Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1S/44/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Magdalény Želinskej a sudkýň JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Evy Slávikovej v právnej veci žalobcu P. F., bytom V., Q. č. XX, právne zastúpený JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom, Košice, Gelnická č. 33, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Vazovova č. 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. 1040507/1/31909/2012 zo dňa 17.februára 2012 na základe žaloby takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. 1040507/1/31909/2012 zo dňa 17.februára 2012 v spojení s dodatočným platobným výmerom Daňového úradu Bardejov č. /Len zo dňa 27.júna 2011 podľa a v r a - c i a vec žalovanému na ďalšie konanie.

Z a v ä z u j e žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 651,13 EUR, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu JUDr. Eugenovi Kostovčíkovi do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

Žalobca sa včas podanou žalobou domáha, aby súd rozhodnutie žalovaného v spojení s dodatočným platobným výmerom zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie a priznal žalobcovi náhradu trov konania. V žalobe poukázal na to, že Daňový úrad Bardejov dodatočným platobným výmerom č. /Len zo dňa 27.06.2011 žalobcovi vyrubil podľa rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2006 v sume 3.598,12 EUR.

Žalobca konštatoval, že správca dane mu neuznal vo výdavkoch uplatnené cestovné náhrady zamestnancov a to stravné, cestovné, ubytovanie za zahraničné pracovné cesty, lebo dospel k záveru, že jeho zamestnanci boli v dobe výkonu práce od apríla do decembra 2006 pridelení zahraničnému užívateľovi pracovnej sily do Českej republiky v rámci tzv. medzinárodného prenájmu pracovnej sily. Zamestnancom v rámci pridelenia k inému zamestnávateľovi sa zmenilo pravidelné pracovisko pre výkon práce z miesta, ktoré daňový subjekt ako právny zamestnávateľ určil v pracovných zmluvách na skutočné miesto výkonu práce do Českej republiky, v dôsledku čoho nebola splnená podmienka vzniku nároku náhrad pri zahraničnej pracovnej ceste, a preto správca dane neuznal za daňové výdavky zúčtované stravné, cestovné a výdavky na ubytovanie v celkovej sume 637.922,39 Sk žalobcovi. Uviedol, že v odvolaní a doplnení odvolania namietal, že nešlo o medzinárodný prenájom pracovnej sily a tvrdí, že išlo o zahraničné pracovné cesty.

Uviedol, že žalovaný citovaným rozhodnutím potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Bardejov konštatujúc, že správca dane pri posúdení, či ide o medzinárodný prenájom pracovnej sily, vychádzal aj z jeho charakteristických znakov uvedených v oznámení MF SR č. -62 a v

danom prípade žalobca nebol skutočným užívateľom pracovnej sily, zamestnanci boli dočasne pridelení k inému užívateľovi pracovnej sily v rámci medzinárodného prenájmu pracovnej sily, čo neumožňuje aplikovať ustanovenia o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov na pracovné cesty. Žalobca uviedol, že žalovaný po preskúmaní spisového materiálu konštatoval, že na základe zistenia správcu dane a vykonaného dokazovania žalobca nepreukázal vynaloženie výdavkov na zahraničné pracovné cesty zamestnancov podľa o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, a preto prvostupňový správny orgán pri vyrubení rozdielu dane postupoval správne.

Žalobca akcentoval, že obe rozhodnutia vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci s tým, že žalovaný rozhodnutie odôvodnil poukazom na množstvo konkrétnych ustanovení o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov, , zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia s Českou republikou, o účtovníctve v znení neskorších predpisov a o správe daní v znení neskorších predpisov. Žalovaný na základe skutkových zistení a uvedených právnych predpisov dospel k záveru, že v predmetnej veci zamestnanci boli dočasne pridelení k inému užívateľovi pracovnej sily v rámci medzinárodného prenájmu pracovnej sily, čo neumožňuje aplikovať ustanovenia na pracovné cesty.

