Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/148/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a sudcov JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Martina Fiľakovského v právnej veci žalobcu: V. F., nar. XX.X.XXXX, bytom Q. B., ul. V. X, t.č. na neznámom mieste, zastúpený opatrovníkom F. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXXX, X., proti žalovanému: P. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. P. XXXX/XX, V. Z. K., o zaplatenie 5 974,90 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. -277 zo dňa 28.3.2012 jednohlasne takto

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa účastníkom n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

Rozhodnutie odôvodnil citujúc ust. §§ 420 ods. 1, 2, 3 a 451 ods. 1, 2 tým, že „predpokladmi pre vznik zodpovednosti v zmysle citovaných zákonných ustanovení pre vznik škody sú protiprávny úkon, ujma- škoda, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a ujmou a zavinenie.

Jediným a v rámci práva všeobecným základom vzniku právnej zodpovednosti je porušenie právnej povinnosti, teda správanie, ktoré sa prieči právu, a preto je protiprávne. Toto protiprávne správanie je právnou skutočnosťou, ktorú nazývame protiprávnym úkonom. Ten v sebe zahŕňa tak zavinené protiprávne správanie (zavinený protiprávny úkon), ako aj nezavinené protiprávne správanie (zavinený protiprávny úkon). Z hľadiska § 373 je nepodstatné, či k porušeniu povinnosti došlo vinou zodpovednej strany, alebo nie, teda pri objektívnej zodpovednosti je otázka zavinenia bezvýznamná. Musí ísť o úkon, t. j. prejav vôle. Správanie, ktoré viedlo k výsledku, musí byť vôľovým konaním, lebo inak by bolo právnej irelevantné. Správanie je vždy povinnou zložkou protiprávneho úkonu. V prípade, keď právo vo výnimočných prípadoch zodpovednosti dôsledky nahradiť škodu viaže aj na pôsobenie udalosti, ktoré nie je spojené s ľudským správaním, robí tak nie z dôvodu protiprávnosti, ale z iných dôvodov, v tých prípadoch však niet správania, a preto niet ani protiprávnosti. Správanie ako prejav vedomia a vôle človeka treba chápať v juristickom význame. Tento termín zahŕňa tak konanie (správanie aktívneho charakteru - komisívne), ako aj opomenutie (správanie pasívneho charakteru - omisívne). Úkon je protiprávny, ak ním bola porušená právna povinnosť. Z hľadiska úpravy obsiahnutej v to zn., že pôjde o porušenie povinnosti zo záväzkového vzťahu (), ako aj o porušenie povinnosti ustanovenej v (). na viacerých miestach

ustanovuje obdobnú platnosť § 373 a nasl.. a to aj pre prípady, keď škoda nevznikla ako dôsledok porušenia povinnosti (napr. § 353, 357). V prípade, keď škoda nevznikne ako dôsledok porušenia povinnosti, chýba protiprávny úkon, a preto nemožno hovoriť ani o zodpovednosti. Platí zásada, že bez protiprávnosti nieto zodpovednosti. V týchto prípadoch sa síce využíva mechanizmus náhrady škody (§ 373 a nasl.), ale škoda tu nie je zodpovednostnou sankciou. Povinnosť nahradiť škodu nemá zodpovednostný charakter.

Ďalším predpokladom náhrady škody je existencia škody. t. j. majetkovej ujmy, ktorá sa prejaví v majetku poškodeného. Rozoznávame dva druhy škôd: skutočnú škodu (damnum emergens) a ušlý zisk (lucrum cessans). Skutočná škoda je majetková ujma, ktorá sa prejaví v majetku poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Skutočná škoda môže mať rôzne podoby. Spravidla sa prejaví v zmenšení majetku poškodeného tým, že sa poškodia alebo zničia veci poškodeného. Charakter skutočnej škody majú aj náklady, ktoré poškodený márne vynaložil (napr. pri príprave plnenia) a ktoré sa v dôsledku škodnej udalosti ukázali ako zbytočné. Súčasťou skutočnej škody je aj ujma, ktorá poškodenej strane vznikla tým, že musela vynaložiť náklady v dôsledku porušenia povinnosti druhej strany. Niekedy sa tieto náklady uvádzajú ako samostatná zložka popri skutočnej škode. Ušlý zisk je majetková ujma spočívajúca v tom, že nedošlo k zväčšeniu majetku poškodeného, ktoré, nebyť vzniku škody, bolo možné vzhľadom na okolnosti (pravidelný priebeh vecí) odôvodnene očakávať. Skutočná škoda a ušlý zisk spolu predstavujú všetko škodu.

