Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23Co/123/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: Mgr. Matúš Staríček a sudkýň: JUDr. Ľubica Bundzelová a JUDr. Janka Benkovičová, v spore žalobkyne: A. B. C. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. F. XX, zastúpená advokátom: Mgr. René Nguyen, so sídlom Moyzesova 471/1, Partizánske, proti žalovanému: G. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXX, zastúpený advokátkou: Mgr. Elena Szabóová, so sídlom Hlavné námestie 7, Nové Zámky, o zaplatenie 10.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. -107 zo dňa 10.05.2022, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 10.000 eur spolu s úrokom vo výške 5 % ročne zo sumy 10.000 eur od 23.12.2018 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a výrokom II. rozhodol o trovách konania tak, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne čl. 5, 6 ods. 1, 8 a 17, , a až 3 (ďalej len „“), , , a nariadenia vlády č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia .

2. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že predmetom sporu je nárok žalobkyne na vrátenie pôžičky vo výške 10.000 eur poskytnutej žalobkyňou žalovanému dňa 28.12.2015. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobkyňa uzatvorila so žalovaným ústnu zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalobkyňa poskytla žalovanému dňa 28.12.2015 sumu 10.000 eur bezhotovostným prevodom z jej účtu na účet žalovaného. Uvedené mal súd preukázané z výsluchu žalobkyne a z detailu pohybu na účte žalobkyne, podľa ktorého žalobkyňa dňa 28.12.2015 previedla uvedenú sumu na účet žalovaného a do poznámky pre príjemcu uviedla, že sa jedná o pôžičku pre G.. Dátum splatnosti si zmluvné strany nedohodli. Žalobkyňa vyzvala písomnou výzvou zo dňa 14.12.2018 žalovaného na vrátenie viacerých pôžičiek, okrem iného aj na vrátenie sumy 10.000 eur poskytnutej žalovanému dňa 28.12.2015, a to najneskôr do 22.12.2018.

3. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu a v duplike tvrdil, že vrátil pôžičku žalobkyni v hotovosti do vlastných rúk v prítomnosti svedkov v lehote nepresahujúcej jeden mesiac, preto nárok žalobkyne uplatnený žalobou zanikol splnením. Neuviedol však dátum vrátenia pôžičky, ani neoznačil mená svedkov. Na preukázanie svojho tvrdenia navrhol vykonať dokazovanie bankovými výpismi z účtu

žalobkyne za obdobie od 1.1.2009 do 26.4.2017. Žalobkyňa nesúhlasila s týmto návrhom na vykonanie dokazovania jednak z dôvodu, že nie je zrejmé, čo chcel výpismi z jej účtu za tak rozsiahle obdobie preukázať, keď tvrdil, že splatnosť pôžičky nepresiahla jeden mesiac, a zároveň by sa nepreukázalo jeho tvrdenie, že pôžička bola vrátená v hotovosti. Žalobkyňa doplnila, že tieto výpisy z účtu žalobkyne žiadal žalovaný zabezpečiť aj v trestnom konaní, ktoré začalo na jeho oznámenie na žalobkyňu pre trestný čin krádeže, ale vyšetrovateľ uvedené odmietol. Informácie z výpisu z účtu žalobkyne sú predmetom bankového tajomstva.

4. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie vyžiadaním bankových výpisov z účtu žalobkyne za obdobie od 1.1.2009 do 26.4.2017 z dôvodu, že týmito dôkazmi by evidentne neboli preukázané skutkové tvrdenia žalovaného ohľadne vrátenia pôžičky v hotovosti v lehote do jedného mesiaca od jej poskytnutia (že pôžička z 28.12.2015 bola krátkodobá a bola vrátená do mesiaca, t.j. do 28.1.2016 v hotovosti). Súd prvej inštancie mal za to, že žalovaný týmto zrejme sledoval iný cieľ, keď s totožnou žiadosťou na zabezpečenie výpisov z účtu žalobkyne neuspel v trestnom konaní, preto je dôvodné sa domnievať, že žalovaný sa snaží zneužiť toto konanie na získanie informácií, ktoré podliehajú bankovému tajomstvu.

5. Žalovaný na pojednávaní dňa 10.5.2022 po výsluchu žalobkyne a žalovaného podstatne zmenil rozhodujúce skutočnosti tvrdené v odpore zo dňa 31.1.2019 a v duplike zo dňa 27.8.2019 a poprel, že peňažné prostriedky mu boli poskytnuté titulom pôžičky a uviedol, že boli časovým vykrytím nákladov na domácnosť a deti medzi stranami, ktoré viedli spoločnú domácnosť. Žalovaný ďalej zmenil aj skutkové tvrdenia o spôsobe vrátenia peňazí a uviedol, že peniaze vrátil žalobkyni buď prevodom na účet žalobkyne alebo vkladom na jej účet s tým, že žalovaný si nepamätá na okolnosti transakcie a nedisponuje dokladmi o vkladoch na účet žalobkyne.

