Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozhodnutie_29C-157-2011.pdf
PDF · 147.39 KB
Case nature
Area
Subarea
29C/157/2011
Rozhodnutie
Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Dianou Vlčkovou v právnej veci žalobcu: D. C., A.. X.X.XXXX, W. T., Ž., zastúpeného Odborovým zväzom KOVO, so sídlom v Prešove, Nám. legionárov 5, proti žalovanému: ZVL AUTO spol. s r.o., so sídlom v Prešove, Košická 26, IČO: 31670237, zastúpeného PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, so sídlom v Prešove, Masarykova 13, IČO: o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a náhradu mzdy, takto
rozhodol:
určuje, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 25.2.2011 je neplatná a pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom trvá,
nárok navrhovateľa voči odporcovi na zaplatenie náhrady mzdy vo výške priemerného zárobku vo výške 638,26 EUR mesačne od 1.6.2011 do doby, keď navrhovateľovi umožní vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy s 9,25 % úrokom z omeškania ročne z každej splatnej náhrady mzdy vo výške 638,26 EUR od 17. dňa každého nasledujúceho mesiaca vylučuje na samostatné konanie,
náhradu trov konania účastníkom nepriznáva.
odôvodnenie:
Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 6.7.2011 žiadal, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným na základe výpovede žalovaného zo dňa 25.2.2011 je neplatné s tým, že pracovný pomer trvá s uložením povinnosti žalovanému mu zaplatiť náhradu mzdy od 1.6.2011 vo výške 638,26 EUR až do doby, kedy mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci s príslušným úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne z jednotlivých mesačných náhrad mzdy od lehoty splatnosti v tom ktorom mesiaci.
Žalovaný so žalobou nesúhlasil.
Súd dokazovaním vykonaným výsluchom účastníkov konania, svedkov U. U., G. Q., oboznámením pracovnej zmluvy, výpoveďou z pracovného pomeru, rozhodnutím o organizačnej zmene, zápisnicou z prejednania výpovedi z nadbytočnosti, stavmi zamestnancov, organizačnou schémou spoločnosti, reštrukturalizačným plánom žalovaného, pracovnými zmluvami F. F., popisom pracovnej náplne, pracovnou zmluvou X. F. ako aj ďalšieho spisového materiálu zistil tento skutkový stav:
Žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 29.6.1995 pracovnú zmluvu na výkon práce majstra s účinnosťou od 1.7.1995 a to na dobu neurčitú.
Pracovnou zmluvou zo dňa 10.12.2008 uzatvorili pracovnú zmluvu na druh práce technického pracovníka s dátumom nástupu do zamestnania dňa 1.1.2009 s tým, že tento pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú.
Podaním zo dňa 11.12.2008 bol žalovaný v súlade s ust. § 9 ods. 3 Zákonníka práce poverený dňom 1.1.2009 výkonom funkcie majster prevádzky - mäkké operácie a dňom 1.2.2009 výkonom funkcie majster prevádzky- tvrdé operácie.
Dňa 25.2.2011 bola žalobcovi doručená výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti s odôvodnením, že na základe rozhodnutia zamestnávateľa z dôvodu zvýšenia efektívnosti práce skumulovaním pracovných miest dochádza v spoločnosti k zníženiu stavu zamestnancov a nakoľko zamestnávateľ nemá pre neho iné pracovné miesto, kde by bola využitá jeho kvalifikácia, nemôže ho ďalej zamestnávať s uvedením, že výpovedná doba trvá 3 mesiaca a začína plynúť dňa 1.3.2011 a končí dňa 31.5.2011.
Žalobca uviedol, že na základe volieb konaných v dňoch od 25. do 26.9.2008 bol zvolený za člena výboru základnej organizácie odborového zväzu KOVO a podľa článku 25 stanov Odborového zväzu KOVO je výbor príslušným Odborovým orgánom oprávneným konať v mene základných organizácií odborového zväzu vo vzťahu k zamestnávateľom, štátnym a iným orgánom a organizáciám.
Podľa vyjadrenia žalobcu v zmysle ust. § 240 ods. 8 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať členovi príslušného odborového orgánu výpoveď len s predchádzajúcim súhlasom zástupcov zamestnancov.
Poukazujúc na ust. § 240 ods. 9 Zákonníka práce, zo znenia ktorého vyplýva, že keď zástupcovia zamestnancov odmietli udeliť súhlas k výpovedi zástupcov zamestnancov, je výpoveď z toho dôvodu neplatná automaticky zo zákona.
Nakoľko v spore o neplatnosť skončenia pracovného pomeru sa posudzuje súčasne splnenie aj ostatných podmienok výpovede vrátane nemožnosti požadovania od zamestnávateľa ďalšieho zamestnávania zamestnanca, preto až po splnení týchto dvoch podmienok môže súd vysloviť, že výpoveď je platná, pokiaľ súd nevysloví opak, je výpoveď zo zákona neplatná.
