Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Cob-106-2022.pdf
PDF · 203.98 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/106/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Šiffalovič a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Tatiany Pastierikovej, v právnej veci žalobcu: Rudohorská investičná spoločnosť, a.s., Pod Stožkami 10, 053 21 Markušovce, IČO: 36 570 851, zast. JUDr. Vincent Lechman, advokát, Štefánikova 40, 040 01 Košice, proti žalovanému: GEMER-ORR, s.r.o., Nitrianska 5, 821 08 Bratislava, IČO: 45 720 509, zast. JUDr. Zuzana Burdová, advokátka, Volgogradská 13, 080 01 Prešov, o zaplatenie 131.500 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 23Cb/125/2015-311 zo dňa 12.11.2020 v znení opravného uznesenia č.k. 23Cb/125/2015-458 zo dňa 20.04.2022, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave návrh žalovaného na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod spisovou značkou 13Cb/29/2018 zamieta.
II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 23Cb/125/2015-311 zo dňa 12.11.2020 v znení opravného uznesenia č.k. 23Cb/125/2015-458 zo dňa 20.04.2022 v napadnutej časti II. a III. výroku potvrdzuje.
III. Žalobca má proti žalovanému nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod spisovou značkou 13Cb/29/2018. II. výrokom žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 131.500 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. III. výrokom priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu, o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
2. V odôvodení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 25.11.2014 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 131.500 eur s príslušenstvom a na náhradu trov konania. Žalobca vo svojej žalobe uviedol, že ako budúci predávajúci uzatvoril so žalovaným ako budúcim kupujúcim dňa 28.01.2013 zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, v ktorej sa žalobca zaviazal, že do 15 dní od doručenia výzvy žalovaného uzatvorí s ním kúpnu zmluvu špecifikovanú v čl. VI zmluvy. Žalovaný bol ako budúci kupujúci povinný vyzvať žalobcu na uzatvorenie kúpnej zmluvy do jedného mesiaca po získaní všetkých právoplatných povolení uvedených v čl. V bod 2 písm. b) zmluvy. Tieto povolenia sa žalobca zaviazal zabezpečiť najneskôr do 30.04.2014. V zmysle čl. VII ods. 1 zmluvy sa žalovaný zaviazal uhradiť žalobcovi zálohu kúpnej ceny vo výške 1.550.000
eur v splátkach ešte pred samotným podpisom kúpnej zmluvy. Prvú splátku vo výške 300.000 eur sa žalovaný zaviazal uhradiť žalobcovi v deň podpisu zmluvy. Ďalších 5 splátok vo výške 250.000 eur sa žalovaný zaviazal uhradiť v termínoch 31.03.2013, 30.06.2013, 30.09.2013, 31.12.2013 a 31.03.2014. Žalovaný uhradil žalobcovi prvú splátku vo výške 300.000 eur a ďalšie dve splátky v sume 250.000 eur. Žalovaný neuhradil žalobcovi tri splátky po 250.000 eur, ktoré boli splatné 30.09.2013, 31.12.2013 a 31.03.2014. Podľa čl. VII ods. 6 zmluvy bol žalobca v prípade omeškania žalovaného s platením ktorejkoľvek splátky zálohy oprávnený uplatniť právo na zmluvné úroky vo výške 0,05 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania, ako aj právo na zmluvnú pokutu vo výške 10 % z dlžnej sumy za každé omeškanie s platením. Žalobca si teda žalobou voči žalovanému uplatnil nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 75.000 eur za omeškanie žalovaného so zaplatením troch splátok, ako aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,05 % za obdobie od omeškania žalovaného s úhradou jednotlivých splátok až do 30.05.2014, kedy došlo k ukončeniu účinnosti zmluvy.
3. Súd vo veci vydal dňa 14.01.2015 platobný rozkaz, v ktorom zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy, na náhradu trov konania a náhradu trov právneho zastúpenia. Proti tomuto platobnému rozkazu podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odpor, v ktorom uviedol, že so žalobou žalobcu nesúhlasí a žiada ju zamietnuť. Mal za to, že podľa čl. IV zmluvy o budúcej kúpnej zmluve žalovaný sa ako budúci kupujúci nezaviazal uzatvoriť budúcu kúpnu zmluvu a nezaplatením časti splátok zálohy na kúpnu cenu sa nedostal do omeškania. Vzhľadom na skutočnosť, že dňa 30.05.2014 došlo k zániku zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 28.01.2013, mal žalovaný za to, že nemôže byť zaviazaný na úhradu úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty zo súm, ktoré nikdy neuhradil a na úhrade ktorých navrhovateľ netrvá a z dôvodu zrušenia zmluvy ani trvať nemôže. Uvedené sumy, z ktorých žalobca žiada úhradu úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty mali byť uhradené ako záloha na kúpnu cenu. Vzhľadom na skutočnosť, že k uzatvoreniu kúpnej zmluvy na základe zmluvy o budúcej kúpnej zmluve nedôjde, nestotožňoval sa žalovaný ani s úhradou prípadných úrokov a zmluvnej pokuty. V prípade, ak by aj všetky zálohy boli uhradené a kúpna zmluva by uzatvorená nebola, žalobca by túto kúpnu cenu musel žalovanému vrátiť. Žalovaný sa taktiež domnieval, že nakoľko k uzatvoreniu kúpnej zmluvy nedošlo, je to práve žalovaný, kto má pohľadávku voči žalobcovi z titulu vrátenia záloh na kúpnu cenu aj pri započítaní dohodnutej nevratnej sumy 300.000 eur (čl. VIII zmluvy o budúcej kúpnej zmluve) a zmluvnej pokuty za nevyzvanie k uzatvoreniu kúpnej zmluvy 200.000 eur (čl. IV predposledný odsek zmluvy o budúcej kúpnej zmluve). Žalovaný žiadnu pohľadávku žalobcu neuznával, z opatrnosti však už uhradenú sumu 300.000 eur započítal voči akejkoľvek pohľadávke žalobcu, či už z titulu zmluvnej pokuty alebo úrokov z omeškania, čo už oznámil žalobcovi prípisom z 23.12.2014.
4. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 23Cb/125/2015-198 dňa 20.06.2018 rozhodol tak, že zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 131.500 eur a žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu.
5. Na základe odvolania podaného žalovaným Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 23Cb/125/2015-198 dňa 20.06.2018 v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň odvolací súd zamietol návrh žalovaného na prerušenie odvolacieho konania. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie rozhodol o priznaní zmluvnej pokuty a úrokov z omeškania z nezaplatených splátok zálohy na kúpnu cenu bez dostatočne vykonaného dokazovania celým obsahom zmluvy o budúcej zmluve, keďže zálohy kúpnej ceny mali byť započítané do kúpnej ceny, pričom po zániku zmluvy o budúcej zmluve zanikla aj povinnosť uhradiť kúpnu cenu. Súd prvej inštancie neposudzoval žalobou uplatnený nárok v kontexte na skutočnosť, že zánikom záväzku oboch strán uzavrieť budúcu kúpnu zmluvu vzniká strane, ktorej bola poskytnutá záloha, povinnosť toto plnenie vrátiť, ak zo zmluvy nevyplýva niečo iné (§ 292 ods. 3 Obchodného zákonníka), pretože inak by sa druhá strana bezdôvodne obohatila, keďže právny dôvod, na základe ktorého bola záloha na kúpnu cenu prijatá, odpadol. Aj keď je pravda, že žalovaný nezaplatil 3 splátky zálohy, zánikom tohto záväzku (po zániku zmluvy) zanikol podľa odvolacieho súdu i akcesorický záväzok na zmluvnú pokutu. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi sankčné nároky z neuhradených preddavkov na kúpnu cenu nehnuteľností, ku kúpe ktorých ani nedošlo, pričom pri rozhodovaní nezohľadnil skutočnosť, že zánikom záväzku zaniklo aj oprávnenie žalobcu na sankčné nároky podľa čl. VII. odstavec šiesty zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a uložil súdu prvej inštancie doplniť dokazovanie obsahom zmluvy o budúcej zmluve, dôvodmi neuzavretia kúpnej zmluvy a opätovne posúdiť nárok na zmluvnú pokutu a úroky z omeškania zo splátok, kde povinnosť ich úhrady už zanikla.
Odvolací súd taktiež uložil súdu prvej inštancie posúdiť, či uplatnený nárok žalobcu nie je v rozpore s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom.
6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 289 ods. 1, 2, § 290 ods. 1, 2, § 292 ods. 3 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 544 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 151, § 255 ods. 2, § 396 ods. 3, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
7. V súlade s právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v uznesení č.k. 2Cob/10/2019-274 súd opätovne posúdil otázku existencie nároku na zaplatenie úrokov omeškania a zmluvnej pokuty z neuhradených splátok, ktorých povinnosť úhrady už žalovanému zanikla, a to v kontexte všetkých ustanovení zmluvy o budúcej zmluve. Pre posúdenie oprávnenosti nárokov žalobcu je podstatným posúdenie skutočnosti, či zánik hlavného záväzku pôsobí aj spätne, t.j. či zánik hlavného záväzku znamená aj zánik už existujúceho práva na zaplatenie zmluvnej pokuty alebo úrokov z omeškania.
8. Poukázal na to, že záväzok žalovaného vyplývajúci zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve bol zabezpečený zmluvnou pokutou. Dohoda o zmluvnej pokute, ktorá zabezpečovala splnenie povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi splátky zálohy na kúpnu cenu, ktorej zaplatenia sa žalobca svojou žalobou domáhal, spĺňa všetky obligatórne obsahové náležitosti dohody o zmluvnej pokute, keď jasne vymedzuje zabezpečovanú povinnosť (úhradu splátok záloh kúpnej ceny), ako aj určenie výšky zmluvnej pokuty (10 % z výšky neuhradených splátok). Súd zdôraznil, že zmluvná pokuta je akcesorickým záväzkom viazaným na existenciu zabezpečovanej povinnosti. Je tak možné ustáliť, že zánikom záväzku uzatvoriť budúcu kúpnu zmluvu na základe zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy nezanikajú práva, resp. povinnosti vzniknuté ako následok porušenia zmluvy, ku ktorým došlo ešte pred zánikom povinnosti uzatvoriť budúcu kúpnu zmluvu. Ustanovenie § 291 ods. 3 Obchodného zákonníka sa nedotýka nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty ani úrokov z omeškania. Žalobcov nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vznikol omeškaním žalovaného s úhradou jednotlivých splátok zálohy na kúpnu cenu, a to vo výške 10 % z výšky neuhradenej splátky. Omeškaním žalovaného došlo k naplneniu všetkých predpokladov pre vznik povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu a od tohto času predstavuje žalobcov nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty samostatný nárok, ktorý je aj samostatne vymáhateľný. Možno tak vysloviť zásadu, ktorou sa akcesorita v týchto prípadoch spravuje, že rozhodujúci je vznik nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty a platí, že pokiaľ taký nárok nevznikol, so zánikom zabezpečovaného hlavného záväzku zaniká aj zabezpečovací (vedľajší akcesorický) záväzok, ak však zabezpečená povinnosť bola porušená a nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vznikol, zánik hlavného záväzku už existenciu a vymáhateľnosť tohto nároku neovplyvňuje (Prof. JUDr. O. Ovečková, Dr.Sc., Zmluvná pokuta 2004).
