Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_ZA-31S-90-2016.pdf
PDF · 189.77 KB
Case nature
Area
Subarea
ZA-31S/90/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Drahomíry Mikulajovej (sudkyňa spravodajkyňa) a členov JUDr. Petra Piroša a JUDr. Mgr. Kataríny Haviarovej, v právnej veci žalobcu: T+T, a.s., so sídlom Andreja Kmeťa 18, 010 01 Žilina, IČO: 36 400 491, právne zastúpeného: ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s.r.o., so sídlom Tolstého 1201/20, 010 01 Žilina (od 10.01.2023, predtým Závodská cesta 3911/24, 010 01 Žilina), IČO: 36 864 455, proti žalovanému: Slovenská inšpekcia životného prostredia, Ústredie – útvar integrovaného povoľovania a kontroly, so sídlom Jeséniova 17/ D, 831 01 Bratislava, za účasti: 1/ Mesto Žilina, so sídlom Nám. obetí komunizmu č. 1, 010 01 Žilina, 2/ Nova Projekt s.r.o., so sídlom Horná 33, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 017 167, 3/ Občianske združenie Budúcnosť Považského Chlmca, so sídlom Ul. Študentská 4/20, 010 03 Žilina – Považský Chlmec, 4/ 3T, s.r.o., so sídlom Na Podstrání 1273, 024 01 Kysucké Nové Mesto, IČO: 36 397 059, 5/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom C. XXXX/XX, XXX XX D., 6/ E. F. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom H. I. XXXX/XX, C. – J. (ako právny nástupca po zomr.: A. K., J. L. XXXX/ XX, XXX XX D.), 7/ NIKTO (E. I. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. N. O. XXXX/XX, D., sa ako právny nástupca po zomr.: A. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom I. X, XXX XX D., vzdal svojho účastníctva v konaní), 8/ A. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom L. XXXX/X, XXX XX D. (ako právny nástupca po zomr.: A. O., L. P. XXXX/X, XXX XX D.), 9/ Q. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom M. XXX/X, XXX XX D. – I. P., 10/ Q. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom J. XX, XXX XX D., 11/ S. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom A. XXX/XX, XXX XX D. – I. P., 12/ S. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom A. XXX/XX, XXX XX D. – I. P., 13/ F. Q., nar .XX.XX.XXXX, trvale pobytom F. XXXX/XX, T., 14/ F. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom F. XXX/XX, XXX XX D. – I. P., 15/ NIKTO (pôvodne F. U., V. XX/XXXX, XXX XX D., ktorý zomrel bez právneho nástupcu), 16/ E. P. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom W. XXXX/X, XXX XX I., 17/ P. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom B. B. XXX/X, XXX XX D. - A., 18/ P. A. nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom M. J. XXX/X, XXX XX D. – I. P. (ako právny nástupca po zomr.: P. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom M. J. XXX/X, XXX XX D. – I. P.), 19/ P. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom I. XXXX/X, XXX XX D. (ako právny nástupca po zomr.: P. J., I. XXXX/X, XXX XX D.), 20/ A. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom M. XXX/XX (ako právny nástupca po zomr.: P. K., M. XX, XXX XX D. – I. P.), 21/ E. T. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom I. XXXX/XX, XXX XX D. (ako právny nástupca po zomr.: P. J., B. XXXX/X, XXX XX D.), 22/ H. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom I. XXX/XX, XXX XX D. – I. P., 23/ H. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom I. V. XXX/XX, XXX XX D. – I. P., 24/ H. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom V. A. XXXX/X, XXX XX D., 25/ H. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom I. XXXX/XX, XXX XX D., 26/ H. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom K. I. XXXX/XX, XXX XX D., 27/ E. B. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom V. Q. XXX/XX, XXX XX D. – A., 28/ T. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom A. XXX/XX, XXX XX D. (ako právny nástupca po zomr.: B. J., M. V. F. XX/XX, XXX XX D. – A.), 29/ B. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom M. XXX/XX, D. – I. P. (ako právny nástupca po zomr.: B. J., I. R. XXX/ X, XXX XX D. – I. P.), 30/ NIKTO (duplicitne bola uvedená ĎÚK 29/), 31/ J. B. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom C. XX/XX, XXX XX D. – A., 32/ R. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom I. R. XXX/XX, XXX XX D. – I. P. (ako právny nástupca po zomr.: R. F., I. R. XXX/XX, XXX XX D. – I. P.), 33/ J. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom X. X. XXXX, XXX XX B. M. J., 34/ J. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom A. XXX, XXX XX D. – I. P., 35/ J. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom A. X, XXX XX D., 36/ J. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom B. XXXX/XX, D.,
37/ J. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom I. R. XXX/X, XXX XX D. – I. P. (ako právny nástupca po zomr.: J. J. N., B. XXXX/XXX, XXX XX B. M. J.), 38/ J. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom B. XXXX, B. (ako právny nástupca po zomr.: J. J., B. XXXX, XXX XX Y. – B.), 39/ J. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom A. XXXX/XX, XXX XX D., 40/ J. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom O. XXX/XX, XXX XX D. – I. P., 41/ J. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom Q. X, XXX XX D., 42/ F. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom A. XXXX/X, XXX XX D., 43/ I. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom A. XXXX/X, XXX XX D., 44/ E. I. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom I. R. XXX/XX, XXX XX D. – I. P. (ako právny nástupca po zomr.: I. E., I. R. XXX/XXX, XXX XX D. – I. P.), 45/ E. A. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom H. K. XXXX/ X, XXX XX A. – Q., adresa na doručovanie V. R. XXX, I. XX, XXX XX T. R., 46/ J. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom I. B. XXX/X, XXX XX D. – I. P., 47/ NIKTO (E. I. I., nar. XX.XX.XXX, O. XXX/X, XXX XX D. – I. P., sa ako právny nástupca po zomr.: I. K., nar. XX.XX.XXXX, O. XXX/X, XXX XX D. – I. P., vzdal svojho účastníctva v konaní), 48/ L. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom A. V.. T. XXX/XX, XXX XX D., 49/ J. L. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom F. XXXX/XX, XXX XX D., 50/ J. L. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom T. XXXX/X, XXX XX D., 51/ V. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom B. XXXX/XX, XXX XX A. – I., 52/ Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdkova 3555/36, 811 04 Bratislava, 53/ V. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom I. V. XXX/XX, XXX XX D. – I. P., 54/ E. X. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom XXX XX F. F. Y. XXX, 55/ X. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom A. XXX/XX, XXX XX D. – I. P., 56/ X. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom S. XXXX/XX, XXX XX D., 57/ X. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom S. V. XXXX/XX, XXX XX J., 58/ T. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom A. P. XXXX/XX, XXX XX D., 59/ T. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom I. R. XXX/XX, XXX XX D. – I. P., 60/ T. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom B. XXXX/XX, XXX XX A. – L., 61/ J. U. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom I. J. XXX/XX, XXX XX J., 62/ U. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom Q. XXXX/XX, X., 63/ U. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom A. XXX/XXX, XXX XX D. – I. P., 64/ C. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom C. XXXX/ X, T., 65/ C. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom T. XXXX/XX, XXX XX D., 66/ L. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom A. XXXX/XX, A. A. – L. (ako právny nástupca po zomr.:D. V., I. X, XXX XX D.), 67/ S. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom V. XXXX/XX, XXX XX A. – U., 68/ F. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom H. XXXX/XX, XXX XX D., 69/ P. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom M. XXX/XX, XXX XX D. – I. P., 70/ J. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom F. XXX/XX, XXX XX D. – I. P., 71/ J. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom O. XXX/XX, XXX XX D. – I. P., 72/ I. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom I. R. XXX/XX, XXX XX D. – I. P., 73/ V. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom I. XX/XX, XXX XX D. – I. P., 74/ NIKTO (V. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom I. XX/ XX, XXX XX D. – I. P., ako právny nástupca po zomr.: V. W., I. XX/XX, XXX XX D. – I. P., je totožný s ĎÚK 73/), 75/ T. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom F. XXX/X, XXX XX D. – I. P., 76/ J. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX (ako právny nástupca po zomr.: P. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom M. J. XXX/X, XXX XX D. – I. P.), 77/ J. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX (ako právny nástupca po zomr.: P. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom M. J. XXX/X, XXX XX D. – I. P.), 78/ P. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. J. XXX/X, XXX XX D. – I. P. (ako právny nástupca po zomr.: P. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom M. J. XXX/X, XXX XX D. – I. P.), ďalší účastníci konania 5/ až 78/ (okrem 7/, 15/, 30/, 47/ a 74/) zastúpení ďalším účastníkom konania 3/, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 7967-34698/27/2016/Šim zo dňa 9. novembra 2016, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a . III. Ďalším účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Administratívne konanie začalo dňom doručenia oznámenia Slovenskej inšpekcie životného prostredia, Inšpektorátu životného prostredia Žilina (ďalej aj len „prvostupňový orgán verejnej správy“ alebo „Inšpektorát“ alebo aj „inšpekcia“) zo dňa 31.05.2013, že začína správne konanie z vlastného podnetu podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 39/2013 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len „zákon č. 39/2013 Z. z.“ alebo „zákon o IPKZ“) vo veci vydania zmeny integrovaného povolenia zo dňa 19.02.2007, v súvislosti s ukončením prevádzkovania a následným uzatvorením a rekultiváciou skládky odpadov Žilina – Považský Chlmec, ktorého súčasťou je v oblasti odpadov – zmena súhlasu na prevádzkovanie zariadenia na zneškodňovanie odpadov podľa § 3 ods. 3 písm. c) bod 1 zákona č. 39/2013 Z. z. v súlade s § 7 ods. 1 písm. a) zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch.
