Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_1CoE-82-2012.pdf
PDF · 117.24 KB
Case nature
Subarea
1CoE/82/2012
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Mliekarenská 10, Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, proti povinnej: Y. H., nar. XX.X.XXXX, bytom L., N. č. XXX, pre vymoženie pohľadávky 4 190,28 Eur s príslušenstvom, v exekúcii vedenej súdnym exekútorom Mgr. Júliusom Rosinom, so sídlom Exekútorského úradu N. XXXX, Y., pod sp.zn. EX 1846/10, na základe odvolania oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dolný Kubín, č.k. 8Er/373/2010-32 z 21.11.2011 takto
rozhodol:
Krajský súd uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín, č.k. 8Er/373/2010-32 z 21.11.2011 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Okresný súd Dolný Kubín uznesením, č.k. 8Er/373/2010-32 z 21.11.2011 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a súčasne ju zastavil. Zároveň rozhodol, že o trovách exekúcie bude rozhodnuté až po právoplatnosti tohto uznesenia.
Svoje rozhodnutie odôvodnil okresný súd s poukazom na ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g), ods. 4, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku; § 251 ods. 4, § 103 O.s.p.; § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 4 písm. r), ods. 5 Občianskeho zákonníka; § 2 písm. a), b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z.z.“) a judikatúru Súdneho dvora ES (C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira zo dňa 6. októbra 2009) v podstate tým, že dojednanie rozhodcovskej doložky v zmluve o spotrebiteľskom úvere - zmluve o revolvingovom úvere č. 8200001101 uzatvorenej 13.9.2007 medzi oprávneným a povinným (ďalej len „zmluva“) je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Predmetná rozhodcovská doložka obsiahnutá v bode 18.2.1 zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere nebola s povinným individuálne dohodnutá (rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu). Povinný síce v rámci nej mal možnosť vybrať si v prípade riešenia vzniknutého sporu medzi rozhodcovským súdom a štátnym súdom, avšak v prípade, že podľa tejto doložky začne rozhodcovské konanie na návrh oprávneného ako dodávateľa, povinný (spotrebiteľ) je nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Poukázal na to, že z hľadiska ochrany spotrebiteľa nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnúti ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu.
Proti tomuto uzneseniu podal riadne a včas, prostredníctvom svojho právne zástupcu odvolanie oprávnený. Napadnutému rozhodnutiu vo svojom rozsiahlom odvolaní vytýkal jeho zmätočnosť, nepreskúmateľnosť, pričom tiež vyjadril pochybnosti o zákonnosti postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie a pri vydaní napadnutého uznesenia. Citujúc ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obsiahnutý v rozsudku 3Cdo 164/96 (publikovaný pod Rc 58/1997) uviedol, že vydaním poverenia na vykonanie exekúcie potvrdzuje exekučný súd splnenie všetkých zákonných predpokladov a podmienok v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Ak teda exekučný súd v tomto prípade poverenie vydal, potom ich splnenie jednoznačne a nepochybne deklaroval. Súčasnou argumentáciou a za situácie totožnej právnej úpravy v čase vydania poverenia a v čase vydania napadnutého uznesenia tak exekučný súd nielenže popiera vlastný postup, ale v kontexte odôvodnenia napadnutého uznesenia nemožno chápať jeho doterajšiu činnosť ako zákonnú a v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Ku dňu vydania napadnutého uznesenia pritom nedošlo k žiadnej relevantnej zmene príslušných ustanovení právnych predpisov, na ktoré sa exekučný súd odvoláva. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva žiaden dôvod pre zmenu ich výkladu a aplikáciu v tomto prípade, čo sa dôvodne javí ako svojvôľa v rozhodovacej činnosti súdu. Argumentácia tým, že súd je takto oprávnený postupovať kedykoľvek v priebehu konania, nezbavuje súd povinnosti zdôvodniť svoje absolútne odlišné stanovisko oproti tomu, ktoré zaujal vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Objektívne tak z napadnutého uznesenia nie je možné zistiť ani len to, prečo súd najprv poverenie bez akýchkoľvek výhrad vydal a následne takéto výhrady mal, a to bez toho, aby sa oprávnený k jeho postupu vôbec mohol vyjadriť a aby zmena postoja súdu bola v uznesení náležite odôvodnená. Za odôvodnenie rozhodnutia zmeniť výklad a aplikáciu príslušných ustanovení zákona k predmetnej právnej veci nemožno považovať odcitovanie príslušných zákonných ustanovení, nakoľko ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. aplikované na základe § 167 ods. 2 O.s.p. vyžaduje uvedenie „právneho posúdenia veci“. Súdna prax ustálila, že právne posúdenie veci je interpretácia a aplikácia právnej normy na určitý skutkový stav, a teda uvedenie právneho posúdenia v odôvodnení rozhodnutia znamená popísanie a zdôvodnenie interpretácie určitej právnej normy a jej aplikácie na posudzovanú vec. V ďalšom uviedol, že vychádzajúc z ustanovení § 44 ods. 2 a Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. je rozsah právomoci exekučného súdu vo vzťahu k exekučnému titulu (rozhodcovského rozsudku daný a vymedzený nasledovne:
a) na preskúmanie materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu (Rc 58/1997),
b) na posúdenie rozporu plnenia priznaného exekučným titulom ako plnenia objektívne možného, plnenia právom dovoleného alebo plnenia v súlade s dobrými mravmi. Z ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. ani v širšom zmysle nevyplýva, že exekučný súd má právo preskúmať právny dôvod, na základe ktorého sa v rozhodcovskom konaní plnenie uplatnilo. Posúdenie hmotnoprávneho základu plnenia je obmedzené len na nachádzacie konanie ako také, čo je dané
- § 35 a 51 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z. k ustanoveniu § 159 ods. 3 O.s.p., z ktorých vyplýva prekážka res iudicatae, ktorú § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. nepopiera, čo znamená, že súd sa môže zaoberať len plnením priznaným rozhodcovským rozsudkom ako takým a len toto podrobovať preskúmaniu;
- § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 v znení do 30.6.2009 a v znení po 1.7.2009. Z uvedenej právnej úpravy vyplýva, že zásadným faktom pre exekučné konanie a toto odvolanie je, že súd by sa mohol zaoberať právnym dôvodom judikovaného plnenia, hoci len obmedzene, výlučne na základe procesného úkonu
- žaloby o zrušenie rozhodcovského konania podanej účastníkom konania v rámci právom upraveného osobitného typu konania. Právomoc súdu zaoberať sa uvedeným právnym dôvodom pre plnenie (v tomto prípade zmluvou) je teda mysliteľná za predpokladu realizácie príslušného procesného oprávnenia účastníkom a naopak jeho nevyužitie je prekročením právomoci exekučného súdu.;
- oddelením nachádzacieho konania a konania exekučného.
V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie ESD vo veci C-40/08, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira zo dňa 6. októbra 2009, najmä na body 37, 40 a 47, týkajúce sa rozsahu preskumávacej právomoci súdu:
„Bod 37. Podľa judikatúry Súdneho dvora teda právo Spoločenstva neprikazuje vnútroštátnemu súdu, aby neuplatnil vnútroštátne procesné normy, na základe ktorých získava rozhodnutie právoplatnosť, aj keby to umožnilo napraviť porušenie akéhokoľvek ustanovenia práva Spoločenstva predmetným rozhodnutím (pozri najmä rozsudky z 1. júna 1999, Eco Swiss, C-126/97, Zb. s. I-3055, body 47 a 48, Kapferer, už citovaný, bod 21, ako aj Fallimento Olimpiclub, už citovaný, bod 23).
Bod 40. V prejednávanom prípade sa rozhodcovský rozsudok v spore vo veci samej stal právoplatným, pretože dotknutý spotrebiteľ nepodal proti uvedenému rozsudku žalobu o neplatnosť v lehote, ktorá je na tento účel ustanovená.
