Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_41CoE-188-2012.pdf
PDF · 102.97 KB
Case nature
Area
Subarea
41CoE/188/2012
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom 821 08 Bratislava, Moyzesova 8, IČO: 36 864 421 proti povinnej D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom M.R.Q. XXXX/XX, N., vedenej súdnou exekútorkou JUDr. Janou Debnárovou, Exekútorský úrad v Lučenci, so sídlom Terézie Vansovej 2, Lučenec (pôvodne súdnym exekútorom JUDr. Jánom Debnárom) pod sp. zn. EX 710/2006, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 788,69 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er/4407/2006-28, IČS: 6706209400, zo dňa 30.04.2012, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a mi e t a .
Uznesenie Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er/4407/2006-28, IČS: 6706209400, zo dňa 30.04.2012 p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, zastavil ju, oprávneného zaviazal nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 45,55 Eur a zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora. V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa domáha vykonania exekúcie proti povinnej pre vymoženie sumy 788,69 Eur s prísl. na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 0579/06 vydaný dňa 22.03.2006 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“) Stálym rozhodcovským súdom zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“). Povinnej bola uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 788,69 Eur s príslušenstvom do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Vydaný bol na základe Zmluvy o úvere a ďalších úverových produktoch zo dňa 15.08.2005 uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným (ďalej len „Zmluva“), ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú aj Všeobecné obchodné podmienky („VOP“). Tieto v bode 17 ustanovili, že všetky spory, ktoré vzniknú medzi zmluvnými stranami budú riešené alternatívne pred vyššie uvedeným rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, v závislosti od toho, kde žalujúca strana podá návrh na začatie konania. Okresný súd poukázal na ust. § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), § 1 ods. 2 a 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 52 Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.2008 a s poukazom na ust. čl. 2 písm. b) Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993 (ďalej len „Smernica“) posúdil Zmluvu ako spotrebiteľskú zmluvu. Napriek tomu, že ide o zmluvu o úvere upravenú vo vnútroštátnom právnom poriadku v Obchodnom zákonníku, na spotrebiteľské zmluvy je potrebné aplikovať príslušné vnútroštátne a európske normy o ochrane spotrebiteľa. Z uvedeného dôvodu je bezpredmetné, či zmluva bola uzavretá podľa obchodného alebo občianskeho práva, pretože obsahom záväzku nie sú len zmluvné dojednania majúce povahu všeobecných zmluvných podmienok,
ale aj predmetné kogentné právne normy majúce za cieľ ochranu spotrebiteľa. Okresný súd poukázal aj na zásadu nepriameho účinku, z ktorej vyplýva, že na právny vzťah založený zmluvou o úvere je daná pôsobnosť Smernice Rady č. 87/102/EHS o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru (ďalej len „Smernica o aproximácii“), ale aj zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorým bola implementovaná do slovenského právneho poriadku. Na rovnakom právnom základe je daná aj pôsobnosť Smernice a príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, prostredníctvom ktorých bola implementovaná do slovenského právneho poriadku. Z formy Zmluvy o úvere je zrejmé, že ide o tzv. formulárovú zmluvu, ktorú oprávnený používa v rámci svojej podnikateľskej činnosti opakovane, z čoho jednoznačne vyplýva, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, a preto je nutné aplikovať na tento právny vzťah príslušné ustanovenia Smernice, Smernice o aproximácii, Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a zákona o spotrebných úveroch, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Okresný súd poukázal aj na judikatúru Súdneho dvora (ES), čl. 169 ods. 1 a čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čl. 6 ods. 1, čl. 2 písm. a), čl. 3 a prílohu Smernice. V súvislosti s neprijateľnými podmienkami okresný súd uviedol, že ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného do 31.12.2007 obsahuje exemplifikatívny výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, preto pri posudzovaní neprijateľných podmienok súd nie je viazaný ich výpočtom v zákone. Odo dňa 01.03.2010 je v tomto výpočte výslovne uvedená ako neprijateľná podmienka aj požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Skutočnosť, že sa táto podmienka v príkladnom výpočte neprijateľných podmienok v zákone v čase uzavretia zmluvy nenachádzala neznamená, že takéto dojednanie nie je neprijateľnou podmienkou. Dojednanie rozhodcovskej doložky so spotrebiteľom je nielen nekalou podmienkou podľa čl. 2 písm. a) Smernice v spojení s ustanovením 1 písm. q) Prílohy Smernice, ale ide o podmienku na základe ktorej rozhodcovský súd priznal oprávnenému neprimerane vysokú sankciu za neplnenie Zmluvy povinným. Aj tieto neprimerané sankcie obsiahnuté vo VOP okresný súd označil za nekalé podmienky. Uviedol, že rozhodcovský súd venoval pri rozhodovaní vo veci pozornosť len podnikateľskému riziku oprávneného, ale nevenoval náležitú pozornosť ochrane spotrebiteľa, v zmluvnom vzťahu slabšej strany, pretože absolútne opomenul skutočnosť, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v nerovnom postavení, najmä pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj silu informovanosti. Všetky vyššie uvedené skutočnosti viedli okresný súd k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou podmienkou, ktorá viedla k tomu, že povinnej bola odopretá ochrana práv upravených Smernicou, Smernicou o aproximácii v spojení s príslušnými právnymi predpismi upravujúcich spotrebiteľské zmluvy a úvery, čo má za následok jej neplatnosť, na ktorú okresný súd prihliadol ex offo a dospel k záveru, že spotrebiteľ takouto podmienkou nie je viazaný, preto vyhlásil exekúciu za neprípustnú podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a exekúciu zastavil. O trovách exekúcie rozhodol podľa ust. § 196, § 200 a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 14 § 15 a § 2 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 288/1995 Zb. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „Vyhláška“). V závere okresný súd uviedol, že vzhľadom na to, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju pre nespôsobilý (nevykonateľný) exekučný titul, neboolo možné poveriť iného súdneho exekútora vykonaním predmetnej exekúcie, preto návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol.
