Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_15Co-102-2022.pdf
PDF · 231.09 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/102/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej, v právnej veci žalobcu: Ľ.X. N. I. W. D. Á. F. , D. W. XX.XX.XXXX, H. N. N., N.Ž. Č.. XXXX/XX (právny nástupca pôvodnej žalobkyne: B. N. I. W. D. Á. F. P. S. Á. , D. W. XX.X.XXXX, R. W. XX.X.XXXX, D. N. N., A. Č.. XXXX/XX), zastúpený JUDr. Jánom Kiššom, advokátom, Bratislava, Koceľova č. 9 a Mgr. Martinom Halúskom, narodený dňa 7.8.1992, bytom Bratislava, Kalinčiakova č. 3, proti žalovanej: O.. M. N. I. W. D. Á. F. P. S. Á. , D. W. XX.X.XXXX, H. N. N., A. R. Č.. XXXX/XX, zastúpená spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Oľga Rosulegová, s.r.o., IČO: 51 247 798, Bratislava, Hrabový chodník č. 4, za ktorú koná JUDr. Oľga Rosulegová, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava I) zo dňa 4. marca 2022, sp.zn. 15 C 166/2013, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava I) zo dňa 4. marca 2022, sp.zn. 15 C 166/2013, p o t v r d z u j e .
II. Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 4.3.2022, sp.zn. 15 C 166/2013 (v poradí druhom), I. zamietol žalobu; II. žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení rozsudku uviedol, že právna predchodkyňa žalobcu - nebohá B. N. sa žalobou doručenou súdu dňa 2.9.2013 domáhala od žalovanej (dcéry) vrátenia daru - nehnuteľností, a to nebytových priestorov v okrese N. I, obec N., mestská časť Z. O., katastrálne územie Z. O., nachádzajúce sa v bytovom dome v Bratislave, na S. ulici č. XX, súpisné č. XXXXXX, postavenom na parcele č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 709 m2, zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, vchod KLUB S, suterén, priestor č. XX - G., s podielom na spoločných častiach a zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel na pozemku v podiele XX/XXXX; vchod S. č. XX, prízemie, priestor č. XX, s podielom na spoločných častiach a zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel na pozemku v podiele XX/XXXX; vchod S. č. XX, prízemie, priestor č. 3, s podielom na spoločných častiach a zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel na pozemku v podiele XXX/XXXX, všetko v podiele 1/2. Pôvodná žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že darovacou zmluvou - notárskou zápisnicou zo dňa 3.8.2012 a dňa 18.2.2013 previedla vyššie označené nehnuteľnosti na žalovanú a na svojho syna H. N. (toho času žalobcu) v podiele 1/2. Súčasťou vyššie uvedených darovacích zmlúv bola aj ústna dohoda medzi ňou, jej manželom na jednej strane a obdarovanými deťmi na druhej strane o tom, že finančné úžitky z prenájmu predmetných darovaných nehnuteľností bude aj naďalej tak ako pred darovaním, prerozdeľovať obdarovaným ona. Mala za to, že bez predmetnej dohody by k darovaniu nedošlo, pretože jej dôchodok s manželom predstavoval sumu 716,80 € mesačne. Poukázala na to, že žalovaná sa o ňu a jej manžela, ako svojich rodičov pred darovaním riadne starala, keďže bývala v ich bezprostrednej blízkosti, denne
dvakrát ich navštevovala, robila im nákupy, pomáhala s domácimi prácami, pretože vedela o ich zlom zdravotnom stave i odkázanosti na pomoc najbližších z dôvodu veku. Ako matka po celý život intenzívne materiálne a nemateriálne pomáhala svojej dcére, z prenájmu nehnuteľností na S. ulici v Bratislave jej ročne prispievala sumou 12.000,- € a aj mesačne sumou 1.000,- € za starostlivosť o ňu a jej manžela, taktiež žalovanej hradila ďalšie finančne náročné aktivity. Po podpise darovacej zmluvy zo dňa 18.2.2013, teda potom, ako sa žalovaná stala vlastníčkou uvedených darovaných nehnuteľností a finančné prostriedky z nájmu týchto nehnuteľností, boli poukazované priamo na jej účet, sa jej správanie voči nej a jej manželovi ako rodičom rapídne zmenilo, žalovaná ich prestala navštevovať a zaujímať sa o nich, neposkytla im žiadnu pomoc, hoci si bola vedomá ich pokročilého veku a závažných zdravotných problémov, odkázanosti na finančné prostriedky v zmysle ústnej dohody. Žalovaná nereagovala na telefonáty a SMS, neplnila dohodu o prerozdeľovaní finančných prostriedkov pochádzajúcich z nájmu nehnuteľností, od 18.2.2013 sa u nich zastavila len dvakrát, odvtedy o nich neprejavila žiadny záujem, nenavštevovala ich, čo považuje za hrubé a trvalé porušenie dobrých mravov neposkytnutím pomoci v starobe a chorobe. Vzhľadom na uvedené si listom zo dňa 6.8.2013 uplatnila u žalovanej vrátenie darovaných nehnuteľností.
2.1. Súd prvej inštancie po zrušení jeho prvého rozsudku a vrátení mu veci na ďalšie konanie (prvoinštančný súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom zo dňa 11.12.2017 tak, že žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %; proti rozsudku pôvodná žalobkyňa podala odvolanie), vo veci nariadil pojednávanie, vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, svedkov, oboznámením sa s listinnými dôkazmi a ostatným obsahom spisu, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav veci. Z výpovede pôvodnej žalobkyne na pojednávaní konanom dňa 14.4.2016 zistil, že jej vzťah so žalovanou bol pred uzavretím dohody veľmi dobrý, žalovaná k nim chodila pravidelne každé ráno, priniesla pečivo, o všetko sa vždy postarala. Následne tvrdila, že sa o nich žalovaná nestarala, ona sa jej bála a do domu ju už nechcela pustiť. V roku 2012 bola chorá, pred Vianocami ju žalovaná navštívila so žiadosťou o prevod vlastníckeho práva k nebytovým priestorom z dôvodu, že sa so svojim bratom nerozprávala päť alebo šesť rokov. Súhlasila s tým a nebytové priestory previedla na svoje deti v podiele 1/2 pod podmienkou, že po úhrade všetkých potrebných poplatkov a úhrad, jej mali žalovaná a syn odovzdať finančné prostriedky z prenájmu nehnuteľností, pretože ich s manželom potrebovali na chod domácnosti. Pri ústnej dohode bola prítomná ona, žalovaná a syn pôvodnej žalobkyne (vo vyjadrení zo dňa 11.7.2016 pôvodná žalobkyňa opravila svoje tvrdenie a uviedla, že účastníkmi ústnej dohody, ku ktorej došlo pred uzavretím darovacej zmluvy, predmetom ktorej bol prísľub detí, že aj po darovaní jej a jej manželovi budú odovzdávať finančné prostriedky z nájmu priestorov na S. ulici v Bratislave, bola ona, jej manžel a deti - žalovaná a syn H., ako aj synova manželka W. N.; na pojednávaní konanom dňa 23.10.2017 tvrdila, že k ústnej dohode došlo vo februári 2013). Spísala sa notárska zápisnica, všetko ohľadom notárky riadila žalovaná. Po uzavretí dohody a spísaní notárskej zápisnice sa po štyroch mesiacoch všetko zmenilo, musela sa domáhať peňazí, keď žalovaná prvý mesiac odovzdávala finančné prostriedky, druhý mesiac si ich musela pýtať a tretí mesiac jej bola poskytnutá iba suma 1.500,- €, odvtedy žiadne ďalšie financie nedostala, hoci sa žalovanú snažila kontaktovať SMS správami, žalovaná nejavila žiadny záujem. Opísala situáciu, kedy k nej žalovaná prišla s oznámením, že jej peniaze v daný mesiac nedá, nakoľko ich potrebuje, následne ju mala chytiť za ruky a sotiť do fotelky. Neskôr zistila, že jej zmizli veci a jej auto bolo bez jej vedomia prepísané na žalovanú. Na základe týchto skutočností požiadala svojho syna o výmenu zámkov na dome a bráne. Žalovaná potom už nechodila vôbec, pretože jej znemožnila vstup do domu, už žalovanú o pomoc nežiadala, následne sa o ňu staral jej syn s nevestou. Poprela existenciu problému medzi jej synom a nájomcom nebytového priestoru. Z výpovede žalovanej na pojednávaní konanom dňa 20.10.2016 vyplynulo, že so svojim bratom bola do roku 2014 v neustálom kontakte z dôvodu zdravotného stavu ich rodičov, ako aj z dôvodu obchodov, ktoré spoločne vlastnili. Poprela tvrdenie, že by iniciovala prevod vlastníckeho práva k nebytovým priestorom, tvrdila, že k darovaniu došlo na základe ťažkého zdravotného stavu oboch rodičov bez nátlaku. Prvý prevod nehnuteľností bol v roku 2012, kedy sa pripravili nové nájomné zmluvy s nájomníkmi, pričom neexistovala žiadna dohoda o odovzdávaní finančnej platby. V decembri roku 2012 pôvodná žalobkyňa ťažko ochorela, ona sa o rodičov starala, počas jedného dňa strávila u svojich rodičov asi 8 až 10 hodín, každé ráno im nakúpila pečivo. Dňa 29.7.2013 išla k rodičom tak ako každý deň, ale zistila, že došlo k výmene zámkov. Mala za to, že k tejto situácii došlo na základe sporu medzi ňou a jej bratom ohľadom platieb nájomcov v prospech jej brata, po ktorom začal psychický nátlak brata na ich matku. Aj po uvedenej skutočnosti naďalej chodila k svojim rodičom, stalo sa však, že jej matka otvorila okno a poprosila ju, aby odišla, pretože sa nechce hádať so svojim synom. Jej brat začal odpájať zvončeky v
dome, vymieňať otcovi telefónne karty a vymazávať telefónne čísla. Navštevovala svojich rodičov každý deň, aj vtedy, keď jej prišla výzva na vrátenie daru. Po darovaní nehnuteľností v roku 2013 chodila so svojou matkou ku kaderníčke, na kozmetiku, do obchodov, za tieto služby platila ona. Jej mesačný príjem po darovaní nehnuteľností z prenájmu nehnuteľností bol vo výške 8.000,- €. K svojmu návrhu na pozbavenie spôsobilosti na právne úkony svojho otca uviedla, že k uvedenému došlo na základe dohody s jej bratom z dôvodu, že prebiehalo súdne konanie, v ktorom chceli otca ochrániť. Poprela existenciu ústnej dohody a uviedla, že pôvodnej žalobkyni neodovzdávala žiadne peniaze, keďže dostala od nej dar bezodplatne. Z výpovede svedka H. N. (v terajšom konaní žalobca), syna pôvodnej žalobkyne na pojednávaní konanom dňa 23.10.2017 zistil, že sa pred darovaním nehnuteľností uzatvorila ústna dohoda o odovzdaní nájomného rodičom. Po darovaní nehnuteľností odovzdával finančné prostriedky rodičom, pôvodná žalobkyňa sa však po určitom čase začala sťažovať, že sa jej žalovaná neozýva, nájomné jej neodovzdala v celom rozsahu. Pred darovaním sa so žalovanou stretával každý deň u rodičov, žalovaná tam bola skoro ráno, obaja si plnili voči rodičom povinnosti. Po darovaní nehnuteľností žalovaná menej navštevovala rodičov. Poprel, že by sa so žalovanou nerozprávali päť, šesť rokov, potvrdil, že ich vzťah nebol typický súrodenecký. Po darovaní nehnuteľností sa o pôvodnú žalobkyňu staral on, na jej žiadosť vymenil zámky na rodinnom dome, pretože sa začala báť žalovanej. Pôvodná žalobkyňa a žalovaná komunikovali cez telefón a SMS. Svedkyňa W. N., manželka terajšieho žalobcu na pojednávaní konanom dňa 23.10.2017 tvrdila, že bola prítomná pri uzavretí ústnej dohody medzi rodičmi jej manžela a deťmi, rodičia celý život pomáhali svojim deťom. Žalovaná napadla svoju matku, ktorá ju prosila o peniaze, dvakrát odovzdala peniaze matke, potom jej peniaze nedala. Pôvodná žalobkyňa potom, ako ju žalovaná napadla, sa jej začala báť, preto pomoc od žalovanej nežiadala, vyhýbala sa jej, predtým žalovaná poskytovala svojim rodičom pomoc. Svedkyňa O. G., kamarátka žalovanej, zdravotná sestra uviedla, že žalovaná zabezpečovala starostlivosť o pôvodnú žalobkyňu v roku 2012. Bližšie informácie o predmetnom spore poznala z udania žalovanej. Videla, že sa o rodičov starala len žalovaná, rodičom poskytovala starostlivosť do času, kým nedošlo k výmene zámkov v dome. Z čestného prehlásenia JUDr. H. N. staršieho zo dňa 4.1.2017 vyplýva, že pred darovaním nebytových priestorov došlo medzi ním, pôvodnou žalobkyňou a ich deťmi k uzavretiu ústnej dohody o tom, že finančné prostriedky pochádzajúce z nájmov nebytových priestorov budú deti odovzdávať im ako rodičom, aby mohli žiť na rovnakej úrovni ako predtým. Nebyť dohody, k darovaniu by nedošlo, žalovaná predmetnú dohodu neplnila. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že darovacou zmluvou spísanou vo forme notárskej zápisnice zo dňa 3.8.2012, sp.zn. N 539/2012, Nz 27892/2012, NCRls 28504/2012, darovali darcovia (JUDr. H. N. a pôvodná žalobkyňa) obdarovaným (žalovaná a žalobca) nehnuteľnosti - rodinný dom do ich podielového spoluvlastníctva za súčasného zriadenia vecného bremena spočívajúceho v práve doživotného, bezodplatného užívania nehnuteľností v prospech darcov. Zároveň pôvodná žalobkyňa ako výlučná vlastníčka nehnuteľností - nebytových priestorov bližšie špecifikovaných v žalobe, darovala svojim deťom predmetné nehnuteľnosti do ich podielového spoluvlastníctva, každému v podiele 1/3. Darovacou zmluvou spísanou vo forme notárskej zápisnice zo dňa 18.2.2013, sp.zn. N 143/2013, Nz 5319/2013, NCRls 5463/2013, pôvodná žalobkyňa darovala svojim deťom (žalovaná a žalobca) nehnuteľnosti - nebytové priestory (zvyšný podiel) bližšie špecifikované v žalobe, do ich podielového spoluvlastníctva, každému v podiele 1/2. Podľa výzvy na vrátenie daru zo dňa 6.8.2013 pôvodná žalobkyňa vyzvala žalovanú na vrátenie darovaných nehnuteľností - nebytových priestorov. V zmysle výzvy bola súčasťou písomných dohôd o darovaní nehnuteľností aj ústna dohoda medzi rodičmi a deťmi o poskytnutí finančných úžitkov z prenájmu nehnuteľností pôvodnej žalobkyni, predmetnú dohodu však žalovaná neplnila. Pôvodná žalobkyňa a jej manžel nemali v čase darovania nehnuteľností pochybnosti o tom, že písomné a ústne dohody budú zo strany žalovanej plnené, že jej správanie k rodičom zostane bez zmeny, nakoľko pred darovaním sa žalovaná o rodičov riadne starala, denne ich dvakrát pravidelne navštevovala, pomáhala s nákupmi, domácimi prácami, keďže vedela o ich zlom zdravotnom stave a bola si vedomá ich odkázanosti na blízke osoby. Pôvodná žalobkyňa uviedla, že sa po darovaní nehnuteľností od februára 2013 správanie žalovanej radikálne zmenilo, od toho času až do dňa spísania výzvy na vrátenie daru ich žalovaná nenavštívila, odmietla s nimi komunikovať a poskytnúť akúkoľvek pomoc, zároveň nereagovala ani na telefonáty, či SMS. Z dôvodu hrubého a trvajúceho porušovania dobrých mravov vo vzťahu k nej ako darkyni nehnuteľností, ako aj k jej manželovi - otcovi, si pôvodná žalobkyňa uplatnila vrátenie daru. Predmetnú výzvu žalovaná prevzala dňa 12.8.2013. Žalovaná listom zo dňa 13.8.2013 reagovala na výzvu na vrátenie daru, v ktorom uviedla, že ich vzťahy s pôvodnou žalobkyňou boli nadštandardné, každý deň navštívila svojich rodičov, nakúpila pečivo, postarala sa o otca. Zlom nastal podľa nej v mesiaci júl 2013, kedy žalovaná oboznámila pôvodnú žalobkyňu o konaní jej syna ohľadom bezdôvodného obohatenia na úkor
nájomcov. Poprela tvrdenie, že by sa jej správanie bolo zmenilo, práve naopak, poukázala na to, že pôvodná žalobkyňa a jej syn vymenili zámky na rodinnom dome bez toho, aby ju o tom informovali, čím jej zabránili naďalej sa starať o pôvodnú žalobkyňu a otca. Okresný súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 20.3.2015, sp.zn. 40 C 24/2014, rozhodol o vrátení daru - nehnuteľností (rodinný dom s pozemkom) darovaných žalovanej darovacou zmluvou zo dňa 3.8.2012 jej rodičmi - darcovia. Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že žalobcovia v uvedenej veci výzvou zo dňa 17.12.2013 žiadali žalovanú o vrátenie daru z dôvodu zmeny jej správania po darovaní nehnuteľností a neplnenia ústnej dohody. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 9.9.2015, sp.zn. 7 Co 399/2015, predmetný rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. 2.2. Vzhľadom k tomu, že pôvodná žalobkyňa v priebehu konania zomrela, avšak počas života uplatnila svoj nárok na vrátenie daru od žalovanej, pokračoval súd v konaní s jej právnym nástupcom - synom a uznesením zo dňa 10.6.2020 rozhodol o pripustení zmeny žaloby, na základe ktorej sa žalobca domáhal určenia, že darované nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke - pôvodnej žalobkyni.
3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 36 ods. 1, ods. 2, § 37, § 39, § 40 ods. 1, ods. 2, § 46 ods. 1, ods. 2, § 460, § 628 ods. 1, ods. 2, § 630 Občianskeho zákonníka, dôvodiac tým, že žalobe nemohol vyhovieť, pretože nemal za preukázané také správanie žalovanej, ktoré by odôvodňovalo vrátenie daru, keďže nedošlo k splneniu podmienok podľa § 630 Občianskeho zákonníka, k účinnému zrušeniu darovacích zmlúv a tak pôvodná žalobkyňa v čase smrti nebola vlastníčkou sporných nehnuteľností, z dôvodu ktorého nepatria do dedičstva po nej ako poručiteľke. Uviedol, že na základe vykonaného dokazovania medzi stranami nebolo sporné, že pôvodná žalobkyňa ako darkyňa dňa 3.8.2012 darovala žalovanej, svojej dcére a svojmu synovi (v súčasnosti žalobca) nehnuteľnosti - nebytové priestory špecifikované v žalobe v podiele 1/3, následne darovacou zmluvou zo dňa 18.2.2013 im darovala zvyšný podiel na daných nehnuteľnostiach, čím sa žalovaná a žalobca stali podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností v pomere 1, ako aj prenajímateľmi týchto nebytových priestorov. Predmetné darovacie zmluvy boli spísané vo forme notárskej zápisnice, ktorých platnosť stranami sporu nebola napadnutá. Pôvodná žalobkyňa výzvou zo dňa 6.8.2013 žiadala žalovanú o vrátenie predmetných nehnuteľností z dôvodu správania sa žalovanej voči nej a jej manželovi v období od 18.2.2013, t.j. po uzavretí druhej darovacej zmluvy, do 6.8.2013, teda do výzvy na vrátenie daru, pričom tvrdila, že sa správanie žalovanej po druhej darovacej zmluve diametrálne obrátilo, pretože kým pred darovaním bol ich vzťah intenzívny, žalovaná ich každý deň navštívila a starala sa o nich, po darovaní nehnuteľností prestala komunikovať, nestarala sa o nich, nezaujímala sa o nich, navštívila ich len dvakrát napriek jej vedomosti o ich závažnom zdravotnom stave, boli odkázaní na pomoc rodinných príslušníkov. Ako ďalší dôvod na vrátenie daru konkretizovala neplnenie ústnej dohody zo strany žalovanej, ktorá mala byť podmienkou na darovanie nehnuteľností a v zmysle ktorej mala žalovaná, rovnako ako žalobca (jej brat), odovzdať pôvodnej žalobkyni peňažné prostriedky získané z prenájmu darovaných nehnuteľností - nebytových priestorov. Žalovaná v priebehu konania namietala existenciu ústnej dohody, ako aj hrubé porušenie dobrých mravov z jej strany, ktoré malo založiť dôvod na vrátenie daru. Súd prvej inštancie mal za to, že na požadovanom určení je naliehavý právny záujem, nakoľko po smrti pôvodnej žalobkyne sa jej dedič nemôže bez toho, aby sa o majetkovom vyporiadaní vzťahov rozhodlo v dedičskom konaní, domáhať či už vydania nehnuteľnosti alebo určenia vlastníckeho práva k nej. Poukázal na to, že ustanovenie § 630 Občianskeho zákonníka umožňuje osobitný spôsob zániku právneho vzťahu, ktorý môže darca vyvolať tým, že jednostranným úkonom vyzve obdarovaného na vrátenie daru. Darca tak môže urobiť vtedy, keď sa obdarovaný správa k nemu alebo k členom jeho rodiny spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu preto nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov, teda ich porušenie značnej intenzity alebo ich sústavné porušovanie, ktoré svojím trvaním, priebehom, váhou a pôsobením nadobudlo povahu hrubého porušenia. Toto negatívne správanie sa musí prejavovať objektívne, nestačí iba subjektívny pocit a úsudok darcu. Rovnako za hrubé porušenie dobrých mravov nemožno považovať napríklad nenavštevovanie darcu pri príležitosti sviatkov a jeho životných jubileí (viď R 88/1998, R 31/1999). Posúdenie, či v konkrétnej situácii dané subjektívne konanie je v súlade s dobrými mravmi, je na úvahe súdu, ktorá musí byť podložená konkrétnymi zisteniami dovoľujúcimi takýto záver, a to aj s prihliadnutím na postavenie druhej strany a so zreteľom na všetky významné konkrétne okolnosti prípadu. Právne vzťahy založené prevodom vlastníctva darovacou zmluvou zakladajú stav, ktorý má právnu istotu, požíva právnu ochranu s tým, že záväznosť z neho vyplývajúcu zobrali na seba zmluvné strany samy a dobrovoľne. K narušeniu
tohto stavu už nemôže dochádzať zo svojvôle darcu. Nie každé negatívne správanie sa obdarovaného voči darcovi preto zakladá právo na vrátenie daru. Predpokladom vrátenia daru je len také negatívne správanie sa obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky významné okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Toto sa musí prejavovať objektívne a pri hodnotení tohto správania sa obdarovaného treba vziať do úvahy a hodnotiť aj správanie sa samotného darcu v tom zmysle, či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu (princíp vzájomnosti). Nezohľadnenie výsledkov vykonaného dokazovania svedčiacich aj proti darcovi by malo za následok nesprávne právne posúdenie veci (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 53/2006, R 56/2010). K tomu, aby uplatnený nárok darcu na vrátenie daru prostredníctvom súdu podľa § 630 Občianskeho zákonníka bol úspešný, musia byť splnené zákonné predpoklady: 1. existencia darovacej zmluvy medzi darcom a obdarovaným ohľadom predmetu darovania; 2. správanie obdarovaného, ktoré možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov; 3. hrubé porušenie dobrých mravov vo vzťahu k darcovi alebo členom jeho rodiny; 4. darca sa formou jednostranného prejavu vôle obsiahnutého v žalobe domáha vrátenia daru voči obdarovanému; 5. existencia právoplatného rozhodnutia súdu. Prvoinštančný súd dôvodil, že pôvodná žalobkyňa v rámci žaloby na vrátenie daru, resp. neskôr o určenie vlastníckeho práva nenamietala, že došlo k uzatvoreniu dvoch darovacích zmlúv, ktoré boli spísané pred notárom vo forme notárskej zápisnice, pričom z vykonaného dokazovania mal rovnako za preukázané, že na strane pôvodnej žalobkyne bola vôľa darovať nehnuteľnosti žalovanej ako svojej dcére. Namietala však správanie žalovanej v období od 19.2.2013 do 6.8.2013, ktoré považoval za rozhodné obdobie za účelom posúdenia, či došlo k obnoveniu vlastníctva darcu, resp. (po úmrtí darcu) či sporné darované nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke. Uvedené obdobie, ktoré bolo predmetom dokazovania, následne nesporoval ani samotný žalobca. Vychádzajúc z kvalifikovanej výzvy na vrátenie daru, okrem namietaného správania žalovanej (nekontaktovanie rodičov, neposkytnutie starostlivosti, nenavštevovanie), ktoré malo byť v hrubom rozpore s dobrými mravmi, posúdil aj spornú ústnu dohodu o prerozdeľovaní finančných prostriedkov získaných z prenájmu darovaných nebytových priestorov. Zároveň však ďalšie tvrdenia strán sporu a listinné dôkazy založené do spisu, ktoré sa síce týkali strán sporu a mali výpovednú hodnotu o ich vzájomných vzťahoch v neskoršom období, nebral do úvahy, pretože sa buď netýkali rozhodného obdobia alebo išlo o skutočnosti, ktoré pôvodná žalobkyňa v rámci výzvy na vrátenie daru nespomenula, teda na nich nezaložila svoj nárok na vrátenie daru. Súd totiž môže skúmať a z hľadiska ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka posudzovať iba opodstatnenosť tých dôvodov, ktoré boli uplatnené vo výzve na vrátenie daru. Na nové, vo výzve zo dňa 6.8.2013 neuvedené dôvody, nemohol prihliadnuť, pretože tieto dôvody mohli byť uplatnené iba v novom úkone, ktorým sa pôvodná žalobkyňa mohla domáhať vrátenia daru. V tejto súvislosti dal do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10.12.2015, sp.zn. 3 Cdo 616/2015. V predmetnom spore samotné odôvodnenie jednostranného úkonu, na základe ktorého sa pôvodná žalobkyňa domáhala vrátenia daru, bolo totožné so skutkovým tvrdením uvedeným v žalobe, preto sa v rámci dokazovania zameral na tie skutkové okolnosti, ktoré boli uvedené vo výzve. Ohľadom spornej ústnej dohody, na základe ktorej mala žalovaná po darovaní odovzdať darkyni finančné prostriedky získané z nájmu darovaných nebytových priestorov z výpovedí pôvodnej žalobkyne, žalobcu a jeho manželky, ako aj z čestného prehlásenia otca žalovanej zistil, že medzi pôvodnou žalobkyňou ako darkyňou a jej deťmi - obdarovanou žalovanou a žalobcom existovala vyššie uvedená ústna dohoda, ktorej vznik bolo možné ustáliť na obdobie pred uzatvorením darovacej zmluvy zo dňa 18.2.2013, ale po darovacej zmluve zo dňa 3.8.2012. Jej účelom malo byť zabezpečenie dostatočnej finančnej podpory a životného štandardu pre rodičov žalovanej, ktorí žili z nízkeho mesačného dôchodku tak, že pôvodná žalobkyňa mala po darovaní nájomné získané od svojich detí z darovaných nehnuteľností prerozdeliť medzi ňu ako darkyňu a vlastníkov nehnuteľností, t.j. žalovanú a žalobcu. Medzi stranami nebolo sporné, že k bezodplatnému darovaniu nehnuteľností - nebytových priestorov došlo na základe písomných darovacích zmlúv, ktorých súčasťou nebola žiadna podmienka, či už rozväzovacia alebo odkladacia. Predmetné darovacie zmluvy mali všetky zákonom požadované náležitosti a boli aj v písomnej forme. Z nich nevyplýva žiadna podmienka pre obdarovaných, ani neodkazujú na inú zmluvu, či dohodu. Darovacia zmluva je podľa § 628 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka dvoj alebo viacstranný právny úkon, ktorým darca niečo bezplatne prenecháva alebo sľubuje obdarovanému (alebo obdarovaným) a ten dar alebo sľub prijíma. Darovacia zmluva musí byť písomná, ak je predmetom daru nehnuteľnosť. Podmienka bezodplatnosti znamená, že obdarovaný nemá právnu povinnosť poskytnúť darcovi protihodnotu (za darovanú hodnotu nemá darca dostať protiplnenie, ktoré by malo majetkovú hodnotu), preto má darovacia zmluva povahu jednostranne zaväzujúcej zmluvy. Občiansky zákonník v zásade nepripúšťa darovaciu zmluvu, ktorá je podmienená poskytnutím odplaty alebo protiplnenia od obdarovaného. Podmienka bezodplatnosti
je splnená aj vtedy, ak ide o prevzatie povinnosti alebo prijatie určitého príkazu darcu obdarovaným, ale len za predpokladu, ak jeho predmetom nie je plnenie, ktoré má majetkovú hodnotu v prospech darcu. Takýmto príkladom je napríklad zriadenie vecného bremena. V prípade, ak by sa dar poskytoval s príkazom, ktorý má majetkový obsah (napr. obdarovaný je povinný vykonať niečo pre darcu), nejde o splnenie podmienky bezodplatnosti. Pre rozlíšenie, či ide o zmluvu odplatnú alebo nie, je pritom rozhodujúci prejav vôle zmluvných strán v čase, keď bola zmluva uzavretá. Pretože predmetná ústna dohoda týkajúca sa darovania nehnuteľností, keď podľa výpovedí svedkov, ako aj výzvy na vrátenie daru mala byť podmienkou na uzavretie darovacej zmluvy dňa 18.2.2013, nemala písomnú formu, hoci sa týkala a viazala sa na darovanie nehnuteľností a finančných prostriedkov z nich vyplývajúcich, dospel k záveru o jej neplatnosti pre nedostatok zákonom vyžadovanej formy v zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Okrem uvedeného však dôvodom neplatnosti predmetnej zmluvy bola i skutočnosť, že takáto dohoda v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka svojím účelom obchádza zákon, keďže je zjavné, že platne uzavreté darovacie zmluvy mali byť predmetnou dohodou podmienené. Mal za to, že ústne podmienenie uzavretia písomnej darovacej zmluvy poskytnutím majetkového protiplnenia je v rozpore so zákonom najmä z dôvodu zákonnej podmienky bezodplatnosti darovacej zmluvy. Bolo nesporné, že k darovaniu došlo, darkyňa nežiadala od obdarovaných majetkové plnenie za dar, žiadala finančné prostriedky z užívania týchto nehnuteľností. Dodal, že nič nebránilo pôvodnej žalobkyni ako darkyni zabezpečiť (naďalej) príjem z darovaných nehnuteľností (tak, ako daný príjem mala pred darovaním nehnuteľností) zriadením vecného bremena, na základe ktorého by bola prenajímateľom nehnuteľností. Ako vyplýva z darovacej zmluvy zo dňa 3.8.2012, pôvodná žalobkyňa okrem nebytových priestorov, darovala svojim deťom aj rodinný dom, kde však využila inštitút vecného bremena a zaviazala obdarovaných na zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve na doživotné užívanie tejto nehnuteľnosti. Pokiaľ predmetnou ústnou dohodou mienila zabezpečiť takýto príjem z užívania nehnuteľností, potom takáto dohoda titulom vecného bremena mala mať písomnú formu. Darovacia zmluva totiž nie je neplatná, ak sa v nej obdarovaný (vedľa prijatia daru) zaviazal uzavrieť s darcom (darcami) budúcu nájomnú zmluvu, na základe ktorej prenechá darcovi za odplatu predmet daru na dočasné užívanie (napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30.9.2009, sp.zn. 29 Cdo 4023/2007). Vo vzťahu k uvedenému dal do pozornosti aj skutočnosť, že sa darca ako dôvodu vrátenia daru nemôže dovolávať skutkových okolností, ktoré nastali alebo existovali v dobe pred darovaním, prípadne okolnosti, za ktorých bol právny úkon urobený a o ktorých obe strany pri uzatváraní zmluvy vedeli (viď rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 27.10.2020, sp.zn. 9 Co 38/2020). Hoci zákon nezakazuje podmieňovať darovaciu zmluvu, môže však ísť o podmienku rozväzovaciu alebo odkladaciu, resp. je možný postup podľa § 36 Občianskeho zákonníka. Dospel k záveru, že darovaciu zmluvu nie je možné podmieňovať takouto dohodou, dokonca spätne, keďže darovanie je dobrovoľné a bez výhrad. Okrem toho mala byť takáto dohoda (pokiaľ pôvodná žalobkyňa mienila zriadiť vecné bremeno) písomná, keďže sa týka nehnuteľnosti. K samotnému dôvodu na vrátenie daru, a to také správanie žalovanej, ktorým mala hrubo porušiť dobré mravy uviedol, že z vykonaného dokazovania, najmä výpovedí samotných strán sporu a svedkov nemal za preukázané také konanie žalovanej, ktoré by bolo v hrubom rozpore s dobrými mravmi a zakladalo by dôvod na vrátenie daru. Pôvodná žalobkyňa vo výzve na vrátenie daru a v žalobe tvrdila, že sa správanie žalovanej po druhej darovacej zmluve zo dňa 18.2.2013 diametrálne zmenilo, prestala komunikovať, starať sa o svojich rodičov a navštívila ich len dvakrát, hoci sa pred darovaním o nich intenzívne starala. Z výpovedí samotnej pôvodnej žalobkyne, ako aj svedkov mal ale preukázané, že žalovaná nezanevrela na svojich rodičov, naďalej ich pravidelne navštevovala až do času, kým jej samotná darkyňa neznemožnila vstup do rodičovského domu výmenou zámkov. K tejto skutočnosti došlo až v mesiaci júl 2013, teda po piatich mesiacoch od uzavretia druhej darovacej zmluvy s tým, že k výzve na vrátenie daru pôvodná žalobkyňa pristúpila už dňa 6.8.2013. Výmenou zámkov na dome sa pôvodná žalobkyňa sama rozhodla eliminovať svoj kontakt so žalovanou, vytvorila podmienky na to, aby sa žalovaná s ňou nemohla stýkať osobne v rovnakej intenzite ako dovtedy, poskytovať jej starostlivosť, či prejavovať lásku. Uvedené vyplýva aj z výpovede žalobcu, ktorý potvrdil, že žalovaná aj po darovaní nehnuteľností navštevovala svojich rodičov, len nie v takej intenzite ako pred darovaním. Je nepochybné, že pôvodná žalobkyňa a žalovaná mali medzi sebou nezhody, a to najmä kvôli ústnej dohode, ktorú však v zmysle výpovede pôvodnej žalobkyne (v rozpore s tvrdením vo výzve na vrátenie daru) žalovaná spočiatku plnila, finančné prostriedky prestala svojim rodičom poskytovať až po štyroch mesiacoch. Ústnu dohodu vyhodnotil ako neplatnú, bez ohľadu však na jej platnosť mal za to, že či už poskytovanie starostlivosti a pomoci v nižšej intenzite alebo finančná podpora rodičov v nižšom rozsahu nemôže založiť také správanie, ktoré je v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Ani svedkovia v priebehu konania nepotvrdili odmietnutie poskytnutia pomoci alebo starostlivosti zo strany žalovanej jej rodičom, poukázali len na neplnenie ústnej
dohody žalovanou, aj to niekoľko mesiacov po druhej darovacej zmluve. Pokiaľ pôvodná žalobkyňa a svedkyňa W. N. tvrdili, že žalovaná fyzicky napadla svoju matku, ktorá sa jej následne bála, na uvedenom pôvodná žalobkyňa nezaložila výzvu na vrátenie daru. Zároveň posúdil aj princíp vzájomnosti, t.j. aj správanie pôvodnej žalobkyne, ktorá sama zamedzila kontakt so žalovanou výmenou zámkov na dome a nežiadala od nej žiadnu pomoc. Vôľa na zlepšenie medziľudských a rodinných vzťahov musí byť na oboch stranách, zachovanie dobrých vzťahov je vecou vzájomnej tolerancie, preto nie je možné očakávať od druhej strany pomoc, podporu a opateru, keď vzájomnosť nie je daná, dokonca je styk zo strany darcu zamedzený. Záverom konštatoval, že sa hoci medzi darkyňou a žalovanou viedlo obdobné konanie o vrátenie daru na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn. 40 C 24/2014, v uvedenom konaní sa posudzovalo iné obdobie ako v predmetnom konaní, keďže k výzve na vrátenie daru (rodinného domu) došlo až dňa 17.12.2013. 3.2. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil ustanoveniami § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p. s tým, že žalovanej, ktorá bola v predmetnom konaní v plnom rozsahu úspešná z dôvodu zamietnutia žaloby, priznal jej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %; o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku.
