Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_12CoCsp-16-2023.pdf
PDF · 168.71 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoCsp/16/2023
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr. Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 831 154, zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, proti žalovanej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXXX/XX, C. D., zastúpená Občianskym združením OPOS so sídlom A. Hlinku 1084/24A, 914 01 Trenčianska Teplá, IČO: 51 147 688, o zaplatenie sumy 7.864,69 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 9Csp/31/2022-170 zo dňa 14.12.2022 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku II. a vo výroku IV. o trovách konania z r u š u j e a vec v tejto časti vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom prvým výrokom zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 850,- eur s prislúchajúcim úrokom z omeškania a v sume 106,82 eura titulom nákladov na vymáhanie pohľadávky, druhým výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.907,87 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške: - 5 % p. a. zo sumy 7.757,87 eura od 29.08.2019 do 10.02.2022, - 5 % p. a. zo sumy 7.707,87 eura od 11.02.2022 do 09.03.2022, - 5 % p. a. zo sumy 7.657,87 eura od 10.03.2022 do 10.03.2022, - 5 % p. a. zo sumy 7.607,87 eura od 11.03.2022 do 12.04.2022, - 5 % p. a. zo sumy 7.557,87 eura od 13.04.2022 do 13.04.2022, - 5 % p. a. zo sumy 7.507,87 eura od 14.04.2022 do 13.05.2022, - 5 % p. a. zo sumy 7.457,87 eura od 14.05.2022 do 16.05.2022, - 5 % p. a. zo sumy 7.407,87 eura od 17.05.2022 do 10.06.2022, - 5 % p. a. zo sumy 7.357,87 eura od 11.06.2022 do 13.06.2022, - 5 % p. a. zo sumy 7.307,87 eura od 14.06.2022 do 12.07.2022, 5 % p. a. zo sumy 7.257,87 eura od 13.07.2022 do 13.07.2022, - 5 % p. a. zo sumy 7.207,87 eura od 14.07.2022 do 12.08.2022, - 5 % p. a. zo sumy 7.157,87 eura od 13.08.2022 do 15.08.2022, - 5 % p. a. zo sumy 7.107,87 eura od 16.08.2022 do 13.09.2022, - 5 % p. a. zo sumy 7.007,87 eura od 14.09.2022 do 11.10.2022, - 5 % p. a. zo sumy 6.957,87 eur od 12.10.2022 do 11.11.2022, - 5 % p. a. zo sumy 6.907,87 eur od 12.11.2022 do dňa zaplatenia, to všetko spolu pravidelnými mesačnými splátkami po 50,- eur pod stratou výhody splátok vždy k 30. dňu v mesiaci až do úplného vyrovnania počnúc od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou podanou dňa 27.03.2022 domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 7.864,69 eura istiny s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že jeho právny predchodca Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, Bratislava, IČO: 31 320 155, ako veriteľ uzatvoril so žalovanou ako dlžníčkou dňa 12.08.2016 zmluvu o pôžičke č. XXXXXXX/XXXXXXXXXX zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej poskytol žalovanej bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 10.000,- eur. Žalovaná sa zaviazala splácať úver v pravidelných 120 mesačných splátkach v sume po 182,04 eura až do celkovej sumy úveru vo výške 21.844,80 eura. Do podania žaloby žalovaná uhradila sumu 7.407,06 eura. Žalovaná porušila podmienky zmluvy, povinnosť splácať poskytnutý úver riadne a včas a dostala sa do omeškania. Veriteľ ju listom zo dňa 26.06.2019 vyzval k úhrade dlžných splátok a poskytol jej za tým účelom dodatočnú lehotu na plnenie viac než 30 dní. Súčasne ju upozornil, že ak nedôjde aspoň k úhrade najstaršej omeškanej splátky, žalobca bude oprávnený úver zosplatniť. Žalovaná ani v dodatočne
poskytnutej lehote dlžné splátky neuhradila, a preto jej veriteľ listom zo dňa 23.08.2019 oznámil, že dňom 19.08.2019 úver zosplatnil na základe „Oznámenia o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru.“ Celkový dlh žalovanej ku dňu podania žaloby predstavoval sumu 7.864,69 eura. Žalobca si uplatnil zákonné úroky z omeškania od 6. dňa nasledujúceho po oznámení o vyhlásení okamžitej splatnosti, lebo oznámenie bolo zaslané žalovanej obyčajnou listovou zásielkou, kde bežná doba doručenia je 5 dní. Ku dňu podania žalobného návrhu mala žalovaná uhradiť žalobcovi sumu 15.164,93 eura podľa predloženého Prehľadu splátok a úhrad. Žalovaná uhradila ku dňu podania žaloby sumu 7.407,06 eura, čo tvorí riadne splátky poskytnutého finančného plnenia. Žalobca si v konaní uplatnil aj náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s vymáhaním pohľadávky podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka vo výške 106,82 eura.
