Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17Co-101-2022.pdf
PDF · 258.33 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/101/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX, XXX XX C., právne zastúpený Združením na ochranu práv občana – AVES, so sídlom Jána Poničana 9, 841 08 Bratislava, IČO: 50 252 151, proti žalovaným: 1/ DPS financial consulting, s. r. o., so sídlom Tamaškovičova 17/2742, 917 01 Trnava, IČO: 46 713 930, 2/ D. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXX, XXX XX F. a 3/ DUPOS dražobná, spol. s r. o., so sídlom Tamaškovičova 17/2742, 917 01 Trnava, IČO: 36 233 935, žalovaní 1/ a 3/ právne zastúpený PETKOV & Co s. r. o., so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 50 430 742, v konaní o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby a o určenie neexistencie záložného práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 12C/9/2021 – 219 zo dňa 16. marca 2022 ako súdu prvej inštancie, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie v I. výroku o zamietnutí žaloby (v časti) o určenie neplatnosti dražby a v závislom III. výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e.
II. Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovaným 1/ a 3/ trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.
III. Žalovanej 2/ náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu (v časti) o určenie, že dražba nehnuteľností evidovaných Okresným úradom Rimavská Sobota, katastrálny odbor na liste vlastníctva č. XXX pre okres Rimavská Sobota, obec C., katastrálne územie G. C., a to parcely CKN č. XX/X – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 263 m2, B. H. XX G. X. I. C. C. H. X B. J. K. K. H. XX C. C., stojaceho na parcele CKN č. XX/X v 1/1-ine, podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku XXXX/XXXXX, konaná dňa 25.11.2022 a osvedčená Notárskou zápisnicou č. N 2843/2020, NZ 40368/2020, NCRls 410435/2020 spísanou Mgr. Tomášom Gerberym, notárom, Notársky úrad so sídlom Mnoheľova 17, Poprad je neplatná (I. výrok); zamietol žalobu (aj v časti) o určenie neexistencie záložného práva žalovaného 1/ k predmetným nehnuteľnostiam (II. výrok) a uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovaným 1/ až 3/ náhradu trov konania v plnom rozsahu do 3 dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým bude určená výška trov (III. výrok).
2. Z vykonaného dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie vyplýva, že K. K., L., so sídlom M. XX, XXX XX B. na jednej strane (ďalej aj „banka“) a žalobca a jeho vtedajšia manželka L. B. na strane druhej uzatvorili dňa 28.08.2014 zmluvu o úvere, na základe ktorej banka poskytla žalobcovi a jeho manželke splátkový úver vo výške 7 000,- € na bývanie a za účelom vyplatenia existujúcich
úverov (konkrétne vyplatenia úveru poskytnutého na základe úverovej zmluvy z 26.05.2014 s vtedajším zostatkom 6 884,43 €). V zmluve o úvere zo dňa 28.08.2014 bola dojednaná fixná úroková sadzba vo výške 4,19% ročne na 5 rokov, splátky po 40,79 € mesačne v počte 318 a konečná splatnosť úveru dňom 15.03.2041. Taktiež bol dojednaný spracovateľský poplatok vo výške 199,- €.
3. Toho istého dňa, t.j. 28.08.2014 uzavrela banka ako záložný veriteľ a žalobca ako záložca zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnu zmluvu. Predmetom záložnej zmluvy bola pohľadávka, ktorá vznikla zo zmluvy o úvere zo dňa 28.08.2014, teda istina vo výške 7 000,- € a jej príslušenstvo - úroky, úroky z omeškania a všetky poplatky a náklady spojené s úverovou zmluvou. Ako záloh boli označené vyššie uvedené nehnuteľnosti vo vtedajšom vlastníctve záložcu – žalobcu. Podľa časti II. článku IV. zmluvy, ak pohľadávka nebude riadne a včas splácaná, je záložný veriteľ oprávnený začať výkon záložného práva. Manželka žalobcu L. B. podpísala na listine svoj súhlas so zriadením záložného práva manželom a ostatnými právnymi úkonmi jej manžela obsiahnutými v listine.
4. Žalobca pred zosplatením úveru zaplatil naposledy dňa 15.03.2018 sumu 40,79 €. Banka listom zo dňa 17.05.2018 oznámila žalobcovi, že je v omeškaní so splácaním pohľadávky vo výške 309,53 € a upozornila ho na oprávnenie vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky a pristúpiť k realizácii výkonu záložného práva, ak dlžnú sumu neuhradí do 15 dní od doručenia výzvy. Obdobná výzva bola zaslaná aj L. B.. Tieto výzvy prevzali adresáti 23.05.2018, napriek tomu až do 15.03.2019 nevykonali žiadnu úhradu dlhu. Listami zo dňa 23.07.2018 banka oznámila žalobcovi a jeho manželke vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 20.07.2018. Listy boli doručené dňa 27.07.2018.
5. Zmluvou č. XXXX/XXXX/XX zo dňa 09.12.2019 bola pohľadávka s príslušenstvom postúpená z postupcu – banky na postupníka – žalovaného 1/.
6. Žalobcovi bolo zaslané oznámenie o začatí výkonu záložného práva (ktoré súdu prvej inštancie predložil), dražba vykonávaná dražobníkom - žalovaným 3/ dňa 14.10.2020 bola neúspešná, predmet dražby nebol vydražený, opakovaná dražba konaná dňa 25.11.2020 bola prístupná verejnosti, čo vyplýva z notárskej zápisnice, znalecký posudok č. 91/2020 vyhotovený znalcom N. E. G. za účelom ohodnotenia nehnuteľností bol žalobcovi zaslaný dňa 05.08.2020, žalobca si ho v odbernej lehote neprevzal, námietky proti znaleckému posudku vrátane ohodnotenia predmetu dražby nevzniesol. Opakovaná dražba konaná dňa 25.11.2020, bola vykonaná na základe písomnej zmluvy o vykonaní dražby uzavretej dňa 21.10.2020 medzi žalovaným 1/ ako navrhovateľom dražby a medzi žalovaným 3/ ako dražobníkom, priebeh dražby bol osvedčený notárskou zápisnicou, ktorú súdu predložil žalobca aj s oznámením o výsledku opakovanej dobrovoľnej dražby.
7. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca podal na súd prvej inštancie žalobu o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby a určenie neexistencie záložného práva dňa 19.02.2021.
8. Súd prvej inštancie v prvom rade konštatoval, že žaloba (v časti) o neplatnosť dražby bola podaná v zákonom (ust. § 21 ods. 2 veta druhá zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov v platnom znení (ďalej aj „zákon o DD“)) stanovenej trojmesačnej lehote a žalobca ako predchádzajúci vlastník a dotknutá osoba ju podal v súlade s § 21 ods. 4 zákona o DD proti navrhovateľovi dražby, osobe ktorá vykonáva záložné právo (žalovanému 1/), vydražiteľovi nehnuteľnosti (žalovanej 2/) a dražobníkovi (žalovanému 3/).
9. Súd prvej inštancie preto následne skúmal žalobcom namietanú platnosť záložnej zmluvy, či boli porušené ustanovenia zákona o DD a či tým došlo k dotknutiu práv žalobcu v zmysle § 21 ods. 2 veta prvá zákona o DD, aj s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/66/2019 zo dňa 28.08.2020.
10. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie namietal, že záložná zmluva je neplatná pre neurčitosť vymedzenia zabezpečenej pohľadávky. S poukazom na ustanovenia § 151a, § 151b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia záložnej zmluvy bol súd prvej inštancie názoru, že záložná zmluva obsahuje zákonom vyžadované podstatné náležitosti, je v nej dostatočne určitým spôsobom vymedzená zabezpečená pohľadávka, ako aj záloh, nezistil žiadny dôvod jej neplatnosti.
11. Pokiaľ ide o zmluvu o úvere zo dňa 28.08.2014, súd prvej inštancie nesúhlasil s argumentáciou žalobcu, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov vzhľadom na absenciu údaju o výške ročnej percentuálnej miery nákladov. Poukázal na to, že v zmysle § 1 ods. 3 písm. c) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“) spotrebiteľským úverom nie je úver zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti, ktorého lehota splatnosti je viac ako 10 rokov. Preto mal za to, že na danú zmluvu o úvere sa zákon o spotrebiteľských úveroch neaplikuje. Za nepodstatnú preto považoval aj argumentáciu žalobcu ohľadne spochybňovaného účelu poskytnutia úveru, teda či sa v skutočnosti jednalo o úver na bývanie alebo na refinancovanie predošlého úveru, o hrubom porušení povinnosti banky podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, t.j. povinnosti posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako aj o zápočte spracovateľského poplatku do istiny úveru, ktorá mala byť poskytnutá ponížená o tento poplatok. Zároveň však zdôraznil, že skutočnosť, že sa nejedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch neznamená, že sa nejedná o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle ust. § 52 Občianskeho zákonníka v platnom znení (ďalej aj „OZ“).
12. Súd prvej inštancie nedospel ani k záveru, že by zmluva o úvere zo dňa 26.05.2014, kde na základ nej poskytnutý úver bolo refinancovaný zmluvou o úvere zo dňa 28.08.2014, bola bezúročná a bez poplatkov. Mal za to, že táto obsahuje všetky obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia tejto zmluvy.
13. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie neakceptoval žalobcov prepočet splátok len na istinu a v dôsledku toho jeho tvrdenie, že v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru nebol v omeškaní so žiadnou splátkou viac ako 3 mesiace.
14. Súd prvej inštancie nesúhlasil ani s názorom žalobcu, že poplatok vo výške 199,- € dojednaný v zmluve o úvere zo dňa 28.08.2014 treba považovať za splátku úveru, lebo bankám je zakázané požadovať od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu. Bol totiž názoru, že daný poplatok je spracovateľským poplatkom dojednaným v súlade s § 499 Obchodného zákonníka v platnom znení (ďalej aj „ObZ“), podľa ktorého za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.
15. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s názorom žalobcu, že z úverovej zmluvy zo dňa 28.08.2014 nevyplýva dohoda o práve banky vyhlásiť predčasnú splatnosť pohľadávky pre nesplnenie niektorej zo splátok. Poukázal na ustanovenie zmluvy o úvere, podľa ktorého sú jej súčasťami všeobecné obchodné podmienky, úverové podmienky banky pre poskytovanie úverov a sadzobník. Podľa bodu 8.4.a obchodných podmienok pre poskytovanie úverov, ak dôjde k akémukoľvek prípadu porušenia, banka je oprávnená najmä vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky, t. j. požadovať splatenie v lehote, ktorú určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti. Podľa bodu 8.1 obchodných podmienok pre poskytovanie úverov prípadmi porušenia je omeškanie dlžníka sú splatením pohľadávky banke o viac ako 3 mesiace.
16. Žalobcom namietanú neplatnosť zosplatnenia úveru zo strany banky súd prvej inštancie vzhľadom na vyššie uvedený záver o tom, že úver nemožno považovať za bezúročný a bez poplatkov, záver o platnom dojednaní práva na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru a s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 9 OZ v spojení s ustanovením § 565 OZ vyhodnotil ako nedôvodnú. Mal za to, že boli splnené podmienky vyžadované týmito zákonnými ustanoveniami na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru zo strany banky. Žalobca si riadne prevzal výzvu na zaplatenie, v ktorej bol upozornený na možnosť zosplatnenia úveru a tiež riadne prevzal aj oznámenie o zosplatnení. Žalobca ako dlžník bol v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru v omeškaní so zaplatením splátok viac ako 3 mesiace a bol vopred v zákonom stanovenej lehote upozornený na možnosť zosplatnenia úveru dojednanú v obchodných podmienkach, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere. Súd prvej inštancie nesúhlasil s názorom žalobcu, že toto právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru mohla banka využiť len do splatnosti najbližšej splátky, do 15.06.2018 a nie až splátky splatnej 15.07.2018. Žalobca bol totiž v omeškaní aj so splátkami splatnými dňa 15.04.2018, 15.05.2018, 15.06.2018 a 15.07.2018. Právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru by banka nebola mohla využiť k 20.07.2018, len keby bola k uvedenému dňu splatná
splátka už zaplatená. Veriteľ teda môže v podstate po výzve podľa § 53 ods. 9 OZ zosplatniť svoju pohľadávku kedykoľvek, kým je dlžník v o meškaní aspoň s jednou splátkou dlhšie ako 3 mesiace.
17. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, že v dôsledku neplatného vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru banka nemohla postúpiť „živý úver“ na žalovaného 1/. Žalobca taktiež neuviedol ani nepreukázal, kedy malo dôjsť k dohode medzi ním a pôvodným veriteľom, že pohľadávku nemožno postúpiť. Preto neobstojí ani jeho argumentácia ohľadne neplatnosti postúpenia pre rozpor s § 525 ods. 2 OZ. K tvrdeniu žalobcu, že mu postúpenie pohľadávky nebolo oznámené súd prvej inštancie podotkol, že táto skutočnosť, aj keby bola preukázaná, nespôsobuje neplatnosť postúpenia, neoznámenie postúpenia pohľadávky má vplyv len na to, komu má dlžník plniť. Dodal, že pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, kedy už pohľadávka bola postúpená.
18. Vychádzajúc zo záveru o platnom a právne účinnom zosplatnení úveru považoval súd prvej inštancie za splnenú podmienku podľa § 3 ods. 6 zákona o DD, že hodnota pohľadávky bez jej príslušenstva zabezpečenej záložným právom ku dňu oznámenia o začatí výkonu záložného práva k nehnuteľnostiam prevyšovala 2 000,- €, preto bolo možné nehnuteľnosti dražiť. Súd prvej inštancie taktiež nemal za preukázanú neplatnosť zmluvy o vykonaní dražby.
19. Taktiež samotný priebeh dražby vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania a s poukazom na § 10, § 11 ods. 7 veta prvá, § 12 ods. 5, § 16 a § 22 a nasl. zákona o DD považoval súd prvej inštancie za súladný so zákonom o DD. Zhrnul, že žalobcovi bolo zaslané oznámenie o začatí výkonu záložného práva, nakoľko ho súdu sám predložil, opakovaná dražba zo dňa 25.11.2020 bola prístupná verejnosti, znalecký posudok ohľadne ohodnotenia nehnuteľnosti bol žalobcovi zaslaný, tento si ho v odbernej lehote neprevzal, avšak nakoľko sa dostal do jeho dispozičnej sféry, považuje sa za doručený. Žalobca námietky proti znaleckému posudku, a teda ani proti ohodnoteniu predmetu dražby nevzniesol, opakovaná dražba bola vykonaná na základe písomnej zmluvy o vykonaní dražby uzavretej dňa 21.10.2020 medzi žalovaným 1/ ako navrhovateľom dražby a medzi žalovaným 3/ ako dražobníkom, priebeh dražby bol osvedčený notárskou zápisnicou, túto zápisnicu sám žalobca aj s oznámením o výsledku opakovanej dobrovoľnej dražby predložil súdu. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne skutočností uvedených v § 21 ods. 2 zákona o DD, t. j. že záložná zmluva je neplatná alebo že boli porušené ustanovenia zákona o DD a v dôsledku toho bol žalobca dotknutý na svojich právach.