Ďalším predpokladom zodpovednosti za škodu je existencia príčinnej súvislosti. Príčinná súvislosť znamená, že medzi porušením povinnosti (príčinou) a vznikom škody (následkom) musí byť vzťah príčiny a následku, teda to, že bez porušenia povinnosti (škodnej udalosti) by škoda nevznikla. Táto príčina je právne relevantná len vtedy, keď je priama a nie sprostredkovaná. Má objektívnu povahu. Jej aplikácia v oblasti práva spočíva v skutkovom zistení. Príčinnú súvislosť spravidla dokazuje poškodený. V sú však upravené aj prípady, keď príčinnú súvislosť zákon predpokladá (. ods. l). S kauzálnym nexom určitým spôsobom súvisí aj problematika predvídateľnosti škody, ktorá obmedzuje povinnosť nahradiť škodu len na predvídateľnú škodu a vylučuje zodpovednosť v rozsahu, v akom škodu nebolo možné predvídať.

Subjektom oprávneným požadovať náhradu škody je osoba, ktorá bola oprávnená požadovať splnenie danej povinnosti, resp. osoba voči ktorej sa škodca dopustil porušenia povinnosti. V prípade porušenia záväzkového vzťahu je oprávnenou osobou ten, kto mohol požadovať splnenie záväzkovej povinnosti. V prípade náhrady škody z porušenia mimozáväzkovej zákonom ustanovenej povinnosti môže byť oprávnenou osobou len ten, voči komu sa škodca dopustil porušenia tejto povinnosti. Rozsah protiprávnosti ako základný predpoklad povinnosti nahradiť škodu je vždy určitým spôsobom lokalizovaný k určitým osobám. Subjektom, od ktorého možno náhradu škody požadovať, je ten , kto podľa zákona za spôsobenú škodu zodpovedá. Touto zodpovednou osobou je ten, kto porušil záväzok. Môže ňou byť dlžník alebo veriteľ, ale aj tretia osoba. Môže ním byť aj strana (dlžník, veriteľ), ktorá sama neporušila záväzok, a to vtedy, keď zodpovedá za správanie inej osoby. Ide najmä o prípady zodpovednosti za osobu použitú na splnenie (§ 331). V zásade platí, že v prípade porušenia povinnosti zo záväzku je ten, kto svoju povinnosť porušil, zodpovedný voči druhej zmluvnej strane. Najvyšší súd ČR dospel k záveru, že „porušenie zmluvnej povinnosti je protiprávnym úkonom aj vo vzťahu k poškodenému, ktorý nie je účastníkom zmluvy"(R 56/2004). Z neho vyplynul záver, že právo na náhradu škody môže mať aj tretia osoba, pokiaľ záväzok, ktorý bol porušený, mal dopad na právnu sféru poškodeného..

Na základe vykonaného dokazovania tak ako je to vyššie uvedené a hlavne po oboznámení sa s vyššie uvedeným vyšetrovacím spisom a rozsudkami KS v Prešove NS SR súd dospel k záveru, že žaloba je v celom rozsahu nedôvodná. Žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno a nepreukázal skutočnosti ním uvádzané, t.j. že žalovaný mu je dlžný tak, ako to tvrdil v žalobnom návrhu Tieto skutočnosti neboli v konaní ničím preukázané. V konaní teda nebolo preukázané to, že by žalovaný žalobcovi niečo dlžil, že by spôsobil škodu v žalovanej výške, pri splnení všetkých predpokladov pre vznik škody, tak ako to ustanovuje alebo že by sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil. Takéto skutočnosti nevyplývajú ani z obsahu vyšetrovacieho spisu a vyššie uvedených rozsudkov. Naopak

v konaní bolo preukázané, že žalobca bol ten, ktorý bol uznaný vinným z trestného činu podvodu, sprenevery a trestného činu poškodzovania cudzej veci, za čo bol aj právoplatne odsúdený. Na základe uvedeného preto súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol“.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom, nesprávneho právneho posúdenia veci a neúplného zistenia skutkového stavu.