2. Z administratívneho spisu a súdneho spisu správny súd zistil, že listom zo dňa 03.06.2013 prvostupňový orgán verejnej správy vyzval žalobcu ako prevádzkovateľa na podanie žiadosti o vydanie zmeny integrovaného povolenia zo dňa 19.02.2007 na prevádzku „Skládka odpadov Žilina – Považský Chlmec“, v zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 39/2013 Z. z., a to v termíne do 01.07.2013. Dňa 19.06.2013 prvostupňový orgán prerušil konanie s tým, že bude v konaní pokračovať po doručení predmetnej žiadosti o zmenu integrovaného povolenia, pričom v prípade nepredloženia žiadosti v určenej lehote uloží prevádzkovateľovi pokutu podľa § 37 ods. 1 písm. c) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej aj len „Správny poriadok“).
3. Žalobca podal žiadosť o zmenu integrovaného povolenia dňa 28.06.2013. Predmetom konania o zmene integrovaného povolenia bol termín ukončenia prevádzkovania a následného uzatvorenia a rekultivácie skládky odpadov Žilina – Považský Chlmec a stavebné povolenie na uzatvorenie a rekultiváciu skládky odpadov a monitorovanie po jej uzatvorení. Stručné zhrnutie údajov a informácií o obsahu podanej žiadosti, o prevádzkovateľovi a prevádzke podľa zákona č. 39/2013 Z. z. bolo zverejnené na úradnej tabuli prvostupňového orgánu verejnej správy v období od 23.07.2013 do 08.08.2013, ako aj výzva verejnosti s možnosťou vyjadrenia sa k začatiu konania a výzva zainteresovanej verejnosti na písomné prihlásenie sa za účastníka konania a zainteresovanej verejnosti a osobám s možnosťou podať prihlášku. Vo výzve Inšpektorát informoval o možnosti nahliadnutia do podkladov, zároveň uviedol, že na uvedenú zmenu integrovaného povolenia sa nevyžadovalo posudzovanie jej vplyvu na životné prostredie, ani cezhraničné posudzovanie jej vplyvu na životné prostredie, preto posudzovanie vplyvov k tejto zmene nebolo vykonané.
4. Konanie vyústilo do vydania rozhodnutia Inšpektorátu dňa 21.10.2013, ktorým zmenil a doplnil integrované povolenie zo dňa 19.02.2007. Inšpektorát na základe vykonaného dokazovania rozhodol o zmene a doplnení integrovaného povolenia zo dňa 19.02.2007, ktorého súčasťou bolo aj stavebné konanie, preskúmal žiadosť v zmysle zákona č. 39/2013 Z. z. a podľa hľadísk uvedených v ustanoveniach § 62 Stavebného zákona a zistil, že uskutočnením predmetnej stavby nie sú ohrozené záujmy spoločnosti, ani neprimerane nie sú obmedzené alebo ohrozené práva a oprávnené záujmy účastníkov konania. Nezistil dôvody, ktoré by bránili vydaniu stavebného povolenia na stavbu „Skládka odpadov Žilina – Považský Chlmec – Uzatvorenie, rekultivácia a monitorovací systém Dodatok – rozdelenie 2. etapy rekultivácie skládky“ časť 2a. a časť 2b. Konanie vo veci vydania stavebného povolenia na predmetnú stavbu časť 2c., ďalším rozhodnutím zo dňa 21.10.2013 zastavil z dôvodu, že po preskúmaní žiadosti o zmenu a doplnenie integrovaného povolenia zo dňa 19.02.2007, ktorej súčasťou bolo aj stavebné konanie, dospel k záveru, že podľa stavebného zákona stavebník v zmysle § 58 ods. 2 nepreukázal, že je vlastníkom stavebných pozemkov alebo, že má iné práva podľa § 139 ods. 1 Stavebného zákona, ktoré ho oprávňujú zriadiť na predmetných stavebných pozemkoch uvedenú stavbu.
5. Proti meritórnemu rozhodnutiu Inšpektorátu zo dňa 21.10.2013 o uzatvorení a rekultivácii skládky odpadov Žilina – Považský Chlmec podali odvolanie prevádzkovateľ T + T, a. s. Žilina, ako i občianske združenie Budúcnosť Považského Chlmca. Žalobca namietal lehotu ukončenia činnosti ku dňu 31.12.2013 a termín rekultivácie uvedené v rozhodnutí. Občianske združenie Budúcnosť Považského Chlmca žiadalo uzavretie celej skládky ku dňu 31.12.2013, nielen kazety úpravy skládky a zároveň malo námietky k jednotlivým etapám rekultivácie skládky.
6. Slovenská inšpekcia životného prostredia, ústredie – útvar integrovaného povoľovania a kontroly rozhodnutím zo dňa 10.04.2014 zrušila rozhodnutie Inšpektorátu zo dňa 21.10.2013 a vec mu vrátila na
nové prejednanie a rozhodnutie. Odvolací orgán poukázal na problémy s vlastníkmi nevysporiadaných pozemkov, ktorí sú proti rekultivácii časti 2c. skládky odpadov a tiež na potrebu vykonať proces posudzovania na základe § 19 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, v zmysle ktorého sa posudzuje obdobie prípravy a uskutočňovania navrhovanej činnosti, a ak to odôvodňuje povaha navrhovanej činnosti aj obdobie likvidácie, sanácie a rekultivácie, najmä z hľadiska: a) únosného zaťaženia územia a d) prevencie, minimalizácie, prípadne kompenzácie priamych a nepriamych vplyvov na životné prostredie. Rozhodnutie Inšpektorátu zo dňa 21.10.2013, ktorým bolo zastavené konanie vo veci vydania stavebného povolenia pre stavbu uzatvorenia a rekultivácie skládky časť 2c. bolo odvolacím orgánom rozhodnutím zo dňa 06.02.2014 potvrdené.
7. SIŽP, ústredie vydala rozhodnutie o predbežnom opatrení dňa 30.12.2013, ktorým nariadila okamžité ukončenie prevádzkovania skládky odpadu Žilina – Považský Chlmec, t. j. ukončenie ukladania odpadov na skládku odpadov odo dňa doručenia predmetného rozhodnutia až do doby ukončenia odvolacieho konania. Žalovaný súčasne s vecným rozhodnutím vydal nové rozhodnutie o predbežnom opatrení dňa 10.04.2014, ktorým nariadil prevádzkovateľovi zdržať sa akýchkoľvek činností súvisiacich s ukladaním odpadov v prevádzke skládky odpadov Žilina – Považský Chlmec až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti rozhodnutiam o predbežnom opatrení podal žalobca správne žaloby, o ktorých rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 6S/279/2014-271 zo dňa 23.11.2016, tak že žaloby zamietol. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 10Sžk/9/2017 zo dňa 19.06.2018 zamietol kasačnú sťažnosť žalobcu proti predmetnému rozsudku krajského súdu.
8. Po zrušení a vrátení veci na nové prejednanie a rozhodnutie prvostupňový orgán verejnej správy doplnil dokazovanie, zo strany prevádzkovateľa bol predložený plán úprav skládky dňa 10.12.2015, ktorý bol Inšpektorátom preskúmaný a porovnaný s aktuálnym stavom prevádzky a na základe zisteného stavu došlo k jeho dodatočnému schváleniu podľa § 74 ods. 2 písm. m) zákona o odpadoch. Inšpektorát rozhodnutím zo dňa 26.09.2014 konanie prerušil a vyzval prevádzkovateľa, aby predložil stanovisko Ministerstva životného prostredia SR, odbor environmentálneho posudzovania z procesu posudzovania podľa zákona č. 24/2006 Z. z. k zmene integrovaného povolenia. Na základe doručeného záverečného stanoviska č. 1645/2016-1.7 zo dňa 08.06.2016 z procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie došlo dňa 15.06.2016 k zverejneniu informácie podľa § 11 ods. 3 písm. c) a d) zákona č. 39/2013 Z. z. a vo výzve bola určená lehota na podanie vyjadrení 30 dní od doručenia oznámenia.
Prvostupňové administratívne rozhodnutie
9. Dňa 15.08.2016 bolo vydané Inšpektorátom nové prvostupňové rozhodnutie č. 5595-24296/2016/ Chy/770220104/Z9-SP predchádzajúce tu žalobou napadnutému rozhodnutiu žalovaného. Prvostupňový orgán verejnej správy rozhodol o podstatnej zmene integrovaného povolenia č. 774-5414/2007/Chy/770220104 zo dňa 19.02.2007 a jeho neskorších zmien (ďalej „Integrované povolenie“) na vykonávanie činnosti v prevádzke „ Skládka odpadov Žilina - Považský Chlmec“ (ďalej aj len „skládka“) pre žalobcu ako prevádzkovateľa tak, že - v bode 1) výrokovej časti rozhodnutia vydáva stavebné povolenie na stavbu „Skládka odpadov Žilina - Považský Chlmec, Uzatvorenie, rekultivácia a monitorovací systém Dodatok - rozdelenie 2. etapy rekultivácie skládky“, časť 2a. a časť 2b., za podmienok uvedených pod číslom 1 až 55 tejto časti rozhodnutia; - v bode 2) výrokovej časti rozhodnutia zmení a dopĺňa Integrované povolenie spôsobom uvedeným pod písm. a) až k) tejto časti rozhodnutia.