2. Súd v konaní vydal platobný rozkaz dňa 25.04.2022 č. k. 9Csp/31/2022-47, ktorým uložil žalovanej, aby do 15. dní odo dňa doručenia platobného rozkazu zaplatila žalobcovi sumu 7.864,69 eura spolu s príslušenstvom a v tej istej lehote aby zaplatila titulom náhrady trov konania sumu 999,03 eura, alebo aby v tej istej lehote podala odpor na súde. Žalovaná podala dňa 16.05.2022 odpor proti platobnému rozkazu s tým, že neuznáva žalobcom uplatnený nárok v celom rozsahu, lebo zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje obligatórne náležitosti, a to výšku, počet a termíny splátok istiny, úroku a poplatkov, ako to určuje zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v čase podpisu zmluvy. V zmluve nie je uvedená ani adresa predávajúceho, kde si môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu. Ďalej namietala, že úroková sadzba v zmluve o úvere prekračuje skoro dvojnásobok priemernej hodnoty úroku na trhu, čo môže byť kvalifikované ako odplata v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka). Výška úroku bola 19,90 %, pričom na stránke NBS je údaj o úroku v danom období 8,93 %. Navyše veriteľ neskúmal pred uzatvorením zmluvy s náležitou starostlivosťou jej bonitu podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, čo zákon sankcionuje v § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch nemožnosťou vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a aj bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru. Z Prehľadu splátok a úhrad vyplýva, že riadne a včas splácala úver do dňa 14.05.2018 a potom platila už iba časť splátky. Za mesiac jún, júl a august 2018 to boli aj dve 2 - 3 úhrady mesačne a následne už úver nedokázala ďalej splácať. Od 17.05.2019 hradila na účet žalobcu po 100,- eur mesačne a v roku 2020 po 50,- eur mesačne. Ona zaplatila sumu 7.404,47 eura, úver bol 10.000,- eur, preto žaloba žalobcu nemôže byť oprávnená. Istinu poskytnutého úveru môže splácať len po 50,- eur mesačne.
3. Žalobca k tomu uviedol, že uzatvorená zmluva obsahuje všetky zákonné náležitosti. Poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22.02.2018 sp. zn. 3Cdo 146/2017, v ktorom dovolací súd konštatoval, že zmluva nemusí obsahovať rozpis splátok na istinu, úroky a poplatky. Vo vzťahu k overovaniu bonity žalovanej uviedol, že občiansky preukaz žalovanej nebol odcudzený, žalovaná spĺňala štandardné riskové podmienky a podpisom danej zmluvy prehlásila, že všetky uvádzané údaje sú pravdivé a že jej neboli známe žiadne okolnosti, ktoré by mohli mať vplyv na riadne plnenie záväzku, pričom zmluvné podmienky riadne podpísala. Svoj mesačný príjem preukázala výplatnými páskami, ktoré obsahovali aj jej mesačné výdavky. Nedala informáciu o zmene finančných pomerov, ktoré by jej znemožňovali riadne splácanie poskytnutého úveru. Veriteľ náležitým skúmaním jej bonity zistil, že jej mesačné výdavky činia spolu 488,24 eura, pričom splátka úveru bola 182,04 eura. Žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru veriteľ schválil, keď porovnal jej príjmy a výdavky.
4. Žalobca dňa 08.12.2022 vzal žalobu v časti o zaplatenie sumy 850,- eur s prislúchajúcim úrokom z omeškania ako aj v časti o zaplatenie nákladov na vymáhanie pohľadávky v sume 106,82 eura späť. Žalovaná totiž po podaní žaloby vykonala úhrady 10.02.2022 do 15.08.2022 splátkami po 50,- eur v celkovej sume 650,- eur, dňa 13.09.2022 v sume 100,- eur, dňa 11.10.2022 v sume 50,- eur a dňa 11.11.2022 v sume 50,- eur. Vo zvyšnej časti žalobca na žalobe zotrval. Súd konanie v uvedenej časti s odkazom na ustanovenie § 145 ods. 2 CSP zastavil.
5. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že podľa Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 30.11.2017, uzatvorenej medzi Všeobecnou úverovou bankou a.s., so sídlom Mlynské Nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155, ako postupcom a žalobcom Intrum Slovakia, s.r.o., ako postupníkom, bola pohľadávku žalobcu voči žalovanej ako dlžníčke postúpená na spoločnosť žalobcu. Všeobecná úverová banka, a.s., postúpila pohľadávku žalovanej z predmetnej Zmluvy o spotrebiteľskom úvere na žalobcu, o čom svedčia doložené listinné dôkazy. Všeobecná úverová banka, a.s., oznámila listom zo dňa 22.09.2022 žalovanej, že došlo k postúpeniu pohľadávky zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere na spoločnosť žalobcu a že od tohto dátumu je povinná plniť jemu. Súd
