Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/41/2011

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Moravčíková, PhD. v právnej veci navrhovateľov: 1. S. E., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XXXX/XX, E., 2. Mgr. C. Y., nar. X.XX.XXXX, bytom B. XX, K. B., obe zastúpené advokátku: JUDr. Andrea Čechovičová, Dolné Bašty 2, Trnava proti odporcovi: Obec Šterusy, so sídlom Šterusy č. 117, zastúpenému advokátkou: Mgr. Zuzana Jedličková, Royova 9, Piešťany, o určenie skončenia pracovného pomeru a zaplatenie odstupného, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 27. júla 2010 č.k. -198 vo výrokoch I., II., IV. a VI. - vo vzťahu k navrhovateľke 1 - v časti určenia skončenia pracovného pomeru navrhovateľky 1, povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľke 1 odstupné, náhrady trov konania a v časti odporcovi uloženej povinnosti zaplatiť súdny poplatok, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach vo výrokoch I. a II. m e n í tak, že návrh navrhovateľky 1 v celom rozsahu z a m i e t a .

Rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku VI., ktorým súd uložil odporcovi zaplatiť súdny poplatok za návrh z r u š u j e .

O náhrade trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že pracovný pomer navrhovateľky 1 skončil u odporcu dňom 30.4.2006 (výrok I.). Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke 1 sumu 818,56 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.). Návrh navrhovateľky 2 o určenie skončenia pracovného pomeru a o vyplatenie odstupného zamietol (výrok III.). Odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľke 1 trovy konania v sume 461,16 Eur k rukám jej právnej zástupkyne do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok IV.). Navrhovateľke 2 uložil povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania v sume 587,09 Eur k rukám jeho právnej zástupkyne do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok V.). Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh v sume 49,11 Eur na účet OS Piešťany do troch dní o právoplatnosti rozsudku (výrok VI.). Napokon navrhovateľke 2 uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh v sume 117,97 Eur na účet OS Piešťany do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozsudok súd odôvodnil s použitím ustanovení § 36 ods. 3 Obč. zák., čl. 2 Zák. práce účinného k 26.4.2006 a 28.4.2006, § 38 ods. 1 Zák. práce, § 38 ods. 3, § 38 ods. 4, § 61 ods. 1, 2, 3, § 63 ods. 1 písm. b) a § 76 ods. 2 Zák. práce účinného k 26.4.2006 a 28.4.2006 a vecne potom tým, že z vykonaného dokazovania a zisteného stavu vyvodil záver, že návrh bol navrhovateľkou 1, ktorá preukázala naliehavý právny záujem na danej určovacej žalobe, podaný dôvodne. Vychádzajúc z charakteristických znakov výpovede a použitého výpovedného dôvodu potom vyvodil, že odporca dal obom navrhovateľkám výpoveď z pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zák. práce. Výpoveď bola datovaná 26.4.2006. Navrhovateľke 1 nebývajúcej v mieste pracoviska bola výpoveď doručovaná len poštou, na poštovú prepravu bola daná 27.4.2006 a ona si ju prevzala 28.4.2006, t.j. posledný pracovný deň mesiaca v piatok v poobedňajších hodinách. Pred doručením výpovede ju jej nadriadená riaditeľka MŠ ani odporca neupovedomil, že mieni s ňou skončiť pracovný pomer. Vyvodil z uvedeného potom záver, že odporca ako zamestnávateľ nepostupoval riadne v zmysle § 38 ods. 1 Zák. práce a nesnažil sa navrhovateľke 1 doručiť výpoveď najprv na pracovisku, ktorá je blízko sídla odporcu, pričom navrhovateľka 1 sa zdržiavala v dňoch od 26.4.2006 do 28.4.2006 riadne každý deň v práci. Samotnou výpoveďou odporcu mal súd preukázané, že výpoveď navrhovateľke 1 odporca na pracovisku nedoručoval. Tvrdenie odporcu, že žiadosť o skončenie pracovného pomeru a žiadosť o odstupné mu mohla navrhovateľka 1 doručiť domov považoval za účelovú obranu, pretože navrhovateľka 1 dala svoju žiadosť 28.4.2006 na poštovú prepravu, a to v súlade s § 38 ods. 3 Zák. práce, keďže odporcu na pracovisku nezastihla. Vyjadrením navrhovateľky 1 mal súd preukázané, že svojou žiadosťou zo dňa 28.4.2006 mienila prejaviť vlastne súhlas so skončením pracovného pomeru k poslednému dňu v mesiaci apríl 2006 a v dobrej viere použijúc v liste dátum 1.5.2006 mala za to, že týmto dňom označuje deň, kedy už do práce nenastúpi. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že odporca nedal navrhovateľke 1 možnosť vybrať si, či chce naďalej počas výpovednej doby ešte 2 mesiace pracovať alebo skončiť pracovný pomer pred začiatkom plynutia výpovednej doby a zobrať si odstupné. Odporca vo vzťahu k navrhovateľke 1 teda konal v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zák. práce, lebo zneužil svoje práva na škodu navrhovateľky 1 ako druhého účastníka pracovno-právneho vzťahu. Zneužitie práva odporcu súd vzhliadol v tom, že ešte dňa 26.4.2006 keď je datovaná výpoveď, resp. ani pred týmto dátumom, neupovedomil navrhovateľku 1 o tom, že sa uvažuje s prepustením kuchárky, ktorú prácu vykonávala a nielen 26.4.2006 ale ani 27.4.2006 sa nepokúsil doručiť jej výpoveď na pracovisku. Tým, že si navrhovateľka 1 prevzala výpoveď až posledný pracovný deň v mesiaci, dostala sa do časovej tiesne a nemala možnosť riadne a včas postupovať v súlade s § 38 ods. 3 Zák. práce. Vzhľadom na takýto záver potom súd dospel k záveru, že navrhovateľka 1 ako zamestnanec má právny nárok na odstupné, ak prejaví súhlas so skončením pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby. Keďže odporca odoprel navrhovateľke 1 tento právny nárok, lebo jej neumožnil včas prejaviť súhlas, vyhovel návrhu navrhovateľky 1 a určil, že jej pracovný pomer skončil u odporcu dňom 30.4.2006 a keďže si uplatnila zároveň odstupné, priznal jej dvojnásobok jej priemerného mesačného zárobku, v zmysle kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, a to v celkovej výške 818,56 Eur, keďže jej funkčný plat predstavoval 8.220,- Sk mesačne, a odporcovi uložil túto sumu navrhovateľke vyplatiť.