V podanom odvolaní namietal, že „žalobcom uvádzané skutočnosti súd nijako nepreveril, nepreukázal, ani nezabezpečil žiadne dôkazy potvrdzujúce, alebo vyvracajúce jeho tvrdenia, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a preto vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, neposúdil všetky navrhovateľom - žalobcom uvádzané skutočnosti komplexne, ani objektívne, navrhovateľom - žalobcom uvádzanými skutočnosťami, ani okolnosťami sa súd nezaoberal, tieto nijako nepreskúmal, nezabezpečil potrebné dôkazy na preukázanie navrhovateľom uvádzaných skutočností a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne rozhodol.

Súd sa nijako nesnažil na pojednávanie zabezpečiť účasť navrhovateľa, ktorý mohol objasniť ďalšie skutočnosti týkajúce sa preukázania jeho v žalobe uvádzaných tvrdení, prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy, prípadne vykonať konfrontácie s odporcom, prípadne s ďalšími svedkami, ktorých v žalobcom návrhu uvádza.“

Rovnako v podanom odvolaní uviedol, že „ak súdu pre posúdenie a rozhodnutie vo veci samej postačovalo vyjadrenie odporcu - žalovaného, ktorý so žalobou nesúhlasil, a rozhodnutie vydal po tom, čo sa okolnosťami uvádzanými žalobcom zaoberal oboznámením s vyšetrovacím spisom ČVS: KÚV 30/20-97, a ďalej mu pre posúdenie a rozhodnutie postačovali dôkazy vyplývajúce zo súdneho spisu vedeného Krajským súdom v Prešove, sp. zn. vrátane príslušných rozsudkov Krajského súdu v Prešove, ako aj Najvyššieho súdu, navrhovateľ - žalobca namieta takýto postup súdu, je nedostatočný, pretože sú tu aj ďalšie dôkazy, ktoré v žalobnom návrhu označil a ktorými sa súd nijako nezaoberal napriek tomu, že nezabezpečil účasť navrhovateľa - žalobcu v konaní pred súdom, aby mohol svoje tvrdenia pred súdom preukázať. A zvlášť, ak opatrovníčka žalobcu sa k veci vyjadriť nevedela.

Pokiaľ sa súd uspokojil s dôkazmi zabezpečenými z vyšetrovacieho spisu ČVS : KÚV 30/20-97, a ďalej mu pre posúdenie a rozhodnutie postačovali dôkazy vyplývajúce zo súdneho spisu vedeného Krajským súdom v Prešove, sp. zn. vrátane príslušných rozsudkov Krajského súdu v Prešove, ako aj Najvyššieho súdu, pričom rozpísal jednotlivé skutky, pre ktoré bol stíhaný a odsúdený, pričom nezabudol zdôrazniť, že ide o právoplatné rozhodnutie z ktorého vyplýva, že súdený bol žalobca a nie žalovaný, žalobca namieta takýto postup súdu ako je nedostatočný, pretože súd si nedal ani tú námahu aby zistil, že proti rozhodnutiu, o ktoré súd v tomto konaní oprel celé zisťovanie skutočností dôležitých pre posúdenie a rozhodnutie navrhovateľ - žalobca, podal dovolanie vo svoj prospech a je tu predpoklad, že tomuto dovolaniu bude vyhovené a že dosiahne v predmetnej trestnej veci pre neho priaznivé rozhodnutie Neobstojí ani názor súdu, že nebol to odporca - žalovaný, proti ktorému bolo vedené trestné konanie a ktorý bol odsúdený, ale bol to navrhovateľ - žalobca, pretože navrhovateľ - žalobca podal dovolanie vo svoj prospech a je tu predpoklad, že tomuto dovolaniu bude vyhovené a že dosiahne v predmetnej trestnej veci pre neho priaznivé rozhodnutie - oslobodenie spod obžaloby vo všetkých skutkoch, ktoré sú mu kladené za vinu.“