4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. f/, g/, h/ C.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Namietal, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol nesprávne skutkové zistenia vo veci, ktorých následkom je nesprávne právne posúdenie veci. Hodnotí napadnutý rozsudok ako ďalšie rozhodnutie, ktoré sprísňuje podmienky uplatnenia § 630 Občianskeho zákonníka, keď z jeho odôvodnenia možno prijať právny záver, že vrátenie daru je absolútne minimalizované právo darcu, ktorého úspešné uplatnenie je takmer fiktívne. Poukázal na body 10., 13., 14. a 15. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia s tým, že za nesprávne právne posúdenie veci v tomto konaní považuje, že súd prvej inštancie nepovažoval neposkytnutie akejkoľvek pomoci žalovanou rodičom za konanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi a zároveň je nepochopiteľné prečo súd prvej inštancie neuviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku, že žalovaná ukradla auto značky Mercedes Benz, EČV: N ktoré bolo vo vlastníctve matky, čo je jednoznačne konanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Chronologicky zhrnul konanie žalovanej, ktoré bolo v konaní už prednesené a bolo v hrubom rozpore s dobrými mravmi voči rodičom (darcom). Uviedol, že v konaní bolo dokazovaním preukázané, že matka do darovania nehnuteľností dlhodobo poskytovala žalovanej a jemu nemalé finančné prostriedky, ktoré rodičia nadobudli z prenájmu daru (nehnuteľností v centre Bratislavy), pričom v čase darovania mesačný príjem z daru predstavoval sumu 12.800,- €. Taktiež, že v čase pred darovaním nehnuteľností, keď žalovaná bola odkázaná na finančnú pomoc rodičov, sa o nich vzorne starala, nakoľko bývala v ich tesnej blízkosti a aj viackrát denne ich navštívila, robila im nákupy, pomáhala im pri ich zdravotných problémoch, či už zabezpečením lekárskej starostlivosti, alebo s pomocou pri veciach dennej potreby. Keďže žalovaná bola v dennom styku s rodičmi, mala vedomosť o ich vážnych zdravotných problémoch, ktoré si vyžadovali pravidelnú lekársku pomoc, vedela o ich častých hospitalizáciách a taktiež o tom, že pri svojich ochoreniach sú odkázaní na pomoc iných osôb, ako aj o ich vysokých finančných výdavkoch na lieky, lekársku starostlivosť, výdavkoch na domácnosť, na zabezpečenie vysokého životného štandardu, ktorý na základe prenajímania nehnuteľností si mohli rodičia dlhodobo dovoliť. Prvoinštančný súd dohodu o prerozdelení príjmu z prenájmu daru vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon, avšak jeho existenciu potvrdil. Nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti tejto dohody, podľa jeho názoru je platná, maximálne relatívne neplatná. Strany sporu mali poukazovať matke príjem z nájmu daru iba za účelom jeho prerozdelenia. Zároveň uznanie existencie tejto dohody, tak ako je uvedená v napadnutom rozsudku prináša možnú absolútnu neplatnosť darovacích zmlúv, pretože tento názor zakladá existenciu nároku rodičov na odplatu od strán sporu za obdržanie daru. V zmysle § 40a Občianskeho zákonníka platí, že táto dohoda o prerozdeľovaní príjmu z nájmu nehnuteľností bola platná dovtedy, pokým sa žalovaná jeho neplatnosti nedovolala. Žalovaná mala príjem z nehnuteľností, ktorý nechcela odovzdávať na prerozdelenie rodičom, ukladať do notárskej úschovy, čo však nijako nepreukázala. Uzavretie tejto dohody medzi stranami sporu a rodičmi bolo ich logickým postupom, nakoľko rodičia po darovaní nehnuteľností zostali bez finančných prostriedkov plynúcich z nájmu nehnuteľností, ktoré používali na úhradu nákladov za lieky, lekársku starostlivosť, na prevádzku domácnosti, dary, etc. V prípade neexistencie tejto dohody by rodičia neboli schopní prežiť a dostali by sa skutočne do existenčných problémov. Na základe správania sa strán sporu k rodičom pred darovaním, nemali rodičia pochybnosti,
že im strany sporu ako rodičom, budú po darovaní poskytovať rovnakú opateru, dary a starostlivosť ako predtým, že im finančne vypomôžu k zabezpečeniu ich doterajšieho životného štandardu. Pred uzatvorením darovacích zmlúv bola žalovaná každý mesiac obdarovaná sumou 1.000,- € a raz ročne sumou 12.000,- € a tak rodičia očakávali, že sa žalovaná postará o nich rovnako ako oni o ňu, pričom žalovaná nijako nerozporovala takéto obdarovanie rodičmi. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaná po darovaní nehnuteľností z nich mala mesačný príjem predstavujúci sumu 6.400,- € (v roku 2013) a prestala byť závislá od toho čo dostane od rodičov, ktorí, ako aj on, okamih zániku závislosti žalovanej od finančných darov od rodičov hodnotia ako začiatok diametrálne odlišného správania (v hrubom rozpore s dobrými mravmi) voči nim. Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že rozhodným obdobím pre posudzovanie správania sa žalovanej k rodičom je obdobie ohraničené od 18.2.2013 do 6.8.2013 a so skutkovým zistením, že k výmene zámkov na rodinnom dome, v ktorom bývali rodičia došlo v júli 2013 iba zo strachu matky pred žalovanou a jej trestnými činmi (napr. krádeže, ublíženia na zdraví, etc.), ale nestotožnil sa s názorom prvoinštančného súdu, že počas tohto obdobia žalovaná poskytovala rodičom pomoc a podporu, či už citovú, morálnu, materiálnu, alebo akúkoľvek inú, teda pomoc, aká sa bežne očakáva od detí rodičom, ktorí sú v dôsledku vysokého veku, zlého zdravotného stavu a zlej finančnej situácie odkázaní na pomoc svojich najbližších. Žalovaná i napriek vedomosti o zdravotných problémoch a odkázanosti rodičov na cudziu pomoc, ich prestala navštevovať a poskytovať im potrebnú pomoc s ich zlým zdravotným stavom, zabezpečovaním stravy, liekov a peňazí. Prvý skutok žalovanej voči rodičom uvedený v tomto konaní pred súdom prvej inštancie, ktorý možno bez pochyby považovať za skutok v hrubom rozpore s dobrými mravmi zakladajúci rodičom nárok na vrátenie daru, nastal okamžite po uzatvorení druhej darovacej zmluvy dňa 19.2.2013, kedy bolo odcudzené osobné motorové vozidlo matky zn. Mercedes Benz, EČV: N Vyšetrovaním tejto krádeže bolo zistené, že toto motorové vozidlo je v dispozícii žalovanej, ktorá si ho bez vedomia svojej matky nechala na seba prepísať na základe sfalšovaných splnomocnení. K uvedenému došlo hneď na druhý deň po darovaní nehnuteľností. Za zmanipulovaný prepis motorového vozidla bolo voči žalovanej dňa 6.9.2016 vznesené obvinenie pre trestný čin podvodu podľa § 221 ods.1, ods. 2 Trestného zákona, avšak za tento skutok nebola žalovaná stíhaná, nakoľko matka nedala súhlas na jej trestné stíhanie, pretože sa bála poškodenia dobrého mena rodiny. Ako ďalší skutok v hrubom rozpore s dobrými mravmi žalovanej voči rodičom zakladajúci nárok rodičov na vrátenie daru, ktorý bol uvedený v žalobe i výzve, bol, že žalovaná odmietala rodičom poskytnúť akúkoľvek pomoc, ktorú im pred darovaním bežne poskytovala, pričom žalovaná bola rodičmi viackrát vyzvaná (čo bolo aj v konaní preukázané) v období od 18.2.2013 do 6.8.2013 na poskytnutie pomoci s ich zlým zdravotným stavom návštevou lekára, na kúpu liekov a podobne, čo žalovaná doslova odignorovala. Neposkytnutie materiálnej pomoci žalovaná potvrdila vo svojej výpovedi s odôvodnením, že musí platiť dane z prenájmu nehnuteľností, resp. že rodičia majú dosť peňazí, čo deklarovala tvrdením, že vo februári 2013 mali na účte 25.000,- €. Toto tvrdenie je nepravdivé, v hrubom rozpore s dobrými mravmi, pretože priamo zo žalovanou predloženého výpisu vyplýva, že vlastníkom účtu je on a žalovaná nie je disponentom tohto účtu. V ďalšom sa vyjadril k spôsobu, akým žalovaná získala tento dôkaz, a to výpis z účtu. Ďalej dôvodil, že rodičia sa ani raz nezachovali voči žalovanej v rozpore s dobrými mravmi, preto absolútne nerozumeli, prečo sa voči nim žalovaná začala správať po obdarovaní nehnuteľnosťami v hrubom rozpore s dobrými mravmi, ktoré už špecifikoval. Považuje prednesené tvrdenie žalovanej v konaní o jej pristúpení k záväzku otca voči veriteľke O. B., ktoré sa udialo dňa 10.3.2014 za absolútne nepravdivé a v tomto konaní nepodstatné, pretože sa stalo takmer rok po vyzvaní na vrátenie daru. Je presvedčený, že žalovaná vo svojich výpovediach uvádzala príklady svojej starostlivosti o rodičov, avšak tieto skutky vykonala jednoznačne v období pred darovaním predmetných nehnuteľností. Akékoľvek tvrdenia žalovanej sú podľa neho nehodnoverné, nakoľko sa pokúsila o krádež listinných dôkazov v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn. 40 C 24/2014, o čom predkladá listinné dôkazy. K výpovedi svedkyne O. G. konštatoval, že síce opísala starostlivosť žalovanej o matku, ale na priamu otázku súdu, či svedkyňa chodila k žalovanej v období 2013 svedkyňa odpovedala „Nepamätám si.“, takže je z toho zrejme, že táto svedkyňa sa vyjadrovala k obdobiu do darovania, teda do 18.2.2013. Ako tretí skutok žalovanej prednesený v konaní jednoznačne v hrubom rozpore s dobrými mravmi zakladajúci rodičom nárok na vrátenie daru označil skutočnosť, že v júni 2013 prestala žalovaná uhrádzať svoj stavebný úver v Stavebnej sporiteľni, a.s. č. XXXXXXXXXX, na ktorý jej poskytol ručenie on. Aj napriek vysokým mesačným príjmom z nájmu nehnuteľností žalovaná prestala plniť tento záväzok a on ako ručiteľ tento záväzok žalovanej za ňu uspokojil a nakoniec sa musel domáhať vymoženia tejto pohľadávky od žalovanej súdnou cestou a následne prostredníctvom exekútora. Žalovaná bez akéhokoľvek vedomia svojho otca, manželky alebo jeho, podala návrh na pozbavenie spôsobilosti na právne úkony otca na Okresný súd Bratislava IV,