Odlišný názor zaujal súd prvého stupňa ohľadne navrhovateľky 2, keďže táto nepreukázala v konaní naliehavosť právneho záujmu na danej určovacej žalobe. Z vykonaného dokazovania ako aj zo samotnej výpovede navrhovateľky 2 mal súd totiž objektívne preukázané, že táto prevzala výpoveď 26.4.2006, ale ešte predtým, v ten istý deň 26.4.2006 predmetnú výpoveď odmietla prevziať. Odporca si voči tejto navrhovateľke splnil zákonnú povinnosť, keď mal pripravenú výpoveď v písomnej forme a doručoval jej ju v zmysle § 38 ods. 1 Zák. práce. Navrhovateľka 2 ale jednoznačne túto výpoveď odmietla prevziať a podpísať jej prevzatie z dôvodu, že si ju nemala možnosť riadne prečítať. Navrhovateľka 2 teda od 26.4.2006 mala dostatok času na uplatnenie svojich práv ako zamestnankyňa, či už domáhať sa neplatnosti výpovede, resp. doručiť odporcovi súhlas s výpoveďou ku koncu apríla 2006 a žiadať odstupné. Pokiaľ vyčkala, aby jej odporca doručil výpoveď poštou, čo už bolo z hľadiska ust. nadbytočné, pretože účinky doručenia výpovede nastali skôr a 28.6.2006 žiadala odporcu o skončenie pracovného pomeru ku koncu mesiaca apríl 2006 ako aj o odstupné, jej návrh súd nepovažoval za dôvodný, návrh zamietol a ako neúspešnej účastníčke jej uložil zaplatiť súdny poplatok za návrh z istiny, ktorú požadovala, to znamená v sume 117,98 Eur, čo predstavuje 6% z uplatnenej sumy 59.240,- Sk.