Ako ďalší dôvod neplatnosti výpovede uviedol neexistenciu organizačnej zmeny nakoľko počas výpovednej doby mal žalobca od 1.3.2011 do 31.5.2011 pracovať na pozícií majstra tvrdých operácií, pričom toto pracovné miesto malo byť s účinnosťou od 1.3.2011 zrušené. Nakoľko žalobca uvedenú pozíciu vykonával aj v čase plynutia výpovednej lehoty, nebol daný hmotnoprávny dôvod výpovede, nakoľko pracovné miesto majstra tvrdých operácií fakticky existovalo a na základe rozhodnutia o organizačnej zmene zo dňa 31.1.2011 toto pracovné miesto s účinnosťou od 1.3.2011 nezaniklo.
Podľa tvrdenia žalobcu ďalším dôvodom neplatnosti výpovede bolo nedostatočné skutkové vymedzenie dôvodu výpovede a samotná absencia písomného rozhodnutia zamestnávateľa o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo znížení stavu zamestnancov pred daním výpovede žalobcovi.
Podľa tvrdenia žalobcu predmetné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene neexistovalo v čase dania výpovede žalobcovi, keďže zo strany žalovaného bolo predložené takmer po polroku od prvého pojednávania napriek opakovanej výzve súdu na jeho predloženie s tým, že uvedené rozhodnutie o organizačnej zmene nebolo predložené na prerokovanie výpovedi so zástupcami zamestnancov a s jej obsahom nebol žalobca oboznámený najneskôr v čase dania výpovede.
Žalovaný ako zamestnávateľ si ďalej nesplnil ďalšiu hmotnoprávnu podmienku výpovede a to ponukovú povinnosť inej vhodnej práce v čase dania výpovede, ktorú žalobca s poukazom na obsah pracovnej náplne mohol vykonávať, avšak tieto boli žalovaným obsadené novými zamestnancami.
Žalovaný súdu predložil stav zamestnancov za obdobie február až jún roku 2011, z obsahu ktorého vyplýva, že v mesiaci február, kedy bola žalobcovi daná výpoveď z pracovného pomeru žalobca ako zamestnávateľ evidoval nástup jedného zamestnanca Ing. L. O., ktorý dňa 4.2.2011 uzatvoril pracovnú zmluvu so žalovaným na druh práce špecialista - plánovanie výroby, pričom jeho hlavnou pracovnou činnosťou bolo dokončiť proces plánovania výroby spoločnosti, vytvoriť nový proces disponovania a proces nasledovania výroby pre spoločnosť a to na dobu určitú do 31.5.2011.
Kvalifikačnou požiadavkou na výkon uvedeného druhu práce bolo vysokoškolské vzdelanie technického charakteru s 5-ročnou praxou v odbore. Dohodou zo dňa 8.4.2011 sa zamestnanec Ing. L. O. so žalovaným dohodli na zmene druhu profesie na špecialista - technický pracovník s účinnosťou od 11.4.2011 s tým, že táto zmena sa dojednáva na dobu neurčitú.
V mesiaci február roku 2011 žalovaný zaregistroval prestup zamestnanca Y. F. z funkcie nastavovača 714-R na funkciu 713-R.
V mesiaci marec roku 2011 žalovaný neevidoval nástupy, výstupy ani prestupy zamestnancov z pracovného pomeru.
V mesiaci apríl roku 2011 výstup zamestnanca U. Q., s ktorým pracovný pomer bol ukončený dohodou, v mesiaci máj roku 2011 nástup zamestnanca Stanislava Pigu, s ktorým bola uzatvorená pracovná zmluva dňa 3.5.2011 na pozíciu nastavovača 714/R a to na dobu neurčitú, súčasne s výstupom zamestnancov P. Š. dohodou, Y. U., žalobcom a G.. P. H., s ktorým bol rozviazaný pracovný pomer výpoveďou pre nadbytočnosť.
V mesiaci jún roku 2011 žalovaný evidoval nástup zamestnancov H. W. a F. F..
Dňa 30.4.2011 zo strany vedúceho prevádzky P. E. bolo žalovanému doručené interné oznámenie o zabezpečení obsadenia pracovného miesta kaliča a to na zastupovanie počas práceneschopnosti pána C., nakoľko tento je dlhodobo práceneschopný od 13.1.2011. Žalovaný dňa 3.6.2011 uzatvoril pracovnú zmluvu s F. F. na druh práce kaliča s dátumom nástupu do zamestnania 6.6.2011 s uvedením, že pracovný pomer sa uzatvára na dobu zastupovania do návratu pána C. z práceneschopenky.