10. V odôvodnení rozhodnutia sa prvostupňový orgán vysporiadal s pripomienkami a námietkami dotknutých orgánov, ako aj fyzických a právnických osôb. Vyplýva z neho, že Inšpektorát nevydal súhlas na prevádzkovanie skládky odpadov Žilina – Považský Chlmec. Prevádzkovateľ je povinný odpady uložené v telese kazety úpravy skládky odpadov upraviť do tvaru vhodného na uzatvorenie. Na domodelovanie skládkového telesa do tvaru vhodného na uzatvorenie a rekultiváciu, budú ako stavebný materiál použité iba zemina a kamenivo. Keďže pôvodná skládka odpadov nespĺňala požiadavky na skládky odpadov podľa platnej legislatívny na úseku odpadového hospodárstva, bolo jej prevádzkovanie v roku 2009 ukončené. Následne inšpekcia rozhodnutím zo dňa 21.12.2009 vydala stavebné povolenie na 1. etapu uzatvorenia skládky odpadov. Konanie vo veci vydania povolenia na 2. etapu uzatvorenia skládky odpadov sa začalo 31.05.2013 ex offo. Podľa prvého rozhodnutia Inšpektorátu zo dňa 21.10.2013 bol prevádzkovateľ povinný 2. etapu skládky odpadov uzatvoriť a zrekultivovať v časti 2a. do 31.05.2014 a časť 2b. do 31.12.2016, ktoré rozhodnutie však bolo zrušené a teda uzatvorenie skládky nebolo zrealizované. Predmetným rozhodnutím zo dňa 15.08.2016 došlo k zmene podmienky K.3.,
tak že prevádzkovateľ je povinný uzatvoriť skládku odpadov a zrekultivovať, v súlade so schválenou projektovou dokumentáciou, v lehotách 1. etapa do 30.06.2017, 2. etapa časť 2a. do 30.06.2017, technická rekultivácia a časť 2b. do 31.12.2017, časť 2c. do 5 mesiacov od vydania zmeny integrovaného povolenia podľa podmienky č. K.2 integrovaného povolenia.
11. Inšpekcia nepovolila ďalšie prevádzkovanie skládky odpadov z dôvodov, že prevádzkovanie kazety úpravy skládky odpadov v časti 2a. bolo z dôvodu naplnenia kapacity ukončené a súhlas na uzatvorenie tejto časti skládky nadobúda platnosť dňom nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia, druhá časť 2. etapy kazety úpravy skládky odpadov nie je skolaudovaná a ku dňu vydania tohto rozhodnutia nebola ešte uvedená do trvalého užívania, preto nie je možné jej využívanie na zneškodňovanie odpadov, ale bude doplnená zeminou, výkopovou zeminou a kamenivom v rozsahu schválenej projektovej dokumentácie na uzatvorenie skládky odpadov v časti 2b. K časti prevádzky nachádzajúcej sa na pozemkoch, ku ktorým prevádzkovateľ nemá vlastnícke právo a nepreukázal ani iné práva zmluvami, ktoré by ho oprávňovali na vykonávanie činnosti na týchto pozemkoch, pričom vlastníci pozemkov nesúhlasia s ďalším prevádzkovaním zariadenia, inšpekcia nemohla povoliť ďalšie vykonávanie činnosti v predmetnej prevádzke. Nepovolenie ďalšieho prevádzkovania skládky prvostupňový orgán odôvodnil tiež tým, že na inšpekciu bol doručený rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-331/2011, ktorý je inšpekcia povinná rešpektovať. Inšpekcia bola povinná vydať nové rozhodnutie, v ktorom bude určený termín ukončenia prevádzkovania a následného uzatvorenia a rekultivácie skládky tak, ako to vyplýva z listu Ministerstva zahraničných vecí a Európskych záležitostí SR zo dňa 04.06.2013. Poukázala na článok 44 ods. 1 Ústavy SR, v zmysle ktorého má každý právo na priaznivé životné prostredie. Inšpekcia tým, že nepovolila ďalšie prevádzkovanie skládky, zmiernila negatívny vplyv skládky odpadov na jednotlivé zložky životného prostredia. Uzavretím predmetnej skládky sa zníži nepriaznivý vplyv na kvalitu podzemných a povrchových vôd a na kvalitu ovzdušia v okolí skládky odpadov.
Druhostupňové administratívne rozhodnutie
12. Žalovaný (ďalej aj len „SIŽP, ústredie“) v reakcii na odvolacie dôvody v rozhodnutí č. 7964-34698/27/2016/Šim zo dňa 09.11.2016, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie zo dňa 15.08.2016 konštatoval, že konanie začalo na základe oznámenia o začatí konania z vlastného podnetu podľa § 11 ods. 1 zákona č. 39/2013 Z. z. v znení platnom do 31.12.2013 v spojení s § 18 Správneho poriadku. V zmysle prechodného ustanovenia § 40c ods. 1 zákona č. 39/2013 Z. z. sa dokončí konanie podľa tohto zákona platného a účinného do 31.12.2015.
13. K namietanému nezákonnému postupu inšpekcie a nezákonnosti rozhodnutia v dôsledku skutočnosti, že inšpekcia mala zastaviť konanie po späťvzatí žiadosti žalobcu, žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v tomto konkrétnom prípade začalo konanie ex offo. Predloženie žiadosti žalobcom nemalo za následok začatie konania a samotnú žiadosť nemožno hodnotiť ako návrh účastníka konania na začatie správneho konania. Žalobca bol vyzvaný prvostupňovým orgánom verejnej správy v zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 39/2013 Z. z. na predloženie žiadosti. V danom prípade nejde o dispozičné oprávnenie účastníka konania, ktorým sa začína správne konanie, ale ide o údaje, ktoré sú obsiahnuté v žiadosti, na ktorých predloženie vyzval konajúci správny orgán, ktorý začal správne konanie ex offo. Inšpektorát hodnotí žiadosť ako iné dôkazy v správnom konaní. Predmetné konanie je ovládané zásadou oficiality, neuplatňuje sa dispozičný princíp prejavujúci sa v tom, že ak konanie začne na návrh účastníka konania, tento disponuje konaním ako takým, teda procesným úkonom vo vzťahu k správnemu orgánu môže dosiahnuť zastavenie správneho konania. V rozhodovaní začatom na podnet správneho orgánu prevláda ochrana celospoločenského alebo iného verejného záujmu na prejednanie a rozhodnutie v danej veci. V tomto prípade zákon o IPKZ v § 11 ods. 1 ustanovuje povinnosť začať správne konanie ex offo a síce, že „konanie z vlastného podnetu začne, ak ...“. Celospoločenským záujmom v tomto prípade je ochrana životného prostredia a správny orgán bol povinný začať konanie z úradnej moci, keďže mal splnené podmienky v zmysle § 11 ods. 1 citovaného zákona. Žalobca teda nezobral späť návrh na začatie konania, ale vzal späť jeden z podkladov správneho konania, čo nemôže mať za následok zastavenie konania.
14. Žalovaný v odôvodnení vo vzťahu k namietanej vecnej nesprávnosti rozhodnutia, k odvolacej námietke ohľadom postupu inšpekcie vo vzťahu k rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-331/2011, keď odvolateľ namietal, že jediným subjektom, ktorý pochybil v procese predchádzajúcom vydaniu Integrovaného povolenia bol príslušný orgán Slovenskej republiky, ktorý pod hrozbou sankcie zo strany
EÚ hľadá všemožne prostriedky na to, ako dôsledky toho porušenia napraviť, neváhajúc neodôvodnene a nad nevyhnutnú mieru zasahovať do práv a oprávnených záujmov prevádzkovateľa, a to aj formou napadnutého rozhodnutia, pričom predložením a následným schválením plánu úprav skládky, odpadol aj tento tvrdený dôvod.
15. Žalovaný konštatoval, že samotné konanie začalo v roku 2013 z podnetu správneho orgánu. Impulzom pre začatie konania bol rozsudok Súdneho dvora EÚ. Uviedol, že úlohou Súdneho dvora je zabezpečiť rovnaký výklad a uplatňovanie právnych prepisov EÚ v každom štáte Európskej únie, zabezpečiť dodržiavanie právnych predpisov EÚ zo strany štátov a inštitúcií únie. Ak sa zistí, že štát porušuje svoje povinnosti, musí okamžite uskutočniť nápravu. V opačnom prípade mu hrozí, že bude podaný druhý návrh na začatie konania, ktorého výsledkom môže byť pokuta. V rozsudku Súdny dvor EÚ konštatoval nedodržanie právnych predpisov EÚ. Konkrétne bolo uvedené „Slovenská republika si tým, že povolila prevádzkovanie skládky odpadov Žilina – Považský Chlmec bez plánu úpravy skládky a bez toho, aby bolo prijaté konečné rozhodnutie o tom, či táto skládka môže pokračovať vo svojej prevádzke na základe schváleného plánu úpravy, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 14 písm. a) až c) Rady 1999/31/ES z 26.04.1999 o skládkach odpadov“. Slovenská republika je týmto rozsudkom viazaná a je povinná zabezpečiť jeho naplnenie. Rozsudok Súdneho dvora EÚ konštatuje porušenia právnych predpisov EÚ, ale neuvádza akým spôsobom má členský štát zabezpečiť jeho splnenie. Toto je vo výhradnej kompetencii členského štátu, ako zabezpečí vykonanie tohto rozsudku a teda odstránenie vytknutých nedostatkov.
