Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_8Er-7-2009.pdf
PDF · 93.73 KB
No categories available
Court name
Address
File mark
TO-8Er/7/2009
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Moyzesova 8, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: V. B., nar.: XX. XX. XXXX, G. XXX/XX, P., o vymoženie sumy 1.044,28 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 8Er/7/2009 a u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Záhradnícka 60, Bratislava pod sp. zn. Ex 11442/08, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany č. k. 8Er/7/2009- 9 zo dňa 20. marca 2012 v časti o zastavení exekúcie, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v časti o zastavení exekúcie p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil, pričom o trovách exekúcie súd rozhodne samostatným uznesením. Svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, ustanovenia § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, ustanovení § 2, 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (zákon o spotrebiteľských úveroch), ustanovení § 3, § 52, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, § 54 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a článkami smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Súd prvého stupňa uviedol, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným Slovenskou rozhodcovskou, a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 08326/08 zo dňa 10. 09. 2008, ktorého vydaniu predchádzala zmluva o úvere č. 2310534, uzatvorená medzi oprávneným ako dodávateľom a povinným ako spotrebiteľom dňa 12. 03. 2008, ktorej súčasťou boli všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Konštatoval, že zo zmluvy o úvere mal za preukázané, že v predmetnej exekúcii sa vymáha plnenie zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy a na základe rozhodcovskej doložky začlenenej v podmienkach štandardnej formulárovej zmluvy ako neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na spotrebiteľské vzťahy, o ktorý ide aj v prípade vzťahu medzi účastníkmi konania, sa aplikujú spotrebiteľské právne normy, preto sa vždy použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech, a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod. Právne normy upravujúce spotrebiteľské právne vzťahy sú kogentnými právnymi normami, ktoré teda nie je možné meniť dohodou zmluvných strán a ani inak.
Zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania dňa 12. 03. 2008 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a takáto zmluva musí obsahovať i údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN), ktorá je vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru. Ak táto ročná percentuálna miera nákladov nie je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, čo znamená, že sa na uvedené poplatky a úroky v zmysle uvedenej právnej fikcie neprihliada. V zmluve uzavretej medzi účastníkmi konania údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov absentuje, povinnému
poskytnutý úver je teda bezúročný a bez poplatkov. Napriek tejto skutočnosti rozsudok rozhodcovského súdu (exekučný titul) zaväzuje povinného zaplatiť oprávnenému poskytnutú peňažnú sumu - úver spolu s dohodnutým poplatkom.
Ďalej uviedol, že rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na strane žalovaného. Rozhodcovská doložka nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, pričom zmluvu o úvere mohol ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka je v neprospech povinného ako spotrebiteľa i z dôvodu miesta rozhodcovského konania, nakoľko v prípade riešenia sporu by bol miestne príslušný súd, v obvode ktorého je bydlisko povinného (spotrebiteľa), čo však neplatí v prípade rozhodcovského konania.
V predmetnej veci súd zistil, že zmluva o úvere obsahuje aj ďalšie neprimerané zmluvné podmienky, a to dohodu o úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne (91,25 % ročne) z dlžnej sumy. Táto sankcia (rovnako ako ďalšie - zmluvné pokuty, poplatok za upomienky) nebola dohodnutá priamo v úverovej zmluve, ale je súčasťou všeobecných podmienok, ktoré sú na predtlačenom tlačive všeobecne koncipované pre veľký počet dlžníkov (spotrebiteľov), teda nie sú individuálne dojednané a je nepochybné, že povinný ich nemal možnosť zmeniť. Súd prvého stupňa konštatoval, že podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Povinnosti spotrebiteľa sú preto limitované ustanoveniami Občianskeho zákonníka bez ohľadu na právnu formu, ktorú dodávateľ so spotrebiteľom uzatvorili. Týka sa to aj úroku z omeškania , ktorý patrí veriteľovi iba podľa predpisov občianskeho práva, teda podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., a nie podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. dohodu zmluvných strán o výške úroku z omeškania nepripúšťajú a naopak stanovujú jeho výšku, resp. spôsob jeho určenia v závislosti od výšky diskontnej (základnej) úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska (do 31. 12. 2008) a základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky (od 01. 01. 2009).