Podľa vyjadrenia žalovaného dňa 31.5.2011 bola uzatvorená pracovná zmluva s H. W. na druh práce strojárskeho robotníka na dobu neurčitú s dátumom nástupu do zamestnania od 1.6.2011, pričom uvedená pracovná pozícia bola obsadzovaná na základe nahlášky na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny na pracovné miesto brusič kovov - strojársky robotník, pričom dňa 11.5.2011 prebehlo výberové konanie, na základe ktorého bol pán H. W. prijatý do zamestnania na uvedené pracovné miesto.
Z popisu pracovnej náplne strojárskeho robotníka vyplýva, že sa vyžaduje odborné vzdelanie strojárskeho charakteru s jednoročnou odbornou praxou s tým, že jeho priamym nadriadeným je majster tvrdých operácií.
Dňa 22.3.2012 žalovaný súdu predložil rozhodnutie o organizačnej zmene prijaté 31.1.2011, z článku 2 ktorého vyplýva, že konateľ informoval mimoriadne valné zhromaždenie o súčasnej finančnej situácií spoločnosti a taktiež navrhol z dôvodu zvýšenia efektívnosti práce kumuláciu technicko-hospodárskych pracovných miest a to na úseku generálneho riaditeľa riadenia kvality výrobného úseku a úseku na kúpu a navrhol znížiť počet technicko-hospodárskych pracovníkov o 6 zamestnancov.
Mimoriadne valné zhromaždenie uvedený návrh prerokovalo a následne prijalo 100 % prítomných hlasov.
Súčasne bolo prijaté uznesenie č. 1 o schválení návrhu na zníženie počtu zamestnancov spoločnosti do 6 zamestnancov technicko-hospodárskych pracovných miest.
Žalovaný nesúhlasil s argumentáciou žalobcu, podľa ktorého je dôvod výpovede nedostatočne skutkovo vymedzený neurčitý a nezrozumiteľný.
Výpovedný dôvod je vo výpovedi z nadbytočnosti zo dňa 25.2.2011 podľa vyjadrenia žalovaného uvedený jasne, že ide o nadbytočnosť a zároveň tento skutkový dôvod bol právne kvalifikovaný zákonným dôvodom výpovede špecifikovaný ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a okrem toho bola výpoveď odôvodnená s uvedením, že na základe rozhodnutia zamestnávateľa z dôvodu zvýšenia efektívnosti práce skumulovaním pracovných miest dochádza v spoločnosti k zníženiu stavu zamestnancov.
Na základe uvedeného sa žalobca stal nadbytočným z dôvodu optimalizácie a reštrukturalizácie pracovných miest.
Žalobca mal ďalej podľa vyjadrenia žalovaného tvrdiť, že v spoločnosti žalovaného v čase dania výpovede pracovali 2 majstri - žalobca ako majster výroby a ďalší zamestnanec ako majster údržby, ktorý následne prevzal podriadených žalobcu.
Podľa vyjadrenia žalovaného nešlo o rovnocenných pracovníkov a tvrdenia žalobcu, že by majster údržby mal prevziať podriadených majstra výroby nie je pravdivé. V danom prípade nešlo o zlúčenie týchto pozícií s tým, že podriadených žalobcu prevzal iný vedúci zamestnanec.
Jediné voľné pracovné miesto, ktoré by mohol žalobca teoreticky vykonávať bolo miesto kaliča, avšak iba ako pracovný pomer na dobu určitú a to na čas zastupovania iného zamestnanca počas doby jeho práceneschopnosti, s čím žalobca oboznámený bol, avšak túto prácu vykonávať odmietol.
Počas plynutia výpovednej lehoty žalobcu bol prijatý do zamestnania v mesiaci máj roku 2011 do pozície nastavovača X. F. a v mesiaci február roku 2011 zamestnanec Ing. L. O. ako výrobný riaditeľ. Pokiaľ ide o zamestnancov H. W. a F. F., títo boli prijatí až v mesiaci jún roku 2011 po uplynutí výpovednej lehoty žalobcu.
Žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal na ust. § 240 ods. 7 Zákonníka práce, v zmysle ktorého ide o zákonné ustanovenie, cieľom ktorého je chrániť zástupcov zamestnancov pred neodôvodneným skončením pracovného pomeru kvôli výkonu ich odborovej činnosti.
Výpoveď žalobcovi však nebola daná z dôvodu jeho členstva v odborovom orgáne, pričom spoločnosť žalovaného v žiadnom prípade nepristupuje k jednotlivým zamestnancom z hľadiska ich odborovej príslušnosti, ale len z hľadiska produktivity ich práce. Žalobca sa nikdy nesťažoval na fungovanie spoločnosti žalovaného, jej vedenie a ani žalovaný ako zamestnávateľ so žalobcom ako odborovým členom nemal žiadne problémy.
