvá na jeho zbúraní a znovapostavení na hranicu pozemkov; schodisko, ktoré vedie do podkrovia rodinného domu je taktiež postavené čiastočne na cudzom pozemku; žalobkyňou vybudované betónové plochy negatívne ovplyvňujú rodinný dom vo vlhkosti obvodových múrov, ktoré sú úplne plesnivé z dôvodu vysokej vlhkosti v murive spôsobenej práve betónovými spevnenými plochami; žalobkyňou vybudovaný prístrešok medzi rodinným domom a bufetom nemal pri jeho realizácii povolenie majiteľa a treba ho rozobrať; žalobkyňou poškodené omietky, obklady a podlahové konštrukcie bude potrebné dať do pôvodného stavu; po žalobkyni ako nájomcovi zostal vo vnútornom priestore neporiadok, odpad z podnikateľskej činnosti, ktorý bude potrebné zlikvidovať a celý dezinfikovať vzhľadom na výskyt hlodavcov, ktoré využili tento stav po ukončení nájmu. Podľa odborného posudku znalca Z.. J. R. Č.. XX/XXXX, zo dňa 15.2.2011, majiteľ nehnuteľnosti urobil nevyhnutné základné úkony, ktorými čiastočne znížil škody a ochránil nehnuteľnosť pred ďalším znehodnotením, pričom vykonané práce predstavujú čiastku 5.395 eur bez DPH.
8. Z listín predložených žalovanými (stavebné povolenie a kolaudačné rozhodnutie zo dňa 1.4.2003, stanovisko k protipožiarnej bezpečnosti zo dňa 17.3.2003, odborná prehliadka a skúška elektrického zariadenia z marca 2003, rozhodnutie štátneho okresného hygienika zo dňa 1.10.2002, stanovisko Inšpektorátu práce Bratislava ku kolaudovanej stavbe zo dňa 13.3.2003, oznámenie Miestneho úradu mestskej časti Bratislava-Ružinov zo dňa 5.6.2002, žiadosť o vykonanie drobných stavebných úprav - ohlasovacia povinnosť zo dňa 26.5.2002, súhlas na dodávku pitnej vody zo dňa 27.2.2002 a zmluva o dodávke vody z verejného vodovodu zo dňa 1.7.2002 a zo dňa 3.3.2004, zmluva na úhradu dodávky elektrickej energie zo dňa 14.8.2002, žiadosť o zapojenie do systému zberu zo dňa 3.9.2002) vyplynulo, že rodinný dom a bufet (predmet nájmu) boli v roku 2002, resp. 2003 riadne skolaudované (stavebné úpravy na rodinnom dome boli riadne ohlásené) a žalovaní mali všetky potrebné súhlasy od štátnych inštitúcií a mali uzatvorené zmluvy s dodávateľmi služieb (dodávka elektrickej energie, pitnej vody a odvod odpadových vôd, odvoz a likvidácia odpadu).
9. Realitná kancelária BROKER REALITY, s. r. o. v potvrdení zo dňa 23.2.2012 uviedla, že predmetné nehnuteľnosti ponúkala na predaj od roku 2009, pričom ich nevedela predať z dôvodu, že na nich boli vykonané neodborné stavebné úpravy a v dôsledku toho nie sú spôsobilé na riadne užívanie, čo bol dôvod, prečo všetci záujemcovia odmietli ich kúpu. Dodala, že aby boli nehnuteľnosti predajné, vyžadujú rekonštrukciu alebo stanovenie kúpnej ceny hlboko pod trhovú hodnotu. Podľa kúpnej zmluvy zo dňa 30.4.2014, dotknuté nehnuteľnosti evidované na liste vlastníctva č. XXX žalovaní 1/ a 2/ predali kupujúcemu J. U.. Podľa čl. III. kúpnej zmluvy bola kúpna cena dohodnutá vo výške 145.000 eur. S odkazom na rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 7C/206/2013-30, zo dňa 18.12.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30.1.2014, súd prvej inštancie doplnil, že k predaju došlo po rozvode manželstva žalovaných 1/ a 2/. V čestnom prehlásení zo dňa 3.11.2014 kupujúci J. U. vyhlásil, že predmetné nehnuteľnosti kúpil za kúpnu cenu 145.000 eur, ktorá bola znížená zo sumy 200.000 eur z
dôvodu zistených závažných závad na technickom stave nehnuteľnosti, ktorých odstránenie si vyžaduje predpokladané náklady v minimálnom rozsahu 55.000 eur.
10. Svedok J. F. vo svojej výpovedi uviedol, že pri vykonávaní stavebných úprav videl žalovaného 2/ asi päť či šesť krát a raz s ním aj komunikoval kvôli elektrickým obvodom. Svedok D. R. vypovedal, že viackrát videl a počul, ako sa žalovaný 2/ bavil s pánom U. Y. (manželom žalobkyne) o rekonštrukcii rodinného domu. Podľa výpovede svedka G. Y. st. svedok ako pravidelný návštevník pohostinstva videl, ako sa žalovaný 2/ rozpráva so žalobkyňou alebo pánom Y. o tom, aké sa urobili stavebné práce a čo sa ešte bude robiť. Taktiež svedkyňa H. J. vypovedala, že žalovaný 2/ občas do pohostinstva prišiel a raz počula ako sa s pánom Y. bavil o tom, aby Y. nerobili plot, ale aby radšej opravovali v dome, aby dostali úver. Svedok U. Y. vo svojej výpovedi zdôraznil, že so žalovaným 2/ sa opakovane rozprával o rekonštrukcii, pričom žalovaný 2/ mu ukazoval, ako je robená voda, resp. kúrenie, rozvody a pod. Potvrdil, že žalovaný 2/ chodieval do bufetu, na dvor i do rodinného domu, teda videl prebiehajúcu rekonštrukciu a svedok sa s ním ohľadom rekonštrukcie aj radil. Zo svedeckých výpovedí svedkov A. A. G. D. R. vyplynulo, že predmet nájmu (bufet i rodinný dom) bol spôsobilý na užívanie a bol prevádzkovaný až do jeho odovzdania žalobkyni.
11. Súd prvej inštancie uviedol, že aplikáciou príslušných zákonných ustanovení na zistený skutkový stav dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je dôvodná len v časti o zaplatenie sumy 16.099,05 eura s príslušným zákonným úrokom z omeškania, titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Dodal, že predmetom sporu bolo zaplatenie sumy 51.542,21 eura s príslušenstvom, pričom žalovaná suma pozostávala zo sumy 35.443,16 eura (náklady žalobkyne vynaložené v súvislosti so zhodnotením predmetu nájmu - nehnuteľností vo vlastníctve žalovaných) a zo sumy 16.099,05 eura (záloha zaplatená žalobkyňou žalovaným na kúpnu cenu za predmetné nehnuteľnosti).
12. K námietke aktívnej vecnej legitimácie vznesenej v konaní žalovanými v súvislosti s tým, že v priebehu konania žalobkyňa ukončila podnikanie a bolo jej zrušené živnostenské oprávnenie uviedol, že táto skutočnosť je právne bezvýznamná, pretože v prípade žalobkyne ide stále o ten istý subjekt práv a povinností, ktorý zodpovedá celým svojím majetkom. Skutočnosť, že nejaká fyzická osoba získa oprávnenie prevádzkovať živnosť v zmysle § 10 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní neznamená, že tým dôjde k zmene tejto fyzickej osoby ako subjektu práv a povinností v zmysle civilného práva; fyzická osoba tým iba získa oprávnenie prevádzkovať živnosť samostatne, vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť a nevzniká tým nový subjekt práv a povinností, odlišný od fyzickej osoby, ktorá získala živnostenské oprávnenie. Zánikom živnostenského oprávnenia fyzickej osoby nedochádza k strate spôsobilosti fyzickej osoby mať práva a povinnosti a ani k strate spôsobilosti byť účastníkom konania (viď R 122/1999). Tým, že žalobkyňa, ktorá bola v žalobe označená miestom podnikania a identifikačným číslom organizácie (IČO), v priebehu konania prestala vykonávať živnostenské podnikanie, nedošlo k zmene v osobe žalobcu, nejde tu ani o žiadny druh právneho nástupníctva. Pokiaľ fyzickej osobe - živnostníkovi vznikli počas prevádzkovania živnosti nejaké pohľadávky alebo záväzky, tieto po zániku živnostenského oprávnenia zostávajú zachované tejto fyzickej osobe bez toho, aby na to bol potrebný nejaký právny úkon. Takisto skutočnosť či a ako žalobkyňa viedla žalobou uplatnenú pohľadávku v účtovníctve a ako s ňou účtovne naložila pri skončení podnikania je pre rozhodnutie vo veci absolútne irelevantná. Správne či nesprávne vedenie účtovníctva nemá na súkromnoprávny nárok žalobkyne žiaden vplyv, keďže ide o oblasť verejného práva. Zdôraznil, že žalobkyňa bola po celý čas veriteľkou, preto pri skončení živnostenského podnikania nemusela s touto pohľadávkou nijako nakladať (napr. ju postupovať), keďže zo súkromnoprávneho hľadiska neexistuje žiaden oddelený majetok fyzickej osoby - živnostníka od jeho „súkromného“ majetku. Z uvedených dôvodov námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v konaní vyhodnotil ako nedôvodnú.