Mal za to, že „neobstojí názor súdu, že ak odporca - žalovaný vo svojej výpovedi tvrdil, že uvedenú čiastku finančných prostriedkov v podanej predmetnej žalobe uplatňovanej žalobcom použil pre vlastnú potrebu preto, že žalobca mu bol na základe dlžného úpisu, ktorý predložil súdu dlžný finančné prostriedky, pretože ak takéto žalovaný tvrdí, že mal pohľadávku voči žalobcovi, bolo potrebné zabezpečiť k tomu vyjadrenie či stanovisko žalobcu, či takúto pohľadávku uznáva, alebo neuznáva, prípadne preskúmať, či tieto tvrdenia žalovaného sa zakladajú na pravde a ďalej, či išlo skutočne o pohľadávku, či táto pohľadávka bola uplatniteľná, či nie je premlčaná, či boli existovali zákonné

podmienky na jej uplatnenie atď. Ak súd svoje rozhodnutie oprel len o tvrdenia žalovaného a o ním predložené, či označené dôkazy, bez ďalšieho skúmania, javia sa dôvody odvolania žalobcu ako dôvodné a rozhodnutie súdu nezákonné. Ďalej na tomto mieste treba dať do pozornosti súdu skutočnosť, že z množstva skutkov, pre spáchanie ktorých bol žalobca obžalovaný, ho súd uznal vinným v 7 prípadoch a napriek tomu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa napadol aj proti výroku o vine - uznaní za vinného zo skutkov pre ktoré bol odsúdený, aj proti výroku o treste, odvolací súd sa z neznámych a príčin nedôvodné a nezákonne zaoberal a rozhodoval iba o výroku o treste. Žalobca podal dovolanie proti takémuto rozhodnutiu.“

Záverom namietal, že „ak súd nekonfrontoval tvrdenia žalobcu so spisovým materiálom konkurzného konania, ktorého sa ním v žalobnom návrhu uvádzané skutočnosti týkali - ide o súdny spis Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. K 24/93, súd neúplné zistil skutkový stav veci, nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.“

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad upravených v ust. (ďalej len „“) bez nariadenia pojednávanie v zmysle ust. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Odvolací súd si osvojuje odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu, na ktoré odkazuje. V súvislosti s odvolacími námietkami odvolací súd na zdôraznenie správnosti záveru súdu prvého stupňa uvádza:

Žalobca je povinný v sporovom konaní, ktoré sa začína podaním žaloby, uviesť skutočnosti, o ktoré sa opiera jeho právo alebo iný nárok. Podstatou tejto povinnosti je tvrdenie skutočností rozhodujúcich vo veci samej. Neunesenie bremena tvrdenia vyúsťuje do procesného neúspechu toho účastníka sporu, ktorý nedokázal formulovať tvrdenia o konkrétnych skutočnostiach.

Dôkazné bremeno súvisí s dôkaznou povinnosťou, ktorú platné právo upravuje v ust. Účastníci sporového konania sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje toho účastníka, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno a ktorý sa dostal do dôkaznej núdze (neponúkol alebo nevedel ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti).

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s konštatovaním prvostupňovému súdu v tom smere, že žalobca nepreukázal, že žalovaný má voči nemu dlh.

V podanom odvolaní žalobca namietal, že prvostupňový súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy. Odvolací súd poukazuje na to, že nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom konania, nie je bez ďalšieho postupom, ktorým súd odníma účastníkovi možnosť konať pred súdom v zmysle (R 37/1993). Súd rozhoduje, ktoré dôkazy vykoná ( druhá veta ). Občianske súdne konanie nie je vyhľadávacím konaním a súd v občianskom súdnom konaní nie je žiadnym vyšetrovateľom, či audítorom, ktorý by mal v označených spisoch vyšetriť, či nejaký dlh nevyplýva zo súpisu a následne ho veriteľovi priznať (,,najmenej 180.00,- Sk“). Každý právny úkon má nejakú causu hospodársky cieľ a žalobca v konaní jednoznačne neoznačil konkrétny právny úkon, z ktorého by bolo možné navrhovanú povinnosť priznať. Rovnako ani presné a nezameniteľné porušenie povinnosti na strane žalovaného nebolo v konaní preukázané, na základe ktorého by sa dalo navrhované plnenie priznať.

Rozsudok prvostupňového súdu je správny, a preto boli splnené zákonné podmienky na jeho potvrdenie ( ).

O trovách odvolacieho konania rozhodol v zmysle ust. v spojení s ust. tak, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva z dôvodu, že žalobca v odvolacom konaní úspešný nebol a žalovanému v jeho priebehu žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.