Uvedené skutočnosti preto len preukazujú tvrdenie, že žalobcovo členstvo v odborovom orgáne nebolo relevantné pri rozhodovaní o skončení pracovného pomeru a z uvedeného dôvodu preto ako odborár diskriminovaný nebol.
Zároveň podľa vyjadrenia žalovaného nie je možné od spoločnosti žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával a to s poukazom na rozhodnutie Okresného súdu v Prešove zo dňa 27.10.2010 pod sp. zn. 1R4/2009, ktorým bol potvrdený reštrukturalizačný plán spoločnosti s ukončením jej reštrukturalizácie.
Vyššie uvedeným plánom sa spoločnosť žalovaného zaviazala uplatniť viaceré racionalizačné opatrenia s cieľom zefektívniť tak podnikateľskú činnosť, zachovať prevádzku a vyhnúť sa hroziacemu konkurzu a následnému zániku spoločnosti, pričom tieto záväzky boli súdom schválené. V samotnom reštrukturalizačnom pláne je uvedené, že sa spoločnosť žalovaného vrámci úsporných a reštrukturalizačných opatrení zaväzuje skončiť pracovný pomer s 35 zamestnancami a aj v budúcnosti pri podnikateľskej činnosti dôjde k následnej racionalizácii osobných nákladov.
Podľa tvrdenia žalovaného odborová organizácia pôsobiaca v spoločnosti žalovaného nezastupuje záujmy všetkých zamestnancov, ale iba vlastné záujmy, keďže udelila súhlas s výpoveďami žalovaného iba voči zamestnancom, ktorí neboli členom výboru základnej organizácie Odborového zväzu KOVO, avšak súhlas s výpoveďou vo vzťahu zamestnancov, ktorí členmi výboru boli, súhlas neudelila, čo vyplýva zo samotného prejednania výpovedi z nadbytočnosti zo dňa 24.2.2011 (č. l. 20).
Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že vo februári roku 2011 sa dozvedel, že mu má byť daná výpoveď, ktorá bola prejednaná na zasadnutí výboru odborového zväzu za účasti generálneho riaditeľa, ktorý na uvedenom zasadnutí výboru oznámil, že potrebuje predchádzajúci súhlas na danie výpovede a ustanovil sa iba so zoznamom osôb, ktorých výpovede chcel prerokovať. Popieral, aby zo strany žalovaného bola vo vzťahu k nemu vykonaná ponuková povinnosť inej vhodnej práce napriek tomu, že v čase plynutia výpovednej lehoty sa uvoľnilo pracovné miesto kaliča ako aj strojárenského robotníka a nastavovača, pričom s poukazom na pracovnú náplň uvedených pracovných pozícií spočívajúcich v jednoduchých činnostiach tieto mohol vykonávať s poukazom na dĺžku svojho pracovného pôsobenia u žalovaného aj on sám.
Generálny riaditeľ žalovaného E. N. uviedol, že s poukazom na rozhodnutie vedenia malo dôjsť k redukcii pracovných miest, čo bolo prerokované aj na porade vedenia, kde sa rozhodlo, ktoré pracovné miesta sa budú rušiť a bol vyhotovený zoznam zamestnancov, s ktorými bude rozviazaný pracovný pomer. Tento bol predložený výboru odborového zväzu, na zasadnutí ktorého sa zúčastnil a keďže nemal vedomosť o potrebe predloženia iných listinných dôkazov, výboru odborového zväzu predložil iba zoznam zamestnancov, ktorých výpovede z pracovného pomeru žiadal zamestnávateľ prerokovať vrátane žiadosti predchádzajúceho súhlasu výboru s výpoveďou žalobcovi.
Podľa vyjadrenia generálneho riaditeľa výbor odborového zväzu ako aj žalobcu s obsahom organizačnej zmeny neoboznamoval s tým, že to bolo v kompetencii personalistky Ivety Vysokej.
Svedok U. U. vo svojej výpovedi uviedol, že v priebehu mesiacov apríla alebo máj roku 2011 sa uvoľnili pracovné miesta nastavovača a kaliča. S touto skutočnosťou oboznámil žalobcu s tým, aby sa išiel na personálne oddelenie na tieto pozície informovať.
Následne z informácií žalobcu sa dozvedel, že pozícia nastavovača už je dopredu obsadená pánom F. a pokiaľ ide o pozíciu kaliča, táto mu ponúknutá zo strany zamestnávateľa nebola.
Keďže sám pôsobí ako člen výboru odborového zväzu, v prípade prerokovania výpovedi z pracovného pomeru zamestnancov spoločnosti žalovaného zo strany zamestnávateľa tento nikdy nebol oboznamovaný s obsahom organizačných zmien, na základe ktorých žalovaný so zamestnancami pracovný pomer pre nadbytočnosť rozväzoval, ale bol im predkladaný vždy iba zoznam zamestnancov, s ktorými zamestnávateľ chcel pracovný pomer ukončiť.