prvej inštancie uznesením č. k. 9Csp/31/2022-139 zo dňa 10.10.2022 pripustil zmenu strany sporu na strane žalobcu tak, že do konania namiesto doterajšieho žalobcu vstúpila spoločnosť Intrum Slovakia, s.r.o. Zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 6239096/1620000171 zo dňa 12.08.2016 súd zistil, že túto uzatvorila so žalovanou spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s., so sídlom v Kežmarku, IČO: 35 923 130. Z titulu zlúčenia so spoločnosťou Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, Bratislava, IČO: 31 320 155, sa stala uvedená banka právnym nástupcom ako veriteľ, ktorý poskytol žalovanej ako dlžníkovi bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 10.000,- eur a žalovaná sa zaviazala ako dlžníčka predmetný úver splácať pravidelnými 120 mesačnými splátkami po 182,04 eura pri fixnej ročnej úrokovej sadzbe 19,90 %, pri RPMN 19,90 %, priemernej hodnote RPMN 9,59 %, pri odplate 19,90 %, pri celkovej čiastke 21.844,80 eura, pri najvyššej prípustnej výške odplaty 20,20 %, s termínom prvej splátky splatnej 20.09.2016 a termínom konečnej splatnosti dňa 20.08.2026. Súčasťou zmluvy bol aj Splátkový kalendár. Zo štandardných európskych informácii o spotrebiteľskom úvere súd zistil, že takéto žalovaná podpísala a Consumer Finance Holding, a.s., ju informoval podrobne o všetkých podstatných náležitostiach a vlastnostiach spotrebiteľského úveru spolu s nákladmi spojenými so spotrebiteľským úverom, s podrobným matematickým výpočtom RPMN, úrokovou sadzbou s tým, že zmluva sa uzatvárala bez poistenia, s výškou celkovej čiastky, ktorú bude musieť zaplatiť a so všetkým podstatným, čo tvorilo súčasť zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Osobitne žalovaná brala na vedomie Informáciu o RPMN a priemernej hodnote RPMN, čo potvrdila aj svojím podpisom. Zo splátkového kalendára zo dňa 12.08.2016 súd zistil, že ho vystavil právny predchodca žalobcu a tvoril súčasť zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
6. Z informácie o finančnom sprostredkovaní žalobca preukázal podrobné informácie o sprostredkovateľoch spotrebiteľských úverov a bežných účtov. Túto informáciu žalovaná opäť brala na vedomie pred podpisom zmluvy o spotrebiteľskom úvere dňa 12.08.2016, čo potvrdila vlastnoručným podpisom. Z informácie podľa § 15 ods. 1 zákona č. 122/2013 súd zistil, že spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s., so sídlom Kežmarok, vykonávala finančného sprostredkovateľa v čase podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere so žalovanou. Žalovaná podpisom listiny „Udelenie súhlasu v zmysle zákona o ochrane osobných údajov“ dňa 12.08.2016 udelila súhlas so spracovaním jej osobných údajov a súhlas k tomu, aby právny predchodca žalobcu poskytoval jej osobné údaje v rozsahu identifikačných údajov uvedených v zmluve. Žalobca listinnými dôkazmi preukázal, že veriteľ zisťoval podmienky financovania, teda počet splátok, mesačnú splátku, výšku pôžičky a podrobné údaje o žalovanej k poskytnutiu spotrebiteľského úveru. Súčasťou toho boli aj jej výplatné pásky obsahujúce aj jej mesačné výdavky. Predložil kópiu aj kópiu občianskeho preukazu žalovanej, zoznam dokladov k pôžičkám, ktoré ona predložila; dopytom do registra klientskych informácií veriteľ zisťoval, či žalovaná má uzatvorené aj iné úverové zmluvy, pričom zistil, že reálne mesačné finančné náklady v registri NRKI sú vo výške 497,- eur. Priemerný čistý mesačný príjem žalovanej bol v tom čase 1.200,- eur. Žalovaná mala v tom čase vo VÚB, a.s., zriadený Flexiúčet. Podľa zoznamu dokladov k pôžičkám spoločnosť Quatro finančný dom zisťoval, aké doklady žalovaná predložila k poskytnutiu pôžičky, a boli to: žiadosť, zmluva o pôžičke, fotokópia dokladu totožnosti, výplatné pásky, súhlas so spracovaním osobných údajov, formulár Štandardné európske informácie, formulár o Finančnom sprostredkovaní. Z Notárskej zápisnice N 3283/2017 NZ 54215/2017 NCRls 55029/2017 zo dňa 11.12.2017 súd zistil, že Consumer Finance Holding, a.s., sa zlúčil s obchodnou spoločnosťou VÚB, a.s. Z predžalobnej upomienky zo dňa 26.06.2019 súd zistil, že veriteľ ju zaslal žalovanej a v nej jej oznámil, že eviduje k zmluve o úvere nedoplatok na splátkach v celkovej výške 501,31 eura, ktorú žiadal uhradiť bezodkladne na účet uvedený vo VÚB, a.s., do 05.08.2019 s tým, že ak nedôjde k úhrade splátky k tomuto dátumu, právny predchodca žalobcu bude oprávnený úver zosplatniť. Žalovaná si predžalobnú upomienku prevzala prostredníctvom manžela dňa 04.07.2019. Z Prehľadu splátok a úhrad súd zistil, akým spôsobom žalovaná splácala predmetný úver, koľko splátok zaplatila, a aj to, že sa dostala do omeškania so splátkou od 18.06.2018. Z oznámenia o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru zo dňa 23.08.2019 súd zistil, právny predchodca žalobcu oznámil žalovanej, že dlžné splátky v lehote stanovenej v predžalobnej upomienke neuhradila riadne a včas, preto sa jej dlh z úverovej zmluvy stal splatným v celom rozsahu a dlžná čiastka ku dňu zosplatnenia úveru bola v sume 9.378,14 eura. Zároveň ju vyzval, aby uhradila dlh na účet VUB, a.s., inak si pohľadávku bude vymáhať súdnou cestou.