16. K rozporovaniu nezohľadnenia Záverečného stanoviska k navrhovanej činnosti č. 1645/2016-1.7 z posudzovania vplyvov na životné prostredie, konkrétne k namietanému nereálnemu skráteniu doby domodelovania časti 2b. a zúženiu rozsahu odpadov vhodných na rekultiváciu skládky odpadov, žalovaný námietky vyhodnotil ako nedôvodné. Konštatoval, že akýkoľvek dokument z EIA stanovuje minimálne environmentálne požiadavky na uskutočnenie, prevádzkovanie a ukončenie posudzovanej činnosti. Príslušný orgán štátnej správy, ktorý vydáva povolenie podľa osobitného predpisu, vychádza z tohto dokumentu. Súčasne je však oprávnený určiť prísnejšie podmienky, v danom prípade, najmä z dôvodu ochrany životného prostredia. Inšpektorát v tomto prípade určil požiadavky na ochranu životného prostredia, ktoré sú prísnejšie ako boli uvedené v záverečnom stanovisku. Poukázal na § 21 ods. 5 zákona č. 39/2013 Z. z., z ktorého vyplýva, že inšpekcia je povinná zahrnúť do povolenia požiadavky na ochranu životného prostredia uvedeného v stanovisku k posudzovaniu vplyvov na životné prostredie, alebo v závere zisťovacieho konania podľa osobitného predpisu, alebo v povolení uviesť dôvody, pre ktoré tak nekonala. Dôvody neakceptovania záverečného stanoviska, teda určenie prísnejších podmienok sú uvedené v odôvodnení rozhodnutia na viacerých miestach. Inšpektorát uvádza dôvody skrátenia termínov, ako aj obmedzenia rozsahu odpadov, ktoré je možné použiť na uzavretie a rekultiváciu. Pri určovaní termínov rešpektoval inšpektorát aktuálny stav v prevádzke. Pre minimalizovanie negatívnych vplyvov na životné prostredie je potrebné uskutočniť stavbu – uzavretie a rekultiváciu, v čo najkratšom čase. Určené termíny sú reálne zvládnuteľné po technickej, ako aj technologickej stránke. Touto realizáciou sa minimalizujú vplyvy, ktoré sú pri otvorenej skládke výraznejšie ako v prípade, keď je táto uzavretá a zrekultivovaná. Súčasne upravil rozsah odpadov (obmedzil) tak, aby sa jednalo o výlučne inertné odpady, pri ktorých nemôže prísť ani k teoretickej zámene s iným druhom odpadu.
17. Žalovaný uzavrel, že v celom povoľovacom procese inšpektorát, ako aj SIŽP, ústredie postupovali výlučne v súlade s platnými zákonmi a poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Poukázal na to, čo je hlavným cieľom integrovanej prevencie v zmysle § 2 písm. a) zákona č. 39/2013 Z. z. a konštatoval, že pri vydávaní rozhodnutia inšpektorát v plnom rozsahu postupoval podľa tohto ustanovenia, ktoré je prevzaté z európskej legislatívy. Vydaním napadnutého prvostupňového rozhodnutia sa minimalizuje vplyv na životné prostredie. Samotný rozsudok Súdneho dvora EÚ nehovorí len o tom, že aj napriek tomu, že nebol schválený plán úprav, nebolo prijaté konečné rozhodnutie o tom, či táto skládka môže pokračovať vo svojej prevádzke na základe schváleného plánu úprav, ale hovorí aj o tom, že tento plán sa vyžadoval pre posúdenie technického stavu skládky, teda posúdenia prípadného negatívneho vplyvu skládky na životné prostredie. Preto Inšpektorát začal správne konanie a vydal prvostupňové rozhodnutie.
Žaloba, žalobné body a argumentácia žalobcu
18. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného 7964-34698/27/2016/Šim zo dňa 09.11.2016. Navrhol ho, ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy č. 5595-24296/2016/Chy/770220104/Z9-SP zo dňa 15.08.2016 zrušiť z dôvodov uvedených v ustanovení § 191 ods. 1 písm. c) a g) SSP.
19. Žalobca tvrdil, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia ak prvostupňový orgán verejnej správy nezastavil konanie po tom, čo žalobca žiadosť o vydanie zmeny Integrovaného povolenia, ktorú podal dňa 28.06.2013, zobral späť listom zo dňa 05.08.2016 s návrhom na zastavenie konania. Tvrdil, že v zmysle § 16 ods. 1 písm. a) zákona č. 39/2013 Z. z. bolo povinnosťou orgánu verejnej správy konanie zastaviť. Podľa žalobcu mal inšpektorát postupovať podľa zákona o IPKZ v znení platnom a účinnom ku dňu 31.12.2015 a nie v znení platnom a účinnom ku dňu začatia konania, a to v zmysle § 40c ods. 1 (doplneného novelou č. 262/2015 Z. z. , a to s účinnosťou od 01.01.2016), podľa ktorého „začaté a neskončené konania sa skončia podľa predpisov účinných do 31.12.2015“.
20. Žalobca v žalobe namietal nesprávne právne posúdenie veci s odkazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 25.04.2013 vo veci C-331/11, ktorým Súdny dvor rozhodol, že „Slovenská republika si tým, že povolila prevádzkovanie skládky odpadov Žilina – Považský Chlmec bez plánu úpravy skládky a bez toho, aby bolo prijaté konečné rozhodnutie o tom, či táto skládka môže pokračovať vo svojej prevádzke na základe schváleného plánu úpravy, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z čl. 14 písm. a) až c) Smernice rady 1999/31/ES z 26.04.1999 o skládkach odpadov“. Predmetom konania o žalobe európskej komisie nebolo preskúmanie otázky, či skládka odpadov Žilina – Považský Chlmec spĺňa materiálne alebo technické požiadavky smernice. Ustanovenia Čl. 14 písm. a) až c) Smernice upravujú postup príslušných orgánov členského štátu pri povoľovaní ďalšej prevádzky tzv. existujúcich skládok, v rámci ktorého bolo povinnosťou prevádzkovateľa predložiť plán úprav skládky, na základe ktorého mohol príslušný orgán najskôr prijať tzv. konečné rozhodnutie a následne vydať povolenie na dokončenie plánu úprav, t.j. vydať integrované povolenie. Rozhodnutie Súdneho dvora bolo založené na tom, že Slovenskej republike sa nepodarilo preukázať existenciu plánu úprav skládky. A ak napriek tomu bolo vydané povolenie na prevádzkovanie skládky, takýto postup zakladal porušenie povinností zakotvených v čl. 14 písm. a) až c) Smernice. Žalobca tvrdil, že v žiadnom prípade z tohto rozsudku nevyplýva povinnosť inšpekcie na vydanie rozhodnutia, na základe ktorého má dôjsť k okamžitému ukončeniu prevádzkovania skládky. Nie je preto namieste odvolávať sa na plnenie povinností vyplývajúcich z rozsudku, toto žalobca označil za irelevantné. Jediným subjektom, ktorý pochybil v procese predchádzajúcom vydaniu Integrovaného povolenia bol príslušný orgán Slovenskej republiky, ktorý v snahe napraviť pochybenie nedôvodne a nad nevyhnutnú mieru zasahuje do práv a oprávnených záujmov žalobcu formou napadnutého rozhodnutia. Navyše rozhodnutím inšpekcie č. 8187-38012/77/2015 zo dňa 15.12.2015 bol schválený plán úprav skládky „skládka odpadov Žilina – Považský Chlmec“. Ak teda inšpekcia ako jeden z dôvodov vydania napadnutého rozhodnutia uvádza rozsudok Súdneho dvora a plnenie povinností z neho vyplývajúcich, potom predložením a schválením plánu úprav skládky, odpadol aj tento inšpekciou tvrdený dôvod.
21. Žalobca tvrdil, že zo samotného textu Smernice je zrejmé, že jej ustanovenia je možné aplikovať len vo vzťahu k tzv. existujúcim skládkam. Podľa čl. 14 Smernice „členské štáty príjmu opatrenia na zabezpečenie toho, aby skládky, ktorým bolo vydané povolenie alebo, ktoré boli v prevádzke v čase transpozície tejto smernice, nemohli pokračovať v prevádzke, pokiaľ ...“ z čoho je zrejmé, že pre vymedzenie pojmu existujúca skládka je rozhodujúci čas transpozície, t. j. dátum, ku ktorému smernica bola transponovaná do právneho poriadku SR, k čomu došlo dňom pristúpenia Slovenskej republiky k Európskej únii 01.05.2004.
22. Žalobca poukázal na definíciu skládky v zmysle článku 2 bod g) Smernice, ktorou sa rozumie miesto na ukladanie odpadu na alebo do pôdy. Pod pojem existujúcej skládky je tak možné podradiť len tú skládku, tú konkrétnu časť územia prevádzky, na ktorej bolo možné prevádzkovať činnosť spočívajúcu v ukladaní odpadu na povrch zeme, alebo do zeme, ktorá v čase transpozície: a) bola v prevádzke, alebo b), na prevádzkovanie ktorej bolo vydané povolenie. Pod bodom b) ide o takú skládku, ktorá v čase transpozície nebola fakticky v prevádzke napriek tomu, že v tomto čase už existovalo právoplatné rozhodnutie, ktorým bola prevádzka takejto skládky povolená. Ustanovenia čl. 14 Smernice je teda možné aplikovať len na skládky, ktoré v čase transpozície smernice spĺňali vyššie uvedené podmienky.
23. Ďalej žalobca uviedol argumentáciu vo vzťahu k prevádzke skládky odpadov Považský Chlmec. S prevádzkovaním skládky sa začalo na základe rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia v Žiline z 02.09.1992 ku dňu 01.01.1993. Obvodný úrad životného prostredia v Žiline rozhodnutím z 30.12.1992 konštatoval, že „stará časť skládky je vybudovaná bez umelého tesniaceho systému v lokalite, ktorej horninové podložie nemá prirodzenú tesniacu schopnosť, priesaková voda zo skládky spôsobuje kontamináciu podzemných a následne povrchových vôd, čo bolo preukázané analýzami vôd. Na zabránenie ďalšej kontaminácie podzemných vôd je potrebné vykonať uzavretie a rekultiváciu skládky“. Stará časť skládky sa mala uzavrieť do 31.05.1994. Rozhodnutie OÚ ŽP v Žiline z 30.12.1992 bolo na základe novej vnútroštátnej legislatívy preskúmavané, pričom výsledok preskúmania bolo vydanie nového rozhodnutia OŽP č. 2002/00231/OÚOŽP-De z 22.02.2002. Týmto rozhodnutím bol prevádzkovateľovi udelený súhlas na prevádzkovanie zariadenia na zneškodňovanie odpadov. Tiež bolo rozhodnuté, že stará časť skládky sa má do roku 2008 uzavrieť. Zároveň bolo povolené prevádzkovanie novej časti skládky, ale až po uzavretí starej časti skládky a pod podmienkou, že v novej časti skládky budú vybudované určité technické prvky určené na odvodnenie priesakových kvapalín a zrážkových vôd, ako aj systém odplynenia.