Zároveň poukázal na to, že žalobca vzhľadom na svoju odbornú prax mohol vykonávať ako pracovnú pozíciu strojárenského robotníka, tak aj pozíciu kaliča alebo nastavovača.
Svedkyňa G. Q. vo svojej výpovedi uviedla, že pôsobí ako referentka personálneho oddelenia u žalovaného, pričom v súvislosti s výpoveďami zamestnancov tieto spisovala a následne nechávala podpisovať zamestnancom. V čase výpovede žalobcovi ani počas plynutia výpovednej lehoty nebolo voľné pracovné miesto okrem pracovnej pozície kaliča, na ktorú sa žalobca síce informovať bol, ale po oboznámení, že uvedené pracovné miesto bude obsadené iba na dobu určitú po dobu práceneschopnosti pána C., žalobca uvedené pracovné miesto odmietol.
Pokiaľ ide o pozíciu nastavovača, podľa vyjadrenia svedkyne túto pracovnú pozíciu síce žalobca po zaškolení vykonávať mohol, avšak v rozhodnom období spoločnosť žalovaného disponovala zamestnancami, ktorí túto prácu mohli vykonávať okamžite, nakoľko na uvedený druh práce už boli zaškolení skôr.
Uvedená pracovná pozícia bola následne obsadená zo strany zamestnanca Stanislava Pigu, ktorý bol prijatý na uvedené pracovné miesto po skončení pracovného pomeru Y. U., ktorý o ukončenie pracovného pomeru požiadal.
Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce, výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná.
Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.
Podľa § 61 ods. 3 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b), nesmie počas dvoch mesiacov znovu utvoriť zrušené pracovné miesto a prijať po skončení pracovného pomeru na toto pracovné miesto iného zamestnanca.
Podľa § 61 ods. 4 Zákonníka práce, výpoveď, ktorá bola doručená druhému účastníkovi, možno odvolať len s jeho súhlasom. Odvolanie výpovede, ako aj súhlas s jej odvolaním treba urobiť písomne.
Podľa § 62 ods. 1 Zákonníka práce, ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby.
Podľa § 62 ods. 2 Zákonníka práce, výpovedná doba je jeden mesiac, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 62 ods. 3 Zákonníka práce, výpovedná doba zamestnanca, ktorému je daná výpoveď z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, je
a) dva mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval najmenej jeden rok a menej ako päť rokov,
b) tri mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval najmenej päť rokov.
Podľa § 62 ods. 4 Zákonníka práce, výpovedná doba zamestnanca, ktorému je daná výpoveď z iných dôvodov ako podľa odseku 3, je dva mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval najmenej jeden rok.
Podľa § 62 ods. 5 Zákonníka práce, do doby trvania pracovného pomeru podľa odsekov 3 a 4 sa započítava aj doba trvania opakovane uzatvorených pracovných pomerov na určitú dobu u toho istého zamestnávateľa, ktoré na seba bezprostredne nadväzujú.
Podľa § 62 ods. 6 Zákonníka práce, ak výpoveď dáva zamestnanec, ktorého pracovný pomer u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval najmenej jeden rok, výpovedná doba je dva mesiace.
Podľa § 62 ods. 7 Zákonníka práce, výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 62 ods. 8 Zákonníka práce, ak zamestnanec nezotrvá počas plynutia výpovednej doby u zamestnávateľa, zamestnávateľ má právo na peňažnú náhradu v sume priemerného mesačného zárobku tohto zamestnanca za jeden mesiac, ak sa na tejto peňažnej náhrade dohodli v pracovnej zmluve; dohoda o peňažnej náhrade musí byť písomná, inak je neplatná.
Podľa § 62 ods. 9 Zákonníka práce, v kolektívnej zmluve možno vymedziť okruh zamestnancov, s ktorými je možné v pracovnej zmluve dohodnúť rozsah peňažnej náhrady za nezotrvanie počas plynutia výpovednej doby u zamestnávateľa odchylne, ako je ustanovené v odseku 8, najviac však v sume násobku výpovednej doby, počas ktorej zamestnanec nezotrval u zamestnávateľa, a sumy priemerného mesačného zárobku zamestnanca.
