Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_6Er-96-2007.pdf
PDF · 132.34 KB
Case nature
Area
Subarea
6Er/96/2007
Uznesenie
Okresný súd Liptovský Mikuláš vo veci exekúcie oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Pribinova 25, Bratislava, proti povinnému R., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., pre vymoženie pohľadávky 524,46 Eur s príslušenstvom, vykonávanej súdnou exekútorkou JUDr. Máriou Krasňanovou, so sídlom Exekútorského úradu Námestie A. Hlinku 36/9, Považská Bystrica, pod sp. zn. Ex 146/07, takto
rozhodol:
Exekúcia sa z a s t a v u j e.
Súd oprávnenému u k l a d á zaplatiť súdnej exekútorke JUDr. Márii Krasňanovej trovy exekúcie vo výške 426,77 Eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora s a z a m i e t a.
odôvodnenie:
Pred súdnou exekútorkou JUDr. Máriou Krasňanovou sa dňa 21. 02. 2007 začalo exekučné konanie pod sp. zn. Ex 146/07 na vymoženie pohľadávky vo výške 15 800,- Sk s príslušenstvom, priznanej rozhodcovským rozsudkom zo dňa 02. 11. 2006, sp. zn. SR 5323/06, vydaným Mgr. Gabrielom Havrillom, rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného obchodnou spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761. Súdnej exekútorke bolo udelené poverenie č. 5505*008212 zo dňa 15. 03. 2007 na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 15 800,- Sk spolu s príslušenstvom, trovy predchádzajúceho konania 4 720,- Sk a trovy exekúcie.
Podaním zo dňa 17. 05. 2012 požiadala súdna exekútorka o odklad exekúcie. Následne na to, oprávnený podal návrh na zmenu súdneho exekútora a navrhol, aby súd vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého.
Z jednotlivých ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd má oprávnenie a zároveň aj povinnosť skúmať zákonnosť a dôvodnosť vykonávanej exekúcie v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia dôvodu na zastavenie exekúcie tak môže súd na návrh účastníka ako aj bez návrhu rozhodnúť o zastavení exekúcie.
V predmetnej veci súd zistil, že rozhodcovský rozsudok, ktorý oprávnený predložil spolu s návrhom na vykonanie exekúcie sa doposiaľ nestal vykonateľným a teda exekúcia je od začiatku nedôvodná.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení platnom do 30. 06. 2009 (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní), ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak, písomnosti sa považujú za doručené, ak boli doručené adresátovi osobne alebo do sídla, alebo na miesto podnikania adresáta, alebo na miesto jeho trvalého pobytu. Ak nemožno doručiť písomnosť adresátovi na nijakom z uvedených miest ani po vynaložení primeraného úsilia na zistenie tejto skutočnosti, písomnosti sa považujú za doručené, ak sú zaslané do posledného známeho sídla alebo miesta výkonu podnikania, alebo miesta trvalého pobytu adresáta doporučenou zásielkou alebo iným spôsobom, ktorý umožňuje overiť snahu doručiť písomnosti.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak, písomnosti sa považujú za prijaté odo dňa ich doručenia.
Podľa § 25 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, ustanovenia odsekov 1 a 2 sa nepoužijú na doručovanie súdnych písomností.
Podľa § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak, na rozhodcovské konanie sa primerane vzťahujú ustanovenia všeobecného predpisu o konaní pred súdmi.
Podľa § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v oznámení. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledným, uloží doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát zásielku počas jej uloženia nevyzdvihne, považuje sa deň, keď bola zásielka vrátená súdu, za deň doručenia, i keď sa adresát o tom nedozvedel..
V každom štádiu konania súd na návrh, alebo aj bez návrhu skúma, či sú splnené podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti rozhodnutia. Formálnou vykonateľnosťou sa rozumie splnenie zákonom predpísaných náležitostí o doručení rozhodnutia, o uplynutí lehoty na plnenie a o podaní resp. nepodaní riadneho opravného prostriedku. Nakoľko exekučný súd nie je viazaný potvrdením o vykonateľnosti rozhodnutia, preskúmal správnosť vyznačenia doložky vykonateľnosti. Rozhodcovský súd na výzvu súdu predložil fotokópiu spisu č. SR 5323/06, z ktorého bolo zistené pochybenie pri vyznačovaní právoplatnosti rozhodcovského rozsudku.