20. Súd prvej inštancie taktiež vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalobcu, že dražba je neplatná pre neprimeranosť výšky pohľadávky k hodnote založenej veci, nakoľko zabezpečená pohľadávka podľa žalobcu nedosahuje ani len polovicu hodnoty založených nehnuteľností. Súd prvej inštancie uviedol, že v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti pohľadávka činila 6 992,71 €, žalobca od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti do 09.01.2020 zaplatil na úver sumu 122,37 €. Dražené nehnuteľnosti mali podľa znaleckého posudku cenu 11 000,- €. Za nedôvodnú a účelovú považoval aj námietku žalobcu, že nenašiel písomnosť, ktorou by bol vyzvaný na umožnenie obhliadky. Súd prvej inštancie opätovne poukázal na to, že túto námietku, ako aj námietku ohľadne ohodnotenia nehnuteľností mohol žalobca uplatniť proti znaleckému posudku v zmysle § 12 ods. 5 zákona o DD, znalecký posudok mu bol totiž právne účinným spôsobom doručený. Taktiež ani okolnosť, na akú sumu bola nehnuteľnosť podľa zmluvy o úvere poistená podľa súdu prvej inštancie nemá vplyv na to, ako bola nehnuteľnosť ohodnotená znaleckým posudkom pre účely dobrovoľnej dražby.
21. Súd prvej inštancie taktiež nevzhliadol v okolnostiach prípadu porušenie ústavného práva žalobcu na obydlie vykonaním dobrovoľnej dražby v súlade so zákonom. Za nepodstatnú považoval aj námietku žalobcu, že nemá vedomosť, ako bol ukončený proces dobrovoľnej dražby realizovaný predchádzajúcim dražobníkom I. K. O., K. vzhľadom na to, že sa následne začala nanovo dražba realizovaná dražobníkom
- žalovaným 3/ a na základe tejto novej dobrovoľnej dražby nadobudla nehnuteľnosti žalovaná 2/.
22. Žalobu (v časti) o určenie neexistencie záložného práva žalovaného 1/ k nehnuteľnostiam súd prvej inštancie zamietol s poukazom na ust. § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v platnom znení (ďalej aj „CSP“), nakoľko žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na takomto určení, ktorý bolo potrebné preukazovať, pretože nevyplýva z osobitného predpisu. Žalobca ani neuviedol, v čom má tento naliehavý právny záujem spočívať.
23. O nároku strán sporu na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalovaných 1/ až 3/ v spore.
24. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval podľa obsahu odvolania za nesprávne z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP, t.j. z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
25. Žalobca videl porušenie jeho práva na spravodlivý proces v tom, že mu neboli doručené súdom prvej inštancie vykonané listinné dôkazy uvedené v napadnutom rozsudku, a to výpis z listu vlastníctva č. XXX zo dňa 18. 02. 2021, oznámenie o výsledku opakovanej dobrovoľnej dražby zo dňa 25. 11. 2020, oznámenie o opakovanej dobrovoľnej dražbe z 26. 10. 2020, oznámenie K. K., L. pre žalobcu zo dňa 03. 08. 2018 o začatí výkonu záložného práva, Obchodné podmienky K. K., L. pre poskytovanie úverov a povolených prečerpaní privátnym klientom a MIKRO podnikateľom, C. K. K., L., preto sa k nim nevie vyjadriť.
26. Ďalej žalobca vyčítal súdu prvej inštancie, že nevykonal ním navrhnuté dokazovanie, a to ohľadne 1. a 2. kola neúspešnej dobrovoľnej dražby vykonávanej dražobníkom I. K. O., K. z januára 2019 a zo dňa 31.07.2019 a ohľadne 3. kola neúspešnej dobrovoľnej dražby a 4. kola dobrovoľnej opakovanej dražby vykonávanej dražobníkom - žalovaným 3/ zo dňa 14.10.2020 a zo dňa 25.11.2020, najmä návrhom na vykonanie dobrovoľnej dražby uzatvoreným medzi dražobníkom I. K. O. K. a pôvodným veriteľom K. K., L., zmluvami o vykonaní dobrovoľnej dražby (1. a 2. kola) uzatvorenými medzi dražobníkom I. K. O. K. a pôvodným veriteľom K. K., L., upustením alebo ukončením dražobného procesu dražobníkom I. K. O., K., resp. ukončením pôsobenia tohto dražobníka v začatom dražobnom procese pred postúpením pohľadávky bankou na žalovaného 1/, znaleckým posudkom č. 109/2018 zo dňa 19.10.2018, znaleckým posudkom č. 91/2020 zo dňa 25.07.2020, oznámením o postúpení pohľadávky adresovaným žalobcovi a jeho manželke ako spoludlžníčke vrátane doručeniek, návrhom a zmluvami o vykonaní dobrovoľnej dražby a opakovanej dobrovoľnej dražby uzatvorenými medzi žalovaným 1/ a žalovaným 3/.
27. Žalobca považoval vykonanie týchto dôkazov za podstatné pre rozhodnutie vo veci. Uviedol, že z listu vlastníctva č. XXX zo dňa 23.11.2020 totiž vyplýva zápis oznámenia o začatí výkonu záložného práva od K. K., L. zo dňa 08.08.2018, zmluvy o postúpení pohľadávky č. 1018/2019/CE zo dňa 09.12.2019 uzatvorenej medzi K. K., L. ako postupcom a žalovaným 1/ ako postupníkom, oznámenia o dobrovoľnej dražbe (1. dražbe) od I. K. O., K.. zo dňa 07.12.2018, oznámenia o konaní prvej opakovanej dobrovoľnej dražby od žalovaného 3/ zo dňa 06.11.2020 a oznámenia o konaní opakovanej dobrovoľnej dražby od I. K. O., K. zo dňa 09.07.2019. Z listu vlastníctva je podľa žalobcu teda zrejmé, že dobrovoľnú dražbu nehnuteľností v jeho vlastníctve vykonávali dve dražobné spoločnosti – I. K. O. K., IČO: XX XXX XXX, K. K. E. X, B. – E. H. K. E. a žalovaný 3/. Z toho dôvodu žiadal zabezpečiť celý dražobný spis od obidvoch dražobných spoločností, aby bolo možné relevantným spôsobom zistiť, ako bol a či vôbec ukončený proces prvej dobrovoľnej dražby ktorú organizovali pôvodný veriteľ K. K., L. a dražobník I. K. O., K.. Žalobca totiž nebol týmto dražobníkom vyrozumený písomne o dôvodoch upustenia od dražby v zmysle ustanovenia § 19 ods. 3 zákona o DD.
28. Žalobca ďalej považoval za nesprávne právne posúdenie spracovateľského poplatku ako oprávneného s odôvodnením, že sa jedná o poplatok podľa § 499 Obchodného zákonníka, podľa ktorého za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa. Uviedol, že zo zmluvy o vykonaní dobrovoľnej dražby zo dňa 21.10.2020 uzatvorenej medzi žalovanými 1/ a 3/ vyplýva, že žalovaný 1/ uplatnil v dražbe aj iné príslušenstvo v sume 595,15 €, ktoré nie je špecifikované, z čoho žalobca vyvodil, že jeho súčasťou je aj spracovateľský poplatok. S poukazom na ust. § 53 ods. 5, § 53a ods. 1, § 53d a § 54 OZ a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 27Co/57/2019 – 193 zo dňa 18.07.2019 bol žalobca názoru, že dojednanie spracovateľského poplatku, resp. poplatku za poskytnutie úveru je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je „ex lege“ neplatná. Naďalej tiež tvrdil, že pôvodný veriteľ K. K., L. mu v skutočnosti neposkytla finančné prostriedky v zmluvne dojednanej výške 7 000,- €, ale len vo výške 6
801,- € zníženej o spracovateľský poplatok vo výške 199,- €, úroky však uplatňovala zo sumy 7 000,- €, hoci mu žiadne protiplnenie v sume 199,- € neposkytla. Dodal, že žalovaným 1/ v dražbe uplatnená pohľadávka vrátane príslušenstva nebola priznaná súdom. Preto uzavrel, že výška a pravosť pohľadávky nebola riadnym spôsobom preukázaná a je v rozpore s § 7 ods. 2 zákona o DD.
29. Žalobca nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie o platnom dojednaní práva veriteľa na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru založenom na tom, že možnosť zosplatnenia úveru bola dojednaná v obchodných podmienkach, ktoré sú súčasťou zmluvy. Trval na tom, že žalobca a banka si zmluvne v úverovej zmluve nedojednali možnosť predčasného zosplatnenia úveru. S poukazom na ustanovenia § 53 ods. 1 až 3 OZ uviedol, že Súdny dvor Európskej únie konštatoval, že nie je nevyhnutné, aby náležitosti spotrebiteľskej zmluvy vyžadované smernicou o spotrebiteľských zmluvách boli obsiahnuté v jedinom dokumente, veritelia sú však povinní preukázať, že obchodné podmienky sú spotrebiteľovi známe, resp. že boli k zmluve priložené a to tak, aby sa spotrebiteľ mohol pred uzavretím zmluvy skutočne oboznámiť so všetkými svojimi právami a povinnosťami. Podľa žalobcu na preukázanie nepostačujú vyhlásenia spotrebiteľov uvedené v záverečných ustanoveniach zmlúv o tom, že spotrebiteľ obchodné podmienky prevzal a oboznámil sa s nimi, resp. že obchodné podmienky a všeobecné obchodné podmienky sú súčasťou úverovej zmluvy. Žalobca mal za to, že žalovaný 1/ mal preukazovať, že žalobca sa oboznámil s obchodnými podmienkami a všeobecnými obchodnými podmienkami, súd prvej inštancie nemal len stručne konštatovať, že tieto podľa uzavretej zmluvy o úvere boli jej súčasťami.
30. Ďalej žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/21/2019 zo dňa 25.04.2019, v ktorého odôvodnení sa uvádza: „Všeobecné obchodné podmienky, Úrokové sadzby produktov resp. Sadzobník neboli individuálne dojednané medzi stranami sporu...Individuálnosť ich dojednania nie je daná ani tým, že na VOP, prípadne na Úrokové sadzby zmluva odkazuje. Nakoniec, neindividuálnosť dojednania VOP vyplýva aj z toho, že neboli nikým podpísané ani odátumované. VOP, Úrokové sadzby či Sadzobník predstavujú dokumenty k zmluve formulárového charakteru, ktoré ak aj obsahujú dojednanie o poplatkoch, sankciách, odplate, tieto splývajú so všetkými nespočetnými informáciami do jedného celku tak, že priemerný spotrebiteľ v kontraktačnej fáze zmluvy je viac dezorientovaný než seriózne dodávateľom informovaný o význame tejto podmienky. VOP predstavujú rozsiahly (v súdenej veci 40-stranový) súbor najrozmanitejších ustanovení s množstvom právnických, či ekonomických/„bankových“ termínov, v ktorých je problematické zorientovať sa osobe znalej práva, nieto ešte priemernému spotrebiteľovi. Uvedené v spojení s neindividuálnosťou dojednania spôsobuje ich neprijateľnosť.“.
31. Ďalej žalobca tvrdil, že podstatné náležitosti nemôžu byť uvedené vo všeobecných obchodných podmienkach. Poukázal na rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 8Csp/11/2020 zo dňa 02.12.2021, kde sa uvádza: „Podstatné náležitosti zmluvy by nemali byť uvedené vo všeobecných obchodných podmienkach. Zakotvenie tak podstatnej zmluvnej podmienky, akým je zosplatnenie pohľadávky a zároveň existencia finančných nárokov dodávateľa do textu všeobecných obchodných podmienok, je nekalou obchodnou praktikou už len z dôvodu, že tieto podmienky obsahujú rozsiahly text, pričom spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy reálne nemá ani najmenšiu možnosť sa s takýmito podmienkami oboznámiť a uvedomiť si ich dôsledky. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, dohoda medzi žalobcom a žalovaným o možnosti predčasného splatenia úveru nebola platne uzavretá. (porov. Rozsudok Krajského súdu v Prešov z 25.08.2020, sp.zn. 3CoCsp/12/2020).“ .
32. Žalobca vychádzajúc z vyššie uvedeného mal za to, že dohoda medzi ním a bankou o možnosti predčasného splatenia úveru nebola platne uzavretá, banka preto nebola oprávnená úver predčasne zosplatniť a následne postúpiť živú pohľadávku ako celok (teda aj nesplatnú časť pohľadávky) na žalovaného 1/. Ak tak banka konala, konala v rozpore s § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej aj „zákon o bankách“) a v rozpore s § 525 ods. 2 OZ. Preto aj zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 09.12.2019 je neplatným právnym úkonom pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 OZ. Žalovaný 1/ sa preto nestal novým veriteľom, ani záložným veriteľom, a preto nemohol byť navrhovateľom dobrovoľnej dražby v zmysle § 7 ods. 1 zákona o DD. Nemohol teda ani písomne vyhlásiť, že predmet dražby je možné dražiť a ani vyhlásiť pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva v zmysle § 7 ods. 2 zákona o DD.
33. Žalobca podotkol, že oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti vyhotovila banka dňa 23.07.2018, v ňom požadovala uhradiť pohľadávku 6 991,71 € do 15 dní, oznámenie prevzala manželka žalobcu dňa 27.07.2018 a napriek tomu, že lehota uplynula až 12.08.2018, banka začala výkon záložného práva už 03.08.2018, čo vyplýva z poznámky na liste vlastníctva zapísanej 08.08.2018.