Nakoľko súd prvého stupňa zistil rozpor exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) so zákonom exekúciu zastavil, pričom postupoval aj v súlade sa záverom vyplývajúcim z nálezu Ústavného súdu SR č. III. ÚS 322/2010-37 zo dňa 13. 04. 2011.
O trovách exekúcie rozhodne súd prvého stupňa samostatným uznesením po ich vyčíslení súdnym exekútorom.
Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie v časti o zastavení exekúcie. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Uviedol, že všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 zákona o rozhodcovskom konaní, avšak ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v týchto ustanoveniach, zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním úplného judiciálneho procesu. Nerešpektovaním vyššie uvedeného by teda mohlo dôjsť k tomu, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní by stratil vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného v ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Súd prvého stupňa nebol podľa názoru oprávneného povinný skúmať to, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými právnymi predpismi z dôvodu, že v čase vydania rozhodnutia bola SR právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak však žalovaný (dlžník) takto nepostupoval, nemožno za súčasného právneho stavu zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom, nakoľko exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom a naprávať pasivitu účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Oprávnený poukázal na ust. čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré je potrebné aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť
pri výkone a ochrane ľudských práv, t. j. i v predmetnej veci, pretože oprávnený sa domnieval, že v konaní pred exekučným súdom mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne ako s dlžníkom. Exekučný súd argumentoval postavením oprávneného ako podnikateľa. Ďalej namietal, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá v SR nemá povahu prameňa práva, a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. z jej aplikácie vyvodzovať závery formujúce konečné rozhodnutie vo veci. Konkrétne išlo o aplikáciu smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá však nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a je adresovaná výlučne členským štátom EÚ, nie všetkým fyzickým a právnickým osobám a do úvahy neprichádza ani jej priamy účinok, z dôvodu jej transpozície do právneho poriadku SR (zákon č. 150/2004). Neprípustné a absolútne nemožné v predmetnej veci bolo i to, že exekučný súd svoje rozhodnutie založil na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ, ktoré nemajú všeobecnú záväznosť, ale sú záväzné len pre tých, ktorým sú určené. Oprávnený mal za to, že exekučný súd napadnutým uznesením vylúčil akúkoľvek možnosť podať opravný prostriedok vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. V súvislosti s rozhodcovskou doložkou a jej rozporu s dobrými mravmi, oprávnený uviedol, že exekučný súd bol v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom bolo v súlade s dobrými mravmi, a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Bolo potrebné dodať, že právny poriadok SR neumožňuje exekučnému súdu skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky, avšak ak by odvolací súd i napriek tomu usúdil, že bol oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený mal za to, že táto je platná. Podľa názoru oprávneného nebolo možné posúdiť zmluvu o úvere ako zmluvu o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, z dôvodu, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (VPPÚ) v bode 19 sa účastníci konania dohodli, že sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Oprávnený namietal i nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania súdom prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí. Konštatoval, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. i s bodom 6 VPPÚ, neoddeliteľnej súčasti zmluvy o úvere, v zmysle ktorého, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má výlučne sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v tom prípade, ak poruší zmluvné podmienky (nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve o úvere). Oprávnený uviedol, že výška úrokov z omeškania 0,25 % denne nie je neprimeraná a ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu, ako i s ohľadom na skutočnosť, že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, si účastníci dohodli úroky z omeškania a takto prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. V súvislosti s dohodnutým úrokom z omeškania oprávnený poukázal na ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a rozhodnutie NS SR č. k. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21. 12. 2004, ako aj na ďalšie rozhodnutia NS SR, v ktorých sa najvyšší súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné sa zo strany odporcov odvolávať na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, a to povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený v súvislosti s poplatkom za poskytnutie úveru uviedol, že v zmysle ust. § 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu - v tomto prípade príslušný poplatok, ktorý pozostával v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. V závere svojho odvolania k poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4 VPPÚ sa povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 eur ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenou. Zdôraznil, že v predmetnej veci exekučný súd vydal pre súdneho exekútora poverenie na vykonanie exekúcie, t. j. exekučný súd nezistil žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených
ústavne konformnou interpretáciou ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dbajúc na existenciu ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Oprávnený navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací prejednal vec v medziach podaného odvolania, t. j. v časti o zastavení exekúcie, podľa § 212 ods. 1, § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa zo dňa 20. 03. 2012 v časti o zastavení exekúcie ako vecne správne podľa § 219 ods. 2 OSP potvrdil, pričom takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Z obsahu predloženého súdneho spisu vyplýva, že exekučné konanie sa začalo dňa 09. 12. 2008, kedy bola pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým spísaná zápisnica o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, a to rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 08326/08 zo dňa 10. 09. 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 13. 10. 2008 a vykonateľnosť dňa 16. 10. 2008. Následne súd prvého stupňa vydal dňa 16. 01. 2009 poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého na základe vyššie uvedeného exekučného titulu. Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa zaslalo elektronicky dňa 16. 08. 2011 súdu prvého stupňa návrh na zastavenie exekúcie, návrh na vylúčenie súdneho exekútora a oznam o vstupe vedľajšieho účastníka do konania. Dňa 20. 03. 2012 súd prvého stupňa obsadený vyšším súdnym úradníkom vydal napadnuté uznesenie, ktorým exekúciu zastavil, pričom o trovách exekúcie súd rozhodne samostatným uznesením z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto uznesenia.
Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípade doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky. Odvolací súd sa s takýmto záverom uvedeným v odôvodnení napadnutého uznesenia stotožnil, a preto s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby tieto dôvody opakoval.
Exekučný súd je oprávnený a povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené podmienky na vedenie exekučného konania. Jednou z týchto podmienok je relevantný exekučný titul, bez existencie ktorého nemožno exekúciu vykonať. V predmetnej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 08326/08 zo dňa 10. 09. 2008, o vydanie ktorého požiadala spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. na základe zmluvy o úvere č. 2310534 zo dňa 12. 03. 2008 a na jej základe bol povinnému poskytnutý úver v sume 663,88 eur (20.000,- Sk), ktorý mal dlžník splatiť v 7 mesačných splátkach v sume 148,04 eur (4.460,- Sk) spolu s poplatkom za uzatvorenie zmluvy v sume 372,44 eur (11.220,- Sk). Súčasťou tejto zmluvy sú i všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých je obsiahnutá i rozhodcovská doložka, na základe ktorej sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory vzniknuté z tejto zmluvy vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde.
V tejto súvislosti a na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza i s poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR z 24. 02. 2011, č. k. IV. ÚS 55/2011-19, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu exekučného titulu nebola v predmetnej veci spotrebiteľom osobitne vyjednaná, ale vyplýva zo zmluvných dojednaní štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluvy č. 2310534 zo dňa 12. 03. 2008 a tento právny vzťah teória i prax považujú za nerovnovážny. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. S poukazom
na uvedené potom treba považovať rozhodcovskú doložku uvedenú vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru bez ohľadu na jej formu a znenie za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti ho v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky potom odporuje dobrým mravom. Plnenie z neprijateľnej podmienky je plnením právom nedovoleným a štát musí bezvýhradne odmietnuť ochranu takýmto plneniam.
V predmetnej veci odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nie každá zmluvná podmienka vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa a je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, nemali by byť pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka, v takom prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Takýto výkon práv podľa predmetnej rozhodcovskej doložky je v rozpore s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa.
Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov umožňuje exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozsudkom rozhodcovského súdu, ktorý vykazuje niektoré z vád uvedených v tomto ustanovení (zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom - ust. § 45 ods. 1, písm. c/ vyššie citovaného zákona). V prípade zistenia týchto vád je súd oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle ust. § 159 OSP.
S takýmto záverom korešponduje i ust. § 35 vyššie citovaného zákona, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov, z čoho vyplýva, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, pretože rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním.
S poukazom na uvedené zistenia je potom potrebné konštatovať, že predložený exekučný titul je materiálne nevykonateľný, nakoľko rozhodcovská doložka uvedená vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná, pričom absencia tejto vlastnosti spôsobuje v predmetnej veci neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonávaní exekúcie. Exekučný súd vyššie uvedené nedostatky zistil v štádiu rozhodovania o podnete Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa na zastavenie exekúcie, preto správne postupoval podľa § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a exekúciu zastavil. Týmto postupom exekučný súd správne a v súlade so zákonom odmietol poskytnúť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.