Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/103/2011

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a členiek senátu JUDr. Amálie Paulerovej a Mgr. Kataríny Beniačovej, v právnej veci navrhovateľov: 1/ F. C. C., rod. O., nar. X.X.XXXX, bytom P., K. R. XXX/XX, 2/ I. Z., rod. C., nar. XX.X.XXXX, bytom L. XXXX, 3/ B. I. C., nar. X.X.XXXX, bytom P., K. XXX/XX, 4/ A. P. C., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, všetci právne zastúpení advokátom JUDr. Jozefom Zvončekom, so sídlom P., M. XX, proti odporcom: 1/ A. C., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Ladislav Janči, s.r.o., so sídlom Ružomberok, Dončova 1451/21, 2/ A. C., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, na základe odvolania odporcov v 1/ a 2/ rade proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. -162 zo dňa 2.11.2010, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovia sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľom na účet ich právneho zástupcu titulom náhrady trov odvolacieho konania sumu 121,41 eur, ktorá predstavuje trovy právneho zastúpenia.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že nehnuteľnosti vedené na LV č. XXXX (parc. č. 1458, 1785, 2012, 2158 a 2247) a LV č. XXX (parc. č. 1366/23 až 32) kat. úz. C. patria v 1-ici do dedičstva po Q. C., ktorý zomrel 22.12.2004. Vychádzal z toho, že navrhovatelia preukázali právny záujem na požadovanom určení v zmysle , nakoľko bez takéhoto určenia nemajú možnosť podať na súde návrh na prejednanie dedičstva o novoobjavenom majetku. Poručiteľ spoluvlastnícky podiel k sporným nehnuteľnostiam nadobudol dedením po neb. C. C. (rozhodnutie bývalého Štátneho notárstva Liptovský Mikuláš č. k. D 929/90-25 z 14.12.1990), ktorá predmetný polovičný podiel nadobudla „zmluvou RI 443/68“. Okresný súd uzavrel, že dotknutý právny úkon, označený ako zmluvné prehlásenie, uzavretý medzi Q. C. a C. C. nie je síce kúpnou zmluvou, ale ide o zmluvu osobitne neupravenú zákonom, ktorá je nie v rozpore s obsahom alebo účelom zákona. Zdôraznil, že pozemky, ktoré boli predmetom daného úkonu, patrili Q. C. v celosti a v zmysle Obč. zák. (v znení účinnom ku dňu vykonania úkonu) sa občianskoprávne vzťahy vzniknuté z dotknutého úkonu spravujú jeho ustanoveniami, ktoré upravujú vzťahy obsahom a účelom najbližšie. V danom prípade najbližšie posudzovaným vzťahom je kúpna zmluva, čo vyplýva i zo skutočnosti, že Q. C. uznala vlastnícke právo C. C. práve z dôvodu, že protihodnotu uvedených pozemkov táto pôvodným vlastníčkam zaplatila.

Okresný súd z vlastnej iniciatívy v zmysle v spojení s posledná veta uviedol na pojednávaní dňa 30.8.2010, že nárokované nehnuteľnosti nie sú dostatočne stotožnené. Navrhovatelia nadväzne predložili dokumentáciu, z ktorej vyplynulo, že pozemky zapísané v pozemnoknižnej vložke č. 66 kat. úz. C., vedené v čase komasácie na C. W. a J. L., každú v 1-ici boli

(s výnimkou parcely č. 811) odpísané do komasačného hárku č. 0227 v zhodných podieloch pre obe menované. Rovnako v zmysle geometrického plánu z 17.6.2009 (vo vzťahu k druhému výroku rozsudku okresného súdu) bolo preukázané, že aktuálne C-KN pozemky boli vytvorené z E-KN parc. č. 2247, pri ktorej ako titul nadobudnutia je napísaný práve komasačný hárok 0227.

Súd prvého stupňa vyhodnotil ako držbu neoprávnenú držbu odporcu 1/, na základe ktorej malo dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva v jeho prospech vydržaním. Vychádzal z toho, že darovaciu zmluvu medzi Q. C. a odporcom 1/ z roku 1982 nemal v konaní preukázanú. Bez ohľadu na uvedené konštatoval, že ustanovenia ohľadne prevodu nehnuteľností v danom období boli jednoznačné, a preto u odporcu 1/ nemohlo vo vzťahu k dobromyseľnosti vstupu do držby ísť o ospravedlniteľný právny omyl. Okresný súd zároveň poukázal na to, že všetky ostatné dispozície s dotknutými nehnuteľnosťami boli vykonané či už Q. C., alebo odporcami, v písomnej forme. Rovnako z daného faktu je potom zrejmé, že odporca 1/ mal vedomosť o nutnosti nadobudnutia vlastníctva nehnuteľností prostredníctvom písomného úkonu. Napokon v danej súvislosti okresný súd konštatoval, že v roku 1982 už Q. C. nemohla previesť na syna - odporcu 1/ vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam v celosti, keďže ešte v roku 1968 ich polovičný podiel previedla na C. C.. Následne ani kúpne zmluvy uzavreté medzi odporcom 1/ a odporcom 2/ nemôžu byť pre rozpor so zákonom ( Obč. zák.) platné.

