Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozhodnutie_22C-59-2006.pdf
PDF · 114.06 KB
Case nature
Subarea
22C/59/2006
Rozhodnutie
Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred sudkyňou Mgr. Katarínou Škultétyovou v právnej veci navrhovateľa Ing. V. B., Q.., bývajúceho v J., L. záhrady W./6, proti odporcovi: Slovenskej republike zastúpenej 1. Ministerstvom vnútra SR, o sídlom v Bratislave, Pribinova 2, 2. Generálnou prokuratúrou SR, so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, v 3. rade: 3. Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci porušením práva na ochranu osobnosti, takto
rozhodol:
Súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu z a m i e t a.
Odporcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa návrhom podaným na tunajší súd dňa 17.7. 2006 domáhal pôvodne proti odporcovi Slovenskej republike, zastúpenej 1. Ministerstvom vnútra SR, 2. generálnou prokuratúrou SR a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu: Slovenskej republiky zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, I.. C. C., I.. E. E., I.. S. D. odoslania prehlásenia adresovaného navrhovateľovi v znení: „Uznesením ČVS:ORP:-1398/OEK-B1-2002 z 18.7.2005 a uznesením ČVS:ORP-1398/OEK-B1-2002 z 9.11.2004 Okresného riaditeľstva policajného zboru v Bratislave I, Úradu justičnej a kriminálnej polície, Sasinkova 23, 812 13 Bratislava Slovenská republika neoprávnene a hrubým spôsobom zasiahla do osobnostných práv navrhovateľa, keď bez overenia cudzích tvrdení a vlastnými tvrdeniami uviedla o ňom nepravdy ohľadom jeho pôsobenia vo funkcii konateľa spoločnosti BLOCK SLOVAKIA, spol. s.r.o., Týmto sa Slovenská republika za nepravdy zverejnené citovanými uzneseniami navrhovateľovi ospravedlňuje.“ Navrhovateľ dôvodil, že jeho utajované osobné údaje obsiahnuté v citovaných uzneseniach, ktoré boli ako dôkaz vykonané v konaní vedenom pred Krajským súdom v Bratislave, č. k. 26Cb 16/01 na verejnom pojednávaní dňa 9.2.2006, pričom v uznesení ČVS:ORP-1398/OEK-B1-2002 sa podľa tvrdení navrhovateľa uvádzaných v návrhu nachádzali viaceré nepravdivé tvrdenia a ich zverejnením došlo k . zásahu do jeho osobnostných práv.
Navrhovateľ po podaní návrhu vo veci samej podal na tunajší súd dňa 6.4.2009 návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým s domáhal, aby súd odporkyni zastúpenej Ministerstvom vnútra SR a Generálnou prokuratúrou SR uložil oznámiť navrhovateľovi v paragrafovom označení a slovnom znení zákonné ustanovenia, ktoré navrhovateľovi ako konateľovi spoločnosti BLOCK SLOVAKIA, spol. s r.o. v období od 3.5.1995 do 14.8.200 zakazovali konanie opísané v bodoch a) až h) predbežného opatrenia a aby zakázal uznesenie ČVS:ORP-1398/OEK-b1-2002 okresného riaditeľstva policajného zboru v Bratislave, Úradu justičnej a kriminálnej polície zverejniť.
Súd uznesením, č.k. 22C/59/2006-33 zo dňa 29.4.2009 návrh navrhovateľa zamietol, s odôvodením, že navrhovateľ v danom prípade nepreukázal potrebu dočasnej úpravy sni bezprostredne hroziacej ujmy a jeho nariadením sa právny stav nezmení, nebude sa ním predchádzať škode, nakoľko jej hrozbu
navrhovateľ nepreukázal. Pokiaľ ide o zákaz zverejnenia uznesenia navrhovateľ rovnako nepreukázal potrebu dočasnej úpravy, najmä z toho dôvodu, že navrhovateľ nepreukázal, že by odporcovia neprimeraným spôsobom zasahovali do jeho práv. Krajský súd v Bratislave rozhodujúc o odvolaní navrhovateľa voči citovanému uzneseniu prvostupňového súdu toto uznesením, č.k. 12Co/195/2009-46 zo dňa 30.11.2009 ako vecne správne potvrdil.
Podaním doručeným súdu dňa 6.4.2010 sa navrhovateľ domáhal, aby súd pripustil zmenu návrhu v časti účastníkov konania v tom smere, že za žalovanú Slovenskú republiku bude popri Ministerstve vnútra SR, Generálnej prokuratúry SR a Ministerstva spravodlivosti, pôvodne označeného za vedľajšieho účastníka konať tiež senát 28Cb 16/01 Krajského súdu v Bratislave v zložení JUDr. C. C., JUDr. E. E. a JUDr. S. D., so sídlom Krajský súd v Bratislave X. 10, Bratislava.
Súd uznesením, č.k. 22C 59/2006-92 zo dňa 9.7.2010 návrh v časti proti odporcovi v 4. rade (Slovenskej republike, zastúpenej senátom 28Cb 16/01 Krajského súdu v Bratislave odmietol. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozhodujúc o odvolaní navrhovateľa uznesením č.k. 8Co 297/2010-101 zmenil uznesenie prvostupňového súdu tak, že odmietol podanie navrhovateľa v časti zastúpenia odporcu senátom 28Cb 16/01 Krajského súdu v Bratislave v zložení I. pracovisko Krajský súd v Bratislave.
Odporca zastúpený Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky s návrhom navrhovateľa nesúhlasil a žiadal žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. Namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v spore s odôvodnením, že navrhovateľ svoj nárok opiera okrem zákona č. 514/2003 Z.z. aj o ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že zákon č. 514/2003 Z.z. má svojou povahou vo vzťahu k Občianskemu zákonníku charakter lex specialis ku lex generalis. Z osobitností oboch predpisov v smere zákonných predpokladov požadovaných pre vznik nároku na nemajetkovú ujmu vyplýva, že kumulácia oboch predpisov ako titulu pre uplatnenie nároku je vylúčená a to najmä z dôvodu, že v prípade uplatnenia nároku podľa Občianskeho zákonníka, na ktorom je žaloba postavená nie je možné žalovať Slovenskú republiku. Pokiaľ ide o trestné stíhanie vedené voči navrhovateľovi toto nepochybne znamenalo zásah do jeho práv a právom chránených záujmov, tento zásah bol však zákonný, plne v súlade s Trestným poriadkom, v dôsledku čoho nemožno tento zásah považovať za neoprávnený a teda náhrady požadované navrhovateľom je potrebné posúdiť ako neopodstatnené.
Navrhovateľ podaním doručeným súdu na pojednávaní dňa 18.3..2011 (č.l. 129) žiadal pripustiť zmenu návrhu v tom smere, že žiadal priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 1 000 000,- € so 6% úrokom z omeškania od 22.6.2006 do zaplatenia voči odporcovi zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti SR a tiež nemajetkovú ujmu vo výške 1 000 000,- € s 6% úrokom z omeškania voči odporcovi zastúpenému Ministerstvom vnútra SR a Generálnou prokuratúrou SR a to spoločne a nerozdielne. Ďalej žiadal uloženie povinnosti odporcovi zastúpenému Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a Generálnou prokuratúrou SR odoslať navrhovateľovi do troch dní od právoplatnosti rozsudku, každý samostatnou listinou prehlásenie v znení jeho návrhu založenom na č.l. 129, uloženie povinnosti odporcovi zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti SR odoslať prehlásenie v znení návrhu založenom na č.l. 130 súdneho spisu, rovnako do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V bode 5 a 6 svojho návrhu žiadal navrhovateľ, aby súd rozhodol, že v prípade ak odporca povinnosť uloženú v rozsudku dobrovoľne nesplní, je navrhovateľ oprávnený uverejniť formou platenej inzercie na náklady odporcu z rozpočtov Ministerstva vnútra SR, Generálnej prokuratúry SR a ministerstva spravodlivosti SR za každý z týchto orgánov samostatne v časopise Justičná revue text v znení uvedenom na č. l. 130 a 131 spisu, teda strane 4 a 5 návrhu navrhovateľa zo dňa 18.3.2011. Súd o návrhu navrhovateľa rozhodol uznesením, č.k. 22C 59/2006-180 na pojednávaní dňa 12.9.2011 v súlade s ustanovením § 95 O.s.p. tak, že zmenu návrhu na začatie konania nepripustil, s odôvodnením, že výsledky doterajšieho konania nemôžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Voči uzneseniu podal navrhovateľ na tunajší súd dňa 12.10.2011 dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 19.1.1012, sp. zn. 7Cdo1/2012 rozhodol tak, že dovolacie konanie zastavil, V odôvodnení uviedol, že na prejednanie dovolania navrhovateľa proti uzneseniu okresného súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu SR.
Navrhovateľ sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 22.8.2011 navrhol pribratie ďalších zástupcov odporcu do konania, ako zástupcov v 4. až 17. rade. O tomto návrhu rozhodol súd uznesením č. k. 22C 59/2006- 182 zo dňa 7.10.2011 tak, že návrh navrhovateľa zamietol. Svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že z prejednávanej veci je zrejmé, že navrhovateľ ako odporcu žaluje štát - Slovenskú republiku, zastúpenú štátnymi orgánmi, a to Ministerstvom vnútra SR, Generálnou prokuratúrou SR a Ministerstvom spravodlivosti SR. Jediným odporcom v konaní je teda Slovenská republika. Podľa názoru súdu tým, že odporca žaluje štát zastúpený uvedenými subjektmi, splnil si povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 79 ods. 1 a § 21 ods. 4 O.s.p., pričom konajúci súd poukazuje na skutočnosť, že subjekty, ktoré navrhovateľ žiadal pripustiť ako ďalších zástupcov štátu nemajú v prejednávanej veci v zmysle § 21 ods. 4 O.s.p. spôsobilosť konať za Slovenskú republiku.
Súd nariadil a vykonal vo veci pojednávanie v dňoch 18.3.2011, 27.5.2011, 12.9.2011. Na pojednávaní súdu dňa 24.9. 2012 súd vyhlásil rozsudok vo veci samej.
Súd vykonal vo veci dokazovanie, a to výsluchom navrhovateľa, oboznámil sa s písomnými vyjadreniami a ústnymi prednesmi zástupcov odporcu, s listinnými dôkazmi založenými do súdneho spisu, uznesením OR PZ Bratislava I, Úradu justičnej a kriminálnej polície, ČVS: ORP-1393/OEK-B1-2002 zo dňa 18.7.2005, uznesením ORPZ Bratislava I, Úradu justičnej a kriminálnej polície, ČVS: ORP-1399/OEK- B1-2002 zo dňa 9.11.2004, sťažnosťou navrhovateľa zo dňa 28.2.2006 adresovanou Generálnemu prokurátorovi, odpoveďou na sťažnosť zo dňa 14.3.2006, uznesením NS SR sp.zn. 1Ndob 20/2006 zo dňa 19.4.2006, žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku navrhovateľa adresovanou Ministerstvu vnútra SR, ako aj ostatným obsahom spisu. Súd upustil od vykonania dokazovania výsluchom svedkov I.yšetrovacieho spisu OR PZ Bratislava, vedeného pod ČVS: ORP 770/OEK-B2-2009 a s ním spojeného dozorového spisu, keď mal za to, že dokazovanie v navrhovanom smere je v danom štádiu konania nadbytočné, nehospodárne a na ustálenie skutkového stavu a rozhodnutie o veci postačujú dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise. Súd zistil nasledovný skutkový stav:
Navrhovateľ vo svojej výpovedi zotrval na dôvodnosti podanej žaloby. Podľa jeho tvrdení mu svedčí právo brániť sa proti nepravdivým tvrdeniam uvádzaným v uznesení o začatí trestného stíhania voči jeho osobe, ČVS:ORP-1398/OEK-B1-2002 zo dňa 17.8.2005. Je zákonným oprávnením orgánov činných v trestnom konaní obviňovať každého podľa ľubovôle a neexistuje zákonná možnosť odporcovi v takomto úkone brániť. Podľa jeho názoru uznesenia vyšetrovateľa na ktoré v návrhu poukazuje nie sú verejnou listinou, naopak, ide o utajované osobné údaje podľa § 8 ods. 3 a § 18 zákona č. 428/2002 Z.z. o o ochrane osobných údajov. Zverejnenie týchto listín je aj v rozpore s ustanovením § 374 Trestného zákona. Tieto utajované osobné údaje zverejnil senát Krajského súdu v Bratislave tvorený I.a verejnom pojednávaní pred Krajským súdom v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 26Cb 16/01 dňa 9.2.2006. Jedinou možnosťou podľa neho ako si uplatniť žalobu voči štátu je zákon č. 514/2003 Z.z., na základe čoho uviedol, že žalobu opiera o §3 ods.1 písm. g), teda napáda nesprávny úradný postup, ku ktorému došlo tým, že štátne orgány navrhovateľa nedovolene ohovárali a difamujúco sa o ňom vyjadrovali, v dôsledku čoho došlo k zásahu do jeho osobnostných práv chránených podľa § 11 Občianskeho zákonníka. Slovenská republika, v mene ktorej vystupovali orgány patriace do pôsobnosti Ministerstva vnútra SR a Generálnej prokuratúry SR, ako aj zamestnanci Ministerstva spravodlivosti SSR pracujúci ako sudcovia. Zverejnenie okolností jeho krivého obvinenia menovanými sudcami Krajského súdu počas svedeckej výpovede jeho manželky bolo dôvodom rozpadu ich manželstva, čo navrhovateľ vníma ako zásah do jeho osobnostných práv.
Z písomných vyjadrení a ústnych prednesov zástupcov odporcu súd zistil, že nárok navrhovateľa v celom rozsahu neuznávajú, keďže žalobou na ochranu osobnosti nemožno napádať.
Zástupkyňa Generálnej prokuratúry SR uviedla, že ak žalobca odôvodňuje podaný návrh voči Generálnej prokuratúre ako zástupcu ako zástupcovi štátu tým, že v listine vydanej štátom (uznesenie o začatí trestného stíhania) ho ohovorili uvedením difamujúcich výrokov o jeho osobe a t zo skutkov, ktoré boli v čase obvinenia premlčané, pochybila tak porušením zákonov ako aj lživými tvrdeniami o jeho osobe čím došlo z jej strany k nesprávnemu úradnému postupu poukázala okrem iného aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 201/2007, v ktorom bol vyslovený právny názor, že „niektoré zásahy do osobnosti fyzickej osoby, i keď sa zdanlivo javia ako odporujúce objektívnemu právu, nemožno totiž považovať za neoprávnené vtedy, keď sú dané okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde napríklad vtedy, keď zasahujúci orgán štátu pri plnení jeho úloh vyplývajúcich zo zákona. Dochádza tu k stretu dvoch záujmov, pri ktorom sa individuálny záujem fyzickej osoby, do osobnosti ktorej sa zasahuje, dostáva do kolízie s vyšším (verejným) záujmom, ktorému sa priznáva prednosť. V dôsledku toho aj podľa názoru dovolacieho súdu
nejde o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je proti nej v súlade so zákonnými podmienkami vznesené obvinenie z trestného činu a aj ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní zasahujúce do práv tejto fyzickej osoby (§11 Občianskeho zákonníka) sú vykonávané v medziach zákona, na tom sa nič nemení ani v prípade, ak by neskôr prípadne aj došlo k zastaveniu trestného stíhania voči tejto fyzickej osobe alebo k jej prepusteniu z väzby alebo aj k oslobodeniu spod obžaloby“. Zdôraznila pritom skutočnosť, že navrhovateľ v konaní neoznačil žiaden úkon prokuratúry, ktorý by bolo možné označiť za nesprávny úradný postup, navyše preverovať postup orgánov činných v trestnom konaní podľa ich názoru nespadá do kompetencie občianskoprávnych súdov.
Zástupkyňa Ministerstva spravodlivosti SR vo svojom vyjadrení uviedla, že navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie žiadnej z podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., keďže v konaní nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu, nemajetkovú ujmu a príčinnú súvislosť medzi nimi. Pokiaľ ide o nárok uplatnený navrhovateľom titulom zásahu do jeho osobnostných práv podľa § 11
Navrhovateľ predbežne prerokoval nárok uplatnený žalobou u odporcu podaním zo dňa 16.11.2006 (č.l. 210).
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona (1.7.2004) a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona (1.7.2004).
Podľa § 3 ods. 1 písm. d), 2 zákona č. 514/2003 Z.z, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Súd vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti s poukazom na § 132 O.s.p. a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je nedôvodný.
V súlade s právnym názorom Krajského súdu v Bratislave vysloveným v odôvodnení uznesenia zo dňa 29.3.2011, sp. zn. 3 Co 106/2011, súd posudzoval nárok navrhovateľa na nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., keďže navrhovateľ ho odvodzoval od nesprávneho úradného postupu odporcu a nárok na požadované ospravedlnenie posudzoval v zmysle § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka, keďže navrhovateľ sa domáhal morálnej satisfakcie za tvrdený zásah do jeho osobnostných práv. Nároky navrhovateľa pritom prejednával vo vzťahu k odporcovi - Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky a Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky ako orgánmi štátu spôsobilými v mene štátu konať podľa ustanovenia § 21 ods. 4 O.s.p. Jediným odporcom v konaní je teda vychádzajúc z uznesenia Krajského súdu v Bratislave, č.k. 8Co/297/2010-101 zo dňa 30.9.2010 považuje Slovenská republika. Takto označeného odporcu možno považovať za pasívne vecne legitimovaného, keďže k tvrdenej nemajetkovej ujme navrhovateľa malo dôjsť nesprávnym úradným postupom orgánov, vystupujúcich v mene štátu. Pokiaľ ide o oprávnenie označených orgánov konať v mene štátu vo veci náhrady škody vychádzal súd z ustanovenia § 4 ods. 1 písm. zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré aplikoval v rozsahu navrhovateľom uvádzaných tvrdení, pričom dospel k záveru súladnému z ustálenou aplikačnou praxou, v zmysle ktorej v konaní o náhradu škody voči štátu orgánom konajúcim v jeho mene za situácie, že navrhovateľ odvíja vznik zodpovednosti štátu za škodu od nesprávneho úradného postupu viacerých orgánov patriacich do pôsobnosti rôznych orgánov oprávnených konať v mene štátu je orgánov konajúcim v menne štátu ten orgán, s ktorým bola prerokovaná žiadosť o predbežné prerokovanie, teda, že orgánom konajúcim za štát ak odporcu v konaní je v prejednávanej veci Ministerstvo vnútra SR, s ktorým bol nárok navrhovateľa predbežne prerokovaný. Na základe uvedeného teda súd vyhodnotil, že ostatní zástupcovia štátu označený navrhovateľom v návrhu ako 2. Generálna prokuratúra SR a 3. Ministerstvo spravodlivosti SR nie sú orgánmi konajúcimi v mene štátu v prejednávanej veci, preto súd návrh smerujúci proti nim ako zástupcom štátu z tohto dôvodu zamietol.
Podľa § 4 ods. 1 písm. a), bod 1, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa písm. b) citovaného ustanovenia, ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru.
Podľa písm. f ) citovaného ustanovenia, generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní.
Otázku pasívnej legitimácie posudzoval súd aj vo vzťahu k namietanému zásahu do osobnosti navrhovateľa, keďže k navrhovateľom tvrdenému zásahu do jeho osobnostných práv, spočívajúcemu v uvádzaní ako aj zverejňovaní nepravdivých tvrdení o navrhovateľovi malo dôjsť označenými orgánmi štátu, resp. osobám konajúcimi v ich mene výlučne v rámci plnenia pracovných povinností, nešlo teda o tzv. exces, za ktorý by bola zodpovedná ako fyzická osoba.
Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z., patrí k forme objektívnej zodpovednosti štátu, t.j. ide o zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie. Štát zodpovedá za škodu za súčasného splnenia troch podmienok. Týmito podmienkami sú: 1/ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, 2/ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy a 3/ príčinná súvislosť medzi škodou, resp. nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.
Zákon č. 514/2003 Z.z. rozlišuje dve základné skutočnosti, ktoré môžu založiť zodpovednosť štátu, a to nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci. Nezákonné rozhodnutie je pritom rozhodnutie štátneho orgánu, ktoré po nadobudnutí právoplatnosti bolo zrušené alebo zmenené príslušným orgánom pre nezákonnosť. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno zo strany súdu posudzovať ako otázku predbežnú. Ak je rozhodnutie ako nezákonné zrušené príslušným rozhodnutím kompetentného orgánu súd z takého rozhodnutia vychádza pri rešpektovaní prezumpcie správnosti tohto rozhodnutia. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, ide o konanie štátneho orgánu, pri ktorom porušil právnymi normami predpísané pravidlá. Spravidla ide o postup, úkony, ktoré s rozhodovacou činnosťou priamo nesúviseli, avšak nie je vylúčené, aby bola škoda spôsobená postupom uskutočneným aj v rámci rozhodovacej činnosti, za predpokladu, že úkony nesprávneho úradného postupu priamo k vydaniu rozhodnutia nevedú a bezprostredne sa v obsahu rozhodnutia neprejavia. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj iná činnosť orgánu štátu alebo iné vady v spôsobe vedenia konania.