24. Dňa 19.02.2007, t. j. po čase transpozície Smernice vydala Slovenská inšpekcia životného prostredia pod č. 774-5414/2007/Chy/770220140 integrované povolenie, ktoré nahradilo rozhodnutie OŽP z 22.02.2002. Integrovaným povolením sa povolilo prevádzkovanie skládky Žilina – Považský Chlmec a určili sa jeho podmienky. Podľa žalobcu tvorí existujúcu skládku v zmysle čl. 14 Smernice, len tá časť územia prevádzky dotknutej skládky, na ktoré v zmysle rozhodnutia z 22.02.2002 v spojení s rozhodnutím zo dňa 28.02.2002 bolo ku dňu 01.05.2004 možné ukladať odpady na alebo do pôdy. Integrované povolenie bolo doplnené o povolenie a súhlas s prevádzkovaním novej skládky odpadov na časti územia existujúcej prevádzky vymedzenej pozemkov parc. B. Y. XXXX/XX, t. j. pozemku, ktorý nie je uvedený ako súčasť prevádzky podľa Integrovaného povolenia, a súčasne na pozemku, na ktorom neboli odpady ukladané. Preto v časti územia prevádzky „skládka odpadov Žilina – Považský Chlmec“ vymedzeného pozemkom parc. B. Y. XXXX/XX v čase transpozície žiadna skládka odpadov neexistovala. Rozhodnutím zo dňa 25.02.2009 bol udelený súhlas s prevádzkovaním novej skládky odpadov na časti územia existujúcej prevádzky vymedzenej pozemkom parc. B. Y. XXXX/XX.
25. V replike, ako aj v prednese na pojednávaní žalobca zotrval v celom rozsahu na podanej žalobe a na skutkových a právnych dôvodoch tvrdenej nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, vrátane prvostupňového rozhodnutia a postupu inšpekcie v konaní.
Stanovisko žalovaného
26. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 25.01.2017 k žalobe uviedol, že k väčšine namietaných skutočností žalobcu sa inšpekcia už vyjadrila v napadnutom rozhodnutí. Podľa žalovaného prvostupňové administratívne rozhodnutie, ako aj napadnuté rozhodnutie žalovaného obsahujú vyčerpávajúci rozsah odôvodnenia samotného výroku rozhodnutia tak, ako to vyžaduje Správny poriadok. Konštatovanie o „starej skládke“ atď. sú irelevantné a nemôžu byť brané do úvahy. Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-331/11 zo dňa 25.04.2013 je jednoznačný, vymedzuje časový rámec, príslušné právne normy. Je zrejmé, že Slovenská republika v konaní pred Súdnym dvorom argumentovala aj technickým riešením, ako aj ďalšími skutočnosťami, ako je zrejmé z bodu 30. rozsudku C-331/2011. K tomuto Súdny dvor EÚ zaujal jednoznačné stanovisko, napr. v bode 31. Žalovaný uviedol, že v súčasnosti je proti Slovenskej republike vedené konanie na Súdnom dvore EÚ za nesplnenie rozsudku C-331/2011, pričom jeden z hlavných argumentov, ktoré Slovenská republika používa je konštatovanie, že vydaním žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného v odvolacom konaní a vydaním prvostupňového rozhodnutia Inšpektorátom bol splnený rozsudok Súdneho dvora. Navrhol preto žalobu zamietnuť.
Vyjadrenia ďalších účastníkov konania
27. Ďalší účastník konania 3/ občianske združenie Budúcnosť Považského Chlmca vo vyjadrení k žalobe navrhol žalobu zamietnuť a konštatoval, že s rozhodnutím žalovaného sa plne stotožňuje a považuje ho za vecne správne a zákonné. Uviedol, že v reakcii na rozsudok Súdneho dvora C-331/11 z 25.04.2013 Inšpekcia životného prostredia začala konanie z vlastného podnetu – konanie o zmene Integrovaného
povolenia a vyzvala prevádzkovateľa skládky na predloženie plánu úpravy skládky tak, ako ukladá Smernica.
28. Prevádzkovateľ skládky predložil inšpekcii zámer navrhovanej činnosti v areáli jestvujúcej skládky, ktorý počíta s dvomi variantami riešenia, pričom jeden z týchto variantov počíta s ďalším ukladaním odpadu na skládku v rámci „uzatvárania skládky“ na dobu ďalších x rokov. Občianske združenie si dalo vypracovať odborný posudok k navrhovanému zámeru k posúdeniu vplyvov na životné prostredie E. F.. Tento v odbornom posudku uviedol, že skládka nie je v súlade s požiadavkami Smernice 1999/31/ES o skládkach odpadov. Vyjadroval sa k obom variantám uzavretia, aj rekultivácie skládky predložených prevádzkovateľom v zámere a ako vhodnejší vyhodnotil variant, ktorý počíta s okamžitým uzavretím skládky bez ďalšieho navážania akéhokoľvek ďalšieho odpadu na skládku. Skládka nespĺňa trvalo parametre bezpečnej skládky v zmysle predmetnej smernice a predlžovanie termínov definitívneho uzavretia skládky je účelové a protizákonné a poškodzuje aj finančné záujmy Slovenskej republiky, životné prostredie a zdravie obyvateľov. Poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžk/9/2017 zo dňa 19.06.2018, ktorým bola zamietnutá kasačná sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6S/279/2014 zo dňa 23.11.2016, ktorým boli zamietnuté žaloby žalobcu proti predbežným opatreniam vydanými SIŽP.
29. Ďalší účastník konania 3/ nesúhlasil s namietaným nesprávnym postupom pokiaľ nedošlo k zastaveniu konania po späťvzatí žiadosti, keďže konanie začalo ex offo. Rovnako nesúhlasil aj so žalobnými dôvodmi tvrdeného nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že žalobca navodzuje dojem, že kardinálnym dôvodom bol rozsudok Súdneho dvora vo veci C-331/11, avšak táto skutočnosť nebola jediným dôvodom vydaného rozhodnutia. Inšpekcia založila svoje rozhodnutia aj na iných dôvodoch. V priebehu správneho konania doručovali v rôznych štádiách správneho konania svoje pripomienky a námietky rôzne dotknuté orgány ako aj fyzické a právnické osoby, s ktorými sa inšpekcia postupne vysporadúvala, svoje stanovisko k nim uviedla v odôvodnení rozhodnutia (str. 25 až 56), vrátane záveru prečo nepovolila ďalšie prevádzkovanie skládky odpadov (str. 55). Uviedol, že určenie termínu ukončenia prevádzky a následného uzatvorenia a rekultivácie skládky odpadov v Považskom Chlmci malo vyplývať zo stanoviska Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR č. 530.590/2013- OPEU zo dňa 04.06.2013, a nie z rozsudku Súdneho dvora, ako uzavrel žalobca, čo vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia inšpekcie (str. 25 a str. 56). Inšpekcia uviedla, že nepovolila ďalšie prevádzkovanie skládky aj z dôvodu, že podľa dostupných informácií (tlačová správa Európskej komisie zo dňa 16.06.2016) sa Európska komisia po troch rokoch rozhodla Slovenskú republiku opäť žalovať na Súdnom dvore EÚ, aby uvalil minimálnu jednorazovú pokutu vo výške 939.000,00 EUR a dennú pokutu 6.793,80 EUR, ktorá by sa mala vyplácať odo dňa vydania rozsudku súdu do času, kým slovenské orgány nezabezpečia plný súlad s právom EÚ. Ďalší účastník konania 3/ pripojil k vyjadreniu k žalobe rozsudok Súdneho dvora C-626/16 zo dňa 04.07.2018, ktorým Súdny dvor Slovenskej republike uložil zaplatiť do rozpočtu Únie peňažnú sankciu vo výške 1.000.000 EUR a zároveň peňažnú sankciu vo výške 5.000 EUR za každý deň omeškania pri vykonaní opatrení potrebných na dosiahnutie súladu s rozsudkom z roku 2013.
Konanie správneho súdu
30. Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 31S/90/2016-58 zo dňa 27.02.2017 zamietol návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe podľa § 188 SSP z dôvodov uvedených v odôvodnení predmetného uznesenia.
31. Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 31S/90/2016-435 zo dňa 04.01.2023 určil označeným ďalším účastníkom konania spoločného zástupcu občianske združenie Budúcnosť Považského Chlmca podľa § 52 SSP.
32. Správny súd v Banskej Bystrici, na ktorý s účinnosťou od 01.06.2023 prešla pôsobnosť Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Žiline a Krajského súdu v Trenčíne vo veciach správneho súdnictva podľa zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a ktorý vec vedie pod novou spisovou značkou ZA-31S/90/2016, preskúmal v rozsahu žalobných bodov napadnuté rozhodnutie žalovaného a konanie, ktoré mu predchádzalo vrátane prvostupňového a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná.