34. Žalobca mal ďalej za to, že napriek tomu, že podľa súdu prvej inštancie bol preukázateľne v omeškaní s troma mesačnými splátkami splatnými dňa 15.05.2018, 15.04.2018 a 15.03.2018, ak banka upozornila žalobcu na uplatnenie práva podľa § 565 OZ listom zo dňa 17.05.2018 doručeným žalobcovi 23.05.2018, potom lehota 15 dní podľa § 53 ods. 9 OZ uplynula dňa 07.06.2018 a banka mohla právo na zosplatnenie úveru uplatniť len do najbližšej splatnej splátky, v tomto prípade splatnej dňa 15.06.2018. Ak banka toto právo využila až 23.07.2018 (po splatnosti až ďalšej druhej splatnej splátky), postupovala podľa žalobcu v rozpore s § 565 veta druhá OZ a aj z tohto dôvodu je vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru neplatné.
35. Vzhľadom na neplatnosť zosplatnenia úveru z vyššie uvedených dôvodov bol žalobca názoru, že pohľadávka bez jej príslušenstva nedosahovala v čase konania dražby sumu 2 000,- € v zmysle § 3 ods. 6 zákona o DD ako podmienku konania dražby bytu.
36. Žalobca v odvolaní naďalej napádal priebeh dobrovoľnej dražby. Poukázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá ukladá súdu v spotrebiteľských veciach skúmať existenciu neprijateľných zmluvných podmienok bez ohľadu na konkrétnu fázu alebo typ konania z dôvodu, aby sa od spotrebiteľa nevymohli plnenia, ktoré majú základ v neprijateľných zmluvných podmienkach. S poukazom na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/305/2018 zo dňa 12.12.2018 mal za to, že aj keď podľa ustálenej súdnej praxe samotná právna úprava dobrovoľných dražieb v spotrebiteľských veciach nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, resp. s ochranou spotrebiteľa vyplývajúcou z práva únie, zároveň z nej vyplýva, že len za predpokladu, že príslušná právna úprava umožňuje zabezpečenie ochrany práv spotrebiteľa, resp. ju aspoň prakticky neznemožňuje. Ústavný súd Slovenskej republiky posudzoval súlad ustanovenia § 7 ods. 2 zákona o DD s príslušnými článkami Ústavy Slovenskej republiky a konštatoval, že je úlohou všeobecného súdu posúdil vplyv pravdivosti vyhlásenia veriteľa podľa tohto zákonného ustanovenia na platnosť dobrovoľnej dražby a to z hľadiska posúdenia, či bol porušený zákon o DD. Preto pokiaľ žalovaný 1/ vo vyhlásení podľa ustanovenia § 7 ods. 2 zákona o DD uplatnil aj pohľadávku, ktorá má základ v neprijateľnej zmluvnej podmienke v spotrebiteľskej zmluve, alebo pohľadávku ktorá vôbec neexistuje, dochádza k porušeniu tohto ustanovenia, čo spôsobuje možnosť domáhať sa neplatnosti dobrovoľnej dražby podľa § 21 ods. 2 zákona o DD, nakoľko tým neprípustným spôsobom dochádza k porušeniu práv spotrebiteľa, od ktorého žalovaný 1/ ako veriteľ prostredníctvom dobrovoľnej dražby vymáha aj nároky bez právneho základu. Takéto uplatnenie neexistujúcej pohľadávky predstavuje závažné porušenie ustanovenia § 7 ods. 2 zákona o DD, ktoré spôsobuje ujmu na jeho strane, nakoľko nezákonne prichádza o nehnuteľnosť, a preto zakladá dôvodnosť žaloby na určenie neplatnosti spornej dobrovoľnej dražby podľa § 21 ods. 2 zákona o DD. Žalobca v odvolaní tvrdil, že z výpisu z účtu vyplýva, že banka si zaúčtovala plnenia prijaté od neho aj na rôzne spracovateľské poplatky, poplatky za vedenie úverového účtu a taktiež na poplatky za upomienky. Na úhradu týchto poplatkov ako neprijateľných zmluvných podmienok žalovaný 1/ nebol oprávnený započítať platby žalobcu, nakoľko by sa jednalo o výkon práva v rozpore so zákonom. Aj napriek uvedenému súd prvej inštancie tieto zmluvné podmienky nepovažoval za neprijateľné. Prehlásenie žalovaného 1/ podľa § 7 ods. 2 zákona o DD považoval žalobca za nepravdivé aj z dôvodu, že žalovaný 1/ si v tomto vyhlásení, ako aj v dražbe uplatnil aj pohľadávku - úroky z úveru, nielen z omeškania po údajnom zosplatnení úveru, pričom na túto pohľadávku s poukazom na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13CoCsp/7/2020 zo dňa 31.08.2020 ( bod 27. jeho odôvodnenia) žalovaný 1/ nemá zákonný nárok, a preto táto pohľadávka bola v prehlásení uplatnená v rozpore so zákonom.
37. Žalobca opakovane aj v súvislosti s napádaním procesu dražby s poukazom na § 10 ods. 1 zákona o DD tvrdil, že v konaní nebolo preukázané doručenie týchto písomností do vlastných rúk žalobcu: oznámenia o začatí výkonu záložného práva zo dňa 03.08.2018, oznámenia o postúpení pohľadávky a oznámenia o upustení od dražby a o dôvodoch upustenia od dražby realizovanej dražobníkom I. K. O., K. na návrh navrhovateľa - banky. Taktiež mu nebolo preukázané doručenie výzvy na sprístupnenie nehnuteľnosti za účelom obhliadky na vyhotovenie znaleckého posudku, preto stanovená cena nehnuteľnosti nezodpovedala jej všeobecnej hodnote. Pokiaľ ide o priebeh 1. kola dobrovoľnej dražby vykonávanej dražobníkom - žalovaným 3/ zo dňa 14.10.2020, žalobca namietal, že
mu nebola predložená zmluva o dobrovoľnej dražbe uzatvorená medzi žalovanými 1/ a 3/ pred konaním tohto 1. kola dražby, aj keď to žalobca žiadal. Bola predložená len zmluva o opakovanej dobrovoľnej dražbe uzatvorená dňa 21.10.2020, t.j. pred 2. kolom (opakovanej) dražby. Pred konaním 1. kola dražby nebol predložený ani list vlastníctva, bol predložený len list vlastníctva zo dňa 23.11.2020, teda 2 dni pred 2. kolom opakovanej dražby, pričom na tomto liste vlastníctva už nie je vyznačená poznámka - oznámenie o dobrovoľnej dražbe (1. kolo – 14.10.2020). Ďalej v konaní nebolo preukázané doručenie oznámenia o dobrovoľnej dražbe zo dňa 14.10.2020 žalobcovi, bolo preukázané len doručenie listu pre L. B. o dobrovoľnej dražbe zo dňa 07.09.2020, ktorá však nie je záložnom dlžníčkou, ani vlastníčkou nehnuteľnosti. Taktiež nebolo v konaní preukázané doručenie oznámenia o výsledku 1. kola dobrovoľnej dražby zo dňa 14.10.2020 žalobcovi, opätovne bolo preukázané len jeho doručenie L. B.. Napokon ohľadne 1. kola nebolo preukázané ani doručenie notárskej zápisnice osvedčujúcej priebeh tohto kola dobrovoľnej dražby.
38. Ohľadne 2. kola (opakovanej) dobrovoľnej dražby zo dňa 25.11.2020 žalobca namietal nepreukázanie doručenia oznámenia o opakovanej dobrovoľnej dražbe, oznámenia o výsledku opakovanej dobrovoľnej dražby a notárskej zápisnice osvedčujúcej priebeh tohto kola opakovanej dražby. Súd prvej inštancie mal preukázané len doručenie oznámenia o opakovanej dobrovoľnej dražbe zo dňa 02.11.2020 pre L. B..
39. Pokiaľ ide o doručenie znaleckého posudku č. 91/2020, žalobca uviedol, že žalovaný 1/ a 3/ v konaní predložili sprievodný list zo dňa 05.08.2020 a doručenku, ktorej obsahom mal byť údajne aj predmetný znalecký posudok. Súd prvej inštancie uvedené dôkazy považoval za dostačujúce pre fikciu doručenia znaleckého posudku. Neskúmal, či obsahom zásielky skutočne bol tento znalecký posudok a či znalecký posudok obsahuje všetky náležitosti, aké má mať, napriek požiadavke žalobcu, aby súd zabezpečil a vykonal dokazovanie týmto znaleckým posudkom (ako aj znaleckým posudkom č. 109/2018 zo dňa 19.10.2018). Žalobca mal za to, že dražba, bez ohľadu na to, či bola skončená úspešne na prvýkrát, alebo sa opakovala, je jednou dražbou tvoriacou jeden celok, preto jednotlivé kolá nemožno oddeliť a posudzovať úplne samostatne. Ak by bola prvá dražba úspešná, druhá by sa nekonala. Preto trval na tom, že bolo potrebné sa v konaní zaoberať všetkými namietanými dôvodmi neplatnosti týkajúcimi sa celého procesu dražby, teda tak procesu predchádzajúceho, ako i opakovaného. Dražba je preto ako celok neplatná aj z dôvodu porušenia ustanovení zákona o DD týkajúcich sa doručovania zásielok v procese dražby. Trval na tom, že doručenie písomností týkajúcich sa dražby mal súd inštancie preukázané len u L. B..
40. Žalobca v odvolaní síce uznal, že zbavenie záložcu predmetu jeho vlastníctva, ktoré prebehlo zákonom ustanoveným spôsobom, je prijateľné a zodpovedá zmyslu a účelu zákona a DD, t.j. že inštitút dobrovoľnej dražby predstavuje zásah do práva vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy SR s dosahom na ústavné právo na obydlie podľa článku 21 Ústavy SR, čiže zásah zákonom dovolený, ale len za predpokladu, že proces vykonania dobrovoľnej dražby prebehne v súlade so zákonom. Žalobca mal za to, že v celom procese dobrovoľnej dražby došlo k takému zásadnému porušeniu právnych predpisov, ktoré predstavujú nezákonný zásah do jeho vlastníckeho práva a postihujú dražbu jej neplatnosťou. Ohodnotenie predmetu dražby, ako aj obhliadka predmetu dražby sú totiž úkonmi, z ktorých záložca nemôže byť vylúčený a ich uskutočnenie v zmysle zákona je predpokladom uskutočnenia dražby vrátane tej opakovanej.
41. Žalobca napokon opätovne napádal v odvolaní aj zmluvu o úvere. Trval na tom, že účelom úveru bolo vyplatenie existujúcich úverov iným úverom. Poukázal na článok III. 1. úverovej zmluvy, podľa ktorého sa vyplácal splátkový úver K. K., L. s aktuálnym zostatkom 6 884,43 €, z čoho jednoznačne vyplýva, že úver nebol poskytnutý na nadobudnutie, úpravu a údržbu nehnuteľností, len na splatenie skôr poskytnutého úveru bankou. Banka teda do formulárovej zmluvy predformulovala nepravdivé zmluvné podmienky. Poukázal opätovne na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie a Ústavného súdu SR ohľadne povinnosti súdu prvej inštancie preverovať, či vyhlásenie navrhovateľa dražby podľa § 7 ods. 2 zákona dobrovoľnej dražby týkajúce sa pravosti, výšky a splatnosti pohľadávky zodpovedá skutočnosti, čo overiť prináleží vnútroštátnemu súdu. Prezentoval stanovisko, že dobrovoľnej dražby sú sofistikované. Takmer každá banka a nebankovka má svojho dražobníka a realitné kancelárie. Pohľadávky sa vymáhajú zo spotrebiteľských zmlúv, ktoré neboli súdom posúdené ohľadne neprijateľných zmluvných podmienok a nekalých obchodných praktík. Takmer v každom prípade dobrovoľnej dražby sa podľa žalobcu praktizujú nekalé obchodné praktiky. Z praxe je známe, že ani jedna dobrovoľná dražba nebola úspešná už v 1.
kole, čím sa enormne zvyšujú náklady, a teda zvyšuje sa aj zisk obchodníkov na úkor spotrebiteľov bez akejkoľvek kontroly súdom. V podstate podnikatelia medzi sebou rozhodujú, ako pohľadávku budú uplatňovať, koľko kôl prebehne a dražby nastavia tak, aby sa zväčša dostali do vlastníctva realitiek.
42. Žalobca taktiež poukázal na jeho rodinu situáciu. Rodina žalobcu bola päťčlenná, žalobca mal okrem manželky vyživovaciu povinnosť aj voči 3 školopovinným deťom pri jeho mesačnom príjme 540,- €. V podstate pre omeškaný dlh 309,- € (keďže zosplatnenie považuje žalobca za neplatné) pripravili obchodníci päťčlennú rodinu s troma deťmi (z toho dvoma maloletými) o obydlie. Bol názoru, že dražba, ktorú realizovali žalovaní 1/ a 3/ je v rozpore s dobrými mravmi. Mal totiž za to, že je v rozpore s dobrými mravmi, aby pre pohľadávky, resp. omeškanie so splátkami v sume menšej ako 400,- €, prichádzali občania o majetky v rádovo desiatkach tisíc eur.
43. Na záver odvolania žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/108/2011 zo dňa 22.11.2011, v ktorom bolo judikované, že v konaní o neplatnosť dražby súdu nič nebráni vysloviť neplatnosť dražby aj na základe takej skutkovej okolnosti, ktorú žalobca v žalobe neuviedol, výslovne nenamietal jej rozpor so zákonom, ani ju výslovne neoznačil za dôvod neplatnosti dražby. Takýto postup nenarúša kontradiktórnosť konania a s tým spojenú zásadu rovnosti účastníkov konania, pretože súd tu nepomáha jednému z účastníkov v uplatňovaní jeho práv (nedopĺňa jeho žalobný prednes a nevyhľadáva zaňho rozhodujúce skutočnosti, ani nemení ním uplatnené právo), ale vykonáva to, čo je jeho výlučnou úlohou, teda aplikáciu práva na ten skutkový stav, ktorý v konaní vyšiel najavo. Postihnutie majetku výlučne súkromnými osobami – podnikateľmi sledujúcimi dosahovanie zisku takmer bez akejkoľvek verejnoprávnej ochrany v rozsahu, aký umožňuje slovenská právna úprava je diskutabilné aj vo svetle porovnateľných právnych poriadkov, ktoré na tak závažný zásah do vlastníctva vyžadujú rozhodnutie sudcu. Krajský súd v Prešove v danom rozhodnutí vyjadril presvedčenie, že pri naplnení ústavného princípu primeranosti musí byť pri výkone záložného práva dražba nad akúkoľvek pochybnosť inštitútom uspokojenia pohľadávky, ktorý má povahu ultima ratio. Nebolo ani nemôže byť zmyslom a cieľom právnej úpravy výkonu záložného práva to, aby niekto v dražbe „kúpil“ rýchlo a lacnejšie. Pri dražbe sa musia rešpektovať ústavné práva osôb. Preto ani záujmy veriteľa na uspokojení pohľadávky nemôžu byť hlavným cieľom realizácie právnej úpravy dobrovoľných dražieb, ako je mylne vžité v aplikačnej praxi. Preto považoval za diskutabilné, či v teste ústavnej súladnosti a konformnosti môže vo všeobecnosti obstáť právna úprava, ktorá v podmienkach súkromného procesu nielenže nezabezpečuje garanciu a ochranu ústavných práv účastníkov právnych vzťahov (a tým na podústavnej úrovni nerozvíja ústavné imperatívy ochrany práv), ale práve naopak vytvára neprimerane široký priestor pre ich faktické popretie v zmysle, že ústavné práva cez prizmu ich aplikácie a napĺňania nemajú inú ako len iluzórnu povahu.
44. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil, vyhovel žalobe v časti o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby a o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovaný 1/ až 3/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100%, alternatívne aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
45. Žalovaný 1/ a 3/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať im náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% proti žalobcovi. Uviedli, že sa stotožňujú s napadnutým rozsudkom a považujú ho v celom rozsahu za vecne správny. Nesúhlasili s námietkou žalobcu, že všetky zásielky v procese dražby museli byť doručované výlučne žalobcovi ako záložcovi, vlastníkovi nehnuteľností do vlastných rúk a nie jeho manželke, ktorá nie je vlastníčkou nehnuteľností. Dražobník v rámci dobrovoľnej dražby doručuje písomnosti širšiemu okruhu osôb, nie výlučne vlastníkovi predmetu dražby, napr. aj dlžníkovi záložného veriteľa.
46. K námietke žalobcu, že mu neboli súdom prvej inštancie doručené vykonané listinné dôkazy žalovaní 1/ a 3/ uviedli, že samotný žalobca priložil k žalobe ako listinné dôkazy výpis z listu vlastníctva č. XXX zo dňa 18. 02. 2021, oznámenie o výsledku opakovanej dobrovoľnej dražby zo dňa 25. 11. 2020, oznámenie o opakovanej dobrovoľnej dražbe z 26.10.2020 a oznámenie K. K., L. pre žalobcu zo dňa 03.08.2018 o začatí výkonu záložného práva. Listinné dôkazy - OP K. K., L. pre poskytovanie úverov a povolených prečerpaní privátnym klientom a MIKRO podnikateľom, C. K. K., L. boli žalobcovi prostredníctvom jeho zástupcu doručené elektronickou schránkou dňa 28.07.2021, o čom svedčí doručenka v súdnom spise.
47. Žalovaní 1/ a 3/ sa stotožnili s tým, že súd prvej inštancie nevykonal žalobcom navrhované dokazovanie uvedené v odvolaní, nakoľko ho považovali za nadbytočné. Žalobca v odvolaní ani nevymedzil, čo sa týmto dokazovaním malo preukázať a aký vplyv malo mať dokazovanie vo vzťahu ku skutočnostiam rozhodným podľa § 21 ods. 2 zákona o DD, ktoré jediné môžu byť predmetom skúmania v rámci sporu o určenie neplatnosti dražby. Navyše žalobca si požadované listinné dôkazy mohol zabezpečiť v súlade s § 8 ods. 2 zákona o DD z dražobných spisov. Taktiež povinnosť doručiť oznámenie o začatí výkonu záložného práva, či oznámenie o postúpení pohľadávky nie je povinnosťou podľa zákona o DD a dokazovaním toho by šiel súd nad zákonom stanovený rámec skúmania predmetnej sporovej veci. Vykonanie dokazovania oznámením o upustení od dražby a o dôvodoch upustenia od dražby realizovanej predchádzajúcim dražobníkom I. K. O., K. je nelogické a nesúvisiace so sporom a dražbou vykonanou dražobníkom – žalovaným 3/, ktorú žalobou napadol žalobca.
48. Žalovaní 1/ a 3/ poukázali nielen na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.. 6 Cdo 66/2019 zo dňa 28.08.2020, na ktoré poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku už súd prvej inštancie, ale aj na rozsudok NS SR sp. zn. 7 Cdo 481/2014 zo dňa 04.11.2015, kde sa uvádza: „V každom konkrétnom prípade je vždy potrebné skúmať, o porušenie akých ustanovení zákona sa jedná a aké má toto porušenie následky voči konkrétnemu žalobcovi. Nie každé porušenie ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách je zásahom do práv žalobcu ako pôvodného vlastníka predmetu dražby a zakladá jeho aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o neplatnosť dražby.“
49. Námietku žalobcu týkajúcu sa spracovateľského poplatku taktiež nepovažovali žalovaní 1/ a 3/ za relevantnú z hľadiska prieskumu rozhodujúcich skutočností v rámci sporu o určenie neplatnosti dražby explicitne vyplývajúcich z § 21 ods. 2 zákona o DD. Podporne sa s ňou nestotožnili, mali za to, že dojednanie spracovateľského poplatku podľa § 499 ObZ nie je dojednaním poplatku v rozpore so zákazom uvedeným v § 37 ods. 17 zákona o bankách a nemôže byť ako odraz kogentného zákonného ustanovenia ani neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko je vylúčené z vecnej pôsobnosti smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa žalovaných 1/ a 3/ poukaz žalobcu na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 27Co/57/2019 nie je náležitý, závery daného rozsudku nepriliehajú na skutkový a právny stav v tomto spore. Navyše mali za to, že dané zmluvné dojednanie o spracovateľskom poplatku nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa vzhľadom na pomer výšky spracovateľského poplatku (199,- €) k výške poskytnutej istiny úveru (7 000,- €). Dodali, že tvrdenie žalobcu, že mu banka v skutočnosti poskytla istinu úveru poníženú o spracovateľský poplatok nie je pravdivé. Poukázali na výpis z úverového účtu založený v súdnom spise a riadne doručený zástupcovi žalobcu, z ktorého vyplýva, že dňa 09.09.2014 na účet B. A. banka poskytla časť istiny úveru v sume 6 926,68 € a na pokyn žalobcu zvyšok v sume 73,32 € na účet B. P..
50. Žalovaní 1/ a 3/ mali ďalej za to, že žalovaný 1/ ako navrhovateľ dražby v zmluve o vykonaní opakovanej dobrovoľnej dražby zo dňa 21.10.2020 riadne písomne vyhlásil pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú sa dražba uskutočnila. Podporne boli názoru, že prípadné nepravdivé vyhlásenie podľa § 7 ods. 2 zákona o DD samo osebe nespôsobuje neplatnosť dražby, ale jeho následkom je nárok na náhradu škody osôb tým poškodených voči navrhovateľovi dražby podľa § 33 ods. 2 zákona o DD. Z ust. § 7 ods. 2 zákona o DD vyplýva navrhovateľovi dražby len povinnosť urobiť vyhlásenie, preto v spore o určenie neplatnosti dražby súd skúma výlučne existenciu alebo neexistenciu tohto vyhlásenia za predpokladu, ak žalobca v žalobe namietne, že navrhovateľ dražby vyhlásenie vôbec neurobil.
51. Navyše námietku žalobcu ohľadne (ne)pravdivosti vyhlásenia o výške pohľadávky žalovaní 1/ a 3/ považovali za všeobecnú, neurčitú, nakoľko žalobca do vydania uznesenia súdu prvej inštancie o tom, že dokazovanie sa končí, súdu neuviedol, v čom má nesprávnosť výšky pohľadávky spočívať a tiež neuviedol vlastné skutkové tvrdenie o tom, aká je teda podľa neho správna výška pohľadávky. Žalobca sa taktiež žiadnym relevantným spôsobom do skončenia dokazovania nevyjadril k výpisu z úverového účtu (ktorý predložili žalovaní 1/ a 3/ do súdneho spisu spolu so svojim vyjadrením), nepoprel skutočnosti v ňom uvedené, nepoprel správnosť výpisu, nekonkretizoval, či je podľa neho výpis nesprávny a neuviedol ani dôvod tejto nesprávnosti. Jeho odvolaciu námietku preto považovali žalovaní za neprípustnú novotu v odvolacom konaní. Podľa žalovaných 1/ a 3/ je navyše z výpisu celkom zrejmé po použití matematickej operácie „spočítanie“, pohľadávku v akej výške postúpila banka na žalovaného 1/ (akú pohľadávku banka odpísala). Ide o presne tú istú sumu pohľadávky, vo vzťahu ku ktorej žalovaný 1/ ako navrhovateľ
dražby v súlade s § 7 ods. 2 ZoDD v zmluve o vykonaní opakovanej dobrovoľnej dražby zo dňa 04.06.2019 písomne vyhlásil jej pravosť, výšku a splatnosť.
52. Podporne boli žalovaní 1/ a 3/ názoru, že žalobca dezinterpretuje závery Ústavného súdu SR uvedené vo veci sp. zn. PL. ÚS 23/2014. Podľa nich ani prípadná nepravdivosť vyhlásenia podľa § 7 ods. 2 zákona o DD nemá sama o sebe vplyv na platnosť dražby, pokiaľ je nepravdivé v rozsahu, ktorý sa nedotýka podmienok konania dražby. V zmysle § 3 ods. 6 zákona o DD dražbu nemožno vykonať iba v prípade, ak je istina pohľadávky v čase začatia výkonu záložného práva nižšia ako 2 000,- €. Ako príklad uviedli, že ak by záložný veriteľ nesprávne, nepravdivo vyhlásil, že istina pohľadávky je 10 000,- €, hoci v skutočnosti je 8 000,- €, toto nepravdivé vyhlásenie by nemalo vplyv na platnosť dražby, ktorá by sa mohla vykonať aj pre istinu 8 000,- €. Preto mali za to, že v takom prípade predchádzajúci vlastník predmetu dražby nie je na svojich právach v súvislosti s vykonaním dražby nijakým spôsobom dotknutý. Žalobca v tomto spore ničím nepreukázal, že istina zabezpečenej pohľadávky bola nižšia ako 2 000,- €.
53. Taktiež odvolaciu námietku žalobcu o neplatnom dojednaní práva zosplatnenia úveru označili žalovaní 1/ a 3/ za nie relevantnú vzhľadom na ust. § 21 ods. 2 zákona o DD stanovený okruh otázok, ktoré smie súd v spore o určenie neplatnosti dražby ako jediné posudzovať, pričom ide o porušenie zákona o DD (žiadneho iného) a neplatnosť záložnej zmluvy (nie hoc aj len čiastočná neplatnosť zmluvy o úvere). Za nepodstatné pre spor preto považovali žalovaní 1/ a 3/ aj námietky žalobcu týkajúce sa zmluvy o úvere.
54. Podporne boli žalovaní 1/ a 3/ názoru, že námietka žalobcu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a z rozhodovacej praxe prekonanej činnosťou Najvyššieho súdu SR. S poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/9/2019 zo dňa 27.05.2020, v ktorom sa uvádza: „Ak teda strany uzatvorili zmluvu, ktorej podstatné náležitosti sú v listine podpísanej obidvomi stranami určené výslovným odkazom na samostatnú listinu, ktorá nebola podpísaná, nespôsobuje to bez ďalšieho neplatnosť tejto zmluvy za podmienky, že ich prejav vôle bol dostatočne určitý a zmluvný konsenzus pokrýva aj tieto dojednania. Stačí, že zmluvné strany ju vyhlásia za súčasť zmluvy v podpísanom texte vlastnej zmluvy.“ ako aj na časť I., čl. VI., bod 3 zmluvy o úvere zo dňa 28.08.2014 a bod 8.4 písm. a) Obchodných podmienok pre poskytovanie úverov a povolených prečerpaní privátnym klientom a MIKRO podnikateľom trvali na tom, že možnosť banky mimoriadne zosplatniť úver bola dohodnutá v zmluve o úvere prostredníctvom jednej z jej súčastí, ktorou v tomto prípade sú Obchodné podmienky pre poskytovanie úverov a Povolených prečerpaní Privátnym klientom a MIKRO podnikateľom.
55. Žalovaní 1/ a 3/ taktiež námietku žalobcu týkajúcu sa nesprávnosti postupu pri doručovaní oznámenia o začatí výkonu záložného práva (predčasného doručenia) nepovažovali za majúcu vplyv na (ne)platnosť dražby. Práva žalobcu tým neboli dotknuté, k zosplatneniu úveru došlo skôr, ako bola dražba vykonaná, lehota 30 dní, po uplynutí ktorej môže záložný veriteľ predať záloh na dražbe riadne uplynula, nakoľko oznámenie o začatí výkonu záložného práva bolo katastru nehnuteľností doručené dňa 08.08.2018. Poukázali tiež na to, že k zosplatneniu úveru došlo už dňom uvedeným v oznámení o mimoriadnom zosplatnení úveru zo dňa 23.07.2018, nie uplynutím 15-dňovej dodatočnej lehoty na splnenie splatného záväzku.
56. Žalovaní 1/ a 3/ mali za to, že boli dodržané aj zákonné podmienky § 53 ods. 9 a § 565 OZ na predčasné zosplatnenie úveru. Dňa 20.07.2018 (deň vyhlásenia predčasnej splatnosti) bol žalobca určite v omeškaní so splátkou splatnou 15.04.2018 3 mesiace a 5 dní a k zosplatneniu úveru pre túto splátku došlo do splatnosti najbližšej splátky po uplynutí 3-mesačného omeškania, t.j. do 15.08.2018. Zároveň žalobca a spoludlžníčka boli prípisom zo dňa 17.05.2018 poučení o možnosti banky zosplatniť úver, ku ktorému došlo v lehote dlhšej ako 15 dní. Zdôraznili, že veriteľ je oprávnený, nie povinný za splnenia zákonom stanovených podmienok vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru, je na jeho rozhodnutí, kedy toto právo využije.