Z predloženého rozhodcovského spisu vyplýva, že účastníci konania uzatvorili Zmluvu o úvere č. 5370528 zo dňa 08. 02. 2006 (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému finančné prostriedky vo výške 9 000,- Sk. Povinný sa v zmluve zaviazal vrátiť poskytnuté prostriedky spolu s poplatkom vo výške 8 520,- Sk dvanástimi mesačnými splátkami po 1 460,- Sk. Nakoľko povinný porušil zmluvné podmienky, oprávnený si pred rozhodcovským súdom uplatnil istinu vo výške 16 300,- Sk s príslušenstvom. Rozhodcovský súd rozhodol rozsudkom zo dňa 02. 11. 2006 tak, že povinného zaviazal zaplatiť oprávnenému sumu 16 300,- Sk spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 16 060,- Sk od 20. 05. 2006 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 4 720,- Sk, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zásielka adresovaná povinnému na vyššie uvedenú adresu bola rozhodcovskému súdu vrátená s oznámením poštovného doručovateľa o neprebratí v odbernej lehote. Na základe tejto skutočnosti rozhodcovský súd vyznačil na rozsudku právoplatnosť ku dňu 11. 12. 2006 a vykonateľnosť dňom 14. 12. 2006.
Súd preskúmaním listinných dôkazov dospel k názoru, že v rozhodcovskom konaní došlo k pochybeniu pri doručovaní a vyznačení právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Na základe vyššie citovaných ustanovení a oznámenia poštového doručiteľa o nezastihnuteľnom adresátovi nemohol rozhodcovský súd uplatniť tzv. „fikciu doručenia“ a považovať zásielku za doručenú v deň, keď bola vrátená súdu, aj keď sa povinný o tom nedozvedel. Aj napriek tomu, že zákon o rozhodcovskom konaní v znení platnom do 30. 06. 2009 výslovne neustanovoval povinnosť doručiť žalobu a rozhodcovský rozsudok
žalovanému do vlastných rúk, s poukazom na znenie § 25 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní (ustanovenia odsekov 1 a 2 sa nepoužijú na doručovanie súdnych písomností) v spojení s § 51 ods. 3 spomínaného zákona (ak tento zákon neustanovuje inak, na rozhodcovské konanie sa primerane vzťahujú ustanovenia všeobecného predpisu o konaní pred súdmi) možno konštatovať, že rozhodcovský súd mal povinnosť doručiť rozsudok povinnému do vlastných rúk. V rozhodcovskom konaní možno použiť fikciu, podľa ktorej za splnenia určitých podmienok možno považovať písomnosť za doručenú, hoci sa adresát o zásielke ani nemusel dozvedieť. Zákon o rozhodcovskom konaní bližšie neupravuje doručovanie do vlastných rúk, ale odkazuje na ustanovenia O. s. p. Preto ak pri doručovaní zásielky do vlastných rúk nebol dodržaný postup uvedený v ust. § 47 ods. 2 O. s. p., nemožno považovať rozhodcovský rozsudok za účinne doručený a tým spôsobilý nadobudnúť právoplatnosť. V prípade, ak doručovateľ adresáta zásielky určenej do vlastných rúk nezastihne, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom upozorní, že mu príde doručiť písomnosť znovu a v deň a hodinu uvedenú na tomto upozornení. Ak nie je adresát zastihnutý ani pri opätovnom doručovaní zásielky, poštový doručovateľ mu zanechá odkaz, že poštová zásielka je uložená na pošte do konca odbernej lehoty. V prípade, ak si adresát nevyzdvihne zásielku ani v odbernej lehote, táto sa považuje za doručenú v deň, keď sa vráti súdu, a to aj vtedy, ak sa o tom adresát nedozvie. Dodržanie uvedeného zákonného postupu musí byť preukázané na doručenke. Z predloženej fotokópie zásielky však súd zistil, že na doručenke chýba údaj o dni neúspešného pokusu o doručenie s výzvou o opakované doručenie, ako aj údaj o dni, kedy sa vykonalo opakované doručenie.
Právna fikcia doručenia má byť svojou povahou výnimočným nástrojom doručovania. Aby mohla splniť svoj účel, musia byť rešpektované všetky záležitosti, ktoré s ňou zákon spája. Ak nie je dodržaný zákonom vyžadovaný postup, súd ani rozhodca nie je oprávnený konštatovať naplnenie fikcie vyznačením právoplatnosti.
Preskúmaním súd dospel k záveru, že predložený rozhodcovský rozsudok ma vadu formálnej vykonateľnosti a teda sa dosiaľ nestal vykonateľným. To znamená, že exekúcia je od začiatku nedôvodná. Nakoľko sa začalo exekučné konanie a rozhodnutie sa nestalo vykonateľným, súd v súlade s § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku exekúciu zastavil.