Pokiaľ ide o škodu, zákon bližšie nedefinuje ani pojem škoda a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba vychádzať z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 442) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Nemajetkovú ujmu treba posudzovať v intenciách § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a brať ju ako zásah do právnej sféry fyzickej osoby, ktorý sa nedotýka priamo jej majetkových práv.
O vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a škodou (nemajetkovou ujmou) ide vtedy, ak škoda (nemajetková ujma) vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, teda ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia alebo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by škoda, resp. nemajetková ujma.
Pri posudzovaní nároku navrhovateľa musel súd prvotne zaoberať skúmaním existencie predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom na vyvodenie tejto zodpovednosti sa vyžaduje ich kumulatívne splnenie. Neexistencia čo len jednej z podmienok zodpovednosti má za následok zamietnutie celého nároku.
Navrhovateľ označil za nesprávny úradný postup odporcu v konaní postup vyšetrovateľa pri vydávaní uznesenia ČVS:ORP-1398/OEK-B1-2002 a postup súdu v konaní pred Krajským súdom v Bratislave na pojednávaní vo veci vedenej pod sp. zn. 26Cb 16/01 dňa 9.2.2006.
Podľa ustanovenia § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle uvedenej zákonnej definície je potrebné nesprávnym úradným postupom chápať porušenie povinnosti orgánu verejnej moci uloženej mu predpismi upravujúcimi jeho postup. Ak teda navrhovateľ v konaní tvrdil, že odporca sa dopustil nesprávneho úradného postupu tým, že uvádzal nepravdivé tvrdenia o navrhovateľovi, resp. v konaní pred súdom zverejnil obsah uznesenia vyšetrovateľa, v ktorom boli tieto tvrdenia obsiahnuté, nijakým relevantným spôsobom nepreukázal porušenia akej konkrétnej povinnosti uloženej mu zákonom sa dopustil.
Súd vychádzajúc zo záverov vykonaného dokazovania, že navrhovateľ v konaní nesprávny úradný postup odporcu, jeho existenciu nepreukázal. Keďže na vyvodenie zodpovednosti voči štátu je potrebné kumulatívne, t.j. súčasné splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, súd posúdil nárok navrhovateľa v tejto časti ako nedôvodný a zamietol ho. Súd sa v ďalšom nezaoberal skúmaním ostatných zákonných podmienok zodpovednosti štátu za škodu (vznik nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a nemajetkovou ujmou), majúc za to, že ich prítomnosť by zisťoval, pokiaľ by dospel k k záveru, že odporca sa dopustil, či vydania nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Z rovnakého dôvodu sa súd bližšie nevenoval a nevyjadroval k tvrdeniam a námietkam navrhovateľa súvisiacim s uplatňovanou nemajetkovou ujmou, jej vznikom, resp. príčinnou súvislosťou a v tomto smere dokazovanie nevykonával.
Navrhovateľ si v konaní uplatňoval voči odporcovi aj nárok na morálnu satisfakciu, ktorú odvodzoval od tvrdeného zásahu do jeho osobnostných práv, a to zverejnením, resp. oboznámením uznesenia ČVS:ORP-1398/OEK-B1-2002 na pojednávaní pred Krajským súdom v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 26Cb 16/01 dňa 9.2.2006.
V tejto časti navrhovateľ, podľa mienky súdu, nepreukázal splnenie základných predpokladov pre priznanie nároku na ospravedlnenie ako satisfakcie za zásah do jeho osobnostných práv. Tými sú: 1. neoprávnený a nedovolený zásah, 2. spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby a 3. príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a porušením osobnostných práv osoby.