Žalobca dôvodil, že z ustanovenia vyplýva, že rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Žalobca žalovanému vytýkal, že aj napriek bohatej rekapitulácii právnych predpisov žalovaný jednoznačne neuviedol, ktoré ustanovenia o cestovných náhradách pri dočasnom pridelení inému užívateľovi pracovnej sily vylučuje aplikáciu ustanovení tohto zákona o pracovných cestách. Zdôraznil, že podľa ustanovenia v znení platnom v roku 2006 tento zákon upravuje poskytovanie cestovných náhrad, náhrad výdavkov a iných plnení pri pracovných cestách, pri dočasnom pridelení na výkon práce k inej právnickej osobe alebo fyzickej osobe (ďalej len „“), pri vzniku pracovného pomeru, štátnozamestnaneckého pomeru alebo obdobného pracovného vzťahu (ďalej len „vznik pracovného pomeru“), pri výkone práce v zahraničí zamestnancom v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Ustanovenie stanovuje, že zamestnancovi patria počas dočasného pridelenia náhrady najviac v rozsahu a do výšky ako pri pracovnej ceste, ak je dočasne pridelený mimo obce miesta jeho pravidelného pracoviska alebo pobytu, tieto náhrady nepatria zamestnancovi, ak je dočasne pridelený agentúrou dočasného zamestnávania podľa osobitného predpisu na výkon prác na území Slovenskej republiky. Aj napriek tomu, že v danom ustanovení zákona ide o rozhodujúce ustanovenie pre posúdenie veci samej, žalovaný a ani správca dane toto ustanovenie nikde v rozhodnutiach neuvádzajú. Dôvodil tiež tým, že z ustanovenia vyplýva, že na poskytovanie náhrad pri zahraničných pracovných cestách vrátane iných náhrad a vyšších náhrad sa vzťahujú ustanovenia až 9, ak tento zákon neustanovuje inak. Uviedol, že podľa ustanovenia o dani z príjmov daňové výdavky, ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone, sú výdavky na pracovné cesty, na ktoré vzniká nárok podľa osobitných predpisov, ktorým v danom prípade je Z.z o cestovných náhradách. Dôvodil tiež tým, že podľa ustanovenia sa na účely tohto zákona daňovým výdavkom rozumie výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak. Žalobca uzavrel, že z ustanovení , a v znení platnom v roku 2006 jednoznačne vyplýva, že zamestnancom patria pri ich dočasnom pridelení náhrady v rozsahu a do výšky ako pri pracovnej ceste a podľa ustanovenia a vo vyplatených a zaúčtovaných cestovných náhradách zamestnancov išlo o daňový výdavok a nebol dôvod a jeho neuznanie a vylúčenie z daňových výdavkov.

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Argumentáciu žalobcu považuje za neopodstatnenú a vyčíta žalobcovi, že v žalobe uvádza jedinú vecnú žalobnú námietku a to s poukazom na ustanovenia , a , že zamestnancom patria pri dočasnom pridelení náhrady v rozsahu a do výšky ako pri pracovnej ceste a na margo prezentovaného právneho názoru v žalobe neuviedol žiadne skutkové ani právne

argumenty. Akcentoval, že k radikálnej zmene názoru na právne posúdenie veci v uvedenej žalobe bez tejto argumentácie nie je možné zaujať ani vecné ani právne stanovisko. Žalobca totižto v konaní pred správcom dane, ako aj v odvolacom konaní, jednoznačne tvrdil, že jeho pracovníci nevykonávali práce v Českej republike na základe , čo napokon bolo aj v konaní preukázané a dôvody, prečo teraz tvrdí opak, nie sú známe. Žalovaný uviedol, že vzhľadom na uvedené skutočnosti poukazuje na odôvodnenie dodatočného platobného výmeru, rozhodnutie žalovaného a v týchto sú uvedené všetky skutkové a právne okolnosti, na základe ktorých daňového orgány dospeli k záveru, že žalobcom uplatnené výdavky (cestovné náhrady) nespĺňajú charakter výdavkov daňových. Keďže v zmysle záverov týchto rozhodnutí uplatnený daňový výdavok vôbec nesúvisí s aplikáciou , aj podľa žalobcu, aj podľa správcu dane je neúčinné konštatovanie žalobcu uvedené v čl. II. bod 8, rovnako aj v čl. II. bod 14 žaloby.

Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že správca dane Daňový úrad Bardejov dodatočným platobným výmerom č. /Len zo dňa 27.06.2011 podľa v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi ako daňovému subjektu rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2006 v sume 3.598,12 EUR s tým, že vo výrokovej časti konštatoval, že daň uvedená v daňovom priznaní je 0,0 SKK, daň zistená správcom dane je 108.397,-- SKK a rozdiel dane je 108.397,-- SKK, teda 3.598,12 EUR, ktorý rozdiel dane v uvedenej sume je žalobca povinný zaplatiť do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.