7. Súd prvej inštancie považoval žalobu za opodstatnenú a svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 1 ods. 1, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení ku dňu 12.08.2016 (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 52
ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 6, 9, § 565, § 526 ods. 1, 2, § 517 ods. 1 a 879f ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvného vzťahu. V danom prípade strany sporu uzavreli dňa 12.08.2016 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 6239096/1620000171“, na základe ktorej veriteľ poskytol žalovanej ako dlžníčke spotrebiteľke bezúčelový spotrebiteľský úver v sume 10.000,- eur s podmienkami vyššie uvedenými a žalovaná sa zaviazala predmetný úver vrátiť pravidelnými 120 mesačnými splátkami po 182,04 eura vždy do 20. dňa v mesiaci. Zmluvy o spotrebiteľských úveroch ex offo podliehajú kontrole, najmä skúmaním, či si veritelia od spotrebiteľov neuplatňujú pohľadávku na základe neprijateľných podmienok, príp. neplatne dohodnutých dojednaní. Súd teda vždy ex offo skúma, či spotrebiteľská zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
8. V danom prípade bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, kedy ide o osobitný druh zmluvy, pri ktorej spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy bez ohľadu na to, podľa akého právneho predpisu sa zmluva uzatvorila. Základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky, t.j. ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Súd preskúma spotrebiteľskú zmluvu z hľadiska neprijateľných zmluvných podmienok aj vtedy, ak spotrebiteľ neprijateľný charakter zmluvných podmienok nenamieta, pretože buď nepozná svoje práva, alebo si ich z rôznych dôvodov neuplatňuje. V zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené v spotrebiteľskej zmluve sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa a spotrebiteľ sa nemôže vopred vzdať svojich práv, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Strany sporu si v predmetnej zmluve dohodli podstatné náležitosti, a to, že veriteľ poskytne žalovanej ako dlžníčke úver za fixnú ročnú úrokovú sadzbu 19,90 %, dohodli si tiež ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN) vo výške 19,90 %, priemernú RPMN 9,59 %, odplatu vo výške 19,90 %, najvyššiu prípustnú výšku odplaty 20,20 % a celkovú čiastku, ktorú musí dlžník zaplatiť spojenú s úverom vo výške 21.844,80 eura s tým, že celkové náklady spotrebiteľa sú v sume 11.844,80 eur. Súčasťou zmluvy bol podrobný splátkový kalendár a ďalšie uvedené súčasti. Súd prijal záver, že zmluva spĺňa všetky podmienky, ktoré vyžaduje zákon o spotrebiteľských úveroch ako aj Občiansky zákonník. Nárok žalobcu je dôvodný, skutkovo a právne preukázaný s poukazom na doložené listinné dôkazy. V predmetnej zmluve zo dňa 12.08.2016, kde si strany dohodli podmienky, práva a povinnosti vyplývajúce obom stranám v súlade s ostatnými článkami a bodmi zmluvy, ktoré predstavovali Všeobecné obchodné podmienky poskytovania úveru a podrobné zmluvné podmienky; išlo najmä o povinnosť žalobcu poskytnúť finančné prostriedky žalovanej podľa znenia zmluvy a povinnosť žalovanej finančné prostriedky vrátiť žalobcovi riadne a včas za podmienok dohodnutých v zmluve. Žalobca svoju povinnosť splnil, keď poskytol žalovanej finančné prostriedky podľa Prehľadu splátok a úhrad dňa 12.08.2016 v sume 10.000,- eur a žalovaná svoju povinnosť nesplnila, lebo prestala splácať úver riadne a včas. Bola vyzvaná na zaplatenie omeškaných splátok predžalobnou upomienkou a následne z dôvodu, že nezaplatila omeškané splátky úveru, právny predchodca žalobcu vyhlásil ku dňu 19.08.2019 mimoriadnu splatnosť úveru, čo oznámil žalovanej listom zo dňa 23.08.2019, a teda úver zosplatnil. K tomuto dňu žalobca evidoval úverovú pohľadávku žalovanej vo výške 9.378,14 eura. Súd zistil, že dodávateľ splnil všetky zákonom dané podmienky, lebo zmluvu uzavrel v písomnej forme, táto bola podpísaná zmluvnými stranami a obsahovala všetky zákonné náležitosti.
9. Pokiaľ žalovaná namietala, že zmluva o úvere neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úroku a poplatkov, ako to určuje zákon o spotrebiteľských úveroch, a že v zmluve nie je riadne identifikovaný veriteľ, ani číslo zmluvy a ani adresa predávajúceho, kde si môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu, súd ich vyhodnotil ako nedôvodné s poukazom na výrok rozsudku Súdneho dvora EÚ (tretia komora) zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/2015 a aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018, v zmysle ktorých zmluva nemusí obsahovať rozpis splátok na istinu, úroky a poplatky. Vo vzťahu k preukázaniu náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch súd poukázal na výrok Rozsudku Súdneho dvora EÚ (tretia komora) zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/2015, podľa ktorého zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Žalobca preukázal v zmluve o poskytnutí úveru pod bodom III., že mal presne uvedenú výšku úrokovej sadzby fixnú 19,90 %, ktorá platila počas celého úverového obdobia, bola nemenná a s výškou úrokovej sadzby bola žalovaná oboznámená pred podpisom zmluvy o úvere Štandardnými európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere. Číslo zmluvy je uvedené v pravom hornom rohu, čiže ani táto námietka nebola dôvodná. Čo sa týka adresy predávajúceho, kde si môže
spotrebiteľ uplatniť reklamáciu, súd konštatoval, že žalovaná si zmluvou o úvere nekupovala žiadnu hnuteľnú vec a poskytnuté finančné prostriedky mohla použiť, na čo chcela. Aj súčasné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch je také, že je postačujúce, ak rozpis jednotlivých položiek každej splátky sa uvádza v amortizačnej tabuľke, ktorá nie je automaticky súčasťou každej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a povinnosť ju vydať má veriteľ na základe žiadosti dlžníka.