57. Žalovaní 1/ a 3/ sa nestotožnili ani s tým, že tento spor o neplatnosť dobrovoľnej dražby je spotrebiteľským sporom. Poukázali na opatrenie č. 5 predsedu Krajského súdu v Banskej Bystrici k Rozvrhu práce na rok 2021, sp. zn. 1SprR/5/2021 zo dňa 13.01.2021, kde sa uvádza: „...predmetom konania v predloženej veci je spor občianskoprávneho charakteru, konanie o neplatnosť dobrovoľnej dražby podľa ZoDD, nejde teda o obchodnú vec, o ktorej rozhodujú senáty obchodnoprávneho kolégia, avšak ani o spor zo spotrebiteľskej zmluvy (článok III. bod 2.6.5 rozvrhu práce). Spotrebiteľským
sporom je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci s touto zmluvou. Žalobkyňa žalobou namietala, že boli porušené jej práva v súvislosti s realizáciou opakovanej dobrovoľnej dražby, ktorá sa konala 26.02.2019, ktoré porušenie práv uplatňovala vo vzťahu k ustanoveniam špeciálneho zákona, a to ZoDD, ktoré v tomto konaní okresný súd aplikoval. S poukazom na obsah spisu a predmet tohto konania mala byť vec správne pridelená náhodným výberom do nápadu senátov občianskoprávneho kolégia odvolacieho súdu, a to aj napriek tomu, že predmetná vec bola na súde prvej inštancie nesprávne vedená v súdnom registri „Csp“.“
58. Ohľadne záverov vyslovených v rozhodnutí Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/108/2011 zo dňa 22.11.2011, o možnej nesúladnosti právnej úpravy dobrovoľných dražieb a neprimeranosti, či spoločenskej neprijateľnosti inštitútu dobrovoľnej dražby, na ktoré poukázal žalobca v odvolaní žalovaní 1/ a 3/ opätovne poukázali na neskoršie uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 23/2014 zo dňa 24.09.2014, v ktorého odôvodnení sa o. i. uvádza: „Ústavný súd sa v prvom rade nestotožňuje s názorom navrhovateľa, že výkon záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby je totožný s núteným výkonom práva prostredníctvom nútenej (exekučnej) dražby. Nútené (exekučné) dražby a dobrovoľné dražby sú dvoma odlišnými inštitútmi, ktoré síce majú spoločný cieľ, a to speňaženie majetku povinnej osoby, a čiastočne aj priebeh (dražba majetku), ale zásadne sa líšia podkladom, ktorý umožňuje ich výkon. Podstatou dobrovoľnej dražby v zmysle jej platnej právnej úpravy je dohoda vlastníka veci s dražobníkom o dražbe určitého predmetu. Vlastník veci môže poveriť inú osobu, aby dala pokyn na vydraženie veci, pričom Občiansky zákonník vychádza z toho, že samotné uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva so sebou prináša možnosť pre záložného veriteľa speňažiť záloh prostredníctvom dobrovoľnej dražby, pričom vystupuje ako zástupca záložcu. Vzhľadom na uvedené sa dobrovoľná dražba odvíja od predchádzajúceho úkonu vlastníka, ktorý dáva súhlas na budúce speňaženie určitého svojho majetku určitým spôsobom regulovaným právom (zákon o dobrovoľných dražbách).“.
59. Žalovaný 1/ a 3/ taktiež nesúhlasili s názorom žalobcu, že výkon záložného práva na záloh je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi pre údajnú neprimeranosť medzi dlhom žalobcu a spoludlžníčky a hodnotou zálohu. Poukázali na to, že dražba je formalizovaný proces, na platnosť ktorého musia byť splnené zákonom stanovené podmienky vyplývajúce z kogentných ustanovení zákona o DD. Tieto podmienky stanovil zákonodarca a tým zároveň určil aj mieru primeranosti či neprimeranosti zásahu do spôsobu nakladania s vecou či už vlastníkom alebo záložným veriteľom. Podľa žalovaných 1/ a 3/ teda ako neprimerané v zmysle ustanovení zákona o DD možno považovať iba také konanie, ktoré by sa počas dražobného procesu vymykalo zákonným podmienkam stanoveným v zákone o DD. Ak je zálohom byt, v ktorom má dlžník hlásený (trvalý) pobyt, je mu poskytnutá vyššia ochrana spočívajúca v tom, že dražiť nemožno nehnuteľné veci, ak hodnota pohľadávky bez jej príslušenstva zabezpečenej záložným právom ku dňu oznámenia o začatí výkonu záložného práva neprevyšuje 2 000,- € (§ 3 ods. 6 zákon o DD), ak je navrhovateľom dražby záložný veriteľ, dražobník zašle vlastníkovi predmetu dražby znalecký posudok najneskôr 30 dní pred dňom konania dražby (§ 12 ods. 4 zákona o DD), vlastník predmetu dražby je oprávnený do 10 pracovných dní od doručenia znaleckého posudku vzniesť u dražobníka proti ohodnoteniu predmetu dražby námietky a prípadne žiadať vyhotoviť znalecký posudok iným znalcom (§ 12 ods. 5 zákon o DD) a napokon najnižšie podanie nemôže byť pri v poradí prvej dražbe nižšie ako 90 % hodnoty predmetu dražby, a pri opakovanej dražbe nižšie ako 3/4 hodnoty predmetu dražby určenej znaleckým posudkom. Uvedené ustanovenia urobili z dražby inštitút súladný s princípmi právneho štátu, ich cieľom je dosiahnuť rýchlu a účinnú ochranu veriteľov a zároveň zabezpečiť vysokú mieru ochrany dlžníkom. Zároveň zabezpečujú, aby sa dlžníkovi v prípade udelenia príklepu a prechodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na tretiu osobu dostalo čo možno najvyššej peňažnej kompenzácie (dražobný výťažok) za stratu obydlia tak, aby bol schopný opätovne vyriešiť otázku svojho bývania, a to aj keď nie formou kúpy vlastného bytu, tak vo forme nájmu či podnájmu bytu.
60. Podľa žalovaných 1/ a 3/ výkon záložného práva nemôže byť výkonom práva žalovaného 1/ v rozpore s dobrými mravmi aj s poukazom na ustanovenie § 853 ods. 2 OZ, podľa ktorého podľa odseku 1 nemožno použiť ustanovenia o ochrane nájmu bytov podľa § 711 až 712c ani ustanovenie § 3 na právne vzťahy medzi záložnými veriteľmi a vlastníkom bytu alebo rodinného domu pri zániku jeho vlastníctva na základe uplatnenia záložného práva. Z uvedeného zákonného ustanovenia žalovaní 1/ a 3/ vyvodili, že pri aplikácii ustanovení o výkone záložného práva je vylúčená súčasná aplikácia ustanovenia § 3 OZ pojednávajúceho o výkone práva v rozpore s dobrými mravmi.
61. Podľa názoru žalovaných 1/ a 3/ výkon záložného práva formou dobrovoľnej dražby nemožno považovať ani za rozporný s právom Európskej únie, takúto rozpornosť vylučuje judikatúra Súdneho dvora Európskej únie. V tejto súvislosti opätovne poukázali na ustanovenie čl. 1 ods. 2 smernice 93/13/ EHS a rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-92/11 RWE Vertrieb), z ktorých vyplýva, že zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia nepodliehajú ustanoveniam smernice. Podľa názoru Súdneho dvora Európskej únie prezentovaného v danom rozhodnutí v prípade zákonných ustanovení, na ktoré sa vzťahuje výnimka obsiahnutá v článku 1 ods. 2 smernice možno legitímne predpokladať, že vnútroštátny zákonodarca našiel rovnováhu medzi všetkými právami a povinnosťami zmluvných strán. Čiže skúmanie charakteru zmluvnej podmienky, ktorá odráža platné zákonné ustanovenie (§ 151a § 151j ods. 1 OZ), by sa minulo akémukoľvek účinku. Teda v prípade, že si zmluvné strany v rámci svojho zmluvného vzťahu dojednajú zabezpečenie pohľadávky veriteľa záložným právom, ustanovenie § 151j ods. 1 OZ by sa uplatnilo, aj keby si zmluvné strany v rámci svojho zmluvného vzťahu nedohodli nič iné. Podľa § 151j ods. 1 OZ ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva. V rámci výkonu záložného práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť spôsobom určeným v zmluve alebo predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov, ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak. Dané ustanovenie Občianskeho zákonníka platí pre všetky kategórie zmlúv zabezpečených záložným právom vrátane spotrebiteľských zmlúv. Ak by možnosť zabezpečenia pohľadávky dodávateľa voči spotrebiteľovi záložným právom považoval zákonodarca za problematickú, mohol ju explicitne vylúčiť, ako tak urobil napr. v prípade zabezpečovacieho prevodu práva k nehnuteľnosti v zmysle ustanovenia § 53 ods. 7 OZ. Žalovaný 1/ a 3/ poukázali taktiež na ustanovenie § 53 ods. 10 OZ, podľa ktorého ak záložné právo zabezpečuje záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy, môže sa záložný veriteľ v rámci výkonu záložného práva uspokojiť len predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona alebo predajom zálohu podľa osobitných zákonov. Ak si teda zmluvné strany v záložnej zmluve zvolia ako spôsob výkonu záložného práva niektorú z možností uvedených v ustanovení § 151j ods. 1 OZ, či postupujú v zmysle kogentného ustanovenia § 53 ods. 10 OZ, dané zmluvné ustanovenie bude odrážať normu obsiahnutú v zákone, a preto nepodlieha režimu smernice 93/13/EHS.
62. Za nedôvodnú považovali žalovaní 1/ a 3/ aj námietku žalobcu, že v právnom poriadku Slovenskej republiky absentuje akákoľvek súdna kontrola dôvodnosti, oprávnenosti a primeranosti výkonu záložného práva (napr. formou dobrovoľnej dražby). Právny poriadok totiž pozná inštitút neodkladného opatrenia, ktorým možno v čase pred konaním dražby docieliť, aby sa navrhovateľ dražby zdržal výkonu záložného práva do času, kým sa meritórne (na základe žaloby znejúcej napr. na uloženie povinností zdržať sa výkonu záložného práva, či žaloby znejúcej na určenie neexistencie záložného práva) preskúma, či osoba, ktorá voči záložcovi vystupuje ako záložný veriteľ, je alebo nie je oprávnená vykonať záložné právo, či záložné právo v prospech navrhovateľa dražby skutočne existuje a pod. Právny poriadok Slovenskej republiky teda obsahuje prostriedky preventívnej ochrany pred nezákonnou dražbou, ktorými možno docieliť preskúmanie otázok, ktorých vyriešením sa následne (na základe rozhodnutia súdu) dá ustáliť, či záložcovi voči záložnému veriteľovi vznikla a trvá zákonná povinnosť strpieť výkon záložného práva.
63. Žalovaný 1/ a 3/ sa stotožnili len z názorom žalobcu, že nemôže byť zmyslom a účelom právnej úpravy výkonu záložného práva, aby niekto v dražbe kúpil rýchlo a lacnejšie predmet dražby. Poukázali na to, že cieľom (účelom) výkonu záložného práva je uspokojenie zabezpečenej pohľadávky záložného veriteľa, ktorú eviduje ako splatnú voči záložnému dlžníkovi a ktorá bola práve na účely efektívneho uspokojenia zabezpečená záložným právom viaznucim na zálohu, ktorý je vo vlastníctve záložcu.
64. Žalovaný 1/ a 3/ preto navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu potvrdil a priznal im náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.
65. Žalobca v odvolacej replike zopakoval svoju argumentáciou uvedenú už v odvolaní o tom, že mu neboli doručované písomnosti týkajúce sa 1. a 2. kola dražby konaných dňa 14.10.2020 a 25.11.2020, opakovane zdôraznil že súd prvej inštancie mal preukázané doručovanie písomností len L. B., jeho bývalej manželke, ktorá nie je záložnou dlžníčkou, ani vlastníčkou dražených nehnuteľností a ktorá sa v mieste draženej nehnuteľnosti nezdržiavala. Doplnil, že nie je zrejmé, či žalovaný 1/ a 3/ pokračovali v začatom procese dobrovoľnej dražby, ktorý začali realizovať pôvodný veriteľ a pôvodný dražobník, alebo či žalovaný 1/ a 3/ začali nový proces dobrovoľnej dražby, keďže súd prvej inštancie sa touto
skutočnosťou odmietol zaoberať. Súdu prvej inštancie vytkol aj to, že neskúmal ani to, či boli splnené zákonné podmienky § 11 ods. 4 a 5 zákona o DD. Trval na tom, že na posúdenie platnosti či neplatnosti dobrovoľnej dražby musí mať súd k dispozícii všetky relevantné dôkazy preukazujúce spôsob procesu dobrovoľnej dražby v zmysle všetkých zákonných ustanovení zákona o DD. Preto nie je zrejmé, ako súd môže relevantne rozhodnúť o platnosti či neplatnosti dobrovoľnej dražby bez vykonania dokazovania celého dražobného spisu podľa číslovaných strán dražobného spisu v súdnom konaní, naviac keď neexistuje žiadna záruka, že po vznesení námietok záložných dlžníkov k procesu dražby môže dochádzať k manipulácii dražobných spisov.