6. Súd prvej inštancie poukázal na to, že základnú procesnú povinnosť strán sporu predstavuje povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, teda substancovať všetky podstatné a rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku, ktorá povinnosť je zakotvená v a v . Znamená to, že strana sporu nesmie zamlčať skutkové tvrdenia, o ktorých vie. Strany sporu sú povinné vykonať túto povinnosť v súlade s princípom hospodárnosti ( ) a ich procesné úkony nesmú viesť k prieťahom v konaní ( ). Sankciou za včasné nesplnenie uvedenej povinnosti je postup súdu v zmysle a a následne možná prehra sporu. Sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie konania. Znamená to, že strany sporu nie sú oprávnené vykonávať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu konania, ale iba v určitom štádiu konania. Z normatívneho hľadiska má koncentrácia konania za následok osobitné procesnoprávne sankcie za to, že strana sporu porušila procesnú povinnosť riadneho vedenia sporu. Napr. nie je želateľné, aby strana sporu predkladala skutkové tvrdenia alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenia účelu už nariadeného pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania. Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov až na pojednávaní, nie je včasné. (Števček, M. a kol. . Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s. 577-578).

7. Žalovaný v odpore a duplike nepopieral, že peniaze mu žalobkyňa poskytla titulom pôžičky a tvrdil, že peniaze žalobkyni vrátil v hotovosti v lehote do jedného mesiaca v prítomnosti svedkov a nárok žalobkyne uplatnený žalobou zanikol splnením. Žalobkyňa vo vyjadrení k duplike poprela, že by jej žalovaný pôžičku vrátil a uviedla, že časť ostatných pôžičiek jej vrátil vkladom na jej účet. Žalovaný sa aj napriek výzve súdu a poučeniu o koncentrácii konania k vyjadreniu žalobkyne nevyjadril a ani žiadne ďalšie písomné vyjadrenia súdu nezaslal. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný bol dvakrát poučený o sudcovskej koncentrácii konania, a to prvýkrát dňa 2.7.2019, kedy mu súd zaslal repliku žalobkyne, vyzval ho na vyjadrenie sa k nej a na uvedenie ďalších skutočností a označenie ďalších dôkazov na svoju obranu s poučením, že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadať, pričom výzva obsahovala citácie ustanovenia od. 4, a a . Žalovaný výzvu prevzal dňa 11.7.2019. Druhú obdobnú výzvu s poučením o sudcovskej koncentrácii konania súd zaslal žalovanému dňa 31.1.2020, žalovaný ju prevzal 7.2.2020. Od uvedenej doby mal žalovaný dostatočný časový priestor na uplatnenie rozhodujúcich skutkových tvrdení, prípadne na ich zmenu, preto ich uvedenie, resp. zmena až na pojednávaní dňa 10.5.2022 bola porušením jeho procesných povinností upravených v a . Podľa strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, ktorú

povinnosť si žalovaný v odpore zo dňa 31.1.2019 a ani v duplike zo dňa 26.8.2019 nesplnil, keď v nich zrejme uviedol nepravdivé tvrdenia. Ak potom pravdivé skutkové tvrdenia uviedol až na pojednávaní dňa 10.5.2022, nesplnil uvedenú povinnosť v zmysle včas, čo je zároveň v rozpore s princípom hospodárnosti vyplývajúcim z . Skutkové tvrdenia sú zároveň v zmysle i prostriedkami procesného útoku a procesnej obrany a strany sporu v zmysle sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas. Skutkové tvrdenia ako prostriedky procesného útoku a procesnej obrany podliehajú zákonnej ale aj sudcovskej koncentrácii konania ( a ). Skutkové tvrdenia ako prostriedky procesného útoku a procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.

