Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_4Er-741-2008.pdf
PDF · 111.35 KB
Case nature
Area
Subarea
4Er/741/2008
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica vo veci exekúcie oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o, Údernícka 5, 851 01 Bratislava 5, IČO: 36 613 843, proti povinnému: X. V., S. XX.XX.XXXX, M. XXX XX M. M., X. XXXX/XX, Š. J. V., na vymoženie pohľadávky v sume 847,21 Eur s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, Exekútorský úrad 821 08 Bratislava, Záhradnícka 60, ktorý ju vedie pod spisovou značkou EX 582/08, takto
rozhodol:
Súd exekúciu vyhlasuje za neprípustnú a z a s t a v u j e ju.
Súd oprávnenému náhradu trov exekúcie n e p r i z n á v a.
Súd súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Okresný súd Banská Bystrica uznesením číslo konania 4Er/741/2008-25 zo dňa 22.03.2011, ktoré vydal vyšší súdny úradník, exekúciu zastavil, nakoľko dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky s takým obsahom, aký je súčasťou všeobecných obchodných podmienok tvoriacich nedeliteľnú súčasť zmluvy o úvere je v rozpore s ustanoveniami smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ale aj s vnútroštátnymi právnymi normami, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, nakoľko ich nežiadal.
Proti uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Uviedol, že súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu vyplýva z Exekučného poriadku v nadväznosti na zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, čo je prekážkou pre opätovné prejednanie veci. S odkazom na citáciu zákonných ustanovení § 45 ods. 1 a ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní zastáva názor, že exekučný súd je v prípade splnenia dôvodov podľa § 45 tohto zákona oprávnený a povinný konanie zastaviť a to až po nariadení exekúcie voči povinnému, súdu nie je zákonom umožnené postupovať tak, že nevydá poverenie na výkon rozhodnutia a teda v štádiu pred vydaním takéhoto poverenia súdy preskúmavaciu právomoc nemajú. Poukazuje tiež na niektoré nálezy Ústavného súdu SR, na judikatúru Nejvyššího soudu ČR a na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, na základe ktorých sa domnieva, že právo Spoločenstva neprikazuje vnútroštátnemu súdu, aby neuplatnil vnútroštátne procesné normy, na základe ktorých získava rozhodnutie právoplatnosť, aj keby to umožnilo napraviť porušenie akéhokoľvek ustanovenia práva Spoločenstva predmetným rozhodnutím. Podľa stanoviska Súdneho dvora (bod 47 rozhodnutia C-40/08) zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a aby tak exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. S poukazom na judikatúru Súdneho dvora a európske právo oprávnený zhrnul, že nemožno vyvodiť povinnosť exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce v danom prípade vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Postupom a rozhodnutím súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a k porušovaniu princípu právnej istoty, čím je oprávnenému znemožnené efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu a povinnému, ako strane ktorá porušila zmluvu, je poskytovaná ochrana na úkor práv oprávneného. Oprávnený taktiež poukázal na skutočnosť, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 a 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a tak právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01.01.2008 sa v súlade s ustanovením § 261 ods. 1 písm. b/ Obchodného zákonníka spravujú len Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. Oprávnený dáva do pozornosti dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, z ktorej vyplýva, že úvahy a postup súdu nie je správny. Podľa dôvodovej správy, ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc v rozhodcovskom konaní, takéto ustanovenie je neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky; pretože spotrebiteľovi zostáva možnosť riešiť spor v občianskoprávnom konaní pred súdom. Uvedené ustanovenie teda podľa názoru odvolateľa v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky žiada preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.
Podľa § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len "OSP") na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.