13. Konštatoval, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že strany sporu uzatvorili dve zmluvy o nájme nebytových priestorov, bytových priestorov a pozemku. Prvú zmluvu uzatvorili dňa 15.7.2007 na obdobie od 20.7. do 19.11.2007, pričom dohodnuté nájomné za celú dobu nájmu vo výške 500.000 Sk (16.596,96 eura) zaplatila žalobkyňa žalovaným dňa 18.7.2007. Druhú nájomnú zmluvu uzatvorili sporové strany dňa 19.12.2007 na obdobie od 20.12.2007 do 19.3.2009. V tejto zmluve mali dohodnuté nájomné vo výške 1.000 Sk (33,19 eura) mesačne, pričom žalobkyňa vyplatila žalovaným v novembri 2007 ďalších 500.000 Sk (16.596,96 eura), čo potvrdili aj samotní žalovaní (viď napr. výpoveď žalovanej 1/ na pojednávaní dňa 12.4.2010, v rámci ktorej vypovedala, že žalobkyňa im zaplatila sumu 1.000.000 Sk). V oboch nájomných zmluvách bolo dohodnuté, že nájomca bude prenajaté priestory užívať „na
účely podnikania a bývania“ a že prenajímatelia súhlasia, aby nájomca vykonal také úpravy v prenajatom priestore, ktoré sú nevyhnutne potrebné na vykonávanie jeho činnosti, stavebné úpravy však mohol nájomca vykonať len so súhlasom prenajímateľov (podľa Prvej nájomnej zmluvy bol potrebný písomný súhlas, podľa Druhej nájomnej zmluvy písomná forma súhlasu potrebná nebola). V oboch nájomných zmluvách bolo zároveň uvedené, že všetky zmeny a doplnky zmlúv musia byť výlučne v písomnej forme. Obe nájomné zmluvy súd prvej inštancie posúdil ako nájomné zmluvy v zmysle § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka. Nakoľko predmetom nájmu boli aj nebytové priestory (bufet), v tejto časti nájmu aplikoval aj ustanovenia zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, ktorý však neobsahuje osobitnú právnu úpravu ohľadom nárokov pri skončení nájmu (s výnimkou § 13 tohto zákona, ktorý zodpovedá § 682 Občianskeho zákonníka), preto v celom rozsahu aplikoval všeobecnú právnu úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku (§ 667, § 682 a § 683 Občianskeho zákonníka). Obe nájomné zmluvy posúdil ako platné právne úkony, keďže obsahovali všetky podstatné obsahové náležitosti vyžadované Občianskym zákonníkom, resp. zákonom č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov.
14. Uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala zaplatenia sumy 35.443,16 eura, ktorá mala spočívať v zhodnotení predmetu nájmu - predmetných nehnuteľností vo vlastníctve žalovaných. Táto suma podľa žalobkyne pozostávala z vynaložených nákladov vo výške 19.901,80 eura a zo zhodnotenia nehnuteľností svojpomocnými prácami vo výške 15.541,36 eura. Vo vzťahu k tejto časti žalobou uplatneného nároku súd prvej inštancie dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané a žalobkyňa to ani netvrdila, že by sa žalovaní zaviazali k úhrade nákladov spojených so zmenami na predmete nájmu v zmysle § 667 ods. 1 druhej a tretej vety Občianskeho zákonníka. V takom prípade by žalobkyňa mala nárok len na zaplatenie protihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnota predmetu nájmu (v zmysle § 667 ods. 1 štvrtej vety Občianskeho zákonníka), avšak len za predpokladu, že žalovaní ako prenajímatelia dali súhlas so zmenou predmetu nájmu (so stavebnými úpravami, resp. rekonštrukciou).
15. V tejto súvislosti mal za to, že vykonaným dokazovaním bolo vyvrátené tvrdenie žalobkyne, že predmet nájmu po jeho prevzatí nebol spôsobilý na dohodnuté užívanie, keď žalovaní v konaní predložili listinné dôkazy z ktorých vyplynulo, že rodinný dom a bufet (predmet nájmu) boli v roku 2002, resp. 2003 riadne skolaudované (stavebné úpravy na rodinnom dome boli riadne ohlásené) a žalovaní mali všetky potrebné súhlasy od štátnych inštitúcií a mali uzatvorené zmluvy s dodávateľmi služieb. Takisto zo svedeckých výpovedí svedkov A.Š. A. G. D. R. (ktorí v bufete pracovali pre žalovaných) vyplynulo, že predmet nájmu (bufet i rodinný dom) bol spôsobilý na užívanie a bol prevádzkovaný až do jeho odovzdania žalobkyni. Zároveň dodal, že ak by aj predmet nájmu nebol spôsobilý na dohodnuté užívanie, neznamenalo by to, že žalobkyňa mala právo na predmete nájmu vykonať stavebné úpravy. Zdôraznil, že pokiaľ prenajímateľ odovzdá predmet nájmu v stave nespôsobilom na dohodnuté alebo obvyklé užívanie, nájomca môže od nájomnej zmluvy odstúpiť (§ 679 ods. 1 Občianskeho zákonníka) alebo môže od prenajímateľa žiadať, aby predmet nájmu uviedol do užívaniaschopného stavu. Nájomca je povinný oznámiť prenajímateľovi bez zbytočného odkladu potrebu opráv (§ 668 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a len ak prenajímateľ bez zbytočného odkladu neobstaral opravu, môže nájomca opravu vykonať sám a požadovať od prenajímateľa náhradu nákladov (§ 669 Občianskeho zákonníka), avšak žalobkyňa nič také v konaní netvrdila a ani nepreukázala, preto na vykonanie stavebných úprav na predmete nájmu žalobkyňa ako nájomca potrebovala súhlas od žalovaných ako prenajímateľov, v zmysle § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
16. Vo vzťahu k súhlasu žalovaných s vykonávaním zmien na predmete nájmu v zmysle § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka mal súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že ústny, resp. prinajmenšom konkludentný súhlas žalovaných s rekonštrukciou nehnuteľností bol daný. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané v akom časovom období boli stavebné úpravy predmetu nájmu vykonávané. Zo žalobkyňou predložených pokladničných blokov a faktúr vyplynulo, že časť stavebného materiálu bola zakúpená za trvania prvej nájomnej zmluvy a časť za trvania druhej nájomnej zmluvy. Pokiaľ by došlo k vykonaniu určitých zmien na predmete nájmu už za trvania Prvej nájomnej zmluvy, vychádzal z toho, že prinajmenšom konkludentný súhlas s uskutočnením zmien žalobkyňa musela mať, keďže žalovaní s ňou uzatvorili aj Druhú nájomnú zmluvu. V oboch nájomných zmluvách je pritom uvedené, že predmet nájmu sa odovzdával protokolárne - o odovzdaní a prevzatí predmetu nájmu bola spísaná zápisnica, v ktorej bol zachytený stav predmetu nájmu a jeho zariadenia, žalovaným teda musel byť známy stav predmetu nájmu pri podpise Druhej nájomnej zmluvy.
Poznamenal, že pokiaľ by žalovaní so stavebnými úpravami nesúhlasili, je možné vychádzať z toho, že by so žalobkyňou Druhú nájomnú zmluvu neuzatvorili. Aj keď bol podľa Prvej nájomnej zmluvy potrebný písomný súhlas so stavebnými úpravami, ide o písomnú formu vyžadovanú dohodou účastníkov zmluvy, jej nedodržanie teda nemalo za následok absolútnu neplatnosť, ale neplatnosť relatívnu (§ 40a v spojení s § 40 Občianskeho zákonníka); žalovaní pritom v konaní netvrdili a ani nedokazovali, že by sa relatívnej neplatnosti tohto úkonu dovolávali. Doplnil, že z predložených listinných dôkazov (pokladničné bloky a najmä faktúra č. X/XXXX/H, M. D. XX.X.XXXX, vystavená J. F.) však vyplynulo, že väčšina stavebných úprav bola vykonaná za trvania Druhej nájomnej zmluvy, podľa ktorej sa nevyžadovala písomná forma súhlasu so stavebnými úpravami. Aj vo vzťahu k týmto stavebným úpravám mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že žalobkyňa mala ústny (konkludentný) súhlas od žalovaných na vykonanie stavebných úprav na predmete nájmu. Vychádzal pritom najmä zo svedeckých výpovedí, keď svedok J. F. vo svojej výpovedi uviedol, že pri vykonávaní stavebných úprav videl žalovaného 2/ päť či šesťkrát a raz s ním aj komunikoval kvôli elektrickým obvodom, svedok D. R. v rámci svojej výpovede uviedol, že viackrát videl a počul, ako sa žalovaný 2/ bavil s pánom U. Y. (manželom žalobkyne) o rekonštrukcii rodinného domu. Taktiež svedok G. Y. Y.. vypovedal, že ako pravidelný návštevník pohostinstva videl, ako sa žalovaný 2/ rozpráva so žalobkyňou alebo pánom Y. o tom, aké sa urobili stavebné práce a čo sa ešte bude robiť a aj svedkyňa H. J. vypovedala, že žalovaný 2/ občas do pohostinstva prišiel a raz počula, ako sa s pánom Y. bavil o tom, G. Y. nerobili plot, ale aby radšej opravovali v dome, aby dostali úver (tento detail vo svojej výpovedi potvrdil aj svedok Y.). Z výpovede svedka U. Y. vyplynulo, že sa so žalovaným 2/ opakovane rozprával o rekonštrukcii, pričom žalovaný 2/ mu ukazoval, ako je robená voda, resp. kúrenie, rozvody a pod. Takisto potvrdil, že žalovaný 2/ chodieval do bufetu, na dvor i do rodinného domu, teda videl prebiehajúcu rekonštrukciu, o ktorej sa s ním svedok aj radil.