10. Žalovaná v ďalšom namietala, že veriteľ si neoveril s odbornou starostlivosťou bonitu klienta v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, lebo nepreukázal, že ju skúmal s odbornou a náležitou starostlivosťou. Dôvodila tým, že veriteľ musí náležite zisťovať schopnosť spotrebiteľa splácať úver a požadovať doklady k jeho tvrdeniam. Veriteľ by mal úverovú bonitu dlžníka aktívne zisťovať a preverovať, nie sa uspokojiť len s jeho ničím nedoloženými vyhláseniami. Odborná starostlivosť poskytovateľa úverov je starostlivosťou odbornou vtedy, ak je komplexom účinných nástrojov umožňujúcich zhodnotiť potenciál spotrebiteľa splatiť úver, rozsah ktorých bude daný individuálnymi okolnosťami. Pri žiadosti o pôžičku zo dňa 02.08.2016 poskytla veriteľovi výplatné pásky, v ktorých je informácia o jej čistom mesačnom príjme (cca 950,- eur) a žiadne iné informácie o jej majetkových pomeroch v rozsahu vlastníctva jednej nehnuteľnosti, v ktorej býva, o rodinnom stave a počte členov rodiny neuviedla a ani to od nej žalobca nepožadoval. Podľa žalovanej si veriteľ neoveril riadne výšku jej mesačnej mzdy, nezohľadnil jej schopnosť splácať úver a neprihliadol na jej iné mesačné výdavky, ktoré ani nezisťoval; preto treba považovať poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov. Súd túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú, lebo žalobca preukázal, že veriteľ pred uzatvorením a podpisom zmluvy o spotrebiteľskom úvere zisťoval odborným a dostatočným spôsobom bonitu žalovanej, čo preukázal Štandardnými európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere, ktoré obsahovali podrobný rozbor, aký typ zmluvy bude dlžník uzatvárať s veriteľom, informáciu o finančnom sprostredkovaní zo dňa 12.08.2016, kde žalovaná vyhlásila, že sa v dostatočnom časovom predstihu pred uzatvorením zmluvy o poskytovaní finančnej služby oboznámila s návrhom zmluvy aj jej prílohami, ako aj s obsahom informácií o finančnom sprostredkovaní informácií, ktoré jej boli doručené. Vyhlásila, že porozumela charakteru a rizikám finančnej služby a zodpovedne prijala rozhodnutie týkajúce sa finančnej služby, ako aj to, že bola dostatočne a podrobne informovaná o podmienkach a charaktere zmluvy. Veriteľ zisťoval údaje o nej prostredníctvom údajov od jej zamestnávateľa o výške príjmu; žalovaná preukázala výšku svojho priemerného čistého mesačného príjmu výplatnými páskami, ktoré obsahovali na druhej strane aj jej mesačné výdavky. Žalovaná podpisom danej zmluvy prehlásila, že všetky uvádzané údaje sú pravdivé. Okrem toho prehlásila, že ku dňu podpisu zmluvy jej neboli známe žiadne okolnosti, ktoré by mohli mať vplyv na riadne plnenie jej záväzku. Žalovaná podmienky zmluvy nerozporovala a tiež nenamietala podmienky plnenia zo zmluvy o úvere. Okrem toho žalovaná v zmluve uviedla svoj rodinný stav, počet vyživovaných osôb, názov a sídlo jej zamestnávateľa. Žalobca sa písomne vyjadril, že ide o konsolidovanú pôžičku na vyplatenie spotrebiteľských úverov, kde žalovaná platila splátky úveru 63,89 eura a účelom úveru bolo získanie aj ďalších finančných prostriedkov. Žalovaná v žiadosti o úver predložila výplatné pásky, z ktorých bol veriteľovi preukázaný jej priemerný čistý mesačný príjem vo výške 1.200,- eur, ktorý bol dokladovaný výplatnými páskami za mesiac 05/2016 - 861,09 eur, za mesiac 06/2016 - 895,37 eur, a za mesiac 07/2016 - 1.230,- eur. Priemer bol teda 955,490 eur. Žiadateľ - žalovaná uviedla mesačné náklady v zmluve vo výške 50,- eur. Veriteľ pre zistenie skutočných finančných nákladov klienta vykonal dopyt aj do registra NRKI zo dňa 12.08.2016 , ktorým zistil reálne mesačné finančné náklady žalovanej vo výške 497,- eur. Mesačné finančné náklady sa v roku 2015 počítali ako 65 % z celkových mesačných finančných nákladov pri žiadateľoch, ktorí boli ženatí - vydatá. Na výpočet sa použila vyššia hodnota, čiže 497,- eur. Po prepočítaní je na výpočet použitá hodnota 323,05 eur. Vzhľadom na jej konsolidovanie k úveru bola odpočítaná zo zistených finančných nákladov suma v hodnote 63,89 eur: 323,05 eura - 63,89 eur = 259,16 eur. zákona o spotrebiteľských úveroch Žalovaná teda v žiadosti o poskytnutie úveru uviedla nesprávne finančné náklady vo výške 50,- mesačne, keďže jej reálne finančné náklady boli 12.08.2016 vo výške 259,16 eura a životné minimum bolo 198,09 eura. Výsledkom porovnania príjmov a výdavkov bola vyššia suma (488,24 eura), ako je výška splátky, žiadosť žalovanej bola schválená. Žalovaná má aj Flexiúčet zriadený u právneho predchodcu žalobcu. Vzhľadom na predložené podklady žalovanej o jej mesačnom príjme ako aj výdavkoch spĺňali zmluvne stanovenú výšku mesačnej splátky. Žalobca nemal na dosah okolnosti, ktoré po podpise zmluvy znemožnili žalovanej riadne splácať úver, a keďže žalovaná veriteľa neinformovala o problémoch v súvislosti so splácaním úveru, veriteľ o tom nemohol vedieť. Žalovaná navyše ani nepožiadala veriteľa o prípadné zníženie mesačnej splátky, ktorou by sa veriteľ zaoberal a dohodol by s ňou nové podmienky splácania.
11. Súd prvej inštancie teda vyhodnotil skúmanie bonity žalovanej veriteľom za správne, lebo ju skúmal s odbornou starostlivosťou prostredníctvom Sociálnej poisťovne, kde skúmal jej príjmy, výdavky a aj trvanie zamestnania. Tiež si overil počet jej úverov v bankových a nebankových registroch, pričom nezistil neschopnosť žalovanej plniť si zmluvne stanovené záväzky. Z týchto dôvodov s poukazom na vyššie uvedené námietka žalovanej nebola dôvodná. Žalovaná riadne hradila predpísané splátky podľa prehľadu splátok a úhrad (č. l. 29 spisu), podľa ktorého poslednú splátku uhradila dňa 14.05.2018 a dostala sa do omeškania už so splátkou, ktorú mala zaplatiť dňa 18.06.2018, lebo zaplatila iba sumu 50,-eur namiesto predpísanej splátky 182,04 eura. Súd preto žalobe vyhovel a zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 6.907,80 eura s príslušenstvom. Zároveň jej povolil všetko platiť pravidelnými mesačnými splátkami po 50,- eur pod stratou výhody splátok vždy k 30. dňu v mesiaci až do úplného vyrovnania od právoplatnosti rozsudku, čo znamená, že pokiaľ nezaplatí čo i len jednu splátku, stane sa zročnou celá zvyšná suma, ktorá podlieha exekúcii.