Aj v prípade, ak by rozhodcovský súd účinne doručil rozhodcovský rozsudok povinnému, ďalšie vykonávanie exekúcie by bolo v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, nakoľko rozhodcovský súd v konaní nezohľadnil spotrebiteľský charakter právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným a povinného zaviazal na plnenie právom nedovolené a plnenie, ktoré odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov 16) na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, 17)
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Právnym dôvodom konania pred rozhodcovským súdom bolo neplnenie si záväzkov povinného zo zmluvy o úvere uzavretej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Z predloženej zmluvy o úvere mal súd preukázané, že v danom prípade sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa preto musia aplikovať normy spotrebiteľského práva.
Právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv je treba aplikovať na právny vzťah podľa účinnosti právnej úpravy v čase uskutočnenia právneho úkonu, v danom prípade v dobe uzatvorenia zmluvy o úvere.
Podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31. 12. 2007 (ďalej len „Občiansky zákonník“), spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Podľa ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
Podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Podľa ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Podľa ust. § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Podľa § 23a ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa, na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu, 13d) sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu.
Podľa článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1999 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“), zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Podľa článku 3 ods. 2 citovanej smernice, podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.
Podľa článku 6 smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Podľa bodu 1, písm. e) prílohy citovanej smernice, nekalá podmienka uvedená v článku 3 smernice je okrem iných aj požiadavka pre spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako kompenzáciu.
Vyššie citované ustanovenia Občianskeho zákonníka boli doplnené do zákona novelou č. 150/2004 Z. z. zo dňa 02. 03. 2004, ktorou došlo k čiastočnej implementácii smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. Tento prameň komunitárneho práva má podstatný význam pre úpravu spotrebiteľských zmlúv v práve Európskych spoločenstiev (ES) a Európskej únie (EÚ). Slovenská republika je odo dňa pristúpenia viazaná všetkými právne záväznými aktmi inštitúcii ES a EÚ, a to za podmienok upravených primárnym komunitárnym právom. Záväznosť prameňov komunitárneho práva je daná aj čl. 7 Ústavy Slovenskej republiky. Pokiaľ sa jedná o smernice, táto záväznosť sa prejavuje najmä povinnosťou zákonodarcu smernicu v určenej lehote vykonať, prípadne i povinnosťou orgánov aplikácie práva priznať smernici priamy alebo nepriamy účinok. Podľa zmluvy o ES sú smernice záväzné pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa nimi má dosiahnuť. Systém založený citovanou smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ je voči dodávateľovi v slabšom postavení tak pokiaľ ide o jeho kúpnu silu, ako ja pokiaľ ide o jeho úroveň poznania. Uvedená skutočnosť vedie spotrebiteľa k prijatiu podmienok, ktoré sú vopred pripravené dodávateľom bez možnosti ovplyvniť ich obsah. Z verejného záujmu na ochrane spotrebiteľa pred nekalými zmluvnými podmienkami judikatúra Súdneho dvora odvodila povinnosť vnútroštátneho súdu chrániť spotrebiteľov ex offo (napr. čl. 51 rozsudku Súdneho dvora EU C-40/08 ASTURCOM, v ktorom Súdny dvor judikoval, že článok 6 smernice treba považovať za kogentné ustanovenie).
Zo znenia ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že výpočet zmlúv, ktoré sú zmluvami spotrebiteľskými je taxatívny. V prípade spotrebiteľských zmlúv však nie je jediným vnútroštátnym prameňom práva Občiansky zákonník. Zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinný v čase uzatvorenia zmluvy o úvere (toho času nahradený zákonom č. 250/2007 Z. z.) v ust. § 23a zadefinoval spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Naviac, predmetný zákon v ustanovení § 23a ods. 2 určuje Občiansky zákonník za subsidiárny prameň práva pre všetky spotrebiteľské zmluvy. Na základe vyššie uvedeného tak možno konštatovať, že pre posúdenie, či sa v danom prípade jedná o spotrebiteľskú zmluvu, nie je určujúci iba taxatívny výpočet zmlúv v ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale aj vymedzenie spotrebiteľských zmlúv v ust. § 23a ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa. Len takýto výklad je v súlade s cieľom, ktorý sa má dosiahnuť smernicou a s judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej môže súd členského štátu prostredníctvom eurokonformnej interpretácie (výklad vnútroštátneho práva v súlade s ustanovením a cieľmi smernice) interpretovať a aplikovať normy vnútroštátneho spotrebiteľského práva tak, aby sa ochrana spotrebiteľa maximálne priblížila účelu, rozsahu a kvalite ochrany, ktorú priznáva v danom prípade smernica. Smernicu je tak nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Naviac, právny poriadok Slovenskej republiky obsahuje aj špeciálnu úpravu spotrebiteľského úveru, ktorou bol v čase uzatvorenia zmluvy o úvere zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch), ktorý definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Na posúdenie skutočnosti, či sa v tom ktorom prípade jedná o spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, ale skutočnosť, že sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Podľa ust. § 3 zákona o spotrebiteľskom úvere je veriteľom každá fyzická alebo právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú upravené v ust. § 4 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Jednou zo základných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je aj dojednanie ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len „RPMN“), ktorá je vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru. Zohľadňuje úroky a poplatky spojené s poskytnutím úveru a časové obdobie ich splácania. Zákon o spotrebiteľských úveroch spája absenciu RPMN s negatívnym dôsledkom pre veriteľa, a to tým, že úver poskytnutý na základe takej zmluvy je bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch).
Súd pri posúdení právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným ako spotrebiteľského vzťahu, vychádzal z obsahu zmluvy o úvere, z ktorej vyplýva, že oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti dočasne poskytol povinnému peňažné prostriedky vo forme úveru. Výpisom z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I súd zistil, že predmetom činnosti oprávneného je okrem iného
aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a tak nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Súčasťou predmetnej zmluvy o úvere sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru , ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené vopred pre neznámy počet potenciálnych spotrebiteľov. S poukazom citované ustanovenia nemá na posúdenie právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným význam skutočnosť, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka, resp. že došlo k voľbe práva medzi účastníkmi. Normy spotrebiteľského práva sú vo vzťahu k Obchodnému zákonníku špeciálnymi ustanoveniami, preto sa na daný vzťah uplatní právna zásada použitia špeciálnej právnej úpravy pred všeobecnou (lex specialis derogat lex generalis). Na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú spotrebiteľské právne normy, a preto sa za každých okolností musia použiť ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech, bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá. Na základe uvedeného tak súd po preskúmaní zmluvy dospel k názoru, že z obsahu zmluvy a postavenia účastníkov zmluvy jednoznačne vyplýva, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu.
Exekučný súd môže v súlade s ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní exekúciu zastaviť aj bez návrhu, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Súd tak v rámci exekúcie môže kontrolovať zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Preskúmaním rozhodnutia rozhodcovského súdu, mal súd preukázané, že rozhodcovský súd len formálne potvrdil právo oprávneného uvedené v zmluve o úvere, pričom vôbec nepreskúmal, či sa medzi účastníkmi zmluvy nejedná o spotrebiteľský právny vzťah.
Za plnenie právom nedovolené sa považuje také plnenie, ktoré je výslovne zakázané alebo sa svojim obsahom alebo účelom prieči zákonnému zákazu. V danom prípade rozhodcovský súd priznal zákonom nedovolené plnenie. Preskúmaním zmluvy o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd zistil, že zmluvné dojednania medzi účastníkmi obsahujú niekoľko neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré sú absolútne neplatné. Neprijateľnými podmienkami sa chápu akékoľvek ustanovenia v spotrebiteľských zmluvách, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa za predpokladu, že sa nejedná o individuálne dojednané zmluvné ustanovenia. Pojmovým znakom individuálne dojednaných zmluvných ustanovení je to, že spotrebiteľ má možnosť ovplyvniť ich obsah, čo v konkrétnom prípade urobiť nemohol. V predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje údaj o RPMN, ktorá patrí medzi základné informácie, ktoré je veriteľ povinný poskytnúť spotrebiteľovi už pri ponuke spotrebiteľského úveru. Neuvedením RPMN tak veriteľ spôsobil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach, nakoľko spotrebiteľa uviedol do omylu v podstatnej okolnosti. Účelom RPMN je určenie skutočnej ceny úveru, čím má byť spotrebiteľovi umožnené porovnávať ponuky rôznych poskytovateľov úverov s cieľom vybrať si najvýhodnejší úver podľa svojich potrieb. Neuvedenie RPMN má podľa názoru súdu za následok nezrozumiteľnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nakoľko spotrebiteľ, ktorý je v slabšom postavení aj čo do právneho povedomia, nemá v takom prípade reálnu predstavu o celkovej výške nákladov poskytnutého úveru. V predmetnej veci treba naviac konštatovať, že neuvedením RPMN bola zakrytá nekalá zmluvná podmienka v podobe neprimeranej odplaty za poskytnutie úveru. Povinný sa zaviazal, že za poskytnutý úver vo výške 9 000,- Sk zaplatí poplatok vo výške 8 520,- Sk, čo predstavuje 94,67 % hodnoty poskytnutého úveru. Takáto odplata niekoľkonásobne prevyšuje odplaty, za ktoré poskytujú úvery banky a v právnom štáte, ktorý rešpektuje, implementuje a aplikuje spotrebiteľské právo Európskej únie nemôže byť pochýb o tom, že takto vysoko dojednaný poplatok za poskytnutie úveru nemôže byť v žiadnom prípade považovaný za primeraný, alebo čo i len približujúci sa primeranosti odplaty.