9. Napriek uvedenému súd pri rozhodovaní o uvedenej otázke vychádzal z právneho názoru vysloveného odvolacím súdom, ktorý je preň záväzný (§ 391 ods. 2 CSP). Odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ zanikol záväzok oboch strán uzavrieť kúpnu zmluvu, vzniká strane, ktorej bola záloha poskytnutá, toto plnenie vrátiť. Inými slovami zánikom povinnosti budúceho predávajúceho uzatvoriť budúcu kúpnu zmluvu zaniká aj povinnosť zaplatiť zálohu na kúpnu cenu, pričom zaniká aj akcesorický nárok na zmluvnú pokutu. Tu však súd zdôraznil, že aj odvolací súd vyslovil, že uvedené platí iba za predpokladu, že si účastníci zmluvy medzi sebou nedohodli niečo iné.
10. Súd prvej inštancie preto opätovne posudzoval odôvodnenosť žalobcom uplatnených nárokov na základe obsahu samotnej zmluvy o budúcej zmluve. Poukázal na skutočnosť, že v súlade s ustanovením § 263 Obchodného zákonníka pri zmluve o budúcej zmluve možno za kogentné považovať iba jej základné ustanovenie vymedzené v § 289 Obchodného zákonníka. Nie je tak možné zovšeobecňovať záver o tom, či sú si zmluvné strany vrátiť plnenia prijaté na základe zmluvy o budúcej zmluvy povinné vrátiť, ak dôjde k zániku povinnosti uzatvoriť budúcu zmluvu. K takémuto záveru je možné dospieť iba vtedy, ak tento nachádza oporu v konkrétnych ustanoveniach zmluvy. Nemožno ani opomenúť skutočnosť, že právne následky zániku povinnosti uzatvoriť budúcu kúpnu zmluvu uplynutím času nemožno stotožňovať s následkami odstúpenia od zmluvy alebo neplatnosti zmluvy. Z tohto dôvodu nie je možné ani plnenia poskytnuté na základe zmluvy o budúcej zmluve považovať za plnenia poskytnuté na základe neexistujúceho právneho úkonu alebo úkonu, ktorý odpadol. V tejto súvislosti zdôraznil, že plnenia, ktoré žalobca od žalovaného prijal, sú plneniami prijatými na základe zmluvy o budúcej zmluve a nie na základe samotnej budúcej kúpnej zmluvy, ku ktorej uzatvoreniu nedošlo. V čl. VII zmluvy bolo jednoznačne dohodnuté, že žalovaný poskytne žalobcovi platby v celkovej sume 1.550.000 eur.
V prípade, že by došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, by tieto platby boli započítané na úhradu kúpnej ceny samotného predmetu kúpy. Zmluvné strany si však v zmluve o budúcej zmluve upravili aj osud týchto zálohových platieb pre prípad, že k uzatvoreniu zmluvy nedôjde. Časť zálohy v sume 300.000 eur mala byť považovaná za odplatu za poskytnutie súčinnosti zo strany budúceho predávajúceho v rozsahu vymedzenom v čl. V ods. 1 zmluvy o budúcej zmluve, a to bez ohľadu na dôvod, pre ktorý k neuzatvoreniu zmluvy dôjde. Zmluva jasne, určite a najmä taxatívne vymedzovala podmienky, za ktorých žalobcovi mala vzniknúť povinnosť časť zálohy na kúpnu cenu vrátiť. Táto povinnosť žalobcovi vznikla za podmienok stanovených v treťom a štvrtom odseku čl. VII zmluvy. V zmysle týchto dojednaní bol žalobca povinný vrátiť žalovanému časť zálohy v sume 1.250.000 eur vtedy, ak nedôjde k uzavretiu zmluvy z dôvodov na strane budúceho predávajúceho. Na to, aby žalovanému vzniklo právo domáhať sa od žalobcu vrátenia uvedenej časti zálohy tak bolo potrebné, aby nedošlo k uzatvoreniu zmluvy napriek tomu, že žalovaný si splnil všetky svoje povinnosti, ktoré mu zo zmluvy vyplývali a samozrejme vyzval žalobcu na uzatvorenie tejto zmluvy, a tento si svoju povinnosť nesplnil.
11. Žalobca bol podľa štvrtého odseku taktiež povinný vrátiť časť zálohy 1.250.000 eur aj vtedy, ak nedošlo k uzatvoreniu zmluvy z dôvodu spočívajúceho v rozhodnutí orgánov štátnej správy, ak bolo pred 30.04.2014 vydané konečné, právoplatné a žiadnymi právnymi prostriedkami nezmeniteľné negatívne rozhodnutie, majúce za následok zmarenie niektorej z podmienok uvedenej v čl. V zmluvy, a to za predpokladu, že by žalovaný využil všetky právne prostriedky a nástroje na dosiahnutie zmeny takéhoto rozhodnutia. Všetky tieto skutočnosti bol žalovaný ako budúci kupujúci povinný žalobcovi ako budúcemu predávajúcemu v zmysle zmluvy preukázať. Až potom, ako by tieto skutočnosti preukázal, začala by žalobcovi plynúť tridsaťdňová lehota na vrátenie záloh. V prípade, ak k uzatvoreniu budúcej kúpnej zmluvy nedošlo z dôvodov, že žalobca si nesplnil svoje povinnosti, ktoré mu vyplývali z ustanovenia čl. V bod 2 tejto zmluvy do 30.04.2014, nevznikol mu nárok na vrátenie žiadnej časti uhradených záloh a nezanikla mu ani povinnosť tieto platby uhradiť v prípade, že ich ešte neuhradil. Ak nedošlo k uzatvoreniu zmluvy z dôvodu vymedzeného v piatom odseku čl. VII zmluvy, zmenil sa iba účel platieb a tieto platby mali byť použité na úhradu zmluvnej pokuty dohodnutej v tomto ustanovení.
12. Žalobcovi by nárok na vrátenie už zaplatených platieb mohol vzniknúť, a povinnosť uhradiť platby, s ktorými bol v omeškaní zaniknúť, iba v prípade splnenia uvedených podmienok. Bolo preto potrebné skúmať (ako to súdu prvej inštancie uložil aj odvolací súd v zrušujúcom uznesení), z akých dôvodov nebola uzavretá samotná budúca kúpna zmluva, nakoľko dôvod neuzavretia kúpnej zmluvy má priamy vplyv na posúdenie otázky zániku povinnosti žalovaného uhradiť žalobcovi platby podľa čl. VII zmluvy.
13. Aj keď odvolací súd uložil súdu prvej inštancie v uznesení č.k. 2Cob/10/2019-274 povinnosť doplniť dokazovanie v ním uvedenom smere, súd je pri vykonávaní dôkazov viazaný návrhmi strán sporu. Súd nie je oprávnený vykonávať iné dôkazy ako tie, ktorých vykonanie strany sporu navrhli. Poukázal na to, že skutkové tvrdenia ohľadom dôvodov neuzatvorenia budúcej kúpnej zmluvy poskytol súdu iba žalobca, keď uvádzal, že tieto spočívali na strane žalovaného. Žalovaný tieto skutkové tvrdenia nikdy nepoprel. V konaní nebolo sporné, že žalovaný žalobcu na uzatvorenie kúpnej zmluvy nikdy nevyzval. Žalovaná strana v priebehu celého konania neuviedla ani žiadne skutkové tvrdenia, z ktorých by bolo možné odvodiť, že dôvodom, pre ktorý žalobca nebol na uzatvorenie kúpnej zmluvy bol dôvod vymedzený vo štvrtom odseku čl. VII zmluvy a neprodukoval ani žiadne dôkazy, ktoré by tieto tvrdenia preukazovali. Koniec koncov žalovaná strana v priebehu celého konania nepredniesla ani jeden návrh na vykonanie dokazovania a ani žiaden dôkaz súdu nepredložila. Súd preto v súlade s § 151 CSP vychádzal pri posudzovaní príčin neuzatvorenia kúpnej zmluvy z nepopretých skutkových tvrdení žalobcu, v zmysle ktorých nedošlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy práve z príčin spočívajúcich na strane žalovaného. Túto skutočnosť preukazuje aj vzájomná komunikácia medzi žalobcom a žalovaným (č.l. 17 - 22 súdneho spisu), z ktorej vyplýva, že snahou žalovaného bolo dosiahnuť dohodu, ktorou by sa oddialila splatnosť jednotlivých splátok dohodnutých v čl. VII zmluvy a zároveň by sa oddialil aj termín uzatvorenia samotnej kúpnej zmluvy.
14. Súd prvej inštancie skúmal aj súlad ustanovení zmluvy o budúcej zmluve týkajúce sa nárokov žalobcu na zmluvné pokuty a úroky z omeškania s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku. Mal za to, že zo skutkových tvrdení strán sporu a ani z vykonaného dokazovania nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by ho oprávňovali k záveru o rozpore dojednaní o úrokoch z omeškania alebo zmluvnej pokute so zákonom. Pri posudzovaní súladu týchto dojednaní súd nevychádzal iba z výšky dojednaných pokút, ale tieto posudzoval aj z hľadiska procesu uzatvárania samotnej zmluvy.
Z nepopretých skutkových tvrdení žalobcu vyplýva, že úmyslom žalujúcej strany bolo uzatvoriť so žalovaným priamo kúpnu zmluvu. K uzatvoreniu zmluvy o budúcej zmluve došlo na popud žalovaného, pričom žalovaný aj priamo formuloval text zmluvy s výnimkou ustanovení o zmluvnej pokute za omeškanie s úhradami jednotlivých splátok. Bol to teda žalovaný, kto formuloval ustanovenia o spôsobe, akým má byť s ním poskytnutými platbami naložené v prípade, ak nedôjde k uzatvoreniu zmluvy. Aj výšku zmluvných pokút, na ktorých úhradu sa žalovaný zaviazal, je potrebné posudzovať v kontexte celej zmluvy, a teda aj v kontexte toho, že aj žalobca sa zaviazal na úhradu pokút v obdobnej výške (napr. vo výške 1.000.000 eur v prípade, ak by nedodržal svoju povinnosť nenakladať s predmetom budúcej kúpy). Nemožno tak dospieť k záveru, že by účelom ustanovení o zmluvných pokutách bolo využitie dobromyseľnosti žalovaného alebo zneužitie postavenia jedného žalobcu na úkor žalovaného. Výška zmluvnej pokuty za omeškanie s platbami (10 % z dlžnej sumy), ako aj výška zmluvných úrokov z omeškania (0,05 % denne, t.j. 18,25 % ročne) taktiež z rámca vymedzeného povinnosťou dodržiavať dobré mravy nevybočujú a ani výkon práv vyplývajúcich z týchto ustanovení nie je možné považovať za porušenie zásad poctivého obchodného styku.
