Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_3Er-697-2008.pdf
PDF · 114.16 KB
Case nature
Subarea
3Er/697/2008
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. právnym zástupcom: JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava 1, proti povinnému: Q. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom I. XXXX/XXX T. V.. Z., XXX XX O. O., štátny občan SR, na vymoženie pohľadávky v sume 244,97 Eur s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, so sídlom Exekútorskeho úradu, Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, ktorý ju vedie pod sp. zn. EX 2742/08, na základe odvolania oprávneného zo dňa 29. 06. 2011 proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 3Er/697/2008-24 zo dňa 31. 05. 2011, takto
rozhodol:
Súd exekúciu vyhlasuje za neprípustnú a z a s t a v u j e ju .
odôvodnenie:
Oprávnený podal návrh, doručený súdnemu exekútorovi dňa 07. 05. 2008, na vykonanie exekúcie proti povinnému na vymoženie pohľadávky vo výške 244,97 Eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu - Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, ktorý vydal JUDr. Gabriel Havrila, rozhodca Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761, sp. zn.: SR 9570/07 (ďalej len "rozhodcovský rozsudok").
Okresný súd Banská Bystrica poverením číslo: 5601 031218 zo dňa 22. 05. 2008 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, Bratislava, ktorý ju vedie pod sp. zn. EX 2742/08.
Naposledy Okresný súd Banská Bystrica uznesením č. k. 3 Er/697/2008-24 zo dňa 31. 05. 2011, ktoré vydal vyšší súdny úradník, exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 39,83 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Zastavenie exekúcie odôvodnil neprijateľnou rozhodcovskou doložkou. Výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, čím boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c), ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len "ZoRK") v spojení s § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok").
Proti uzneseniu okresného súdu podal odvolanie oprávnený. Poukázal na smernicu Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá bola do nášho Občianskeho zákonníka implementovaná zákonom č. 150/2004 Z. z. Súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. Oprávnený sa nestotožnil s názorom súdu, že zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou. V čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere boli podľa ustanovení OZ spotrebiteľské zmluvy definované tak, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Potom zmluvu o úvere nebolo možné podriadiť pod právny režim spotrebiteľských zmlúv upravených v OZ, nakoľko zmluva vznikla podľa Obchodného zákonníka. Ust. § 52 ods. 1 OZ bolo od 01. 01. 2008 rozšírené aj o zmluvy priamo v OZ neupravené, ale nakoľko zmluva o úvere bola uzavretá dňa 06. 12. 2006, nemožno na ňu použiť uvedenú právnu úpravu. Predmetná zmluva o úvere bola v čase svojho vzniku tzv. absolútnym obchodom a nebolo ju možné podradiť pod vtedy platný právny režim spotrebiteľských zmlúv, nakoľko spotrebiteľským úverom sa v zmysle § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom ku 06. 12. 2006 rozumie "dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme". V definícii spotrebiteľského úveru sa pojem úver doplnil až zákonom č. 568/2007 Z. z., novela ktorá nadobudla účinnosť až 01. 01. 2008. Potom predmetnú zmluvu nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase jej uzatvorenia. Ďalej oprávnený okrem iného uviedol, že je nepochybné, že rozhodcovská doložka je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od povinného, aby spory s oprávneným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa oprávneného z textu rozhodcovskej doložky vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov. V závislosti od druhu podanej žaloby prichádzalo do úvahy buď rozhodcovské konanie, alebo konanie pred všeobecným súdom. Nemožno sa preto stotožniť s právnym názorom konajúceho súdu o výlučne danej právomoci rozhodcovského súdu. Rozhodcovské konanie prebiehalo v písomnej forme, keď na základe písomného návrhu na začatie rozhodcovského konania zo strany oprávneného zaslal rozhodcovský súd povinnému výzvu na žalobnú odpoveď, na základe čoho potom rozhodcovský súd podľa skutkových zistení vydal rozhodcovský rozsudok. Oprávnený poukázal aj na to, že alternativne rozhodcovské doložky sú právne prípustné v zmysle vnútroštátneho práva aj európskeho práva. V zmysle Smernice č. 93/13/EHS, ktorá bola do nášho Občianskeho zákonníka implementovaná zákonom č. 150/2004 Z. z., sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. V danom prípade rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej doložky v súlade a na základe Zákona o rozhodcovskom konaní. Z týchto dôvodov sa oprávnený nestotožnil ani s priznanými trovami súdneho exekútora. Preto žiadal napadnuté uznesenie súdu zrušiť.
Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.
Podľa § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len "OSP") na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.
Podľa § 374 ods. 4 OSP proti rozhodnutiu úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
Podľa ust. § 374 ods. 4 veta tretia O.s.p., ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa ( § 202 ), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
Exekučný poriadok je koncipovaný tak, že taxatívne vypočítava prípady resp. stanovuje výslovne, proti ktorým rozhodnutiam vydaným v exekučnom konaní exekučným súdom je odvolanie prípustné ( na rozdiel od O.s.p.). A contrario tak potom platí, že v ostatných prípadoch odvolanie prípustné nie je. Preto exekučný súd pristúpil k opätovnému rozhodovaniu vo veci.