O trovách konania okresný súd rozhodol tak, že v spore úspešným navrhovateľom priznal voči odporcom právo na ich náhradu v sume 1.377,27 eur, keď vychádzal zo zásady úspechu v spore ( ). Priznanú výšku náhrady trov odôvodnil vymedzením jednotlivých úkonov právnej služby právneho zástupcu navrhovateľov, vrátane neakceptovania niektorých uplatňovaných náhrad.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali samostatné odvolania (v podstatne so zhodnou právnou argumentáciou) odporcovia 1/ a 2/, ktorí sa alternatívne domáhali jeho zmeny tak, že návrh bude zamietnutý alebo jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietali porušenie princípu kontradiktórnosti konania, keď 13.8.2010 vyhlásil okresný súd dokazovanie za skončené a odročil pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku na deň 30.8.2010. V predmetný deň však rozsudok nevyhlásil, ale vyzval navrhovateľa, aby predložili dôkazy o identifikácii sporných nehnuteľností. Podľa odvolateľov prvostupňový súd nemal právo takto poučovať navrhovateľov, aké dôkazy majú predložiť a na dôkazy vykonané po 13.8.2010 nie je preto už možné prihliadať.

Napadnuté rozhodnutie odporcovia považovali za nepreskúmateľné v otázke dobromyseľnosti držby odporcu 1/ a posúdenia ich výhrad voči zmluvnému prehláseniu z roku 1968. Vo vzťahu k dobromyseľnosti držby zdôrazňovali dlhodobé nerušené (najmenej 50-ročné) užívanie nehnuteľnosti odporcom 1/, resp. jeho právnou predchodkyňou a zásadu, že v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená; tiež dávali do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v iných veciach, kedy bola akceptovaná dobromyseľnosť ohľadne domnelého dôvodu oprávnenej držby. Vo vzťahu k zmluvnému prehláseniu z roku 1968 odvolatelia namietali, že nikdy nebol tento úkon zapísaný do pozemkovej knihy, nejasný je jeho predmet (vôbec nie sú špecifikované konkrétne nehnuteľnosti), neobsahuje ani len prejav vôle, osobitne vo vzťahu k prevodu vlastníctva a jednoznačne nevykazuje znaky kúpnej zmluvy. Napokon odporcovia popierali, žeby bola preukázaná totožnosť pôvodných pozemnoknižných parciel a pozemkov, ku ktorým sa určovali právne vzťahy v rámci namietaného rozsudku.

Navrhovatelia žiadali odvolanie odporcov zamietnuť a potvrdiť rozsudok okresného súdu. Poukazovali na to, že odporca 1/ (neskôr vo vzťahu k časti sporných nehnuteľností ani odporca 2/) nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k sporným pozemkom v celosti, nakoľko Q. C. v roku 1982 bola ich spoluvlastníčkou (už iba v 1 - ici). Do pozornosti dávali, že nehnuteľnosti boli jednoznačne vymedzené číselným označením priamo v zmluve/zmluvnom prehlásení z 10.9.1968 (registrovaným Štátnym notárstvom Liptovský Mikuláš pod RI 443/68). V súvislosti s týmto úkonom navrhovatelia dodali, že zápisy v pozemkovej knihe sa už od roku 1964 nevykonávali. Ohľadne dobromyseľnosti držby zdôrazňovali, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti jednoznačnej formulácie ustanovení nie je ospravedlniteľný. V tejto spojitosti poukázali nielen na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR i ČR, ale aj na fakt, že okrem tvrdenej ústnej darovacej zmluvy z roku 1982 všetky ďalšie prevody Q. C. i samotní odporcovia vykonávali písomnými zmluvami.