Rozhodnutie v časti o náhrade trov konania súd prvého stupňa odôvodnil s použitím a vyhlášky MS SR č. a úspešnej navrhovateľke 1. priznal náhradu trov konania, a to trovy právneho zastúpenia, počítajúc z hodnoty sporu 818,56 Eur, pričom priznanú náhradu trov konania v celkovej výške 461,16 Eur špecifikoval len čiastočne.

Obdobne rozhodol v zmysle aj vo vzťahu úspešného odporcu voči navrhovateľke 2., keď odporcovi priznal náhradu trov konania v celkovej výške 587,09 Eur, ktorú sumu je povinná navrhovateľka 2. zaplatiť odporcovi k rukám jeho právnej zástupkyne do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Odporcovi ako neúspešnému účastníkovi vo vzťahu k navrhovateľke 1 uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok z predmetu konania vo výške 49,11 Eur, to znamená 6% zo sumy 818,56 Eur, z dôvodu, že navrhovateľka je v zmysle § 4 ods. 2 písm. d) Zákona o súdnych poplatkov oslobodená od súdneho poplatku za návrh. V závere rozhodnutia potom súd odôvodnil, prečo nepriznal svedočné vypočutým svedkom I. E. a I. T. a S. E..

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca a to proti výrokom I., II., IV. a VI. Odporca vo vzťahu k navrhovateľke 1. v odvolaní namietal nesprávnosť názoru súdu prvého stupňa, pokiaľ konštatoval, že odporca vo vzťahu k navrhovateľke 1. konal v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zák. práce, pretože zneužil svoje práva na jej škodu ako druhého účastníka pracovno-právneho vzťahu. Z odôvodnenia prvostupňového súdu nevyplýva, akým spôsobom podľa názoru prvostupňového súdu skončil pracovný pomer navrhovateľky 1 dňom 30.4.2006 a aplikáciou ktorého konkrétneho ustanovenia právneho predpisu súd dospel k tomuto záveru. Tiež nie je zrejmé, podľa akých konkrétnych zákonných ustanovení a ich interpretácie súd prvého stupňa dospel k záveru o konaní odporcu v rozpore s dobrými mravmi a k rozhodnutiu, že pracovný pomer navrhovateľky 1 skončil u odporcu práve 30.4.2006. Odôvodnenie rozsudku napriek jeho rozsiahlosti a podrobnosti nemožno považovať preto za odôvodnenie zodpovedajúce požiadavkám uvedeným v , pretože nie je zrejmé, ako súd prvého stupňa vec právne posúdil v časti určenia skončenia pracovného pomeru navrhovateľky 1 a v nadväznosti na tento výrok aj v časti rozhodnutia o nároku na odstupné. Z dôvodu nedostatku odôvodnenia preto odporca nemôže ani posúdiť právne posúdenie veci prvostupňovým súdom a prípadne voči nemu namietať. Na základe uvedeného potom navrhol, aby odvolací súd pre nepreskúmateľnosť, pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k navrhovateľke 1 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal však aj to, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ možno usudzovať vzhľadom na nedostatočné odôvodnenie. Záver prvostupňového súdu, že odporca konal v rozpore s čl. 2 Zák. práce a zneužil svoje práva na škodu druhého účastníka, je nesprávny. Nesprávny je aj jeho názor, že odoprel navrhovateľke 1. právny nárok zrejme na odstupné, lebo jej neumožnil včas prejaviť súhlas s prípadným skončením pracovného pomeru. Poukazujúc na ustanovenie Zák. práce dôvodil, že z hľadiska teórie práva, žiadosť zamestnanca o skončenie pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby je ofertou - návrhom na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru pred začatím výpovednej doby podľa Zák. práce a súhlas so skončením pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby je akceptáciou prijatím návrhu zamestnávateľa na takéto skončenie pracovného pomeru. Takýto postup prichádza do úvahy iba v prípade, ak by skončenie pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby navrhoval zamestnávateľ, čo sa však nestalo a tento záver ani z vykonaného dokazovania nevyplýva. Odporca teda ani nemohol navrhovateľke 1. umožniť prejaviť súhlas. Naopak z vykonaného dokazovania vyplýva, že o skončenie pracovného pomeru požiadala navrhovateľka 1. Ak by žiadosť zamestnanca o skončenie pracovného pomeru vyvolala právne následky uvedené v Zák. práce t.j. skončenie pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej a vznik nároku na odstupné, musela sa dostať do sféry dispozície adresátovi (zamestnávateľovi) včas, pred začatím plynutia výpovednej doby. Žiadosť navrhovateľky 1. o skončenie pracovného pomeru došla odporcovi 2.5.2006, čiže až potom, ako začala plynúť výpovedná doba a z tohto dôvodu nemohla vyvolať a ani nevyvolala právne následky predpokladané v Zák. práce. Preto žiadosť navrhovateľky 1. datovaná dňom 28.4.2006 nie je spôsobilá vyvolať právne následky uvedené v Zák. práce. Na základe výpovede, ktorú navrhovateľka 1. obdržala 28.4.2006, požiadala následne o skončenie pracovného pomeru ku dňu 1.5.2006 a zároveň o vyplatenie odstupného. Napriek takejto jasnej žiadosti navrhovateľky 1, súd vyvodil záver, že svojou žiadosťou mienila prejaviť súhlas so skončením pracovného pomeru k poslednému dňu v mesiaci apríl 2006 a v dobrej viere použijúc v liste dátum 1.5.2006 mala za to, že týmto dňom označuje deň, kedy už do práce nenastúpi. Ani s týmto záverom jednoznačne nemožno súhlasiť. Vzhľadom k tomu, že žiadosť navrhovateľky 1 zo dňa 28.4.2006 o skončenie pracovného pomeru, došla k odporcovi až 2.5.2006 to znamená, až po tom ako začala plynúť výpovedná doba, je predmetná žiadosť navrhovateľky 1 právne bezvýznamná a nemohla vyvolať a ani nevyvolala právne účinky predpokladané § 76 ods. 2 Zák. práce spočívajúce v skončení pracovného pomeru navrhovateľky 1 u odporcu a vzniku nároku na odstupné. Pracovný pomer navrhovateľky 1 u odporcu teda neskončil dňom 30.4.2006, ale trval až do okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany odporcu ako zamestnávateľa dňom 12.5.2006. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku II. rozsudku o priznaní odstupného navrhovateľke 1. vychádza z rozhodnutia súdu obsiahnutého vo výroku I., ktorým určil, že pracovný pomer navrhovateľky 1 skončil u odporcu dňom 30.4.2006, a nakoľko toto rozhodnutie je nesprávne čo do právneho posúdenia veci, neobstojí ani rozhodnutie súdu, ktorým priznal navrhovateľke 1 nárok na odstupné. Opakovane poukázal na to, že skončenie pracovného pomeru nenastalo pred začatím plynutia výpovednej doby na základe výpovede danej odporcom navrhovateľke 1. Namietal, že pokiaľ prvostupňový súd priznal navrhovateľke 1. odstupné vo výške jedného funkčného platu zamestnanca, podľa kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na rok 2005 pre zamestnávateľov postupujúcich pri odmeňovaní podľa , ktorá podľa čl. 3 ods. 2 bola uzavretá na rok 2005 a končila 31.12.2005, vychádzal z kolektívnej zmluvy, ktorá dňa 30.4.2006 ku dňu skončenia pracovného pomeru už nebola účinná. Obdobne namietal aj nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa ohľadne povinnosti odporcu nahradiť navrhovateľke 1 trovy konania v sume 461,16 Eur vzhľadom na jej úspech v spore.

