Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_17CoE-63-2012.pdf
PDF · 94.59 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoE/63/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom Bratislava, Hattalova 12/C, IČO: 45 869 464, zastúpeného JUDr. Romanom Dulom, advokátom so sídlom v Banskej Bystrici, Horná 32 proti povinnému : U. U., bytom Y. XX, o vymoženie 1.277,14 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 17. januára 2012, č.k. 4Er 19/2012/-13 , takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdnej exekútorky JUDr. Eleonóry Noskovej, so sídlom Exekútorského úradu Banská Bystrica, Robotnícka 4 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 12.1.2012. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie podaným dňa 3.1.2012 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému, a to na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp.zn. IIIA1110044, ktorý vydali dňa 23.9.2011 rozhodcovia Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri spoločnosti ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ A MEDIAČNEJ, a.s., so sídlom Bratislava, Trnavská cesta č. 7, ktorý rozsudok mal nadobudnúť vykonateľnosť dňa 28.10.2011. Predmetným rozhodcovským rozsudkom bola žalovanému (povinnému) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu vo výške spolu 1.277,14 eur s príslušenstvom. Súdny exekútor predložil súdu dňa 12.1.2012 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o úvere uzavretej dňa 28.8.2006 medzi pôvodným majiteľom pohľadávky a povinným, pričom sa na ňu vzťahuje režim zákona č. 258/2001 Z. z o spotrebiteľských úveroch a podporne Obchodný zákonník. Ustanovenia Obchodného zákonníka však v danom prípade nemožno použiť, pretože prednosť má špeciálna právna úprava - zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v zmysle zásady lex specialis derogat lex generalis a tiež preto, že podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Vyššie uvedená zmluva o úvere je v zmysle citovaných ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pretože bola uzavretá medzi veriteľom (t.j. právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov ako podnikanie - oprávneným) a spotrebiteľom (t.j. fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania), ide o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi úver (dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru) a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Takisto zo zmluvy nevyplýva, že ide o prípady v zmysle vyššie citovaného § 1 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, teda o prípady, kedy nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa tohto zákona. Podľa článku 9 bod 9.2 zmluvy o úvere, uzavretej medzi povinným a P. V., a.s. sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých na základe Zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej výklad, platnosť a vznik, sa budú rozhodovať v rozhodcovskom konaní pred stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. podľa vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa rozhodnutiam RAM podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Súd zistil, že v Obchodných podmienkach spoločnosti P. V., a.s. je obsiahnutá neprijateľná podmienka - rozhodcovská doložka v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ako taká je teda v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Neprijateľné podmienky demonštratívne uvedené v ustanoveniach § 53 Občianskeho zákonníka ako inštitút, predstavujú pretavenie princípu dobrých mravov do pozitívneho práva, preto bez ohľadu na účinnosť novely Občianskeho zákonníka, ktorá zaviedla neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, týkajúcu sa rozhodcovskej doložky (z. č. 568/2008 Z. z. účinný od 01.01.2008), takéto ustanovenie, ak je obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve, bude vždy v rozpore s dobrými mravmi, keďže dobré mravy nepodliehajú zmenám tak dynamickým spôsobom ako slovenský právny poriadok, a teda exekučný súd bude podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní aj bez návrhu povinný zastaviť exekúciu, resp. v tomto prípade zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to pre rozpor vymáhaného plnenia s dobrými mravmi. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je totiž plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Z dôvodu, že sa má vymáhať plnenie, ktoré odporuje dobrým mravom, súd podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ex offo zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to v celom rozsahu. Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov a inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Každopádne na to, aby sa skonštatovala blízkosť týchto inštitútov z hľadiska ich významu a zákonom sledovaného cieľa ratio legis, nie je potrebné použiť ani zložité výkladové metódy. Pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto kritériu zmluvná podmienka nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória i prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Občiansky zákonník v § 53 ods. 4 uvádza, že za neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia vymenované pod písm. a) až r). Povinný ako spotrebiteľ prijal v rámci zmluvných podmienok rozhodcovskú doložku, preto nemožno konštatovať, že by si ju vyjednal. Je všeobecne známou skutočnosťou, že práve pri formulárových typoch spotrebiteľských zmlúv spotrebiteľ buď takýto typ zmluvy aj so všeobecnými obchodnými podmienkami príjme alebo nie, nemá možnosť, aby si sám vyjednal podmienky takejto zmluvy. Podľa rozhodcovskej doložky sa tak musí povinný ako spotrebiteľ v prípade sporov vzniknutých zo zmluvy podriadiť rozhodcovskému konaniu. Za týchto okolností súd konštatoval, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a je preto v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa ukladá exekučnému súdu aj v štádiu exekučného konania skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom a po zistení, že rozhodcovský rozsudok takéto nedostatky má, má exekučný súd možnosť exekúciu zastaviť, resp. v danom prípade zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Skúmaniu obsahu rozhodcovského rozsudku musí predchádzať prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou zmluvou. Ak je rozhodcovská zmluva neplatná, rozhodcovský rozsudok nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom. V tejto súvislosti treba brať na zreteľ aj povinnosť súdu vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-14/83 Sabine von Colson, Elisabeth Kamann v Land Nordrhein- Westfalen). K ustanoveniam právneho poriadku upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv predstavuje takéto interpretačné pravidlo smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, čo je podporené aj rozsudkom Súdneho dvora v spojených prípadoch C-240/98 - C-244/98 Océano Grupo Editorial SA, Rocio Murciano Quintero (C-240/98) v Salvat Editores SA a José M. Sánchez Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98). V predmetnom rozsudku Súdny dvor o. i. konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu, než uvedená smernica, interpretovať ich, pokiaľ je to možné, vo svetle presného znenia a účelu tejto smernice. V konkrétnej exekučnej veci aj vzhľadom na neúplnú transpozíciu vyššie uvedenej smernice zákonom č. 150/2004 Z. z. (účinný od 01.04.2004), ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, treba mať na zreteli o. i. bod 1 písm. q) prílohy vyššie uvedenej smernice, podľa ktorého možno za nekalú považovať podmienku, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo, alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu, alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane. S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Namietal, že súd prvého stupňa nebol oprávnený pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie posudzovať platnosť rozhodcovskej doložky ako časti úverovej zmluvy právneho titulu nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom. Uviedol, že právom nedovolené plnenie je také plnenie, ktoré by odporovalo právnym predpisom platným v Slovenskej republike. Oprávnený je presvedčený, že plnenie, ktoré sa má vykonať neodporuje ani dobrým mravom. Prvostupňový súd v napadnutom uznesení vôbec neuvádza žeby plnenie dobrým mravom odporovalo. Exekučný súd prekročil svoje zákonné oprávnenie a odvodil svoje oprávnenie v exekučnom konaní skúmať platnosť rozhodcovskej od § 44 ods. 2 EX. poriadku v spojení s § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a niektorých judikátov ESD. Tento záver je založený na nesprávnom právnom posúdení. Súd prvého stupňa nekonal ako exekučný súd, ale konal ako súd vyššej inštancie rozhodujúci o opravnom prostriedku voči rozhodcovskému rozsudku. Hmotnoprávne meritórne preskúmal platnosť právneho titulu nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom., ktorého súčasťou bola rozhodcovská doložka. Takýto výklad § 44 ods. 2 Ex. por. je nezákonný a protiústavný. Oprávnený konštatoval, že rozhodcovská doložka nespĺňa pojmové znaky generálnej klauzuly nekalej podmienky podľa čl. 3 ods. 1 Smernice ani § 53 ods. 1 OZ, lebo nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Poukázal na skutočnosť, že zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 28.8.2006, pričom ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zákonníka nadobudlo účinnosť dňa 01.01.2008, preto ho nie je možné vôbec na vzťahy z predmetnej úverovej zmluvy aplikovať. Mal za to, že § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zákonníka je nesprávne interpretované