Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-136-2012.pdf
PDF · 109.31 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/136/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Angely Čechovej a JUDr. Jarmily Čabaiovej vo veci žalobcu E., spoločnosť s ručením obmedzeným O., S. 1, O., IČO: 31 736 823, zastúpeného JUDr. Zoltánom Koreňom, advokátom, Košice, Hrnčiarska 2, proti žalovanému H. F. - E. U., so sídlom: O. F., U. 166, G.: 00 587 125, zastúpenému JUDr. Pavlom Sitárom, advokátom, Košice, Zvonárska 8 o určenie neplatnosti okamžitého skončenia zmluvy o nájme, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 13C 347/2009-81 z 8.3.2012 Okresného súdu Košice I
rozhodol:
M e n í rozsudok a určuje, že okamžité skončenie zmluvy o nájme žalovaného zo dňa 1.10.2009 k nehnuteľnosti - nebytovému domu na ulici M. č. XX v O., zapísaného v pozemnoknižnej vložke č. XXXX, parcela č. XXX, súpisné číslo XXX zapísaného na LV č. X Správy katastra O. - X. mesto doručené žalobcovi dňa 6.10.2009 je neplatné.
Žalobcovi sa prisudzuje náhrada trov konania vo výške 604,98 €, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 405,98 € a iných trovách konania vo výške 199,- € a žalovaný je povinný ju zaplatiť JUDr. Zoltánovi Koreňovi, advokátovi, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalovaný je povinný zaplatiť na účet Okresného súdu Košice I trovy štátu v sume 93 €, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že okamžité skončenie zmluvy o nájme žalovaného zo dňa 1.10.2009 k nehnuteľnosti - nebytovému domu na ul. M. č. XX v O., zapísaného v pozemnoknižnej vložke č. XXXX, parcela č. XXX, súpisné číslo XXX, zapísaného na LV č. X Správy katastra O., X. P., doručené mu 6.10.2009 je neplatné tvrdiac, že pre takýto postup neboli splnené podmienky a okamžité skončenie zmluvy zo strany žalovaného nebolo dôvodné.
Súd prvého stupňa rozsudkom žalobu zamietol, zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému trovy právneho zastúpenia v sume 318,28 € na účet jeho právneho zástupcu a tiež zaplatiť na účet Okresného súdu Košice I trovy štátu v sume 93 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že podľa žalobcu v zmysle zmluvy síce nezaplatenie nájomného v 30-dňovej lehote po splatnosti nájomného mohlo byť dôvodom na okamžité zrušenie zmluvy, avšak sporný doplatok nájomného vykonal v posledný deň lehoty, t.j. dňa 30.9.2009 po dohode s povereným pracovníkom žalovaného a predtým sumu 10.000,- EUR mal v úmysle odovzdať žalovanému osobne. Vzal do úvahy obranu žalovaného, ktorý namietal, že nikdy nedošlo k dohode, ktorou by sa
mal zmeniť spôsob úhrady nájomného, toto malo byť uhradené na jeho účet a nikdy žiadneho svojho zamestnanca nepoveril prevzatím nájomného v hotovosti. Zistil, že žalovaný ako prenajímateľ uzavrel so žalobcom ako nájomcom v zmysle zákona č. 116/1990 Zb. zmluvu o nájme k nebytovým priestorom na ul. M. č. XX v O. a nájomná zmluva bola uzavretá na dobu určitú od 1.7.2006 do 31.12.2026. V zmluve bolo dohodnuté, že prenajímateľ každý štvrťrok vystaví faktúru na úhradu nájomného, ktorú vystaví vždy v druhom mesiaci aktuálneho štvrťroku a faktúra mala byť splatná v tom istom mesiaci a v článku V., bod 5, písm. b/ Zmluvy bolo dohodnuté, že dôvodom pre okamžité ukončenie zo strany prenajímateľa je nezaplatenie nájomného v 30 -dňovej lehote po splatnosti nájomného napriek písomnému upozorneniu