O odvolaní v danej veci nie je funkčne príslušný rozhodnúť súd vyššieho stupňa ani s poukazom na prípustnosť odvolania podľa § 45 ods. 1,2 tohto zákona. Podľa § 45 ods. 2 ZoRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c).
Z pripojených listinných dôkazov, najmä rozhodcovského rozsudku, Zmluvy o úvere č. 6390092 a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zistil nasledovné:
Oprávnený a povinný uzavreli dňa 06. 12. 2006 Zmluvu o úvere, variabilný symbol (č. zmluvy) 6390092, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 232,36 Eur. Poskytnutý úver sa povinný zaviazal splatiť spolu s poplatkom vo výške 221,74 Eur, v celkovej výške 454,10 Eur v 12 mesačných splátkach po 37,84 Eur, počnúc dňom 20.12. 2006. Bod 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru upravuje riešenie sporov - rozhodcovskú doložku tak, že :
"Všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené:
a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len "rozhodcovský súd"), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu,
b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu."
Nakoľko povinný neplnil riadne svoje povinnosti zo Zmluvy o úvere a bol v omeškaní so splácaním úveru, oprávnený podal u rozhodcovského súdu žalobu.
Rozhodcovským rozsudkom bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 244,97 Eur spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 227,05 Eur od 25. 07. 2007 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 114,05 Eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Podľa ustanovenia § 103 OSP kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
V zmysle týchto ustanovení zákona súd je povinný kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez návrhu skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Bez jeho existencie nie je možné exekúciu vykonať (viď uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 86/2010). Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 164/1996).
Podľa § 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme.
Podľa § 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z.z. na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.
Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Podľa 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Je nesporné, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania je spotrebiteľskou zmluvou. Zmluva, ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného titulu, napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy predvídané v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ide o osobitný druh zmluvy, pri ktorej spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah, bez ohľadu na to, podľa akého právneho predpisu sa zmluva uzavrela. Zmluvnými stranami sú dodávateľ, spoločnosť Pohotovosť s.r.o., ktorej predmet činnosti je aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Ani prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka a označenie zmluvy o úvere ako absolútneho obchodu teda nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, medzi ktoré patria aj ustanovenia § 52 a nasledujúce, týkajúce sa ochrany spotrebiteľa vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho zákonníka.
V tejto súvislosti súd poukazuje aj na to, že na posúdenie okolnosti, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský úver uzatvorený podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nie je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je, či sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu.
Pri posudzovaní veci sa veriteľ (oprávnený) úveru nemôže zbaviť povinnosti učiniť zadosť aj ustanoveniam zákona o spotrebiteľskom úvere to, že v rámci poskytovania úveru je len poskytovateľom peňažných prostriedkov (a nie aj tovaru alebo služieb majúcich sa takto obstarať) a ani to, že v zmluve o úvere neuvedie účel, za ktorým sa úver poskytuje. Aj za použitia všeobecného interpretačného ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka, týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv, je namieste pri pochybnostiach o obsahu zmlúv výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím treba podľa názoru súdu dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku (majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský úver majúci sa takto riadiť výlučne úpravou v zmluve a Obchodnom zákonníku), čiže veriteľa (oprávneného).
Základným právnym aktom ochrany spotrebiteľa bola smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993 (ďalej len "smernica").
Podľa čl. 6 ods. 1 smernice členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Podľa čl. 7 smernice členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov a dodávateľov.
Táto smernica bola do nášho právneho poriadku prebratá zákonom č. 150/2004 Z.z. (účinného od 1. apríla 2004 okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii), ktorý novelizoval Občiansky zákonník a okrem toho má smernica aj tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre Slovenskú republiku a slúži aj ako interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov. V spotrebiteľskom práve je princíp zmluvnej slobody potrebné konfrontovať s princípom zmluvnej spravodlivosti. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktu , s ohľadom na vyššiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb a nakoniec aj so zreteľom na možnosť určiť zmluvné podmienky jednostranne prostredníctvom formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu vychádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na toto rokovanie dostatočne pripravený, pri kontrakte je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosti spotrebiteľa. Spotrebiteľ koná právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou prezentovaný skutkový stav, pretože dôveru je potrebné považovať za elementárnu kategóriu sociálneho štátu. Spoločným znakom právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa je snaha prostredníctvom práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Takýto postup nie je v rozpore z čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Ochrana autonómie vôle totiž nemôže byť absolútna tam, kde existuje iné základné právo jednotlivca alebo ústavný princíp, či iný ústavne aprobovaný verejný záujem, ktoré sú spôsobilé autonómiu vôle proporcionálne obmedziť. V uvedených prípadoch subjektívne právo jednotlivca (dodávateľa) je obmedzené za účelom presadenia iného práva (spotrebiteľa), pričom toto obmedzenie je primerané sledovanému cieľu , ktorý má byť dosiahnutý (ochrana spotrebiteľa) - viď Nález Ústavného súdu ČR I. ÚS 342/09 zo dňa 15. 06. 2009.