33. Na prejednanie veci správny súd nariadil pojednávanie na 25.10.2023, podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP, na návrh účastníkov konania. Prítomní účastníci konania sa vyjadrili v zhode s ich písomnými podaniami doručenými súdu. Okrem súdu známych skutočností z administratívneho spisu a skorších prednesov z ich vyjadrení vyplynulo, že v súčasnosti sa skládka už neprevádzkuje. K ukončeniu penalizácie Slovenskej republiky došlo až po skončení prevádzkovania skládky, po jej definitívnom uzatvorení. Žalobca trval na žalobe, ktorej žiadal vyhovieť, keďže pre správny súd je pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia relevantný stav v čase právoplatnosti žalobou napadnutého rozhodnutia. Súd z dôvodov uvedených § 116 SSP po skončení pojednávania oznámil termín vyhlásenia rozsudku na deň 30.10.2023, kedy bol rozsudok verejne vyhlásený v pojednávacej miestnosti za účasti právneho zástupcu žalobcu.
34. Podľa § 2 ods. 2 SSP; každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
35. Podľa § 177 ods. 1 SSP; správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
36. Podľa § 182 ods. 1 písm. e) SSP; v správnej žalobe sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť e) dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia alebo opatrenia za nezákonné (ďalej len „žalobné body“),
37. Podľa § 134 ods. 1 SSP; správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
38. Podľa § 134 ods. 2 SSP; správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide o veci podľa § 192, d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba, e) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d), f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.
39. Podľa § 135 ods. 1 SSP v znení platnom do 30.06.2023; na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
40. Podľa § 62 ods. 1 SSP v znení platnom do 30.06.2023; žalobca môže meniť rozsah a dôvody žaloby len do uplynutia lehoty určenej zákonom na podanie žaloby na správny súd.
41. Podľa § 190 SSP; ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
42. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam alebo právom chráneným záujmom osôb v oblasti verejnej správy (§ 2 ods. 1 SSP). Z vyššie citovaných ustanovení Správneho súdneho poriadku vyplýva, že právo domáhať sa ochrany svojich práv má každý, kto tvrdí, že jeho práva boli činnosťou alebo nečinnosťou orgánov verejnej správy porušené alebo priamo dotknuté, a to za podmienok stanovených Správnym súdnym poriadkom. Správny súdny poriadok stanovil podmienku, že žalobca musí v žalobe uviesť dôvody, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnutý výrok rozhodnutia za nezákonný. Je teda na každom, ako svoje právo na súdnu ochranu pred nezákonnosťou postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy využije. Správny súd nepredstavuje ďalšiu inštanciu v administratívnom konaní a konanie pred správnym súdom nie je pokračovaním administratívneho konania. Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, pričom je preň rozhodujúci stav, ktorý tu bol v čase právoplatnosti napadnutého
rozhodnutia. Správny súd nemá oprávnenie za žalobcu dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia z obsahu administratívneho spisu vyhľadávať a ani v žalobe všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti podľa obsahu administratívneho spisu za žalobcu konkretizovať. Rozsah a obsah súdneho prieskumu zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia a predchádzajúceho postupu orgánov verejnej správy, ktorý jeho vydaniu predchádzal, je striktne daný žalobnými dôvodmi. Výnimku z tohto pravidla obsahuje znenie § 134 ods. 2 SSP, čo sa však netýka predmetného konania. Žalobca je teda povinný sústrediť (koncentrovať) tvrdenia o nezákonnosti rozhodnutia prostredníctvom žalobných bodov v zákonom stanovenej lehote. V zmysle koncentračnej zásady je uvádzanie skutkových okolností a právneho posúdenia veci a označovanie dôkazných návrhov obmedzené len do uplynutia lehoty na podanie žaloby. Žalobca je už v žalobe povinný uviesť všetky dôvody (skutkové aj právne), pre ktoré považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné a na neskôr uplatnené, správny súd neprihliada.
Posúdenie opodstatnenosti žaloby súdom - podstatných skutkových a právnych tvrdení žalobcu
43. Žalobca tvrdil, že rozhodnutie inšpekcie je nezákonné, pretože vôbec nemalo byť v konaní vydané, keďže konanie malo byť zastavené v dôsledku späťvzatia žiadosti, ktorú prevádzkovateľ podal na výzvu správneho orgánu dňa 28.06.2013, avšak listom zo dňa 05.08.2016 ju zobral späť. Bolo povinnosťou správneho orgánu zastaviť konanie podľa § 16 ods. 1 písm. a) zákona o IPKZ v znení platnom do 31.12.2015, ktoré má povahu obligatórneho ustanovenia, ak nastal zákonom predpokladaný dôvod. Za nezákonné považoval aj rozhodnutie žalovaného, ktorý potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu, čím neodstránil procesné pochybenie prvostupňového orgánu, ale súčasne znásobil intenzitu nezákonného zásahu do práv žalobcu.
44. Podľa § 11 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 39/2013 Z. z. v znení platnom v čase začatia konania; (1) Konanie z vlastného podnetu inšpekcia začne, ak a) je potrebné zmeniť emisné limity, technické požiadavky a podmienky prevádzkovania určené na prevádzku a monitorovanie zariadenia v povolení, ak po vydaní povolenia došlo k zmene právnych predpisov alebo k zmene najlepšej dostupnej techniky, ktorá umožňuje významné zníženie emisií z prevádzky a jej zavedenie je pre prevádzkovateľa technicky a ekonomicky únosné, b) znečisťovanie z prevádzky spôsobuje prekračovanie normy kvality životného prostredia alebo povolená prevádzka môže spôsobiť prekročenie tejto normy a prekročenie nemožno odstrániť alebo ak nie sú splnené ostatné podmienky podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov upravujúcich konania, ktoré boli súčasťou integrovaného povoľovania, c) sa zistí činnosť v prevádzke, ktorej nebolo vydané povolenie a jej činnosť je uvedená v prílohe č. 1. (2) Po začatí konania inšpekciou vyzve inšpekcia prevádzkovateľa na predloženie žiadosti v lehote do 30 dní odo dňa doručenia výzvy prevádzkovateľovi. Na základe odôvodnenej písomnej žiadosti prevádzkovateľa môže inšpekcia túto lehotu predĺžiť najviac o 30 dní.
45. Podľa § 6 zákona č. 39/2013 Z. z. platnom v čase začatia konania; (1) Žiadosť o vydanie povolenia alebo zmenu povolenia predkladá inšpekcii prevádzkovateľ v elektronickej podobe a v požadovanom počte vyhotovení v listinnej podobe. (2) Ak inšpekcia v priebehu konania zistí, že nie je možné v konaní pokračovať, vyzve prevádzkovateľa na opätovné doplnenie podkladov, pričom inšpekcia určí po dohode s prevádzkovateľom primeranú lehotu na doplnenie podkladov.
46. Podľa § 11 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 39/2013 Z. z. platnom od 01.01.2016; (1) Konanie sa začína na návrh prevádzkovateľa dňom doručenia žiadosti prevádzkovateľa inšpekcii alebo z vlastného podnetu inšpekcie dňom doručenia výzvy inšpekcie prevádzkovateľovi na predloženie žiadosti. (2) Inšpekcia začne konanie z vlastného podnetu, ak a) je potrebné zmeniť emisné limity, technické požiadavky a podmienky prevádzkovania určené na prevádzku a monitorovanie zariadenia vo vydanom povolení, ak po vydaní povolenia došlo k zmene právnych predpisov alebo k zmene najlepšej dostupnej techniky, ktorá umožňuje významné zníženie emisií z prevádzky a jej zavedenie je pre prevádzkovateľa technicky a ekonomicky únosné, b) znečisťovanie z prevádzky spôsobuje prekračovanie normy kvality životného prostredia alebo povolená prevádzka môže spôsobiť prekročenie normy kvality životného prostredia a toto prekročenie nemožno odstrániť alebo ak nie sú splnené ostatné podmienky podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov upravujúcich konania, ktoré boli súčasťou integrovaného povoľovania,
c) sa zistí činnosť v prevádzke, pre ktorú nebolo vydané povolenie a jej činnosť je uvedená v prílohe č. 1. (3) Ak inšpekcia začne konanie z vlastného podnetu, vyzve prevádzkovateľa na predloženie žiadosti v lehote do 30 dní odo dňa doručenia výzvy prevádzkovateľovi. Na základe odôvodnenej písomnej žiadosti prevádzkovateľa môže inšpekcia lehotu podľa prvej vety predĺžiť najviac o 30 dní.
47. Podľa § 40c ods. 1 zákona č. 39/2013 Z. z. „Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2016“; Začaté a neskončené konania sa skončia podľa predpisov účinných do 31. decembra 2015.