Podľa § 63 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak
a) sa zrušuje alebo premiestňuje zamestnávateľ alebo jeho časť,
b) sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách,
c) zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, alebo ak ju nesmie vykonávať pre chorobu z povolania alebo pre ohrozenie touto chorobou, alebo ak na pracovisku dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu určenú rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva,
d) zamestnanec
1. nespĺňa predpoklady ustanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce,2. prestal spĺňať požiadavky podľa § 42 ods. 2,
3. nespĺňa bez zavinenia zamestnávateľa požiadavky na riadny výkon dohodnutej práce určené osobitným predpisom alebo zamestnávateľom vo vnútornom predpise alebo
4. neuspokojivo plní pracovné úlohy a zamestnávateľ ho v posledných dvoch mesiacoch písomne vyzval na odstránenie nedostatkov a zamestnanec ich v primeranom čase neodstránil,
e) sú u zamestnanca dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný pomer, alebo pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny; pre menej závažné porušenie pracovnej
disciplíny možno dať zamestnancovi výpoveď, ak bol v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede.
Podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak
a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce,
b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.
Podľa § 63 ods. 3 Zákonníka práce, v kolektívnej zmluve možno dohodnúť podmienky realizácie povinnosti zamestnávateľa podľa odseku 2 alebo vylúčenie plnenia tejto povinnosti.
Podľa § 63 ods. 4 Zákonníka práce, pre porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, môže dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode výpovede dozvedel, a pre porušenie pracovnej disciplíny v cudzine aj do dvoch mesiacov po jeho návrate z cudziny, najneskôr vždy do jedného roka odo dňa, keď dôvod výpovede vznikol.
Podľa § 63 ods. 5 Zákonníka práce, ak sa v priebehu lehoty dvoch mesiacov uvedenej v odseku 4 konanie zamestnanca, v ktorom možno vidieť porušenie pracovnej disciplíny, stane predmetom konania iného orgánu, možno dať výpoveď ešte do dvoch mesiacov odo dňa, keď sa zamestnávateľ dozvedel o výsledku tohto konania.
Podľa § 63 ods. 6 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ chce dať zamestnancovi výpoveď pre porušenie pracovnej disciplíny, je povinný oboznámiť zamestnanca s dôvodom výpovede a umožniť mu vyjadriť sa k nemu.
Podľa § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať.
Podľa § 79 ods. 3 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak
a) bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby,
b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Podľa § 79 ods. 4 Zákonníka práce, v prípadoch ustanovených v odseku 3 písm. b) zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov.
Podľa § 237 ods. 1 Zákonníka práce, prerokovanie je výmena názorov a dialóg medzi zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom.
Podľa § 237 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ vopred prerokuje so zástupcami zamestnancov najmä
a) stav, štruktúru a predpokladaný vývoj zamestnanosti a plánované opatrenia, najmä ak je ohrozená zamestnanosť,
b) zásadné otázky sociálnej politiky zamestnávateľa, opatrenia na zlepšenie hygieny pri práci a pracovného prostredia,
c) rozhodnutia, ktoré môžu viesť k zásadným zmenám v organizácii práce alebo v zmluvných podmienkach,
d) organizačné zmeny, za ktoré sa považujú obmedzenie alebo zastavenie činnosti zamestnávateľa alebo jeho časti, zlúčenie, splynutie, rozdelenie, zmena právnej formy zamestnávateľa,
e) opatrenia na predchádzanie vzniku úrazov a chorôb z povolania a na ochranu zdravia zamestnancov.
Podľa § 237 ods. 3 Zákonníka práce, prerokovanie sa uskutoční zrozumiteľným spôsobom a vo vhodnom čase, s primeraným obsahom, s cieľom dosiahnuť dohodu.
Podľa § 237 ods. 4 Zákonníka práce, na účely uvedené v odseku 2 zamestnávateľ poskytuje zástupcom zamestnancov potrebné informácie, konzultácie a doklady a v rámci svojich možností prihliada na ich stanoviská.
Podľa § 240 ods. 7 Zákonníka práce, zástupcovia zamestnancov sú v čase funkčného obdobia a počas šiestich mesiacov po jeho skončení chránení proti opatreniam, ktoré by ich mohli poškodzovať vrátane skončenia pracovného pomeru a ktoré by boli motivované ich postavením alebo činnosťou.
Podľa § 240 ods. 8 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať členovi príslušného odborového orgánu, členovi zamestnaneckej rady alebo zamestnaneckému dôverníkovi výpoveď alebo s nimi okamžite skončiť pracovný pomer len s predchádzajúcim súhlasom týchto zástupcov zamestnancov. Za predchádzajúci súhlas sa považuje aj, ak zástupcovia zamestnancov písomne neodmietli udeliť zamestnávateľovi súhlas do 15 dní odo dňa, keď o to zamestnávateľ požiadal. Zamestnávateľ môže použiť predchádzajúci súhlas len v lehote dvoch mesiacov od jeho udelenia.
Podľa § 240 ods. 9 Zákonníka práce, ak zástupcovia zamestnancov odmietli udeliť súhlas podľa odseku 8, je výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa z tohto dôvodu
neplatné; ak sú ostatné podmienky výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru splnené a súd v spore podľa § 77 zistí, že od zamestnávateľa nemôže spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, je výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru platné.