prenajímateľa. Z faktúry č. XXXXXXXX, vyhotovenej žalovaným dňa 5.8.2009 mu vyplynulo, že žalovaný ňou fakturoval žalobcovi nájomné za prenajaté nebytové priestory za 3. štvrťrok roku 2009 v sume 16.182,04 EUR, pričom dátum splatnosti je na faktúre uvedený 19.8.2009. Z výpisu z účtu žalobcu vedeného v ČSOB, a.s., pobočka Košice mal preukázané, že časť tejto faktúry uhradil žalobca dňa 17.9.2009 na účet žalovaného vo výške 6.182,04 EUR a dňa 30.9.2009 vložil žalobca na svoj účet sumu 10.000,- EUR a zároveň dal príkaz na úhradu nájomného za 3. štvrťrok 2009 v prospech účtu žalovaného. Konštatoval, že žalobca mu predložil písomnú upomienku, ktorú mu zaslal žalovaný dňa 10.9.2009 a v ktorej ho vyzval na zaplatenie vyššie citovanej faktúry a zároveň ho upozornil na článok V., ods. 5, písm. b) citovanej zmluvy s tým, že pokiaľ suma nebude uhradená, bude to považovať žalovaný za porušenie zmluvných podmienok. Z písomného dokladu označeného ako Okamžité skončenie zmluvy zistil, že žalovaný dňa 1.10.2009 okamžite skončil zmluvu o nájme nebytových priestorov so žalobcom v súlade s článkom V., bod 5, písm. b) a poukázal na to, že žalobca neuhradil v dobe splatnosti faktúry do 30.8.2009 nájomné a toto neuhradil ani napriek uplynutiu 30-dňovej lehoty po splatnosti nájomného. Z vyjadrenia žalobcu mu vyplynulo, že tento naliehavý právny záujem na určení neplatnosti okamžitého skončenia zmluvy o nájme nebytového priestoru vidí v tom, že zmluvu uzatváral na dobu 20 rokov, do budovy investoval nie malé finančné prostriedky a uzavrel podnájomné zmluvy s podnájomníkmi a okamžité skončenie zmluvy ho priviedlo do likvidačného stavu. Z výpovede štatutárneho zástupcu žalobcu zistil, že časť faktúry za nájom nebytových priestorov vo výške 10.000,- € nebola zaplatená v lehote splatnosti faktúry a preto dňa 30.9.2009 navrhol zamestnancom žalovaného S. K. a U. A., aby túto sumu zobrali priamo do pokladne žalovaného, ale štatutárny zástupca žalovaného - opát P.. P. Q. mu telefonicky oznámil, že sumu 10.000,- € má vložiť na účet žalovaného, čo aj bolo urobené. Z výpovede svedka U. A., ktorý v opátstve pracoval do 26.1.2011, mu vyplynulo, že štatutárny zástupca žalobcu skutočne dňa 30.9.2009 mu chcel peniaze vo výške 10.000,- € osobne odovzdať, čo však opát zamietol, hoci pred týmto dňom sa viackrát stávalo, že ak opátstvo - žalovaný potreboval peniaze, zavolali žalobcovi, či má k dispozícii hotovosť a ak tento peniaze mal, vyplatil nájom skôr, než bola faktúra za nájom splatná, aj keď o takomto spôsobe platby nájomného nebola uzavretá žiadna písomná dohoda. Tieto skutočnosti potvrdil aj svedok S. K.. Z výpisu z účtu žalovaného vedeného v Slovenskej sporiteľni a.s. bolo zistené, že nájom za 3. Štvrťrok 2009 vo výške 10.000,- € bol pripísaný na účet žalovaného dňa 1.10.2009. Vychádzajúc z § 3 ods. 1 až 3, § 14 zák. č. 116/1190 Zb. a § 559 ods. 1, 2 , § 567 ods. 2, § 516 ods. 1 a § 40 ods. 2 OZ mal za preukázané, že účastníci uzavreli dňa 1.7.2006 zmluvu o nájme nebytových priestorov a v tejto presne vymedzili predmet nájmu, výšku a splatnosť nájomného a spôsob jeho úhrady, ako aj spôsoby skončenia nájomného vzťahu. S poukazom na článok V., bod 5 nájomnej zmluvy mal za to, že dôvodom pre okamžité ukončenie nájomnej zmluvy zo strany prenajímateľa (žalovaného) bolo aj nezaplatenie nájomného v 30-dňovej lehote po splatnosti nájomného napriek písomnému upozorneniu prenajímateľa a žalobcom uhrádzaný zvyšok nájomného