konanie vedené pod č.k. (správne sp.zn., poznámka odvolacieho súdu) 13 Ps 8/2012, tento návrh stiahla až dňa 4.6.2013, na základe čoho bolo toto konanie zastavené ku dňu 25.6.2013. Nerozumel ani skutkovému zisteniu súdu prvej inštancie, ktorý je uvedený v bode 13. odôvodnenia napadnutého rozsudku, pretože on a ani jeho rodičia ako dôvod vrátenia daru neuviedli žiadne skutkové okolnosti, ktoré nastali alebo existovali v dobe pred darovaním, prípadne okolnosti, za ktorých bol právny úkon urobený a o ktorých obe strany (žalovaná a rodičia) pri uzatváraní zmluvy vedeli. Vo výzve a žalobe boli prednesené dôvody, ktoré v súlade s § 630 Občianskeho zákonníka zakladali ich právo na vrátenie daru. Považuje za nesprávny a zmätočný právny záver súdu prvej inštancie, že rodičia si mali v darovacej zmluve upraviť vecné bremeno (nie je uvedené aké) písomnou dohodou a aj jeho nereálny právny záver ohľadne uzatvorenia nájomnej zmluvy k nehnuteľnostiam medzi rodičmi a stranami sporu, pretože nehnuteľnosti im boli darované z dôvodu, že rodičia sa už nevedeli o ne kvôli ich pokročilého veku a zlého zdravotného stavu starať. Po prevode vlastníckeho práva k daru rodičia skutočne nepožadovali od strán sporu všetko zinkasované nájomné za nájom daru, chceli iba, aby z nájomného boli uhradené ich náklady spojené s bývaním a zdravotnými problémami. Za ďalší štvrtý skutok žalovanej v hrubom rozpore s dobrými mravmi označil fyzické napadnutie jeho dcéry U. N. (vnučky pôvodnej žalobkyne) žalovanou, ktorý sa stal vo februári 2013 v rodinnom dome, keď sa žalovaná pokúsila násilím získať od vtedy 14-ročnej U. kľúče od rodinného domu. Piaty skutok žalovanej v takej intenzite, ktorý je nutné považovať za skutok v hrubom rozpore s dobrými mravmi sa stal v marci 2013, išlo o fyzický útok žalovanej so zbraňou voči jeho manželke W. N., ktorá nebola nijako ozbrojená. Šiesty skutok žalovanej, ktorý je v hrubom rozpore s dobrými mravmi sa stal v máji alebo júni roku 2013 v rodinnom dome, kde žalovaná chytila matku silou vysokej intenzity za ruku a sotila ju do kresla, matke po tomto útoku zostali na ruke krvné podliatiny. Za účelom správneho a spravodlivého rozhodnutia v tejto veci žiadal odvolací súd o určenie pojednávania, na ktoré by predvolal MUDr. O., lekárku rodičov, ktorá dosvedčí ako sa žalovaná správala v hrubom rozpore s dobrými mravmi voči rodičom práve v čase od 18.2.2013 do 6.8.2013. Ďalej nesúhlasil ani s názorom súdu prvej inštancie ohľadne absolútnej neplatnosti dohody o prerozdeľovaní finančných prostriedkov z nájmu nehnuteľností, pretože určenie platnosti tejto zmluvy nebolo predmetom konania. Považuje túto dohodu v súlade s § 40a Občianskeho zákonníka za relatívne neplatný právny úkon, ktorého určenia platnosti sa mala domáhať žalovaná. Je pre neho tiež zarážajúce, prečo zaujal súd prvej inštancie diametrálne odlišné skutkové zistenia a právny záver k vráteniu daru žalovanou ako Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp.zn. 40 C 24/2014, pretože v oboch výzvach na vrátenie daru sú uvedené rovnaké skutky žalovanej v hrubom rozpore s dobrými mravmi voči rodičom (darcom) a im blízkym. V uvedenom konaní bolo vykonané takmer rovnaké dokazovanie, z ktorého vyplynuli obom súdom rozličné skutkové zistenia a diametrálne odlišný právny záver. Žalovaná si nesprávne vyložila dôkaz - výsluch matky vykonaný na pojednávaní v roku 2017, v ktorom tvrdila, že matka je samostatná a nepotrebuje pomoc, ale týmto myslela to, že od zaslania výzvy na vrátenie daru dňa 6.8.2013 sa o ňu príkladne stará on so svojou rodinou, či už fyzicky, psychicky alebo materiálne. Záverom uviedol, že listinou o vydedení zo dňa 26.7.2013, č. N 525/2013, NZ 25205/2013, NCRza 3652/2013, bola žalovaná matkou úspešne vydedená, pričom žalovaná túto listinu do dnešného dňa žiadnym spôsobom nenapadla a tak podľa jeho názoru akceptuje, že sa k rodičom správala v rozpore s dobrými mravmi, pričom na základe tohto právoplatného vydedenia žalovanej sa on stal ako jediný právny nástupca pôvodnej žalobkyne stranou konania na strane žalobcu. Ešte dodal, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí použil na výmenu zámkov na rodinnom dome nesprávne princíp vzájomnosti, pretože touto výmenou nechceli rodičia zamedziť kontakt so žalovanou, snažili sa iba ochrániť svoj majetok pred prípadnou krádežou. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a vyhovieť jeho žalobe tak, že určí, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke B. N.; žiadal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
5. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že považuje žalobcom napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny, zákonný, zrozumiteľný a riadne odôvodnený, keď jednoznačne dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, riadne zistil skutkový stav na základe dôkazov včas uplatnených prostriedkov procesnej obrany alebo prostriedkov procesného útoku a napadnutý rozsudok vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Poukázala na novoty v odvolaní žalobcu, ktorý v ňom navrhol množstvo nových dôkazov. Žiadny z týchto dôkazov nebol doteraz žalobcom, resp. pôvodnou žalobkyňou (obaja zastúpení totožným advokátom) navrhnutý vykonať v rámci dokazovania pred súdom prvej inštancie, tieto dôkazy neboli pred súdom prvej inštancie ani marginálne spomenuté, a to ani skutkové tvrdenia, z ktorých by mala vyvstať potreba vykonať tieto dôkazy. Vzhľadom na skutočnosť, že po podaní odvolania pôvodnou žalobkyňou došlo k jej úmrtiu,
právnym nástupcom sa stal žalobca, ktorý navrhol pripustiť zmenu žaloby. Výlučne z uvedeného dôvodu bol rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 11.12.2017 uznesením zo dňa 30.1.2020 zrušený a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie, dňa 10.6.2020 súd prvej inštancie uznesením pripustil zmenu žaloby, dňa 4.3.2022 sa konalo pojednávanie, na ktorom advokát žalobcu vyslovene uviedol, že nemá k veci čo dodať. Súd prvej inštancie následne postupoval v zmysle § 182 C.s.p., vyzval strany k prednesu záverečnej reči a uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené. Jedná sa o tzv. zákonnú koncentráciu konania (o ktorej súd osobitne nepoučuje), ktorá ohraničuje moment, do kedy môžu procesné strany uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, pokiaľ nedošlo k obmedzeniu ich uplatniteľnosti už skôr pri sudcovskej koncentrácii. Tie, ktoré neboli riadne a včas uplatnené, môžu v následnom odvolacom konaní vykazovať relevanciu len za podmienok uvedených v § 366 C.s.p. Žalobca ani v rámci prednesu záverečnej reči jeho advokáta nepredložil žiadny listinný dôkaz, nenavrhol vypočuť žiadneho svedka a neuviedol žiadne skutkové tvrdenie, z ktorého by bola zrejmá potreba doplniť dokazovanie v rozsahu uvedenom v odvolaní. Ich dôvodnosť nevyplynula ani z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie. Žalobca nové dôkazy navrhuje zrejme ako reakciu na odôvodnenie rozsudku, ktoré napadol odvolaním. Navyše svedkyňa W. N. bola vypočutá už na pojednávaní konanom dňa 23.10.2017 a pôvodná žalobkyňa mala možnosť jej klásť otázky k predmetu sporu, súd prvej inštancie preto nepovažoval za potrebné vykonať ďalšie dôkazy, vzhľadom na absenciu návrhu na ich vykonanie. K tvrdeniam žalobcu v odvolaní ohľadom ustanovenia § 470 ods. 2 C.s.p. uviedla, že si neuplatnil prostriedky procesného útoku v rámci zákonnej koncentrácie konania, kedy súd prvej inštancie po prednese záverečných rečí sporových strán vyhlásil dokazovanie za skončené. Zákonná koncentrácia konania existovala aj v predchádzajúcej právnej úprave Občianskeho súdneho poriadku. Všetky dôkazy, ktoré žalobca navrhol vykonať v rámci odvolacieho konania, mu museli byť a jednoznačne aj boli známe už v čase konania prebiehajúceho pred súdom prvej inštancie. Ďalej uviedla, že vo výzve na vrátenie daru, rovnako ani v žalobe pôvodná žalobkyňa neuvádzala žiadny fyzický útok na jej osobu z jej strany, ani na svedkyňu W. N. (nevestu) alebo U. N. (vnučku), rovnako krádež vecí v rodinnom dome v W. a ani osobného motorového vozidla. Nebolo by to totiž možné, nakoľko tvrdila, že sa u nich ako u svojich rodičoch ani raz od darovania vo februári 2013 nezastavila (do dňa 6.8.2013). Ak pôvodná žalobkyňa nepopísala na pojednávaniach zhodne s vlastnými písomnými tvrdeniami obsiahnutými v žalobe, prípadne vo výzve na vrátenie daru jej správanie, ktoré považovala za hrubé a sústavné porušovanie dobrých mravov, nebude možné tieto jej tvrdenia vyhodnotiť ako dôveryhodné a najmä objektívne. Tvrdenie žalobcu v odvolaní o preukázaní jej finančnej závislosti od pôvodnej žalobkyne do darovania nehnuteľností v konaní preukázané nebolo, nebolo doteraz tvrdené a ani nebolo predmetom dokazovania. Nemala dôvod popierať, že ju rovnako, ako aj žalobcu, rodičia finančne podporovali, ale nebola od nich finančne závislá, ide tak o nové skutkové tvrdenie zo strany žalobcu, ktorý potvrdil, že ona bola v dennom styku s rodičmi (predtým ako obdržala výzvu na vrátenie daru zo dňa 6.8.2013) a tak jej nie je zrejmé, ktoré relevantné skutkové tvrdenia ostali sporné. Samotný žalobca potvrdil jej denný kontakt s pôvodnou žalobkyňou a jej manžela až do obdržania výzvy na vrátenie daru. Žalobca ďalej vymenoval detaily zo života pôvodnej žalobkyne a jej manžela, o ktorých podľa jeho názoru ona vedela, z čoho vyplýva jedine tá skutočnosť, že sa skutočne o svojich rodičov riadne starala až do času, kedy jej to dovolili a mali záujem sa s ňou stretávať. Existenciu údajnej ústnej dohody o prerozdeľovaní príjmu z prenájmu popiera, keď pôvodná žalobkyňa nikdy presne, konkrétne a nezameniteľné nešpecifikovala obsah údajnej dohody a dokonca si v jednotlivých skutkových tvrdeniach aj odporovala. Aj to je dôkaz o neexistencii tejto údajnej ústnej dohody. Je iba pochopiteľné, že žalobca sa snaží pokračovať v tvrdeniach o jej existencii, nakoľko v prípade úspechu by celý majetok po pôvodnej žalobkyni patril jemu. Pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdí, že prerozdeľovaním príjmu z prenájmu daru mala byť zabezpečená jej rovnaká životná úroveň i žalobcu, takéto vymedzenie údajnej dohody je vágne a neurčité. Navyše vlastníctvo nehnuteľností a príjem z ich prenájmu viaže na seba rôzne iné platobné povinnosti vlastníkov. Pôvodná žalobkyňa nikdy nevysvetlila ako mali byť údajne vyriešené v rámci prerozdeľovania. Úvahy žalobcu o prípadnej relatívnej neplatnosti údajnej ústnej dohody sú nesprávne. Občiansky zákonník presne vymedzuje prípady relatívnej neplatnosti právneho úkonu a nedodržanie zákonom predpísanej formy medzi tieto dôvody jednoznačne nepatrí. Ani s ďalšou úvahou žalobcu o absolútnej neplatnosti darovacích zmlúv nesúhlasí. Naďalej popiera samotnú existenciu údajnej ústnej dohody, ktorá je podľa názoru súdu prvej inštancie absolútne neplatná z dôvodu nedodržania zákonom určenej písomnej formy. Netvorí teda ani súčasť darovacích zmlúv, preto nemôže zakladať ich neplatnosť, darovacie zmluvy na ňu ani neodkazujú. Žalobca si nemôže úspešne uplatňovať žalobou nárok vychádzajúci z neplatného dojednania z dôvodu rozporu so zákonom, teda nedodržania zákonom predpísanej formy, prvoinštančný súd sa vysporiadal aj s touto námietkou žalobcu, pokiaľ poukázal na možnosť zriadenia vecného bremena. Súd prvej inštancie nie je povinný v rozsudku vysvetliť