8. Žalovaným tvrdené zmenené skutočnosti, že peňažné prostriedky mu neboli poskytnuté titulom pôžičky, ale že boli časovým vykrytím nákladov na domácnosť a deti medzi stranami a že peniaze vrátil žalobkyni buď prevodom na účet žalobkyne alebo vkladom na jej účet, mu pritom logicky museli byť známe už v čase podania odporu a dupliky a ich neuvedenie v odpore a duplike žalovaný súdu vierohodne nezdôvodnil. Za osobitné dôvody pritom nie je možné považovať to, že žalovaný si na okolnosti tejto transakcie nepamätá, ani to, že žalovaný má inú predstavu o tom, čo to vlastne pôžička je, lebo nemá právnické vzdelanie. Súd prvej inštancie neuveril žalovanému, ktorý pri svojom výsluchu tvrdil, že on pôžičku chápe ako písomnú zmluvu, na ktorej podpisy musia byť overené notárom a musí byť zabezpečená nehnuteľnosťou. Pôžička je jednoduchý právny úkon, na ktorý zákon nikdy nevyžadoval písomnú formu ani overený podpis a už vôbec nie založenie nehnuteľnosti. Podstatou pôžičky je požičanie veci a jej vrátenie, na pochopenie čoho je potrebné základné vzdelanie, nie je potrebné ani vyššie právne povedomie a už vôbec nie právnické vzdelanie. Žalovaný sa pri výsluchu prezentoval ako podnikateľ, ktorý finančne zabezpečoval rodinu, a teda sa musel stretávať s rôznymi právnymi úkonmi a aj so zložitejšími ako je pôžička. Súd prvej inštancie vyhodnotil výpoveď žalovaného ako nedôveryhodnú, viaceré jeho odpovede si vzájomne odporovali a zároveň pri opise toho, ako on chápe pôžičku, sa snažil navodiť dojem podpriemerne inteligentného človeka, čomu súd prvej inštancie neuveril.

9. K zmeneným skutkovým tvrdeniam súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný síce začal na pojednávaní popierať pôžičky, ale pri svojom výsluchu uviedol, že keby to žalobkyni nevrátil, tak ďalšie pôžičky mu neposkytne a že všetky pôžičky jej vrátil pred odchodom z domácnosti. V konaní bolo nesporné, že strany sporu boli v čase poskytnutia pôžičky partnermi a viedli spoločnú domácnosť, čo ale nevylučuje poskytovanie pôžičiek medzi nimi, nakoľko neboli manželmi a nemali medzi sebou bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Navyše vzhľadom na výšku poskytnutej sumy 10.000 eur súd prvej inštancie neuveril tvrdeniu žalovaného, že išlo o vykrytie nákladov na domácnosť a deti, zvlášť keď v rámci ďalšej odpovede pripustil, že to mohlo byť aj na firemné veci. Žalovaný pri výsluchu na pojednávaní na tri otázky, či si pamätá, akým spôsobom bola splatená žalovaná suma, uviedol, že presne si to nepamätá, ale bolo to buď prevodom na účet alebo jej to dal v hotovosti. Žalovaný trikrát uviedol takúto odpoveď. Až následne na otázku svojej právnej zástupkyne, či sa mohlo stať, že to vložil aj priamym vkladom na účet žalobkyne, žalovaný uviedol, že áno, mohlo sa to stať. Uvedenú otázku súd prvej inštancie vyhodnotil ako sugestívnu, v ktorej ho právna zástupkyňa naviedla na požadovanú odpoveď, keďže žalovaný predtým trikrát na otázku spôsobu splatenia pôžičky odpovedal inak.

10. Žalovaný žiadnym spôsobom nezdôvodnil, aké vážne dôvody mu bránili urobiť zmenu skutkových tvrdení skôr, resp. prečo pravdivé skutkové tvrdenia neuviedol už v odpore a duplike, keďže už v tom čase mu boli známe a zároveň od 25.2.2020 bol zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Zmenené skutkové tvrdenia mohol žalovaný predložiť už skôr, ak by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Žalovaný ale nepostupoval v súlade so zásadou, že právo patrí bdelým, teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu svojich práv a svoje povinnosti plnia s dostatočnou starostlivosťou a sú predvídaví aj čo do možnosti vzniku problémov s preukazovaním splnenia ich právnych povinností.

11. Právna zástupkyňa žalovaného v záverečnej reči poukázala na to, že žalobkyňa až po dvoch replikách právnej zástupkyne žalovaného poprela tvrdenia, že doklady o hotovostných platbách zobrala zo spoločnej domácnosti a pokiaľ by to nespravila, tak by sa proti takému tvrdeniu ohradila. Uvedená argumentácia je zavádzajúca, nakoľko žalovaný ani v odpore ani v duplike netvrdil, že by mu žalobkyňa čokoľvek ukradla zo spoločnej domácnosti, toto uviedol žalovaný prvýkrát v rámci svojho výsluchu na

pojednávaní a žalobkyňa ihneď po ukončení jeho výsluchu toto tvrdenie poprela a dodala, že toto bolo aj predmetom trestného oznámenia iniciovaného žalovaným, ktoré bolo ale odmietnuté.

12. Vzhľadom na to, že žalovaný zmenené skutkové tvrdenia neuplatnil včas, pričom ich neuplatnenie včas nebolo odôvodnené osobitnými dôvodmi, súd na ne podľa neprihliadol, nakoľko by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania vzhľadom na návrhy žalovaného na doplnenie dokazovania. V nadväznosti na to, že súd prvej inštancie zamietol aj opätovný návrh žalovaného na vykonanie dokazovania vyžiadaním výpisov z účtu žalobkyne vedeného v G. E. I. za obdobie od 28.12.2015 až 28.12.2018. Právna zástupkyňa žalovaného tento návrh odôvodnila tým, že tento návrh na dokazovanie je reakciou na prednes žalobkyne na pojednávaní, ktoré skutkové tvrdenie predtým nezaznelo. Uvedené však nie je pravdou, nakoľko žalobkyňa už v písomnom vyjadrení k duplike uviedla, že ostatné pôžičky jej žalovaný vrátil vkladom na jej účet. Ak je pravdou to, že žalovaný vrátil žalobkyni žalovanú sumu vkladom na jej účet, bol v prvom rade žalovaný povinný uviesť toto skutkové tvrdenie a navrhnúť dôkazy na jeho preukázanie, avšak včas. Návrh na dokazovanie výpismi z účtu žalobkyne, ktorý žalobca navrhol v odpore a v duplike, bol žalovaným uplatnený na preukázanie tvrdení uvedených v odpore a duplike. Ak by aj bolo pravdivé neskoršie tvrdenie žalovaného, že žalovaný vrátil žalobkyni pôžičku bezhotovostným prevodom zo svojho účtu na jej účet, žalovaný mal možnosť obrátiť sa na svoju banku a žiadať výpisy zo svojho účtu, prípadne využiť internetbanking, teda tento dôkaz mohol zabezpečiť sám, a ak pôžičku vrátil vkladom na účet žalobkyne, bol povinný predložiť potvrdenie o vklade v hotovosti a neprenášať toto dôkazné bremeno na žalobkyňu, nakoľko v trestnom konaní nebolo preukázané, že by mu žalobkyňa tieto odklady odcudzila. Keďže súd neprihliadol na zmenu skutkových tvrdení žalovaného, bolo nadbytočné a nehospodárne vykonávať dôkazy na ich preukázanie. Vo vzťahu ku skutkovým tvrdeniam uvedeným v žalobe, odpore, replike, duplike a vyjadrení žalobkyne k duplike mal súd prvej inštancie dostatočne zistený skutkový stav potrebný pre rozhodnutie veci, preto tie návrhy žalovaného na doplnenie dokazovania, ktorými navrhoval dokazovať tvrdenia nesúvisiace s predmetom sporu, zamietol.

13. Pretože žalovaný nepreukázal, že pôžičku vo výške 10.000 eur žalobkyni vrátil, súd žalobe žalobkyne vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 10.000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Pokiaľ ide o požadovaný úrok z omeškania aj v tejto časti považoval súd prvej inštancie žalobu za dôvodnú. Medzi účastníkmi nebol dohodnutý termín splatnosti, žalobkyňa zaslala žalovanému dňa 14.12.2018 výzvu na vrátenie požičaných peňazí, ktorou požiadala o vrátenie požičanej sumy 10.000 eur v zmysle s tým, že lehotu na vrátenie určila do 22.12.2018. Žalovaný výzvu prevzal dňa 19.12.2018, ale do 22.12.2018 svoj záväzok nesplnil, preto sa nasledujúcim dňom žalovaný dostal do omeškania. Žalobkyni tak vznikol nárok na úroky z omeškania od 23.12.2018. Požadovaná výška úroku z omeškania je v súlade s nariadením vlády SR č. , preto súd prvej inštancie žalobe aj v tejto časti vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 10.000 eur od 23.12.2018 do zaplatenia.

14. O náhrade trov konania strán sporu súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia v spojení s a podľa pomeru úspechu a neúspechu tak, že žalobkyňa, ktorá mala v konaní plný úspech, má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný s návrhom, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil právne , a . Žalovaný namietal, že už v odpore a následne vo vyjadrení k reakcii žalobkyne na odpor uviedol, že nárok žalobkyne neuznáva a popiera v plnom rozsahu. Pôžičky poskytnuté žalobkyňou za trvania ich vzťahu boli dohodnuté ako krátkodobé so splatnosťou nepresahujúcou 1 kalendárny mesiac a vždy jej boli vrátené v hotovosti do vlastných rúk v dohodnutej lehote splatnosti v prítomnosti svedkov. Preto nárok žalobkyne uplatnený žalobou zanikol splnením, a to dávno pred podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu. Žalovaný už vo svojich vyjadreniach navrhoval vykonať dôkaz výpisom z účtu žalobkyne. Práve z tohto dôkazu by vyplynulo, že žalobkyňa si vkladala na svoj účet hotovostné vklady, ktoré mali zdroj v hotovostných platbách od žalovaného. Toto tvrdil aj na pojednávaní, keď poprel existenciu záväzku. Vo vzťahu k bankovým výpisom nezmenil svoj návrh a vyjadrenie, že pri tvrdenom a žalobkyňou preukazovanom spôsobe splatenia záväzku vkladom na účet je táto operácia zrejmá práve z výpisu z účtu žalobkyne a nie z účtu žalovaného. Vzhľadom na časový odstup od tvrdeného vzniku záväzku a jeho splatnosti,