Podľa § 374 ods. 4 OSP proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
Sudca predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, keďže mal za to, že podľa § 45 ods. 3 ZoRK je odvolanie proti uzneseniu prípustné a odvolaniu oprávneného nemienil v celom rozsahu vyhovieť. Krajský súd Banská Bystrica vrátil spis okresnému súdu bez rozhodnutia o odvolaní. V prípise uviedol, že "odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému vyšším súdnym úradníkom, kedy v zmysle platnej právnej úpravy je potrebné dodržať procesný postup podľa ust. § 374 ods. 4 veta tretia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku ( O.s.p.) v platnom znení. Podľa ust. § 374 ods. 4 veta tretia O.s.p., ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa ( § 202 ) rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca. Exekučný poriadok je koncipovaný tak, že taxatívne vypočítava prípady resp. stanovuje výslovne, proti ktorým rozhodnutiam vydaným v exekučnom konaní exekučným súdom je odvolanie prípustné ( na rozdiel od O.s.p.). A contrario tak potom platí, že v ostatných prípadoch odvolanie prípustné nie je. Okresný súd uznesením zo dňa 22. marca. 2011, č.k. 4Er/741/2008-25, rozhodol o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti ( Exekučného poriadku), podľa ktorého exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona ( súd poukázal na osobitný zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní ( ZoRK) a tiež na Občiansky zákonník. Proti tomuto uzneseniu v zmysle tohto zákona ( t.j. Exekučného poriadku) odvolanie nie je prípustné. O odvolaní v danej veci nie je funkčne príslušný rozhodnúť súd vyššieho stupňa ani s poukazom na prípustnosť odvolania podľa § 45 ods. 1,2 tohto zákona. Podľa § 45 ods. 2 ZoRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c).
V prejednávanej exekučnej veci exekučný súd až v štádiu exekučného konania po vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie resp. počas už prebiehajúcej exekúcie rozhodoval a rozhodol o zastavení " exekúcie". Teda súd nerozhodoval a nerozhodol o zastavení "exekučného konania" v štádiu po doručení návrhu na vykonanie exekúcie a pred udelením poverenia na vykonanie exekúcie ( v štádiu skúmania zákonnosti začatia exekučného konania), s čím počíta ust. § 45 ods. 2 ZoRK. Pojmy "exekúcia" a "exekučné konanie" rozlišuje aj Exekučný poriadok, nemožno ich zamieňať. Exekučné konanie začína dňom doručenia návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi ( § 36 Exekučného poriadku). Dňom udelenia poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie súdom sa nezačína exekučné konanie, ale exekučné konanie sa dostáva do ďalšieho štádia, ktorým je vykonávanie exekúcie. Krajský súd vychádzal z toho, že poučenie o opravnom prostriedku v predmetnom uznesení zohľadňuje skutočnosť, že toto uznesenie - rozhodnutie ( proti ktorému zákon inak odvolanie nepripúšťa § 202 O.s.p) bolo vydané vyšším súdnym úradníkom okresného súdu ( kedy v súlade s ust. § 374 ods. 4 prvá veta O.s.p. proti takémuto rozhodnutiu je odvolanie vždy prípustné). Tieto skutočnosti mali byť zrejmé a jednoznačne vyplývať aj z textu poučenia prvostupňového súdu o opravnom prostriedku proti uzneseniu."
V zmysle tohto prípisu sudca vo veci opätovne rozhodol.
Oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu podal dňa 20.05.2008 návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému na vymoženie pohľadávky vo výške 847,21 Eur ( 25 523,00 Sk) s príslušenstvom a to na základe rozhodcovského rozsudku rozhodcu rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o., so sídlom Mlynská 2, 040 01 Košice, sp. zn. 3159/07 zo dňa 29. 11. 2007.
Okresný súd Banská Bystrica poverením číslo: 5601 033194 * zo dňa 30. 05. 2008 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Exekútorského úradu Bratislava, Údernícka 5 , 851 01 Bratislava, ktorý ju vedie pod spisovou značkou EX 582/08.
Z pripojených listinných dôkazov, najmä Zmluvy o pôžičke, Všeobecných obchodných podmienok pôžičky poskytovanej spoločnosťou Quatro a.s. a rozhodcovského rozsudku súd zistil, že dňa 19.04.2004 bola medzi právnym predchodcom oprávneného, spoločnosťou Quatro a.s., Hlavné námestie 12, 060 01 Kežmarok, IČO: 36 463 311 a povinným uzavretá zmluva Zmluva o pôžičke č.XXXXXXXXXX, na základe ktorej právny predchodca oprávneného poskytol finančné prostriedky vo výške 795,99 Eur (23 980,00 Sk) na nákup predmetu financovania počítač a monitor a povinný sa zaviazal poskytnuté finančné prostriedky splácať.