Na základe vykonaného dokazovania správca dane dospel k záveru, že tvrdenie daňového subjektu, že realizoval dielo na území Českej republiky v zmysle zmluvy o dielo, v priebehu výkonu daňovej kontroly preukázané nebolo a podľa správcu dane bolo zistené, že medzi žalobcom ako daňovým subjektom a obchodným partnerom U. M., L. XXXX, O., IČO: 26919704, IČ DPH: CZ68043019, ktorý v roku 2006 vykonával podnikateľskú činnosť na území Českej republiky na základe živnostenského oprávnenia vydaného v Českej republike, nevznikol obchodný vzťah, ktorý má charakter realizácie diela ale vznikol vzťah, ktorý má charakteristické znaky tzv. medzinárodného prenájmu pracovnej sily. Správca dane ďalej uviedol, že pojem medzinárodný prenájom pracovnej sily a jeho charakteristické znaky sú uvedené v opatrení č. -62 Ministerstva financií SR na zabezpečenie jednotného postupu pri uplatňovaní o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov, ktoré je možné subsidiárne aplikovať na rozlíšenie zamestnávateľa z hľadiska formálneho (právneho) a skutočného (ekonomického) zamestnávateľa aj pre zdaňovacie obdobie roku 2006. Poukázal na to, že na základe výzvy vo vzťahu k žalobcovi zo dňa 01.03.2011, aby sa vyjadril k zisteniam kontrolnej skupiny, ktoré nasvedčujú tomu, že v roku 2006 poskytol svojich zamestnancov na výkon prác do ČR českému užívateľskému zamestnávateľovi U. M., čím boli splnené podmienky tzv. medzinárodného prenájmu pracovnej sily, a ak uvedenému záveru kontrolná skupina dospela na základe jeho vyjadrenia pri ústnom pojednávaní, z ktorého bola vyhotovená zápisnica č. /Hal, pretože žalobca ako daňový subjekt nepreukázal vykonávanie podnikateľskej činnosti na území ČR, neorganizoval prácu svojich zamestnancov v mieste ich výkonu, nezodpovedal za výsledky ich práce, nemal písomný doklad o vyslaní zamestnancov na zahraničnú pracovnú cestu a v dôsledku týchto zistení zamestnancom nevzniká nárok na vyplatenie náhrad pri zahraničných pracovných cestách.

Správny orgán prvého stupňa poukázal na odpoveď žalobcu na výzvu po lehote k zisteniam kontrolnej skupiny, kde zotrval na svojich doterajších tvrdeniach, že jeho zamestnanci vykonávali v ČR a na základe zmluvy o dielo práce, ktorou zmluvou sa ako zhotoviteľ zaviazal vykonávať dohodnuté práce prostredníctvom svojich zamestnancov. Medzi ním a objednávateľom došlo k uzavretiu obchodprávneho vzťahu podľa ustanovení a nie na základe dohody o dočasnom pridelení zamestnancov podľa . Ďalej žalobca ako daňovník konštatoval, že mu nevznikla povinnosť stať sa agentúrou dočasného zamestnávania a správca dane nie je oprávnený konštatovať, že boli splnené podmienky na vznik tzv. medzinárodného prenájmu pracovnej sily. Správca dane dôvodil tým, že na základe vykonaného dokazovania kontrolnou skupinou táto dospela k záveru, že žalobca ako daňový subjekt, aj keď uzatvoril zmluvu o dielo, splnil len formálne náležitosti obchodného vzťahu a správca dane pri uplatňovaní daňových predpisov podľa vyššie citovaného ustanovenia okrem formálnych náležitostí skúma a preveruje vzťahy z hľadiska obsahu, ktoré v priebehu trvania obchodného prípadu skutočne nastali. Na základe vykonaného dokazovania, ktoré správca dane v dodatočnom platobnom výmere podrobne popísal, vzťahy medzi žalobcom a českým subjektom U. M. bol záväzok žalobcu obstarať a poskytnúť pracovnú silu českému subjektu do iného miesta výkonu práce tak, ako je uvedené v pracovných zmluvách zamestnancov žalobcu. Takýto záver kontrolnej