žalobcovi podrobnosti a postup jeho zriadenia, ako to v odvolaní namietol, pričom veľmi podrobne a zrozumiteľne v bode 13. odôvodnenia napadnutého rozsudku vysvetlil dôvody absolútnej neplatnosti ústnej dohody a dôvod, pre ktorý sa pôvodná žalobkyňa ako dôvodu vrátenia daru nemôže dovolávať skutkových okolností, ktoré nastali alebo existovali v dobe pred darovaním, prípadne okolnosti, za ktorých bol právny úkon urobený a o ktorých obe strany pri uzatváraní zmluvy vedeli (rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 27.10.2020, sp.zn. 9 Co 38/2020). Úvahy žalobcu o povinnosti žalovanej ukladať príjem z prenájmu do notárskej úschovy sú absolútne mimo predmetu tohto sporu. Žalobca ďalej tvrdí, že sa správala voči pôvodnej žalobkyni v hrubom rozpore s dobrými mravmi počas rozhodného obdobia (18.2.2013 - 6.8.2013), keď údajne odcudzila osobné motorové vozidla zn. Mercedes Benz. Ona ale nebola nikdy za daný skutok právoplatne odsúdená, nikdy jej nebolo spáchanie tohto skutku preukázané a popiera ho. Pôvodná žalobkyňa v rámci svojho výsluchu neuviedla ako dôvod neudelenia súhlasu na jej trestné stíhanie obavu z poškodenia dobrého mena, ide o nové skutkové tvrdenie žalobcu a tento dôvod na vrátenie daru nebol uvedený vo výzve, ani v žalobe. K údajnému odmietnutiu poskytnutia akejkoľvek pomoci rodičom z jej strany konštatovala, že žalobca vyslovene klame, že bolo v konaní preukázané, že rodičia ju žiadali o pomoc a ona ju odmietla. Na pojednávaní pôvodná žalobkyňa uviedla, že na rodinnom dome, v ktorom býva, nechala vymeniť zámky, keďže si neželala, aby ona za ňou chodila, nekontaktovala ju a nežiadala o žiadnu pomoc a ani o ňu nemá záujem. Neuviedla žiadnu konkrétnu situáciu, kedy jej ona odmietla poskytnúť pomoc. O výmene zámkov sa dozvedela, keď prišla na návštevu, na čo telefonicky kontaktovala pôvodnú žalobkyňu, ktorá jej oznámila, že sa už ani dnu nedostane. To, že prestala pôvodnú žalobkyňu navštevovať až po výmene zámkov na dome, pôvodná žalobkyňa uviedla vo svojom výsluchu opakovane. V konaní nebolo absolútne preukázané tvrdenie žalobcu a netvrdila to vo svojom výsluchu ani pôvodná žalobkyňa, že by odmietla poskytnúť pomoc rodičom na ich výzvu. Tvrdenie žalobcu, že sporové strany poskytovali pomoc rodičov v hrubom nepomere je nedôvodné, nakoľko aj samotná pôvodná žalobkyňa vo svojom výsluchu potvrdila, že súrodenci (žalobca a ona) nikdy nemali medzi sebou žiadnu dohodu o rozsahu opatery rodičov. Vysvetlenie žalobcu akým spôsobom sa mala dostať k výpisu z účtu, ktorý predložila, je nové skutkové tvrdenie a najmä ide o domnienky, ktoré v konaní neboli preukázané. Žalobca predložil nové listiny, úradné záznamy z iného sporu vedeného na Okresnom súde Bratislava IV, na ktoré úradné záznamy nemožno prihliadať z dôvodu, že neboli predložené riadne a včas. K výsluchu svedkyne G. uviedla, že táto svedkyňa sa vzhľadom na odstup času dostatočne presne a určito vyjadrila k skutočnostiam ohľadne jej starostlivosti o pôvodnú žalobkyňu a jej manžela a túto potvrdila až do výmeny zámky na rodinnom dome v W.. Svedkyňa bola poučená o následkoch neuvedenia pravdy vo svojom výsluchu. Námietka žalobcu o jej blízkom vzťahu so svedkyňou je nadbytočná v kontexte svedkov na strane žaloby, ktorí sú výhradne najbližší príbuzní majúci imanentný záujem na úspešnom ukončení sporu. Nepovažuje za konanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi žalobcom označený tretí skutok, a to z jej strany nesplatenie stavebného úveru, na ktorý jej žalobca poskytol ručenie. Jedná sa o nové skutkové tvrdenie, neobsiahnuté vo výzve a ani v žalobe. Poprela podanie návrhu na pozbavenie spôsobilosti na práve úkony otca bez vedomia pôvodnej žalobkyne, otca a žalobcu. Ďalej žalobca v rámci odvolacieho konania predložil lekárske správy rodičov, ktoré však nepredložil riadne a včas vzhľadom na zákonnú koncentráciu konania, pričom pôvodná žalobkyňa jednoznačne danými lekárskymi správami disponovala. Tieto lekárske správy z roku 2017 sa absolútne netýkajú posudzovaného obdobia. Žalobca uviedol ďalšie nové skutkové tvrdenia, ktoré nevyplývajú ani v vykonaného dokazovania, a to že rodičia chceli, aby z nájomného boli uhradené iba ich náklady spojené s bývaním a zdravotnými problémami. Žalobca popiera, že nikto v spore neuviedol, že rodičia si chceli ponechať celé nájomné. Pôvodná žalobkyňa vo svojom výsluchu pritom uviedla, že jej príjem je za malé obchody, obidva od syna spolu v sume 3.000,- € a od banky štvrťročne v sume 10.200,- €. Podľa jej tvrdenia si teda nechávala celé nájomné. Pôvodná žalobkyňa v žalobe nespomenula odovzdávanie celého nájmu, iba jeho prerozdeľovanie. Neustále pozmeňovanie skutkových tvrdení ohľadne údajnej dohody o prerozdeľovaní nájmu znižuje závažným spôsobom dôveryhodnosť o jej existencii ako takej napriek tomu, že súd prvej inštancie uveril jej existencii, hoci ju následne vyhodnotil ako absolútne neplatnú. Súd prvej inštancie však nemohol zhrnúť v napadnutom rozsudku všetky jej činy voči rodičom a ich blízkym v hrubom rozpore s dobrými mravmi zakladajúce nárok na vrátenie daru, ako navrhol žalobca v odvolaní, pretože žiadny z nich nebol vôbec preukázaný a údajné skutky 4 a 5 spomína žalobca po prvý raz až v odvolaní. Vo vzťahu k návrhu žalobcu na vypočutie svedkov konštatovala, že tento prostriedok procesného útoku nebol žalobcom jednoznačne označený riadne a včas, keď svedkyňa W. N. bola vypočutá na pojednávaní konanom dňa 27.10.2017 a súd prvej inštancie sa s jej výpoveďou v rozsudku riadne a logicky vysporiadal. Námietka žalobcu ohľadne nesúhlasu s posúdením absolútnej neplatnosti o údajnej dohody o prerozdeľovaní finančných prostriedkov z
nájmu z dôvodu, že určenie platnosti tejto zmluvy nie je predmetom tohto sporu je zrejme výsledkom nepochopenia, rovnako tak jeho úvahy o relatívnej neplatnosti údajnej dohody. Ona neuviedla pôvodnú žalobkyňu do omylu, obe darovacie zmluvy boli spísané formou notárskej zápisnice. Pôvodná žalobkyňa mohla pri uzatváraní darovacej zmluvy požiadať notára o doplnenie príslušných ustanovení, rovnako ako súd prvej inštancie v tomto smere správne poukázal na zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve doživotného užívania rodinného domu, ktoré bolo zriadené v rámci darovacej zmluvy týkajúcej sa rodinného domu. Nebola poverená vypracovaním dohody o prerozdeľovaní príjmu. Argumentácia žalobcu ohľadne rozdielneho výsledku sporu vedeného na Okresnom súde Bratislava IV je irelevantná, keď bolo posudzované rozdielne obdobie, v tom čase mala aj zdravotné problémy, sporu sa riadne nevenovala, nepredložila a nenavrhla vykonať žiadne dôkazy. Listinu o vydedení nenapadla z dôvodu, že v rámci dedičského konania neostal absolútne žiadny majetok a tak ju nebolo z čoho vydediť. Ďalšie nové skutkové tvrdenie žalobcu o tom, že sa mala o pôvodnú žalobkyňu, resp. rodičov starať, avšak nie v takej intenzite v období štyroch mesiacoch, po uzatvorení prvej darovacej zmluvy, t.j. od augusta 2012, postráda elementárnu logiku. Nevie prečo by došlo k uzatvoreniu druhej darovacej zmluvy vo februári 2013, pokiaľ by bolo evidentné zníženie jej záujmu o rodičov. V ďalšom poukázala na to, že občianske súdne konanie je ovládané zásadou dispozičnou a prejednacou, je teda vecou žalobcu, čo učiní predmetom konania a aké skutkové okolnosti vnesie do konania. Pôvodná žalobkyňa, resp. žalobca ako procesná strana disponujúca žalobou, nereagovala prípadnou zmenou žaloby, preto súd prvej inštancie viazaný vymedzením skutkových okolností, opierajúc svoj žalobou uplatnený nárok, najmä o údajnú ústnu dohodu, resp. jej nedodržanie z jej strany, sa aj s ohľadom na jej námietku musel vysporiadať v prvom rade s otázkou (ne)platnosti tohto údajného ústneho dojednania. Žalobca si nemôže úspešne uplatňovať žalobou nárok vychádzajúci z neplatného dojednania z dôvodu rozporu so zákonom, nedodržania zákonom predpísanej formy. Ďalšia námietka žalobcu o jej diametrálne odlišnom správaní sa voči žalobkyni pred darovaním nehnuteľností a po ich darovaní nemá základ vo vykonanom dokazovaní, čo napokon konštatoval aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Nikdy sa nesnažila zbaviť svojej povinnosti voči rodičom, avšak ako súd prvej inštancie správne konštatoval, bolo dobrovoľným rozhodnutím pôvodnej žalobkyne eliminovať ju zo svojho života a jej manžela. Záverom poukázala v celom rozsahu na svoju záverečnú reč, v ktorej sa vysporiadala so všetkými opakovanými argumentmi žalobcu obsiahnutými v odvolaní. Odvolaciemu súdu navrhla napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu potvrdiť; žiadala náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
6. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej k jeho odvolaniu uviedol, že ho považuje za zmätočné, zavádzajúce s cieľom odpútať pozornosť od už predložených dôkazov, ako aj tvrdenie žalovanej o tom, že navrhuje vo svojom odvolaní voči napadnutému rozsudku množstvo nových dôkazov. Nesúhlasí ani s argumentáciou žalovanej v jej vyjadrení, že „Vzhľadom na skutočnosť, že po podaní odvolania pôvodnou žalobkyňou došlo k jej úmrtiu, právnym nástupcom sa stal žalobca, ktorý navrhol pripustiť zmenu žaloby. Výlučne z uvedeného dôvodu bol rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 11.12.2017 uznesením zo dňa 30.01.2020 zrušený a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie“, nakoľko odvolací súd sa v každom prípade musí vysporiadať najprv s procesnými vadami napadnutého rozhodnutia a až po ich odstránení sa zaoberá hmotnými vadami rozhodnutia. V odvolaní v jednoduchosti zosumarizoval prostriedky procesného útoku použité v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorými bolo podľa jeho názoru preukázané správanie žalovanej v hrubom rozpore s dobrými mravmi voči matke a jej blízkym, v zmysle ktorých vzniklo matke ako darkyni právo požadovať vrátenie daru z dôvodov, ktoré podrobne uviedol vo svojom odvolaní. Znova poukázal na neposkytnutie materiálnej a nemateriálnej pomoci matke a otcovi zo strany žalovanej, nesplácanie spotrebného úveru žalovanou, ktorého ručiteľom bol on, vyjadril sa opakovane k výzve na vrátenie daru, k návrhu žalovanej na pozbavenie spôsobilosti na právne úkony svojho otca, k dohode o prerozdeľovaní príjmu z darovaných nehnuteľností, k dôveryhodnosti svedkyne G. a ďalšiemu sporu o vrátenie daru, ktorý sa viedol na Okresnom súde Bratislava IV s uvedením rovnakých dôvodov ako vo svojom odvolaní. Zotrval na tom, že súd prvej inštancie preukázateľne nesprávne vyhodnotil skutkové zistenia, v zmysle ktorých prijal nesprávny právny záver, podľa ktorého vydal napadnutý rozsudok.
7. Žalovaná k vyjadreniu žalobcu k jej vyjadreniu k odvolaniu žalobcu uviedla, že skutočnosti uvádzané žalobcom v jeho písomnom vyjadrení nie sú pravdivé a sledujú jediný cieľ, zaviesť pozornosť konajúceho súdu od skutočnosti, že absolútne neuniesol dôkazné bremeno o jej správaní sa v hrubom rozpore s dobrými mravmi voči pôvodnej žalobkyni, resp. osobám blízkym. Tak ako pôvodná žalobkyňa, aj žalobca majú tendenciu obmieňať a prispôsobovať skutkové tvrdenia v závislosti od
vývoja dokazovania, v snahe umocniť svoju dôveryhodnosť. Žalobca dokonca vo svojom vyjadrení zo dňa 5.6.2022 opätovne doplnil nové skutkové tvrdenia ako reakciu na jej argumentáciu vo vzťahu k rozporom a k nezrovnalostiam doterajších skutkových tvrdení žalobcu v spojení s pôvodnou žalobkyňou. V celom rozsahu odkázala na bod I. písomného vyjadrenia zo dňa 11.5.2022 a zopakovala svoje tvrdenia uvedené vo svojom vyjadrení týkajúce sa novôt v odvolaní žalobcu a ďalej sa konkrétne vyjadrila k jednotlivým opakovaným tvrdeniam žalobcu ohľadom jej správania sa voči rodičom v rozpore s dobrými mravmi.
8. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.
9. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal na odvolacom pojednávaní podľa § 385 ods. 1, ods. 2 C.s.p. dňa 18. októbra 2023, na ktorom zopakoval dokazovanie (§ 384 ods. 1 C.s.p.) oboznámením žaloby (č.l. 1 spisu), notárskych zápisníc zo dňa 3.8.2012 a zo dňa 18.2.2013 (č.l. 8, 13 spisu), výpisu z listu vlastníctva č. 2245 zo dňa 30.7.2013 (č.l. 17 spisu), lekárskych správ rodičov sporových strán, listu pôvodnej žalobkyne zo dňa 6.8.2013 spolu s doručenkou (č.l. 52 spisu), dohody o vrátení daru (č.l. 53 spisu), odpovedi žalovanej zo dňa 13.8.2013 (č.l. 57 spisu), uznesenia zo dňa 14.10.2014, č.k. 15 C 166/2013-86, uznesenia OR PZ Bratislava I zo dňa 18.12.2013 (č.l. 166 spisu), návrhu na úplné pozbavenie spôsobilosti na právne úkony (č.l. 169 a nasl. spisu), dôkazov týkajúcich sa osobného motorového vozidla zn. Mercedes Benz (č.l. 175 až 197, 202, 205 spisu), výpisov z účtu VÚB banky rodičov sporových strán (č.l. 216 až 229 spisu), čestného prehlásenia JUDr. H. N. zo dňa 4.1.2017 (č.l. 243 spisu), čestného prehlásenia pôvodnej žalobkyne zo dňa 19.10.2017 (č.l. 316 spisu), výzvy na spätný prepis motorového vozidla (č.l. 317 spisu), upovedomenia o začatí exekúcie (č.l. 360 spisu), rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 11.12.2017, č.k. 15 C 166/2013-389 (v poradí prvý), odvolania pôvodnej žalobkyne (č.l. 402 spisu), vyjadrenia žalovanej k odvolaniu žalobkyne (č.l. 413 spisu), úmrtným listom pôvodnej žalobkyne (č.l. 422 spisu), uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.1.2020, č.k. 15 Co 257/2018-449, uznesenia súdu prvej inštancie zo dňa 10.6.2020, č.k. 15 C 166/2013-456, vyjadrenia žalovaného k žalobe o povolenie na obnovu konania vedeného pod sp.zn. 40 C 24/2014 (č.l. 473 spisu), uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.7.2020, č.k. 4 Co 90/2020-265 (č.l. 478 spisu), uznesenia Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 11.3.2020, č.k. 25 C 6/2018-241 (č.l. 486 spisu), rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 4.3.2022, sp.zn. 15 C 166/2013 (č.l. 527 spisu, v poradí druhý), odvolania žalobcu (č.l. 541 spisu), vyjadrenia žalovanej (č.l. 578 spisu), vyjadrenia žalobcu k vyjadreniu žalovanej (č.l. 592 spisu), vyjadrenia žalovaného k uvedenému vyjadreniu (č.l. 603 spisu), e-mailu Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 5.10.2023 (č.l. 632 spisu) a ďalej doplnil dokazovanie spismi Mestského súdu Bratislava IV (pôvodne Okresný súd Bratislava IV) sp.zn. 69 D 149/2018 a z neho notárske zápisnice zo dňa 26.7.2013 a zo dňa 27.8.2013, uznesenie zo dňa 26.4.2018 a sp.zn. 40 C 24/2014 a z neho výzvu na vrátenie daru zo dňa 17.12.2013 (č.l. 47 uvedeného spisu), rozsudok súdu prvej inštancie (č.l. 232 uvedeného spisu), rozsudok Krajského súdu v Bratislave (č.l. 300 uvedeného spisu), uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (č.l. 352 uvedeného spisu).
10. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
11. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať.
12. V predmetnej veci ide v poradí o druhý rozsudok súdu prvej inštancie, keď rozsudkom v poradí prvom zo dňa 11.12.2017, č.k. 15 C 166/2013-389, I. žalobu v celom rozsahu zamietol; II. žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd, na odvolanie pôvodnej žalobkyne, uznesením zo dňa 30.1.2020, č.k.
15 Co 257/2018-449, I. pokračoval v konaní s dedičom H., narodený dňa XX.XX.XXXX, trvale bytom N., N. č. XXXX/XX, ako právnym nástupcom žalobkyne B. N., narodená dňa XX.X.XXXX, zomrela dňa XX.X.XXXX, naposledy bytom N., A. č. XXXX/XX; II. rozsudok prvoinštančného súdu zo dňa 11.9.2018, č.k. 15 Co 166/2013-389, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, okrem iného uviedol, že v danom prípade nárok na vrátenie daru prechádza na dedičov, pretože žalobkyňa B. N. počas svojho života urobila voči žalovanej prejav vôle smerujúci k vráteniu daru, počas konania pred odvolacím súdom zomrela, pričom jej právny nástupca, syn H. N., písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 10.5.2018 žiadal, aby v predmetnej veci pokračoval súd s ním na strane žalobcu a zároveň navrhol zmenu petitu tak, aby súd určil, že nehnuteľnosti, ktorých vrátenia sa žalobkyňa B. N. domáhala, patria do dedičstva po nej, ako poručiteľke. Vzhľadom k tomu, že v čase rozhodnutia odvolacieho súdu žalobkyňa B. N. zomrela a jej právny nástupca zmenil žalobu, ktorú nemožno v odvolacom konaní meniť, odvolací súd bez ďalšieho zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že sa odvolacími dôvodmi odvolania nezaoberal. Uložil prvoinštančnému súdu pokračovať v konaní s právnym nástupcom žalobkyne B. N., rozhodnúť o návrhu na zmenu žaloby, v prípade pripustenia zmeny žaloby doplniť dokazovanie, ak táto potreba vyvstane a opätovne vo veci rozhodnúť, ako aj o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie, vrátane trov konania vzniknutých stranám v konaní pred odvolacím súdom.
13. Súd prvej inštancie po zrušení prvého rozsudku a vrátení mu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, sa riadil právnym názorom odvolacieho súdu uvedenom v jeho uznesení zo dňa 30.1.2020, č.k. 15 Co 257/2018-449 a uznesením zo dňa 10.6.2020, č.k. 15 C 166/2013-456, pripustil zmenu žaloby tak, že učil, že nehnuteľnosti - nebytové priestory v okrese Bratislava I, obec Bratislava - mestská časť Z. O., v katastrálnom území Z. O., nachádzajúce sa v bytovom dome v Bratislave na S. ulici č. XX, súpisné č. XXXXXX, postavenom na parcele č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 709 m2, zapísané na liste vlastníctva č. XXXX: a/ vchod G. S, suterén, priestor č. XX - Klub, s podielom na spoločných častiach a zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel na pozemku v podiele XX/XXXX; b/ vchod S. č. XX, prízemie, priestor č. XX, s podielom na spoločných častiach a zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel na pozemku v podiele XX/XXXX; c/ vchod S. č. XX, prízemie, priestor č. 3, s podielom na spoločných častiach a zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel na pozemku v podiele XXX/XXXX, všetko v podiele 1, ktoré nadobudla žalovaná darovacími zmluvami - notárskymi zápisnicami zo dňa 3.8.2012, č. N 539/2012, Nz 27892/2012, NCRis 28504/2012 a dňa 18.2.2013, č. N 143/2013, Nz 5319/2013, NCRis 5463/2013 od darkyne B. N., patria na základe uplatnenia si vrátenia daru v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka účinného dňa 12.8.2013 zo strany B. N., do dedičstva po poručiteľke B. N., rodená B., narodená dňa XX.X.XXXX, r.č. XXXXXX/XXX, naposledy bytom A. č. XXXX/XX, zomrela dňa XX.X.XXXX a že žalovaná je povinná uhradiť žalobcovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia. Následne nariadil vo veci pojednávanie na deň 4.3.2022, na ktorom aj rozhodol napadnutým rozsudkom.
14. K tvrdeniam žalobcu uvedenými v jeho odvolaní o tom, že nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, ktorý ústnu dohodu uzavretú medzi ním, žalovanou ako obdarovanými a pôvodnou žalobkyňou a jej manželom o tom, že finančné úžitky z prenájmu nehnuteľností špecifikovaných v bode 1. tohto rozsudku, ktorých určenia, že patria do dedičstva po pôvodnej žalobkyni ako poručiteľky sa domáha a ktoré darovala pôvodná žalobkyňa darovacími zmluvami zo dňa 3.8.2012 a 18.2.2013 jemu a žalovanej, každému v 1, bude pôvodná žalobkyňa tak ako pred ich darovaním, prerozdeľovať aj naďalej ona, je absolútne neplatná, odvolací súd dôvodí, že nesúhlasí s právnym záverom prvoinštnančného súdu uvedeným v bode 13. odôvodnenia napadnutého rozsudku o tom, že uvedená dohoda je neplatná pre nedostatok zákonom vyžadovanej formy a preto, že obchádza zákon. Odvolací súd k uvedenému konštatuje, že medzi pojmové znaky darovacej zmluvy okrem iného patrí aj bezodplatnosť, čo znamená, že obdarovaný nemá právnu povinnosť poskytnúť darcovi protihodnotu (za darovanú hodnotu nemá darca dostať protiplnenie, ktoré by malo majetkovú hodnotu). Darovacia zmluva má preto povahu jednostranne zaväzujúcej zmluvy a tým sa odlišuje napríklad od kúpnej alebo zámennej zmluvy. Pri darovaní teda poskytuje darca obdarovanému určitý majetkový prospech bez toho, aby za to dostal primeraný majetkový ekvivalent. Nie je však vylúčené (a požiadavke bezodplatnosti darovania sa nijako neprieči), aby bol s darovaním spojený záväzok obdarovaného na protislužbu, ktorá sama o sebe nemá majetkovú povahu, resp. aby bolo darovanie viazané na odkladaciu alebo rozväzovaciu podmienku. Pre rozlíšenie toho, či ide o zmluvu odplatnú alebo nie, je pritom rozhodujúci prejav vôle zmluvných strán v čase, keď bola zmluva uzavretá. V danej veci žalovaná vyššie uvedenú ústnu dohodu poprela a
žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že by skutočne k uzavretiu takejto dohody prišlo. Pôvodná žalobkyňa najskôr tvrdila, že k uzavretiu predmetnej dohody došlo iba medzi ňou a stranami sporu, neskôr už tvrdila, že pri jej uzavretí bola ona, jej manžel, sporové strany a manželka žalobcu, ktorá vo svojej výpovedi tvrdila, že bola dohoda, že peniaze sa dávali otcovi a mame, že bola prítomná pri uzavretí dohody, že rodičia by nikdy nepristúpili, aby darovali nehnuteľnosť bez toho, aby financie z nich deti neodvádzali im, nechceli žiť iba z dôchodku, túto dohodu riešili koncom roka 2012, všetky financie manžel (žalobca) priniesol mame, jej vlastná dcéra (žalovaná) napadla mamu, prosila ju, kedy jej donesie peniaze, že ich potrebuje na školu, život, úvery, nebude jej dávať peniaze (č.l. 305 spisu). Aj keď z čestného prehlásenia manžela pôvodnej žalobkyne JUDr. H. N. zo dňa 4.1.2017 vyplýva, že finančné prostriedky pochádzajúce z nájmov nebytových priestorov (predmetných nehnuteľností) budú ich deti odovzdávať im ako rodičom, aby mali možnosť žiť na rovnakej úrovni ako pred tým a nebyť uzavretia tejto dohody, tak by k darovaniu nedošlo, z tohto dôkazu ako aj vyššie uvedeného nebolo jednoznačne preukázané, že k uzavretiu predmetnej ústnej dohody prišlo, keď ani z výpovede uvedenej svedkyne, ktorá mala byť údajne prítomná pri jej uzavretí jednoznačne nevyplynulo čo bolo jej predmetom, teda ako sa konkrétne darkyňa a obdarovaní dohodli na prerozdeľovaní finančných prostriedkov s prihliadnutím na skutočnosť, že pôvodná žalobkyňa tak ako je uvedené vyššie spočiatku tvrdila, a to aj v žalobe, že k uzavretiu dohody došlo iba medzi ňou a jej deťmi, pričom čestné prehlásenie manžela pôvodnej žalobkyne je až zo dňa 4.1.2017, avšak písomné dohody o darovaní predmetných nehnuteľností boli uzavreté dňa 3.8.2012 a 18.2.2013. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd na túto ústnu dohodu neprihliadol tak ako aj správne na ňu neprihliadol súd prvej inštancie a nepovažoval ju za dôvod pre vrátenie daru v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka, t.j. že by svojim správaním žalovaná, ktorá odmietala prerozdeľovať finančné prostriedky z prenájmu predmetných nehnuteľností (pôvodná žalobkyňa tvrdila, že to mala robiť ona), hrubo porušila dobré mravy. Odvolací súd dodáva, že sama pôvodná žalobkyňa v konaní uvádzala, že po darovaní predmetných nehnuteľností jej žalovaná prvý mesiac finančné prostriedky z prenájmu nehnuteľností odovzdala (marec 2013), druhý mesiac si ich musela pýtať (apríl 2013), tretí mesiac jej žalovaná poskytla iba sumu 1.500,- € (máj 2013) a odvtedy už žiadne peniaze nedostala, keď výzvu na vrátenie daru datovala už dňom 6.8.2013, takže v tomto prípade nemožno hovoriť o hrubom porušení dobrých mravov, za ktoré sa zvyčajne považuje ich porušenie značnej intenzity alebo sústavné porušovanie.
15. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdeniami žalobcu uvedenými v jeho odvolaní o tom, že žalovaná po darovaní nehnuteľností odmietala svojim rodičom (pôvodná žalobkyňa a jej manžel) poskytovať akúkoľvek pomoc, ktorú im pred darovaním bežne poskytovala (v odvolaní uvedené ako druhý skutok v rozpore s dobrými mravmi), pretože tieto tvrdenia neboli v konaní preukázané. K darovaniu predmetných nehnuteľností došlo dvomi darovacími zmluvami, prvou zo dňa 3.8.2012 a druhou zo dňa 18.2.2013, pričom pôvodná žalobkyňa vo výzve na vrátenie daru i žalobe považovala za hrubé porušenie dobrých mravov zo strany žalovanej obdobie od 19.2.2013, t.j. odo dňa nasledujúceho po uzavretí druhej darovacej zmluvy, do 6.8.2013, t.j. do výzvy na vrátenie daru (žalobca toto obdobie nerozporoval). Odvolací súd poukazuje na to, že v prípade hrubého porušenia dobrých mravov ide o ich porušenie značnej intenzity alebo sústavné porušovanie, a to buď fyzickým násilným, hrubými urážkami, neposkytnutím potrebnej pomoci a podobne. Nevyžaduje sa, aby konanie obdarovaného muselo dosahovať intenzitu trestného činu alebo priestupku. Súd môže vyvodiť hrubé porušenie dobrých mravov z intenzity alebo sústavnosti konania obdarovaného. Ak je úvaha o naplnení dôvodov pre vrátenie daru založená na preukázanom systematickom porušovaní dobrých mravov, keď jednotlivé konania žalovaného voči žalobcovi a členom jeho rodiny, ktoré samostatne nedosahujú intenzity správania hrubo porušujúceho dobré mravy, je pre záver o dôvodoch pre vrátenie daru určujúci okamih posledného konania obdarovaného, ktorý možno už jeho správanie vyhlásiť za hrubo porušujúce mravy (pozri Rc 22/2011). Jednotlivé konania, ktoré možno v súhrne považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, je možné vyhlásiť za sústavné, ak ide o také opakované porušovanie dobrých mravov, ktoré svedčia o hlbokom narušení vzťahom medzi darcom a obdarovaným, pričom uvedeného konania sa obdarovaný dopustil najmenej v troch prípadoch, pričom medzi týmito konaniami je časová súvislosť, t.j. že k nim došlo v krátkom časovom období. Súdna prax nepovažuje za hrubé porušenie dobrých mravov situácie, keď konanie obdarovaného spočíva v slovných útokoch alebo v miernej fyzickej inzultácii, ku ktorým došlo iba v dvoch prípadoch a najmä, ak pôvod týchto útokoch spočíva aj v správaní darcu. Nie každé správanie, ktoré nie je v súlade so spoločensky uznávanými pravidlami služného správania vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi, napĺňa znaky § 630 Občianskeho zákonníka. Predpokladom aplikácie tohto ustanovenia je teda také kvalifikované porušenie morálnych pravidiel konkrétnym správaním obdarovaného, ktorého stupeň závažnosti možno hodnotiť podľa objektívnych
kritérií, nielen podľa subjektívneho názoru (pocitu) darcu. Za vyššie uvedené správanie sa nepovažuje to, že obdarovaný využíva dar ako prostriedok na márnotratný život. Právo darcu na vrátenie daru založené zákonom nemožno urobiť závislým ani od toho, ako obdarovaný naloží s predmetom daru a nevzniká taktiež pri obyčajnej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, pri menej významnom porušení dobrých mravov zo strany obdarovaného. Tým menej musí byť naplnená skutková podstata trestného činu alebo priestupku.
16. Z uvedeného potom vyplýva, že zo strany žalovanej muselo ísť o sústavné a hrubé porušovanie dobrých mravov voči pôvodnej žalobkyni v období od 19.2.2013 do 6.8.2013, čo ale v konaní preukázané nebolo a tak sa odvolací súd stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v bode 14. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že z vykonaného dokazovania nemal za preukázané správanie žalovanej, ktorým mala hrubo porušiť dobré mravy a ktoré by zakladalo dôvod na vrátenie daru. Žalovaná aj po tzv. druhom darovaní nehnuteľností navštevovala pôvodnú žalobkyňu a jej manžela ako svojich rodičov, čo potvrdil aj sám žalobca vo svojej výpovedi pred súdom prvej inštancie (ešte ako svedok), keď tvrdil, že po darovaní nehnuteľností žalovaná menej navštevovala rodičov. Žalobca nepreukázal, že by zo strany žalovanej v uvedenom rozhodnom období (toto obdobie nenamietal) došlo zo strany žalovanej k takému hrubému porušeniu dobrých mravov, ktoré by zakladalo nárok na vrátenie daru, predmetných nehnuteľností. Žalovaná poprela, že by svojich rodičov po druhom darovaní nehnuteľností nenavštevovala a neposkytovala im pomoc, k zmene prišlo v júli 2013, keď dňa 29.7.2013 došlo k výmene zámku na dome rodičov a žalovaná sa už do ich domu nedostala, pričom výzvu na vrátenie daru datovala pôvodná žalobkyňa dňom 6.8.2013, t.j. týždeň po uvedenej udalosti. Počas tohto týždňa, ak sa žalovaná nemohla dostať k svojim rodičom pre tento dôvod, nemožno vyhodnotiť ako správanie sa žalovanej v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd sa tak stotožnil s názorom prvoinštančného súdu uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (bod 14.) o posúdení princípu vzájomnosti, keďže samotné správanie pôvodnej žalobkyne znemožnilo výmenou zámku na dome vstup žalovanej do domu, ktorý názor aj riadne odôvodnil, a preto odvolaciu námietku žalobcu o nesprávnom posúdení princípu vzájomnosti súdom prvej inštancie považoval za nedôvodnú. Odvolací súd dodáva, že aj keď fyzické napadnutie pôvodnej žalobkyne žalovano, u (v odvolaní žalobcu označené ako šiesty skutok) nie je v súlade s dobrými mravmi, z dôvodov uvedených v bode 15. odôvodnenia tohto rozhodnutia nie je možné hovoriť o hrubom a sústavnom porušení dobrých mravov zo strany žalovanej voči pôvodnej žalobkyni. Navyše tento incident pôvodná žalobkyňa ako dôvod na vrátenie daru vo svojej výzve, žalobe a ani počas konania na súde prvej inštancie neoznačila, z dôvodu ktorého nebolo možné naň prihliadnuť. Navyše tento skutok sa mal podľa tvrdenia žalobcu stať v mesiaci jún 2013 v dome pôvodnej žalobkyne, čo preukazuje skutočnosť, že žalovaná mala do tohto domu prístup a že pôvodnú žalobkyňu navštívila.
17. K ostatným dôvodom uvedeným v odvolaní žalobcu, ktoré podľa neho nezobral súd prvej inštancie do úvahy a ktoré podľa neho boli dôvodmi na vrátenie daru (v odvolaní označené ako skutky jedna
- odcudzenie motorového vozidla pôvodnej žalobkyni žalovanou; tri - nesplácanie úveru zo strany žalovanej; štyri a päť - fyzické útoky na dcéru žalobcu a jeho manželku zo strany žalovanej; krádež listinných dôkazov z konania vedeného na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn. 40 C 24/2014, podanie návrhu na pozbavenie spôsobilosti otca žalovanej), odvolací súd dôvodí, že na tieto dôvody, resp. skutky neprihliadol z dôvodu, že ich pôvodná žalobkyňa neuviedla vo výzve na vrátenie daru, žalobe a ani počas konania pred súdom prvej inštancie, ako aj preto, že sa netýkali niektoré samotnej pôvodnej žalobkyne (napríklad splácanie úveru) a rozhodného obdobia. Sám prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia správne konštatoval, že ďalšie tvrdenia strán sporu a listinné dôkazy založené do spisu, ktoré sa týkali sporových strán, mali výpovednú hodnotu o ich vzájomných vzťahoch v neskoršom období, tak ich nezobral do úvahy, pretože sa buď netýkali rozhodného obdobia alebo išlo o skutočnosti, ktoré pôvodná žalobkyňa v rámci výzvy na vrátenie daru nespomenula a nezaložila na nich svoj nárok na vrátenie daru.
18. Odvolací súd neprihliadol na návrhy na doplnenie dokazovania, ktoré navrhol žalobca v odvolaní, ani na dôkazy ktoré k nemu priložil z dôvodu, že tieto návrhy a dôkazy mohol uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie, čo neurobil. Potom ako bolo rozhodnuté o pokračovaní v konaní s terajším žalobcom a po pripustení jeho návrhu na zmenu žaloby, nenavrhol vykonať, resp. doplniť dokazovanie. Súd prvej inštancie po zrušení jeho prvého rozhodnutia a pripustení zmeny žaloby nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom žalobca nenavrhol vykonať ďalšie dokazovanie, ani nepredložil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení o tom, že žalovaná hrubo porušila dobré mravy, vyhlásil preto dokazovanie za skončené
a rozhodol napadnutým rozsudkom. Aj keď sa konanie začalo za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, aj v tom čase platilo ustanovenie § 120 ods. 4 O.s.p., podľa ktorého všetky dôkazy a skutočnosti museli byť predložené alebo označené najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Podľa ustanovenia § 154 C.s.p. možno prostriedky procesného útoku a procesnej obrany uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Z uvedeného vyplýva, že možnosť ďalšieho dokazovania po vyhlásení uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, neprichádza do úvahy. Aj keď odvolanie možno odôvodniť tým, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g/ C.s.p.), ktorý odvolací dôvod žalobca uplatnil, jeho prostriedky procesného útoku, ktoré neuplatnil v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo možné v odvolaní použiť, pretože sa netýkali procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, ani že nimi mali byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prípadne ich žalobca ako odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom tieto dôvody v odvolaní ani netvrdil. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na ustanovenie § 366 C.s.p. (novoty v odvolacom konaní). Odvolací súd dodáva, že žalobca mohol svoje ďalšie skutkové tvrdenia, dôkazy, aj návrhy na ich vykonanie, uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie, čo neurobil, z dôvodu ktorého odvolací súd považoval jeho odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g/ C.s.p. za nedôvodný.
19. K ďalšej odvolacej námietke žalobcu o tom, že je zarážajúce, že prvoinštančný súd zaujal diametrálne odlišné skutkové zistenia a právny záver k vráteniu daru žalovanou ako Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp.zn. 40 C 24/2014, keď v oboch výzvach na vrátenie daru boli uvedené rovnaké skutky žalovanej v hrubom rozpore s dobrými mravmi voči rodičom, odvolací súd dôvodí, že sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v bode 14. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a dodáva, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn. 40 C 24/2014 sa posudzovalo dlhšie obdobie, v ktorom mala žalovaná konať v hrubom rozpore s dobrými mravmi (19.2.2013 až 17.12.2013) ako v tomto konaní (19.2.2013 až 6.8.2013). V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.12.2013, sp.zn. IV. ÚS 697/2013, v ktorom ústavný súd poukázal na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky. Napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1) zo dňa 6.12.2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).
20. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 ods. 1 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.
21. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.
22. Žalobca podal odvolanie voči napadnutému rozsudku v celom rozsahu, t.j. aj do výroku II. o náhrade trov konania, ale svoje odvolanie v tomto rozsahu vôbec neodôvodnil. Odvolací súd poukazuje na to, že účinný prieskum napadnutého rozhodnutia alebo konania jemu predchádzajúceho môže odvolateľ vyvolať len pomenovaním konkrétnych nedostatkov napadnutého rozhodnutia, resp. konania, ktoré mu predchádzalo, čo žalovaný neurobil, pričom v danej veci ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.), preto tento výrok osobitne nepreskúmaval.
23. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok na náhradu trov prvého i tohto odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o ich výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník
24. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).