Navrhovatelia tvrdili, že okresný súd neporušil žiadne procesné ustanovenia, keď okrem už v konaní predložených dôkazov považoval za potrebné jednoznačnejšie potvrdiť, že komasačné parcely boli vydelené z pôvodných pozemnoknižných parciel. K námietke odvolateľov o tom, že okresný súd na jednej strane konštatoval nedobromyseľnosť držby odporcu 1/ a na strane druhej akceptoval jeho spoluvlastníctvo v 1 - ici, navrhovatelia dodali, že k vlastníctvu druhej polovice sa okresný súd vôbec nevyjadroval.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ustanovením a bez nariadenia pojednávania ( za súčasnej aplikácie ) napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny podľa

Odvolací súd je v zmysle v spojení s viazaný nielen rozsahom odvolania, ale aj konkrétnymi odvolacími dôvodmi, ktoré odvolatelia vymedzia v zákonom stanovenej lehote na podanie tohto opravného prostriedku. Nadväzne krajský súd posudzoval napadnuté rozhodnutie (prioritne) z dôvodov označených odvolateľmi - odporcami v rade 1/ a 2/.

Uznesenie o vyhlásení dokazovania za skončené je typickým uznesením upravujúcim vedenie konania, ktorým súd nie je viazaný ( ). To znamená, že okresný súd postupoval v súlade so zákonom, ak po vyhlásení uznesenia o skončení dokazovania na pojednávaní 13.8.2010, na pojednávaní dňa 30.8.2010 vyhlásil uznesenie o pokračovaní v dokazovaní. Zároveň postup, v rámci ktorého uviedol, ktoré skutočnosti je potrebné ešte bližšie dokazovať, zodpovedá procesných oprávneniam súdu v zmysle veta tretia (možnosť vykonať i dôkazy nenavrhnuté účastníkmi), posledná veta (možnosť uviesť, ako sa predbežne javí právne posúdenie veci) a (vymedzenie sporných skutkových tvrdení). V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že okresný súd nepoučoval účastníkov, osobitne navrhovateľov, o tom, akým spôsobom, resp. akými konkrétnymi dôkazmi má byť odstránená spornosť skutkových tvrdení.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd neporušil princíp kontradiktórnosti konania a (aj) dôkazy vykonané po 13.8.2010 sú dôkazmi s „plnohodnotnou“ preukaznou silou.

Neobstojí ani námietka odporcov o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku ohľadne záverov okresného súdu o (ne)dobromyseľnosti držby odporcu 1/ a ohľadne posúdenia zmluvného prehlásenia z roku 1968. Súd prvého stupňa svoje východiská, úvahy i závery k uvedeným dielčim otázkam konkrétne a podrobne vysvetlil. Skutočnosť, že odporcovia nesúhlasia s danými závermi, neznamená, že by tieto boli nepreskúmateľné. Predmetná odvolacia námietka je do určitej miery účelová, nakoľko odvolatelia tendenčne opomínajú konkrétne úvahy a závery okresného súdu a nenamietajú ich podstatu, ale polemizujú so „závermi“, ktoré neboli v rozsudku ani vyslovené.

Vo vzťahu k dobromyseľnosti držby odporcovia konkrétne nespochybňujú úvahu, a z nej vyplývajúci záver, o nedostatku (domnelého) titulu vstupu do držby, a tým o nedobromyseľnosti držby vôbec, v súvislosti s tým, že odporca 1/ pri vstupe do držby nekonal/nebol v ospravedlniteľnom právnom omyle. Pokiaľ sa odporca 1/ ujal držby sporných pozemkov v roku 1982 na základe zmluvy, ktorá nebola registrovaná (bývalým) štátnym notárstvom, nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je ich vlastníkom. Takýto prístup k posudzovaniu dobromyseľnosti držby plne korešponduje s aktuálnou súdnou praxou; vrátane rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. z 27.10.2010). V spojitosti s právnym omylom odporcu 1/ je plne primeranou tiež argumentácia okresného súdu o tom, že všetky ostatné prevody/dispozície s nehnuteľnosťami boli práve odporcom 1/ (i jeho právnou predchodkyňou a druhou stranou tvrdenej ústnej darovacej zmluvy) vykonávané prostredníctvom právnym úkonov v písomnej forme.

Z konštatovaného vyplýva, že odporca 1/ nebol dobromyseľným držiteľom a nemohol vlastnícke právo k sporným pozemkom ani platne previesť na odporcu v 2. rade. Keďže predmetom konania v súdenej veci je len určenie (spolu)vlastníctva (v širšom význame zahrňujúcom i určenie, že vec patrí do dedičstva) k jednej polovici sporných pozemkov, nebol dôvod, aby sa okresný súd zaoberal ich „druhou polovicou“. Dotknutá odvolacia výhrada je teda tiež neopodstatnená.