- 10.000,- EUR bol pripísaný na účet žalovaného až nasledujúci deň po uplynutí 30-dňovej lehoty a boli tak splnené podmienky preto, aby žalovaný dal okamžité skončenie nájomnej zmluvy dňom 1.10.2009. Nebolo preukázané, aby sa účastníci konania dohodli na inej forme spôsobe platenia nájomného, ako bolo uvedené v nájomnej zmluve a žalobcovi bolo známe presné číslo účtu žalovaného i peňažný ústav, na ktorý mal poukázať nájomné vo výške 10.000,- € titulom nájomného za 3. štvrťrok a preto žalobu ako bezdôvodnú v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a neúspešného žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému trovy právneho zastúpenia v sume 318,28 EUR. O trovách štátu súd rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p. a uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť na účet súdu trovy štátu v sume 93,- € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. a navrhol odvolaciemu súdu podľa § 220 O.s.p. rozhodnutie prvostupňového súdu zmeniť a žalobe vyhovieť. Súd prvého stupňa pri konštatovaní, že úhrada nájomného za 3. štvrťrok 2009 síce bola vykonaná v zmluvne dohodnutej predĺženej lehote do 30 dní, avšak k pripísaniu nájomného na
účet žalovaného došlo až 1.10.2009 neprihliadol ku všetkým skutočnostiam, zvlášť k tvrdeniu svedkov, u ktorých nie je možné predpokladať, že by boli na jeho strane, keď v rozhodnom období boli v pracovnom resp. obdobnom vzťahu k žalovanému. Za dôležité považoval, že príkaz na prevod nájomného v sume 10.000,- € dal v popoludňajších hodinách, že pri verbálnom kontakte s pracovníkmi banky bol ubezpečený, že k úhrade na účet žalovaného dôjde ešte v ten istý deň a tzv. avízo o pripísaní do banky podľa neho sa uskutočnilo ešte dňa 30.9.2009, avšak úhrady prostredníctvom internetbankingu prijaté po pracovnej dobe, hoci sú pripísané na účet banky sa uvádzajú až dňom nasledujúcim. Poukázal ďalej na svoju dobromyseľnosť, keď rešpektoval to, čo navrhol žalovaný (opát A. Q.), keď tento síce odmietol fyzické prevzatie nájmu ale žiadal, aby bol uhradený bezhotovostným prevodom prostredníctvom banky, čo potvrdili aj svedkovia p. K. a p. A.. V konečnom dôsledku obidve strany si vzájomne vychádzali počas trvania nájomného vzťahu nad rámec zmluvy v ústrety, nakoľko v prípade, ak prenajímateľ nemal finančné prostriedky a požiadal ho o predčasnú úhradu celej alebo čiastočnej sumy čo tvorila nájom, tak túto úhradu vykonal, hoci podľa zmluvy ešte takýto záväzok nevznikol. Svedok potvrdil, že v minulosti nebolo neobvyklé, aby sa úhrada nájmu uskutočnila hotovostnou úhradou a túto prijal pracovník žalovaného. Postup žalovaného vnímal ako krok vypočítavosti, keďže už nasledujúci deň rokoval s novými nájomcami resp. s podnájomcami o uzavretí nájomných zmlúv za podmienok vyššieho nájomného.
Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1,3 O.s.p. a po posúdení veci aj z hľadiska § 3 a § 39 OZ (§ 213 ods. 2 O.s.p.) rozsudok súdu prvého stupňa zmenil podľa § 220 O.s.p. a určil, že okamžité skončenie zmluvy o nájme žalovaného zo dňa 1.10.2009 doručené žalobcovi dňa 6.10.2009 je neplatné, lebo neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1). Odvolanie žalobcu je dôvodné, lebo aj keď súd prvého stupňa v podstate správne zistil skutkový stav veci, nevyvodil z neho správny právny záver o právach a povinnostiach účastníkov konania.