Podľa ustanovenia § 103 OSP kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
V zmysle týchto ustanovení zákona súd je povinný kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez návrhu skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Bez jeho existencie nie je možné exekúciu vykonať (viď uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 86/2010). Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 164/1996).
Podľa § 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme.
Podľa § 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z.z. na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.
Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami je kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch , a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Z obsahu zmluvy o úvere má súd za preukázané, že sa jedná o spotrebiteľský úver, pretože sú splnené predpoklady vyplývajúce z vyššie citovaných ustanovení zákona. Vyplýva to predovšetkým zo vzájomného postavenia účastníkov úverového vzťahu, keď poskytovateľom úveru je dodávateľ, spoločnosť Quatro a.s. ktorej predmetom činnosti je aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a spotrebiteľom je subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a peňažné prostriedky mu boli poskytnuté na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Zmluva uzavretá medzi oprávneným a povinným, ktorá bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku, je zmluvou spotrebiteľskou (typovou, formulárovou, adhéznou). Jedná sa o zmluvu, ktorú uzatvára dodávateľ vo viacerých prípadoch a voči vopred neurčitému počtu spotrebiteľov, ktorí sú fakticky vylúčení z možnosti dojednať si zmluvu s iným obsahom. Všeobecné podmienky sú vopred pripravené, bez možnosti ich modifikácie. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že na posúdenie okolnosti, či sa jedná o spotrebiteľský úver, nie je rozhodujúce, akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len, či sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Prípadná klauzula o použití Obchodného zákonníka tiež nie je prekážkou pre aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Platí totiž záver, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neprestáva byť spotrebiteľskou zmluvou (širší pojem) a snaha použiť pri zmluve o spotrebiteľských úveroch podporne Obchodný zákonník, naráža na prednosť Občianskeho zákonníka a vykonávacích predpisov k nemu.
V zmysle bodu IX o) zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou budú riešené rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory jediným rozhodcom, v súlade so Štatútom a Rokovacím poriadkom tohto súdu. Strany sa zaväzujú, podrobiť rozhodnutiu tohto súdu, ktoré je pre obe zmluvné strany konečné, záväzné a vykonateľné. Strany berú na vedomie, že sú povinné splniť všetky povinnosti uložené v rozhodcovskom rozsudku a to v lehotách v ňom uvedených. Strany berú ďalej na vedomie, že v prípade, ak povinnosť uloženú v rozhodcovskom rozsudku dobrovoľne nesplnia, podlieha tento rozhodcovský rozsudok výkonu rozhodnutia.
Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len "ZoRK"), súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Pri skúmaní vyššie konkretizovanej rozhodcovskej doložky súd bral do úvahy kritériá, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky, a teda, či rozhodcovská doložka začlenená v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka).
Základným právnym aktom ochrany spotrebiteľa bola smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5.apríla 1993 (ďalej len "smernica").
Podľa čl. 6 ods. 1 smernice členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Podľa čl. 7 smernice členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov a dodávateľov.
Táto smernica bola do nášho právneho poriadku prebratá zákonom č. 150/2004 Z.z. (účinného od 1. apríla 2004 okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii), ktorý novelizoval Občiansky zákonník a okrem toho má smernica aj tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre Slovenskú republiku a slúži aj ako interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov. V spotrebiteľskom práve je princíp zmluvnej slobody potrebné konfrontovať s princípom zmluvnej spravodlivosti. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktu, s ohľadom na vyššiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb a nakoniec aj so zreteľom na možnosť určiť zmluvné podmienky jednostranne prostredníctvom formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu vychádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na toto rokovanie dostatočne pripravený, pri kontrakte je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosti spotrebiteľa. Spotrebiteľ koná právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Spoločným znakom právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa je snaha prostredníctvom práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Takýto postup nie je v rozpore z čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Ochrana autonómie vôle totiž nemôže byť absolútna tam, kde existuje iné základné právo jednotlivca alebo ústavný princíp, či iný ústavne aprobovaný verejný záujem, ktoré sú spôsobilé autonómiu vôle proporcionálne obmedziť. V uvedených prípadoch subjektívne právo jednotlivca (dodávateľa) je obmedzené za účelom presadenia iného práva (spotrebiteľa), pričom toto obmedzenie je primerané sledovanému cieľu, ktorý má byť dosiahnutý (ochrana spotrebiteľa) - viď Nález Ústavného súdu ČR I. ÚS 342/09 zo dňa 15. 06. 2009.
Príloha smernice obsahuje indikatívny zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Medzi nimi sa bod 1 písm. q) týka podmienok, ktorých cieľom alebo účinkom je "neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou (rozhodcovským konaním - neoficiálny preklad), nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane".
Článok 3 ods. 1 smernice ustanovuje, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť s. r. o. C 76/10, smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom a uplatnenej v tomto rozhodnutí, ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva.
V bode 37 odôvodnenia rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť s. r. o. C 76/10, súd uviedol, že podľa ustálenej judikatúry systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C 240/98 až C 244/98, Zb. s. I 4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostaza Claro, C 168/05, Zb. s. I 10421, bod 25).
V bode 38 odôvodnenia rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť s. r. o. C 76/10, súd uviedol, že vzhľadom na túto situáciu znevýhodneného postavenia článok 6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (rozsudky Mostaza Claro, už citovaný, bod 36, a zo 4. júna 2009, Pannon GSM, C 243/08, Zb. s. I 4713, bod 25).
V bode 43 odôvodnenia rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť s. r. o. C 76/10, súd uviedol, že ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis, už citovaný, bod 34).
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom do 31.12.2007) spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
Podľa § 54 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Rozhodcovská doložka, tak, ako je formulovaná vo Všeobecných podmienkach poskytovania úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Tým, že oprávnený zaradil rozhodcovskú doložku do všeobecných podmienok vopred pripravenej zmluvy, spotrebiteľ nemal reálnu možnosť ovplyvniť jej obsah. Keďže táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Jej koncipovaním oprávnený od počiatku sledoval to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy, boli tieto riešené na rozhodcovskom súde za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Keďže táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Za neprijateľné treba považovať, že spotrebiteľovi jeho zmluvný partner nanútil podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa. Túto nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán nie je možné eliminovať ustanovením, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad, že sa rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať. Subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom bude takmer vždy dodávateľ, nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane, v súvislosti s mierou povinností spotrebiteľa, zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany spotrebiteľa. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu vyvoláva aj skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných obchodných podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky teda reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to samozrejme v neprospech spotrebiteľa. Pri ochrane spotrebiteľa v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, okrem, ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal. V subjektívne nearbitrabilnej (spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu. Takýto záver podporuje i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom vedených na tunajšom súde, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly v závislosti od konkrétneho oprávneného vykazujú značnú dávku podobnosti, čo môže vyvolať zdanie istej väzby medzi rozhodcovskou spoločnosťou a jednou zmluvnou stranou a tiež vedie k pochybnosti o dostatočne individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov.
So zreteľom na uvedené súd považuje rozhodcovskú doložku, založenú na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 OZ. Neplatnosť rozhodcovskej zmluvy spôsobila nedostatok právomoci rozhodcovského súdu na vydanie rozhodnutia. Rozhodcovský rozsudok je tak vydaný v rozpore so zákonom, je materiálne nevykonateľný (nezáväzný), a preto nemôže byť exekučným titulom.
Exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa /6Cdo 1 /2012 /.
Z týchto dôvodov súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. / § 57 ods. 1 písm. g/ EP/.
Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Nakoľko oprávnený v konaní úspech nemal a súdny exekútor si trovy exekúcie neuplatnil, súd o nich rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu je prípustné podať odvolanie do 15 dní od doručenia uznesenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne v troch vyhotoveniach.
V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, kto ho podáva, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť). Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa (§ 205 ods. 1 O. s. p.).
Odvolanie podľa § 205 ods. 2 O. s. p. možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú podľa § 205a O. s. p. pri odvolaní proti uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.