Proti rozhodnutiu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom napadol rozhodnutie okresného súdu. V odôvodnení namietol predovšetkým nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a rozhodcovskú doložku, čím porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu
- zásadu legality. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Všeobecný súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a keďže mu neprináleží konať o zrušení rozhodcovského rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku. Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoRK revíznym postupom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd , je v priamo rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) a domnieva sa tak, že je povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný)
vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Exekučný súd tak nebol oprávnený zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup na účastníkov konania. S ohľadom na to odvolateľ navrhol exekučné konanie prerušiť. Oprávnený ďalej namieta, že ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní, nie však v rozsudku rozhodcovského súdu. Nie je z hľadiska princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnom poriadku možné, aby paralelne popri sebe existovali rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu. Povinný by sa tak mohol vždy spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným súdom a bol by zbavený zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania. Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení, pričom odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože musí byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Oprávnený navyše namieta zdôvodnenie rozhodnutia súdu s poukazom na Smernicu Rady 93/13/EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a ani citované rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, oprávnený tvrdí, že je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej na všeobecnom súde. V odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré exekučný súd považoval uzavretú zmluvu medzi oprávneným a povinnou za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytol úver na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré mali v tom čase povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Oprávnený namieta aj nesprávne posúdenie ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. s úrokmi z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je tak v rozpore s dobrými mravmi, ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený poskytuje úver z vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Uviedol ďalej, že ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán. Oprávnený v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie NS SR č.k. 1Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004, v ktorom súd konštatoval, že výška úrokov 0,25% denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto stanovisko je obsiahnuté i v početných ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (napr. č.k. 2Obdo 26/2004 zo dňa 22.09.2005, č.k. 2Obdo 28/2004 zo dňa 22.09.2005), v ktorých súd zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dohodnutej výške. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých úrokov je primeraná tomuto riziku. V závere oprávnený opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je sankciou a povinný má vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený ďalej namietal,
že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Žiada preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu v súlade s ustanovením § 221 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom odvolaním podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil.
Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že oprávnený a povinná ako dlžník uzatvorili dňa 15.08.2005 Zmluvu úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 398,33 Eur, ktorý sa zaviazala splatiť v 12 mesačných splátkach po 65,06 Eur. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že poplatok za poskytnutie úveru predstavuje 382,39 Eur, čo je 96 % z výšky poskytnutého úveru. V bode 17 VPPÚ sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z predmetnej zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred rozhodcovským súdom podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu alebo cestou príslušného súdu SR v súdnom konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku. Predmetná zmluva bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku. Vychádzajúc z európskej legislatívy, ako aj zásad a pojmových znakov, z ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy je nevyhnutné vychádzať, nemožno úpravu v Občianskom zákonníku považovať za taxatívnu. Občiansky zákonník len exemplifikatívne v ustanovení § 53 ods. 3 (v znení účinnom do 31.12.2007) ustanovuje, ktoré podmienky možno považovať za neprijateľné. V nadväznosti na ustanovenie § 2 písm. b/, § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase podpísania Zmluvy (ďalej len „zákon o spotrebiteľoch“), je Zmluvu možné vyhodnotiť ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a to s prihliadnutím na povahu zmluvných strán, predmet podnikateľskej činnosti oprávneného ako aj na samotný obsah zmluvy. Je nutné v širšom kontexte vychádzať i z osobitnej právnej úpravy zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý nadobudol účinnosť od 1.7.2007. Ustanovenie § 2 písm. a) a b) citovaného zákona definuje zmluvné strany. Podľa ust. § 4 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je zakázané konanie v rozpore s dobrými mravmi, pričom konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely vyššie uvedených zákonov rozumie konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, prípadne ktoré môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe a pri ktorom sa využíva najmä omyl, lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Zmluva o úvere uzavretá dňa 15.08.2005 medzi oprávneným a povinnou obsahuje ustanovenia (dojednania), ktoré sú v rozpore s deklarovanými zásadami. Túto zmluvu možno nesporne považovať za typovú zmluvu podľa § 3 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Význam spotrebiteľských zmlúv možno vidieť v rovine zvýšenej ochrany slabšieho prvku záväzkového vzťahu - spotrebiteľa a jeho práv. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontaktu, s ohľadom na vyššiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, lepšiu znalosť práva a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb a zo zreteľom na možnosť určiť zmluvné podmienky jednostranne prostredníctvom formulárových zmlúv. Ochrane spotrebiteľa venuje mimoriadnu pozornosť aj Európska únia. Základným právnym aktom ochrany spotrebiteľa je smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993, ktorá bola do slovenského právneho poriadku prebratá zákonom č. 150/2004 Z.z. (účinným od 1. apríla 2004, okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii). Okrem toho, že tento zákon novelizoval Občiansky zákonník, smernica má aj tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre Slovenskú republiku a slúži ako interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov.