Absenciu RPMN zákon o spotrebiteľských úveroch nesankcionuje neplatnosťou, ale zároveň však poskytuje spotrebiteľovi zvýšenú ochranu v tom smere, že takto dojednaný spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Rozhodcovský súd túto skutočnosť nezohľadnil a formálne priznal oprávnenému právo na zaplatenie nesplateného úveru a poplatku za jeho poskytnutie vo výške 16 060,- Sk (výška poskytnutého úveru s poplatkom za poskytnutie predstavuje sumu 17 520,- Sk) s príslušenstvom, pričom z výroku ani z odôvodnenia nevyplýva, ktorá časť plnenia pripadá na nesplatený úver a ktorá na poplatok. V prípade ak zmluva údaj o RPMN neobsahovala, rozhodcovský súd nemohol zaviazať povinnú aj na zaplatenie poplatku za poskytnutie úveru.
Súd oprávneného v tomto konaní nevyzýval na predloženie listinných účtovných dôkazov, z ktorých by bolo možné zistiť, ktorá časť čiastočných úhrad povinného bola zúčtovaná na poskytnutý úver a ktorá na poplatok za poskytnutie úveru. Dôvodom bola skutočnosť, že exekučný titul doposiaľ nenadobudol vykonateľnosť ako aj to, že v množstve iných konaní vedených na tunajšom súde, oprávnený na obdobné výzvy reagoval nasledovne:
„ Pohľadávka z poskytnutého úveru v účtovníctve vzniká na strane majetku ako súčet:
1. poskytnutých peňažných prostriedkov (peňažné prostriedky odovzdané v hotovosti) a 2. poplatku za poskytnutie úveru (tento sa stáva zdaniteľným výnosom spoločnosti a teda je následne zdanený daňou z príjmov a daň je následne so štátom vysporiadaná)
Obe súčasti sa stávajú účtovne jednou neoddeliteľnou pohľadávkou, pričom inkasá pohľadávky sú pripisované ako zníženie celkovej jednej pohľadávky voči klientovi. Nemožno teda zodpovedajúc požiadavke odpovedať na akú časť pohľadávky je inkasovaná platba prijatá, nakoľko to ekonomicky nie je možné, keďže pohľadávka je v tomto prípade tvorená ako celok.“
V iných podaniach oprávnený súdu oznámil, že nevidí dôvod (opodstatnenosť) preukázania požadovaných listín. Čiastočnú úhradu od povinných oprávnený započítal na istinu, ktorú tvorí súčet poskytnutého úveru a príslušného poplatku za poskytnutie.
Súd v exekučnom konaní nevyhlasuje jednotlivé podmienky za neprijateľné, môže však exekúciu zastaviť v časti vymáhania pohľadávky plynúcej z tejto podmienky. V predmetnej veci rozhodcovský súd priznal oprávnenému aj nárok na poplatok za poskytnutie úveru, ktorý je vzhľadom k svojej výške neprijateľnou podmienkou, a preto absolútne neplatnou. Rozhodcovský súd vôbec neskúmal to, či medzi účastníkmi nejde o spotrebiteľský vzťah a opomenutím tejto skutočnosti tak vydal rozhodnutie, ktoré je v rozpore s normami spotrebiteľského práva. Z exekučného titulu nie je zároveň možné zistiť aká časť priznanej istiny pripadá na nesplatený úver a aká časť na poplatok za jeho poskytnutie.
Podľa § 53b Občianskeho zákonníka, ak je predmetnom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi za odplatu, sankcie za omeškanie s plnením záväzku spotrebiteľa spolu nesmú byť vyššie, ako ustanoví vykonávací predpis.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškania s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z. v znení platnom do 31. 12. 2008, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho poriadku, výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Preskúmaním exekučného titulu súd zároveň dospel k názoru, že rozhodcovský súd v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa neaplikoval priaznivejšie ustanovenia Občianskeho zákonníka a na základe uvedeného priznal 0,25 % denný úrok z omeškania, čo predstavuje 91,25 % ročný úrok z omeškania. Zákon o spotrebiteľských úveroch neupravuje výšku úrokov z omeškania. Zmluvné strany si voľbou práva dojednali, že ich vzťahy sa budú riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka, ktorý v čase uzatvorenia zmluvy výšku úrokov z omeškania neobmedzoval. Nakoľko však ide o spotrebiteľský právny vzťah, na daný prípad bolo treba aplikovať úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku, ktorá je pre spotrebiteľa výhodnejšia. Právna úprava spotrebiteľského práva vychádza z niekoľkých zásad, medzi ktoré patrí aj to, že zmluvné podmienky upravené medzi veriteľom a spotrebiteľom sa nemôžu odchýliť od ustanovení Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Na základe uvedeného sa tak spotrebiteľ nemohol vzdať výhodnejšej úpravy v Občianskom zákonníku. Preto ak rozhodcovský súd priznal oprávnenému zmluvne dojednaný úrok z omeškania vo výške 91,25 % ročne, svojím rozhodnutím zaviazal povinného na plnenie právom nedovolené. Priznané úroky z omeškania niekoľko násobne
prevyšujú úroky, na aké by oprávnenému vznikol nárok pri aplikácii úpravy v Občianskom zákonníku v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z.