Príloha smernice obsahuje indikatívny zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Medzi nimi sa bod 1 písm. q) týka podmienok, ktorých cieľom alebo účinkom je "neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou (rozhodcovským konaním - neoficiálny preklad), nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane".
Článok 3 ods. 1 smernice ustanovuje, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Asturcom C 40/08, smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
V bode 34 odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Asturcom C-40/08, súd uviedol, že nutnosť nahradenia formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť, stanovuje súdu poverenému vykonaním právoplatného rozhodnutia povinnosť zabezpečiť absolútnu ochranu spotrebiteľa, a to aj v prípade, že uvedený spotrebiteľ nepodal nijaký opravný prostriedok na účely uplatnenia svojich práv a bez ohľadu na vnútroštátne procesné predpisy, v ktorých sa upravuje právna sila rozhodnutej veci.
V bode 34 odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Cofidis C-473/00, súd uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo.
Treba tiež uviesť, že Súdny dvor EÚ v bode 38 rozsudku Mostaza Claro C-168/05 rozhodol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica zaručuje spotrebiteľom, odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.
Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len "ZoRK"), súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia súd aj bez návrhu účastníka skúmal rozhodcovskú doložku, berúc do úvahy kritéria, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky a teda, či rozhodcovská doložka začlenená v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 prvá veta zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, ďalej len "Občiansky zákonník"). Rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca upravil postup ako zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymohlo, ak zaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Vnútroštátne právo upravuje spotrebiteľské zmluvy v Občianskom zákonníku v § 52 a nasl..
Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, v znení platnom ku dňu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy (v znení účinnom do 31. 12. 2007), spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
Podľa § 54 ods.1 prvá veta Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Pokiaľ je zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy (vzťah fakticky nerovný a nevyvážený), niet žiadnych pochybností o tom, že taká zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c), ods. 2 ZRK). Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice - zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v čl. 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-168/05 Elisa maria Mostaza Claro).
Podľa § 54 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Rozhodcovská doložka, tak ako je formulovaná vo Všeobecných podmienkach poskytovania úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Tým, že oprávnený zaradil rozhodcovskú doložku do všeobecných podmienok vopred pripravenej zmluvy, spotrebiteľ nemal reálnu možnosť ovplyvniť jej obsah. Keďže táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Jej koncipovaním oprávnený od počiatku sledoval to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy, boli tieto riešené na rozhodcovskom súde za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Keďže táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Za neprijateľné treba považovať , že spotrebiteľovi jeho zmluvný partner nanútil podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa. Túto nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán nie je možné eliminovať ustanovením, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad, že sa rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať. Subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, bude takmer vždy dodávateľ, nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností spotrebiteľa, zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany spotrebiteľa. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu vyvoláva aj skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných obchodných podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky teda reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami a to samozrejme v neprospech spotrebiteľa. Pri ochrane spotrebiteľa v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, okrem, ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal. V subjektívne nearbitrabilnej (spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu. Takýto záver podporuje i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom vedených na tunajšom súde, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly v závislosti od konkrétneho oprávneného vykazujú značnú dávku podobnosti, čo môže vyvolať zdanie istej väzby medzi rozhodcovskou spoločnosťou a jednou zmluvnou stranou a tiež vedie k pochybnosti o dostatočne individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov.
So zreteľom na uvedené súd považuje rozhodcovskú doložku, založenú na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Neplatnosť rozhodcovskej zmluvy spôsobila nedostatok právomoci rozhodcovského súdu na vydanie rozhodnutia. Rozhodcovský rozsudok je tak vydaný v rozpore so zákonom, je materiálne nevykonateľný / nezáväzný / a preto nemôže byť exekučným titulom.
Exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa /6Cdo 1 /2012 /.
V záujme rešpektovania medzinárodnej zmluvy (č.l. 7 ods. 2 Ústavy) a naplnenia cieľa Európskej únie vylúčiť zo života spotrebiteľov nekalé podmienky v spotrebiteľských vzťahoch, v záujme vyššej kvality života bežných ľudí, nevidí súd iné východisko ako záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom. V tomto smere súdu dáva za pravdu aj neskoršie prijatá novela Občianskeho zákonníka, ktorá zákonom č. 568/2007 Z.z. účinným od 1. januára 2008 zaviedla do § 53 ods. 4 písm. r) v znení: "za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve sa považuje ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní".
Z týchto dôvodov súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju ( § 57 ods. 1 písm. g/ EP).
Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Súd upovedomuje o tom, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením tohto súdu, a to po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia v danej veci, ktorým exekúciu zastavil.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho písomného doručenia, na tunajší Okresný súd Banská Bystrica, písomne v troch vyhotoveniach.
V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, kto ho podáva, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť). Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa (§ 205 ods. 1 O. s. p.).
Odvolanie podľa § 205 ods. 2 O. s. p. možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú podľa § 205a O. s. p. pri odvolaní proti uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.