12. Výrokom III. súd rozhodol o vrátení zaplateného súdneho poplatku v sume 57,50 eur žalobcovi, prostredníctvom Slovenskej pošty, a. s., Banská Bystrica. Žalobca zaplatil na základe výzvy súdu súdny poplatok v sume 401,50 eura z hodnoty 7.864,69 eura v správnej výške, následne zobral späť žalobu v časti o zaplatenie sumy 956,82 eura ( 850,- eur + 106,82 eur ) a zo zostávajúcej časti, teda zvyšku nároku žalobcu zo sumy 6.907,87 eura predstavuje súdny poplatok sumu 344,- eur, teda súdny poplatok v takejto výške musí zostať zaplatený. Rozdiel medzi pôvodne zaplateným súdnym poplatkom v sume 401,50 eura a súčasnou výškou súdneho poplatku 344,- eur je suma 57,50 eura, ktorá sa vráti žalobcovi prostredníctvom prevádzkovateľa systému Slovenská pošta, a.s.
13. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že ich priznal žalobcovi voči žalovanej v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP. V danom spore súd nerozhodol o pomernom úspechu podľa § 255 ods. 2 CSP z dôvodu, že k späťvzatiu žaloby žalobcom došlo pre správanie žalovanej, ktorá po podaní žaloby od 10.02.2022 do 11.11.2022 zaplatila na istine sumu 850,- eur. Toto bol dôvod, pre ktorý nebolo možné v danej veci rozhodnúť o pomernom úspechu, lebo nie pre správanie žalobcu došlo k späťvzatiu žaloby, ale pre správanie žalovanej, a preto, bol žalobca v tomto konaní úspešný v rozsahu 100 %.
14. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, ktorá uviedla, že odvolanie podáva z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), e), f), h) CSP, lebo konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho posúdenia veci. Poukázala na to, že uznesením zo dňa 10.10.2022 súd prvej inštancie pripustil zmenu žalobcu vstupom do konania Intrum Slovakia, s.r.o. Ona osobitne nenamietala nedostatok jeho aktívnej vecnej legitimácie, pretože túto má skúmať súd aj bez návrhu, ak došlo k postúpeniu práv a povinností z postupcu na postupníka. Súd sa mal zaoberať tým, či došlo pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt k splneniu podmienok podľa § 92 ods. 8 prvej vety zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len „zákon o bankách“), a aj to, či ju právny predchodca riadne vyzval v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka na úhradu dlžnej splátky, čo malo následne vplyv na zosplatnenie úveru. Po výzve došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, čo však musí byť dlžníkovi preukázateľne doručené a skutočne zákonne k nemu musí dôjsť. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť iba pohľadávka alebo jej časť za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky a skutočnosti, že klient banky je napriek výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky, tieto musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky, pričom toto ustanovenie je lex specialis k inštitútu cesie. V konaní nebolo sporné a bolo to aj preukázané, že medzi veriteľom a ňou bola uzavretá zmluva o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka, ktorá je zároveň spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 Občianskeho zákonníka. Nebolo sporné ani to, že veriteľ pohľadávku proti nej postúpil písomnou zmluvou podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo jej oznámil podľa § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Veriteľ bol bankou a pohľadávku postúpil na žalobcu, ktorý nie je bankou, preto bol oprávnený tak urobiť iba za splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 veta prvá zákona o bankách. V prípade spotrebiteľskej zmluvy podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Žalobcu podľa jej názoru zaťažovala povinnosť preukázať dodržanie
postupu v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, t. j. že ju veriteľ písomne vyzval na úhradu dlhu a že bola aj napriek výzve v omeškaní so splácaním dlhu nepretržite 90 kalendárnych dní. Pri rozhodovaní bolo potrebné vychádzať aj z ustanovenia § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom. Ak by postúpenie bolo v rozpore so zákonom, bol by daný dôvod na aplikáciu ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom (obdobne rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/92/2018 z 20.11.2019, 7Cdo/26/2017 z 28.03.2018 a 1Cdo/136/2019 z 26.02.2020, ktoré sa podrobne zaoberali splnením podmienok pre platné postúpenie pohľadávky banky uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách a následnej absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení podľa § 39 Občianskeho zákonníka). Napokon špeciálna úprava v súvislosti s vyhlásením mimoriadnej splatnosti je v ustanovení § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. V zmysle § 565 prvej vety Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Ak teda nastala splatnosť spotrebiteľom neuhradenej splátky, odo dňa jej