Slovenský právny poriadok v súlade so smernicou a judikatúru Súdneho dvora EU v niektorých prípadoch priamo ukladá súdu, aby aj bez návrhu zastavil exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku. Súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k názoru, že predmetná exekúcia sa vykonáva na základe rozhodnutia, ktoré doposiaľ nenadobudlo vykonateľnosť a ktoré zároveň priznáva zákonom nedovolené plnenie. Rozhodcovský súd vôbec neskúmal to, či medzi účastníkmi nejde o spotrebiteľský vzťah a opomenutím tejto skutočnosti tak vydal rozhodnutie, ktoré je v rozpore s normami spotrebiteľského práva. Z exekučného titulu nie je zároveň možné zistiť aká časť priznanej istiny pripadá na nesplatený úver a aká časť na poplatok za jeho poskytnutie. Pri absencií RPMN je predmetný úver bez poplatkov. V takom prípade je časť priznaného plnenia obsiahnutá v rozsudku rozhodcovského súdu, plnením právom nedovoleným. Rozhodcovský súd zároveň priznal úrok z omeškania vo výške odporujúcej ust. § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z..
Pokiaľ sa jedná o ostatné nároky plynúce z exekučného titulu predstavujúce trovy právneho zastúpenia, súd zastavil exekúciu aj v tejto časti, nakoľko výška trov sa odvíja od uplatneného nároku v základnom konaní. Priznaný nárok pritom v sebe kumuluje právom dovolené plnenie a zároveň aj nedovolené plnenie, pričom oddeliť ich nie je možné. Oprávnený sa sám zavinil tento stav, nakoľko si uplatnil nárok, ktorý je v rozpore s právnymi predpismi a príliš formalistickým prístupom ním zvoleného rozhodcovského súdu mu bol tento nárok priznaný.
Na základe vyššie uvedených dvoch dôvodov súd exekúciu zastavil v plnom rozsahu. Nakoľko sa konanie končí, súd zároveň zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora.
Súdna exekútorka si na výzvu súdu uplatnila trovy exekúcie vo výške 631,51 Eur.
Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, 17bb) zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.
Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
Trovy exekúcie znáša spravidla povinný. Pokiaľ sa však exekúcia zastaví z dôvodu zavinenia oprávneného, znáša tieto trovy oprávnený. Konanie, z ktorého vzišiel exekučný titul sa viedlo na rozhodcovskom súde, ktorý jednostranne určil oprávnený, pričom súdu je z jeho úradnej činnosti známe, že oprávnený sa domáha svojich práv zo zmlúv o úvere výlučne na tom istom rozhodcovskom súde. Oprávnený sa na ním zvolenom rozhodcovskom súde domáhal sčasti nedôvodného plnenia, ktoré nie je možné z exekučného titulu oddeliť od plnenia dovoleného. Postupom oprávneného, spočívajúcom v tom, že sa domáhal nárokov, ktoré sú v rozpore so spotrebiteľským právom a zároveň aj nárokov v rozpore s dobrými mravmi, došlo k zastaveniu exekúcie. Oprávnený, ako dodávateľ a prakticky jediný tvorca podmienok uzavretia zmluvy o úvere, svojim konaním s prvkami nedostatočnej odbornej starostlivosti zapríčinil, že bol vydaný exekučný titul, ktorý priznáva plnenie právom nedovolené a odporujúce dobrým mravom, preto mu súd v súlade s citovaným ustanovením uložil povinnosť zaplatiť súdnej exekútorke priznané trovy exekúcie. Nedostatok odbornej starostlivosti spočíva v tom, že oprávnený pri tvorbe predtlačeného vzoru zmluvy o úvere a všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru opomenul zohľadniť platné spotrebiteľské právne normy. Vo svetle vyššie uvedených skutočností preto súd rozhodol v súlade s ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a povinnosťou platiť trovy exekúcie zaťažil oprávneného.