Odvolateľ samostatne napadol odvolaním aj výrok VI. rozsudku, ktorý súvisí s úspechom navrhovateľky 1 v spore. Tento výrok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súd uložil odporcovi ako neúspešnému účastníkovi voči navrhovateľke 1 zaplatiť súdny poplatok z predmetu konania s poukazom na jej oslobodenie od súdnych poplatkov ( ). Podľa citovaného ustanovenia je navrhovateľ oslobodený v konaní o náhradu škody z pracovného úrazu, choroby z povolania, v konaní o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a pri uplatnení nárokov z neplatného rozviazania pracovného pomeru. Predmetom konania v danom prípade však nebol ani jeden z uvedených predmetov konania, a preto súd vec z tohto hľadiska nesprávne posúdil, keď považoval navrhovateľku 1 za oslobodenú od platenia súdneho poplatku za návrh. Bolo povinnosťou súdu vyzvať navrhovateľku na zaplatenie súdneho poplatku v zmysle príslušnej položky sadzobníka a nakoľko tak nespravil, vzhľadom na odstup času vyrubenie súdneho poplatku už neprichádza do úvahy a túto povinnosť nemožno preniesť ani na odporcu. Z vyššie uvedených dôvodov potom navrhol, aby odvolací súd v napadnutých výrokoch napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil, vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a z dôvodu opatrnosti pre prípad, ak by odvolací súd sa nestotožnil s názorom odporcu, že mu bola postupom súdu prvého stupňa odňatá možnosť konať pred súdom vzhľadom na absenciu náležitého odôvodnenia právneho posúdenia, navrhol aby odvolací súd postupom podľa rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch I., II., IV. a VI zmenil a návrh navrhovateľky 1. zamietol a odporcovi priznal náhradu trov celého konania.

Navrhovateľka 1 odvolanie nepodala , ani sa k podanému odvolaniu odporcu písomne nevyjadrila. Navrhovateľka 2 odvolanie nepodala.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou - účastníkom konania ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( a 202 ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (, a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), a dospel k záveru, že odvolaniu odporcu je potrebné priznať úspech, keďže napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je vecne správne a je potrebné ho zmeniť.

Odporca podal odvolanie výlučne proti výrokom I., II., IV a VI. napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, výroky III. (ktorým súd zamietol návrh navrhovateľky 2) a V. (ktorým súd navrhovateľku 2 zaviazal na náhradu trov konania odporcovi) odvolaním napadnuté neboli, nejedná sa ani o výroky závislé, a preto tieto nadobudli právoplatnosť a nie sú ani predmetom odvolacieho prieskumu. Predmetom odvolacieho prieskumu je teda rozhodnutie o určení skončenia pracovného pomeru navrhovateľky 1 u odporcu dňom 30.4.2006 a o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľke 1. titulom odstupného sumu 818,56 eur, ako aj náhradu trov konania.

Navrhovateľka 1. sa návrhom doručeným na Okresný súd Trnava dňa 22.6.2006 a doplneným návrhom doručeným súdu dňa 26.3.2007 domáhala, aby súd určil, že jej pracovný pomer u odporcu skončil dňom 30.4.2006 a uložil povinnosť odporcovi zaplatiť navrhovateľke 1. odstupné v sume 24.660,- Sk (818,56 Eur), ako aj povinnosť zaplatiť jej trovy konania a právneho zastúpenia. Navrhovateľka 1 návrh odôvodnila tým, že bola v pracovnom pomere u odporcu, ktorý jej poštou doručil dňa 28.4.2006 výpoveď z pracovného pomeru podľa , pričom výpovedná doba mala začať plynúť 1.5.2006. Odporca vo výpovedi neuviedol, že má nárok požadovať namiesto plynutia výpovednej doby odstupné, čím podľa jej názoru porušil . Po prevzatí si na pošte zásielky s výpoveďou obratom ešte dňa 28.4.2006 požiadala odporcu o skončenie pracovného pomeru dňom 30.4.2006 a o vyplatenie odstupného. Poukázala na to, že odporca ju doručením výpovede poštou dňa 28.4.2006 (prevzala si ju až okolo 15,00 hod.) dostal do časovej tiesne. Žiadosť sa neúspešne pokúsila osobne doručiť dňa 28.4.2006 na Obecnom úrade v Šterusiach, preto ju v ten istý deň poslala odporcovi poštou, pričom mu bola doručená až 2.5.2006. Odporca jej skončenie pracovného pomeru a tiež nárok na odstupné neuznal, okamžite s ňou skončil pracovný pomer z dôvodu absencie na pracovisku dňa 2.5.2006. Navrhovateľka v návrhu uviedla, že si je vedomá doručenia žiadosti o odstupné až 2.5.2006, ale zároveň poukázala na to, že konanie odporcu voči nej (pri doručovaní výpovedí) bolo v rozpore s dobrými mravmi. Dala súdu do povedomia, že jej pracovisko je od odporcu vzdialené cca 200 m, bola v práci a odporca sa nepokúsil doručiť jej výpoveď na pracovisku. Svoj návrh považuje za dôvodný, lebo má naliehavý právny záujem spočívajúci v tom, že konaním odporcu boli ohrozené jej práva plynúce so a sociálne istoty.