48. Podľa § 16 ods. 1 písm. a) zákona č. 39/2013 z. z. v znení platnom do 31.12.2015; (1) Inšpekcia konanie zastaví okrem dôvodov uvedených vo všeobecnom predpise o správnom konaní, ak a) prevádzkovateľ vzal žiadosť späť, pričom na jej späťvzatie sa nevyžaduje súhlas ostatných účastníkov konania,
49. Podľa § 16 ods. 1 písm. a) zákona č. 39/2013 Z. z. v znení platnom od 01.07.2017; inšpekcia zastaví konanie, ak nezačala konanie z vlastného podnetu, okrem dôvodov uvedených v osobitných predpisoch, ak a) prevádzkovateľ vzal žiadosť späť, pričom na jej späťvzatie sa nevyžaduje súhlas ostatných účastníkov konania,
50. K namietanému nesprávnemu postupu Inšpektorátu, pokiaľ nezastavil konanie po späťvzatí žiadosti, správny súd uvádza, že predmetné ustanovenie § 16 ods. 1 písm. a) zákona č. 39/2013 Z. z. v znení platnom do 31.12.2015 je potrebné vykladať tak, že zastavenie konania po späťvzatí žiadosti prichádza do úvahy len v tom prípade, ak konanie začalo na základe podanej žiadosti, keďže konanie mohlo začať buď ex offo alebo na základe podanej žiadosti. Len v takom prípade, ak by konanie začalo žiadosťou, by žalobca disponoval predmetom konania. Začatie konania oboma spôsobmi, teda na návrh prevádzkovateľa dňom doručenia žiadosti alebo z vlastného podnetu inšpekcie dňom doručenia výzvy na predloženie žiadosti, bolo možné podľa zákona, tak v znení platnom do 31.12.2015, ako aj od 01.06.2016. To, že v zákone po novele (zákon č. 262/2015 Z. z.) od 01.01.2016 je výslovne v ustanovení § 11 ods. 1 uvedené, že konanie sa začína na návrh prevádzkovateľa alebo z vlastného podnetu, je irelevantné, ak zákon v znení do 31.12.2015 rovnako počítal aj so začatím konania na základe žiadosti, k čomu možno dospieť výkladom ustanovenia § 6 ods. 2, ktorý upravuje, že ak inšpekcia v priebehu konania zistí, že nie je možné v konaní pokračovať, vyzve prevádzkovateľa na opätovné doplnenie podkladov... teda právnym dôsledkom podania žiadosti je začatie konania. Išlo len o vyprecizovanie zákona. Žalobca nemá dispozičné oprávnenie účastníka konania, ktorým sa začína správne konanie. Predmetné konanie je ovládané zásadou oficiality, neuplatňuje sa dispozičný princíp prejavujúci sa v tom, že ak konanie začne na návrh účastníka konania, tento disponuje konaním ako takým, teda procesným úkonom vo vzťahu k správnemu orgánu môže dosiahnuť zastavenie správneho konania. V rozhodovaní začatom na podnet správneho orgánu prevláda ochrana celospoločenského alebo iného verejného záujmu na prejednanie a rozhodnutie v danej veci. Celospoločenským záujmom v tomto prípade je ochrana životného prostredia a správny orgán bol povinný začať konanie z úradnej moci, keďže mal splnené podmienky v zmysle § 11 ods. 1 citovaného zákona, na čo správne poukázal žalovaný v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia, keď zároveň aj uviedol, že žalobca nezobral späť návrh na začatie konania, ale vzal späť jeden z podkladov správneho konania, čo nemôže mať za následok zastavenie konania, s čím sa správny súd stotožňuje.
51. Z dôvodov vyššie uvedených považuje správny súd interpretáciu a výklad dotknutých ustanovení zákona o IPKZ upravujúcich otázku zastavenia konania pri späťvzatí žiadosti a s tým súvisiacu otázku začatia konania tak, ako ho prezentuje žalobca, za nesprávny.
52. Ak správne konanie o zmenu Integrovaného povolenia bolo začaté z vlastného podnetu správneho orgánu, nebolo možné toto konanie zastaviť v dôsledku späťvzatia žiadosti žalobcu. Za pravdu takémuto výkladu dala aj novela zákona o IPKZ, účinná od 01.07.2017 vykonaná zákonom č. 148/2017 Z. z., keď bolo do úvodnej vety ustanovenia § 16 ods. 1 písm. a) vložené slovné spojenie „ak nezačala konanie z vlastného podnetu". To, že dovtedy to tak upravené nebolo, neznamená, že výkladom k takémuto záveru nebolo možné dôjsť. Napokon takáto právna úprava v právnom poriadku SR nie je ojedinelá. Správny súd podporne poukazuje napr. na ustanovenie § 51 ods. 8 zákona č. 506/2009 Z. z o ochranných známkach, v zmysle ktorého úrad konanie zastaví aj na návrh toho, kto podal návrh na jeho začatie.
Avšak nie je tak povinný urobiť, ak ide o konanie, ktoré môže úrad začať aj z úradnej moci. Aj napriek späťvzatiu návrhu, úrad vzhľadom na verejnoprávny charakter uplatnenej zápisnej výluky posudzuje, či uplatnený dôvod neplatnosti napadnutej ochrannej známky skutočne existuje a či ohrozuje konkrétny verejný záujem. Pokiaľ zistí, že tomu tak je, nie je dôvodné a ani účelné návrhu na zastavenie konania vyhovieť. V oboch prípadoch sa prihliada na účel správneho konania, na verejný záujem na pokračovaní v konaní. Zákonodarca prijatím novely jednoznačne prejavil úmysel zastavovať konanie v dôsledku späťvzatia žiadosti len ak nebolo začaté konanie ex offo.
53. K vyššie uvedenému správny súd poukazuje na to, že ak právna úprava vedie k dvojakému výkladu, je potrebné prikloniť sa k ústavnekonformnému. Správny súd nepovažuje za udržateľný výklad príslušných ustanovení zákona o IPKZ, k akému sa uchýlil žalobca, ktorý by mal viesť k zastaveniu konania po späťvzatí žiadosti prevádzkovateľa o zmenu integrovaného povolenia. V oznámení o začatí konania je uvedený dôvod a účel začatého konania. Bolo v súlade s čl. 44 ústavy SR, ktoré garantuje každému právo na priaznivé životné prostredie (ods. 1) a ukladá štátu dbať o ekologickú rovnováhu a o účinnú starostlivosť o životné prostredie (ods. 4) predmetné konanie začaté z vlastného podnetu nezastaviť.
54. Nie je sporné, že impulzom pre začatie takéhoto konania bol rozsudok Súdneho dvora EÚ C-331/11 zo dňa 25.04.2013, ktorým bolo vytknuté Slovenskej republike, že došlo k porušeniu/ nesplneniu povinností, ktoré jej vyplývajú z článku 14 písm. a) až c) Smernice Rady 1999/31/ES z 26.04.1999 o skládkach odpadov. Z rozsudku Súdneho dvora EÚ nevyplýva len to, že aj napriek tomu, že nebol schválený plán úpravy skládky a napriek tomu, že nebolo prijaté konečné rozhodnutie o tom, či táto skládka môže pokračovať vo svojej prevádzke na základe schváleného plánu úpravy skládky bolo povolené prevádzkovanie skládky, ale vyplýva z neho, že tento plán sa vyžadoval pre posúdenie technického stavu skládky, teda posúdenia prípadného negatívneho vplyvu skládky na životné prostredie, na čo správne poukázal žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. To, že následne bol plán úprav skládky schválený, vytknutá vada konvalidovaná, neznamená, že by sa inšpekcia ďalej nemala zaoberať splnením aj ostatných podmienok prevádzkovania skládky, teda posúdením jej technického stavu. Bolo jej povinnosťou v záujme naplnenia účelu zákona o IPKZ, ktorý v § 2 písm. a) vymedzuje integrovanú prevenciu a kontrolu znečisťovania ako súbor opatrení zameraných na prevenciu znečisťovania životného prostredia, na znižovanie emisií do ovzdušia, vody a pôdy, na obmedzenie vzniku odpadu a na zhodnocovanie a zneškodňovanie odpadu s cieľom dosiahnuť vysokú celkovú úroveň ochrany životného prostredia, posúdiť či skládka spĺňa technické požiadavky vyžadované vyhláškou (skládkové teleso, zachytávanie priesakovej kvapaliny, monitorovanie...), ktoré musí mať, aby bola považovaná za regulérnu skládku odpadov. Zastavenie konania o zmene dotknutého Integrovaného povolenia by bolo v rozpore s dôvodom a účelom začatého konania ex offo.
55. Správny súd poukazuje na skutočnosť, že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať aj k spravodlivému výsledku. V podmienkach právneho štátu je neprípustné uprednostňovať mechanickú a formalistickú aplikáciu práva bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou. Právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže prevládnuť. Úlohou súdu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi.
56. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 155/2017 zo dňa 31.08.2017, v ktorom ústavný súd uviedol: „Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho- ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu“.
57. Zo záveru Ústavného súdu SR vyplýva, že účel a zmysel zákona nie je možné hľadať len v slovách a vetách právneho predpisu, pretože v právnom predpise sú a musia byť vždy obsiahnuté i princípy uznávané demokratickými právnymi štátmi. Ústavný súd teda pripúšťa odkloniť sa od doslovného znenia zákona, ak by konkrétne ustanovenia zákona vyznievali proti samotnému účelu zákona.
58. Správny súd preto žalobnú námietku o tvrdenej nezákonnosti rozhodnutia tak žalovaného, ako aj Inšpektorátu, ktorý nezastavil konanie o zmene Integrovaného povolenia začaté ex offo po späťvzatí
žiadosti žalobcom, hoci podľa žalobcu tak urobiť mal s odkazom na ustanovenie § 16 ods. 1 písm. a) zákona o IPKZ v znení platnom do 31.12.2015, považuje za nedôvodnú.
59. K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci správny súd uvádza, že argumentácia žalobcu nekorešponduje s odôvodnením žalobou napadnutého rozhodnutia. Žalobca v zásade nebrojí proti záverom uvedeným v rozhodnutí, ale uvádza vlastné názory ako mal postupovať žalovaný, resp. prvostupňový orgán verejnej správy. V zmysle § 182 ods. 1 písm. e) SSP sa v správnej žalobe musia uviesť dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia za nezákonné. Argumentácia v žalobe by preto mala smerovať proti dôvodom rozhodnutia (jeho výrokom), správnosť ktorej posudzuje správny súd v rámci súdneho prieskumu.