Bod 47. V každom prípade dodržiavanie zásady efektivity si za okolností ako v spore vo veci samej nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ako to bolo vo veci, ktorá viedla k vydaniu rozsudku Mostaza Claro, už citovaného, ale ani to, aby úplne nahradil celkovú pasivitu dotknutého spotrebiteľa, akou je pasívny prístup žalovanej v spore vo veci samej, ktorá sa nezúčastnila na rozhodcovskom konaní a ani nepodala žalobu o neplatnosť proti rozhodcovskému rozsudku, ktorý sa z tohto dôvodu stal právoplatným.“
Poukázal na to, že popieranie platnosti rozhodcovskej doložky je jedným z dôvodov pre podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku (§ 40 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní). Dôsledkom postupu exekučného súdu je, že opomenutie či zmeškanie lehoty nahradí exekučný súd svojím postupom ex offo, hoci ani ustanovenia Exekučného poriadku ho neoprávňujú iniciovať konanie a posudzovanie o dôvodoch v spomenutom ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. Pre konanie o výkon rozhodnutia však ustanovenie právneho poriadku (a to nielen národného, ale ani komunitárneho
- v podobe Zmluvy o fungovaní Európskej únie - predtým Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva či zmluvy o Európskej únii, či sekundárnych aktov - nariadenia, smernice) nemá žiadne ustanovenie o práve súdu posudzovať otázky, ktoré by mohli byť posúdené v predchádzajúcich štádiách konania. V tomto spočíva podstata rozhodnutia vo veci Asturcom a teda z toho plynúca protiústavnosť napadnutého rozhodnutia. Exekučný súd tak konal nielen bez zákonnej opory, ale v hrubom rozpore s právom EÚ, z ktorého v odôvodnení vyvodzuje svoju právomoc. Základnou otázkou, ktorú si mal exekučný súd vyriešiť, je rozsah svojej právomoci v exekučnom konaní. Okresný súd Dolný Kubín totiž v konaní nevystupuje
- v pozícii prvostupňového súdu rozhodujúceho o platnosti zmluvy,
- v pozícii prvostupňového súdu rozhodujúceho o priznaní plnenia, či
- v pozícii súdu konajúceho o zrušení rozhodcovského rozsudku.
Okresný súd Dolný Kubín mal v konaní rozhodovať ako exekučný súd a teda vychádzať z povahy konania, ktorá mu rozsah právomoci jednoznačne určuje (§ 57 Exekučného poriadku). Nakoľko tak neurobil, zásadným spôsobom porušil ústavné pravidlá vyložené Ústavným súdom Slovenskej republiky (m.m. I. ÚS 26/94). Konanie exekučného súdu nie je zákonom upravené relevantné konanie. Exekučný súd v odôvodnení vôbec neriešil to, z akej časti § 57 Exekučného poriadku vyplýva právo exekučného súdu ex offo rozhodovať o otázkach, o ktorých pri postupe podľa § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z. môže konať len na návrh. Možnosť riešenia sporov v rozhodcovskom konaní bola dohodnutá v článku 18.1 zmluvy takto: „Akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi účastníkmi tejto Zmluvy o RÚ vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami tejto zmluvy o RÚ, s porušením, ukončením či neplatnosťou Zmluvy o RÚ budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní podľa rozhodcovskej doložky uvedenej v článku 17.2. tejto zmluvy o RÚ. Výber jednej z alternatívy riešenia sporov podľa tejto Zmluvy o RÚ spočíva na žalobcovi.“ Z tejto formulácie vyplýva, žalobca, ktorým môže byť tak veriteľ (dodávateľ) ako aj dlžník sa môže rozhodnúť buď pre konanie pred všeobecným súdom alebo pred rozhodcovským súdom. Zmluva neobsahuje povinnosť postupovať výlučne prostredníctvom rozhodcovského konania. Z jej obsahu je zrejmé aj to, že rozhodcovská doložka a konanie pred rozhodcom je len alternatívne, a teda sa nevyžaduje od spotrebiteľa, aby postupoval len pred arbitrážou. Uplatní sa len vtedy, ak sa nepristúpi k riešeniu veci pred všeobecným súdom. Spotrebiteľ a dodávateľ nie sú nijako limitovaný pri podaní obžaloby. Tvrdenie exekučného súdu, že povinný má možnosť vybrať si v prípade riešenia vzniknutého sporu medzi rozhodcovským súdom a štátnym súdom, avšak v prípade, že podľa tejto doložky začne rozhodcovské konanie na návrh oprávneného ako dodávateľa, povinný je nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, nemá oporu v žiadnom právnom predpise, ani v ustanovení zmluvy a predstavuje len účelovú argumentáciu na odôvodnenie záveru o neprijateľnosti podmienky zmluvy. Predmetná rozhodcovská doložka výber spôsobu riešenia sporov zo zmluvy a tiež výber rozhodcu ponecháva na žalobcu. Ak bude žalobu podávať spotrebiteľ, bude v procesnej pozícii žalobcu a teda jemu bude patriť právo voľby medzi štátnym súdom a rozhodcovským konaním, čo znamená že sám môže žalobou uplatniť svoje nároky súvisiace so zmluvou. Ak však povinný má postavenie žalovaného, ani v konaní pred štátnym súdom si nemôže zvoliť, na ktorý súd bude žaloba podaná, alebo či bude podaná v rámci rozhodcovského konania. Podľa jeho názoru ustanovenie zmluvy (čl. 18 ods. 18.1) je v súlade