Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_11Co-217-2012.pdf
PDF · 73.32 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/217/2012
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach vo veci žalobkyne C.. X. T., trvale bytom E., V. XX/A, t.č. bytom O. K., U. X, proti žalovaným 1/ F. E. - U. X. F. E., V., P. X, 2/ F. E. - T. P. F. E., V., Š. X, o náhradu škody, o odvolaní žalovaných v 1. a 2. rade proti uzneseniu 6C 184/2008-208 z 28.5.2012 Okresného súdu Rožňava
rozhodol:
Z r u š u j e uznesenie a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa uznesením 6C 184/2008-168 z 2.11.2010 konanie vo veci samej zastavil a žalobkyňu zaviazal uhradiť žalovanej v 1. rade 212,17 € a žalovanej v 2. rade 163,86 € ako trovy konania, do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Pri rozhodovaní vychádzal z toho, že žalobkyňa späťvzatím žaloby zavinila zastavenie konania (§ 146 ods. 2 prvá veta O.s.p.) a preto je povinná uhradiť žalovaným ich trovy.
Krajský súd v Košiciach, rozhodujúci o odvolaniach žalobkyne a žalovanej v 1. rade, uznesením 11Co 32/2011-201 z 31.5.2011 zrušil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vychádzal z toho, že odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa je v časti trov nepreskúmateľné (§ 157 ods. 2 O.s.p.) a uložil tiež prvostupňovému súdu skúmať, či v danej veci nie sú dôvody hodné osobitného zreteľa pre postup podľa § 150 ods. 1 O.s.p..
Súd prvého stupňa uznesením 6C 184/2008-208 z 28.5.2012 (t.j. teraz preskúmavaným rozhodnutím) náhradu trov konania žalovaným v 1. a 2. rade nepriznal.
Prihliadol na to, že voči žalobkyni sa viedlo trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestných činov porušovania predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou podľa § 124 ods. 1 Trestného zákona a porušovania predpisov o štátnych technických opatreniach na označenie tovaru podľa § 148c ods. 1 Trestného zákona a rozsudkom Okresného súdu v Michalovciach sp.zn. 1T 206/2005 z 25.9.2006 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 7To 9/2007 zo dňa 14.3.2007 bola žalobkyňa oslobodená spod obidvoch skutkov obžaloby. Keďže sa voči žalobkyni viedlo trestné stíhanie, bola nútená sa brániť a podanou žalobou sa domáhala náhrady týchto nákladov - trov právneho zastúpenia. V priebehu konania sa dostala do dôkaznej núdze a preto žalobu vzala späť. V týchto okolnostiach videl dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania úspešným žalovaným, keďže použitie § 146 ods. 2 prvej vety O.s.p. by v danom prípade viedlo k nežiaducim tvrdostiam na strane žalobkyne.
Uznesenie napadla včas podaným odvolaním žalovaná v 1. rade, navrhla ho zmeniť a zaviazať žalobkyňu nahradiť jej trovy konania vo výške 707,93 €. Súd prvého stupňa podľa nej pri rozhodovaní o náhrade trov konania nebral do úvahy to, že žalobkyňa si uplatňovala náhradu škody vo výške, ktorá bola sporná a ktorú počas konania nedokázala preukázať. Od začiatku konania si žalobkyňa mala byť
vedomá svojej dôkaznej núdze a toho, že nebude schopná preukázať svoje tvrdenia o výške škody. Dôkazná núdza, do ktorej sa sama dostala, nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania inak úspešným účastníkom v spore.
Uznesenie napadla včas podaným odvolaním aj žalovaná v 2. rade, navrhla ho zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Mala za to, že ak konanie súdu vo veci samej bolo zastavené v dôsledku späťvzatia žaloby, pričom dôkazná núdza žalobkyne spočívala práve v neschopnosti preukázať, že zaplatila advokátovi trovy právneho zastúpenia a tým jej vznikla škoda, nemôže súd lege artis tvrdiť, že jej „nepochybne vznikli náklady“. Bolo vecou žalobkyne zvážiť svoju schopnosť uniesť dôkazné bremeno už pred podaním žaloby a dôkaznú núdzu nemožno vykladať v jej prospech a vnímať ju ako „dôvod osobitného zreteľa“ na neuspokojenie oprávnených nárokov žalovaných.