15. S tvrdením žalovaného, že nemohlo zo strany žalovaného dôjsť k porušeniu jeho povinností, nakoľko povinnosťou uzatvoriť kúpnu zmluvu bola zaviazaná iba jedna strana - žalobca, sa súd nestotožnil, nakoľko toto tvrdenie nenachádza oporu v samotnom znení zmluvy. Z obsahu zmluvy v žiadnom prípade nevyplýva, že by z nej žalovanému plynuli iba práva bez akýchkoľvek povinností. V tejto súvislosti uviedol, že žalovaný sa v čl. IV jednoznačne zaviazal vyzvať žalovaného na uzatvorenie budúcej kúpnej zmluvy. Výzva na uzatvorenie kúpnej zmluvy tak bola povinnosťou žalovaného, a nie jeho právom. Ďalej zdôraznil, že zmluvnými pokutami nebola zabezpečovaná povinnosť žalovaného vyzvať žalobcu na uzatvorenie kúpnej zmluvy ako by sa to mohlo zdať z argumentácie žalovanej strany, ale tieto zmluvné pokuty kryli povinnosť žalovaného splniť povinnosti čl. V bod 2 písm. b) zmluvy o budúcej zmluve a povinnosť uhradiť riadne a včas splátok podľa čl. VII zmluvy. Uvedená argumentácia žalovaného je tak vo vzťahu k žalobcom uplatneným nárokom bezpredmetná a irelevantná.
16. Ďalej uviedol, že dohoda o zmluvnej pokute nespôsobuje zánik nároku na zaplatenie úrokov z omeškania v prípade omeškania so zaplatením peňažného záväzku. Ak si strany zmluvy dohodnú na zabezpečenie včasného plnenia peňažného záväzku aj zmluvnú pokutu, dochádza k súbehu týchto dvoch inštitútov. Ak dlžník v takomto prípade poruší svoju povinnosť, dopadne na neho tak zákonná sankcia zaplatiť úroky z omeškania, ako aj povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu ako dohodnutú sankciu za nesplnenie tej istej povinnosti. V tomto prípade dochádza ku kumulácii dvoch sankcií, a to úroku z omeškania a zmluvnej pokuty. Zánikom záväzku žalovaného uhradiť žalobcovi neuhradené splátky zálohy na kúpnu cenu došlo prirodzene aj k zániku akcesorického úrokového záväzku žalovaného, avšak jeho povinnosť uhradiť úroky vzniknuté ešte pred zánikom tohto záväzku pretrvali. Nakoľko žalovaný si svoju povinnosť uhradiť žalobcovi splátky zálohy na kúpnu cenu vo výške 250.000 eur vo vzťahu k splátkam, ktoré boli splatné dňa 30.09.2013, 31.12.2013 a 31.03.2014 nesplnil, vznikla mu v súlade s ustanovením § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka povinnosť uhradiť žalobcovi úroky z omeškania, a to za obdobie odo dňa omeškania so splnením jednotlivých splátok až do zániku jeho povinnosti uhradiť žalobcovi zálohu na kúpnu cenu, t.j. až do 30.05.2014.
17. Žalovaný predložil súdu ako listinný dôkaz svoj list zo dňa 29.12.2014 adresovaný žalobcovi, v ktorom si započítal svoju pohľadávku vo výške 300.000 eur voči akýmkoľvek pohľadávkam žalobcu. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, že ak žalovaný v započítacom prejave jednoznačne nevymedzil, ktoré nároky žalobcu voči nemu a v akej výške majú započítacím prejavom zaniknúť, k zániku pohľadávky uplatnenej žalobcom v tomto konaní nemohlo dôjsť.
18. Za nedôvodnú považoval aj obranu žalovaného, podľa ktorej nároky žalobcu majú prevyšovať výšku nárokov uplatnených žalobou, čo má spôsobovať neurčitosť samotnej žaloby. Náležitosti žaloby vymedzuje Civilný sporový poriadok v § 132 v spojení s § 127, pričom žalobcova žaloba všetky tieto náležitosti obsahovala. Žiadne ustanovenie Civilného sporového poriadku a ani žiaden iný právny predpis neukladá žalobcovi povinnosť domáhať sa všetkých svojich nárokov. Neuplatnenie všetkých nárokov voči druhej strane sporu, resp. uplatnenie nároku v nižšej výške, nespôsobuje oslabenie týchto nárokov, resp. nie je dôvodom na ich nepriznanie v súdnom konaní. Nakoľko mal žalovaný v konaní plný úspech, súd mu priznal náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi.
19. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný v časti II. a III. výroku. Svoje podanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
20. Odvolateľ namietal, že zo strany konajúceho súdu bol pri jeho rozhodovaní porušený zákaz ľubovôle a právo žalovaného na riadne odôvodnenie rozhodnutia, kedy rozhodnutie neobsahuje riadne a zrozumiteľné odôvodnenie, v dôsledku čoho je nepreskúmateľné, bolo porušené právo žalovaného na riadne vysporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami zo strany súdu, odklonil sa od právneho názoru odvolacieho súdu bez riadneho odôvodnenia. Uviedol, že napadnutý rozsudok trpí skutkovými vadami, súd prvej inštancie pri „individuálnej selekcii” hodnotenia dôkazov a skutkových tvrdení porušil zásadu zákazu ľubovôle hodnotenia dôkazov a skutkových tvrdení, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
21. Namietal, že súd prvej inštancie procesne pochybil, keď sa obmedzil na doručenie uznesenia odvolacieho súdu stranám sporu a následne len predvolaním na pojednávanie na 13.10.2020, obsahom ktorého bolo len všeobecné poučenie, aby strany priniesli na pojednávanie listiny, ktoré nie sú doposiaľ v prvopise na súde, vykonal návrhy, aby súd obstaral listiny alebo obhliadky, ktoré má druhá strana alebo tretia osoba a navrhol svedkov, na ktorých sa strana chce na pojednávaní odvolať. Nakoľko odvolací súd uložil súdu prvej inštancie doplniť dokazovanie konkrétnym rozsahom, súd prvej inštancie mal vydať nové uznesenie na doplnenie dokazovania a prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, tak ako mu to uložil odvolací súd a neostať pasívnym, keďže dokazovanie pred vydaním rozhodnutia, ktoré odvolací súd následne zrušil, vyhlásil za ukončené. Zo zápisnice z pojednávania na súde prvej inštancie zo dňa 13.10.2020 je zrejmé, že žalobca neuviedol žiadne nové tvrdenia, neuniesol bremeno tvrdenia. Naopak žalovaný na pojednávaní uviedol, že budúcemu kupujúcemu zo Zmluvy o budúcej zmluve povinnosť uzatvoriť kúpnu zmluvu nevyplývala - čl. IV odsek prvý Zmluvy o budúcej zmluve, bolo to teda jeho právo zmluvu uzavrieť, nie povinnosť a neuplatnenie práva nie je porušením zmluvnej povinnosti, nemôže byť teda ani sankcionované zmluvnými pokutami. Žalovaný mal podľa čl. IV. ods. druhým vyzvať žalobcu na uzatvorenie kúpnej zmluvy v lehote jedného mesiaca po získaní všetkých právoplatných povolení uvedených v čl. V bod 2 písm. b) - ktoré mali byť získané najneskôr do 30.04.2014 so súhlasom žalobcu a po udelení plnomocenstva žalobcom žalovanému. V súlade s dohodnutým rozsahom súčinnosti v čl. V bod I písm. c), ktorý špecifikoval minimálny rozsah súčinnosti žalobcu na to, aby žalovaný mohol svoje zmluvné povinnosti splniť. Nezabezpečenie príslušných povolení zo strany žalovaného bolo však v dôsledku toho, že žalobca neposkytol dohodnutú súčinnosť na to, aby žalovaný mohol svoju povinnosť splniť. Neposkytnutím súčinnosti zo strany žalobcu sa nemohol dostať žalovaný do omeškania so splnením svojej zmluvnej povinnosti zabezpečiť v lehote príslušné povolenia a vyzvať žalobcu na uzavretie kúpnej zmluvy. Naopak, podľa tretieho odstavca čl. VII - Iné dojednania Zmluvy o budúcej zmluve žalobca bol a je povinný poskytnutú zálohu vrátiť žalovanému, nakoľko k uzavretiu zmluvy nedošlo z dôvodov na strane žalobcu a takáto povinnosť vyplýva aj zo zákonnej dikcie o vydaní bezdôvodného obohatenia, ktoré na strane žalobcu vzniklo prijatím plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol - a je navyše v rozpore s dobrými mravmi žiadať sankcie z nehradených záloh, keď právny dôvod uplynutím lehoty uzavrieť kúpnu zmluvu odpadol, teda ako keby ani nebol. K posúdeniu nároku žalobcu v tomto konaní vo vzťahu k dobrým mravom a zásadami poctivého obchodného styku žalovaný uviedol, že žalobca ešte 28.04.2014 výzvou žiadal žalovaného o úhradu zálohových splátok a sankcií sumou 869.500 eur, keď musel vedieť, že ku kúpnej zmluve zjavne nedôjde, žalobca už 28.05.2014 - ešte pred uplynutím lehoty na výzvu na uzatvorenie kúpnej zmluvy - vystavil výzvu na zaplatenie zmluvných pokút vo výške 750.000 eur. Takéto konanie žalobcu nie je možné považovať za konanie v súlade s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi. Ďalej uviedol, že súd v bode 42. napadnutého rozsudku nesprávne uvádza, že žalovaný bol oprávnený (a zároveň aj povinný) na uzatvorenie samotnej kúpnej zmluvy. Zo Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve vyplýva povinnosť uzavrieť zmluvu len pre žalobcu, nie pre strany, ako vadne uvádza súd prvej inštancie. Úvahy súdu v bodoch 44. - 48. rozsudku považoval za nesprávne, súd prvej inštancie sa odklonil od právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým je pri svojom rozhodovaní viazaný. Podotkol, že v bode 48. odôvodnenia rozsudku sa súd prvej inštancie odvoláva na § 291 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorý ani neexistuje. Uviedol, že súd pri svojich úvahách zabúda, že predmetom tohto konania nie je sledovať osud uhradených splátok, ale sankčné nároky z neuhradených záloh. Namietal, že súd prvej
inštancie odignoroval skutkové tvrdenie žalovaného, ktorým účinne poprel skutkové tvrdenie žalobcu o tom, že k neuzavretiu zmluvy došlo z dôvodov na strane žalovaného. Zápisnica z pojednávania zo dňa 13.10.2020 svedčí o presnom opaku a preukazuje arbitrárnosť rozsudku súdu prvej inštancie
- v jeho zisťovaní skutkového stavu, posudzovaní skutkových tvrdení a starostlivom prihliadaní na všetko, čo v konaní vyšlo najavo. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nepostupoval podľa usmernení odvolacieho súdu, pretože mal posúdiť, či nárok uplatnený žalobcom neodporuje dobrým mravom a zásadám poctivého obchodného styku. Tvrdil, že žalobca neposkytnutím súčinnosti žalovanému podľa čl. V ods. 1 písm. c), predovšetkým vystavením plnej moci vedel, že bez tejto súčinnosti žalovaný nezabezpečí potrebné povolenia podľa čl. V bod 2 písm. b) - najneskôr do 30.04.2014 so súhlasom budúceho predávajúceho a po udelení plnomocenstiev budúcemu kupujúcemu, a nevyzve žalobcu podľa čl. IV ods. druhý v lehote jedného mesiaca od získania týchto povolení na uzavretie kúpnej zmluvy. Napriek tomu vyzýval žalovaného ešte 28.04.2014 na úhradu neuhradených záloh na kúpnu cenu a už 28.05.2014 vystavil výzvu na zaplatenie zmluvných pokút, keď lehota na uzavretie kúpnej zmluvy mala uplynúť až 31.05.2014. Takéto konanie podľa názoru žalovaného jednoznačne preukazuje rozpor s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku, a preto aj uplatnený nárok žalobcu odporuje dobrým mravom a zásadám poctivého obchodného styku. Nestotožnil sa so svojvoľnou úvahou súdu, že to bol žalovaný, kto formuloval podmienky vrátenia zálohy v prípade, že k uzatvoreniu kúpnej zmluvy nedôjde, pretože logický výklad je, že akékoľvek podmieňovanie vrátenia preddavkov na kúpnu cenu pre prípad neuzavretia kúpnej zmluvy je formou sankcie a tie do Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve modifikoval žalobca. Bod 64. odôvodnenia napadnutého rozsudku považoval za nadbytočný.