Predmetné exekučné konanie začalo dňa 21. 02. 2007, preto podľa § 27a vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov patrí súdnej exekútorke odmena a náhrady podľa vyhlášky v znení platnom do 30. 04. 2008 (ďalej len „vyhláška“).
Preskúmaním exekútorského spisu a po zohľadnení úkonov, ktoré súdna exekútorka vykonala, jej súd podľa § 14 ods. 1 písm. a) a ods. 2 vyhlášky priznal odmenu za tri začaté hodiny účelne vynaložené na exekúciu vo výške po 6,64 Eur. Pre priznanie odmeny podľa spomínaného ustanovenia je rozhodujúci čas potrebný na jednotlivé úkony a nie počet úkonov. Exekútorke patrí odmena za zrušenie príkazov na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke zo dňa 03. 04. 2007 v trvaní 10 minút, za vypracovanie opatrenia o pribratí súdneho znalca do exekučného konania zo dňa 07. 06. 2007 v trvaní dvadsiatich minút, za vypracovanie žiadosti o poskytnutie súčinnosti Správe katastra Liptovský Mikuláš zo dňa 04. 09. 2007 v trvaní desiatich minút, za vypracovanie prípisu súdnemu znalcovi zo dňa 13. 09. 2007 v trvaní desiatich minút, za vypracovanie Upovedomenia o čase a mieste oceňovania nehnuteľností zo dňa 01. 10. 2007 v trvaní dvadsiatich minút, za vypracovanie žiadosti o poskytnutie súčinnosti Obecnému úradu Partizánska Ľupča zo dňa 13. 03. 2009 v trvaní desiatich minút, za vypracovanie oznamu o predaji rodinného domu v trvaní desiatich minút, za vypracovanie Upovedomenia o čase a mieste oceňovania nehnuteľností zo dňa 20. 03. 2009 v trvaní dvadsiatich minút, za vypracovanie výzvy povinnému na úhradu splátok zo dňa 27. 04. 2009 v trvaní desiatich minút, za podanie podnetu na odklad exekúcie a vypracovanie špecifikácie trov v trvaní štyridsiatich minút, spolu vo výške 19,92 Eur.
Pri rozhodovaní o trovách exekúcie súd zohľadňuje aj dĺžku časového trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti uvedenú v špecifikácii trov exekúcie, nakoľko súdnou exekútorkou uvedené časové rozpätie má podstatný vplyv na výšku tzv. hodinovej odmeny, ktorú upravovala vyhláška v znení platnom do 30. 04. 2008. V súlade so zásadou primeranosti trov exekúcie súd určil časové trvanie jednotlivých úkonov, pričom zohľadnil obsah, rozsah a náročnosť vykonania týchto úkonov. Súd totiž nepovažuje za pravdepodobné, že by exekútorskému úradu objektívne trvalo vypracovanie, resp. vykonanie niektorých úkonov po 40 alebo 50 minút, tak ako je to uvedené v špecifikácii trov. Na základe uvedeného súd preto určil čas trvania jednotlivých úkonov tak, aby odmena za ich vykonanie bola vzhľadom na ich obsah, rozsah a časovú náročnosť primeraná.
Súdnej exekútorke patrí náhrada trov, ktoré jej vznikli pri vykonávaní exekúcie do času, kedy sa rozhoduje o zastavení a trovách exekúcie. Preto jej súd nepriznal odmenu za úkony, z ktorých je zrejmé, že sa týkajú budúcnosti a navyše sú aj administratívnymi prácami v zmysle ust. § 25 vyhlášky, a to za vrátenie poverenia na vykonanie exekúcie a zaslanie faktúry. Uvedené úkony majú administratívny charakter a ak priamo nesúvisia ani nesmerujú k vymoženiu pohľadávky, nemožno ich považovať za exekučné úkony účelne vynaložené na exekúciu.
Po zohľadnení úkonov, ktoré súdna exekútorka vykonala, jej súd podľa § 15 vyhlášky, priznal paušálnu sumu odmeny vo výške 3,32 Eur za získanie poverenia na vykonanie exekúcie, za doručenie upovedomenia o začatí exekúcie oprávnenému, za doručenie príkazu na zriadenie exekučného záložného práva, za doručenie príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, za doručenie exekučného príkazu, (doručované súdnou exekútorkou ani prostredníctvom pošty ), za zisťovanie platiteľa mzdy povinného 7 x (žiadosť o súčinnosť Sociálnej poisťovni zo dňa 27. 03. 2007, zo dňa 29. 10. 2007, zo dňa 02. 05. 2008, zo dňa 16. 09. 2008, zo dňa 14. 10. 2008, zo dňa 14. 1. 2009 a zo dňa 07. 06. 2012), za každé ďalšie zisťovanie majetku povinného (žiadosť o súčinnosť Okresnému riaditeľstvu PZ Liptovský Mikuláš zo dňa 27. 03. 2007), spolu vo výške 43,16 Eur.