Žalobkyňa vo vyjadreniach k odvolaniam žalovaných navrhla potvrdiť napadnuté uznesenie ako vecne správne. Uviedla, že v dôsledku bezdôvodne vykonaného trestného stíhania sa musela odsťahovať z Rožňavy, keďže ako učiteľka v očiach rodičov stratila morálny kredit učiť ich deti.
Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a zistil, že nie sú podmienky ani pre potvrdenie uznesenia, ani pre jeho zmenu, lebo súd prvého stupňa aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p. na daný prípad nesprávne vyložil, následkom čoho nezisťoval také okolnosti, ktoré treba skúmať pri použití § 150 ods. 1 O.s.p..
Podľa § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Aplikácia ust. § 150 ods. 1 O.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní a tiež na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril, pokiaľ ich mohol uplatniť. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom.
Ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. nie je možné považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť jeho aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 150 O.s.p. preto nemožno vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.
V sporovom konaní (ako tomu je aj v danom prípade) sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci, prípadne sa skúma zodpovednosť za zavinenie účastníka, ktorého procesný úkon má za následok zastavenie konania. Otázka zavinenia sa hodnotí vždy iba podľa procesného výsledku. Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania podľa ust. § 150 ods. 1 O.s.p.. Ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. preto nemožno vykladať tak, že kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania je možné nepriznať náhradu trov úspešnému účastníkovi konania. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto
by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka.
Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa neodôvodnil svoje rozhodnutie s poukazom na celý komplex okolností relevantných pre rozhodnutie o náhrade trov konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia. Aby súd tento komplex mohol zodpovedne posúdiť, musí sa nevyhnutne vysporiadať so všetkými doň patriacimi okolnosťami, pretože len na tomto základe možno potom so znalosťou veci niektorým z nich priznať prioritu pred ostatnými. V okolnosti, že žalobkyňa sa „v priebehu konania dostala do dôkaznej núdze, preto žalobu vzala späť“ nemožno vidieť relevantný dôvod pre aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p. a to bez ohľadu na výsledky trestného konania, ktoré sa voči žalobkyni v minulosti viedlo.
Z § 150 ods. 1 O.s.p. a ani zo zásad jeho aplikácie prijímaných súdnou praxou nemožno vyvodiť, že by neunesenie dôkazného bremena bolo možné považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa preto, aby súd nepriznal náhradu trov účastníkovi, ktorému inak takýto nárok vznikol. Takýto argument nezakladá výnimočnosť veci ani z hľadiska okolností danej veci a ani z hľadiska pomerov účastníkov.
So zreteľom na uvedené, napadnuté uznesenie muselo byť zrušené a vec v rozsahu zrušenia vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Povinnosťou súdu bude znovu rozhodnúť o náhrade trov účastníkov a takéto rozhodnutie náležite odôvodniť. Ak súd dospeje k záveru, že žalobkyňa procesne zavinila zastavenie konania a je povinná uhradiť jeho trovy, uvedie, podľa akého právneho predpisu (a na základe akých skutočností a v akej výške) žalované majú nárok na náhradu hotových výdavkov, berúc do úvahy ich účelnosť a to, či nároky boli uplatnené včas (§ 151 ods. 1 O.s.p.). V prípade, že o trovách rozhodne opätovne podľa § 150 ods. 1 O.s.p., vezme do úvahy len relevantné dôvody vyplývajúce z tohto ustanovenia tak, aby bola zrejmá výnimočnosť pre jeho aplikáciu. Rozhodnutie musí byť preskúmateľné, zrozumiteľné a presvedčivé a musí sa vysporiadať so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými pri rozhodnutí o trovách.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.