Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_16CoE-170-2012.pdf
PDF · 85.22 KB
Case nature
Area
Subarea
16CoE/170/2012
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS s. r. o. so sídlom Bratislava, Hattalova 12/C, IČO: 45 869 464, právne zastúpeného JUDr. Romanom Dulom, advokátom, Banská Bystrica, Horná 32, proti povinnému Z. M., narodeného XX. XX. XXXX, bytom XXX XX I. I., L. XX, vedenej pod sp. zn. EX 182/11 súdnou exekútorkou JUDr. Eleonórou Noskovou, Exekútorský úrad 974 01 Banská Bystrica, Robotnícka 4, o vymoženie 591, 22 EUR, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 5Er/365/2011 - 12 zo dňa 25. 11. 2011, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd zamietol žiadosť súdnej exekútorky JUDr. Eleonóry Noskovej o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti ( ďalej len „Exekučný poriadok“) v spojení s ustanovením § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Preskúmal exekučný titul, ktorým bol v danom prípade rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej, a. s., sp. zn. IIB0410094, zo dňa 08. 04. 2011. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 01. 03. 2007 uzatvorenej medzi povinným a právnym predchodcom oprávneného, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli „Obchodné podmienky pre úver (verzia 2/2006)“ a v nich obsiahnutá rozhodcovská doložka.
Exekučný súd preskúmal rozhodcovskú doložku a s poukazom na ust. § 52 a 53 Občianskeho zákonníka, ďalej na smernicu Rady 93/13/ES a tiež na judikatúru Európskeho súdneho dvora dospel k záveru o jej neplatnosti, nakoľko táto bola už v čase uzatvárania zmluvy o úvere neprijateľnou podmienkou. Rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmluv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah.
Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Je zrejmé, že veriteľ od počiatku sledoval takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Spotrebiteľ v takejto situácii vzhľadom na značnú vzdialenosť miesta konania ako aj na svoje majetkové a zárobkové pomery nemá možnosť relevantne sa proti návrhu zo strany veriteľa brániť, resp. zúčastniť konania, či už pred rozhodcovským súdom alebo v občianskom súdnom konaní. V konečnom dôsledku k takémuto závažnému narušeniu rovnováhy v rozpore s úmyslom vyjadreným v smernici dochádza už aj samotnou skutočnosťou, že spotrebiteľovi nie je zo zákona daná možnosť v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom súde, domáhať sa
možnosti uskutočniť konanie na súde v mieste jeho bydliska, ako je to prirodzené v občianskom súdnom konaní.
Okresný súd s poukazom na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Proti uzneseniu podal v zákonnej 15 dňovej lehote ( § 204 ods. 1 veta prvá OSP) odvolanie oprávnený. Namietal, že všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Ak exekučný súd koná tak, že sám rozhoduje vo veci samej, uskutočňuje činnosť, ktorá by mu náležala len vtedy, ak by konal v pozícii meritórneho súdu odvodzujúceho svoju právomoc od ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd však nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe; nie je povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom. Tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských súdov len na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu ani rozsudku rozhodcovského súdu; nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.
Nesúhlasil so záverom okresného súdu o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnej zmluvnej podmienke, nakoľko táto v čase uzavretia zmluvy o úvere, ani v súčasnosti nebola uvedená vo výpočte nekalých podmienok v Prílohe smernice Rady č. 93/13/EHS, nebola uvedená vo výpočte neprijateľných podmienok v § 53 Občianskeho zákonníka a nespĺňa ani pojmové znaky generálnej klauzuly nekalej podmienky podľa čl. 3 ods. 1 smernice alebo § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Znenie ustanovenia § 53 ods. 1 písm. r) Občianskeho zákonníka považuje za zavádzajúce v porovnaní so znením českým, anglickým či nemeckým. Podľa jeho názoru pôvodné znenie prebratého ustanovenia znamená, že rozhodcovská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné práva. To však zjavne nie je prípad rozhodcovského konania podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
Oprávnený tiež poukázal na skutočnosť, že rozhodcovský súd vyzval písomne povinného na podanie žalobnej odpovede a výber rozhodcu zo zoznamu dňa 16. 06. 2010, pričom mu bola daná možnosť na vyjadrenie námietok a výber rozhodcu. Povinný v stanovenej lehote nijako nereagoval a k žalobe sa nevyjadril. Možno tak uzavrieť, že rozhodcovský rozsudok nebol vydaný bez účasti spotrebiteľa.
Oprávnený navrhol uznesenie okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Krajský súd, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 OSP a uznesenie okresného súdu postupom podľa § 214 ods. 1, 2 OSP bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 219 ods. 1 OSP potvrdil ako vecne správne.
Podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti ( ďalej len „Exekučný poriadok“) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti ( ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Vychádzajúc z dikcie citovaných zákonných ustanovení Exekučného poriadku je zrejmé, že súd pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi ako aj počas celého exekučného konania (exekúcie) je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. na základe ktorého je exekúcia vedená, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku, a či subjekt, voči ktorému a v prospech ktorého sa má exekúcia vykonať, je zhodný so subjektom označeným v exekučnom titule, prípadne skúmať, či došlo k prechodu práva alebo povinnosti na inak označený subjekt v zmysle ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu so zákonom, neobstojí. Skutočnosť, či sú naplnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, skúma exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie ( § 44 Exekučného poriadku), ďalej na námietku povinného proti exekúcii ( § 50) a taktiež na prípadný návrh povinného na odklad či zastavenie exekúcie ( § 58 Exekučného poriadku). Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (exekúcie) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Samotná skutočnosť, že v prejednávanej veci bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, nezakladá prekážku rei iudicatae a neznamená tak vylúčenie možnosti preskúmavania exekučného titulu súdom v každej fáze exekučného konania či exekúcie.
Názor o možnosti skúmať v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania vykonateľnosť exekučného titulu vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku zo dňa 27. 01. 1997 sp. zn. 3Cdo/164/1996 (publikovaný pod č. 58/1997 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky vo zväzku 5-6, ročník 1997 na strane 188) tak, že: „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Námietku oprávneného, že okresný súd prekročil svoje preskúmavacie právomoci a nesprávne na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, nepovažuje súd za dôvodnú aj s poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 86/2010-19 z 18. 02. 2010, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že súd je kedykoľvek v priebehu exekučného konania oprávnený ex offo skúmať, či sú podmienky núteného vymáhania pohľadávky splnené. Oprávnenie exekučného súdu skúmať materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu vyplýva aj z § 44 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku.
Odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade súd prvého stupňa vo veci dôsledne aplikovať ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení a vykonal aj správny a vyčerpávajúci výklad citovaných zákonných ustanovení s použitím príslušnej judikatúry Súdneho dvora (ES). Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne považoval danú zmluvu uzavretú medzi účastníkmi zo dňa 01. 03. 2007 za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 OZ a následne sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením súdu prvého stupňa, ktorý rozhodcovskú doložku v danej zmluve vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Podľa názoru odvolacieho súdu zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, nie je neprijateľnou za každých okolností. Pokiaľ je však v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej
zmluvy, ktorý vzťah, teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči aj dobrým mravom. Rozhodcovská doložka dojednaná v súdenej veci nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, a preto obavy, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, ako je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, sú plne namieste. Odvolací súd poukazuje aj na to, že súdna prax pripúšťa neplatnosť rozhodcovskej doložky aj z toho dôvodu, že existuje väzba medzi rozhodcovskou spoločnosťou a niektorou zo zmluvných strán.
Odvolací súd nebude participovať na zjavnej defraudácii spotrebiteľského práva založeného rozhodcovskou doložkou. V záujme rešpektovania medzinárodnej zmluvy (článok 7 ods. 2 Ústavy) a naplnenia cieľa Európskej únie vylúčiť zo života spotrebiteľov nekalé podmienky v spotrebiteľských vzťahoch, v záujme vyššej kvality života bežných ľudí, nevidí odvolací súd iné východisko ako prijať záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Podľa názoru odvolacieho súdu je neprijateľná zmluvná podmienka, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní. V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie, napr. Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3CoE 29/2010 zo dňa 05. 05. 2010.
Odvolací súd poukazuje na to, že obchádzanie zákona spočíva i vo vylúčení záväzného pravidla zámerným použitím prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zákonom zakázané, v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho práva sa javí ako nenapadnuteľný. Ak je ale výsledkom konania „in fraudem legis“, čo je postup, kedy sa niekto správa podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiaduci, ide o nedovolené konanie, ktoré nemôže požívať právnu ochranu.
Je nutné poukázať aj na tú skutočnosť, že rozhodcovský súd je napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Súkromný záujem na existencii rozhodcovských súdov sa zakladá na požiadavke subjektov súkromného práva - podnikateľov, aby ich spor súvisiaci s podnikaním bol rýchlo rozhodnutý a neobmedzoval ich v ďalšom podnikaní. Je preto nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánom disponujúcim verejnou mocou.
Pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok rozhodca, ktorý konal na základe rozhodcovskej doložky, ktorú súd považuje ako celok za neprijateľnú a tým neplatnú v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, súd prvého stupňa v konečnom dôsledku správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu absencie spôsobilého exekučného titulu.
Rozhodnutie súdu prvého stupňa je vyčerpávajúce a správne, a preto odvolací súd uznesenie okresného súdu ako celok podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.