splatnosti mala prejsť doba 3 mesiacov omeškania s platením dlhu zo strany spotrebiteľa. Pred samotným postúpením pohľadávky mala banka preukázateľne vyzvať dlžníka na zaplatenie (§ 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách) a dodržať aj špeciálne ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, t. j. upozorniť dlžníka, ktorý je spotrebiteľom, na to, že po 15 dňoch si uplatní právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti celej svojej pohľadávky (tzv. „zosplatnenie“ celého dlhu), ak dovtedy ešte nenastala konečná splatnosť dlhu, a to v súlade s dohodou oboch zmluvných strán a v súlade s ustanovením § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka. Až potom by mohla celú tzv. zosplatnenú pohľadávku postúpiť inému subjektu. V ustanovení § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka boli spresnené podmienky splácania záväzkov zo spotrebiteľských zmlúv v splátkach. Podľa tejto úpravy dodávateľ môže uplatniť právo vyplývajúce z § 565 Občianskeho zákonníka, t. j. žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky (ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené) najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky. Toto právo však môže uplatniť iba za podmienky, že naň upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní. Z tejto úpravy jednoznačne nevyplýva, od akej udalosti treba túto lehotu počítať, ale z celého kontextu ustanovenia možno vyvodiť, že musí uplynúť najmenej 15 dní odo dňa, keď dodávateľ upozornil spotrebiteľa, že uplatňuje právo na zaplatenie celej pohľadávky, do dňa, keď má dôjsť k splatnosti celej pohľadávky, resp. do dňa, keď ju má spotrebiteľ uhradiť. Občiansky zákonník je v ustanovení § 565 v porovnaní s ustanovením § 53 ods. 9 nejednoznačný, pretože posledná veta § 565, podľa ktorej právo na zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky môže veriteľ (dodávateľ) použiť najneskôr do splatnosti nasledujúcej splátky, je v rozpore s uzákonenou 3-mesačnou lehotou v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Za tohto legislatívneho stavu poslednú vetu § 565 pri spotrebiteľských zmluvách použiť nemožno, čo znamená, že dodávateľ môže žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky kedykoľvek, ak sú splnené tie podmienky uvedené v ustanovení § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V tomto prípade veriteľ uvedené zákonné podmienky pred postúpením pohľadávky nedodržal. Ak zákonné predpoklady postúpenia pohľadávky na inú osobu nie sú splnené, pohľadávka banky je nepostupiteľná. V konaní síce nebolo sporné, že banka jej výzvou zo dňa 26.06.2019 oznámila, že je v omeškaní so splácaním jej pohľadávky vo výške 501,31 eura, ktorú žiadala uhradiť bezodkladne na účet vo VÚB, a.s., najneskôr do 05.08.2019, inak bude banka oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky banky, čím sa stane splatnou v celom rozsahu. Listom zo dňa 23.08.2019 banka mala oznámiť žalovanej vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru, avšak neuviedla pre nesplnenie ktorej konkrétnej splátky splatnej určitého dňa vyhlasuje predčasnú splatnosť úveru (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Banka mala povinnosť doručenia výzvy dlžníkovi, no takýto dokument nepredložila. Keďže pohľadávka zo zmluvy o úvere sa automaticky nestáva splatnou v celom rozsahu v dôsledku nezaplatenia niektorej splátky, ale len v dôsledku vyhlásenia mimoriadnej splatnosti dlhu, tak je potrebné skúmať, či oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti je platným právnym úkonom; je tiež potrebné skúmať aj predchádzajúci proces týkajúci sa upozornenia spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako l5 dní na uplatnenie tohto práva v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V dôsledku toho, že uvedené zákonné ustanovenia pred postúpením pohľadávky banky žalobcovi neboli dodržané, právny úkon postúpenia je absolútne neplatný pre rozpor so zákonom v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobca, ktorý svoje právo opieral o zmluvu o postúpení pohľadávky, v tejto veci nebol aktívne legitimovaný, a práve z toho dôvodu bolo potrebné žalobu zamietnuť. Absolútna neplatnosť právnych
úkonov totiž pôsobí voči každému, súd na ňu prihliada z úradnej povinnosti, nemožno ju odstrániť ratihabíciou ani konvalidáciou a nepremlčuje sa. Z obsahu oznámenia nie je možné zistiť, či zo strany banky boli splnené podmienky pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, a preto tento právny úkon je pre jeho neurčitosť podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatný. Žalovaná v odvolaní uviedla, že nikdy neobdržala vyhlásenie o mimoriadnej splatnosti úveru. Tieto tvrdenia podporil žalobca iba predloženou doručenkou k výzve, nie však k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru.