žalovaný v čase doručenia platobného rozkazu nedisponoval dokladmi o bankových vkladoch a zároveň, pokiaľ v spornom období žalobkyňa realizovala na svoj účet hotovostné vklady vo výške zodpovedajúcej žalovanému záväzku, je to preukázanie tvrdenia žalovaného, že záväzok bol splatený v hotovosti. Na pojednávaní tiež žalovaný uviedol, že sa nepamätá na detaily transakcie a tým je odôvodnený návrh na doplnenie dokazovania, keďže aj z prednesu žalobkyne vyplynulo, že žalovaný realizoval aj po poskytnutí sumy 10.000 eur bezhotovostné prevody alebo hotovostné vklady na účet žalobkyne. Keďže o hotovostných vkladoch nezostáva stopa na účte vkladateľa, je v tomto smere žalovaný v dôkaznej núdzi, keďže tento dôkaz na ochranu bankového tajomstva nie je schopný si zabezpečiť. Tvrdenie o hotovostných vkladoch na účet žalobkyne je zároveň súhlasným tvrdením oboch strán sporu. Vzhľadom na túto skutočnosť bol upresnený návrh na doplnenie dokazovania tak, že v reakcii na výpovede strán sporu na pojednávaní navrhol, aby súd zabezpečil dôkazný prostriedok, a to dožiadaním G. E. I. na výpis z účtu žalobkyne vo vzťahu k hotovostným vkladom žalovaného na účet žalobkyne za obdobie od 28.12.2015 (tvrdené poskytnutie pôžičky) do 28.12.2018 (podanie návrhu v upomínacom konaní). Súd tento dôkaz vykonať odmietol, napriek tomu, že vyplynul z tvrdenia žalobkyne až na pojednávaní (hotovostné vklady na účet žalobkyne), na ktoré sa žalovaný pre odstup času nepamätal. Žalobkyňa nepoprela tvrdenie žalovaného, že všetky záväzky medzi nimi boli vyrovnané v krátkej časovej dobe, nepresahujúcej jeden mesiac. Zdá sa nelogické, aby sa svojich nárokov domáhala žalobkyňa s odstupom po 1,5 roka po odchode zo spoločnej domácnosti, teda v čase, keď ešte ani nebolo rozhodnuté o výživnom a evidentne nemala prebytok zdrojov. V tom čase žalobkyňa nemala preukázateľný príjem, ktorý by odôvodňoval vyššie vklady na jej účet. V čase poskytnutia pôžičky pravdepodobne študovala alebo už vtedy praxovala u A. J.. Žalobkyňa tiež nepoprela, resp. poprela až v záverečnej reči, že pri svojom odchode zo spoločnej domácnosti zobrala aj doklady, medzi nimi aj bankové doklady – a to tak svoje (z ktorých by bol potvrdený alebo vylúčený hotovostný vklad žalobkyne na svoj účet v inkriminovanom období), ako aj tie, ktoré patrili žalovanému (v prípade hotovostného vkladu na účet žalobkyne).

16. Žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Uviedla, že súd prvej inštancie vo veci úplne zistil skutkový stav, na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. K námietke žalovaného ohľadom nevykonania dokazovania výpisom z účtu žalobkyne, ktorý mal preukázať, že peniaze mal vrátiť ako hotovostný vklad alebo prevod na účet žalobkyne, uviedla, že toto tvrdenie žalovaného je v hrubom rozpore s jeho tvrdením v odpore a v jeho následnom písomnom vyjadrení, keď zhodne uviedol, že peniaze mal vrátiť v hotovosti k rukám žalobkyne a to v prítomnosti svedkov. Žalovaný až na pojednávaní uviedol, že mohol peniaze preposlať na účet žalobkyne alebo priamo vložiť na účet žalobkyne. Ak by tomu tak bolo, nič by nebránilo žalovanému vyžiadať si výpis zo svojho účtu na preukázanie ním uvedeného tvrdenia. Žalovaný však akýmkoľvek dôkazom na preukázanie ním uvedeného tvrdenia nedisponuje, nakoľko k vráteniu pôžičky do dnešného dňa nedošlo. Žalobkyňa poukázala na výpoveď žalovaného, ktorý dokonca popieral na pojednávaní, že by mu žalobkyňa požičala peniaze, miestami sa zamotal do svojich tvrdení, ktoré vyznievali rozporuplne a zmätočne. K tvrdeniu žalovaného, že v čase poskytnutia pôžičky študovala, nemala príjem alebo robila prax, žalobkyňa uviedla, že v roku 2010 ukončila štúdium na vysokej škole, v roku 2011 sa zamestnala ako koncipientka u A. J., u ktorého jej pracovný pomer trval do roku 2012. V roku 2015 s A. J. nemala nič spoločné, pracovala ako koncipientka v advokátskej kancelárii v C., kam dochádzala z domácnosti žalovaného. Žalobkyňa teda od roku 2011 až po skončenie koncipientskej praxe (v roku 2019) mala stály príjem, preto aj v tomto smere žalovaný účelovo zavádza. Žalovaný ako podnikateľ uzavrel rok 2015 so stratou, teda nemal odkiaľ čerpať finančné prostriedky na vrátenie pôžičky. K tvrdeniam žalovaného, že žalobkyňa mala odcudziť v roku 2017 z jeho domácnosti listiny preukazujúce vrátenie pôžičky a peniaze, sa žalobkyňa vyjadrila na pojednávaní, pričom uvedené tvrdenia výslovne poprela. Žalobkyňa uviedla aj to, že predmetom trestného konania iniciovaného žalovaným boli vyššie uvedené tvrdenia žalovaného, pričom žalobkyňa bola vypočutá aj k údajnej krádeži peňazí, účtovníctva žalovaného atď., pričom trestné oznámenie žalovaného bolo odmietnuté. Uvedené skutkové tvrdenia žalovaný nepoprel. Žalovaný mohol a stále má možnosť osloviť svoju banku, aby mu oznámila, aké platby vykonával v rozhodnom období či už vkladom alebo prevodom na účet žalobkyne, avšak žalovaný takýto dôkaz z vlastného rozhodnutia nevykonal. Preniesť na žalobkyňu povinnosť preukázať tvrdenie žalovaného by bolo v rozpore so zásadou rovností zbraní. Žalobkyňa poukázala na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, t.j. „práva patria len bdelým “, teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou.

17. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

18. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 28.12.2018 domáhala uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť jej sumu 10.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 10.000 eur od 23.12.2018 do zaplatenia z titulu pôžičky poskytnutej žalovanému, ktorý jej požičanú sumu nevrátil napriek výzve, aby tak učinil. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý žalobe v plnom rozsahu vyhovel.

19. Podľa , odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

20. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

21. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

22. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúci procesný postup súdu prvej inštancie z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok odvolateľa uvedených v odvolaní a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je opodstatnené a preskúmavaný rozsudok je vecne správny. Odvolací súd v celom rozsahu preberá skutkový stav zistený súdom prvej inštancie, ktorý dospel k správnym skutkovým zisteniam pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre meritórne rozhodnutie, pričom sa vysporiadal s podstatnými argumentmi oboch strán sporu a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne zákonné ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. odvolací súd odkazuje na písomné vyhotovenie napadnutého rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd dopĺňa nasledovné:

23. Podľa zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní.

24. Podľa , strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

25. Podľa , prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmú skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

26. Podľa a , strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu (ods. 1). Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia (ods. 2).

27. Podľa až 3 , strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania (ods. 1). Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany,

ktoré strana nepredložila včas nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu (ods. 2). Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej (ods. 3).

28. V zmysle civilné sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie konania, na ktorú poukázal aj súd prvej inštancie s tým, že strany sporu nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu konania, ale iba v určitom štádiu konania. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha koncentrácii konania, nie je vykonaný včas, nespôsobuje (za zákonom ustanovených podmienok) procesnoprávne účinky. Absencia procesnoprávnych účinkov sa prejaví v tom, že súd na procesný úkon neprihliada. Povinnosť riadneho vedenia sporu je všeobecne vyjadrená v článku 8 tak, že strany sporu sú povinné vykonať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany v súlade s princípom hospodárnosti. Účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Zásada koncentrácie konania sa uplatňuje v dvoch podobách, a to ako koncentrácia vhodná (

- sudcovská koncentrácia konania) a koncentrácia nutná (§ 154 - zákonná koncentrácia konania). Sudcovská koncentrácia konania je v diskrečnej právomoci súdu. Zákonná koncentrácia konania je pre súd a strany sporu obligatórna. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi.