17. Súd prvej inštancie bol názoru, že skutočnosť, že žalovaní o prebiehajúcich stavebných úpravách na predmete nájmu museli vedieť, vyplýva aj z logiky veci: zo svedeckých výpovedí vyplýva, že stavebné úpravy prebiehali po dobu niekoľkých mesiacov, boli viditeľné aj zvonku (napr. úprava fasády rodinného domu, vonkajšie schodisko, plot, vybetónovaná plocha, prístavba k rodinnému domu), pričom žalovaní (prinajmenšom žalovaný 2/) tam v tom čase pravidelne chodili, teda museli vedieť o tom, že na predmete nájmu prebiehajú stavebné úpravy a s týmito museli byť prinajmenšom uzrozumení, keďže voči nim nenamietali ani nezakročili (v konaní nebolo nič také preukázané a žalovaní to ani netvrdili). Poukázal na to, že je ťažko možné uveriť tomu, že by žalovaný 2/ o týchto skutočnostiach neinformoval žalovanú 1/, preto neuveril výpovediam žalovaných, že na vykonanie stavebných úprav nedali súhlas a ich výpoveď v tejto časti posúdil ako účelové klamstvo. Doplnil, že pokiaľ žalovaní v rámci procesnej obrany namietali, že súhlas s vykonaním stavebných úprav mohol dať nanajvýš žalovaný 2/, nie však žalovaná 1/, ak by to aj bola pravda, tak v zmysle § 40a v spojení s § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka ide o relatívnu neplatnosť, ktorej sa druhý z manželov musí dovolať, avšak nič také v konaní nebolo preukázané a žalovaní to ani netvrdili. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že žalobkyňa mala na vykonanie stavebných úprav na predmete nájmu súhlas od žalovaných.
18. Dodal, že žalovaní síce dali súhlas so stavebnými úpravami na predmete nájmu, v konaní ale nebolo preukázané (a žalobkyňa to ani netvrdila), že by sa žalovaní zaviazali k úhrade nákladov s tým spojených. V takom prípade by žalobkyňa mala v zmysle § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka nárok len na zaplatenie protihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnota veci. V konaní ale nebolo preukázané, že by žalobkyňa vykonanými stavebnými úpravami zhodnotila predmetné nehnuteľnosti oproti pôvodnému stavu. Znaleckým posudkom súdom ustanoveného znalca Z.. R. Y. Č.. XX/XXXX bolo preukázané len to, že žalobkyňa na stavebné práce a materiál vynaložila náklady vo výške 19.839 eur, avšak vynaložené náklady automaticky nezodpovedajú zhodnoteniu nehnuteľností. Tieto náklady totiž mohli byť vynaložené aj neodborne a v konečnom dôsledku mohli hodnotu predmetných nehnuteľností aj znížiť, žalobkyňa však na preukázanie svojich tvrdení nenavrhla vykonanie žiadneho ďalšieho dôkazu. Súd prvej inštancie preto konštatoval, že v konaní neuniesla dôkazné bremeno ohľadom preukázania rozhodujúcej skutočnosti, že predmetné nehnuteľnosti zhodnotila o sumu 35.443,16 eura. Žalobkyňa síce tvrdila, že svojpomocnými prácami došlo k zhodnoteniu nehnuteľností v celkovej výške 15.541,36 eura, toto svoje tvrdenie však žiadnym spôsobom nepreukázala.
19. Vykonaným dokazovaním mal naopak za preukázané, že predmetné stavebné úpravy boli vykonané neodborne a v konečnom dôsledku viedli k znehodnoteniu nehnuteľností vo vlastníctve žalovaných.
Zo znaleckého posudku Z.. R. Y. Č.. XX/XXXX vyplynulo, že žalobkyňa vykonala stavebné úpravy bez projektovej dokumentácie, bez stavebného povolenia, svojpomocne a bez prítomnosti stavebného dozoru, teda v rozpore so stavebným zákonom. Zo znaleckého posudku Z.. J. R. Č.. XX/XXXX, zo dňa 22.3.2009 (predloženého žalovanými) vyplynulo, že nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaných boli poškodené v dôsledku neodborných zásahov do samotnej stavby, pričom nevyhnutné práce potrebné na uvedenie nehnuteľností do pôvodného stavu (výška spôsobenej škody) podľa priloženého rozpočtu predstavujú čiastku 24.586,58 eura s DPH. Znalec v posudku skonštatoval, že žalobkyňou boli vykonané také zásahy, ktoré znehodnotili nehnuteľnosť a je potrebné ich zlikvidovať a tak uviesť nehnuteľnosť do pôvodného stavu: oplotenie zo zadnej strany pozemku bolo zrealizované žalobkyňou na susednom pozemku, ktorého majiteľ trvá na jeho zbúraní a znovapostavení na hranicu pozemkov; schodisko, ktoré vedie do podkrovia rodinného domu, je taktiež postavené čiastočne na cudzom pozemku; žalobkyňou vybudované betónové plochy negatívne ovplyvňujú rodinný dom vo vlhkosti obvodových múrov, ktoré sú úplne plesnivé z dôvodu vysokej vlhkosti v murive spôsobenej práve betónovými spevnenými plochami; žalobkyňou vybudovaný prístrešok medzi rodinným domom a bufetom nemal pri jeho realizácii povolenie majiteľa a treba ho rozobrať; žalobkyňou poškodené omietky, obklady a podlahové konštrukcie bude potrebné dať do pôvodného stavu; po žalobkyni ako nájomcovi zostal vo vnútornom priestore neporiadok, odpad z podnikateľskej činnosti, ktorý bude potrebné zlikvidovať a celý dezinfikovať vzhľadom na výskyt hlodavcov, ktoré využili tento stav po ukončení nájmu, pričom aj z fotografií pripojených k tomuto znaleckému posudku je zrejmé, že obvodové múry a steny rodinného domu zatekali a v dôsledku toho splesniveli. Súd prvej inštancie poukázal na to, že o znehodnotení predmetných nehnuteľností svedčí aj potvrdenie realitnej kancelárie BROKER REALITY, s. r. o., zo dňa 23.2.2012 a kúpna zmluva uzavretá s J. U., ako aj čestné prehlásenie J. U. zo dňa 3.11.2014. Z týchto dokladov vyplýva, že realitná kancelária nevedela nehnuteľnosti predať z dôvodu, že na nich boli vykonané neodborné stavebné úpravy, resp. že kúpna cena za nehnuteľnosti bola znížená zo sumy 200.000 eur na sumu 145.000 eur z dôvodu zistených závažných závad na technickom stave nehnuteľností, ktorých odstránenie si vyžaduje predpokladané náklady v minimálnom rozsahu 55.000 eur.
20. K nároku, ktorým sa žalobkyňa v konaní domáhala zaplatenia sumy 16.099,05 eura so zákonným úrokom z omeškania, titulom vydania bezdôvodného obohatenia, súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa konkrétne sa domáhala vrátenia zálohy na kúpnu cenu za nehnuteľnosti z dôvodu, že nedošlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy a k prevodu vlastníckeho práva na žalobkyňu s tým, že žalovaným zaplatila sumu 16.596,96 eura ako zálohu na kúpnu cenu, ktorú jej nevrátili, pričom z tejto sumy odpočítala sumu 497,91 eura spočívajúcu v nezaplatenom nájomnom za užívanie nehnuteľností (vo výške 1.000 Sk mesačne) za obdobie od 20.12.2007 do 19.3.2009. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobkyňa dňa 21.11.2007 uhradila žalovaným sumu 500.000 Sk (16.596,96 eura) ako zálohu (preddavok) na kúpnu cenu za nehnuteľnosti. Dôvodil, že žalovaní síce popreli pravosť súkromnej listiny - dodacieho listu č. 21.XI. (v ktorom mala žalovaná 1/ potvrdiť prevzatie zálohy za dom a bufet), nepopreli však pravdivosť skutočnosti uvedenej v tejto súkromnej listine. Naopak, obaja žalovaní vo svojich výpovediach potvrdili, že žalobkyňa im zaplatila dvakrát sumu 500.000 Sk, táto skutočnosť teda bola nesporná. Žalovaní vo svojich vyjadreniach (napr. vyjadrenie zo dňa 6.8.2021) takisto potvrdili, že žalobkyňa sumu 500.000 Sk zaplatila ako zálohu na kúpnu cenu, keď táto skutočnosť vyplýva aj zo žalovanými predloženej ponuky na predaj nehnuteľností zo dňa 19.3.2009, v ktorej je uvedené, že žalobkyňou „vopred uhradená čiastka v prípade kúpy predmetu ponuky bude čiastočne použitá na čiastočnú úhradu kúpnopredajnej ceny“. Takisto žalobkyňa a svedok U. Y. (manžel žalobkyne) vo svojich výpovediach uviedli, že predmetnú sumu zaplatili ako zálohu na kúpnu cenu.
21. Uviedol, že žalovaní sa v konaní bránili tvrdením, že medzi nimi a žalobkyňou bola popri písomnej Druhej nájomnej zmluve uzavretá aj osobitná ústna dohoda, v zmysle ktorej bolo dohodnuté, že: a) v prípade neskoršej (budúcej) kúpy predmetu nájmu žalobkyňou ako kupujúcou sa suma 16.596,96 eura započíta v celej výške na úhradu časti kúpnej ceny predmetu nájmu; b) v prípade, že by ku kúpe predmetu nájmu žalobkyňou nedošlo (najneskôr do skončenia jej užívania predmetu nájmu), dôjde k zvýšeniu nájomného za užívanie predmetu nájmu za celú skutočnú dobu užívania predmetu nájmu žalobkyňou, a to o sumu 16.596,96 eura, pričom na takto zvýšené nájomné sa započíta žalobkyňou vyplatená suma 16.596,96 eura. V nadväznosti na uvedené konštatoval, že žalovaní svoje tvrdenie o existencii takejto osobitnej ústnej dohody nepreukázali, teda ohľadom tejto rozhodujúcej skutočnosti neuniesli svoje dôkazné bremeno. Poukázal na skutočnosť, že tvrdenia žalovaných ohľadom tejto skutkovej okolnosti boli v priamom rozpore s výpoveďami žalobkyne a svedka U. Y. (manžela žalobkyne).