Predmetná zmluva o úvere, ako neoddeliteľná súčasť exekučného titulu, obsahuje podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán nielen v oblasti sankcií, ale za neprijateľnú podmienku treba v prvom rade považovať dojednanie o tzv. rozhodcovskej doložke. V prípade rozhodcovskej doložky ako takej a rozhodcovského konania odvolací súd poukazuje na niekoľko nedostatkov, súhrnom ktorých dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok je nespôsobilý, resp. protizákonný exekučný titul, a to z nasledovných dôvodov: 1/ Rozhodcovská doložka v zmluve nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Podmienky v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“) stanovili, že všetky spory, ktoré vzniknú medzi zmluvnými stranami budú riešené alternatívne pred príslušným súdom v súdnom konaní, alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní podľa rozhodcovskej doložky uvedenej bode 17 Zmluvy, pričom výber jednej z alternatív riešenia sporu spočíva na žalobcovi. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1 prílohy Smernice v tom zmysle, že aj keď rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Vychádzajúc z povahy samotnej zmluvy o úvere (viď aj ust. § 53 ods. 9 OZ v súčasnom znení) je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským súdom alebo všeobecným súdom podľa Občianskeho súdneho poriadku bude takmer vždy oprávnený (veriteľ), nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností povinnej (dlžníka), zabezpečuje takmer úplnú dominanciu oprávneného v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka- povinnej. Oprávnený koncipovaním rozhodcovskej doložky sledoval pravdepodobne to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho zaťaženia spotrebiteľa pri uplatňovaní jeho práv. 2/ Rozhodcovský súd postupoval nesprávne aj v prípade posudzovania právneho nároku žalobcu (oprávneného). V súlade s jednotlivými ustanoveniami ZoRK sa mal zaoberať nielen samotnou platnosťou rozhodcovskej doložky, teda či má pôsobnosť na rozhodovanie v danom konaní, čo v tomto prípade nemá vzhľadom na neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, ale v súlade s ust. § 33 ZoRK bol povinný zaoberať sa aj otázkou, či uplatnený nárok nie je nárokom vyplývajúcim zo spotrebiteľskej zmluvy. V zmysle citovaného ustanovenia nemožno prisúdiť, čo odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom a plnenie, ktoré je nemožné. Rovnako nemožno prisúdiť plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, najmä ak obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, pretože v zmysle výkladu Smernice, ak bola rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak bola ako taká už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie aj z tohto dôvodu.
Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5 OZ, § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK), exekučný súd konanie zastaví. Odvolací súd tiež poukazuje na ust. § 39 Občianskeho zákonníka v tej súvislosti, že právny úkon, obsahom ktorého je ustanovenie, ktoré vedie k tomu, aby zákon dodržaný nebol, je obchádzaním zákona. Ide o vylúčenie záväzného pravidla zámerným použitím prostriedku, resp. inštitútu, ktorý sám o sebe nie je zákonom zakázaný, ale jeho cieľom je dosiahnutie z hľadiska pozitívneho práva nespochybniteľného stavu. Právny úkon obchádzajúci zákon je spravidla urobený v súlade so zákonom tak, aby bol ním dosiahnutý výsledok právnou normou zakázaný alebo nežiadúci. Takto sa využitie inštitútu dojednania rozhodcovskej doložky, ktorý je vo všeobecnosti inštitútom právom dovoleným a predvídaným, navonok javí v súlade s pozitívnym právom. V tomto prípade však bola povinnej odopretá ochrana poskytovaná príslušnými ustanoveniami Smernice ako aj Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, keď rozhodcovský súd nerešpektoval príslušné kogentné európske a vnútroštátne normy o ochrane spotrebiteľa. Takto prostredníctvom využitia zákonom dovoleného inštitútu došlo v predmetnej veci k dosiahnutiu výsledku právom zakázaného. Z uvedených dôvodov odvolací súd zastáva názor,
že dojednanie rozhodcovskej doložky je právny úkon obchádzajúci zákon, ktorý je sankcionovaný absolútnou neplatnosťou, na čo má súd povinnosť prihliadnuť ex offo, preto okresný súd postupoval správne keď exekúciu zastavil a oprávneného zaviazal na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi.
Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.
Odvolací súd zistil, že oprávnený žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a Ústavnému súdu Slovenskej republiky predložil návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2, veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Vzhľadom na to, že podľa ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku exekučné konanie nie je možné prerušiť, odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.
Uznesenie bolo schválené členmi senátu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.