66. Žalovaní 1/ a 3/ v odvolacej duplike opätovne poukázali na právo vlastníka predmetu dražby v zmysle § 8 ods. 2 zákona o DD nazerať do dražobného spisu, do písomností súvisiacich s dražbou. Žalobca teda v postavení vlastníka predmetu dražby mal možnosť požiadať dražobníka o nahliadnutie do dražobnej dokumentácie a túto ako celok alebo jej jednotlivé časti predložiť ako dôkaz v konaní už so samotnou žalobou. Žalovaní 1/ a 3/ poukázali v tejto súvislosti na ustanovenie § 132 ods. 3 CSP, podľa ktorého žalobca v žalobe pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Mali za to, že dražobný spis nie je takým dôkazným prostriedkom, ku ktorému by žalobca nemal prístup. Pritom žalobca v konaní netvrdil a nepreukázal, že svoje právo využil a taktiež netvrdil a nepreukázal, že by mu dražobník vo výkone tohto jeho práva akokoľvek bránil, čo by spôsobilo situáciu, že by žalobca bez svojej viny nemohol listiny tvoriace dražobný spis predložiť. Podľa žalovaných 1/ a 3/ sa súd prvej inštancie v konaní riadil článkom 17 základných princípov CSP v spojení s § 132 ods. 3 CSP. Predkladanie listín z dražobných spisov či už sú strany I. K. O., K. alebo žalovaného 3/ by bolo nadbytočným zaťažovaním tretej osoby, či strany sporu. Civilný sporový poriadok vychádza z procesnej zodpovednosti strán sporu, pričom primárna zodpovednosť vo vzťahu k adekvátnej formulácii žalobných tvrdení a na ne nadväzujúcich dôkazných návrhov padá na ťarchu žalobcu, nie je na ťarchu žalovaných. Žalobca ako „pán sporu“ je zodpovedný za to, aby predložil všetky dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa a taktiež za to, aby svoje dôkazné návrhy prostredníctvom svojich skutkových tvrdení odôvodnil a vysvetlil ich význam pre meritum veci – čo chce konkrétnou listinou preukázať (v tomto prípade akú „dotknutosť“ a na akých právach podľa § 21 ods. 2 zákona o DD). V tejto súvislosti opätovne poukázali na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 66/2019 z 28.08.2020, publikované v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 9/2021 – jeho právnu vetu uvedenú v bode 16. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Žalobca v odvolacej replike len uviedol, že žiadal o predloženie všetkých písomností týkajúcich sa jednotlivých kôl dražby, no nevysvetlil, prečo považuje dokazovanie týmito listinami za podstatné pre vec samu a pre výsledok sporu. Preto žalovaný 1/ a 3/ považovali za správne, že súd prvej inštancie takéto dokazovanie nevykonal, keďže z nedostatočných tvrdení žalobcu nebolo možné posúdiť dôvodnosť jeho dôkazných návrhov a ich súvislosť s meritom veci. Žalobca nevysvetlil, čo by sa malo preukázať zmluvou o dobrovoľnej dražbe uzatvorenou medzi žalovanými 1/ a 3/ pred konaním 1. kola dražby, listom vlastníctva pred konaním 1. kola dražby, oznámením o dobrovoľnej dražbe konanej dňa 14.10.2020, oznámením o výsledku dobrovoľnej dražby zo dňa 14.10.2020, notárskou zápisnicou zo dňa 14.10.2020, oznámením o opakovanej dobrovoľnej dražbe konanej dňa 25.11.2020, oznámením o výsledku opakovanej dobrovoľnej dražby zo dňa 25.11.2020, či notárskou zápisnicou zo dňa 25.11.2020, ani to, prečo si tieto listiny neobstaral na účely sporu, ktorého je iniciátorom, z dražobného spisu. Navyše skutočnosť, že žalobcom k žalobe pripojené listiny - oznámenie o dobrovoľnej dražbe konanej dňa 14.10.2020, oznámenie o výsledku dobrovoľnej dražby zo dňa 14.10.2020 a oznámenie o opakovanej dobrovoľnej dražbe konanej dňa 25.11.2020 boli zásielkami pre L. B. je podľa žalovaných 1/ a 3/ neprípustnou novotou v odvolacom konaní, a preto odvolací súd na ňu nesmie prihliadať.
67. K námietke žalobcu, že žalovanými 1/ a 3/ v konaní predložený sprievodný list zo dňa 05.08.2020 a doručenku, kde obsahom zásielky mal byť údajne znalecký posudok č. 91/2020 považoval súd prvej inštancie za postačujúce pre fikciu doručenia znaleckého posudku žalobcovi, žalovaní 1/ a 3/ uviedli, že predložili fotokópiou obálky, ktorá obsahuje verejnú listinu, ktorou je doručenka. Žalobca riadne a včas nepoprel obsah tejto verejnej listiny ani obsah zásielky a ani skutočnosť, že si zásielku neprevzal v odbernej lehote. Jeho terajšie námietky sú preto nedôvodné. Žalobca taktiež nevysvetlil, aký vplyv na jeho práva by mala skutočnosť, že znalecký posudok nemá všetky náležitosti, ani neuviedol, ktoré náležitosti znaleckého posudku absentujú, keď namietal, že súd prvej inštancie nevyhovel jeho požiadavke zabezpečiť a vykonať dokazovanie znaleckými posudkami č. 91/2020 a 109/2018 a neskúmal, či znalecký posudok obsahuje všetky náležitosti, ktoré má mať. Tieto námietky žalovaní 1/ a 3/ taktiež považovali za neprípustnú novotu v odvolacom konaní.
68. Napokon podľa žalovaných 1/ a 3/ žalobca adekvátne netvrdil porušenie ustanovení § 11 ods. 4 a 5 zákona o DD v dražobnom procese, preto sa takýmito neexistujúcimi tvrdeniami žalobcu súd prvej inštancie nemusel ani zaoberať. Podľa názoru žalovaných 1/ a 3/ ak by tak urobil, porušil by na neprospech žalovaných zásadu ne ultra petitum. Poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/1934/2001, v ktorom sa uvádza: „Prekročením návrhu a porušením dispozičnej zásady konania by bolo iba priznanie iného plnenia, než ktoré žalobca v žalobnom petite požadoval, alebo priznanie plnenia na základe iného skutkového stavu, než ktorý bol tvrdený v žalobe.“
69. Žalovaná 2/ sa v odvolacom konaní nevyjadrila.
70. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 ods. 1 CSP preskúmal vec v rozsahu odvolania podľa § 379 CSP, len z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 CSP a mimo nich v zmysle § 380 ods. 2 CSP v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok, ktoré vady nezistil, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP z dôvodu, že pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a prejednanie veci na odvolacom pojednávaní nevyžadoval dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v I. výroku vo veci samej a v závislom III. výroku o nároku na náhradu trov konania vecne správny a je potrebné ho v tomto rozsahu podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdiť. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie vzťahujúcim sa na tieto výroky a na toto poukazuje. Na zdôraznenie jeho vecnej správnosti reagujúc na odvolacie dôvody žalobcu uvádza nasledovné:
71. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
72. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
73. K namietanému porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces:
74. Žalobca sám k žalobe pripojil výpis z listu vlastníctva č. XXX pre k. ú. G. C. zo dňa 18.02.2021 (č. l. 12 spisu), oznámenie o výsledku opakovanej dobrovoľnej dražby zo dňa 25.11.2020 (č. l. 13 spisu), oznámenie o opakovanej dobrovoľnej dražbe z 26.10.2020 (č. l. 20 - 22 spisu) ako prílohu notárskej zápisnice osvedčujúcej priebeh dražby konanej 25.11.2020, ako aj oznámenie banky pre žalobcu zo dňa 03.08.2018 o začatí výkonu záložného práva (č. l. 32 spisu). Zároveň mu (resp. jeho právnemu zástupcovi) v konaní pred súdom prvej inštancie boli doručené Obchodné podmienky K. K., L. pre poskytovanie úverov a povolených prečerpaní privátnym klientom a MIKRO podnikateľom a Všeobecné obchodné podmienky K. K., L. najneskôr ako prílohy vyjadrenia žalovaných 1/ a 3/ k jeho žalobe nachádzajúce sa na č.l. 86 – 119 spisu, o čom svedčí doručenka na č. l. 147 spisu. Preto neobstojí jeho námietka, že súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré mu neboli doručené.
75. K namietanému nevykonaniu dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci navrhnutých zo strany žalobcu súdom prvej inštancie:
76. Zhodne so súdom prvej inštancie a so žalovanými 1/ a 3/ má aj odvolací súd za to, že neúspešné kolá dobrovoľnej dražby vykonané dražobníkom I. K. O., K. v roku 2019 neviedli k postihnutiu majetku žalobcu, ich priebeh nie je právne významný pre posúdenie dôvodnosti žaloby o neplatnosť dražby. Z logiky veci vyplýva, že podľa § 21 ods. 2 zákona o DD sa možno domáhať len určenia neplatnosti úspešnej dražby, pretože na nej udelením príklepu a zaplatením najvyššieho podania vydražiteľom v stanovenej lehote dochádza k prechodu vlastníctva nehnuteľnosti a uspokojeniu zabezpečenej pohľadávky veriteľa (alebo aspoň jej časti). Tieto právne následky nenastanú, resp. budú zvrátené v prípade vyslovenia neplatnosti dražby súdom. Neúspešnými dražbami teda nemohol byť žalobca dotknutý na svojich právach. Preto nie je pre toto konanie relevantné vykonávanie dokazovania listinami týkajúcimi sa dražby vykonávanej dražobníkom I. K. O., K., vrátane oznámenia o upustení od dražby. Dôvody uvedené v § 19 ods. 1 zákona o DD, pre ktoré je dražobník povinný upustiť od dražby sa týkali danej dražby. Jedným z nich je napr. aj písomná žiadosť navrhovateľa dražby o upustenie od dražby.
Z vyššie uvedených dôvodov pre toto konanie nemá relevanciu ani vykonanie dokazovania zmluvami o vykonaní dobrovoľnej dražby uzatvorenými medzi pôvodným veriteľom – bankou a dražobníkom I. K. O., K..
77. Pokiaľ ide o dražbu konanú 14.10.2020 realizovanú už dražobníkom – žalovaným 3/, táto má relevanciu len z toho hľadiska, či boli splnené zákonné podmienky na konanie opakovanej dražby a teda napríklad na zníženie najnižšieho podania na 3/4 z ceny odhadnutej znaleckým posudkom v zmysle § 16 ods. 6 zákona o DD. Samotná dražba vykonávaná žalovaným 3/ dňa 14.10.2020 však taktiež nevyvolala právne následky uvedené vyššie, ktoré možno zvrátiť žalobou o neplatnosť dražby. Žalobca taktiež neuviedol, akú relevanciu by malo pre konanie vykonanie dokazovania znaleckým posudkom č. 109/2018 zo dňa 19.10.2018, keď neúspešná v poradí prvá dražba vykonávaná žalovaným 3/ a úspešná opakovaná dražba boli realizované na základe znaleckého posudku č. 91/2020 zo dňa 25.07.2020.
78. Nebolo potrebné ani vykonanie dokazovania samotným znaleckým posudkom č. 91/2020 zo dňa 25.07.2020, pretože v konaní pred súdom prvej inštancie absentovali skutkové tvrdenia žalobcu, ktoré z predpísaných náležitostí neobsahuje a údaj o odhade hodnoty nehnuteľností určenej týmto znaleckým posudkom je uvedený aj v iných listinách, napr. v notárskej zápisnici osvedčujúcej priebeh opakovanej dobrovoľnej dražby zo dňa 25.11.2020, ako aj v oznámení o výsledku opakovanej dobrovoľnej dražby zo dňa 25.11.2020. Skutočnosť, že znalecký posudok bol doručený žalobcovi a jeho bývalej manželke, mal súd prvej inštancie preukázanú z doručenky a sprievodného listu predložených žalovaným 1/ a 3/ a ich správnosť, či pravdivosť toho, čo je na nich uvedené, žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nespochybňoval, nespochybňoval doručenie znaleckého posudku fikciou doručenia. V zmysle § 111 ods. 1 CSP je doručenka verejnou listinou a údaje v doručenke sa považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak. Žalobca ani len neuviedol skutočnosti vyvracajúce túto právnu domnienku.
79. Pokiaľ ide o uzatvorenie zmluvy o vykonaní opakovanej dobrovoľnej dražby medzi žalovaným 1/ a žalovaným 3/ relevantnej pre toto konanie ako jednu z podmienok konania dražby podľa § 16 ods. 1 zákona o DD, z bodu 12. odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie zmluvou o opakovanej dobrovoľnej dražbe zo dňa 21.10.2020.
80. K nesprávnym skutkovým zisteniam a právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie:
81. Zhodne so žalovanými 1/ a 3/ má odvolací súd za to, že pôvodný veriteľ - banka, ktorej predmetom podnikania je poskytovanie úverov, mohol v zmysle § 499 ObZ dojednať so žalobcom a jeho bývalou manželkou odplatu (vo forme spracovateľského poplatku) za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky. Nestotožňuje sa však s názorom žalovaných 1/ a 3/, že súd nemôže posudzovať (ne)prijateľnosť takéhoto zmluvného dojednania. Z ust. § 499 ObZ totiž vyplýva, že sa jedná o možnosť, nie povinnosť dojednania takejto odplaty, nejedná sa teda o obligatórnu náležitosť zmluvy o úvere podľa § 497 ObZ. Kogentnosť tohto zákonného ustanovenia vyplývajúcu z ust. § 263 ods. 1 ObZ treba chápať v tom zmysle, že dohodou sa nemožno odchýliť od tohto ustanovenia, alebo toto ustanovenie vylúčiť tak, že dojednať možno odplatu aj v prospech iného veriteľa, ktorého predmetom podnikania nie je poskytovanie úverov (porovnaj napr. rozsudok NS SR sp. zn. 4 Obo 86/99 publikovaný v časopise Zo súdnej praxe pod č. 30/2001). Nejedná sa teda o záväzné zákonné ustanovenie v tom zmysle, že by neumožňovalo prieskum takéhoto zmluvného dojednania z iných hľadísk, napríklad z hľadiska primeranosti odplaty a pod. Odvolací súd nesúhlasí ani s argumentáciou žalovaných 1/ a 3/, že tento spor o neplatnosť dobrovoľnej dražby nie je sporom spotrebiteľským. Opatrenie predsedu súdu týkajúce sa rozvrhu práce na súde je opatrením technickej, organizačnej a riadiacej povahy, ktorého cieľom v tomto prípade (riešiac namietanú spornosť zápisu veci do senátu obchodnoprávneho kolégia) bolo, aby obchodnoprávne kolégium Krajského súdu v Banskej Bystrici (ktoré v danom čase vybavovalo za účelom zabezpečenia rovnomerného zaťaženia sudcov tohto súdu sčasti aj občianskoprávnu agendu spotrebiteľských sporov vedených na okresných súdoch v jeho obvode v registri „Csp“), nevybavovalo aj spory o neplatnosť dobrovoľnej dražby (a to aj nespotrebiteľské), ale len spory priamo vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv. Judikatúra najvyšších súdnych autorít – Ústavného súdu SR, Najvyššieho súdu SR, či Súdneho dvora EÚ nepochybuje o tom, že ak dobrovoľná dražba bola vykonaná ako spôsob realizácie záložného práva dojednaného zmluvou o zriadení záložného práva na zabezpečenie pohľadávky vyplývajúcej zo spotrebiteľskej zmluvy (o úvere), spor o neplatnosť tejto dražby je spotrebiteľským sporom (viď napr. nález Ústavného súdu SR
č. k. III. ÚS 416/2022 – 68 zo dňa 13.07.2023, uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/149/2020 z 23.02.2022, rozsudok SD EÚ vo veci C-34/13 zo dňa 10.09.2014).