skupiny vyplýval zo zistení, že žalobca nemá k dispozícii písomné príkazy a súhlas zamestnancov na uskutočnenie zahraničnej pracovnej cesty, vrátane príslušných dokladov a vyúčtovania pracovnej cesty. Žalobca podnikateľskú činnosť na území ČR nevykonával a z tohto dôvodu nemohol realizovať dielo na jeho náklady a na jeho nebezpečenstvo podľa zmluvy o dielo zo dňa 03.01.2006, faktúry, ktoré vznikli z obchodného vzťahu neobsahujú podstatné náležitosti o výpočte ceny vykonaných prác, lebo neobsahujú počet odpracovaných hodín a v tomto prípade nie je možné overiť, či údaje uvedené na faktúrach zodpovedajú skutočnostiam a žalobca nepreukázal, že riadil a kontroloval prácu zamestnancov v mieste výkonu prác a niesol zodpovednosť za výsledky ich práce.

Prvostupňový správny orgán mal za preukázané, že žalobca v roku 2006 nerealizoval činnosť v zmysle zmluvy o dielo zo dňa 03.01.2006, ale inej zmluvy, ktorej obsahom je obstaranie a poskytnutie pracovnej sily na realizáciu pomocných elektroinštalačných prác do zahraničia, tzv. medzinárodný prenájom pracovnej sily. Z tohto dôvodu došlo u zamestnancov daňového subjektu k zmene miesta pravidelného pracoviska dohodnutého v pracovnej zmluve z V. na P. - U.. Daňový subjekt pri pridelení zamestnancov v rámci medzinárodného prenájmu k inému zamestnávateľovi nemohol vyslať zamestnancov na zahraničnú pracovnú cestu, a preto zamestnancom nevznikol nárok na stravné a vreckové pri zahraničných pracovných cestách. Výdavky na stravné a vreckové v sume 574.654,-- Sk a výdavky na poskytnuté bezplatné ubytovanie zamestnancov v sume 63.268,-- Sk si žalobca ako daňový subjekt uplatnil v rozpore s ustanovením o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ustanoveniami osobitného predpisu , , , a o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov a z dôvodu porušenia citovaných ustanovení uvedené výdavky nie je možné uznať za daňové výdavky.

Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím zo dňa 17.02.2012 č. 1040507/1/31909/2012 podľa v znení neskorších predpisov v spojení s ustanovením o správe daní... dodatočný platobný výmer potvrdilo.

Stotožnilo sa so zistením správcu dane, že zamestnanci žalobcom boli dočasne pridelení k inému užívateľovi pracovnej sily v rámci medzinárodného prenájmu pracovnej sily, čo neumožňuje aplikovať ustanovenia o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov na pracovné cesty. Na základe zistení správcu dane a vykonaného dokazovania žalobca ako daňový subjekt nepreukázal vynaloženie výdavkov na zahraničné pracovné cesty zamestnancov podľa o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, a preto správca dane pri vyrubení rozdielu dane postupoval správne.

Z uvedeného vyplýva, že žalobca sa domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného a správcu dane podľa druhej hlavy piatej časti , keď z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobca na rozdiel od tvrdení, námietok v rámci daňovej kontroly a v rámci odvolacieho konania sa stotožnil s právnym názorom daňových orgánov, že jeho zamestnanci pracovali pre podnikateľský subjekt U. M. v Českej republike v rámci tzv. medzinárodnej výmeny pracovnej sily.

Základná otázka, ktorú bolo potrebné správcom dane a žalovaným vyriešiť, je otázka, či výdavky žalobcu (stravné, vreckové, ubytovanie) je alebo nie je možné považovať za daňové výdavky.

o dani z príjmu v znení účinnom k 31.12.2006 v ustanovení upravuje, že daňovým výdavkom je výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa , ak tento zákon neustanovuje inak.

Daňové orgány argumentujú tým, že nešlo o zahraničné pracovné cesty zamestnancov žalobcu, a preto nie je možné na predmetnú vec aplikovať ustanovenie § 19 ods. 2 písm. d/ Zákona o dani z príjmov, podľa ktorého daňové výdavky, ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone, sú výdavky (náklady) na pracovné cesty, na ktoré vzniká nárok podľa osobitných predpisov. Toto ustanovenie odkazuje na bod 87, ktorý uvádza o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov.