Obdobne neopodstatnenými sú námietky odvolateľov ohľadne zmluvného prehlásenia z roku 1968. Opätovne i v tejto spojitosti odporca konkrétne nerozporuje jednotlivé úvahy a závery súdu prvého stupňa. Výslovne účelová je námietka o neoznačení nehnuteľností, ktoré boli predmetom dotknutého právneho úkonu. Nehnuteľnosti sú označené tak titulom ich nadobudnutia Q. C. a pozemnoknižnými údajmi, ako aj údajmi podľa vtedajšej evidencie nehnuteľnosti (v prevažnej miere číselne zhodnej s ich aktuálnou evidenciou - poznámka odvolacieho súdu). Z obsahu dotknutého úkonu, hoci je pomenovaný ako zmluvné prehlásenie, je zrejmé, že ide o prevod nehnuteľností. Uvedenému zodpovedajú termíny „preberám do vlastníctva“ (bod III), „dávam bezpodmienečný súhlas, aby ... nehnuteľnosti... boli prepísané (bod IV)“, „hodnota prevádzaných nehnuteľností“ (bod V), „notárske poplatky z prevodu nehnuteľnosti“ (bod VI), atď., ktoré boli použité v predmetnom zmluvnom prehlásení. Osobitne významné je, že tento úkon bol (riadne) registrovaný bývalým štátnym notárstvom t.j. štátnym orgánom, ktorý v danom období disponoval právomocou svojim rozhodnutím (registráciou) založiť účinnosť zmluvnej dispozície s nehnuteľnosťami. Rovnako tejto skutočnosti si boli vedomé účastníčky úkonu Q. C. a C. C., keď v bode VIII výslovne konštatujú, že C. C. vstupuje dňom zaregistrovania tejto zmluvy do držby a vlastníctva prevádzaných nehnuteľností.

Z uvedeného je zrejmé, že C. C. registráciou dotknutej zmluvy bývalým Štátnym notárstvo Liptovský Mikuláš pod sp. zn. RI 443/68 dňa 29.10.1968 nadobudla spoluvlastnícky podiel 1 k sporným nehnuteľnostiam. Len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že je vecne správna obrana navrhovateľov v tom, že zápisy do pozemkovej knihy sa po roku 1964 už nevykonávali.

Nedôvodnou je napokon i námietka odporcov o nedostatočnom stotožnení pôvodných pozemnoknižných parciel s pozemkami, určenie vlastníctva ku ktorým tvorí predmet konania v súdenej veci. Z vykonaného dokazovania (na súvisiace závery opísané v napadnutom rozsudku okresného súdu odvolací súd odkazuje) je nepochybné, že pôvodné pozemnoknižné nehnuteľnosti z vložky č. 66 kat. úz. C. boli v dôsledku ukončenej komasácie zapísané do komasačného hárku č. 0227 a následne v rámci postupných zmien v evidencii nehnuteľností a prebiehajúcich pozemkových úprav zapísané do katastra nehnuteľností presne pod tým číselným označením, pod ktorým sú vymedzené vo výroku rozsudku okresného súdu. V tejto súvislosti je žiaduce dodať, že i samotný odporca 1/ resp. jeho právna predchodkyňa Q. C. vychádzali pri jednotlivých úkonoch z takéhoto označenia/identifikácie sporných nehnuteľností (napr. v zmluvnom prehlásení z roku 1968 alebo v osvedčení o vydržaní v prospech odporcu 1/).

Z doteraz rozoberaného je zrejmé, že jednotlivé odvolacie námietky odporcov sú neopodstatnené a keďže odvolací súd nie je oprávnený posudzovať napadnutý rozsudok z iných (ďalších) hľadísk, potvrdil rozsudok vo veci samej ako vecne správny.

Súd prvého stupňa vecne správne rozhodol i o náhrade trov prvostupňového konania, keď náležite aplikoval zásadu úspechu v spore a priznanú výšku náhrady trov konkrétne odôvodnil tak vymedzením jednotlivých úkonov právnej služby, ako aj príslušnými ustanoveniami vyhl. č. Samotní odvolatelia predmetné závery okresného súdu žiadnym spôsobom nenamietali.

O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol tak, že uložil odporcom povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľom titulom ich náhrady sumu 121,41 eur. Potvrdenie rozsudku, ktorým bolo návrhu v celom rozsahu vyhovené, predstavuje úspech procesnej strany navrhovateľov i v odvolacom štádiu konania, preto podľa v spojení s majú právo na náhradu účelne vynaložených (odvolacích) trov. Tieto spočívajú v odmene za 1 úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu vo veci samej), hodnota ktorého v zmysle v spojení s vyhl. č. činí 28,50 eur vo vzťahu ku každému zo (spoločne) zastúpených navrhovateľov t.j. v úhrne 114 eur. Zároveň k dotknutému úkonu právnej služby prináleží režijný paušál v zmysle označenej vyhlášky v sume 7,41 eur. Celkovo účelne vynaložené trovy odvolacieho konania navrhovateľov činia 121,41 eur (114 + 7,41), ktoré predstavujú trovy právneho zastúpenia ( ).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.