Žalobca v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm.d/ a f/ O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p. a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo keď výsledky hodnotenia dôkazov nezodpovedajú tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O.s.p..
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).
Odvolanie žalobcu, ako bolo už uvedené, je potrebné pokladať za dôvodné.
Žalovaný v konaní opakovane namietal, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení. S týmto názorom súhlasiť nemožno. Súd prvého stupňa, považujúc naliehavý právny záujem žalobcu za daný správne vec prejednal a meritórne posudzoval (i keď vo výsledku nerozhodol správne).
Podľa § 80 O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä
a) o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu manželstvo je alebo nie je, o určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za mŕtveho); b) o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva; c) o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Určovacia žaloba podľa § 80 písm. c/ O.s.p. má spravidla preventívny charakter a má miesto jednak tam, kde jej pomocou možno eliminovať stav ohrozenia práva či neistoty v právnom vzťahu a jednak vtedy, ak účinnejšie než iné právne prostriedky ochrany vystihuje obsah a povahu riešeného právneho vzťahu, takže jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu, ktorá odvráti prípadné budúce spory medzi účastníkmi. Nevyhnutnou procesnou náležitosťou, ktorá musí byť preukázaná pri každej určovacej žalobe je naliehavý právny záujem na požadovanom určení.
Naliehavý právny záujem je daný zásadne vtedy, ak by bez súdom vysloveného určenia, že právny vzťah alebo právo existuje bolo právo žalobcu buď ohrozené alebo by sa jeho právne postavenie stalo neistým, príp. by pre svoje neisté postavenie v procesnej alebo hmotnoprávnej situácii mohol byť vystavený konkrétnej ujme. Podľa zásad vyplývajúcich z ustálenej judikatúry súdov, v spore o neplatnosť právneho úkonu sa naliehavý právny záujem skúma aj z hľadiska toho, ako sa určenie neplatnosti premietne do právnych pomerov žalobcu pričom platí, že žalobu o určenie môže podať aj osoba, ktorá nebola účastníkom právneho úkonu, t.j. zmluvného vzťahu (aktívna legitimácia), ak by vyhovenie žalobe mohlo mať priaznivý dopad na jej právne postavenie.
V konaní o určovacej žalobe je žalobca povinný tvrdiť skutočnosti, ktorými preukazuje splnenie podmienky naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení.
V danej veci žalobca naliehavý právny záujem odôvodnil v konaní tým, že so žalovaným pôvodne uzavrel zmluvu o nájme predmetných nebytových priestorov na dobu 20 rokov a v dôsledku okamžitého skončenia zmluvy zo strany žalovaného by nájomný vzťah skončil predčasne, čo by ho priviedlo do likvidačného stavu, aj s prihliadnutím na investície vynaložené do prenajatej budovy.
Treba povedať, že posúdenie naliehavosti právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností dotýkajúcich sa tých vzťahov, ktoré sú ohrozené neistotou. Vychádzajúc z toho, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci mal preukázaný naliehavý právny záujem okolnosťami uvedenými žalobcom v priebehu konania, tomuto záveru niet čo vytknúť. Súdna prax akceptuje bežne žaloby o určenie neplatnosti výpovede zmluvy o nájme nebytových priestorov uzavretej na určitý čas a žalobca nepochybne má právny záujem i na určení neplatnosti okamžitého skončenia zmluvy o nájme nebytových priestorov. V opačnom prípade by bez takéhoto určenia jeho právne postavenie bolo neisté a otázka ďalšieho trvania nájomného vzťahu by bola sporná.
Niet pochýb o tom, že žalovaný prenechal na základe zmluvy o nájme žalobcovi do užívania budovu na M. ul. č. XX v O., a to na dobu určitú do 31.12.2026.
Zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov upravuje v ust. § 9 ods. 2 písm. a/ až i/ taxatívne dôvody, z ktorých prenajímateľ môže písomne vypovedať nájomnú zmluvu uzavretú na určitý čas pred jeho uplynutím. Účastníci konania v zmluve o nájme z 1.7.2006 nad rámec tejto zákonnej úpravy si v článku V., v bode 5 dohodli aj prípady, v ktorých prenajímateľ bol oprávnený okamžite ukončiť nájomný vzťah, okrem iného v prípade nezaplatenia nájomného v 30 dňovej lehote po splatnosti nájomného napriek písomnému upozorneniu prenajímateľa (platnosť tohto ustanovenia zmluvy účastníci nespochybnili).
Základom sporu i argumentácie žalobcu bolo tvrdenie, že pre okamžité skončenie zmluvy o nájme zo dňa 1.10.2009 neboli dané dôvody.
Je nesporné, že žalobca nájomné za 3. štvrťrok 2009 mal v zmysle zmluvy uhradiť (pôvodne) do 30.9.2009 tak, aby sa vyhol sankcii vo forme okamžitého ukončenia zmluvy zo strany prenajímateľa. Podľa dohody totiž prenajímateľ vystavoval faktúru na úhradu nájomného v druhom mesiaci aktuálneho štvrťroku a tá bola splatná v tom istom mesiaci. Nájomné takto bolo splatné do 31.8.2009, a dôvodom pre okamžité ukončenie zmluvy mohlo byť nezaplatenie nájomného v 30 dňovej lehote po splatnosti nájomného (v tomto prípade do 30.9.2009). Z dokazovania vyplynulo, že v tento deň (t.j. 30.9.2009) žalobca zvyšok neuhradeného nájomného 10.000,- € mal k dispozícii a bol pripravený ho uhradiť. Za tým účelom telefonicky kontaktoval pracovníka žalovaného U. A. a chcel mu peniaze osobne odovzdať. Pritom aj v minulosti, z iniciatívy žalovaného bola medzi účastníkmi zaužívaná prax, že nájomné bolo takto osobne odovzdávané, čo U. A. (výpoveď na č.l. 63-64 v zápisnici o pojednávaní zo 6.7.2011) odôvodnil tým, že ak opátstvo potrebovalo peniaze, oslovili žalobcu aj pred termínom splatnosti nájomného a osobne ho tiež zinkasovali. Dňa 30.9.2009 však na základe pokynu opáta poverení pracovníci žalovaného priamu platbu nájomného odmietli a vyzvali žalobcu, aby plnil prostredníctvom banky. Tak došlo k tomu, že hoci žalobca peniaze na svoj účet uložil 30.9.2009, na účet žalovaného tieto boli pripísané až 1.10.2009. Súd prvého stupňa, vychádzajúc striktne z písomného znenia zmluvy o nájme mal za to, že nájomné malo byť uhradené na účet prenajímateľa (žalovaného) a neprihliadal na prax, v zmysle ktorej na podnet žalovaného v minulosti nájomné často bolo platené osobne (a nie na účet) a dospel preto k záveru, že žalovaný nájomný vzťah ukončil dôvodne.
Keďže odvolací súd bol toho názoru, že na vec sa vzťahuje aj ust. § 3 a § 39 OZ, v súlade s § 213 ods. 2 O.s.p. vyzval účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu týchto ustanovení vyjadrili.
Podľa žalovaného neexistuje a v rozhodujúcom čase ani neexistoval taký stav na strane žalobcu, ktorý by mohol byť predmetom ochrany prostredníctvom inštitútu dobrých mravov.
Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
V danej veci išlo na jednej strane (strane žalovaného) o ochranu práv vlastníka prenajímanej nehnuteľnej veci, na druhej strane však existovali práva žalobcu - nájomcu, ktorý nehnuteľnosť žalovaného mal prenajatú do r. 2026. Vec bolo potrebné posúdiť nielen z hľadiska opodstatnenosti ochrany práv žalobcu, ale aj z hľadiska, či výkon práva žalovaného okamžite ukončiť nájomnú zmluvu výnimočne by nebolo možné vzhľadom na okolnosti veci odoprieť s poukazom na § 3 ods. 1 OZ.