Zákon o cestovných náhradách v ustanovení § 1 ods. 1 písm. a/ upravuje, že tento zákon upravuje poskytovanie cestovných náhrad, náhrad výdavkov a iných plnení (ďalej len „náhrada“) pri pracovných

cestách, pri dočasnom pridelení na výkon práce k inej právnickej alebo fyzickej osobe (ďalej len „dočasné pridelenie“), pri vzniku pracovného pomeru, štátnozamestnaneckého pomeru alebo obdobného pracovného vzťahu (ďalej len „vznik pracovného pomeru“) a pri výkone práce v zahraničí a/ zamestnancom v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Týmito osobitnými predpismi príkladmo je uvedený o peňažných náležitostiach vojakov... .

Podľa - zamestnancovi patria počas dočasného pridelenia náhrady najviac v rozsahu a do výšky ako pri pracovnej ceste, ak je dočasne pridelený mimo obce miesta jeho pravidelného pracoviska alebo pobytu; tieto náhrady nepatria zamestnancovi, ak je dočasne pridelený agentúrou dočasného zamestnávania podľa osobitného predpisu na výkon práce na území Slovenskej republiky. Zákon v súvislosti s dočasným pridelením odkazuje na ustanovenie .

Tak, ako súd uviedol vyššie, základnou otázkou v predmetnej veci bolo, či daňové výdavky uplatnené žalobcom bez ohľadu na to, či sú posudzované tak, ako pôvodne žalobca tvrdil, že ide o pracovnú cestu alebo po zistení a vykonanom dokazovaní správcom dane, že ide o medzinárodný prenájom pracovnej sily, mali daňové orgány túto otázku z právneho hľadiska vyriešiť. Daňový úrad Bardejov a následne aj žalovaný však so záverom na základe vykonaného dokazovania, že ide o medzinárodný prenájom pracovnej sily, sa žiadnym spôsobom vo vzťahu k daňovým výdavkom nevyporiadali. Vec vo vzťahu k daňovým výdavkom tak zostala z právneho hľadiska neodôvodnená.

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v ustanovení upravuje, že správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Podľa ods. 6 tohto ustanovenia - pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

Tak, ako namieta žalobca, ustanovenie v znení neskorších predpisov v ods. 3 upravuje, že rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Prvostupňové rozhodnutie žiadnu úvahu k medzinárodnému prenájmu pracovnej sily podľa v spojení so však neobsahuje.

Vo vzťahu k rozhodnutiu a postupu žalovaného je treba poukázať na to, že síce ustanovenie prvá veta v znení neskorších predpisov upravuje, že odvolací orgán preskúma odvolaním napadnuté rozhodnutie vždy v rozsahu požadovanom v odvolaní, avšak v ďalšom texte tohto ustanovenia je upravené, že ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové, či právne okolnosti odvolávajúcim sa neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, možno na ne pri rozhodovaní prihliadnuť. Pritom nie je odvolací orgán viazaný len návrhmi odvolávajúceho sa a môže zmeniť rozhodnutie odvolaním napadnuté i v neprospech odvolávajúceho sa. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.

Podľa § 48 ods. 6 citovaného zákona - rozhodnutie o odvolaní musí obsahovať odôvodnenie, ak sa v ňom nevyhovuje odvolaniu v plnom rozsahu. V odôvodnení sa musí odvolací orgán vyporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní.

Je nesporné, že žalovaný sa s odvolacími námietkami vyporiadal tak, ako už súd uvádzal vyššie, nevyriešil ani žalovaný otázku, či pri medzinárodnom nájme pracovnej sily je možné žalobcom uplatnené výdavky považovať za daňové výdavky tak, ako sú definované ustanovením o dani z príjmov v znení účinnom k 31.12.2006 v spojení s ustanoveniami o cestovných náhradách.

Pretože správcom dane Daňovým úradom Bardejov a žalovaným napadnutými rozhodnutiami a postupom nebola odôvodnená základná otázka tak, ako je uvádzané v tomto rozsudku, krajský súd po preskúmaní rozhodnutí a postupov správnych orgánov v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe

dospel k záveru, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, preto podľa § 250j ods. 2 písm. d/ napadnuté rozhodnutia zrušil a vracia vec žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný v ďalšom konaní je povinný vyporiadať sa s námietkami žalobcu uvedenými v žalobe, a teda z právneho hľadiska posúdiť, či pri medzinárodnom prenájme pracovnej sily žalobcom uplatnené daňové výdavky sú daňovými výdavkami v zmysle o dani z príjmov v znení účinnom k 31.12.2006 a to v spojení s ustanoveniami o cestovných náhradách.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa a žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech, priznal súd náhradu trov konania.

