Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_0Er-3215-2000.pdf
PDF · 71.45 KB
Case nature
Area
Subarea
0Er/3215/2000
Uznesenie
Okresný súd Prievidza v exekučnej veci oprávneného: U N I M A T spol. s r.o., J.I.Bajzu 11, 971 01 Prievidza, IČO: 30 228 042, proti povinnému: PRIEMSTAV STAVEBNÁ, s.r.o. v konkurze, M.R.Štefánika 116, 972 71 Nováky, IČO: 36 001 554 (vymazaný z obchodného registra), pre vymoženie istiny vo výške 765,78 eur (23.070,- Sk) s prísl., takto
rozhodol:
I.
Exekúciu vyhlasuje za n e p r í p u s t n ú a exekúciu z a s t a v u j e.
II.
Súdnemu exekútorovi Ing. Mgr. Miroslavovi Dzurikovi, Andreja Hlinku 21, 957 01 Bánovce nad Bebravou náhradu trov exekúcie n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Návrhom zo dňa 1.8.2000 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie istiny vo výške 23.070,-Sk s prísl., na podklade exekučného titulu, ktorým je platobný rozkaz Okresného súdu Prievidza č.k. 1Rob/515/00 zo dňa 19.6.2000, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 14.7.2000. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi udelené tunajším súdom dňa 17.10.2000.
Súdny exekútor podnetom zo dňa 7.2.2011 navrhol, aby súd exekúciu proti povinnému zastavil podľa § 57 ods. 1, písm. g) Exekučného poriadku, nakoľko zistil, že povinný subjekt zanikol ex offo výmazom ku dňu 10.2.2010.
Súdom bolo z výpisu z obchodného registra povinného zistené, že Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 5K146/00-493 zo dňa 19.10.20009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 1.12.2009 bol zrušený konkurz po splnení rozvrhového uznesenia a správca konkurznej podstaty JUDr. Viliam Vaňko bol zbavený funkcie. Spoločnosť PRIEMSTAV STAVEBNÁ, s.r.o. v konkurze, M.R.Štefánika 116, 972 71 Nováky, IČO: 36 001 554 je odo dňa 1.12.2009 zrušená a ex offo vymazaná z obchodného registra bola dňa 10.2.2010.
Podľa § 58 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení (Exekučný poriadok), exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu. Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Ak však ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví (§ 104 ods. 1 O.s.p.). Medzi takéto podmienky konania patrí spôsobilosť účastníkov
konania. Spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak ten, komu ju zákon priznáva (§ 19 O.s.p.).
Podľa § 107 ods. 4 O.s.p. ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví.
Spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania je jednou zo základných podmienok aj exekučného konania. V predmetnej exekúcii bol povinný právnickou osobou - obchodnou spoločnosťou, pričom je preukázané, že zanikol výmazom z obchodného registra /§ 20a ods. 2 Občianskeho zákonníka/, čím stratil spôsobilosť mať práva a povinnosti, a teda i spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania /§ 19 O.s.p./. Ide o neodstrániteľnú prekážku konania, pre ktorú nie je možné ďalej pokračovať v exekúcie. Súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil, pretože konanie nie je možné viesť voči neexistujúcemu subjektu. V tejto súvislosti súd udáva, že nie je daný ani dôvod na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného podľa § 57 ods. 1 písm. h / Exekučného poriadku /tento dôvod zastavenia sa nakoniec ani na predmetné konanie nevzťahuje s poukazom na § 235 ods. 2 Exekučného poriadku/. Zároveň je potrebné konštatovať, že nemajetnosť povinného je možné konštatovať len u povinného, ktorý právne existuje. Je vylúčené zastavovať exekúciu pre nemajetnosť účastníka exekučného konania, ktorý už postavenie účastníka exekučného konania nemá.
Súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú v zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku ex offo, teda i bez návrhu účastníka exekučného konania.
Podaním návrhu na vykonanie exekúcie vzniklo súdnemu exekútorovi právo na náhradu trov exekúcie.
Súdny exekútor si v podaní zo dňa 7.2.2011 vyčíslil trovy exekúcie vo výške spolu 35,86 eur.
Súdnemu exekútorovi prináleží za výkon exekučnej činnosti odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času v súlade s § 196 Exekučného poriadku a § 200 ods. 1 Exekučného poriadku v znení platnom v čase začatia exekúcie.