Pojem zásah do osobnostných práv fyzickej osoby Občiansky zákonník bližšie nedefinuje a nestanovuje ani výpočet jeho konkrétnych foriem spôsobilých zasiahnuť do osobnostných práv fyzickej osoby. Zásahom je však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má zákonom špecifikované znaky, a teda spĺňa charakter neoprávnenosti, protiprávnosti a nedovolenosti.
Ustálená súdna prax považuje za neoprávnený zásah v zmysle ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka taký zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t.j. s právnym poriadkom. Niektoré zásahy, hoci zdanlivo odporujú objektívnemu právu, však nemožno posúdiť ako neoprávnené, z dôvodu existencie okolností vylučujúcich neoprávnenosť takého zásahu. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby potom nejde, okrem iného, ak je zásah dovolený, resp. jeho možnosť je predpokladaná, zákonom. Sú to prípady tzv. zákonných licencií, resp. prípady, keď k zásahu do osobnosti fyzickej osoby dochádza pri výkone iného práva ustanoveného zákonom alebo keď iný subjekt plnil právnu povinnosť, ktorú mu ukladá zákon
Za výkon zákonnej (úradnej) licencie však nemožno považovať každé konanie alebo proces, ale iba také, ktoré výslovne upravuje zákon. Neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti je potom vylúčená, ak k zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo v rámci úradného konania, ktoré nevybočilo z rámca daného platnými predpismi. Legálnosť konania alebo procesu príslušného orgánu nemožno však v takom prípade posúdiť na základe výsledku tohto konania, ale iba na základe podmienok stanovených zákonom na ich začatie a priebeh. Pokiaľ teda je v súlade so zákonnými podmienkami začaté príslušné konanie, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie takého rozhodnutia neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania, a to ani v prípade, že po jeho vydaní sa preukáže, že nebolo vydané dôvodne (k tomu rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo 274/2007).
Nemožno pritom opomenúť, že otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno posudzovať zo strany súdu ako otázku predbežnú. Súd vychádza z toho, že rozhodnutie je nezákonné iba vtedy, ak bolo príslušným kompetentným orgánom zrušené ako nezákonné.
V intenciách vyššie uvedeného sa súd zaoberal skúmaním, či došlo k tvrdenému neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa. Bral pritom na zreteľ, že navrhovateľom namietané nepravdivé tvrdenia boli súčasťou rozhodnutia (uznesenia vyšetrovateľa), ktoré bolo výsledkom úradného konania. V takom prípade je daná neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti, ak úradné (súdne) konanie vybočilo z rámca stanoveného platnými právnymi predpismi na jeho začatie a priebeh a bolo v ňom vydané nezákonné rozhodnutie.
Súd mal za to, že tvrdeniami obsiahnutými vo vyššie označenom uznesení nemohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, nakoľko ho vydal orgán na to oprávnený v úradnom konaní upravenom postupom Trestným poriadkom, v prípade konania senátu 26Cb Krajského súdu podľa Občianskeho súdneho poriadku. V danej situácii nemožno ani pripustiť žalobu na ochranu osobnosti pre obsah vydaného uznesenia (odôvodnenie rozhodnutia), ktorá by smerovala proti orgánu povolanému také rozhodnutie urobiť. Náprave tu totiž slúžia výlučne riadne alebo mimoriadne opravné prostriedky, prípadne návrh na opravu dôvodov rozhodnutia súdu podľa § 165 O.s.p. (k tomu aj rozhodnutie v Zborníku III. Najvyššieho súdu, ŠEVT, Praha 1980, str. 196, 197). Dospejúc a odvolávajúc sa na tento záver súd bližšie nepreskúmaval navrhovateľom jednotlivo namietané nepravdivé tvrdenia z hľadiska ich vecnej správnosti a neskúmal ani navrhovateľom predkladané dôkazy v tomto smere.
Berúc do úvahy všetky navrhovateľom tvrdené skutočnosti a predložené dôkazy, ako aj všetko čo v konaní vyšlo najavo dospel súd k záveru, že navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie predpokladov na uplatnenie zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., rovnako ako nepreukázal existenciu tvrdeného neoprávneného zásahu do jeho osobnosti v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd preto jeho návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.
O trovách konania súd rozhodol tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznal právo na ich náhradu voči navrhovateľovi, ktorý vo veci úspech nemal, nakoľko odporca nežiadal o ich priznanie a v konaní mu ani žiadne trovy nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že : a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.