Podľa tohto ustanovenia výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Ide o všeobecné ustanovenie hmotnoprávnej povahy, ktoré umožňuje posúdiť vec súdom v tom smere, či výkon daného subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť poskytnúť právnu ochranu uplatňovanému právu. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky na aplikáciu ust. § 3 ods. 1 OZ, v spojitosti s § 39 OZ je vždy treba urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej sa musia zvážiť všetky rozhodné okolnosti prípadu. Ak správanie sa subjektu pri výkone práv a povinností je v rozpore s dobrými mravmi, má to za následok
absolútnu neplatnosť právneho úkonu (§ 39 OZ). Dobré mravy pritom predstavujú súhrn určitých etických a kultúrnych noriem spoločnosti, z ktorých niektoré sú trvalou a nemennou súčasťou ľudskej spoločnosti a iné sa so spoločnosťou vyvíjajú, ktoré tvoria súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčili istú nemennosť, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem a sú tak morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Každé konanie, ktoré týmto kritériám nezodpovedá, nezasluhuje si ochranu a je spojené s aplikáciou príslušnej sankcie, a to aj neplatnosťou právneho úkonu. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, ak sa jeho obsah alebo účel ocitne v rozpore so všeobecne uznávanou mienkou, ktorá vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi určuje, aký má byť obsah ich konania, aby bolo v súlade so základnými zásadami mravného poriadku demokratickej spoločnosti. Nie je preto vylúčené, že výkon práva, ktorý zodpovedá zákonu, môže byť v rozpore s dobrými mravmi. K absolútnej neplatnosti právneho úkonu súd prihliada ex offo a účastník v takom prípade nemusí tvrdiť a namietať neplatnosť právneho úkonu a súd je povinný skúmať všetky dôvody absolútnej neplatnosti právneho úkonu.
Odvolací súd je toho názoru, že žalobca 30.9.2009 nesporne prejavil vôľu uhradiť dlžné nájomné, peniaze mal pripravené, kontaktoval povereného pracovníka žalovaného a peniazu mu chcel odovzdať tak, ako to v minulosti medzi účastníkmi bolo zaužívané. V tomto prípade však takýto spôsob platby bol odmietnutý a došlo k tomu, že žalovaný pripísanie peňazí na svoj účet (na účet žalobcu uložených 30.9.2009) až 1.10.2009 pokladal za oneskorené a nájomný vzťah okamžite ukončil. Takýto postup s prihliadnutím na vzájomné konanie subjektov občianskoprávneho vzťahu, po zohľadnení objektívnych kritérií a okolností konkrétneho prípadu možno považovať za odporujúci dobrým mravom. Žalobca pred týmto ojedinelým odmietnutím priamej platby viackrát, z iniciatívy žalovaného peniaze odovzdal priamo pracovníkovi žalovaného, a to i pred lehotou splatnosti nájomného a nebolo pritom preukázané ani tvrdené, aby v minulosti nájomné uhrádzal oneskorene.
Výkon práva žalovaného spočívajúci v okamžitom ukončení nájomného vzťahu možno považovať za závadný v zmysle § 3 ods. 1 OZ a prichádza tak do úvahy jeho neplatnosť podľa § 39 OZ.
Naviac nemožno nebrať do úvahy, že samotný žalovaný v upomienke z 10.9.2009 predĺžil lehotu na zaplatenie dlžného nájomného oproti zmluve o ďalšie 3 dni t.j. do 3.10.2009. V upomienke totiž výslovne uviedol, že dlžnú sumu je potrebné uhradiť „najneskôr do troch dní od lehoty uvedenej v článku V, ods. 5, písm. b/“, inak to bude považovať za porušenie zmluvných podmienok. Ak dlžné nájomné na účet žalovaného bolo pripísané 1.10.2009, nájomné bolo uhradené včas a žalovaný nemal dôvod okamžite nájom ukončiť.