Právny zástupca žalobcu trovy konania vyčíslil písomným podaním zo dňa 26.09.2012 tak, že základná sadzba tarifnej odmeny podľa vyhlášky č. za jeden úkon právnej služby od 01.01.2012 je 127,16 EUR, režijný paušál je 7,63 EUR a to za prevzatie a prípravu zastupovania vrátane prvej porady s klientom dňa 26.04.2012, písomné podanie na súd (žaloba) zo dňa 03.05.2012, stanovisko žalobcu k vyjadreniu žalovaného k žalobe zo dňa 09.07.2012, zastupovanie pred Krajským súdom v Prešove dňa 25.09.2012, tarifná odmena (4 x 127,16 EUR) = 508,64 EUR, režijný paušál (4 x 7,63 EUR) = 30,52 EUR. Tarifná odmena za 4 vykonané úkony a režijný paušál za 4 vykonané úkony spolu predstavujú 539,16 EUR. Náhrad hotových výdavkov podľa vyhlášky č. - cestovné výdavky za pracovnú cestu (použité vozidlo Audi A8, KE 931FG, priemerná spotreba 9,6 l/100 km, palivo EVO Diesel), zastupovanie pred Krajským súdom v Prešove dňa 25.09.2012, (M. - P. - M. = 90 km), cena nafty EVO Diesel 1,67 EUR, cena nafty za 1 km = 1,67 EUR x 0,096 = 0,16032 EUR, sadzba paušálnej náhrady 0,183 EUR, cena za 1 km 0,16032 EUR + 0,183 EUR = 0,34332 EUR, 90 km x 0,34332 EUR = 30,90 EUR. Parkovanie v Prešove dňa 25.09.2012 v sume 1,50 EUR. Náhrada hotových výdavkov podľa vyhlášky č. - cestovné výdavky za pracovné cesty predstavujú 32,40 EUR. Náhrada výdavkov za premeškaný čas podľa vyhlášky č. - Košice - Prešov - Košice, 25.09.2012 (4 polhodiny), suma za každú aj začatú polhodinu za čas strávený na ceste je 12,71 EUR, suma za 4 polhodiny predstavuje sumu 50,84 EUR. Daň z pridanej hodnoty (20%) zo základu 622,40 EUR predstavuje 124,48 EUR a náhrada hotových výdavkov podľa vyhlášky č. za súdne poplatky predstavuje sumu 66,- EUR.

Rekapitulácia:

1.Tarifná odmena a režijný paušál 539,16 EUR 2. Náhrada hotových výdavkov za pracovné cesty 32,40 EUR 3. Náhrada výdavkov vyhlášky č. 50,84 EUR 4. Daň z pridanej hodnoty 124,48 EUR 5. Náhrada hotových výdavkov 66,00 EUR Spolu 812,88 EUR

Súd preskúmal vyčíslené trovy právneho zastúpenia, náhradu hotových výdavkov a dospel k záveru, že nepriznáva žalobcovi náhradu trov konania za jeden úkon právnej služby a to za stanovisko žalobcu k vyjadreniu žalovaného k žalobe, pretože súd nežiadal žalobcu, aby sa k vyjadreniu žalovaného vyjadroval. Tento úkon súd považuje za nepotrebný na účelné uplatňovanie a bránenie práva. Preto žalobcovi priznal odmenu za 3 úkony právnej služby spolu s režijným paušálom v sume 404,37 EUR, náhradu hotových výdavkov, náhradu výdavkov za premeškaný čas, náhradu hotových výdavkov za súdny poplatok tak, ako sú vyčíslené právnym zástupcom, teda odmena za 3 úkony právnej služby vrátane režijného paušálu je 404,37 EUR, náhrada hotových výdavkov v sume 32,40 EUR, náhrada výdavkov za premeškaný čas v sume 50,84 EUR, spolu 487,61 EUR, daň z pridanej hodnoty 20% je 97,52 EUR, náhrada hotových výdavkov za súdny poplatok zaplatený v kolkových známkach v sume 66,-- EUR, spolu teda 651,13 EUR.

Senát krajského súdu vo veci rozhodol jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.