Súd nepriznal súdnej exekútorke paušálnu náhradu za úkon označený ako doručenie upovedomenia o spôsobe vykonania exekúcie Správe katastra Liptovský Mikuláš, nakoľko z doručenky nachádzajúcej sa v exekútorskom spise vyplýva, že upovedomenie bolo doručované prostredníctvom pošty a nie súdnou exekútorkou. Ak súdna exekútorka na doručovanie využije služby iného subjektu (pošta), potom jej v prípade, ak si ju uplatní patrí len náhrada hotového výdavku - poštovného, a nie paušálna náhrada podľa § 15 vyhlášky. Priznaním odmeny za doručenie, ktoré nevykonal súdny exekútor, by bola porušená zásada priznávania odmeny len za úkony, ktoré boli reálne vykonané súdnym exekútorom, resp. zamestnancami jeho úradu, pri vykonávaní exekučnej činnosti. Naviac, podanie zásielky na poštovú prepravu rozhodne nemožno považovať za exekučnú činnosť v právnom zmysle slova. Na doručenie exekútorských listín prostredníctvom pošty sa totiž nevyžaduje, aby bola tá ktorá osoba štátom určená
a splnomocnená na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (§ 2 ods. 1 Exekučného poriadku)
Súdnej exekútorke nepatrí ani odmena za doručenie príkazu na začatie exekúcie zo dňa 27. 03. 2007, za doručenie príkazu na začatie exekúcie zo dňa 21. 09. 2009 a exekučného príkazu desiatim bankám, nakoľko v predloženom exekútorskom spise nie je toto doručovanie žiadnym spôsobom preukázané. Rovnako súdna exekútorka nepreukázala, že by zisťovala iný majetok povinného prostredníctvom lustrácie živnostenského registra a prostredníctvom lustrácie nehnuteľností vo vlastníctve povinného.
V súlade s § 6 vyhlášky súd priznal súdnej exekútorke aj odmenu za zriadenie exekučného záložného práva na piatich nehnuteľnostiach zapísaných Katastrálnym úradom v Žiline, Správou katastra Liptovský Mikuláš na LV č. 132, pre katastrálne územie Partizánska Ľupča, vo výške 165,95 Eur.
Súdnej exekútorke bola v súlade s ustanovením § 22 vyhlášky popri odmene za exekučnú činnosť priznaná aj náhrada hotových výdavkov predstavujúcich poštovné vo výške 66,77 Eur, cestovné náhrady vo výške 41,07 Eur, náhradu za stratu času 6,65 Eur a ostatné hotové výdavky (kancelársky materiál, telekomunikačné výdavky) vo výške 12,12 Eur, spolu 126,61 Eur. Pokiaľ ide o náhradu hotových výdavkov predstavujúcich kancelárske náklady, súd nepovažuje za spravodlivé vyžadovať od súdnej exekútorky preukázanie každej jednej položky a s poukazom na obsah a rozsah exekútorského spisu priznal exekútorke ňou uplatňovanú náhradu za kancelársky materiál. Súdnej exekútorke však nič nebránilo preukázať spotrebu použitého motorového vozidla na služobnej ceste konanej dňa 20. 04. 2009. Súd jej preto za túto cestu priznal len základnú náhradu za 224,40 km prejdených na trase Považská Bystrica - Partizánska Ľupča a späť vo výške 41,07 Eur a náhradu za stratu času vo výške 6,65 Eur.
Súdna exekútorka je platiteľkou dane z pridanej hodnoty, preto súd v súlade s § 196 Exekučného poriadku zvýšil priznanú odmenu a náhrady v celkovej výške 355,64 Eur o 20 % DPH, t. j. o sumu 71,13 Eur.
Celkom súd priznal súdnej exekútorke náhradu vzniknutých trov vo výške 426,77 Eur. Tieto trovy je povinný zaplatiť súdnej exekútorke JUDr. Márii Krasňanovej oprávnený.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súd, proti rozhodnutiu ktorého smeruje, písomne v troch vyhotoveniach.
Podľa § 205 ods. 1 O. s. p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, dátum, podpis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O. s. p., odvolanie proti rozsudku, alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 O. s. p., rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolania.
Podľa § 374 ods. 4 O. s. p., proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.