tak, že spôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Aj gramatický a historický výklad musí mať svoje hranice aj v samotnej a v práve to musí platiť dvojnásobne, keďže je nutné riadiť sa zásadou, ktorá je zakotvená aj v samotnej Ústave SR ( čl. 2 ods. 3 ). Dodávateľ je i podľa súčasnej právnej úpravy oprávnený riešiť svoj spor so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. Ďalej oprávnený uviedol, že rozhodcovský súd vyzval písomne povinného na podanie žalobnej odpovede a výber rozhodcu, avšak tento sa nevyjadril. Oprávnený ani právny predchodca oprávneného nemal žiadny vplyv na procesnú pasivitu povinného. Vzhľadom na skutočnosť, že v čase podania žaloby na rozhodcovskom súde bolo možné vzhľadom na pasivitu povinného vydať v predmetnej veci platobný rozkaz, je možné za nerelevantný považovať nárok súdu prvého stupňa o neprimeranosti vzdialenosti rozhodcovského súdu voči bydlisku povinného. Rozhodcovskú doložku nemožno považovať za neprijateľnú podmienku, a teda ani plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom za právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom. Opačný záver nemožno vyvodiť zo žiadneho prameňa práva, vnútroštátneho ani komunitárneho, vrátane judikatúry ESD, ktorá rozhodcovskú doložku považuje za generálne prípustnú ( C - 168/05 Milenium). Exekučný súd svojím postupom neopodstatnene nahrádza aktivitu, ktorá mala vychádzať zo strany povinného. Ten jediným úkonom nevyužil procesné práva, ktoré mu zákon v nachádzacom konaní priznával. Ani pozícia spotrebiteľa ako „ slabšej strany „ nemôže v právnom štáte odôvodňovať popretie práva veriteľa na uspokojenie svojej pohľadávky, vyplývajúcej zo záväzku, ktorý na seba spotrebiteľ prevzal dobrovoľne ako správna dospelá osoba spôsobilá na právne úkony. Cieľom procesného práva nemôže byť poskytnutie ochrany neplatičovi, ktorý so dobrovoľne neplní svoje dlhy. Oprávnený navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. zmenil a súdnu exekútorku poveril vykonaním exekúcie, alebo aby toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza nasledovné:
Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa bolo vydané na základe správneho právneho posúdenia veci z aspektu aplikácie a interpretácie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Rozhodnutie je odôvodnené v súlade s kritériami ust. § 157 ods. 2 v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p. a nevykazuje žiadne znaky arbitrárnosti, v dôsledku čoho odvolací súd odvolaciu námietku oprávneného, že napadnuté rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené, vyhodnotil ako nedôvodnú.
Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ust. § 44 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. z úradnej povinnosti posudzuje, či v rozhodcovskom rozsudku, ktorý je podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, tento nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c/), resp., či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) zákona o rozhodcovskom konaní. Ak zistí tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany dlžníka podľa úverovej zmluvy, ktorá má charakter spotrebiteľského úveru (§ 2 písm. a/ a b/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch), potom exekučný súd, taktiež v rámci postupu podľa § 44 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z., z úradnej povinnosti správne v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá taký charakter, pre ktorý úplne alebo čiastočne je potrebné exekučné konanie zastaviť.
Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. správne súd prvého stupňa vychádzal z ust. § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a Smernice 93/13/ES a zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku v čl. 9.2 obchodných podmienok pre úver opodstatnene považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti.
Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komforným spôsobom. Smernica podľa čl. 1 písm. q) Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie
- dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod tlakom finančnej tiesne,
a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky. V tejto súvislosti odvolací súd podotýka, že v predmetnej veci je potrebné považovať za neprimeranú rozhodcovskú doložku, ktorá je súčasťou Obchodných podmienok pre úver, ktoré predkladal oprávnený povinnému na formulári, pričom jej obsah povinný ani nemohol ovplyvniť.
V danom prípade súd prvého stupňa správne právne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
Ani ostatné odvolacie námietky oprávneného neboli dôvodné, vysporiadal sa s nimi už súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia, na ktoré odvolací súd v celom rozsahu poukazuje.
Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .