Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_7CoEk-20-2023.pdf
PDF · 94.83 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoEk/20/2023
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Jany Dudíkovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advocate s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom Pribinova 25, Bratislava, proti povinnému: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXXX/XX, C., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., Exekútorsky úrad so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp.zn: Ex 8653/2010, v konaní o vymoženie 1.797,89 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II č.k. 49Er/2254/2010-13 zo dňa 7.3.2023 takto
rozhodol:
P o t v r d z u je uznesenie.
Účastníkom konania nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II ako súd prvej inštancie uznesením označeným v záhlaví exekúciu zastavil.
2. V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že oprávnený sa podaným návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 7.7.2010 domáhal u súdneho exekútora vykonania exekúcie voči povinnému za účelom vymoženia jeho pohľadávky, a to na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave, č.k. SR 02610/10 zo dňa 26.4.2010. Dňa 24.8.2010 súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor postúpil súdu dňa 3.2.2016 doplnenie návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 39 ods. 4, §243f ods.1,3,4,5 Exekučného poriadku a skonštatoval, že s účinnosťou od 23.12.2015 došlo k zmene právnej úpravy vykonanej zákonom č. 438/2015 Z.z., ktorej dôsledkom je okrem iného zakotvenie povinnosti oprávneného v exekučných konaniach prebiehajúcich na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou, v lehote 30 dní od účinnosti predmetnej novely, t.j. do 22.01.2016 doplniť návrh na vykonanie exekúcie o náležitosti vyžadované § 39 ods. 4 Exekučného poriadku. Týmito náležitosťami sú opísanie rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa vlastného vzťahu s povinným a pripojenie dôkazov, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú. Účelom uvedeného je zabezpečenie podkladov pre to, aby exekučný súd mohol posúdiť, či vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, a ak dospeje k takémuto záveru, následne posúdiť, či nie je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku. V prípade, že oprávnený v zákonom stanovenej lehote nesplní jemu uloženú povinnosť doplniť návrh na vykonanie exekúcie o uvedené náležitosti, z § 243f ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť exekučného súdu exekúciu bez ďalšieho zastaviť, t.j. bez toho, aby súd vykonával akékoľvek dokazovanie, príp. iné procesné úkony. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky, konkrétne na uznesenie pod č.k. II. ÚS 774/2016-7, zo dňa 27.10.2016, v ktorom sa uvádza: „Hoci ustanovenie § 243f ods. 1 Exekučného poriadku výslovne neurčuje, komu bolo potrebné v
ustanovenej lehote doručiť doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie (či exekučnému súdu, alebo súdnemu exekútorovi), z napadnutého uznesenia vyvoditeľný právny záver okresného súdu, že návrh bolo potrebné doplniť priamo exekučnému súdu, považuje ústavný súd za ústavne udržateľný, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že predmetné zákonom požadované doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie slúžilo vo vymedzených prípadoch na posúdenie prípustnosti ďalšieho pokračovania exekúcie, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť výlučne exekučný súd, a nie súdny exekútor (§ 243f ods. 6 Exekučného poriadku). Aj preto bolo tiež vecou náležitej odbornej starostlivosti a predvídavosti samotnej sťažovateľky, k predmetu činnosti ktorej patrí aj vymáhanie pohľadávok, aby doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v konkrétnej veci doručila v zákonnej lehote aj príslušnému exekučnému súdu, nielen poverenému súdnemu exekútorovi. V nadväznosti na uvedené ústavný súd tiež poukázal na to, že právne dôsledky vyplývajúce z právneho záveru okresného súdu zároveň prispievajú k naplneniu princípu právnej istoty účastníkov exekučného konania, keďže sa ním vylučujú možné pochybnosti o skutočnom čase vykonania zákonom požadovaného procesného úkonu, a teda o dodržaní či nedodržaní zákonom ustanovenej lehoty na jeho vykonanie.“ S prihliadnutím na uvedenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky súd prvej inštancie prijal záver, že doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie mal oprávnený doručiť v lehote do 22.01.2016 priamo na súd. Právnym následkom konania oprávneného, podľa súdu je nutnosť jeho konštatovania, že zákon č. 438/2015 Z.z. nadobudol účinnosť dňa 23.12.2015, lehota 30 dní na doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie teda uplynula dňa 22.1.2016. Oprávnený si svoju zákonnú povinnosť v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku v stanovenej lehote nesplnil, na základe čoho súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 2 v spojení s §243f ods. 5 Exekučného poriadku, a taktiež v zmysle § 243f ods. 4 v spojení s § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku zastavil. O trovách exekúcie súd rozhodne samostatným uznesením, po ich následnom predložení súdnym exekútorom.
3. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
4. Oprávnený podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Oprávnený posudzovanie povinného ako spotrebiteľa výslovne odmieta s poukazom na to, že dňa 4.5.2009 uzavrel s povinným Zmluvu o úvere na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver na účel zamestnania. Povinný v zmluve uviedol a aj osobitne podpísal, že poskytované peňažné prostriedky budú použité na tento účel. Oprávnený poukázal na ustanovenie Zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Podľa oprávneného je dôležité na aký účel bol úver poskytnutý a nie na aký účel bol aj skutočne použitý. Oprávnený vychádzal z vyhlásenia povinného, pričom je potrebné akceptovať dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu s povinným vstupoval. Oprávnený má za to, že právnu úpravu ochrany spotrebiteľa nie je možné bezvýnimočne aplikovať na všetky prípady, kde je spolukontrahentom fyzická osoba, pretože by tým došlo k absolútnemu vylúčeniu aplikácie §497 a nasl. Obchodného zákonníka, t.j. Zmluvy o úvere. Oprávnený tiež považuje napadnuté uznesenie za nepreskúmateľné. V súlade s § 220 ods. 2 CSP mal súd v odôvodnení uznesenia stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal. Súd dbá, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo presvedčivé. Odôvodnenie predmetného uznesenia však tieto zákonom stanovené podmienky nespĺňa. Oprávnený k povinnosti doplniť návrh na vykonanie exekúcie o skutočnosti špecifikované v § 39 ods. 4 Exekučného poriadku uviedol, že dôkazy osvedčujúce skutočnosti pomenované v § 39 ods.4 Exekučného poriadku sú od počiatku výkonu exekúcie súčasťou exekučného spisu a boli v minulosti súdom podľa § 44 ods.2 Exekučného poriadku preskúmané. Medzičasom nedošlo k zmene skutkového stavu a zmene obsahu dôkazov. Oprávnený je však pripravený opätovne doložiť akékoľvek z týchto dôkazov ak došlo k ich strate z exekučného spisu. Uvedené skutočnosti podľa oprávneného svedčia o tom, že si povinnosť podľa zákonného ustanovenia § 39 ods. 4 Exekučného poriadku splnil, a teda doplnil návrh na vykonanie exekúcie v stanovenej lehote. Oprávnený preto zastáva názor, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru a má za to, že nie je daný dôvod na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku a § 243f ods. 5 Exekučného poriadku.
5. Vyjadrenia k odvolaniu oprávneného podané neboli.
6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote, preskúmal uznesenie podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
7. V posudzovanom prípade sa exekučné konanie začalo dňa 7.7.2010, kedy bol do zápisnice pred súdnym exekútorom spísaný návrh na vykonanie exekúcie. Podľa § 243h zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
8. Podľa § 9a zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom do 31.03.2017 (ďalej len Exekučný poriadok), ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
9. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvej vety CSP).
10. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
11. Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že oprávnený a povinná uzavreli dňa 4.5.2009 Zmluvu o úvere, podľa ktorej oprávnený poskytol povinnej úver a povinná ako dlžník v zmluve prehlásila, že finančné prostriedky sú jej poskytnuté na výkon zamestnania. Nároky z tejto Zmluvy o úvere boli zabezpečené neúplnou zmenkou (blankozmenkou) vystavenou dňa 4.5.2009 (ako vyplýva z rozhodcovského rozsudku, nakoľko samotnú zmenku oprávnený súdu nepredložil). Keďže si povinná svoj záväzok riadne a včas nesplnila, čím sa dlh stal splatný v celku a v zmysle Dohody o vyplnení zmenky (ktorá je zakomponovala do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, oprávnený vyplnil zmenku povinnej o sumu a dátum začiatku úročenia a tá bola následne predložená povinnej na zaplatenie. Napriek výzve povinná svoj dlh neuhradila, preto následne oprávnený pristúpil k uplatneniu svojich práv cestou rozhodcovského konania v zmysle rozhodcovskej doložky, ktorá je obsahom Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré podmienky sú súčasťou Zmluvy o úvere. V rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave, bol vydaný dňa 26.4.2010 rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 02610/10. Označený rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom v tomto konaní. Z výpisu z Obchodného registra vedeného Okresným súdom Bratislava I odvolací súd zistil, že oprávnený je právnickou osobou, ktorá má v predmete činnosti poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda je oprávnený poskytovať spotrebiteľské úvery.
12. Podľa § 52 ods. 1,2,3,4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
13. Podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 23.12.2015, v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona.
14. Podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku, v návrhu na vykonanie exekúcie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou oprávnený opíše aj
rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným. Skutočnosti podľa prvej vety je povinný opísať aj oprávnený, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov. K návrhu na vykonanie exekúcie sa pripoja dôkazy, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú.
15. Podľa § 243f ods.5 Exekučného poriadku, ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie nedoplní v lehote podľa odseku 1, súd exekúciu zastaví.
16. Odvolací súd má za to, že Zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania je spotrebiteľskou zmluvou, pretože sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o úvere. Skutočnosť, že v zmluve je uvedené, že bola uzatvorená podľa § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, nemá relevanciu zmeniť názor súdu o spotrebiteľskom charaktere zmluvy. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. V predmetnej veci je nepochybné, že ide o spotrebiteľský vzťah, a to aj vzhľadom na definíciu spotrebiteľa v Občianskom zákonníku, ktorý spotrebiteľa definuje ako fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Uvedenú Zmluvu o úvere uzatvárala povinná ako fyzická osoba (v zmluve označená menom, priezviskom, rodným číslom, číslom občianskeho preukazu, trvalým bydliskom), pričom zo zmluvy nevyplýva, že pri jej uzatváraní konala povinná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na strane oprávneného je zase nespochybniteľné a oprávnený to ani nenamietal, že pri uzatváraní zmluvy konal v rámci svojej obchodnej činnosti. Dodávateľom (oprávneným) naformulované vyhlásenie o poskytnutí finančných prostriedkov na účel „zamestnania“, považuje odvolací súd za formalistický pokus prostredníctvom vopred pripraveného vyhlásenia na formulárovom tlačive vylúčiť tento záväzkovoprávny vzťah spod pôsobnosti zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odvolací súd má za to, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol skutočne poskytnutý povinnej na výkon jej zamestnania ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku, čiže oprávneného. Oprávnený však žiadnym spôsobom nepreukázal, že úver má nespotrebiteľský charakter a bol povinnej poskytnutý na takýto účel. Teda súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie týkajúce sa doplnenia návrhu na vykonanie exekúcie v exekučných konaniach, nakoľko ide o konanie vykonávané na podklade zmenky voči povinnej, ktorá je spotrebiteľkou.
17. Oprávnený ďalej namietal, že napriek tomu, že vzhľadom na rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu oprávneného s povinnou sa na dané exekučné konanie ustanovenie o doplnení návrhov na vykonanie exekúcie nemalo aplikovať, svoju povinnosť vyplývajúcu z § 243f ods. 1 v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku si splnil, nakoľko rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu oprávneného s povinnou vrátane dôkazov, ktoré ich osvedčujú boli súčasťou exekučného spisu, ako na to upozornil v jeho doplnení návrhu na vykonanie exekúcie. Odvolací súd však túto námietku oprávneného považuje za nedôvodnú, nakoľko z predloženého exekučného spisu je zrejmé, že podanie oprávneného označené ako doplnenie návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku, nemožno z pohľadu jeho obsahu považovať za vyčerpávajúce doplnenie urobené v zmysle zákona a navyše uvedené podanie oprávneného nebolo v zákonnej lehote doručené súdu, ale bolo doručené len súdnemu exekútorovi, ktorý to následne postúpil súdu dňa 3.2.2016. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie správne vychádzal zo záveru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreného v jeho rozhodnutí pod sp. zn. II. ÚS 774/2016, v ktorom konštatoval, že návrh na doplnenie exekúcie bolo potrebné doplniť priamo exekučnému súdu. Za správny preto treba považovať záver súdu, že ak oprávnený doplnenie návrhu nedoručil súdu v lehote do 22.1.2016, t.j. do 30 dní po uverejnení zákona v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (dňa 24.12.2015), má sa za to, že nedoplnil návrh v zákonom stanovenej lehote, preto súd prvej inštancie správne exekúciu zastavil podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku.
18. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že nie sú dané oprávneným uvádzané odvolacie námietky spočívajúce v nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie, preto odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. Odvolací súd má za to, že odôvodnenie uznesenia súdu prvej inštancie je dostatočne presvedčivé a s jeho závermi sa stotožňuje,
preto v zmysle § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.
19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorých právo na náhradu trov odvolacieho konania má úspešná strana, v danom prípade povinná, ktorej však v súvislosti s odvolacím konaním trovy nevznikli, preto odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania účastníkom konania nepriznal.
20. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom v pomere hlasov 3: 0 (ustanovenie § 393 ods. 2 druhej vety CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).