Predpokladom výpovede z pracovného pomeru podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je to, že o zmene úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov alebo iných organizačných zmenách prijal zamestnávateľ alebo príslušný orgán písomné rozhodnutie, že sa podľa toho rozhodnutia zamestnanec stal pre zamestnávateľa nadbytočným a že je tu príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a prijatými organizačnými zmenami.
Pre výpoveď z pracovného pomeru podľa uvedeného ustanovenia je súčasne charakteristické, že zamestnávateľ aj naďalej môže zamestnancovi prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy, ale jeho práca nie je pre zamestnávateľa v ďalšom období potrebná, lebo sa stal nadbytočným vzhľadom na rozhodnutie o zmene úloh zamestnávateľa, technického vybavenia, o zníženie stavu zamestnancov alebo o iných organizačných zmenách.
Zákon uvedeným spôsobom zamestnávateľovi umožňuje, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, aké zodpovedá jeho potrebám (rozsudok Najvyššieho súdu SR 4Cdo102/2009).
Zamestnávateľ nie je zákonom obmedzený, pokiaľ ide o rozhodnutie, s ktorým zo zamestnancov pracovný pomer skončí. Aj v prípade, ak pracovnú činnosť rovnakého druhu, ktorá sa stala pre zamestnávateľa nadbytočná vykonáva viacero zamestnancov, o výbere zamestnanca, ktorý sa stal nadbytočným, rozhoduje zamestnávateľ výlučne sám a ani súd nie je oprávnený takéto rozhodnutie preskúmavať.
Zákon nevyžaduje, aby sa organizačná zmena realizovala v čase, keď sa zamestnancovi dáva výpoveď. Musí však byť o nej určeným spôsobom rozhodnuté, aby bolo nepochybné, že zamestnanec sa v istom okamihu v dôsledku jej realizácie stane pre zamestnávateľa nadbytočným a nadbytočnosť musí byť v príčinnej súvislosti so zmenami v úlohách zamestnávateľa, jej technického vybavenia alebo inými organizačnými zmenami alebo musí súvisieť s rozhodnutím o znížení stavu zamestnancov, ktorý má zvýšiť efektívnosť práce.
Výpovedný dôvod by nebol daný, ak by u zamestnávateľa na určitom pracovisku síce organizačné zmeny prebiehali, avšak zamestnávateľ by pracovný pomer chcel skončiť so zamestnancom na úplne odlišnom pracovisku alebo so zamestnancom vykonávajúcim práce, ktoré s týmito zmenami nesúvisia.
Pokiaľ dá zamestnávateľ zamestnancovi - členovi príslušného odborového orgánu, ktorý je oprávnený spolurozhodovať so zamestnávateľom, výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru napriek tomu, že príslušný odborový orgán odmietol udeliť predchádzajúci súhlas s týmto úkonom, súd v konaní s poukazom na ust. § 240 ods. 9 Zákonníka práce posudzuje, či sú splnené všetky hmotno-právne (formálne i materiálne) podmienky predmetného rozviazania pracovného pomeru v súlade s ust. § 62 a nasl. Zákonníka práce vrátane toho, či na rozdiel od prípadov, kde nevystupuje člen príslušného odborového orgánu, ktorý je oprávnený spolurozhodovať so zamestnávateľom, naviac - možno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.
Pokiaľ sú všetky uvedené predpoklady splnené, je výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru platné napriek tomu, že príslušný odborový orgán súhlas s týmto rozviazaním pracovného pomeru odmietol dať. V takomto prípade súd svojim rozhodnutím neurčuje, že rozviazanie pracovného pomeru je platné, ale ako to vyplýva z ust. § 240 ods. 9 Zákonníka práce, ide o zákonný dôsledok skutočnosti, že súd dospel k záveru, že od zamestnávateľa nie je možné spravodlivo požadovať, aby takéhoto zamestnanca naďalej zamestnával.
Hmotnoprávnou podmienkou výpovede z pracovného pomeru je splnenie tzv. ponukovej povinnosti zamestnávateľa zakotvenej v ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Ide o povinnosť zamestnávateľa urobiť zamestnancovi ponuku smerujúcu k uzatvoreniu dohody o prevedenie na inú prácu a inou vhodnou prácou sa rozumie práca zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ možno aj kvalifikácii zamestnanca, ktorú je zamestnanec spôsobilý vykonávať. Okrem toho výkon tejto povinnosti zamestnávateľa musí byť vždy v súlade so zásadou vyplývajúcou z článku 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorého výkon práva a povinnosti z pracovných vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať.
Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že na strane žalovaného v čase výpovede z pracovného pomeru žalobcovi dňa 25.2.2011 neboli splnené jej hmotnoprávne podmienky v zmysle ust. § 62 a nasl. Zákonníka práce.