Žalovaní však vo svojich vyjadreniach (a výpovediach) už raz preukázateľne zavádzali, keď tvrdili, že nedali súhlas na stavebné úpravy predmetu nájmu, resp. že o týchto stavebných úpravách ani nevedeli, čo znížilo vierohodnosť ich tvrdení. Súd hodnotí dôkazy podľa svojej (voľnej) úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom je povinný starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Argumentoval, že pokiaľ žalovaní klamali ohľadom jednej skutočnosti, nie je vylúčené, že zavádzali aj ohľadom inej rozhodujúcej skutočnosti, preto neuveril tvrdeniam žalovaných v tejto časti, ale naopak pri ustálení skutkového stavu vychádzal z výpovedí žalobkyne a svedka U. Y.. V tomto kontexte vyhodnotil procesnú obranu žalovaných ohľadom existencie osobitnej ústnej dohody ako nepravdivú, resp. ako neskôr vytvorenú legendu za tým účelom, aby nemuseli žalobkyni zloženú zálohu vrátiť.
22. Dal do pozornosti, že výpovede žalovaných sú v priamom rozpore s písomnou Druhou nájomnou zmluvou, v ktorej sa žiadna takáto osobitná dohoda o zvýšení nájomného a o započítaní zálohy na takto zvýšené nájomné nenachádza. Táto nájomná zmluva pritom obsahuje doložku, že všetky jej zmeny alebo doplnky musia byť výlučne v písomnej forme. Nedodržanie písomnej formy vyžadovanej dohodou účastníkov ma síce za následok „iba“ relatívnu neplatnosť (§ 40a Občianskeho zákonníka), v tomto prípade to však oslabilo hodnovernosť tvrdení žalovaných. Zdôraznil, že to boli práve žalovaní, ktorí koncipovali text oboch nájomných zmlúv a teda im nič nebránilo v tom, aby do textu zakomponovali aj túto údajnú osobitnú dohodu o zvýšení nájomného, resp. aby túto osobitnú dohodu uzatvorili vo forme písomného dodatku k nájomnej zmluve. Z vykonaného dokazovania pritom vyplynulo, že žalobkyňa zálohu vo výške 500.000 Sk zaplatila ešte pred podpisom Druhej nájomnej zmluvy, ktorá bola podpísaná až dňa 19.12.2007. Neexistoval preto žiaden rozumný dôvod, ktorý by bránil tomu, aby táto osobitná dohoda bola zahrnutá do textu zmluvy, pričom žalovaní tento logický rozpor žiadnym spôsobom nevysvetlili a neuviedli ani žiadne konkrétne skutkové tvrdenia ohľadom spôsobu uzatvorenia tejto údajnej osobitnej ústnej dohody (miesto, čas a ďalšie skutkové okolnosti), ktoré by umožňovali ich tvrdenie verifikovať alebo naopak vyvrátiť (ďalším dokazovaním).
23. Dodal, že žalovaní v tejto súvislosti poukazovali na znenie písomnej ponuky na predaj nehnuteľností zo dňa 19.3.2009, z ktorého mala podľa ich názoru vyplývať existencia tvrdenej osobitnej ústnej dohody medzi sporovými stranami. Upriamil pozornosť na to, že táto ponuka bola koncipovaná výlučne žalovanými, a to navyše až približne 16 mesiacov po zložení zálohy žalobkyňou a po podpise nájomnej zmluvy. Žalovaní túto ponuku napísali v čase, keď už nájomný vzťah končil (ponuka je datovaná dňa 19.3.2009, ktorý bol zároveň posledným dňom nájomného vzťahu), teda v čase, keď už medzi žalobkyňou a žalovanými existovali rozpory a bolo možné predpokladať, že žalobkyňa predmetné nehnuteľnosti od žalovaných za ponúknutých podmienok neodkúpi. Žalobkyňa v rámci svojej výpovede totiž uviedla, že už skôr sa žalovaný 2/ vyjadroval, že bude chcieť 6.000.000 Sk, čo oni neakceptovali a preto mali na konci doby nájmu už vysťahované svoje veci z rodinného domu. Nie je preto vylúčené, že žalovaní text tejto ponuky koncipovali s tým cieľom, aby spätne „zlegalizovali“ prijatú zálohu vo výške 500.000 Sk. Zdôraznil, že text tejto ponuky je neurčitý a zmätočný: nie je z neho zrejmé, aká vopred uhradená čiastka (v akej výške) bude použitá v akom rozsahu („čiastočne“) na úhradu kúpnej ceny a ani čo to presne znamená; žalovaní totiž na jednej strane uviedli, že táto čiastka bude čiastočne započítaná na čiastočnú úhradu kúpnej ceny, na druhej strane ale uviedli, že to znamená, že žalobkyni v prípade kúpy predmetu nájmu odpustia riadne nájomné za obdobie od 20.12.2007 do 19.3.2009. Z tejto ponuky takisto nie je zrejmé, čo sa myslí „riadnym nájomným“, pričom dospel k záveru, že ani táto listina nepreukazuje existenciu osobitnej ústnej dohody tak, ako to tvrdili žalovaní.
24. K obrane žalovaných spočívajúcej v tvrdení, že by nikdy nepristúpili na tak nízke nájomné (1.000 Sk mesačne) poukázal na to, že v rozpore s ich tvrdením je samotné znenie písomnej nájomnej zmluvy, ktoré navrhli práve žalovaní a ktoré následne aj podpísali, teda boli týmto svojím prejavom vôle aj viazaní. Sporové strany neboli pri dojednaní výšky nájomného žiadnym spôsobom obmedzené a mohli si preto dojednať nájomné vo výške, ktorá sa odchyľuje od obvyklej (trhovej) ceny, pričom neprimerane nízka cena sama o sebe nemôže viesť k neplatnosti právneho úkonu z dôvodu rozporu s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 21.6.2016, sp. zn. III. ÚS 412/2016). Bol názoru, že nie je vylúčené, že tak nízke nájomné bolo dohodnuté s vidinou, že sporové strany aj tak uzatvoria v krátkom čase kúpnu zmluvu, čo podporovala aj zaplatená záloha vo výške 500.000 Sk, pričom nájomná zmluva sa uzatvorila len na prechodné obdobie do uzavretia kúpnej zmluvy (podobne vypovedal aj svedok U. Y.), avšak ani to by samé o sebe neznamenalo, že v prípade neuzatvorenia kúpnej zmluvy by žalovaní mali bez ďalšieho nárok započítať si zaplatenú zálohu na
kúpnu cenu na „zvýšené“ nájomné. K argumentácii žalovaných, že obe sumy vo výške 500.000 Sk žalovaná 1/ zdanila ako príjem z prenájmu nehnuteľností uviedol, že podľa predložených daňových priznaní za roky 2007-2009 žalovaná 1/ tieto sumy nezdanila v zdaňovacom období za rok 2007 (kedy obe sumy prijala), ale až v zdaňovacom období za rok 2008 a za rok 2009. Daňové priznanie za rok 2008 pritom bolo podané až dňa 27.3.2009 a daňové priznanie za rok 2009 až dňa 22.3.2010; obe teda boli podané v čase, keď už medzi sporovými stranami existoval spor. Bol preto názoru, že aj táto skutočnosť svedčí skôr o tom, že predmetná suma 500.000 Sk bola zaplatená ako záloha za kúpnu cenu a nie ako nájomné a že žalovaní sa následne snažili takto prijatú zálohu na kúpnu cenu „zlegalizovať“ ako nájomné.
25. Dôvodil, že aj keď žalovaní poukazovali na výpoveď svedka A. A., ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že si ako výčapník v bufete vypočul rozhovor medzi žalovanými a žalobkyňou a U. Y. o tom, že prenájom bude stáť asi 50.000 Sk mesačne a že žalovaný 2/ nedovolil U. Y. robiť stavebné úpravy na rodinnom dome, z výpovede svedka zároveň vyplynulo, že v bufete pracoval len do obdobia, kedy bufet prevzala žalobkyňa ako nový nájomca, teda do júla 2007 a neskôr, keď tam už nepracoval, sa bol v bufete niekoľkokrát pozrieť, keď išiel okolo. Svedok preto nemohol mať vedomosť o tom, aké rozhovory a dohody prebiehali medzi sporovými stranami neskôr - v čase až do uzatvorenia druhej nájomnej zmluvy v decembri 2007 (teda o päť mesiacov neskôr), keď o tomto období mohol mať len sprostredkované informácie od žalovaných. Súd prvej inštancie ďalej argumentoval, že zo svedkovej výpovede (a z jeho čestného vyhlásenia zo dňa 2.4.2009) však vyplýva, že k tomu časovému úseku nevypovedal, ale vypovedal len k obdobiu do júla 2007, keď takisto nevypovedal nič o tom, že by medzi sporovými stranami existovala ústna dohoda o zvýšení nájomného a o započítaní zaplatenej zálohy na takto zvýšené nájomné. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie nevyhodnotil výpoveď svedka ako relevantnú pre svoje rozhodnutie.
26. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu v časti o zaplatenie zhodnotenia predmetných nehnuteľností vo výške 35.443,16 eura so zákonným úrokom z omeškania vyhodnotil ako nedôvodnú. V časti uplatneného nároku na zaplatenie sumy 16.099,05 eura so zákonným úrokom z omeškania titulom vydania bezdôvodného obohatenia dospel k záveru, že žalovaní v konaní nepreukázali existenciu osobitnej ústnej dohody medzi sporovými stranami o zvýšení nájomného v prípade neuzavretia kúpnej zmluvy a o započítaní zálohy na kúpnu cenu vo výške 500.000 Sk (16.596,96 eura) na takto zvýšené nájomné. Vzhľadom na uvedené vyhodnotil platbu vo výške 500.000 Sk (16.596,96 eura) zo dňa 21.11.2007 ako platbu zálohy (preddavku) na kúpnu cenu v zmysle § 498 Občianskeho zákonníka. Keďže však k uzatvoreniu kúpnej zmluvy nakoniec nedošlo, žalovaným vznikla povinnosť vydať takto obdržanú sumu podľa zásad o vydaní bezdôvodného obohatenia. Poskytnutý preddavok totiž predstavuje bezdôvodné obohatenie vo forme plnenia z právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a takto získané bezdôvodné obohatenie sú žalovaní v zmysle § 456 Občianskeho zákonníka povinní vydať žalobkyni. Keďže splatnosť tejto pohľadávky nebola medzi stranami dohodnutá a ani nebola stanovená právnym predpisom, stala sa splatnou prvého dňa po tom, čo žalobkyňa požiadala žalovaných o vrátenie tejto sumy (§ 563 Občianskeho zákonníka). Dodal, že v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa výzvou zo dňa 26.6.2009 vyzvala žalovaných na zaplatenie (okrem iného) aj žalobou uplatnenej sumy 16.099,05 eura bezodkladne po doručení výzvy, ktorá bola doručená žalovanej 1/ dňa 7.7.2009. Keďže bežné veci týkajúce sa spoločných vecí (vrátane preberania poštových zásielok) môže vybavovať každý z manželov (§ 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka), stala sa pohľadávka v celom rozsahu (vo vzťahu k obom žalovaným) splatnou dňa 8.7.2009 (t. j. nasledujúci deň po doručení výzvy) a od nasledujúceho dňa (t. j. od 9.7.2009) boli žalovaní v omeškaní s plnením tohto peňažného dlhu v zmysle § 517 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka.
27. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie za použitia § 40 ods. 1, § 40a, § 145 ods. 1, ods. 2, § 451 ods. 1, ods. 2, § 456, § 458 ods. 1, § 498, § 517 ods. 1, ods. 2, § 563, § 663, § 664, § 665 ods. 1, § 667 ods. 1, ods. 2, § 682 a § 683 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb. zaviazal žalovaných zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne sumu 16.099,05 eura s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 16.099,05 eura od 11.7.2009 do zaplatenia a žalobu v časti uplatneného nároku na zaplatenie zhodnotenia predmetných nehnuteľností vo výške 35.443,16 eura s príslušenstvom zamietol. Dodal, že žalovaným uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 16.099,05 eura spoločne a nerozdielne, pretože v zmysle § 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú obaja manželia povinní spoločne a nerozdielne, pričom žalovaní boli v rozhodnom čase manželia a teda ide
o ich solidárny záväzok, keď na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že neskôr došlo k ich rozvodu a k vyporiadaniu ich bezpodielového spoluvlastníctva (či už dohodou, súdom alebo zo zákona), pretože vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov v zmysle § 149 Občianskeho zákonníka nemá vplyv na solidárny záväzok bývalých manželov, ktorý vznikol za trvania ich manželstva.
28. Poukázal na to, že podaním doručeným súdu dňa 6.8.2021 si žalovaní v zmysle § 147 a § 152 C. s. p. uplatnili voči žalobkyni ako kompenzačnú námietku (t. j. nie vzájomnú žalobu, ale len započítací prejav) nárok na zaplatenie sumy 51.400 eur titulom náhrady časti škody spôsobenej žalovaným na ich majetku (na predmetných nehnuteľnostiach) žalobkyňou jej užívaním predmetných nehnuteľností a jej neodbornými a nelegálnymi stavebnými úpravami nehnuteľností počas ich nájmu. K tomu uviedol, že na túto kompenzačnú námietku neprihliadol, pretože prípadný nárok žalovaných na náhradu škody v zmysle § 683 Občianskeho zákonníka zanikol (prekludoval) uplynutím lehoty šiestich mesiacov od vrátenia (prevzatia) predmetu nájmu (predmetných nehnuteľností). Ozrejmil, že v § 683 Občianskeho zákonníka je upravená situácia, keď nájomca nesplní svoju povinnosť vyplývajúcu mu z § 682 Občianskeho zákonníka, t. j. keď nevráti prenajatú vec v stave zodpovedajúcom dojednanému spôsobu užívania veci, resp. ak spôsob užívania nebol dohodnutý, v stave v akom ju prevzal, s prihliadnutím na obvyklé opotrebenie. Pod zneužitím veci sa rozumie také použitie veci, resp. nakladanie s vecou, ktoré sa prieči dohodnutému alebo obvyklému spôsobu užívania. Zodpovednosť nájomcu je objektívna, bez ohľadu na to, kto vec „zneužil“, t. j. či to bol on sám alebo tretia osoba. Lehota na uplatnenie tohto práva je zákonom ustanovená na šesť mesiacov, pričom ide o lehotu prekluzívnu, teda jej márnym uplynutím právo prenajímateľa na náhradu škody zaniká, keď právo musí byť v šesťmesačnej lehote uplatnené na súde, pričom k preklúzii práva súd prihliada z úradnej povinnosti, t. j. protistrana ju nemusí v konaní namietnuť. Keďže žalovaní si právo na náhradu škody v šesťmesačnej prekluzívnej lehote na súde neuplatnili (ale urobili tak až podaním doručeným súdu dňa 6.8.2021), došlo k preklúzii tohto ich prípadného práva a z uvedeného dôvodu na túto kompenzačnú námietku neprihliadol. Nad rámec uvedeného súd prvej inštancie poznamenal, že žalovaní v konaní ani nepreukázali predpoklady vzniku škody v uplatnenom rozsahu a to najmä výšku škody a príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním (zneužitím veci) a vznikom škody (poškodením alebo nadmerným opotrebením veci). Podľa žalovaných im bola spôsobená škoda spočívajúca v rozdiele medzi kúpnou cenou dohodnutou medzi sporovými stranami (vo výške 199.000 eur) a skutočnou kúpnou cenou, za ktorú nehnuteľnosti nakoniec predali (145.000 eur). Táto skutočnosť však sama o sebe v žiadnom prípade nepreukazuje vznik škody vo výške 54.000 eur, keďže (skutočnou) škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu, čo však žalovaní žiadnym spôsobom nepreukázali.
29. V súvislosti so žiadosťou žalovaných o uloženie povinnosti zaplatiť dlžnú sumu v splátkach vo výške 100 eur mesačne, prednesenú na pojednávaní dňa 19.10.2021, kedy uviedli, že žalovaná 1/ je invalidná dôchodkyňa (osoba s ťažkým zdravotným postihnutím) a žalovaný 2/ je starobný dôchodca, súd prvej inštancii uviedol, že tejto žiadosti nevyhovel, pretože na to neboli splnené podmienky. Ozrejmil, že v zmysle § 232 ods. 3 C. s. p. lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku, pričom v odôvodnených prípadoch môže súd určiť dlhšiu lehotu, pričom dospel k záveru, že žalovaní nepreukázali existenciu takých výnimočných okolností, ktoré by odôvodňovali určenie dlhšej lehoty na plnenie, keď skutočnosť, že žalovaná 1/ je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, resp. že žalovaný 2/ je starobným dôchodcom, ešte nehovorí nič o ich majetkových a príjmových pomeroch. Mal za to, že žalovaní nepreukázali, aké sú ich majetkové a príjmové pomery a nepreukázali ani len to, v akej výške je starobný dôchodok žalovaného 2/, teda nepreukázali, že ich majetková alebo sociálna situácia im nedovoľuje zaplatiť žalobou priznanú sumu v celosti a nepreukázali ani existenciu iných okolností, ktoré by odôvodňovali uloženie povinnosti zaplatiť sumu 16.099,05 eura s príslušenstvom v splátkach.
30. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p., keďže žalobkyňa bola v konaní úspešná v časti o zaplatenie sumy 16.099,05 eura a žalovaní boli v konaní úspešní v zamietnutej časti o zaplatenie 35.443,16 eura. Žalobkyňa mala teda v konaní úspech v rozsahu 31,23 % (podiel sumy 16.099,05 eura a sumy 51.542,21 eura) a vo zvyšku bola neúspešná a žalovaní mali v konaní úspech v rozsahu 68,77 % (podiel sumy 35.443,16 eura a sumy 51.542,21 eura) a vo zvyšku boli neúspešní. Rozdiel medzi úspechom žalovaných a úspechom žalobkyne tak predstavuje čistý úspech žalovaných v rozsahu 37,54 % (68,77 % - 31,23 %), preto rozhodol tak, že žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 37,54 %,
pričom o výške náhrady trov konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 C. s. p. po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
31. Proti vyhovujúcemu výroku rozsudku podali žalovaní 1/ a 2/ odvolanie a žiadali napadnutý rozsudok v napadnutom výroku zmeniť a žalobu v tejto časti zamietnuť, resp. zrušiť napadnutý výrok a v tejto časti vrátiť rozsudok súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov ich odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
32. Namietali, že na ich strane nemohlo dôjsť a ani nedošlo k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobkyne vo výške 16.099,05 eura nevrátením údajnej zálohy na kúpnu cenu predmetných nehnuteľností, čo súd prvej inštancie skutkovo nesprávne ustálil a na základe čoho dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a k samotnému rozhodnutiu o tejto časti nároku žalobkyne. Uviedli, že v článku II bod 1 nájomnej zmluvy zo dňa 15.7.2007 si dohodli nájomné vo výške 500.000 Sk (16.596,96 eura); doba nájmu bola dohodnutá od 20.7. do 19.11.2007, teda spolu 4 mesiace. Žalobkyňa zaplatila nájomné v celej výške tri dni po podpise Prvej nájomnej zmluvy, čo bolo potvrdené žalovanými osobitným podpisom na zmluve. Mesačné nájomné za jeden mesiac nájmu počas doby platnosti Prvej nájomnej zmluvy bolo tak určené dohodou zmluvných strán vo výške 4.149,24 eura, pričom žalobkyňa počas užívania predmetu nájmu prejavila vážny záujem o kúpu predmetu nájmu. V nájomnej zmluve zo dňa 19.12.2007 bolo nájomné dohodnuté v podstatne nižšej sume a to len vo výške 1.000 Sk (33,19 eura mesačne) a to výlučne z toho dôvodu, že žalobkyňa mala uhradiť (aj po podpise Druhej nájomnej zmluvy uhradila) na základe medzi stranami zmluvy súčasne uzavretej ústnej dohody, ďalšiu sumu 16.596,96 eura. Zotrvali na existencii osobitnej ústnej dohody (dopĺňajúcej predkupnú doložku v Druhej nájomnej zmluve) ohľadne sumy 16.596,96 eura vyplatenej zo strany žalobkyne po podpise Druhej nájomnej zmluvy, podľa ktorej bolo dohodnuté, že: a) pre prípad takto dohodnutej neskoršej (budúcej) kúpy predmetu nájmu žalobkyňou ako kupujúcou sa suma 16.596,96 eura mala započítať v celej výške na úhradu časti kúpnej ceny predmetu nájmu, b) pre prípad, že by ku kúpe predmetu nájmu žalobkyňou nedošlo (najneskôr do skončenia jej užívania predmetu nájmu), bolo dohodnuté zvýšenie nájomného za celú skutočnú dobu užívania a to o sumu 16.596,96 eura, pričom na takto zvýšené nájomné sa mala zo strany žalovaných započítať žalobkyňou vyplatená suma 16.596,96 eura. Dôvodili, že v konaní predložili viaceré listinné dôkazy (napr. Ponuka žalovaných na odkúpenie nehnuteľností, daňové priznania žalovanej 1/), ktoré priamo aj nepriamo preukazujú existenciu tejto dohody, rovnako aj písomné vyhlásenie pána A.. A. založené v súdnom spise a výpovede oboch žalovaných, ktoré však súd prvej inštancie bez ďalšieho skúmania a posúdenia ostatných skutočností vyhodnotil ako nepravdivé.
33. Taktiež namietali, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, keď odmietol žalovanými opakovane navrhovanú svedeckú výpoveď svedka A.. A. (bývalého zamestnanca žalovaných pracujúceho ako čašník v ich pohostinstve) ako nepotrebnú s odôvodnením, že počas obdobia platnosti obidvoch nájomných zmlúv menovaný svedok v predmetnom pohostinstve (bufete) nepracoval. Argumentovali, že Y. A.. A. od začiatku vedel o záujme žalobkyne predmetné nehnuteľnosti si prenajať a následne aj odkúpiť od žalovaných, nakoľko tento záujem opakovane deklarovala ešte ako pravidelný hosť pohostinstva v čase jeho prevádzkovania žalovanými a zároveň bol osobne prítomný na stretnutí žalobkyne a žalovaných, na ktorom bola nimi uzatvorená osobitná ústna dohoda dopĺňajúca predkupnú doložku v Druhej nájomnej zmluve, ktoré sa uskutočnilo v cukrárni na W. Q. T. R. U.. Poukázali na to, že na druhej strane súd prvej inštancie bez ďalšieho vyhodnotil výpovede a tvrdenia žalobkyne v konaní ako pravdivé a rovnako ako pravdivé bez ďalšieho vyhodnotil aj výpovede všetkých svedkov navrhnutých žalobkyňou a to napriek tomu, že zo samotných výpovedí týchto svedkov na pojednávaní vyplynulo, že sa jedná o osoby zainteresované a zaujaté z dôvodu ich priateľského vzťahu so žalobkyňou a s jej bývalým manželom a ktoré boli súčasne pravidelnými návštevníkmi („štamgastami“) pohostinstva, ktoré v predmete nájmu prevádzkovala žalobkyňa.
34. V tejto súvislosti dali do pozornosti, že znenie obidvoch uzatvorených nájomných zmlúv spísala so súhlasom žalobkyne žalovaná 1/, čo bolo v konaní aj preukázané, avšak túto skutočnosť súd prvej inštancie vyhodnotil na ťarchu žalovaných, keďže podľa jeho názoru osobitnú ústnu dohodu mala žalovaná 1/ zapracovať do Druhej nájomnej zmluvy. Namietali, že súd prvej inštancie nezohľadnil to, že žalovaná 1/ nemá právnické vzdelanie a že obidve zmluvy spisovala ako laik úpravou a doplnením voľne
prístupných vzorov nájomných zmlúv. Keďže osobitná dohoda zjavne len z dôvodu právnej neskúsenosti žalovanej 1/ nebola súčasťou Druhej nájomnej zmluvy, rozporovali záver súdu prvej inštancie, ktorý túto skutočnosť posúdil ako dôkaz toho, že osobitná dohoda nebola medzi nimi uzavretá a že bola žalovanými následne (dodatočne) po ukončení nájomného vzťahu so žalobkyňou účelovo tvrdená ako dôvod legalizujúci nevrátenie sumy 16.596,96 eura žalobkyni a to bez zohľadnenia nasledovných skutočností v prospech žalovaných: a) žalobkyňou predložený pochybný dodací list zo dňa 21.11. bez uvedenia roku na sumu 500.000 Sk vykazujúci viaceré znaky dodatočnej úpravy a pozmeňovania už existujúceho dokladu zo strany žalobkyne, zjavne za účelom dodatočného vyhotovenia listinného dôkazu, b) neplatenie dohodnutého nájomného žalovaným zo strany žalobkyne počas celej doby platnosti Druhej nájomnej zmluvy) zjavne aj s vedomím žalobkyne o tom, že na základe osobitnej ústnej dohody so žalovanými ňou vyplatená suma 16.596,96 eura pri podpise Druhej nájomnej zmluvy bude v prípade nevyužitia predkupného práva započítaná na riadne nájomné. Boli názoru, že ak by bolo pravdou, že v Druhej nájomnej zmluve bolo dohodnuté nájomné len vo výške 33,19 eura mesačne, žalobkyňa by nemala najmenší dôvod neuhrádzať takúto nízku sumu a túto neuhrádzala práve z dôvodu, že si bola plne vedomá osobitnej ústnej dohody a vedela, že suma 16.596,96 eura v prípade, že nehnuteľnosti od žalovaných nekúpi, bude započítaná na zvýšené nájomné a v prípade kúpy nehnuteľností bude započítaná na ich kúpnu cenu, c) zdanenie celého príjmu z nájmu žalovanou 1/ podľa Prvej nájomnej zmluvy, Druhej nájomnej zmluvy a podľa osobitnej ústnej dohody (t. j. vrátane sumy 16.596,96 eura ako zvýšeného nájomného) a to riadne a včas, vždy v príslušnom termíne pre podanie daňových priznaní pre daň z príjmov fyzických osôb za predchádzajúci kalendárny rok, t. j. príjem z Prvej nájomnej zmluvy a Druhej nájomnej zmluvy dosiahnutý v roku 2007 žalovaná 1/ uviedla v daňovom priznaní za rok 2007, podanom riadne do 31.3.2008 a v tomto termíne daň z neho zaplatila, príjem z Druhej nájomnej zmluvy dosiahnutý v roku 2008 uviedla v daňovom priznaní za rok 2008, podanom riadne do 31.3.2009 a v tomto termíne daň z neho zaplatila a príjem z Druhej nájomnej zmluvy s ohľadom na osobitnú ústnu dohodu, dosiahnutý v roku 2009, uviedla v daňovom priznaní za rok 2009, podanom riadne do 31.3.2010 a v tomto termíne daň z neho zaplatila, pričom predmetná suma 16.596,96 eura sa stala zdaniteľným príjmom až v marci 2009, kedy žalobkyňa na základe písomnej ponuky žalovaných zo dňa 19.3.2009 na odkúpenie nehnuteľností nevyužila dohodnutú predkupnú doložku a z nehnuteľností sa odsťahovala. Doplnili, že v zmysle osobitnej ústnej dohody táto suma do marca 2009 (kedy žalobkyňa nevyužila predkupnú doložku) nepredstavovala zdaniteľný príjem z nájmu nehnuteľností a preto ju žalovaná 1/ nemohla zdaniť ako príjem z nájmu v roku 2007 a to napriek tomu, že ju v tomto roku prijala od žalobkyne, keďže táto suma bola vyplatená žalobkyňou alternatívne a to ako záloha na kúpnu cenu prenajatých nehnuteľností, ak žalobkyňa tieto prenajaté nehnuteľnosti kúpi od žalovaných alebo ako suma navyšujúca dohodnuté nájomné v Druhej nájomnej zmluve, ak žalobkyňa tieto prenajaté nehnuteľnosti nekúpi a to do skončenia doby platnosti Druhej nájomnej zmluvy (t. j. do 19.3.2009). Žalovaní zotrvali na tom, že objektívne nemali dôvod v daňových priznaniach za príslušné daňové obdobie (nie účelovo dodatočne) priznávať príjem z nájomného vzťahu so žalobkyňou vo vyššie uvedenej sume zvýšeného nájomného, pokiaľ by medzi nimi a žalobkyňou skutočne neexistovala osobitná ústna dohoda, ktorá by ich na to neoprávňovala. V opačnom prípade by tak bezdôvodne zaplatili (odviedli) podstatne vyššiu daň z ich príjmov plynúcich z nájmu predmetných nehnuteľností. Mali za to, že ich osobitná ústna dohoda so žalobkyňou postačuje, že bude rešpektovaná a dodržaná aj zo strany žalobkyne, pričom ako laici bez právnického vzdelania nemali vedomosť o tom, že predmet ich osobitnej ústnej dohody môže byť zakomponovaný do Druhej nájomnej zmluvy bez toho, aby po prijatí tejto sumy túto museli zdaniť ako ich príjem z nájmu už za rok 2007 a vystaviť sa tak riziku nevrátenia tejto dane, resp. iných daňových či účtovných nezrovnalostí v prípade, že žalobkyňa v nasledujúcom období vyžije predkupnú doložku.
35. Opakovane poukázali na to, že žalobkyňa ako nájomca neuhradila časť nájomného vo výške 33,19 eura mesačne za 15 mesiacov doby trvania nájmu, spolu vo výške 497,91 eura, ktorú až po skončení užívania predmetu nájmu dodatočne jednostranne započítala na časť z ňou zaplatenej sumy 16.596,96 eura. Taktiež neuhradila nedoplatky na úhradách za služby spojené s užívaním predmetu nájmu vyčíslenými a zdokladovanými v konaní spolu vo výške 1.657,02 eura, na úhradu ktorých bola aj žalovanými vyzvaná vo forme písomného vyúčtovania. Zdôraznili, že po aplikácii zvýšenia nájomného na základe podmienok dohodnutých v osobitnej ústnej dohode, predstavovalo mesačné nájomné za užívanie predmetu nájmu žalobkyňou ako nájomcom viac ako len primeranú a obvyklú sumu 33,19 eura + 1.106,46 eura, keď neexistoval a ani objektívne nemohol existovať žiadny racionálny dôvod prenajímať žalobkyni predmet nájmu za neprimerane nízke nájomné (len vo výške 33,19 eura) počas doby platnosti Druhej nájomnej zmluvy, pokiaľ by skutočne nebola medzi stranami sporu ako zmluvnými
stranami uzavretá osobitná ústna dohoda. Súdu prvej inštancie vytkli, že tieto skutočnosti vôbec nezohľadnil, pričom všetky tieto argumenty vyhodnotil ako nedostačujúce a účelové a toto rozhodnutie odôvodnil len konštatovaním, že žalovaným nič nebránilo vniesť ich osobitnú ústnu dohodu do textu Druhej nájomnej zmluvy, pričom súčasne v odôvodnení konštatoval, že takáto ústna dohoda v zmysle Občianskeho zákonníka nie je absolútne neplatná, t. j. nie je medzi zmluvnými stranami neprípustná. Argumentovali, že to znamená, že laický prístup a zmluvná neskúsenosť na strane žalovaných pri uzatváraní obidvoch nájomných zmlúv a dodržiavanie osobitnej ústnej dohody s vierou, že ju bude dodržiavať aj žalobkyňa, nemôže byť na ťarchu žalovaných. Keďže suma 16.596,96 eura bola hradená v zmysle ústnej dohody strán sporu uzavretej v čase podpisu Druhej nájomnej zmluvy, nejedná sa o plnenie bez právneho dôvodu v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka a na strane žalovaných tak nedošlo k bezdôvodnému obohateniu sa na úkor žalobkyne.
36. Ohradili sa proti záveru súdu prvej inštancie, že klamali o existencii osobitnej ústnej dohody, keď mali už raz klamať o tom, že neudelili predchádzajúci súhlas žalobkyni na stavebné úpravy rodinného domu tvoriaceho spolu so stavbou pohostinstva (bufetu) predmet nájmu obidvoch nájomných zmlúv, pričom argumentovali, že tento záver nie je podložený žiadnym relevantným dôkazom. Odmietli, že by v konaní klamali a že by to mal súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním za preukázané. Trvali na tom, že žalobkyni vedome neudelili predchádzajúci súhlas na stavebné úpravy rodinného domu, keď poukázali na to, že aj súd prvej inštancie konštatoval, že udelenie súhlasu získala žalobkyňa len konkludentnými prejavmi žalovaného 2/, ktorý sa pri preberaní žalobkyňou uhrádzaných mesačných platieb za energie a služby spojené s nájmom rozprával so žalobkyňou a s jej bývalým manželom a to aj o technických a stavebných veciach, avšak jeho vysvetlenia a odporúčania na vylepšenie vzhľadu interiéru však podľa laického názoru žalovaných nemohlo byť považované za udelenie súhlasu prenajímateľa s rozsiahlymi stavebnými úpravami rodinného domu vykonanými následne zo strany žalobkyne ako nájomcu. Dodali, že až do vyjadrenia predbežného právneho názoru súdu prvej inštancie boli presvedčení, že takýmto spôsobom udeliť nájomcovi platný súhlas so stavebnými úpravami predmetu nájmu nie je možné, preto záver súdu prvej inštancie o tom, že klamali o neudelení súhlasu žalobkyni na stavebné úpravy predmetu nájmu považovali za neopodstatnený.
37. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaných 1/ a 2/ navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a vo vzťahu k vyhovujúcej časti napadnutého rozsudku uviedla, že tento považuje za zákonný a dostatočne precízne odôvodnený a v plnom rozsahu sa stotožnila s argumentáciou súdu prvej inštancie. Dodala, že argument žalovaných o tom, že súd prvej inštancie nevykonal všetky dôkazy navrhnuté žalovanými považuje za nesprávny, keď zo všeobecnej praxe súdov, ale aj rozsiahlej judikatúry Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR je všeobecne známe, že zo žiadnej dikcie zákona súdu nevyplýva výslovná povinnosť vykonať v rámci dokazovania všetky stranami navrhované dôkazy. Súd pri vykonávaní dokazovania postupuje síce predovšetkým na základe návrhov strán sporu, avšak tieto návrhy vyhodnocuje podľa vlastnej úvahy, sám rozhoduje, ktoré dôkazy vykoná a rovnako úvahe súdu podlieha aj vyhodnotenie informácií získaných vykonanými dôkazmi jednotlivo ako aj vo vzájomnej súvislosti. Dôvodila, že subjektívna nespokojnosť žalovaných s tým, že súd prvej inštancie nevyhovel všetkým návrhom žalovaných na vykonanie dokazovania ešte nemôže byť automatickým dôvodom na nesprávnosť a nezákonnosť súdneho rozhodnutia. Poukázala na to, že k samotnému svedkovi A. A. sa dostatočným spôsobom vyjadril aj samotný súd prvej inštancie v odseku 55 napadnutého rozsudku, kde nevykonanie dôkazu výsluchom svedka aj dostatočným a logickým spôsobom odôvodnil.
38. K námietke vadného zistenia skutkového deja a následného právneho posúdenia uviedla, že žalovaní napriek rozsiahlosti svojho odvolania v zásade len v podstatnej miere zopakovali svoju argumentáciu, ktorú predniesli už aj na súde prvej inštancie a prakticky len zdôraznili, že sa s posúdením súdu nestotožňujú. Zdôraznila, že objektívnym faktom je, že nepreukázali existenciu údajnej osobitnej ústnej dohody, tvrdenie o existencii ktorej považuje za výslovnú fabuláciu a legendu žalovaných, ktorou sa snažia docieliť úspech v spore, avšak nezákonným a dôkazmi nepodloženým spôsobom. Ako právne irelevantnú vyhodnotila snahu žalovaných ospravedlniť, že táto údajná osobitná ústna dohoda nebola pretavená aj do písomnej zmluvy, ktorú pripravovali samotní žalovaní a to len z dôvodu, že nemajú osobitné právnické vzdelanie a to s ohľadom na zásadu, že neznalosť zákona neospravedlňuje. Poukázala na záver súdu prvej inštancie, ktorý správne uviedol, že pokiaľ bola prax medzi žalobkyňou a žalovanými dlhodobo zaužívaná tak, že všetky zmluvné vzťahy si vzájomne upravovali písomnou formou a navyše Druhá nájomná zmluva obsahovala výslovnú doložku, že všetky jej ďalšie zmeny alebo doplnky
musia byť výlučne v písomnej forme, javí sa nanajvýš nelogické a zavádzajúce, že by o tak zásadnom zmluvnom dojednaní akým by bola údajná ústna zmluva uzatvorená medzi stranami sporu, neexistovala aj písomná zmienka. Bola názoru, že žalovaným nič nebránilo údajnú ústnu zmluvu zakomponovať do písomného vyhotovenia zmluvy. Obranu žalovaných a fabuláciu o údajnej ústnej zmluve preto považovala za vyslovene účelovú, s cieľom vyhnúť sa plneniu. Vzhľadom k mimoriadne precíznemu odôvodneniu rozsudku, s poukazom na to, že podstatná časť odvolania žalovaných predstavuje len zopakovanie už viackrát prezentovanej argumentácie v konaní pred súdom prvej inštancie a s prihliadnutím na fakt, že od podania žaloby uplynulo vyše 12 rokov, v záujme hospodárnosti konania v ďalšom zotrvala na všetkých v konaní doposiaľ prezentovaných písomných i ústnych vyjadreniach.
39. Žalovaní 1/ a 2/ v odvolacej replike uviedli, že sa nestotožňujú s vyjadrením žalobkyne o vecnej správnosti a zákonnosti rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti. Zopakovali celú argumentáciu uvedenú v podanom odvolaní, nad rámec ktorej zdôraznili len skutočnosť, že keď v Prvej nájomnej zmluve si na dobu 4 mesiace trvania nájmu dohodli nájomné spolu vo výške 500.000 Sk, t. j. 16.596,96 eura (čo predstavuje mesačne sumu 4.149,24 eura), nemali okrem uzatvorenej osobitnej ústnej dohody iný racionálny dôvod, aby si v Druhej nájomnej zmluve dohodli nájomné už len vo výške 1.000 Sk (33,19 eura) mesačne. Poukázali na to, že pokiaľ by neexistovala osobitná ústna dohoda ohľadne alternatívneho použitia sumy 16.596,96 eura, tak by v prípade neuzavretia kúpnej zmluvy na predmet nájmu boli povinní vrátiť túto sumu (vyplatenú len ako zálohu na kúpnu cenu) žalobkyni a žalobkyňa by tak užívala predmet nájmu počas doby platnosti Druhej nájomnej zmluvy za mesačné nájomné vo výške len 33,19 eura (t. j. nižšie o 4.116,05 eura oproti mesačnému nájomnému podľa Prvej nájomnej zmluvy) + úhrady za služby a plnenia spojené s predmetom nájmu a ich konanie by tak nebolo racionálne, rozumné a ani efektívne, postrádalo by elementárnu logiku, racionalitu a zdravý rozum a to s ohľadom na všeobecnú hodnotu predmetu nájmu v rozhodnom období, ako aj na jeho polohu v širšom centre Bratislavy, s čím sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal.
40. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaných 1/ a 2/ bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.9.2023 (§ 387 ods. 1, § 219 ods. 3 C. s. p.).
41. Podanou žalobou sa žalobkyňa titulom bezdôvodného obohatenia domáhala od žalovaných zaplatenia sumy 35.443,16 eura s príslušenstvom ako nákladov vynaložených v súvislosti so zhodnotením nehnuteľností vo vlastníctve žalovaných a zároveň sa domáhala zaplatenia sumy 16.099,05 eura s príslušenstvom ako nevrátenej zálohy na kúpnu cenu. Keďže žalovaní odvolaním napadli len výrok, ktorým súd prvej inštancie v plnom rozsahu vyhovel nároku žalobkyne na zaplatenie nevrátenej zálohy na kúpnu cenu, odvolací súd podrobil prieskumu len napadnutú časť rozsudku súdu prvej inštancie.
42. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
43. Pretože odvolací súd sa plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov. Vo vzťahu k podstatným odvolacím tvrdeniam žalovaných týkajúcim sa nesprávnych skutkových zistení vo vzťahu k existencii osobitnej ústnej dohody popri nájomnej zmluve zo dňa 19.12.2007, ako aj právneho posúdenia bezdôvodného obohatenia sa žalovaných formou plnenia z právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol odvolací súd podotýka, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na komplexné a správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k vyhoveniu žalobe v napadnutej časti.
44. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na relevantnosť tvrdení žalovaných z hľadiska skutočností uvádzaných na ich obranu. S argumentami
žalovaných sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia veľmi precízne vysporiadal, uviedol prečo na ne neprihliadol a jasne a výstižne poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia.
45. V nadväznosti na námietku žalovaných, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam o nepreukázaní existencie osobitnej ústnej dohody medzi žalobkyňou a žalovanými k zmluve o nájme zo dňa 19.12.2007 odvolací súd pripomína, že riešenie skutkovej otázky je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo sa malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť, či nepravdivosť tvrdení procesných strán. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.3.2019, sp. zn. 3Cdo/27/2019).
46. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p. (podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 až § 211 C. s. p. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a pod.
47. Hodno tiež uviesť, že zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, čo znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch, z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie je vecou jeho vnútorného presvedčenia, jeho logického myšlienkového postupu. Právna úprava neurčuje, ako má súd hodnotiť dôkazy z hľadiska pravdivosti. Prisudzovanie hodnoty pravdivosti konkrétnemu dôkazu predpokladá, že sudca takýto dôkaz posudzuje najskôr izolovane, z hľadiska vierohodnosti toho, kto ho podáva, až potom môže súd pristúpiť k posudzovaniu, resp. k hodnoteniu všetkých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti. Pod hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti, hodnota pravdivosti, poprípade hodnota vierohodnosti. Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti) súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia. Prostredníctvom hodnotenia dôkazov z hľadiska ich pravdivosti súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy informujú, možno považovať za pravdivé (dokázané) a ktoré nie.
48. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok - záver sudcu o tom, ktoré z rozhodujúcich sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto skutočností vytvára zistený skutkový stav. Predmetom odvolacieho prieskumu nie je potom vlastné „hodnotenie“ dôkazov súdu prvej inštancie, pretože nemožno „hodnotiť“ dôkazy „zhodnotené“, okrem tej procesnej situácie, kedy súdom prvej inštancie vykonané hodnotenie dôkazov je v rozpore s pravidlami logického myslenia alebo v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Odvolací súd preto iba posudzuje, či v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia hodnotenie (inak pre rozhodnutie zásadne významných) dôkazov je alebo nie je v rozpore s pravidlami logického myslenia, a to vo väzbe na ďalšie dôkazné prostriedky; či informácie zachytené v tom - ktorom dôkaznom prostriedku sú rozdielne a súd prvej inštancie bez ďalšieho privileguje len určitý dôkaz, či určitú množinu dôkazných
prostriedkov a ponecháva bez povšimnutia (komplexného či riadne odôvodneného hodnotenia) iný dôkaz, či zostávajúcu množinu dôkazných prostriedkov.
49. Právne posúdenie veci je činnosť súdu, spočívajúca v subsumovaní zisteného skutkového stavu pod príslušnú právnu normu, čo vedie k záveru o právach a povinnostiach strán sporu. Právne posúdenie je nesprávne, ak sa súd dopustí pri tejto činnosti omylu, tzn. keď na správne zistený skutkový stav aplikuje nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo zistených skutočností vyvodil nesprávne právne závery.
50. Odvolací súd konštatuje, že žiadne pochybenie či už v hodnotení skutkového stavu, alebo v právnom posúdení v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, resp. z obsahu spisu nezaznamenal.
51. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil aj námietku žalovaných, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, keď nevypočul svedka A.. A.. Zo spisového materiálu vyplýva, že menovaného svedka navrhli vypočuť žalovaní na pojednávaní dňa 8.2.2012 (č. l. 325) ku skutočnostiam uvedeným v podaní zo dňa 16.3.2011 (č. l. 259), v ktorom ho uviedli ako svedka v súvislosti s preukazovaním stavu predmetu nájmu v čase jeho odovzdania žalobkyni, pričom svedok A.. A. bol následne aj vypočutý a to na pojednávaní dňa 19.3.2012 (č. l. 359), kde vypovedal k predmetným skutočnostiam, neobstojí teda argumentácia o nevykonaní jeho výsluchu.
52. V súvislosti s tvrdením žalovaných, že Y. A. mal mať vedomosť o záujme žalobkyne predmetné nehnuteľnosti si prenajať a následne aj odkúpiť od žalovaných a najmä, že mal byť osobne prítomný na stretnutí žalobkyne a žalovaných, na ktorom bola uzatvorená osobitná ústna dohoda dopĺňajúca predkupnú doložku v nájomnej zmluve zo dňa 19.12.2007, ktoré sa uskutočnilo v cukrárni na W. Q. T. R. U. odvolací súd uvádza, že táto argumentácia nebola uplatnená na súde prvej inštancie a o takýchto skutočnostiach ani svedok A. nevypovedal. Súd prvej inštancie správne poukázal na skutočnosť, že žalovaní neuviedli žiadne konkrétne skutkové tvrdenia ohľadom spôsobu uzatvorenia údajnej osobitnej ústnej dohody, ktoré by umožňovali ich tvrdenie verifikovať (odsek 51 napadnutého rozsudku), ide teda o uplatnenie novoty v odvolacom konaní. Keďže žalovaní nenaplnili zákonné podmienky možnosti uplatnenia nových skutočností, nakoľko v podanom odvolaní nijako nekonkretizovali dôvod uplatnenia novoty v odvolacom konaní podľa § 366 C. s. p. a tiež neuviedli žiadne skutočnosti, pre ktoré tento prostriedok procesného útoku nemohli použiť v doterajšom priebehu konania bez svojej viny, odvolací súd na uvádzanie nových skutočností neprihliadol.
53. K argumentácii žalovaných o riadnom zdanení celého príjmu z nájmu žalovanou 1/, ako podporného dôkazu existencie osobitnej ústnej dohody k zmluve o nájme zo dňa 19.12.2007 odvolací súd uvádza, že pre posúdenie veci je irelevantné, či a kedy si žalovaná 1/ splnila svoju daňovú povinnosť, pričom len na margo uvedenej argumentácie odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že neobstojí ani tvrdenie žalovaných, že žalovaná 1/ riadne zdanila príjem z oboch nájomných zmlúv dosiahnutý v roku 2007 (500.000 Sk uhradených žalobkyňou dňa 18.7.2007 v súvislosti s nájomnou zmluvou zo dňa 15.7.2007 a 500.000 Sk uhradených žalobkyňou v novembri 2007), keď zo spisového materiálu vyplýva, že žalovaná 1/ v Daňovom priznaní k dani z príjmov fyzickej osoby za r. 2007, zo dňa 2.3.2008, neuviedla žiadny príjem z nájmu nehnuteľností (č. l. 231 spisu), teda ani príjem zo dňa 18.7.2007, ktorý medzi stranami nebol sporný a uvedené príjmy zdanila až v r. 2008 a 2009, tak ako to aj správne konštatoval súd prvej inštancie (odsek 54 napadnutého rozhodnutia).
54. Na základe vyššie uvedeného, aj v spojitosti s výpoveďami svedkov a listinnými dôkazmi odvolací súd konštatuje, že závery súdu prvej inštancie, že žalovaní nepreukázali existenciu osobitnej ústnej dohody k nájomnej zmluve zo dňa 19.12.2007 a že platba 500.000 Sk zo dňa 21.11.2007 predstavovala zálohu na kúpnu cenu v zmysle § 498 Občianskeho zákonníka, ako aj o bezdôvodnom obohatení sa žalovaných plnením z právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú závermi preskúmateľnými a vo svojej ucelenosti logickými, pričom dodáva, že odvolatelia vo svojej argumentácii poukazovali najmä na skutočnosti, ktoré už namietali v konaní na súde prvej inštancie a s ktorými sa súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí podrobne vysporiadal.
55. Pretože žalovaní 1/ a 2/ v podanom odvolaní neuviedli žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, ktorými by preukázali nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ďalšie odvolacie
námietky žalovaných preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil.
56. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalovaným 1/ a 2/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
57. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).