29. Ustanovenie o sudcovskej koncentrácii konania je normatívnym vyjadrením základného princípu zakotveného v článku 5 (súd môže v rozsahu ustanovenom zákonom odmietnuť procesné úkony, ktoré vedú k nedôvodným prieťahom v konaní). Keďže sudcovskú koncentráciu konania uplatňuje príslušný sudca podľa vlastnej úvahy, spadá do jeho kompetencie rozhodnúť, či na prostriedok procesného útoku či obrany, ktorý strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, bude prihliadať (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. z 15.11.2018). Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany tak vyhodnocuje v okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné omeškanie procesného úkonu ospravedlní alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že súd na procesný úkon neprihliadne, a tým mu neprizná procesné účinky. V prípade porušenia povinnosti predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, môže nastúpiť sankcia predpokladaná v a , prípadne aj iné právne následky (napr. ). Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne poukázal na to, že ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov až na pojednávaní nemožno považovať za včasné.

30. Zo žalobného návrhu vyplýva, že žalobkyňa sa domáha zaplatenia dlžnej sumy titulom pôžičky vo výške 10.000 eur poskytnutej žalobkyňou bezhotovostným prevodom na účet žalovaného dňa 28.12.2015. Uvedené má súd preukázané z výsluchu žalobkyne a z detailu pohybu na účte žalobkyne, podľa ktorého žalobkyňa dňa 28.12.2015 previedla sumu 10.000 eur na účet žalovaného, pričom v informácii pre príjemcu je uvedená poznámka „pozicka pre tomasa“ (čo nie je vyjadrením pre bežné prevody slúžiace na pokrytie výdavkov na domácnosť – pozn. odvolacieho súdu).

31. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu a v podaní zo dňa 26.8.2019 tvrdil, že vrátil pôžičku žalobkyni v hotovosti do vlastných rúk v prítomnosti svedkov v lehote nepresahujúcej jeden mesiac, preto nárok žalobkyne uplatnený žalobou zanikol splnením. Neuviedol však dátum vrátenia pôžičky, ani neoznačil mená svedkov. Na preukázanie svojho tvrdenia navrhol vykonať dokazovanie bankovými výpismi z účtu žalobkyne za obdobie od 1.1.2009 do 26.4.2017. Vykonanie tohto dôkazu súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako nedôvodné z dôvodu, že pôžička mala byť žalobkyni vrátená v lehote nepresahujúcej jeden mesiac (od 28.12.2015) v hotovosti do vlastných rúk v prítomnosti svedkov.

32. Žalobkyňa v podaní zo dňa 17.6.2019 uviedla, že s podaným odporom nesúhlasí, nakoľko tvrdenia žalovaného nie sú založené na pravdivých informáciách. Mnohé vyjadrenia žalovaného označila za účelové a klamlivé. Poukázala na to, že žalovaný svoje tvrdenia nijakým spôsobom nepreukázal a nepodložil. Uvedené zopakovala v podaní zo dňa 17.9.2019 s doplnením, že žalovaný nerozporuje poskytnutie pôžičky, avšak tvrdí, že pôžičku vrátil žalobkyni v hotovosti do vlastných rúk v prítomnosti svedkov v lehote nepresahujúcej jeden mesiac. Tieto svoje tvrdenia však nijakým spôsobom

nepreukázal. Žalobkyňa tiež nesúhlasila s návrhom žalovaného na vykonanie dôkazu - vyžiadanie výpisov z jej účtu za požadované obdobie, pretože predložením výpisov z účtu by tvrdenie žalovaného preukázané nebolo.

33. Žalovaný na pojednávaní dňa 10.5.2022 podstatne zmenil rozhodujúce skutočnosti tvrdené v odpore zo dňa 31.1.2019 a v jeho podaní zo dňa 26.8.2019, keď poprel, že peňažné prostriedky mu boli poskytnuté titulom pôžičky a uviedol, že slúžili na pokrytie nákladov na osobnú spotrebu, resp. domácnosť. Žalovaný tiež podstatne zmenil aj skutkové tvrdenia o spôsobe vrátenia peňazí a uviedol, že peniaze vrátil žalobkyni buď prevodom na účet žalobkyne alebo vkladom na jej účet.