Podľa § 203 Exekučného poriadku platného v čase začatia exekúcie, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
Podľa § 251 ods. 4 O.s.p. na exekučné konania podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí O.s.p., ak tento osobitný predpis /Exekučný poriadok / neustanovuje inak. Občiansky súdny poriadok má teda voči Exekučného poriadku povahu predpisu subsidiárneho. Platí teda zásada, že pokiaľ Exekučný poriadok má úplnú úpravu trov exekúcie, spôsob ich určenia, určenie, kto znáša trovy, nie je možné použiť ustanovenia O.s.p. o trovách konania aj na exekučné konanie. V predmetnej exekúcii je preto možné pri rozhodovaní o trovách exekúcie aplikovať len ustanovenia § 200 a nasl. Exekučného poriadku. V zásade platí, že súdny exekútor má právo na náhradu trov potrebných pre účelné vymáhanie nároku, a tieto v princípe znáša povinný /§ 197 ods. 1 Exekučného poriadku/. Z tejto zásady vyplýva výnimka, kedy je možné zaviazať oprávneného k náhrade trov a táto výnimka je upravená v § 203 Exekučného poriadku, a to i len pri spôsobe ukončenia exekúcie jej zastavením. Súd pri prípadnom zaväzovaní oprávneného k úhrade trov súdneho exekútora musí zvážiť, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
Rozsah tejto povinnosti na náhradu je daný rozsahom procesného zavinenia oprávneného, ktoré viedlo k zastaveniu exekúcie. Nie je možné postihovať alebo hodnotiť správanie oprávneného v priebehu exekučného konania, pretože prípadná povinnosť oprávneného k náhrade trov exekúcie sa viaže výlučne len k procesnému hľadisku, a to ukončeniu exekúcie zastavením z dôvodu zániku povinného. Samotnú skutočnosť, že došlo po jedenástich rokoch od začatia exekučného konania k výmazu povinného z obchodného registra, nie je možné považovať za zavinenie oprávneného a tvrdiť, že pri náležitej opatrnosti mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Výnimkou z tejto situácie, keď oprávnený nebol náležite opatrný a uvážlivý pri podávaní návrhu na vykonanie exekúcie, môže byť situácia, keď mal k dispozícii poznatky o takejto skutočnosti.
Uvedené preto vedie súd k záveru, že súdnemu exekútorovi v tejto výnimočnej situácii nie je možné priznať náhradu trov exekúcie. Exekútor ako nositeľ práva na náhradu trov exekúcie je v exekučnom konaní v postavení účastníka konania, a nie vykonávateľa verejnej moci, pričom je na výsledku exekúcie materiálne zainteresovaný. Svojim súhlasom stať sa súdnym exekútorom a vykonávať činnosť exekútora musí preto znášať aj s tým spojené riziko, že nie vo všetkých prípadoch dosiahne uspokojenie svojich zákonných nárokov ako účastník exekučného konania /v časti trov/.
Tento záver o postavení exekútora a jeho nárokoch na odmenu je v zhode i s právnym názorom vysloveným Európskym súdom pre ľudské práva vo veci Van der Mussele proti Belgicku /rozsudok z 23.11. 1983/. Otázkou nepriznania trov súdnemu exekútorovi sa vo viacerých rozhodnutiach zaoberal aj Ústavný súd SR /napr. IV. ÚS 27/08 zo dňa 24.1. 2008 , uznesenie č. II.ÚS 272/08 z 22.10. 2008, uznesenie I.ÚS 438/08 zo dňa 17.12. 2008 , uznesenie I.ÚS 256/08 z 7.8. 2008 a iné/, v ktorých opakovanie poukázal na to, že ak v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť tento stav k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré nesie exekútor, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Len nad rámec uvedeného súd udáva, že obdobné stanovisko zaujal aj Ústavný súd ČR vo svojich skorších rozhodnutiach , ako napr. uznesenie sp. Zn. II.ÚS 150/04, III. ÚS 283/06, IV.ÚS 180/06, III. ÚS 118/05, III. 158/05, II.ÚS 294/05 a iné/.
Súd v zmysle horeuvedeného trovy exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal.
Poučenie:
Proti výroku I. tohto uznesenia je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa doručenia, cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne, písomne v troch vyhotoveniach /§ 58 ods. 4 Exekučného poriadku/ Proti výroku II. tohto uznesenia odvolanie nie je prípustné /§ 235 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku/. V zmysle § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.