V prípade upomienky z 10.9.2009, v ktorej prenajímateľ (žalovaný) predĺžil lehotu na dodatočné zaplatenie nájomného o 3 dni (čo mu nebolo možné uprieť) nešlo o nové tvrdenie alebo dôkaz, keďže fotokópiu upomienky žalobca pripojil už k žalobe (č.l. 10 spisu) a označil ju (v žalobe) za dôkaz, ktorý navrhol vykonať. Už aj súd prvého stupňa sa týmto dôkazom zaoberal, v rozsudku zo znenia upomienky citoval, avšak z nej nevyvodil správne závery. Keďže zástupca žalovaného na pojednávaní pred odvolacím súdom 27.6.2012 predložil kópiu upomienky z 10.9.2009 (č.l. 102 spisu), ktorá oproti upomienke predloženej žalobcom je úplne čitateľná aj v časti podpisu osoby, ktorá listinu vyhotovila, nebol už dôvod trvať na predložení originálu dokladu. Obsah upomienky z 10.9.2009 totiž nie je medzi účastníkmi sporný a v danej veci je bez právneho významu, že upomienku nepodpísal priamo štatutárny zástupca žalovaného. Žalobca potom, ako upomienku prevzal, opatrenú aj pečiatkou žalovaného nebol povinný skúmať, kto listinu vyhotovil a podpísal a legitímne v dobrej viere z jej obsahu mohol vychádzať.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a určil, že okamžité skončenie zmluvy o nájme zo dňa 1.10.2009 je neplatné.
Podľa § 224 ods. 1 O.s.p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.
Podľa § 224 ods. 2 O.s.p. ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o trovách konania na súde prvého stupňa.
Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 151 ods. 8 O.s.p. vo výroku o náhrade trov konania súd vyjadrí osobitne trovy právneho zastúpenia a iné trovy konania, ktorých náhrada sa účastníkovi priznáva.
S prihliadnutím na rozhodnutie odvolacieho súdu mal žalobca vo veci plný úspech a má nárok na náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie svojho práva proti žalovanému. Žalobca má právo na náhradu súdneho poplatku za návrh vo výške 99,50 € ako aj súdneho poplatku za odvolanie v rovnakej výške (spolu teda 199,- €). Žalobca má nárok i na náhradu odmeny a hotových výdavkov jeho advokáta, o ktorých bolo navrhnuté rozhodnúť a ktoré boli vyčíslené v podaní z 20.3.2012. Vychádzajúc z predmetu sporu základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je 1/13- ina výpočtového základu (§ 11 ods. 1 písm. a/ vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). V tejto sadzbe odmena bola priznaná za nasledovné úkony právnej služby: prevzatie a prípravu zastúpenia zo 14.10.2009 (53,49 €), písomné podanie na súd - žalobu z 19.10.2009 (53,49 €), za konanie pred súdom 9.2.2011 (57,- €), 6.7.2011 (57,- €) a 20.2.2012 (58,69 €) a za zastupovanie na pojednávaní 8.3.2012, pri ktorom bolo vyhlásené rozhodnutie patrí jedna štvrtina základnej sadzby tarifnej odmeny, t.j. 14,67 € (§ 14 ods. 5 písm. b/ cit. vyhl.), odmena celkom vo výške 294,34 € a za uvedené úkony bola priznaná aj paušálna náhrada hotových výdavkov 2 x 6,95 €, 2 x 7,41 € a 2 x 7,63 €, celkom vo výške 43,98 €. Náhrada trov právneho zastúpenia priznaná žalobcovi je tak 405,98 € a to vrátane DPH vo výške 67,66 €. Náhrada trov konania priznaná žalobcovi predstavuje 604,98 € a povinnosť žalovaného zaplatiť ju advokátovi žalobcu vyplýva z ust. § 149 ods. 1 O.s.p.
Keďže odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil, v súlade s § 148 ods. 1 O.s.p. uložil žalovanému zaplatiť trovy štátu v sume 93,- € na účet Okresného súdu Košice I.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.