34. Podanie žalobkyne zo dňa 17.9.2019 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k nemu a poučením v zmysle a a bolo pritom doručené žalovanému dňa 7.2.2020 a jeho právnej zástupkyni dňa 12.9.2020, pojednávanie sa vo veci uskutočnilo dňa 10.5.2022 a nič žalovanému nebránilo uviesť ďalšie skutkové tvrdenia ohľadom predmetu sporu a navrhnúť dôkazy skôr (v rámci prostriedkov procesnej obrany), čo neurobil. Takisto neobstojí ani argumentácia žalovaného v tom smere, že iba reagoval na vyjadrenie žalobkyne. Rozhodujúce v prejednávanej veci totiž bolo, že nové skutkové tvrdenia žalovaného (prezentované až na pojednávaní) boli výrazne odlišné od jeho pôvodných skutkových tvrdení (o existencii a o splatení pôžičky) a zároveň neboli závislé od výpovede žalobkyne, keďže tá popierala tvrdenia žalovaného, že pôžičku vrátil, pričom jej vyjadrenia k iným prevodom či vkladom na jej účet nemohli mať súvis s pôvodným tvrdením žalovaného o splatení pôžičky v hotovosti do vlastných rúk v prítomnosti svedkov v lehote nepresahujúcej jeden mesiac. Nemôže pritom obstáť ani argumentácia žalovaného, že vo vzťahu k bankovým výpisom nezmenil svoj návrh (na vykonanie dokazovania), keďže jeho pôvodný návrh na predloženie výpisu z účtu žalobkyne za obdobie od 1.1.2009 do 26.4.2017 formuloval v súvislosti s pôvodnými skutkovými tvrdeniami. Vykonanie tohto dôkazu súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako nedôvodné z dôvodu, že pôžička mala byť žalobkyni vrátená v lehote nepresahujúcej jeden mesiac (od 28.12.2015) v hotovosti do vlastných rúk v prítomnosti svedkov. V danej veci totiž absentovala vzájomná väzba medzi skutkovým tvrdením a dôkazným prostriedkom navrhnutým na jeho preukázanie.

35. Ako je uvedené už vyššie, účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Preto súd prvej inštancie nepochybil, keď aplikoval prostriedky sudcovskej koncentrácie a nové skutkové tvrdenia učinené žalovaným až na pojednávaní nepripustil. V nadväznosti na uvedené nebolo dôvodným ani vykonanie dokazovania, ktoré malo slúžiť na preukázanie nových skutkových tvrdení žalovaného.

36. Pokiaľ súd prvej inštancie využil a aplikoval sudcovskú koncentráciu konania a následne v súvislosti so zmenou skutkových tvrdení žalovaného nevyhovel jeho návrhu na vykonanie dôkazu z dôvodov vyššie uvedených, svojím postupom žalovaného nevylúčil z realizácie procesného práva navrhovať dôkazy, ktoré mu procesný predpis priznáva, a správne tento návrh na doplnenie dokazovania ako nehospodárny zamietol. Odvolacia námietka žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, bola preto neopodstatnená. Ak žalovaný namietal, že žalobkyňa pri svojom odchode zo spoločnej domácnosti zobrala aj doklady, ktoré patrili jemu, žalobkyňa toto tvrdenie žalovaného v priebehu konania na pojednávaní (ešte pred záverečnými rečami) poprela, pričom je nutné poznamenať aj to, že uvedené nemá súvis s pôvodnými skutkovými tvrdeniami žalovaného o splatení pôžičky v hotovosti do vlastných rúk v prítomnosti svedkov.

37. Strany majú v sporovom konaní jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. Súd pritom nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou strane sporu odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 37/1993 a pod

R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18.4.2012, sp. zn. ).

38. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR, v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní (pozn. teraz civilné sporové konanie) prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy ( ). Skutočnosť, že súd neakceptoval návrhy na vykonanie dokazovania predložené stranou sporu, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jej práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu SR bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený (nález Ústavného súdu SR sp. zn. z 30.9.2010).

39. S prihliadnutím na vyššie uvedené potom súd prvej inštancie, berúc do úvahy prípustné skutkové tvrdenia a v konaní vykonané dôkazy, správne vyhodnotil predmetný právny vzťah ako zmluvu o pôžičke, ktorej poskytnutie žalovanému preukázané bolo, a naopak, jej vrátenie v hotovosti do rúk žalobkyne v prítomnosti svedkov v zmysle skutkových tvrdení žalovaného preukázané nebolo, pretože žalovaný neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení.

40. Podľa ustálenej judikatúry (napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. , uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ) súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzanými účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného, ako i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, z ktorých vyvodil právne závery, ktoré primerane vysvetlil. V posudzovanej veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nemožno považovať za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, keďže zrozumiteľne poskytuje odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Do práva na spravodlivý proces nepatrí súčasne právo strany konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami strany konania a jej právnymi názormi (viď rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. a sp. zn. ). Odvolací súd zároveň nezistil existenciu ďalšieho odvolacieho dôvodu v odvolaní žalobcu, ktorý by mal pre danú vec podstatný význam.

41. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie (vo výroku I. a v súlade s i vo výroku II. o náhrade trov konania) podľa a ako vecne správny potvrdil.

42. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa , ods. 1, . Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať ( ). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

43. Senát odvolacieho súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).