60. Žalobca v žalobe namietal nesprávne právne posúdenie veci s odkazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 25.04.2013 vo veci C-331/11, ktorým Súdny dvor rozhodol, že „Slovenská republika si tým, že povolila prevádzkovanie skládky odpadov Žilina – Považský Chlmec bez plánu úpravy skládky a bez toho, aby bolo prijaté konečné rozhodnutie o tom, či táto skládka môže pokračovať vo svojej prevádzke na základe schváleného plánu úpravy, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z čl. 14 písm. a) až c) Smernice rady 1999/31/ES z 26.04.1999 o skládkach odpadov“.
61. Smernica Rady 1999/31/ES z 26.04.1999 o skládkach odpadov vo svojom čl. 14 „Existujúce skládky“ ukladá členským štátom prijať opatrenia na zabezpečenie toho, aby skládky, ktorým bolo vydané povolenie alebo ktoré už boli v prevádzke v čase transpozície tejto smernice, nemohli pokračovať v prevádzke pokiaľ nebudú podľa možnosti čo najskôr uskutočnené nižšie uvedené kroky, v najneskôr však do ôsmich rokov odo dňa ustanoveného v čl. 18 odsek 1: a) do jedného roka odo dňa stanoveného v čl. 18 ods. 1 prevádzkovateľ pripraví a predloží príslušnému orgánu na schválenie plán úpravy skládky, vrátane podrobných údajov uvedených v čl. 8 a všetky nápravné opatrenia, ktoré bude potrebné podľa prevádzkovateľa vykonať pre splnenie požiadaviek tejto smernice s výnimkou požiadaviek v bode 1 prílohy I; b) po predložení plánu úpravy skládky príslušné orgány príjmu na základe zmieneného plánu a tejto smernice konečné rozhodnutie o tom, či prevádzka skládky môže pokračovať. Členské štáty príjmu v súlade s čl. 7 písm. g) je a 13 potrebné opatrenia na čo najrýchlejšie zatvorenie tých skládok, ktorým nebolo podľa čl. 8 vydané povolenie pokračovať v prevádzke; c) na základe schváleného plánu úpravy skládky povolí príslušný orgán potrebné práce a ustanoví prechodné obdobie na dokončenie plánu. Každá existujúca skládka musí do ôsmich rokov odo dňa stanoveného v čl. 18 ods. 1 spĺňať požiadavky tejto smernice, s výnimkou požiadaviek uvedených v bode 1 prílohy I.
62. Poukazovanie žalobcu na výklad pojmu existujúcej skládky a poukazovanie na to, aká časť územia prevádzky „Skládka odpadov Žilina – Považský Chlmec“ by mala spadať pod právnu reguláciu Európskej únie v zmysle Smernice o odpadoch, nepovažuje správny súd za relevantné na vyvodenie záveru o tvrdenom nesprávnom právnom posúdení veci. Správny súd zastáva názor, že žalobca nesprávne uvádza, že sa jedná o novú skládku na pozemku parc. B. Y. XXXX/XX v k. ú . I. P., ak zmenou Integrovaného povolenia z roku 2007, ktorá bola prijatá rozhodnutím inšpekcie č. 3969-6843/2009/ Chy/770220104-Z4-SP2 zo dňa 25.02.2009 bola povolená skládka odpadov v rámci prevádzky skládky odpadov Považský Chlmec aj na tomto pozemku, na ktorom dovtedy odpady ukladané neboli. Žalobca nesprávne tvrdí, že táto nová skládka na predmetnom pozemku do roku 2009, teda do vydania vyššie uvedeného zmenového rozhodnutia Integrovaného povolenia vôbec neexistovala, v dôsledku čoho nešlo o existujúcu skládku v zmysle Smernice. Správny súd považuje za podstatné, že skládka bola v prevádzke od päťdesiatych rokov minulého storočia, pričom v zmysle právnej úpravy musí mať vybudované všetky predpokladané technické náležitosti. Nešlo o vybudovanie samostatnej novej skládky odpadov, ktorá by sama osebe spĺňala vyhláškou vyžadované technické náležitosti, ktoré musí mať, aby bola považovaná za skládku odpadov, pričom táto skládka využívala technické náležitosti pôvodnej skládky, tak sa stále považovala za jeden celok, jednu skládku odpadov. Nová kazeta nemala žiadne náležitosti, aby bola schopná samostatného prevádzkovania. Zmenou Integrovaného povolenia v roku 2009 bola povolená len výstavba novej kazety, nie novej skládky odpadov. Rovnako to posudzoval aj Súdny dvor EÚ, teda, že skládku je potrebné považovať za jeden celok a nemožno rozdeľovať jednotlivé jej časti z hľadiska jej povolenia na prevádzkovanie.
63. Žalobca vyčíta žalovanému a prvostupňovému orgánu, že svoje rozhodnutie založili výlučne na dôvode vydania rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-331/11 z 25.04.2013, avšak podstatná časť argumentácie voči nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v žalobe smeruje tiež voči tomu, či Smernica sa dotýka aj „novej skládky“, teda skládky, ktorá podľa žalobcu nebola existujúcou skládkou v zmysle čl. 14 Smernice v čase jej transpozície do právneho poriadku SR. Správny súd však dáva žalobcovi do pozornosti, že Európska komisia takto vec neposudzovala, rovnako ani Súdny dvor EÚ, ak rozhodol o nedodržaní povinností v zmysle čl. 14 písm. a) až c) Slovenskou republikou. Neprináleží žalobcovi polemizovať nad správnosťou rozhodnutia Súdneho dvora EÚ. Súdny dvor nerozlišoval v prípade skládky odpadov Žilina – Považský Chlmec medzi starou a novou skládkou. Išlo o skládku, ktorá už bola v prevádzke v čase transpozície Smernice do právneho poriadku SR, teda o skládku, ku ktorej sa vzťahovala povinnosť členských štátov prijať opatrenia uvedené v jej čl. 14.
64. Úlohou Slovenskej republiky bolo prijať opatrenia na to, aby vyhovela rozsudku Súdneho dvora z 25.04.2013 vo veci C-331/11, teda viazaná predmetným rozsudkom mala povinnosť zabezpečiť jeho naplnenie. Súdny dvor rozsudkom zo dňa 04.07.2018 vo veci C-626/16 na základe žaloby podanej Európskou komisiou o nesplnenie povinnosti podľa čl. 260 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie podanej dňa 30.11.2016 proti žalovanej Slovenskej republike za to, že Slovenská republika neprijala všetky opatrenia potrebné na to, aby vyhovela rozsudku z 25.04.2013 C-331/11, za to, že nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 260 ods. 1 ZFEÚ, uložila Slovenskej republike zaplatiť Európskej komisii paušálnu pokutu vo výške 1.000.000 Eur a zároveň penále vo výške 5.000 Eur za každý deň omeškania s vykonaním opatrení potrebných na dosiahnutie súladu s rozsudkom z 25.04.2013 odo dňa vyhlásenia rozsudku Súdneho dvora až do dňa úplného vyhovenia rozsudku z 25.04.2013.
65. Za nedôvodné považuje správny súd aj poukazovanie žalobcu na to, že z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-331/11 nevyplývala povinnosť inšpekcie na vydanie rozhodnutia, na základe ktorého malo dôjsť k ukončeniu prevádzkovania skládky, ako aj tvrdenie, že predmetom konania o žalobe Európskej komisie nebolo posudzovanie otázky, či skládka odpadov Žilina - Považský Chlmec spĺňa materiálne alebo technické požiadavky Smernice. Správny súd je toho názoru, že vytknutý nedostatok Súdnym dvorom EÚ, spočívajúci v absencii plánu úpravy skládky a v nevydaní konečného rozhodnutia o tom, či táto skládka môže pokračovať vo svojej prevádzke na základe schváleného plánu úprav, nie je možné odčleniť od posudzovania technických parametrov skládky. Predmetný plán sa vyžadoval práve pre posúdenie technického stavu skládky. Podľa žalovaného sa vytknutý stav, t. j. nedostatky predmetnej skládky nedalo zhojiť ináč ako jej uzatvorením, a to z dôvodu, že pre prevádzkovateľa nebolo možné odstrániť nedostatky skládky a uviesť ju do súladu so smernicou o skládkach odpadov a požiadavkami vnútroštátnej legislatívy. Preto tvrdenie žalobcu, že ak bol schválený plán úpravy skládky, je to postačujúce, keďže tým bol vytknutý nedostatok odstránený, vyhodnotil správny súd ako nedôvodné.
66. Žalobca v žalobe síce namietal, že z rozsudku Súdneho dvora EÚ z 25.04.2013 C-331/11 nevyplývalo ukončiť prevádzku predmetnej skládky odpadov, avšak z dôvodu, že Slovenská republika neprijala všetky opatrenia potrebné na to, aby vyhovela tomuto rozsudku, bola Slovenskej republike rozsudkom Súdneho dvora EÚ zo dňa 04.07.2018 vo veci C-626/16 vyrubená pokuta a denné penále, a až keď prevádzkovateľ uzatvoril poslednú tretiu časť, časť 2c. skládky odpadov Žilina - Považský Chlmec, po vydaní kolaudačného rozhodnutia a potvrdenia o definitívnom uzatvorení skládky odpadov, až vtedy sa skončila penalizácia Slovenskej republiky, čo je dostatočným dôkazom, že ani táto žalobná námietka nebola dôvodná.
67. Z dôvodov vyššie uvedených, správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 190 SSP.
68. Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, správny súd náhradu trov konania nepriznal podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario.
69. Ďalším účastníkom konania správny súd podľa § 169 SSP náhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi nepriznal, pretože ďalším účastníkom konania neuložil správny súd žiadnu povinnosť, s ktorou by im nejaké trovy vznikli a neuplatnili si ani iné trovy konania, kde by súd musel zvažovať dôvody hodné osobitného zreteľa pre ich priznanie.
70. Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasom 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.).
O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP).
Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.