82. Dojednanie o odplate podľa § 499 ObZ nie je podľa názoru odvolacieho súdu ani zmluvnou podmienkou týkajúcou sa hlavného predmetu plnenia, či primeranosti ceny. Hlavný predmet plnenia zo zmluvy o úvere je upravený v § 497 ObZ, t.j. zo strany veriteľa toto plnenie spočíva v poskytnutí úveru a zo strany dlžníka v jeho vrátení a zaplatení úrokov. Dojednaniami týkajúcimi sa tohto predmetu plnenia je napr. dojednanie o mene úveru podľa § 498 ObZ, dojednanie o lehote na poskytnutie úveru zo strany veriteľa dlžníkovi podľa § 500 ods. 1 ObZ, o požiadavke dlžníka o poskytnutie úveru podľa § 501 ods. 1 ObZ, o možnosti obmedzenia poskytnutia úveru len na určitý účel podľa § 501 ods. 2 ObZ, o splatnosti istiny a úroku z úveru podľa § 503 a 504 ObZ (ktoré sú však ustanoveniami dispozitívnymi a zmluvné odchýlenie sa od nich môže byť podrobené prieskumu jeho neprijateľnosti). Ustanovenie § 499 ObZ je tzv. vedľajším dojednaním, ktoré umožňuje okrem hlavného predmetu plnenia dojednať ešte vedľajšie plnenie.
83. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd skúmal, či dojednanie o odplate vo forme spracovateľského poplatku je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá požaduje od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa (53 ods. 4 písm. písm. t) OZ), alebo ktorá požaduje od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím zmluvy preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ nedostáva dohodnuté protiplnenie (§ 53 ods. 4 psím. v) OZ). Odvolací súd je názoru, že poskytnutie úveru sleduje záujem tak veriteľa, ako aj dlžníka – spotrebiteľa. Veriteľ má záujem úver poskytnúť, pretože daním peňažných prostriedkov do užívania dlžníkovi získa úrok z tohto úveru. Dlžník má záujem na tom, aby mu bol poskytnutý úver, nakoľko v danom čase má záujem za poskytnuté peňažné prostriedky si niečo (tovar, službu) zadovážiť. Odplatu za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť úver dlžníkovi teda nemožno považovať za plnenie za službu, ktorej poskytnutie v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa. Ak samotný zákon umožňuje veriteľovi, ktorého predmetom podnikania je poskytovanie úverov dojednať takúto odplatu a k jej dojednaniu dôjde v súlade s týmto zákonom, nemožno konštatovať, že sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Cieľom smernice 93/13/EHS, ani vnútroštátnej úpravy spotrebiteľských zmlúv nebolo vylúčiť aplikáciu ustanovení upravujúcich jednotlivé zmluvné typy, či už v Občianskom zákonníku, alebo Obchodnom zákonníku, ale vylúčiť platnosť takých zmluvných dojednaní, ktoré nemajú oporu v zákone, idú v rámci zmluvnej voľnosti zmluvných strán nad rámec zákona, a preto je táto zmluvná voľnosť v záujme ochrany spotrebiteľa nemajúceho možnosť ovplyvniť obsah formulárových zmluvných podmienok stanovených dodávateľom limitovaná generálnou klauzulou upravenou v § 53 ods. 1 veta prvá OZ, podľa ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"), ktorá je príkladmo precizovaná v ust. § 53 ods. 4 OZ.
84. V konaní nebolo preukázané, že by odplata zmluvne dojednaná podľa § 499 ObZ v časti I. článku II. zmluve o úvere zo dňa 28.08.2014 v spojení s časťou I. článkom III. bodom 15. zmluvy o úvere bola plnením, o ktorom spotrebiteľ nebol pred uzavretím zmluvy preukázateľne informovaný a ako už bolo uvedené vyššie za jej dojednanie spotrebiteľ dostal dohodnuté protiplnenie spočívajúce v poskytnutí úveru veriteľom.
85. Napokon zhodne so žalovanými 1/ a 3/ odvolací súd nepovažuje výšku dojednaného spracovateľského poplatku v pomere k výške poskytnutej istiny za neprimerane vysokú. Taktiež bolo v konaní pred súdom prvej inštancie z výpisu z úverového účtu (č. l. 79 spisu) preukázané, že veriteľ si nezapočítal tento poplatok do istiny poskytnutého úveru, ale istinu v súlade s požiadavkou žalobcu (čo následne žalobca v odvolacej replike nespochybňoval) poskytol dňa 09.09.2014 na miesto plnenia – bankové účty určené žalobcom v sume 6 926,68 € a 73,32 €, tj. spolu 7 000,- €.
86. K námietkam žalobcu ohľadne platnosti dojednania práva veriteľa vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru odvolací súd uvádza nasledovné:
87. Žalobca v odvolaní neuviedol odkaz na judikatúru SD EÚ, z ktorej by vyplýval záver ním uvedený v odvolaní, že na preukázanie skutočnosti, že obchodné podmienky sú spotrebiteľovi známe, resp. že boli k zmluve priložené, a to tak, aby sa spotrebiteľ mohol pred uzavretím zmluvy skutočne oboznámiť so
všetkými svojimi právami a povinnosťami, nepostačujú vyhlásenia spotrebiteľov uvedené v záverečných ustanoveniach zmlúv o tom, že spotrebiteľ obchodné podmienky prevzal a oboznámil sa s nimi, resp. že obchodné podmienky a všeobecné obchodné podmienky sú súčasťou úverovej zmluvy. Písomná zmluva o úvere je listinným dôkazom preukazujúcim, na čom sa zmluvné strany dohodli, čo samozrejme nevylučuje možnosť preukázať, že v skutočnosti tomu tak nebolo. Dôkazné bremeno tak zaťažuje toho, kto tvrdí, že obsah zmluvy o úvere, alebo jej časti nie je pravdivý, nezodpovedá skutočnosti. Ak teda dlžník tvrdí, že v skutočnosti sa nemohol oboznámiť s obchodnými podmienkami a všeobecnými obchodnými podmienkami banky obsahujúcimi dojednanie o práve veriteľa na zosplatnenie úveru pred podpisom zmluvy o úvere a tieto nie sú jej platnou súčasťou, je jeho povinnosťou svojím popisom okolností uzatvárania zmluvy aspoň naviesť súd smerom, ktorým má vykonať dokazovanie na preukázanie tohto tvrdenia. Súd síce v zmysle § 295 CSP v spotrebiteľskom spore vykonáva dokazovanie ex offo, musí však vedieť zistiť, aký dôkaz má obstarať, či zabezpečiť, aby ním následne mohol vykonať dokazovanie. Nestačí teda púhe konštatovanie dlžníka, že to, čo je uvedené v zmluve o úvere nezodpovedá skutočnosti.
88. Pokiaľ žalobca poukázal na závery rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/21/2019 zo dňa 25.04.2019, odvolací súd konštatuje, že tieto závery boli uvedené ohľadne rôznych poplatkov „schovaných“ do všeobecných obchodných podmienok, ktoré navyše odkazovali na sadzobník, či cenník, teda ich výška nebola zrejmá ani zo samotných všeobecných obchodných podmienok. S rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3CoCsp/12/2020 zo dňa 25.08.2020 a naň nadväzujúcim rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 8Csp/11/2020 zo dňa 02.12.2021 sa odvolací súd nestotožňuje. Kredibilita záverov rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3CoCsp/12/2020 zo dňa 25.08.2020 je spochybnená už tým, že záver o nemožnosti zakotvenia práva na zosplatnenie úveru do všeobecných obchodných podmienok odvodzuje okrem iného z toho, že „bez akýchkoľvek pochybností a právnych polemík je zrejmé, že aktívna vecná legitimácia patrí medzi základné procesné podmienky.“ Odvolací súd si dovolí s týmto názorom nesúhlasiť. Aktívna vecná legitimácia vyplýva z hmotného práva, svedčí tomu, kto je podľa noriem hmotného práva nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia. Procesné podmienky sú podmienky konania, za ktorých môže súd konať a rozhodnúť vo veci samej. Ak nie sú splnené procesné podmienky, súd sa vecou samou, teda ani aktívnou vecnou legitimáciou zaoberať nemôže. Je inou vecou, že v zmysle ustálenej súdnej praxe je skúmanie aktívnej vecnej legitimácie imanentnou súčasťou súdneho konania. Odvolací súd sa v otázke, či právo veriteľa na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru, ak dlžník nespláca úver riadne a včas možno dohodnúť v obchodných podmienkach, či všeobecných obchodných podmienkach banky prikláňa ako k podľa neho presvedčivejšiemu právnemu názoru uvedenému napr. v rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6CoCsp/3/2022 zo dňa 16.03.2022, kde sa uvádza: „dlžník je v zásade povinný plniť celý dlh jednorazovo. Dohodou dlžníka a veriteľa alebo rozhodnutím súdu môže byť založené i plnenie dlhu v splátkach. Pri splnení v splátkach ide vlastne o dvojaku dobu splatnosti, keďže jednak je stanovená doba plnenia (splatnosti jednotlivých splátok) a súčasne je určená i splatnosť celej pohľadávky. Ak dlžník plnil v splátkach, nezaplatenie jednej alebo viacerých splátok v čase ich splatnosti, nespôsobuje bez ďalšieho splatnosť celého dlhu. Každá zo splátok totiž predstavuje samotný dlh, ktorý veriteľ môže samostatne uplatňovať na súde. Súčasťou podmienok splatnosti jednotlivých splátok môže byť i určenie, že pre nesplnenie niektorej splátky je veriteľ oprávnený žiadať celý zvyšok pohľadávky naraz (§ 565 OZ). Ide tu tak o podmienenú výhodu splácať dlh v splátkach, ktorá spočíva v tom, že dlžník dodrží splátky. Ak dlžník nedodrží dohodu o včasnom splnení dohodnutých splátok alebo súdne rozhodnutie o povolení splátok, stráca výhodu splátok za predpokladu, že veriteľ požiada o zaplatenie celej pohľadávky, resp. nezaplateného zvyšku pohľadávky naraz. Uplatnenie práva na zaplatenie celej pohľadávky je v právomoci veriteľa, ktorý toto právo môže, ale nemusí uplatniť. Stratu výhody splátok musí veriteľ dlžníkovi oznámiť, prípadne i uplatniť na súde podaním žaloby. Splatnosť celej pohľadávky tak nenastala priamo zo zákona, ale záleží na veriteľovi, či toto právo uplatní, teda či vyzve dlžníka na zaplatenie celého zvyšku dlhu. Toto svoje právo požadovať zaplatenie celej pohľadávky z dôvodu straty výhody splátok je časovo obmedzené tak, že veriteľ ho môže použiť najneskôr do splatnosti najbližšej ďalšej splátky. Ust. § 565 OZ o strate výhody splátok je modifikované vo vzťahu k plneniu zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach od 01. 11. 2008, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 379/2008 Z. z. tak, že veriteľ je v prípade nesplnenia niektorej splátky oprávnený požadovať od dlžníka zaplatenie celého zvyšku pohľadávky najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Podmienkou účinnosti výzvy na zaplatenie celej pohľadávky je, že veriteľ v zákonom stanovenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní, upozornil spotrebiteľa na uplatnenie tohto práva. Účinnosť uplatnenia práva
podľa § 565 OZ je teda podmienená aj tým, aby veriteľ v uvedenej lehote pred uplatnením tohto práva upozornil spotrebiteľa na to, že toto právo využije. Ak je táto podmienka splnená, môže dôjsť k zosplatneniu úveru. Súd má ex offo skúmať v spotrebiteľskej zmluve, či vyššie uvedené podmienky boli splnené, či dodávateľovi vzniklo právo na predčasné zosplatnenie úveru a skúmať, či bolo predčasné zosplatnenie úveru v zmluve dohodnuté a či bolo dohodnuté aj platne. Právo veriteľa na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru nemusí byť upravené priamo v texte zmluvy, postačuje, ak je uvedené v obchodných podmienkach, na ktoré zmluva výslovne odkazuje a súčasne je zmluva podpísaná. V prípade spotrebiteľských záväzkov ide o dva rôzne právne úkony veriteľa, a to upozornenie na uplatnenie práva veriteľa podľa § 53 ods. 9 OZ a samotná žiadosť o zaplatenie celého dlhu pre omeškanie so zaplatením splátky. Podmienkou riadneho zosplatnenia dlhu je riadne doručenie oboch prejavov vôle veriteľa dlžníkovi.“
89. Odvolací súd taktiež poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/9/2019 zo dňa 27.05.2020, kde sa v bode 13. a 14. jeho odôvodnenia uvádza: „...skutočnosť, že podstatné náležitosti boli uvedené v prílohe, nemôže byť dôvodom neplatnosti úverovej zmluvy. Dovolateľke tak možno prisvedčiť, že pri výklade ustanovenia § 75 ods. 4 zákona o bankách úverová zmluva a príloha patria k sebe (je jej súčasťou) a tvoria jeden celok. Súdny dvor Európskej únie v tejto súvislosti tiež judikoval, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky (podstatné náležitosti) musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči (porov. Home Credit Slovakia, C-42/15).“.
90. Vzhľadom na vyššie uvedené s poukazom na body 41. a 42. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie má odvolací súd za to, že dôvodom neplatnosti dojednania o práve na predčasné zosplatnenie úveru nie je samotná skutočnosť, že je zahrnuté do OP alebo VOP, ktoré boli platne inkorporované ako súčasť zmluvy o úvere.
91. Odvolací súd má ďalej za to, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj splnenie podmienok ust. § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru v bode 43. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Ohľadne námietok žalobcu k tomuto bodu odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/268/2020 z 29. novembra 2022 uverejnené v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod č. R 29/2023, kde sa o. i. uvádza: „Z hľadiska vzťahu medzi „trojmesačnou dobou“ a „lehotou nie kratšou ako 15 dní“, ktoré rámce spomína § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, zákonodarca výslovne neupravuje, či môžu plynúť súbežne alebo či uvedená minimálne 15-dňová lehota môže začať plynúť až po uplynutí trojmesačnej doby. Z § 565 veta druhá Občianskeho zákonníka vyplýva iba to, že veriteľ môže žiadosť o jednorazové vrátenie nesplatenej dlžnej sumy využiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky a môže tak urobiť až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením zmeškanej splátky (§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka). Jednoznačným je iba to, že v čase uplatnenia práva je spotrebiteľ v omeškaní s plnením niektorej zo splátok tri mesiace a uplynula lehota 15 dní na uplatnenie práva po upozornení dlžníka. Najvyšší súd zastáva názor, že 15-dňová lehota na upozornenie spotrebiteľa by mala byť realizovaná ešte pred uplynutím troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, vychádzajúc z charakteru upozornenia na možnosť zosplatnenia ako vytvorenia príležitosti pre dlžníka ho ešte odvrátiť, navyše pokiaľ uplatneniu tohto práva nebráni, ak spotrebiteľ zaplatí niektorú so skorších splátok.“. Mylný je teda názor žalobcu, že lehota 15 dní podľa § 53 ods. 9 OZ je previazaná s tým, resp. od jej uplynutia závisí, dokedy môže veriteľ vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru podľa § 565 OZ.