Podľa názoru súdu v čase výpovede žalobcovi spoločnosť žalovaného nedisponovala rozhodnutím o organizačnej zmene o znížení počtu technicko-hospodárskych pracovníkov, o ktorých malo byť rozhodnuté na mimoriadnom valnom zhromaždení dňa 31.1.2011.
Súd k takémuto záveru dospel s poukazom na konanie spoločnosti žalovaného v priebehu súdneho sporu, ktorý napriek opakovaným výzvam súdu uvedené rozhodnutie predložil po takmer trištvrte roku, odkedy sa o predmete sporu dozvedel.
Zároveň uvedenú organizačnú zmenu v zmysle ust. § 237 ods. 2 Zákonníka práce vopred neprerokoval so zástupcami zamestnancov a s ich obsahom ich neoboznámil ani v čase, kedy požiadal o udelenie súhlasu s rozviazaním pracovného pomeru žalobcu dňa 24.2.2011.
Napriek tomu, že Zákonník práce ani iné právne predpisy neustanovujú, že by rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách prijaté písomne muselo byť zverejnené, je nevyhnutné, aby zamestnanec, ktorého sa rozhodnutie o organizačnej zmeny týka bol s jej obsahom oboznámený najneskôr vo výpovedi z pracovného pomeru, čo v danom prípade preukázané nebolo a ani z obsahu výpovede nemožno vyvodiť, kedy rozhodnutie zamestnávateľ o organizačnej zmene, v dôsledku ktorej sa stal žalobca ako zamestnanec nadbytočným prijal, akého počtu zamestnancov sa organizačná zmena o znížení stavu zamestnancov týka a v akej pracovnej pozícií, preto podľa názoru súdu nedostatočným skutkovým vymedzením výpovedného dôvodu v zmysle ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce, v ktorom absentuje popis skutkových okolností preukazujúcich nezameniteľnosť príčinnej súvislosti uvedeného výpovedného dôvodu s prijatou organizačnou zmenou má za následok nesplnenie ďalšej hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede.
Zároveň v zmysle ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce nebola splnená zo strany žalovaného hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede z pracovného pomeru a to tzv. ponuková povinnosť.
Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v čase výpovede danej žalovaným žalobcovi rozväzoval pracovný pomer so zamestnancom Y. U.Č. v pracovnej pozícií nastavovača, na vykonávanie ktorej následne prijal do pracovného pomeru X. F. pracovnou zmluvou uzatvorenou dňa 3.5.2011 ako to vyplýva z výpovede svedkyne personalistky G. Q., pričom uvedené pracovné miesto neponúkol žalobcovi napriek tomu, že túto pracovnú pozíciu mohol žalobca po krátkom zaškolení vykonávať s poukazom na jeho kvalifikačné predpoklady a odbornú prax. Okrem iného do skončenia pracovného pomeru pôsobil ako priamy nadriadený zamestnanca vykonávajúceho uvedený druh práce.
Súčasne nepreukázal, že v čase dania výpovede zamestnancovi si splnil ponukovú povinnosť inej vhodnej práce v pracovnej pozícií strojárskeho robotníka, ktorú obsadil na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 31.5.2011 s H. W., ktorú žalobca s poukazom na popis pracovnej náplne a jeho kvalifikačné predpoklady a odbornú prax mohol vykonávať.
Súdu iba uviedol, že pracovná pozícia bola obsadená na základe výberového konania zo dňa 11.5.2011 po nahláške voľného pracovného miesta Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny bez predloženia relevantných dôkazov, kedy sa uvedená pracovná pozícia v spoločnosti žalovaného uvoľnila vrátane dátumu oznámenia voľného pracovného miesta Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny za účelom posúdenia, či v čase dania výpovede žalobcovi ponuková povinnosť žalovaného uvedenému voľnému pracovnému miestu vo vzťahu k žalobcovi reálne existovala.
Na základe uvedených skutočností preto súd dospel k záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia o nemožnosti splnenia si ponukovej povinnosti inej vhodnej práce voči žalobcovi v čase dania výpovede a nesplnenie aj uvedenej hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede má za následok neplatnosť skončenia pracovného pomeru so žalobcom výpoveďou zo dňa 25.2.2011.
Na základe uvedených skutočností preto súd žalobe v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobcu výpoveďou žalovaného zo dňa 25.2.2011 vyhovel.
Konanie o náhradu mzdy s poukazom na ust. § 112 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku súd vylúčil na samostatné konanie.
O trovách konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru súd rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že náhradu trov účastníkom nepriznal. Úspešnému žalobcovi trovy konania nevznikli a žalovaný bol v spore neúspešný.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
a) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
b) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
c) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
d) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
e) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.