Prvostupňový súd vo veci vykonal podrobné dokazovanie a náležite zistil skutkový stav, odvolací súd vychádza z takto zisteného skutkového stavu, zmena rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva z potreby správneho právneho posúdenia.

Prvú námietku odvolateľa, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľný a arbitrárny, považuje odvolací súd za nedôvodnú.

V zmysle ust. , v odôvodnení rozsudku, a v spojení s ust. i uznesenia (použitých s odkazom na ), súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Z ust. vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti samotného výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a jeho odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t.j. musí byť preskúmateľné.

Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR obsah práva na súdnu ochranu uvedený v nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa a čl. 36 ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie vyššie citovaného ust. . Z uvedeného však v žiadnom prípade nevyplýva, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď (pozri napr. judikatúru ESĽP Ruiz Torija c. Španielsko zo dňa 9.12.1994, Hiro Balani c. c. Španielsko zo dňa 9.12.1994, Higgins c. Francúzsko z 19.2.1998).

Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového súdu s vyššie uvedenými kritériami, je zrejmé, že prvostupňový súd sa nimi dôsledne riadil, keď svoje rozhodnutie s poukazom na vyššie uvedené, zo všetkých relevantných hľadísk dostatočným spôsobom právne aj vecne odôvodnil. Súd prvého stupňa rozsiahlym spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, priebeh konania i relevantné stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania, správne citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil právne závery, ktoré i adekvátne vysvetlil. Rozhodnutie súdu prvého stupňa preto nemožno považovať za nepreskúmateľné ani arbitrárne. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva základné právne posúdenie nároku navrhovateľa, keď súd vysvetlil, ako dospel k uvedeným záverom. Nič na tom nemení skutočnosť, že odvolací súd považuje právne posúdenie prvostupňového súdu za nesprávne.

Podľa Článku 2 v znení k 26.4.2006, pracovnoprávne vzťahy podľa tohto zákona môžu vznikať len so súhlasom fyzickej osoby a zamestnávateľa. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi, nikto nesmie tieto práva a povinnosti () zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu, alebo spoluzamestnancov.

Podľa až d) účinného v rozhodnom čase pracovný pomer možno skončiť dohodou, výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe.

Podľa pracovný pomer dohodnutý na určitú dobu sa skončí uplynutím dohodnutej doby.

Podľa , , ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom. (2) Dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzatvárajú písomne. V dohode musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov organizačných zmien. (3) Jedno vyhotovenie dohody o skončení pracovného pomeru vydá zamestnávateľ zamestnancovi.

Podľa , , výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná. (2) Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť. (3) Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi výpoveď podľa , nesmie počas troch mesiacov znovu utvoriť zrušené pracovné miesto a prijať po skončení pracovného pomeru na toto pracovné miesto iného zamestnanca.

Podľa zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak b) sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.

Podľa zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru patrí odstupné v sume najmenej dvojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku, ak súhlasí so skončením pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby z dôvodov uvedených v až c); zamestnancovi, ktorý odpracoval u zamestnávateľa najmenej päť rokov, patrí odstupné v sume najmenej trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu. Ak zamestnanec požiada o skončenie pracovného pomeru, je zamestnávateľ povinný tejto žiadosti vyhovieť.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení expressis verbis vyplýva, ako možno skončiť pracovný pomer - a to buď dohodou, výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe, alebo uplynutím dohodnutej doby pri pracovnom pomere dohodnutom na dobu určitú.

V danom prípade bolo nepochybne preukázané, že odporca ako zamestnávateľ dal navrhovateľke 1 dňa 26.4.2006 výpoveď podľa , ktorú si navrhovateľka 1. prevzala dňa 28.4.2006, výpovedná doba začala plynúť dňa 1.5.2006. Navrhovateľka 1 listom zo dňa 28.4.2006 požiadala o skončenie pracovného pomeru k 1.5.2006 a o vyplatenie odstupného v zmysle , žiadosť bola doručená odporcovi dňa 2.5.2006. Odporca adresoval navrhovateľke 1 dňa 10.5.2006 okamžité skončenie pracovného pomeru podľa z dôvodu, že dňa 2.5.2006 nenastúpila do práce neoznámiac ani prekážku v práci brániacu jej nastúpiť, nenastúpila do práce dňa 3.5.2006, 4.5.2006, 5.5.2006 a 9.5.2006 ani po jeho výzvach. Toto okamžité skončenie prevzala navrhovateľka 1. osobne dňa 12.5.2006.

Na základe vyššie uvedeného skutkového stavu možno podľa odvolacieho súdu dospieť len k takému právnemu záveru, že pracovný pomer navrhovateľky 1 u odporcu skončil dňom 12.5.2006, kedy bolo navrhovateľke doručené okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 10.5.2006. Právny záver súdu prvého stupňa o tom, že predmetný pracovný pomer skončil dňom 30.4.2006, nemá oporu v žiadnom ustanovení , a nemožno ho dovodiť ani takým výkladom ust. čl. 2 v spojení s , o aký sa pokúsil súd prvého stupňa.

Ako už bolo uvedené vyššie, pracovný pomer možno ukončiť dohodou, ktorá ako typický dvojstranný právny úkon vyžaduje pre svoju platnosť súhlas oboch strán tohto právneho úkonu, t.j. zamestnanca a aj zamestnávateľa. V danom prípade navrhovateľka 1 adresovala odporcovi návrh takejto dohody, odporca však tento návrh neprijal a preto k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru nedošlo. Navrhovateľke 1. bola dňa 26.4.2006 daná platná výpoveď, ktorá jej bola doručená dňa 28.4.2006, výpovedná doba jej začala plynúť dňa 1.5.2006, počas tejto však odporca dal navrhovateľke 1 dňa 10.5.2006 okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré bolo navrhovateľke 1 doručené dňa 12.5.2006, a preto právnym titulom na ukončenie pracovného pomeru navrhovateľky 1 u odporcu bolo toto okamžité skončenie pracovného pomeru. Navrhovateľka 1 sa neplatnosti tohto okamžitého skončenia pracovného pomeru nedomáhala.

Pokiaľ navrhovateľka 1 chcela využiť možnosť v zmysle a získať odstupné tým, že bude súhlasiť so skončením pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby, musel by byť tento súhlas doručený odporcovi pred začatím plynutia výpovednej doby. V danom prípade výpovedná doba začala plynúť dňa 1.5.2006 a súhlas, resp. žiadosť navrhovateľky 1 o skončenie pracovného pomeru dohodu bola odporcovi doručená až dňa 2.5.2006, preto už neprichádzalo do úvahy, aby navrhovateľke 1 vznikol nárok na odstupné v zmysle .

Prvostupňový súd sa síce snažil zohľadniť všetky špecifiká daného prípadu právnym výkladom v prospech navrhovateľky 1, jeho postup však nemá oporu v platnom práve a nemožno ho vyvodiť ani odvolávaním sa princíp dobrých mravov v zmysle . Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje mutatis mutandis na právny názor Najvyššieho súdu SR obsiahnutý v jeho rozsudku sp. zn. (publikovaný v Zo súdnej praxe 38/1997), interpretujúc ustanovenie Obč. zák. (analogicky ), v ktorom je upravená zásada, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Ide o všeobecné ustanovenie hmotnoprávnej povahy, ktoré umožňuje posúdiť vec súdom v tom smere, či výkon daného subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť, poskytnúť právnu ochranu uplatňovaného daného práva. Obdobne to platí aj vo vzťahu k právnym povinnostiam. Toto posúdenie je teda založené na úvahe súdu, ktorá musí byť predložená vždy konkrétnymi zisteniami, dovoľujúcimi taký záver, že v danej veci výkon práv a povinností, ktoré už inak vyplývajú z daných právnych predpisov alebo zo záväzkového vzťahu alebo z inej obdobnej právnej skutočnosti, by bol v takomto rozpore, a to aj s prihliadnutím na postavenie druhej strany a so zreteľom na všetky významné konkrétne okolnosti prípadu. Toto ustanovenie za vyššie uvedených podmienok umožňuje zásah až do výkonu už existujúcich práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov. Iba na základe ustanovenia § 3 ods. 1 Obč. zák. (ani čl. 2 Zák. práce) nemožno ale založiť vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností, možno len odoprieť ochranu ich výkonu. S odkazom na dobré mravy teda nie je možné konštituovať novú povinnosť, ale je možné obmedziť existujúce právo. Toto ustanovenie nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť - upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy, a to na základe všeobecných pravidiel morálnych, elementárnej slušnosti a tolerancie a morálneho charakteru konajúcich. Iný extenzívny výklad tohto ustanovenia by bol v rozpore s jeho poslaním a účelom.

V danom prípade teda nie je možné, ani pri prípadnom konštatovaní, že odporca nepostupoval úplne v súlade s princípmi dobrých mravov, dospieť k záveru o zániku pracovného pomeru medzi navrhovateľkou 1 a odporcom dňom 30.4.2006 s odôvodnením, že bolo povinnosťou odporcu ukončiť pracovný pomer dohodou k tomuto dátumu, a to ani po zohľadnení všetkých okolností spočívajúcich v doručovaní výpovede poštou a nie osobne na pracovisku, ktoré samé o sebe tiež nie je spôsobilé vyvolať neplatnosť výpovede, ako aj v okolnostiach komunikácie či prísľuboch zo strany odporcu vo vzťahu k navrhovateľke 1.

Vzhľadom na to, že nie je o čo oprieť právny záver o skončení pracovného pomeru dňom 30.4.2006, keďže nedošlo k naplneniu podmienok v zmysle , nemohol navrhovateľke 1. vzniknúť ani nárok na požadované odstupné.

S poukazom na uvedené odôvodnenie, keďže neboli splnené podmienky ani na potvrdenie (§ 219) a ani na zrušenie (§ 221 ods. 1) rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutých častiach, keď prvostupňový súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru o skončení pracovného pomeru dňom 30.4.2006 a nadväzne o nároku na odstupné, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa s použitím zmenil v napadnutej časti tak, že návrh o určenie skončenia pracovného pomeru navrhovateľky 1 a o jej nároku o vyplatenie odstupného ako nedôvodný zamietol.

Vzhľadom na zamietnutie žalobného návrhu navrhovateľky 1 bolo potrebné zrušiť závislý výrok VI. napadnutého prvostupňového rozsudku, ktorým súd odporcovi ako neúspešnému účastníkovi vo vzťahu k navrhovateľke 1 uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok z predmetu konania vo výške 49,11 Eur, z dôvodu, že navrhovateľka bola v zmysle oslobodená od súdneho poplatku za návrh, nakoľko zmenou rozhodnutia prvostupňového súdu vo veci samej bol v konaní úspešný odporca a preto neprichádza do úvahy prenesenie poplatkovej povinnosti v zmysle

V konaní bol napokon plne úspešný odporca a preto mu v zmysle v spojení s vzniklo právo na náhradu trov konania voči neúspešnej navrhovateľke 1 Právny zástupca odporcu si v odvolaní uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v prvostupňovom i v odvolacom konaní, ktorú ale nevyčíslil. Ust. ukladá účastníkovi povinnosť trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. V danom prípade táto lehota uplynie až po vyhlásení a zároveň písomnom vyhotovení tohto rozsudku, a preto bude možné o trovách konania rozhodnúť až dodatočne, v závislosti od toho, či účastník v zákonnej lehote trovy odvolacieho konania vyčísli. V zmysle v spojení s s použitím o trovách konania preto odvolací súd rozhodne samostatným uznesením.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.