92. S poukazom na rozsudok SD EÚ zo dňa 14.03.2013 vo veci C-415/11, kde sa o. i. uvádza: „pokiaľ ide konkrétne o podmienku týkajúcu sa predčasného splatenia uvedenú v dlhodobých zmluvách z dôvodu neplnenia povinností zo strany dlžníka počas určitého obdobia, je úlohou vnútroštátneho súdu predovšetkým preveriť,...či možnosť predajcu alebo dodávateľa rozhodnúť o splatnosti celého úveru závisí od toho, že si spotrebiteľ nesplnil povinnosť, ktorá je v spornom zmluvnom vzťahu podstatná, či sa táto možnosť priznáva v prípadoch, v ktorých je takéto nesplnenie povinnosti dostatočne závažné vo vzťahu k dobe splácania úveru a k jeho výške, či táto možnosť predstavuje odchýlku od právnych predpisov uplatňovaných v tejto oblasti a či vnútroštátne právo stanovuje primerané a účinné prostriedky, ktoré spotrebiteľovi, na ktorého sa takáto podmienka uplatní, umožnia, aby odvrátil účinky takejto splatnosti úveru.“, sa odvolací súd zaoberal aj primeranosťou, opodstatnenosťou využitia práva na zosplatnenie úveru a primeranosťou realizácie dražby v konkrétnych okolnostiach tohto prípadu. Je hlavnou a teda podstatnou povinnosťou dlžníka vracať úver a platiť úroky riadne a včas v splátkach dohodnutých v zmluve o úvere. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie vyplýva, že
banka poskytla úver 7 000,- €, poslednú úhradu žalobca vykonal dňa 15.03.2018. Dlh žalobcu v čase upozornenia na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru a výzvy na jeho zaplatenie v dodatočnej lehote (23.05.2018) činil 309,53 €. Tento dlh napriek tomu narastal, žalobca, ani jeho manželka do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru v júli 2018, ani potom do 15.03.2019 nevykonali žiadnu úhradu. V omeškaní s úhradami (aj so splátkou splatnou 15.04.2019) teda boli v čase vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru viac ako 3 mesiace, neuhradili teda ani časť omeškaných splátok, čím mohli odvrátiť uplatnenie práva na zosplatnenie úveru. OZ nekladie veriteľovi povinnosť vyčkávať na využitie práva na zosplatnenie úveru dlhšie. Po započítaní obdobia aj po vyhlásení predčasnej splatnosti boli v omeškaní už minimálne rok, následne vykonali úhrady už len dňa 15.03.2019, 15.04.2019 a 17.06.2019 úhrady po 40,79 € (zrejme pod tlakom dražby, ktorá sa konala v januári 2019 a v snahe zabrániť opakovanej dražbe konanej dňa 31.07.2019) a potom už na úver nič nezaplatili, čím ich dlh až do konania dražby 25.11.2020 naďalej narastal. Podľa názoru odvolacieho súdu teda nemožno konštatovať neprimeranosť využitia práva na zosplatnenie, keď žalobca aj s jeho manželkou boli v čase vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru v omeškaní nielen s jednou splátkou dlhšie ako tri mesiace, ale aj s ďalšou splátkou. Nemožno konštatovať ani neprimeranosť dražby, nakoľko k zlepšeniu platobnej disciplíny dlžníkov nedošlo, dlh neustále narastal (aj keby k zosplatneniu nebolo došlo). Preto sa odvolací súd nestotožňuje s tým, že dražba bola neprimeraná, či vykonaná v rozpore s dobrými mravmi, pretože v konečnom dôsledku bola vykonaná nielen pre omeškanie so splátkami v súhrnnej výške menej ako 400,- €, žalobca bol v omeškaní aj naďalej. Ani výšku splatnej pohľadávky v hodnote minimálne vo výške 6 991,71 € po jej zosplatnení (uvedenú v oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti) nepovažuje odvolací súd za neprimeranú k hodnote nehnuteľnosti stanovenej znaleckým posudkom (11 000,- €). Nehnuteľnosť sa napokon vydražila za 10 200,- €.
93. Vzhľadom na vyššie uvedené má odvolací súd za to, že banka právne účinným spôsobom využila svoje právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru. Istina pohľadávky v čase konania v poradí prvej dražby dňa 14.10.2020 a opakovanej dražby dňa 25.11.2020 teda činila viac ako 2 000,- €.
94. K námietke žalobcu, že banka oznámila začatie výkonu záložného práva skôr, ako mu uplynula 15-dňová lehota daná mu bankou v oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, odvolací súd uvádza:
95. Podľa § 151j ods. 1 OZ ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva. V rámci výkonu záložného práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť spôsobom určeným v zmluve alebo predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona, alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov, ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak.
96. Podľa § 151l ods. 1 OZ začatie výkonu záložného práva je záložný veriteľ povinný písomne oznámiť záložcovi a dlžníkovi, ak osoba dlžníka nie je totožná s osobou záložcu, a pri záložných právach registrovaných v registri záložných práv aj zaregistrovať začatie výkonu záložného práva v tomto registri, ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak. V písomnom oznámení o začatí výkonu záložného práva záložný veriteľ uvedie spôsob, akým sa uspokojí alebo sa bude domáhať uspokojenia zo zálohu.
97. Podľa § 151m ods. 1 OZ predať záloh spôsobom určeným v zmluve o zriadení záložného práva alebo na dražbe môže záložný veriteľ najskôr po uplynutí 30 dní odo dňa oznámenia o začatí výkonu záložného práva záložcovi a dlžníkovi, ak osoba dlžníka nie je totožná s osobou záložcu, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Ak je záložné právo registrované v registri záložných práv a deň registrácie začatia výkonu záložného práva v registri záložných práv je neskorší, ako deň oznámenia o začatí výkonu záložného práva záložcovi a dlžníkovi a ak osoba dlžníka nie je totožná s osobou záložcu, 30- dňová lehota začína plynúť odo dňa registrácie začatia výkonu záložného práva v registri záložných práv.
98. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že oznámenie banky o začatí výkonu záložného práva zo dňa 03.08.2018 bol zapísané na príslušný list vlastníctva dňom 08.08.2018. Pohľadávka banky bola v tom čase už splatnou. Žiadne zákonné ustanovenie neukladá veriteľovi vyčkávať s oznámením o začatí výkonu záložného práva do uplynutia poskytnutej dodatočnej lehoty na plnenie už splatnej pohľadávky. Takúto lehotu totiž už veriteľ nie je povinný poskytnúť. Podstatné je, ako správne uviedli žalovaní 1/ a 3/, že sa so samotnou dražbou nezačalo pred uplynutím 30 dní od oznámenia začatia výkonu záložného
práva, resp. jeho registrácie v katastri nehnuteľností. Prvá dražba na základe tohto oznámenia sa totiž konala až v januári 2019.
99. K namietanej neplatnosti postúpenia pohľadávky z banky na žalovaného 1/ odvolací súd uvádza:
100. Výzvou zo dňa 17.05.2018 doručenou žalobcovi dňa 23.05.2018 banka vyzvala žalobcu na zaplatenie omeškaného dlhu. Žalobca bol následne dlhšie ako 90 dní naďalej v omeškaní so splnením (časti) svojho peňažného záväzku voči banke (nakoľko k zosplatneniu úveru došlo v júli 2018 a prvú úhradu po výzve realizoval až 15.03.2019). V čase postúpenia pohľadávky (09.12.2019), bol žalobca naďalej v omeškaní s plnením časti svojho dlhu, banka tak bola v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách oprávnená bez súhlasu dlžníka postúpiť pohľadávku na tretiu osobu. Žalovaný 1/ preto mohol byť navrhovateľom dražby ako nový záložný veriteľ.
101. Odvolací súd súhlasí s tým, že súd je povinný skúmať neprijateľné zmluvné podmienky aj v konaní o neplatnosť dražby, ak majú vplyv na nárok uspokojovaný cestou dobrovoľnej dražby. Žalobca však neuviedol okolnosti, v ktorých má spočívať neprijateľnosť dojednania o poplatku za upomienku, poplatok za vedenie účtu sa v úverovej zmluve nespomína. Dôvody, pre ktoré odvolací súd nepovažuje dojednanie o spracovateľskom poplatku za neprijateľné, uviedol už vyššie. V konaní taktiež nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že by si žalovaný 1/ uplatňoval po zosplatnení úveru úrok, na ktorý by nemal nárok, keby k zosplateniu úveru nedošlo. Žalobca v konaní vôbec neuviedol vlastné skutkové tvrdenia o tom, z čoho mala pozostávať pohľadávka žalovaného 1/ a aká je jej správna výška. Navyše správnosť výpisu z úverového účtu v konaní pred súdom prvej inštancie nespochybnil. Odvolaciemu súdu neuviedol dôvody, pre ktoré tak nemohol bez svojej viny učiniť v konaní pred súdom prvej inštancie do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej (§ 296 CSP), ani neuviedol zákonné podmienky vymedzené v § 366 CSP, pre ktoré by mal odvolací súd v odvolacom konaní pripustiť nové, resp. ďalšie skutkové tvrdenia žalobcu ako prostriedky procesného útoku neuplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie. Preto ich odvolací súd považuje za neprípustnú novotu v odvolacom konaní.
102. Z rovnakého dôvodu odvolací súd vyhodnotil ako neprípustné aj tvrdenia žalobcu o tom, že mu viaceré listiny (z ktorých niektoré sám pripojil k žalobe) neboli doručené, boli doručené len jeho bývalej manželke, nakoľko v konaní pred súdom prvej inštancie ich doručenie nenapadol.
103. Odvolací súd sa stotožňuje aj s názorom súdu prvej inštancie o tom, že žalobcovi bol právne účinným spôsobom (fikciou doručenia) doručený znalecký posudok č. 91/2020, o čom svedčí doručenka s poznámkou neprevzatia zásielky v odbernej lehote. Podľa § 10 ods. 1 zákona o DD písomnosti sa doručujú poštou formou listovej zásielky do vlastných rúk, a ak to nie je možné alebo účelné, doručujú sa iným preukázateľným spôsobom do vlastných rúk osobe, ktorej sú určené. Peňažnú čiastku možno zložiť v hotovosti najviac vo výške podľa osobitného predpisu. Na doručovanie sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu (§ 45 až 50 Občianskeho súdneho poriadku, teraz § 105 až 116 CSP – poznámka odvolacieho súdu). Podľa § 111 ods. 3 CSP ak nemožno doručiť písomnosť na adresu podľa § 106 CSP (adresu pobytu vedenú v registri obyvateľov), písomnosť sa považuje dňom vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvie.
104. Zhodne so súdom prvej inštancie má odvolací súd za to, že v dôsledku fikcie doručenia, t.j. že znalecký posudok sa považuje za doručený, mohol žalobca uplatniť námietky proti znaleckému posudku (proti jeho obsahu, namietať chýbajúce náležitosti, či hodnotu nehnuteľnosti stanovenú znaleckým posudkom), či žiadať vyhotoviť nový znalecký posudok v zmysle § 12 ods. 5 zákona o DD v lehote desiatich pracovných dní od doručenia znaleckého posudku. Keďže znalecký posudok týmto postupom nenapadol, má sa za to, že je správny.
105. K tvrdeniu žalobcu, že nemohol byť vylúčený z úkonov týkajúcich sa obhliadky predmetu dražby odvolací súd uvádza, že zákon o dobrovoľných dražbách len vytvára možnosť ohodnotenia nehnuteľnosti za poskytnutia súčinnosti vlastníka, avšak aby nedochádzalo k situáciám, aby zabránil stanoveniu hodnoty nehnuteľnosti pre účely dobrovoľnej dražby, ust. § 12 zákona o DD umožňuje nehnuteľnosť ohodnotiť aj len na základe dostupných údajov, ktoré má dražobník k dispozícii.
106. Pokiaľ ide o žalobcom napádaný účel uvedený v zmluve o úvere z 28.08.2014, na ktorý sa mal úver poskytnúť, odvolací súd len odkazuje na body 27. – 29. odôvodnenia rozsudku súdu prvej
inštancie, nakoľko ho považuje za dostatočné. Žalobca v odvolaní neuviedol, aký právny význam by malo nepravdivé uvedenie účelu úveru v zmluve o úvere mimo toho, že bola vylúčená z aplikácie zákona č. 129/2010 Z.z.
107. Napokon zhodne so žalovanými 1/ a 3/ odvolací súd poukazuje na to, že závery uvedené na záver odvolania žalobcom z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/108/2011 zo dňa 22.11.2011 o možnej protiústavnosti právnej úpravy dobrovoľných dražieb boli judikatúrou Ústavného súdu SR prekonané (viď znesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 23/2014 zo dňa 24.09.2014).
108. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že ani jeden z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), e) f) a h) CSP nebol žalobcom uplatnený dôvodne.
109. Odvolací súd preskúmal aj od výrokov vo veci samej závislý III. výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku žalovaných 1/ až 3/ na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie rozhodol v rozsudku o nároku žalovaných 1/ až 3/ na náhradu trov prvoinštančného konania vecne správne podľa pomeru ich úspechu v spore, nakoľko žaloba žalobcu bola v celom rozsahu zamietnutá a vykonateľným výrokom ukladajúcim povinnosť a lehotu na plnenie. Preto odvolací súd aj tento výrok rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.
110. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovaným 1/ a 3/ priznal voči žalobcovi aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pretože v odvolacom konaní boli žalovaní 1/ a 3/ taktiež plne úspešní vzhľadom na to, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Aj o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z tohto dôvodu určil odvolací súd aj začiatok lehoty na plnenie náhrady trov odvolacieho konania podľa § 232 ods. 2 CSP od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.
111. Žalovanej 2/ odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko jej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli, k odvolaniu žalobcu sa nevyjadrila. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 14/2018 zo dňa 28.02.2018 uverejnené v Zbierke stanovísk NSSR a rozhodnutí súdov SR pod č. R 72/2018, ktorého právna veta znie: „Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.“
112. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis (§ 127 ods. 1 C. s. p.).
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C .s p.)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)
Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C. s. p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.).
Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 C. s. p., resp. dovolanie má vady podľa § 429 C. s. p. napriek riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 C. s. p. v odvolacom konaní, resp. napriek výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) C. s. p. v spojení s § 436 ods. 1 C. s. p.).