22. Žalovaný ďalej namietal, že súd prvej inštancie neposudzoval žalobou uplatnený nárok v kontexte na skutočnosť, že zánikom záväzku oboch strán uzavrieť budúcu kúpnu zmluvu vzniká strane, ktorej bola poskytnutá záloha, povinnosť toto tvrdenie vrátiť, ak zo zmluvy nevyplýva niečo iné (§ 292 ods. 3 Obchodného zákonníka), pretože inak by sa druhá strana bezdôvodne obohatila, keďže právny dôvod, na základe ktorého bola záloha na kúpnu cenu prijatá, odpadol. Aj keď je pravda, že žalovaný nezaplatil 3 splátky zálohy, zánikom tohto záväzku (po zániku zmluvy) zanikol podľa odvolacieho súdu i akcesorický záväzok na zmluvnú pokutu. Namietal, že súd prvej inštancie sa v tomto smere odkláňa od právneho názoru odvolacieho súdu a v nadväznosti na to vytvára zjavne nesprávnu konštrukciu neexistujúcich nárokov žalobcu, v ktorej hľadá v Zmluve o budúcej kúpnej zmluve oprávnenie žalobcu pre ponechanie si žalovanej sumy. Žalovaný považoval za nesprávne právne pojatie vysporiadania záväzku po jeho zániku, v nadväznosti na ktoré súd prvej inštancie prevracia dôkazné bremeno v neprospech žalovaného. Zdôraznil, že ak zaniká záväzok uzavrieť budúcu (realizačnú) zmluvu, zaniká tým celý záväzkový vzťah založený zmluvou o budúcej zmluve ako celok. Žalovaný podporne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23 Cdo 2869/2009 zo dňa 23.03.2010. Mal za to, že je zrejmé, že po zániku Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve ako celku zanikla povinnosť k úhrade splátok slúžiacich k úhrade kúpnej ceny. Záväzok k úhrade kúpnej ceny nevznikol, preto nemožno žalobcovi priznať ani akékoľvek nároky (zmluvné úroky alebo zmluvnú pokutu, ktoré zanikli tiež). Súd prvej inštancie ďalej podľa žalovaného nesprávne uvádza, že Zmluva o budúcej kúpnej zmluve jasne, určite a najmä taxatívne vymedzovala podmienky, za ktorých žalobcovi mala vzniknúť povinnosť časť zálohy na kúpnu cenu vrátiť (t.j. súd prvej inštancie opačne kvalifikuje podmienky vzniku bezdôvodného obohatenia). Napriek tomu, že ustanovenia o zmluvnej pokute zanikli spolu so Zmluvou o budúcej kúpnej zmluve, súd prvej inštancie v bode 51. rozsudku vyvodzuje, že zálohové platby na kúpnu cenu sa zmenili na úhradu zmluvnej pokuty dohodnutej v ustanovení piateho odseku článku VII Zmluvy o budúcej zmluve. Taký právny záver však neobstojí, pretože: (i) aj ustanovenie VII Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve (vrátane odstavca piateho) zaniklo so Zmluvou o budúcej kúpnej zmluve z dôvodu neuzatvorenia realizačnej kúpnej zmluvy, (ii) nemožno počítať úroky z omeškania a zmluvnú pokutu (ktoré rovnako tak zánikom Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zanikli), keď nárok na ich úhradu je viazaný na nárok na úhradu istiny (samotnej zmluvnej pokuty podľa čl. VII Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve odseku piateho), a tento nárok (pokiaľ by aj vznikol, čo žalovaný odmieta) mohol vzniknúť až zánikom povinnosti k uzatvoreniu realizačnej kúpnej zmluvy podľa § 292 ods. 3 Obchodného zákonníka), preto nemožno vyvodzovať ani vznik akéhokoľvek omeškania v súvislosti s touto zmluvnou pokutou, a teda vznik práva na úrok z omeškania alebo zmluvnej pokuty podľa čl. VII Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve odseku šiesteho, (iii) zmluvná pokuta stanovená v čl. VII odseku piateho, aj keby zánikom Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve nemala zaniknúť, je od počiatku pre svoju logickú rozporuplnosť, a teda neurčitosť neplatná, a aj keby bola určitá, nemohla byť pre svoju neprimeranú výšku platne dojednanou dohodou o zmluvnej pokute. Z čl. VII ods. 5 vyplýva, že na jednej strane má dôjsť k úhrade zmluvnej pokuty v prípade neuzatvorenia realizačnej (kúpnej) zmluvy, na druhej strane sa ale zmluvná pokuta započítava na kúpnu cenu (pritom
povinnosť k jej úhrade však nikdy nevznikla). Koncepcia takto stanovenej zmluvnej pokuty je zmätočná a neurčitá, a preto neplatná v súlade s úst. 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Aj keby mal súd za to, že toto ustanovenie nezaniklo zánikom Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve ani nie je neurčité, mal žalovaný za to, že je neplatné pre rozpor s dobrými mravmi (podľa § 39 Občianskeho zákonníka). Predmetné ustanovenie totiž upravuje zmluvnú pokutu v astronomickej čiastke 1.250.000 eur. Na to, aby zmluvná pokuta bola platne dojednaná, musí byť primeraná k výške skutočnej škody, ktorá vznikne porušením predmetného zmluvného záväzku. V tejto súvislosti podporne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Odo 890/2002 zo dňa 27.11.2003. Keďže je zrejmé, že zmluvná pokuta sa vzťahovala k zaisteniu povinnosti uzatvoriť realizačnú (kúpnu) zmluvu, musí zmluvná pokuta zodpovedať porušeniu tejto povinnosti, t.j. škody, ktorá žalovanému vznikla z dôvodu porušenia tejto povinnosti. S ohľadom na skutočnosť, že žalobcovi žiadna škoda nevznikla, žiadnu konkrétnu škodu nikdy netvrdil ani v rámci konania nepreukázal, a ani mu objektívne takáto škoda dosahujúca 1.250.000 eur vzniknúť nemohla, je zjavné, že zmluvná pokuta bola stanovená v rozpore s dobrými mravmi a je teda v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Z vyššie uvedeného je preto zrejmé, že závery súdu prvej inštancie o tom, že účel platieb sa z dôvodu neuzatvorenia realizačnej kúpnej zmluvy zmenil na úhradu zmluvnej pokuty podľa čl. VII piateho odseku Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, na čo by žalobcovi mohli vzniknúť nároky na úroky z omeškania a zmluvnej pokuty (a ich ponechanie si), nie je správny. Nemôže byť ani správny akýkoľvek záver o možnosti ponechania si úrokov z omeškania alebo zmluvnej pokuty, keďže povinnosť k ich úhrade zanikla. Nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie v rozsudku podčiarkuje aj to, že ohľadom zmluvnej pokuty by bol žalovaný sankcionovaný hneď dvakrát
- podľa čl. VII piateho odseku Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve („premenou” záloh na kúpnu cenu), a v prípade omeškania týchto platieb aj zmluvnou pokutou a úrokmi z omeškania podľa čl. VII šiesteho odseku Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací súd v súlade s § 390 CSP rozhodol tak, že žalobu žalobcu zamietne v plnom rozsahu a prizná žalovanému náhradu trov konania.
23. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 04.01.2021. Odvolacie dôvody uvádzané žalovaným nepovažoval za dané. Uviedol, že žalovaný svojím obsiahlym odvolaním zamieňa rozhodné skutkové a právne skutočnosti v tomto spore a uplatňuje ako výklad samotnej Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 28.01.2013 tak výklad právnych predpisov spôsobom, ktorý neobstojí a je v rozpore nielen so skutkovým stavom, ale i právnou teóriou a praxou. Základnou skutkovou otázkou v danom spore je, či žalovaný riadne a včas uhradil splátky podľa Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve alebo nie, a teda či žalobca je oprávnený si súdnou cestou uplatniť zmluvne dohodnuté zabezpečovacie prostriedky - zmluvnú pokutu a zmluvne dohodnuté úroky z omeškania s platením splátok. V tomto smere je skutkový stav jednoznačný a nepochybný, akceptoval ho aj Krajský súd v Bratislave v uznesení č.k. 2Cob/10/2019-274 z 19.11.2019. Samotný právny výklad tohto skutkového stavu odvolacieho súdu je však už v hrubom rozpore s právnou teóriou a právnou praxou. Poukázal na to, že žalovaný v odvolaní namieta skutočnosti, ktoré s týmto skutkovým stavom nesúvisia a nabáda tak odvolací súd k súdnemu prieskumu rozhodnutia súdu prvej inštancie nad rámec sporu, čo nie je prípustné. Spor v základe vymedzil žalobca a nie žalovaný. Skutočnosti, ktoré žalovaný namietal na pojednávaní dňa 13.10.2020 a uviedol ich aj v odvolaní ako dôvody odvolania, sú predmetom súdneho prieskumu na Okresnom súde Spišská Nová Ves, sp. zn. 13Cb/29/2018. Podotkol, že pokiaľ mal žalobca záujem, aby predmetné skutočnosti boli predmetom prieskumu na Okresnom súde Bratislava II, mohol si svoje nároky uplatniť vzájomnou žalobou podľa § 147 CSP, čo však neučinil. Ak žalovaný namieta porušenie svojich procesných práv a zdôvodňuje to tým, že súd prvej inštancie mal vydať nové uznesenie na doplnenie dokazovania a prostriedkov procesného útoku a obrany, žalobca uviedol, že táto skutočnosť nie je a nemôže byť procesnou chybou, keďže žiadne ustanovenie Civilného sporového poriadku neukladá súdu prvej inštancie žalovaným požadované uznesenie vydávať. K námietke žalovaného, že žalobca údajne na pojednávaní 13.10.2020 neuviedol žiadne nové tvrdenia a neuniesol tak dôkazné bremeno, žalobca uviedol, že skutkový stav sporu bol už zistený a prejednaný súdom prvej inštancie v priebehu predchádzajúceho konania. Ku dňu 13.10.2020 nedošlo žiadnym spôsobom k zmene obsahu Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, nezmenil sa skutkový stav. Žalobca teda svoje skutkové tvrdenia už neopakoval, a tieto boli dané ako v jeho žalobe, tak v jeho nasledujúcich písomných vyjadreniach a vyjadreniach uvedených na pojednávaniach vo veci samej. Skutočnosti, ktoré žalovaný na pojednávaní dňa 13.10.2020 uviedol, nemali a nemôžu mať žiaden vplyv na skutkový stav, ktorý sám žalovaný uznáva ako nesporný: neuhradenie troch splátok podľa zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. Poukázal na zmluvnú autonómiu pri uzatvorení Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, a skutočnosť, že sa jednalo a jedná o dva podnikateľské subjekty, dojednávajúce si svoje práva a povinnosti pre čo najväčšiu ochranu svojich
oprávnených záujmov. Za nepravdivé žalobca označil tvrdenie žalovaného o tom, že k neuzavretiu samotnej kúpnej zmluvy došlo z dôvodov na strane žalobcu. Žalovaný nepredložil okrem všeobecného tvrdenia žiaden dôkaz. Bol to práve žalovaný, ktorý od určitého momentu porušil a porušoval svoje zmluvné povinnosti. Jedná sa predovšetkým o komunikáciu žalovaného so žalobcom, v rámci ktorej sám žalovaný uviedol, že z dôvodov na jeho strane nevie svoje zmluvné záväzky splniť. Žalobca tvrdenia žalovaného nemusel žiadnym spôsobom popierať, keďže uvedené tvrdenia skutkový stav podložený dôkazmi nespochybnili. Žalovaný ďalej v odvolaní spochybňuje svoje vlastné zmluvné povinnosti v rozpore so skutkovým stavom. K neuzatvoreniu samotnej kúpnej zmluvy došlo výlučne z dôvodov na strane žalovaného, keď žalobcu na uzatvorenie kúpnej zmluvy nikdy nevyzval (žalovaný nepredložil dôkaz svedčiaci o tom, že žalobcu žiadal o poskytnutie súčinnosti v zmysle § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka alebo § 563 Občianskeho zákonníka). Teda bol to žalovaný, ktorý si svoju zmluvnú povinnosť nesplnil, a nie žalobca. Zároveň žalovaným uvádzané tvrdenia, ktorými má snahu popierať tvrdenia žalobcu o dôvodoch neuzavretia kúpnej zmluvy, sú podané neskoro a v rozpore so zásadou sudcovskej koncentrácie konania podľa § 153 CSP. Súčasne zdôraznil, že žalovaný účinne skutkové tvrdenia žalobcu nepoprel. K skúmaniu súladu uplatnenia nároku žalobcu voči žalovanému žalobou s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku žalobca podotkol, že sa už vyjadril na pojednávaní dňa 13.10.2020. V tomto smere by takéto posudzovanie a skúmanie ustanovení o zmluvnej pokute dojednanej podľa Obchodného zákonníka odporovalo zneniu § 301 Obchodného zákonníka. Uviedol, že argumentácia žalovaného, aj závery odvolacieho súdu v rámci uznesenia č.k. 2Cob/10/2019-274 z 19.11.2019, týkajúce sa posudzovania existencie, vzniku nároku a ďalších súvislostí o zmluvnej pokute a úrokov z omeškania sú mylné, v rozpore s právnou teóriou a praxou. Zmluvná pokuta ako taká má zmysel zabezpečiť splnenie záväzku zmluvnou stranou (v tomto prípade žalovaného hradiť splátky riadne a včas). V daných súvislostiach bola v zmluve o budúcej kúpnej zmluve dojednaná povinnosť pre žalovaného hradiť v stanovenom čase a výške príslušné splátky. Tento záväzok/povinnosť bol žalovaným porušený, a teda porušením záväzku/povinnosti žalovaným vznikol žalobcovi nárok na zmluvnú pokutu dojednanú v zmluve o budúcej kúpnej zmluve. Zároveň dojednaná zmluvná pokuta v zmysle právnej teórie a praxe plní funkciu paušalizovanej náhrady škody bez potreby preukazovať žalobcovi vznik škody. Zmluvná pokuta ako paušalizovaná náhrada škody nemá pokrývať len už vzniknuté škody, ale pokrýva aj škody, ktoré môžu vzniknúť v budúcnosti (§ 301 posledná veta Obchodného zákonníka). V prípade aplikácie výkladu, že zánikom zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zaniká aj akcesorický záväzok o zmluvnej pokute, na ktorú už vznikol nárok porušením povinnosti zmluvnej strany, dochádza k absurdnej situácii. Dojednávanie takých ustanovení o zmluvnej pokute tak stráca pre zmluvné strany akýkoľvek zmysel, keďže po porušení povinností jednej zmluvnej strany a vzniku nároku na zmluvnú pokutu by následne zánikom zmluvy zanikol aj nárok na zmluvnú pokutu, ktorý už vznikol porušením povinností. Takto uplatnený výklad je v rozpore s právnou teóriou. Rovnaké závery možno aplikovať aj na zmluvné dojednania o úrokoch z omeškania s plnením peňažného záväzku, ktoré sú zákonného charakteru a žalobca v súlade s dohodou so žalovaným modifikoval len výšku úrokov z omeškania v súlade so zmluvnou autonómiou. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že k porušeniu povinnosti/záväzku žalovaného hradiť príslušné splátky riadne a včas došlo ešte v čase trvania zmluvy, a tak nárok na zmluvnú pokutu a úroky z omeškania majú samostatný charakter, nezávislý už od zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. Poukaz žalovaného na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 23.03.2010, sp. zn. 23Cdo 2869/2009 nie je pre tento spor relevantný, keďže sa týka odlišných skutkových okolností a odlišného právneho posúdenia. K ďalším námietkam platnosti ustanovení zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, najmä čo sa týka zmluvných pokút žalobca uviedol, že žalovaným uvádzané skutočnosti sú v rozpore so zásadou preferencie výkladu právneho úkonu v prospech jeho platnosti. Poukázal aj na § 36 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalobca mal za to, že to bol práve žalovaný, ktorý výlučne z dôvodov na jeho strane konal nepoctivo a nedobromyseľne na škodu žalobcu. Dodal, že ďalšie výhrady žalovaného v rámci výšky iných zmluvných pokút dojednaných v zmluve o budúcej kúpnej zmluve nemajú žiaden súvis s nárokmi uplatnenými žalobcom žalobou v tomto spore. Uviedol, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 27.11.2003, sp. zn. 33 Odo 890/2002, na ktoré poukazoval žalovaný, sa týka posudzovania zmluvy uzavretej v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. V danom spore je však samotná zmluva o budúcej kúpnej zmluve uzatvorená podľa Obchodného zákonníka, preto nie je takéto rozhodnutie súdu aplikovateľné na tento spor. S ohľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.
24. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 11.02.2021. Nestotožnil sa s obsahom vyjadrenia žalobcu. Za nesprávny považoval názor žalobcu, že by žalovaný namietal a uvádzal na pojednávaní dňa 13.10.2020 skutočnosti a uvádzal ich aj v odvolaní, ktoré sú predmetom súdneho
prieskumu na Okresnom Súde Spišská Nová ves, sp. zn. 13Cb/29/2018, keďže odvolací súd zaviazal súd prvej inštancie zaoberať sa dôvodmi neuzavretia kúpnej zmluvy, v nadväznosti na čo žalovaný upresnil, že nezabezpečenie príslušných povolení zo strany žalovaného bolo spôsobené v dôsledku toho, že žalobca neposkytol dohodnutú súčinnosť podľa Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve na to, aby žalovaný mohol svoju povinnosť splniť. Žalovaný ani nemohol žalobcu k uzatvoreniu kúpnej zmluvy vyzvať, pokiaľ neboli podmienky uvedené v čl. V Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve splnené, navyše súd v tomto spore nie je žiadnym spôsobom viazaný akýmkoľvek súdnym prieskumom vykonaným iným súdom a prieskum v spore vedenom na Okresnom Súde Spišská Nová Ves nijako nelimituje žalovaného v jeho skutkovej, či právnej argumentácii. Za neprípustné považoval, aby žalobcovi boli priznané akcesorické nároky z neuhradených záloh na kúpnu cenu, keďže v priebehu času bolo zrejmé, že k uzatvoreniu kúpnej zmluvy nedôjde. Priznaním týchto nárokov by nastala absurdná situácia, že žalovaný bol povinný plniť zálohy na kúpnu cenu, týkajúce sa kúpnej zmluvy, ktorá nebude (a skutočne nebola) uzatvorená a riskovať tým, že žalobca tieto zálohy kupujúcemu nevráti (po zániku Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve vzniká bezdôvodné obohatenie na strane žalobcu) len kvôli tomu, aby sa nedostal do omeškania s povinnosťou ohľadne zálohových úhrad. Takýto výklad je nelogický a v rozpore so zákonom, keď navyše sám žalobca by sa obohatil tým, že neposkytol všetku súčinnosť a povinnosti stanovené v Zmluve o budúcej kúpnej zmluve k splneniu podmienok k uzatvoreniu kúpnej zmluvy (úhrada akýchkoľvek záloh a akcesorických záväzkov s nimi spojených je bezdôvodným obohatením na strane žalobcu). Uviedol, že zo žiadneho ustanovenia Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve nevyplýva, že uhradenie záloh v plnom rozsahu je podmienkou na uzatvorenie kúpnej zmluvy, resp. ich neuhradenie bráni uzatvoreniu kúpnej zmluvy. Ani žalobcom predložená emailová komunikácia preto nepreukazuje dôvod neuzatvorenia kúpnej zmluvy. Mal za to, že skutkové tvrdenia uvádzané žalovaným na pojednávaní dňa 13.10.2020 boli uvedené riadne a včas a majú zásadný vplyv na skutkový stav ohľadom dôvodov neuzatvorenia kúpnej zmluvy, o ktoré odvolací súd zaviazal súd prvej inštancie doplniť dokazovanie. Žalobca nepoprel tvrdenia žalovaného, že potrebnú a zmluvne dohodnutú súčinnosť žalovanému neposkytol a ani nepreukázal, že ju poskytol. Neposkytnutím súčinnosti zo strany žalobcu sa nemohol dostať žalovaný do omeškania so splnením zmluvného záväzku zaobstarať príslušné povolenia a vyzvať podľa dojednania žalobcu na uzavretie zmluvy (§ 370 Obchodného zákonníka). Nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby hradil zálohové platby na kúpnu zmluvu, ktorá nebude uzatvorená a vystaviť sa riziku spätného žalovania týchto platieb. Uplynutím dohodnutej lehoty zanikol záväzok kúpnu zmluvu uzavrieť. Dôvody neuzavretia kúpnej zmluvy boli teda na strane žalobcu - opak žalobca ani netvrdil, ani nepreukázal. Zdôraznil, že zásadným v tomto konaní je, že zánikom záväzku uzavrieť kúpnu zmluvu zanikol záväzok - odpadol právny dôvod na úhradu preddavkov na kúpnu cenu, a teda aj akékoľvek akcesorické záväzky viažuce sa na úhradu preddavkov na kúpnu cenu. Dodal, že ani jedno z rozhodnutí, na ktoré žalobca odkazuje, sa nezaoberá výkladom v prospech platnosti ustanovenia o zmluvnej pokute, naopak, čo do platnosti zmluvných pokút je judikatúra zdržanlivá.
25. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 11.02.2022. Namietal účelovosť tvrdení a argumentácie žalovaného. Mal za to, že výhrady a námietky žalovaného a následne aj argumentácia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Cob/10/2019 neprimerane zasahujú do zmluvnej slobody účastníkov a uplatňujú formalistický prístup k uzatváraniu zmlúv, vzniku a trvaniu zmluvných vzťahov a súvisiacich práv, povinností a nárokov. Uviedol, že žalovaný ani nepopiera, že svoju zmluvnú povinnosť uhrádzať stanovené platby podľa Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve nesplnil. Dôvody ich nesplnenia boli a sú jednoznačne preukázané listinnými dôkazmi v danej veci. Až následne, od roku 2018 (po cca 3 rokoch od začatia konania a až po zmene právneho zástupcu) žalovaný začal uplatňovať absolútne odlišnú argumentáciu vychádzajúcu zo žalovaným prekrúteného skutkového stavu. Žalobca zdôraznil, že svoje povinnosti neporušil a nikdy nebol žalovaným na splnenie povinnosti - poskytnutie súčinnosti vyzvaný, tak ako to vyplýva z príslušných zákonných ustanovení. Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že by k neplneniu splátok došlo v dôsledku údajného nesplnenia povinnosti žalobcu poskytnúť súčinnosť. Žalovaný sám ako účastník Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve návrh tejto zmluvy pripravoval, bol oboznámený s jej úpravami, a pred jej podpisom ako samostatný subjekt práva s plnou spôsobilosťou na právne úkony bol informovaný o stave veci, bol jasne oboznámený s právami a povinnosťami vyplývajúcimi zo Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve a až na základe toho slobodne a vážne pristúpil k uzatvoreniu Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. Je nepochopiteľné, že až ex post žalovaný svoju slobodnú vôľu a jej vážnosť spochybňuje. Žalobca namietal, že konanie a argumentácia žalovaného je v rozpore s prioritou výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy (resp. jej ustanovení), a teda koná proti preferencii platnosti právneho úkonu. Podporne poukázal na nález ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 3900/12.
26. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 03.04.2022. Zdôraznil, že je nutné zohľadniť právnu argumentáciu a záväzný právny názor Krajského súdu v Bratislave v rámci uznesenia zo dňa 19.11.2019, sp. zn. 2Cob/10/2019. Prvostupňový súd sa však svojím rozsudkom odklonil od právneho názoru odvolacieho súdu. Uviedol, že nemôže obstáť tvrdenie žalobcu o tom, že tvrdený záväzok o zmluvnej pokute pretrval, tento záväzok z dôvodu jej neplatnosti ani nikdy nevznikol. Právny názor žalobcu o tom, že nárok na zmluvnú pokutu, resp. iný akcesorický nároky počas existencie a trvania zmluvy (akejkoľvek) by ostal v danom prípade zachovaný, považoval za nesprávny. Uviedol, že dôkazné bremeno v tomto konaní, či daná súčinnosť poskytnutá bola, zaťažuje žalobcu. Žalovaný odmietol, že by bol v zmysle zmluvy o budúcej kúpnej zmluve povinný vyzývať žalobcu k súčinnosti
- právne povinnosti k súčinnosti boli touto zmluvou jasne stanovené, tieto podmienky splnené neboli a podľa zmluvy nebola povinnosť súčinnosti žalobcu viazaná na ďalšiu (písomnú) výzvu žalovaného. Žalovaný podotkol, že nerozporuje zásadu pacta sunt servanda, ale toto pravidlo nie je absolútne a má vlastné zákonom stanovené korektívy (napr. práve § 37 ods. 1 alebo § 39 Občianskeho zákonníka). Trval na tom, že ani jeden zo žalobcom namietaných judikátov žiadnym spôsobom nepojednáva o (ne)platnosti alebo (ne)určitosti ustanovení zmluvy o zmluvnej pokute. Naopak, žalovaný v tomto konaní namietal ustálenú judikatúru (napr. rozsudok zo dňa 27.11.2003, sp. zn. 33 Odo 890/2002), ktorý jasne a správne konštatuje podmienky neplatnosti dojednania o zmluvnej pokute, a tieto už v tomto konaní analyzované závery (opakované a potvrdzované Najvyšším súdom ČR, viď napr. rozsudok zo dňa 09.12.2015, sp. zn. 31 Cdo 2307/2013). Trval preto na tom, že napadnuté rozhodnutie nemôže obstáť.
27. Opravným uznesením č.k. 23Cb/125/2015-458 zo dňa 20.04.2022 súd prvej inštancie opravil záhlavie rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k. 23Cb/125/2015-311 zo dňa 12.11.2020 v časti označenia žalovaného, a to tak, že označenie žalovaného správne znie: „GEMER-ORR, s.r.o., so sídlom Nitrianska 5, Bratislava, IČO: 45 720 509“. V ostatných častiach zostáva rozsudok nezmenený.
28. Návrhom doručeným súdu dňa 12.09.2022 žalovaný navrhol, aby Krajský súd v Bratislave prerušil podľa § 164 CSP konanie, a to až do právoplatného ukončenia konania vedeného pred Okresným súdom Spišská Nová Ves sp. zn. 13Cb/29/2018. Zároveň žiadal, aby odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní žalovaného vzal do úvahy právne závery Krajského súdu v Košiciach. Uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným je vedený pred Okresným súdom Spišská Nová Ves, sp. zn. 13Cb/29/2018 spor, v rámci ktorého sa žalovaný GEMER-ORR, s.r.o. (v konaní pred Okresným súdom Spišská Nová Ves ako žalobca) domáha od žalobcu Rudohorská investičná spoločnosť, a.s. (v konaní pred Okresným súdom Spišská Nová Ves ako žalovanom) zaplatenia 800.000 eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Predmetom konania pred Okresným súdom Spišská Nová Ves je totiž rovnako, ako v konaní pred Okresným súdom Bratislava II a Krajským súdom v Bratislave, zmluva o uzavretí budúcej zmluvy uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným dňa 28.01.2013. Žalovaný GEMER- ORR, s.r.o. uhradil ako zálohu kúpnej ceny spolu 800.000 eur, a to 300.000 eur dňa 28.01.2013, 250.000 eur dňa 26.03.2013 a 250.000 eur dňa 27.6.2013. Táto čiastka 800.000 eur, z dôvodu zániku zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy uplynutím času podľa § 292 ods. 3 Obchodného zákonníka predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane žalobcu (Rudohorská investičná spoločnosť, a.s.), ktorého vydania sa žalovaný (GEMER-ORR, s.r.o.) v rámci konania pred Okresným súdom Spišská Nová Ves (resp. odvolacím Krajským súdom v Košiciach) domáha. Žalovaný mal za to, že právne závery súdu (súdov) v tejto veci, budú mať priamy vplyv na konanie vo veci pred Krajským súdom v Bratislave, a preto je vhodné a hospodárne prerušenie tohto konania do právoplatného rozhodnutia súdu vo veci vedenej pred Okresným súdom Spišská Nová Ves sp. zn. 13Cb/29/2018.
29. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), preskúmal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Odvolací súd dospel k záveru, že návrh žalovaného na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 13Cb/29/2018 je potrebné zamietnuť, a napadnutý rozsudok č.k. 23Cb/125/2015-311 zo dňa 12.11.2020 v znení opravného uznesenia č.k. 23Cb/125/2015-458 zo dňa 20.04.2022 potvrdiť ako vecne správny.
30. Odvolací súd v tomto konaní opätovne rozhodoval o odvolaní voči rozsudku Okresného súdu Bratislava II vydaného v konaní vedenom pod sp. zn. 23Cb/125/2015, ktorého rozhodnutie už bolo za
účinnosti Civilného sporového poriadku uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 2Cob/10/2019-274 zo dňa 19.11.2019 zrušené a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 131.500 eur titulom zmluvnej pokuty a úrokov z omeškania. Súd prvej inštancie po opätovnom prejednaní veci napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že I. výrokom návrh žalovaného na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod spisovou značkou 13Cb/29/2008 zamietol, II. výrokom žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 131.500 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a III. výrokom priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu, o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný v časti II. a III. výroku, namietajúc odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP a žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutej časti tak, že žalobu zamietne v plnom rozsahu a prizná žalovanému náhradu trov konania.
31. Podľa § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na také konanie podnet.
32. Žalovaný návrhom doručeným súdu dňa 12.09.2022 žiadal, aby odvolací súd prerušil konanie podľa § 164 CSP až do právoplatného ukončenia konania vedeného pred Okresným súdom Spišská Nová Ves sp. zn. 13Cb/29/2018, v ktorom sa žalovaný domáha od žalobcu vydania bezdôvodného obohatenia v sume 800.000 eur. Odvolací súd poukazuje na to, že o obdobnom návrhu žalovaného rozhodol Krajský súd v Bratislave v uznesení č.k. 2Cob/10/2019-274 zo dňa 19.11.2019 ako aj Okresný súd Bratislava II v I. výroku napadnutého rozhodnutia, pričom tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd tento návrh žalobcu zamietli. Ani v čase rozhodovania odvolacieho súdu o podanom odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 23Cb/125/2015-311 zo dňa 12.11.2020 v znení opravného uznesenia č.k. 23Cb/125/2015-458 zo dňa 20.04.2022 neexistujú dôvody na to, aby odvolací súd predmetnému návrhu žalovaného vyhovel a konanie v zmysle § 164 CSP prerušil. Tak ako je uvedené v predošlom rozhodnutí odvolacieho súdu č.k. 2Cob/10/2019-274 zo dňa 19.11.2019, výsledok konania vedeného na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 13Cb/29/2018 nemá priamy vplyv na posúdenie oprávnenosti nárokov žalobcu na zmluvnú pokutu a úroky z omeškania. Odvolací súd preto návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol.
33. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
34. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
35. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II č.k. 23Cb/125/2015-311 zo dňa 12.11.2020 v znení opravného uznesenia č.k. 23Cb/125/2015-458 zo dňa 20.04.2022, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalovaný neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie alebo zmenu daného rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné:
36. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, spisového materiálu a odvolania žalovaného dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, pričom svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch, a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.
37. Tak, ako uviedol súd prvej inštancie, za nesporné možno považovať, že žalobca ako budúci predávajúci a žalovaný ako budúci kupujúci uzatvorili dňa 28.01.2013 Zmluvu o budúcej kúpnej zmluve
podľa § 289 a nasl. Obchodného zákonníka (ďalej aj „Zmluva o budúcej kúpnej zmluve“), predmetom ktorej bol záväzok budúceho predávajúceho, že do 15 dní od doručenia výzvy budúceho kupujúceho na uzavretie kúpnej zmluvy uzatvorí kúpnu zmluvu podľa čl. VI. tejto zmluvy, ktorou prevedie do výlučného vlastníctva budúceho kupujúceho predmet kúpy opísaný v č. III. tejto zmluvy. V článku VII. zmluvy sa budúci predávajúci a budúci kupujúci dohodli, že v deň podpisu tejto zmluvy vyplatí budúci kupujúci na účet budúceho predávajúceho sumu vo výške 300.000 eur bez DPH, a následne po podpise zmluvy zaplatí päť splátok, každá splátka vo výške 250.000 eur bez DPH v termíne:
- 1. splátka najneskôr do 31.03.2013,
- 2. splátka najneskôr do 30.06.2013,
- 3. splátka najneskôr do 30.09.2013,
- 4. splátka najneskôr do 31.12.2013,
- 5. splátka najneskôr do 31.03.2014, a to všetko ako zálohu z kúpnej ceny dohodnutej v čl. VI tejto zmluvy. Celková výška zálohy tak činí sumu 1.550.000 eur (slovom jeden milión päťstopäťdesiattisíc eur) bez DPH. V zmysle čl. VII šiesty odsek zmluvy, v prípade omeškania s platením ktorejkoľvek splátky zálohy bol budúci predávajúci oprávnený uplatniť
- právo na zmluvné úroky z omeškania vo výške 0,05 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania;
- právo na zmluvnú pokutu vo výške 10 % z dlžnej sumy za každé omeškanie s platením splátky. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný uhradil žalobcovi podľa čl. VII zmluvy splátky budúcej kúpnej ceny spolu v sume 800.000 eur. Z podanej žaloby vyplýva, že žalovaný neuhradil 3 splátky, každú vo výške 250.000 eur, splatných ku dňu 30.09.2013, 31.12.2013 a 31.03.2014, preto si žalobca uplatnil nárok na zmluvnú pokutu a zmluvné úroky z omeškania podľa čl. VII. zmluvy o budúcej zmluve. Spornou nebola ani skutočnosť, že k uzatvoreniu samotnej budúcej kúpnej zmluvy napokon nedošlo a zmluva o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 28.01.2013 zanikla dňom 30.05.2014.
38. Ako ďalej uviedol konajúci súd, pre posúdenie oprávnenosti nárokov žalobcu je podstatným posúdenie skutočnosti, či zánik hlavného záväzku pôsobí aj spätne, t.j. či zánik hlavného záväzku znamená aj zánik už existujúceho práva na zaplatenie zmluvnej pokuty alebo úrokov z omeškania. Žalovaný totiž aj v podanom odvolaní argumentoval tým, že keď odpadol právny dôvod na plnenie záloh na kúpnu cenu, ako keby nebol, odpadol dôvod na sankcie, vyplývajúce z ich neuhradenia. Uviedol, že zánikom záväzku uzavrieť budúcu (realizačnú) zmluvu zanikol aj celý záväzkový vzťah založený zmluvou o budúcej zmluve ako celok. Keďže po zániku Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve ako celku zanikla povinnosť k úhrade splátok slúžiacich k úhrade kúpnej ceny, záväzok k úhrade kúpnej ceny nevznikol, preto nemožno žalobcovi priznať ani akékoľvek nároky (zmluvné úroky alebo zmluvnú pokutu), ktoré zanikli tiež. Žalovaný pri svojej argumentácii poukazoval na zrušujúce rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 2Cob/10/2019-274 zo dňa 19.11.2019, v ktorom odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní nezohľadnil skutočnosť, že zánikom záväzku zaniklo aj oprávnenie žalobcu na sankčné nároky podľa čl. VII ods. 6 Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. Poukazoval pritom na akcesoritu záväzku o zmluvnej pokute. Odvolací súd sa s uvedeným názorom nestotožňuje. Vo veci rozhodujúci senát odvolacieho súdu, na rozdiel od senátu, ktorý uznesením č.k. 2Cob/10/2019-274 zo dňa 19.11.2019 rozhodol o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 23Cb/125/2015-198 zo dňa 20.06.2018, zastáva v tomto smere odlišný právny názor.
39. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 46/2013: Pre odvolací súd nevyplýva z § 226 OSP jeho viazanosť vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor môže (napr. aj pod vplyvom záväzného právneho názoru ústavného súdu vysloveného v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy) zmeniť. Potvrdzuje to aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení a potvrdí také rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým tento jeho skorší právny názor nerešpektoval. Aj keď zmena skoršieho, pre súd prvého stupňa záväzného právneho názoru odvolacieho súdu je v zásade nežiaduca, nemožno ju považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom. Opodstatneným dôvodom odlišného právneho názoru môže byť okrem iného ovplyvnenie praxe nižších súdov judikatúrou najvyššieho súdu alebo ústavného súdu.
40. V prípade zmluvnej pokuty ide o dohodou určené plnenie pre prípad porušenia zabezpečenej povinnosti, ktoré je oprávnenému subjektu povinný poskytnúť ten, kto zabezpečenú povinnosť poruší. Akcesorický (vedľajší) charakter zmluvnej pokuty znamená, že zmluvná pokuta závisí od hlavného záväzku, ktorý zabezpečuje, a preto má akcesorický charakter, a záväzok, resp. povinnosť, ktorú
zabezpečuje, je záväzkom hlavným, bez existencie ktorého by dojednanie o zmluvnej pokute stratilo akýkoľvek zmysel. Zmluvná pokuta nastupuje ako sankcia za porušenie zabezpečenej povinnosti. V tomto zmysle ide o zodpovednosť ako právny následok porušenia zmluvnej povinnosti. Ako uviedol súd prvej inštancie, nárok na zmluvnú pokutu, ako aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania, ako vedľajšie (akcesorické) záväzkové vzťahy, sledujú osud hlavného záväzkového vzťahu a dôsledkom ich akcesorickej povahy je okrem iného aj to, že trvajú len za predpokladu platnosti hlavného záväzkového vzťahu. Dohoda o zmluvnej pokute, ktorá zabezpečovala splnenie povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi splátky zálohy na kúpnu cenu, ktorej zaplatenia sa žalobca svojou žalobou domáhal, spĺňa všetky obligatórne obsahové náležitosti dohody o zmluvnej pokute, keď jasne vymedzuje zabezpečovanú povinnosť (úhradu splátok záloh kúpnej ceny), ako aj určenie výšky zmluvnej pokuty (10 % z výšky neuhradených splátok). Súd prvej inštancie správne uviedol, že i keď nie je možné pochybovať o akcesorickom vzťahu medzi úrokom z omeškania, resp. zmluvnou pokutou a hlavným záväzkom, ktorého splnenie majú zabezpečovať, nemožno dospieť k záveru, že by zánikom záväzku uzatvoriť budúcu kúpnu zmluvu zaniklo aj oprávnenie žalobcu na už vzniknuté sankčné nároky podľa čl. VII ods. 6 Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie zastáva právny názor, že zánikom záväzku uzatvoriť budúcu kúpnu zmluvu na základe zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy nezanikajú práva, resp. povinnosti vzniknuté ako následok porušenia zmluvy, ku ktorým došlo ešte pred zánikom povinnosti uzatvoriť budúcu kúpnu zmluvu. Žalobcov nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vznikol omeškaním žalovaného s úhradou jednotlivých splátok zálohy na kúpnu cenu, a to vo výške 10 % z výšky neuhradenej splátky. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého omeškaním žalovaného došlo k naplneniu všetkých predpokladov pre vznik povinnosti zmluvnú pokutu a od tohto času predstavuje žalobcov nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty samostatný nárok, ktorý je aj samostatne vymáhateľný. Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci bola porušená zabezpečená povinnosť a žalobcovi vznikol voči žalovanému nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, zánik hlavného záväzku v takomto prípade už existenciu a vymáhateľnosť tohto nároku neovplyvňuje.
41. Čo sa týka nároku žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania, aj pri posúdení tohto nároku sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie. V danom prípade dochádza k súbehu dvoch inštitútov a na dlžníka dopadá okrem povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu aj sankcia v podobe úrokov z omeškania. Niet dôvodu ani z teoretického, legislatívneho či právnoaplikačného hľadiska obmedzovať súbežnú aplikáciu zmluvnej pokuty a úrokov z omeškania pri plnení peňažného záväzku. Ako uviedol súd prvej inštancie, zánikom záväzku žalovaného uhradiť žalobcovi neuhradené splátky zálohy na kúpnu cenu došlo prirodzene aj k zániku akcesorického úrokového záväzku žalovaného, avšak jeho povinnosť uhradiť úroky vzniknuté ešte pred zánikom tohto záväzku pretrvali. Nakoľko žalovaný si svoju povinnosť uhradiť žalobcovi splátky zálohy na kúpnu cenu vo výške 250.000 eur vo vzťahu k splátkam, ktoré boli splatné dňa 30.09.2013, 31.12.2013 a 31.03.2014 nesplnil, vznikla mu i povinnosť uhradiť žalobcovi úroky z omeškania, a to za obdobie odo dňa omeškania so splnením jednotlivých splátok až do zániku jeho povinnosti uhradiť žalobcovi zálohu na kúpnu cenu, t.j. až do 30.05.2014.