s Prílohou č. 1 k smernici 93/13/EHS písm. q), ktoré hovorí o podmienke zmluvy, a nie o rozhodcovskej doložke. V ďalšom citujúc slovenské, nemecké, české a francúzske znenie prílohy č. 1 smernice uviedol, že je zrejmé, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka zakazuje podmienku zmluvy vyžadujúce výlučne postup riešenia sporu v rozhodcovskom konaní. Opačný záver, že ide o rozhodcovskú doložku by znamenal zákaz použitia rozhodcovského konania pre spotrebiteľské vzťahy, čo však zákonodarca evidentne nesledoval. Úmyslom normotvorcu bolo transponovať smernicu, teda zakázať podmienky vyžadujúce riešenie sporu v rozhodcovskom konaní, a nie rozhodcovskú doložku, lebo ani smernica rozhodcovskú doložku nezakazujú. Nespornou je i tá skutočnosť, že zákaz takého ustanovenia v rozhodcovskej doložke, ktoré by vyžadovalo od spotrebiteľa postupovať výlučne pri riešení svojich nárokov neznamená súčasne zákaz veriteľovi, aby ako prvý začal rozhodcovké konanie. Spotrebiteľ môže zostať v konaní rovnakom nečinným bez ohľadu na to, či ide o konanie pred všeobecným súdom alebo rozhodcovským súdom. Konanie pred všeobecným súdom nepredstavuje ani záruku „aktivity“ spotrebiteľa. Podľa dôvodovej správy k § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je cieľom takejto úpravy umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. Toto článok 18 ods. 18.1 zmluvy plne rešpektuje a nebráni spotrebiteľovi využiť občianske súdne konanie. Dôvodová správa k zákonu č. 568/2007 Z.z. uvádza, že uvedené ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Čiže aj pri závere, že rozhodcovská doložka núti postupovať spotrebiteľa výlučne v rozhodcovskom konaní, by nemohlo ísť o neplatnosť celej rozhodcovskej doložky, ale len o neplatnosť ustanovenia nútiaceho k rozhodcovskému konaniu. Súdom uvádzané tvrdenie teda neobstojí tak z hľadiska komunitárnej úpravy, ale ani z hľadiska úmyslu zákonodarcu, a ani vzhľadom na znenie zákona. Záver exekučného súdu o neplatnosti celej rozhodcovskej doložky predstavuje tiež neprimeraný zásah. Pritom v súdnej praxi je nesporné, že pri posudzovaní platnosti právneho úkonu (rovnako aj časti zmluvy) má vždy prednosť výklad zachovávajúci jeho platnosť pred tým výkladom, ktorý ho zneplatňuje. Vo vzťahu ku svojej argumentácii poukazuje aj na rozsudok Okresného súdu Žilina, č.k. 14C/166/2008-82, kde v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku bola posudzovaná aj platnosť rozhodcovskej doložky a kde ani tento súd nekonštatoval jej neprijateľnosť. Vychádzajúc zo zákonného textu ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka a jeho logického a gramatického výkladu, ako i zámeru zákonodarcu vyjadreného v dôvodovej správe, podľa jeho názoru predmetná rozhodcovská doložka nie je v žiadnom prípade neprijateľnou podmienkou. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil v celom rozsahu. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 199,06 Eur vrátane DPH.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p., a to z nasledovných dôvodov.
Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu.
Okresný súd postupoval správne, keď dôsledne vykonal prieskum právomoci rozhodcovského súdu - rozhodcu, ktorá bola v danom prípade založená rozhodcovskou doložkou uvedenou v článku hlavy 18. zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere.
V zmysle konštantnej judikatúry exekučný súd je v exekučnom konaní oprávnený a zároveň aj povinný skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/291/2010 z 29.3.2011). Pritom nie je viazaný účinkami takého rozsudku v zmysle § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. v spojení s § 159 O.s.p.
K námietke oprávneného, že okresný súd skúmal predmetný rozhodcovský rozsudok už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi a uznal exekučný titul za súladný so zákonom, na základe čoho udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, odvolací súd poznamenáva, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p., pretože poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu. Z ustanovenia § 58 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začatú exekúciu zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Ak je exekučný súd podľa zákona oprávnený rozhodnúť o zastavení exekúcie aj bez návrhu - ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov exekučného konania.
Odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je ex offo povinný v priebehu celého exekučného konania skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný a spôsobilý exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Exekučný súd môže v rozsahu jemu danej prieskumnej právomoci skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že okresný súd neprekročil rámec prieskumnej právomoci formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku.
Práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany je potrebné chrániť extenzívnym spôsobom. Uvedený trend nastolil Európsky súdny dvor vo viacerých rozsudkoch (rozsudok zo 4.10.2007 Rampion a Godard C-429/05, v ktorom vyslovil, že spotrebiteľ nemá prostriedky na právne zastúpenie, preto má úlohu právneho zástupcu suplovať sám súd).
Pokiaľ odvolateľ poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora č. C-40/08, zo 6.10.2009, z toho okrem iného vyplýva „nutnosť nahradenia formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť, stanovuje súdu poverenému vykonaním právoplatného rozhodnutia povinnosť zabezpečiť absolútnu ochranu spotrebiteľa, a to aj v prípade, že uvedený spotrebiteľ nepodal nijaký opravný prostriedok na účely uplatnenia svojich práv a bez ohľadu na vnútroštátne procesné predpisy, v ktorých sa upravuje právna sila rozhodnutej veci“ (bod 34).
Oprávnenie exekučného súdu skúmať rozhodcovskú doložku v tom smere, či nenapĺňa charakteristiku neprimeranej podmienky spotrebiteľskej zmluvy, vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-40/08, podľa ktorého vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu, vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych pravidiel možné vykonať také posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Pokiaľ ide o neprimeranú doložku, prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný.
Dojednanie o rozhodcovskej doložke v posudzovanej veci je zaradené do zmluvných dojednaní, ktoré sú obsahovo neoddeliteľnou súčasťou predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere. Z uvedeného je zrejmé, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne a povinný pri uzatváraní zmluvy nemohol ovplyvniť jej obsah.
Keďže Občiansky zákonník len demonštratívne vypočítava okruh neprijateľných zmluvných podmienok, súd môže označiť za neprijateľnú aj inú zmluvnú podmienku. Súdu pritom nebráni, aby judikoval neprijateľnosť zmluvnej podmienky aj na vzťahy, ktoré predchádzali zaradeniu zmluvnej podmienky medzi neprijateľné podmienky priamo do zákona. Smernica 93/13/EHS odporúčajúcim spôsobom vypočítava niektoré nekalé podmienky, pričom v prílohe sa dotýka aj rozhodcovskej doložky v štandardných zmluvách za stavu, že proces pred rozhodcom nie je právne regulovaný.
Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, jednoznačne spĺňa charakteristiku neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Po preskúmaní predmetnej rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve o revolvingovej pôžičke dospel k záveru, že je koncipovaná spôsobom, ktorý celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa, v predmetnom prípade povinného. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka nie je len o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale o dôsledkoch, či doložka nenúti podrobiť sa arbitráži.
Samotný oprávnený v odvolaní priznáva, že pokiaľ by mal povinný spotrebiteľ postavenie žalovaného, tak v prípade žaloby na rozhodcovskom súde si už nemôže zvoliť iný súd. Tým len potvrdzuje, že povinný ako spotrebiteľ pri predmetnej doložke nemá na výber, ak bude zažalovaný na rozhodcovskom súde, t.j. vyžaduje sa od neho, aby riešil v takomto prípade spor na rozhodcovskom súde. Odvolací súd z vlastnej činnosti nezaregistroval, že by nejaký spotrebiteľ vyvolal konanie pred rozhodcom a pokiaľ sa tak predsa niekde stalo, ide o výnimočný prípad. Podľa názoru odvolacieho súdu je možnosť voľby pre spotrebiteľa len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú len veritelia. Naopak, ak niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva štátny súd. Odvolací súd pritom nepochybuje, že by niektorý spotrebiteľ, ktorý sa rozhodne osobitne vyjednať rozhodcovskú zmluvu, aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože inak by jeho individuálne vyjednávanie nedávalo zmysel.
Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, prípadne niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Odvolací súd naviac poznamenáva, že už samotná forma, v akej sú jednotlivé zmluvné dojednania napísané (veľmi drobným ťažko čitateľným a husto popísaným textom), sama o sebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani v časti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol judikovaný nárok a ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Záver o neprimeranej a nekalej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky možno vyvodiť tiež zo stanoviska Súdneho dvora vo veci C-243/08 zo 4.7.2009 bod 40, v ktorom konštatuje, že vopred stanovená podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť kvalifikovaná ako nekalá. Podmienky „nekalosti“ teda spĺňa už (len) dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo; a nie všeobecný súd spotrebiteľa. V danej veci nielenže nerozhodoval všeobecný súd spotrebiteľa, ale rozhodoval rozhodca, navyše zvolený oprávneným.