42. Vo vzťahu k uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č.k. 2Cob/10/2019-274 zo dňa 19.11.2019 súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí dôvodne poukázal na skutočnosť, že pokiaľ by bol odvolací súd toho názoru, že nároky uplatnené žalobcom už zanikli, neukladal by súdu prvej inštancie povinnosť skúmať, či sú tieto nároky v súlade s poctivým obchodným stykom alebo dobrými mravmi. V neposlednom rade pokiaľ by iba zo samotnej skutočnosti, že došlo k zániku povinnosti uzatvoriť budúcu kúpnu zmluvu mal vyplývať aj zánik žalobcom uplatnených nárokov, neexistoval by ani žiaden dôvod na to, aby odvolací súd vracal rozsudok súdu prvej inštancie, nakoľko skutočnosť, že povinnosť uzatvoriť budúcu kúpnu zmluvu zanikla nebola v priebehu konania sporná a vyplýva z vykonaného dokazovania.
43. Čo sa týka skúmania dôvodov, pre ktoré nebola uzavretá samotná budúca kúpna zmluva, ktorú povinnosť uložil súdu prvej inštancie odvolací súd v zrušujúcom uznesení č.k. 2Cob/10/2019-274 zo dňa 19.11.2019, odvolací súd podotýka, že je pravda, že žalovaný tvrdenia žalobcu o tom, že k neuzavretiu zmluvy došlo z dôvodov na strane žalovaného v priebehu konania poprel. Uvedené vyplýva zo zápisnice z pojednávania zo dňa 13.10.2020, kedy žalovaný uviedol, že nezapríčinil neuzavretie kúpnej zmluvy. Žalovaný tvrdil, že nezabezpečenie príslušných povolení z jeho strany bolo v dôsledku toho, že žalobca neposkytol dohodnutú súčinnosť na to, aby žalovaný mohol svoju povinnosť splniť. Mal za to, že neposkytnutím súčinnosti zo strany žalobcu sa žalovaný nemohol dostať do omeškania so splnením svojej zmluvnej povinnosti zabezpečiť v lehote príslušné povolenia a vyzvať žalobcu na uzavretie kúpnej zmluvy. Uvedené skutočnosti žalovaný síce tvrdil, ale žiadnym spôsobom nepreukázal.
V konaní nebol predložený relevantný dôkaz, ktorý by napr. preukazoval, že žalovaný žalobcu vyzval na poskytnutie tvrdenej súčinnosti a vystavenie plnej moci. Ani v odvolaní žalovaný nepoukazuje na konkrétne dôkazy, ktoré by mali jeho tvrdenia preukazovať. Naproti tomu žalobca v konaní tvrdil, že k neuzatvoreniu kúpnej zmluvy na základe pôvodnej zmluvy o budúcej kúpnej zmluve došlo práve z dôvodov na strane žalovaného, kedy nebol schopný dodržať zmluvne dohodnuté podmienky. Žalobca na podporu svojich tvrdení predložil dôkaz, a to záznam zo vzájomnej emailovej komunikácie medzi žalobcom a žalovaným, z ktorého vyplýva, že snahou žalovaného bolo dosiahnuť dohodu, ktorou by sa oddialila splatnosť jednotlivých splátok dohodnutých v čl. VII zmluvy a zároveň by sa oddialil aj termín uzatvorenia samotnej kúpnej zmluvy. Na uvedené poukázal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie (bod 55. rozsudku). Z tejto emailovej komunikácie je zrejmé, že žalovaný mal problémy s dofinancovaním kúpnej ceny dohodnutej pre budúcu kúpnu zmluvu, pričom akceptoval nárok žalobcu na úroky z omeškania a zmluvnú pokutu za omeškanie dohodnutých splátok zálohy kúpnej ceny (email zo dňa 07.05.2014 a 16.07.2014). Súd prvej inštancie sa potom za zisteného skutkového stranu pri posudzovaní príčin neuzavretia kúpnej zmluvy dôvodne priklonil k argumentácii žalobcu. S poukazom na uvedené odvolací súd vyhodnotil i v tomto smere odvolaciu argumentáciu žalovaného ako nedôvodnú.
44. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil námietku žalovaného, že súd prvej inštancie procesne pochybil, pretože mal podľa názoru žalovaného vydať nové uznesenie na doplnenie dokazovania a prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, tak ako mu to uložil odvolací súd a neostať pasívnym. Odvolací súd nezistil žiadne pochybenie v procesnom postupe súdu prvej inštancie po zrušení pôvodného rozhodnutia č.k. 23Cb/125/2015-198 zo dňa 20.06.2018 uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 2Cob/10/2019-274 zo dňa 19.11.2019. Súd prvej inštancie po zrušení pôvodného rozhodnutia odvolacím súdom predvolal sporové strany na pojednávanie vytýčené na deň 13.10.2020 a v predvolaní na toto pojednávanie strany okrem iného poučil, aby na pojednávanie priniesli listiny, ktoré sa na vec vzťahujú a nie sú doposiaľ v prvopise na súde, ako aj veci, ktoré treba obhliadnuť, a v prípade potreby, aby strany včas ešte pred týmto pojednávaním urobili potrebné návrhy, aby súd obstaral listiny a predmety obhliadky, ktoré má druhá strana alebo tretia osoba, alebo ktoré sú v úschove na inom súde, alebo orgáne, rovnako aby navrhli predvolanie svedkov, na ktorých sa chcú na pojednávaní odvolať. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že obe sporové strany boli v danom čase právne zastúpené advokátom. Zo zápisnice z pojednávania uskutočneného dňa 13.10.2020 vyplýva, že tak žalobca ako aj žalovaný mali na tomto pojednávaní priestor na vyjadrenie, ktorý aj využili, pričom sporové strany zhodne uviedli, že ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania nemajú. Vo vzťahu k uvedenej argumentácii žalovaného odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že v civilnom procese platí tzv. prejednacia zásada, súd nemá vyhľadávaciu povinnosť vo vzťahu k dôkazom potrebným na zistenie skutkového stavu, nemôže nahrádzať procesnú aktivitu strán. Vo všeobecnosti podľa tejto zásady je záležitosťou sporových strán, aké predložia skutkové podklady, vrátane dôkazov. Tvrdiť skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci a navrhovať dôkazy, tieto skutočnosti podporujúce, je tak vecou žalobcu a žalovaného. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. Z uvedeného vychádzal aj súd prvej inštancie, ktorý svoj postup odôvodnil v bode 53. odôvodnenia napadnutého rozsudku, a to s poukazom na princíp formálnej pravdy a procesnú diligenciu strán sporu.
45. Za nedôvodné odvolací súd považoval aj námietky žalovaného vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov súdom. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy SR). Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Podľa názoru odvolacieho súdu z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, z ktorých dôkazov súd vychádzal, ako dôkazy vyhodnotil a akými úvahami sa spravoval.
46. Tvrdenie žalovaného na strane šesť odvolania, podľa ktorého zo Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve vyplýva povinnosť uzavrieť kúpnu zmluvu len pre žalobcu, nie pre obe strany, nemá oporu v znení samotnej zmluvy. Uvedené správne konštatoval aj súd prvej inštancie v bode 62. napadnutého rozhodnutia poukazujúc na to, že žalovaný sa v čl. IV jednoznačne zaviazal vyzvať žalovaného
na uzatvorenie budúcej kúpnej zmluvy. Výzva na uzatvorenie kúpnej zmluvy tak bola povinnosťou žalovaného a nie jeho právom. Odvolací súd sa s takýmto odôvodnením stotožňuje. Ak odvolateľ poukazoval na to, že Zmluvu o budúcej kúpnej zmluve pripravoval žalovaný a sankcie do zmluvy modifikoval žalobca, uvedenú skutočnosť odvolací súd posúdil ako irelevantnú pre rozhodnutie v prejednávanej veci. Je totiž zrejmé, že obe zmluvné strany predmetnú zmluvu podpísali, a teda súhlasili aj so sankciami v nej dojednanými.
47. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, že súd prvej inštancie nepostupoval podľa usmernení odvolacieho súdu, keď neposúdil, či nárok žalobcu neodporuje dobrým mravom a poctivému obchodnému styku. Aj túto námietku vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Odvolací súd sa stotožnil s konštatovaním súdu prvej inštancie, podľa ktorého zo skutkových tvrdení strán spor a ani z vykonaného dokazovania nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by ho oprávňovali k záveru o rozpore dojednaní o úrokoch z omeškania alebo zmluvnej pokute so zákonom. Konajúci súd pri uvedenom závere nevychádzal iba z výšky dojednaných pokút, ale tieto posudzoval aj z hľadiska procesu uzatvárania samotnej zmluvy, ako vyplýva z bodu 61. rozsudku. Aj výšku zmluvných pokút, na ktorých úhradu sa žalovaný zaviazal, súd prvej inštancie posudzoval v kontexte celej zmluvy, a teda aj v kontexte toho, že aj žalobca sa zaviazal na úhradu pokút v obdobnej výške. Nemožno tak dospieť k záveru, že by účelom ustanovení o zmluvných pokutách bolo využitie dobromyseľnosti žalovaného alebo zneužitie postavenia jedného žalobcu na úkor žalovaného. Ako uviedol konajúci súd, výška zmluvnej pokuty za omeškanie sa s platbami (10 % z dlžnej sumy), ako aj výška zmluvných úrokov z omeškania (0,05 % denne, t.j. 18,25 % ročne) taktiež z rámca vymedzeného povinnosťou dodržiavať dobré mravy nevybočujú a ani výkon práv vyplývajúcich z týchto ustanovení nie je možné považovať za porušenie zásad poctivého obchodného styku. Neobstojí ani tvrdenie žalovaného o rozpore výšky zmluvnej pokuty s dobrými mravmi vzhľadom na to, že zmluvná pokuta sa podľa názoru žalovaného vzťahovala k zaisteniu povinnosti uzatvoriť realizačnú (kúpnu zmluvu), a teda výška zmluvnej pokuty mala zodpovedať porušeniu tejto povinnosti. Uvedená argumentácia odvolateľa nie je správna, nakoľko ako uviedol súd prvej inštancie v bode 62. rozsudku, tieto zmluvné pokuty kryli povinnosť žalovaného splniť povinnosti podľa čl. V bod 2 písm. b) zmluvy o budúcej zmluve a povinnosť uhradiť riadne a včas splátky podľa čl. VII zmluvy. Uvedená argumentácia žalovaného je tak vo vzťahu k žalobcom uplatneným nárokom bezpredmetná a irelevantná. Odvolací súd zastáva právny názor, že dojednanie o zmluvnej pokute a úrokoch z omeškania v Zmluve o budúcej kúpnej zmluve je dostatočne určité, neodporuje zásadám poctivého obchodného styku a nie je neplatné ani pre rozpor s dobrými mravmi.
48. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby sporová strana bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
49. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).
50. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 23Cb/125/2015-311 zo dňa 12.11.2020 v znení opravného uznesenia č.k. 23Cb/125/2015-458 zo dňa 20.04.2022 v napadnutej časti II. a III. výroku v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny.
51. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pretože bol v odvolacom konaní plne úspešný.
52. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
53. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).