Na závere o absolútnej neplatnosti predmetnej rozhodcovskej doložky nedokáže nič zmeniť ani znenie dôvodovej správy k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, ktoré odvolateľ vo svojom odvolaní uviedol. Naviac dôvodová správa nie je prameňom práva (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 17/96 z 24. februára 1998 zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 30, pod č. 78/1998).
Odvolací súd zároveň poznamenáva, že uznesenie okresného súdu o zastavení exekučného konania prelamuje materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň zaniká prekážka rozsúdenej veci. Nadobudnutím právoplatnosti napadnutého uznesenia pre oprávneného odpadá prekážka res iudicatae na uplatnenie jeho práva na súde.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ
- oprávnený nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na ich náhradu. Naproti tomu povinný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu ani žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli.
* * *
Na tomto mieste zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že rešpektuje aj základné právo oprávneného na súdnu ochranu. Toto právo však v zmysle konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Všeobecný súd musí vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Právo na súdnu ochranu pritom nepožíva každý uplatňovaný nárok, ale len taký, ktorý nie je v rozpore so zákonom a dobrými mravmi. Podľa názoru odvolacieho súdu oprávnený sa mal v prvom rade postarať o to, aby predmetná zmluva, neplnenie záväzkov z ktorej bolo právnym dôvodom iniciovania rozhodcovského konania, bola v súlade so zákonom a dobrými mravmi (t.j. v súlade s normami spotrebiteľského práva). Oprávnený je povinný pristupovať k tvorbe zmluvných podmienok v súlade s ustanoveniami príslušných právnych predpisov a s dobrými mravmi, a nie ich obchádzať cez rôzne dojednania. Odhliadnuc od prezumpcie znalosti práva, oprávnenému muselo byť z aj z nespočetných súdnych rozhodnutí vydaných v obdobných prípadoch, v ktorých vystupoval aj ako účastník konania, známe, že na ním kreované zmluvné právne vzťahy obdobného charakteru je bezpodmienečne nutné aplikovať normy spotrebiteľského práva. Pokiaľ si oprávnený s úmyslom „uľahčiť“ vymáhateľnosť svojho nároku zvolil cestu rozhodcovského konania, v ktorom podľa doterajších poznatkov rozhodcovský súd priznáva oprávneným nimi uplatňované nároky úplne nekriticky „en bloc“, pričom pri tomto rozhodovaní postupuje v rozpore s vlastným zákonom, konkrétne s ustanovením § 33 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z., musí znášať aj následky tejto svojej voľby, ktoré sa v danom prípade prejavujú v nemožnosti vymáhať v tomto exekučnom konaní ním uplatňovaný nárok. Za situácie, ak oprávnený už nemôže ovplyvniť obsah zmluvy, ktorá podlieha režimu spotrebiteľského práva (t.j. ak takúto zmluvu už uzavrel) môže si na jej základe uplatňovať voči povinnému len nárok, ktorý je v súlade s vyššie spomínanými právnymi normami. V tomto smere sa mal oprávnený postarať o to, aby exekučný titul vydaný na základe jeho návrhu (žaloby) bol vykonateľný tak po formálnej, ako i materiálnej stránke. Exekučné konanie nie je konaním, v ktorom by bolo možné napravovať to, čo účastník konania v predchádzajúcom konaní pred (či už všeobecným alebo rozhodcovským) súdom svojím vlastným postupom zanedbal, keď si riadne a včas nehájil svoje práva, hoci tak urobiť mohol a mal. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na jednu zo základných právnych zásad „vigilantibus iura“ („každý nech si stráži svoje práva“), resp. „iura vigilantibus, non dormientibus prosunt“ („práva sú dané v prospech bdelých, a nie spiacich, t.j. v prospech tých, ktorí sa o svoje veci starajú“), z ktorej okrem iného vyplýva priama závislosť ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania od ich súčinnosti. Zodpovednosť za výsledok konania spočíva predovšetkým na účastníkoch konania, ktorí sú povinní tvrdiť a dokazovať opodstatnenosť uplatneného nároku na súdnu ochranu. V zmysle tejto zásady sa ochrana poskytuje len tým subjektívnym právam, ktorých držitelia o ne dbajú a aktívne ich vykonávajú a v prípade porušenia ich vymáhajú. Táto zásada zdôrazňuje aj vlastné pričinenie o ochranu svojich práv, vyžadujúc, aby aj držiteľ práva sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu, a predpokladá, že držiteľ práva musí využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv.
Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.