15. V odvolaní ďalej žalovaná namietala, že aj napriek predloženým listinám skúmanie jej bonity žalobcom bolo sporné, lebo predložením identifikačných dokladov (OP) či predložením výpisov žalovanej nebola splnená zákonná povinnosť banky konať s odbornou starostlivosťou. Odborná starostlivosť poskytovateľa úverov je starostlivosťou odbornou vtedy, ak je komplexom účinných nástrojov umožňujúcich zhodnotiť potenciál spotrebiteľa splatiť úver, rozsah ktorých bude daný individuálnymi okolnosťami. Odbornou nie je vtedy, ak je povrchná, ak je jej zmyslom expanzia kvantity bez zohľadnenia kvality, a to nielen vo vzťahu k spotrebiteľom, ale aj vo vzťahu k vlastným zdrojom, ktoré sú taktiež neodbornou starostlivosťou potenciálne negatívne ohrozené. Zanedbanie tejto zákonnej povinnosti veriteľa zákon sankcionuje v zmysle § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch nemožnosťou vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a hrubé porušenie § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch zákon sankcionuje takéto konanie veriteľa bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru. Súd v bode 7. skonštatoval, že žalobca náležite skúmal bonitu žalovanej tak, že právny predchodca žalobcu zistil, že reálne mesačné finančné náklady v registri NRKI sú vo výške 497,- eur; priemerný čistý mesačný príjem bol u nej v tom čase 1.200,- eur, pričom má v spoločnosti VÚB, a.s., zriadený Flexiúčet. Uvedené je v rozpore s právnym záverom súdu v bode 21.2, kde súd uviedol, že k žiadosti o úver predložila výplatné pásky, z ktorých bol právnemu predchodcovi žalobcu evidentne preukázaný priemerný čistý mesačný príjem vo výške 1.200,- eur. Tento príjem bol dokladovaný výplatnými páskami za mesiac 05/2016 - 861,09 eura, za mesiac 06/2016 - 895,37 eura a za mesiac 07/2016 - 1.230,- eur; priemer bol teda 955,490 eur. Ona však nikdy neuviedla ani netvrdila, že jej priemerný príjem je vo výške 1.200,- eur; tieto tvrdenia sa nezakladajú na pravde. Jej priemerný príjem bol totiž cca 950,- eur, čo napokon uviedol aj súd v uvedenej časti rozsudku. Nie je pravda, že veriteľ skúmal reálne jej priemerný príjem, ale taký, ktorý jemu vyhovoval vo vzťahu k úveru. Rovnako skúmaniu bonity, teda aj odbornej starostlivosti, nepredchádza iba preukázanie totožnosti svojím OP a predložením výplatných pások. Veriteľ si pred poskytnutím úveru neoveril výšku jej mesačnej, nezohľadnil jej schopnosť splácať úver a neprihliadol na jej iné mesačné výdavky (iné úvery, kreditné karty, pravidelné mesačné náklady na bývanie, cestovanie, stravu, rodinné pomery, nezaopatrené deti a iné), ktoré ani nezisťoval. Bez zisťovania ďalších okolností a uspokojením sa len s informáciami od nej nie je možné konštatovať, že veriteľ konal pri uzatváraní zmluvy s odbornou starostlivosťou. V bode 21.2 rozsudku súd uviedol, že vzhľadom na predložené podklady žalovanej o jej mesačnom príjme ako aj výdavkoch spĺňali zmluvne stanovenú výšku mesačnej splátky. Jej a ani jej zástupcovi neboli doručené žiadne dôkazy o výdavkoch žalovanej, na základe ktorých súd vyhodnotil, že jej príjmy a výdaje pokryli splátku poskytnutého úveru, a nie je známe, aký dôkaz k tomuto skutkovému záveru súd vykonal. Boli to iba tvrdenia žalobcu, ktoré súd prevzal z jeho písomného vyjadrenia. Ak by aj vyššie uvedené konanie žalobcu bolo považované za skúmanie bonity, nebolo by to možné považovať za náležité skúmanie bonity s odbornou starostlivosťou, pretože bez toho, aby veriteľ skúmal aj iné aspekty a okolnosti, ako napr. mesačné výdavky, výdavky na ubytovanie, stravu atď., nemohol si utvoriť reálny obraz o jej majetkovej situácii potrebnej pre posúdenie jej schopnosti splácať dlh zo zmluvy. Možno teda vyvodiť záver o nesplnení si povinnosti preukázania odbornej starostlivosti posúdenia schopnosti žalovanej splácať úver. Nebolo rozhodujúce, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom veriteľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity spotrebiteľa. Keďže k riadnemu zosplatneniu spotrebiteľského úveru nedošlo, následne nemohlo dôjsť ani k platnému postúpeniu celej pohľadávky vyplývajúcej z predchádzajúceho zosplatnenia úveru na žalobcu (§ 39 a § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Žalobca nemá v súdnom konaní aktívnu vecnú legitimáciu a súd mal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Postúpenie pohľadávky na žalobcu znamenalo obídenie zákona o bankách, keďže sa postúpil živý, ešte nesplatný úver na žalobcu, a tak bolo potrebné na takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostupiteľnú pohľadávku, ktorej postúpenie by bolo v priamom rozpore so zákonom. Zmluva o postúpení pohľadávky v danej časti bola absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorú je povinný súd ex offo aj bez námietky prihliadnuť. Žalovaná v tomto smere poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 147/2017 zo dňa 24.04.2018 ako aj na rozhodnutia niektorých odvolacích súdov. Navyše namietala aj to, že úroková sadzba v zmluve o úvere 19,90 % prekračuje skoro dvojnásobok priemernej hodnoty úroku na trhu, čo môže byť kvalifikované ako
odplata v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka), pretože podľa NBS úrok v danom období bol 8,93 %, avšak toto ostalo súdom bez povšimnutia. Na základe všetkých uvedených dôvodov žalovaná navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na nové rozhodnutie vo veci, resp. rozsudok v napadnutej časti zrušiť (správne zmeniť) a žalobu zamietnuť.
16. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Súd prvej inštancie sa podľa neho dostatočne vysporiadal s právnou aj skutkovou stránkou veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a žalobca sa s jeho rozhodnutím v plnej miere stotožnil. Žalovaná úver riadne nesplatila, preto v súlade so zákonom a princípom spravodlivosti bola zaviazaná na zaplatenie sumy nevráteného úveru.
17. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že nie sú dané podmienky ani na potvrdenie a ani na zmenu napadnutého rozsudku. Preto tento rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Výroky týkajúce sa zastavenia časti konania a vrátenia časti súdneho poplatku žalobcovi nadobudol v dôsledku absencie odvolania právoplatnosť.
18. Predmetom konania po čiastočnom zastavení konania je žaloba žalobcu o zaplatenie sumy 6.907,87 eura s príslušenstvom, ktorú si pôvodný žalobca - Všeobecná úverová banka, a.s. - ako veriteľ uplatnil. Uvádzal, že Consumer Finance Holding, a.s., s ktorým sa ako právnická osoba následne zlúčil, uzatvoril so žalovanou dňa 12.08.2016 zmluvu č. XXXXXXX/XXXXXXXXXX o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej jej poskytol bezúčelový spotrebiteľský úver v sume 10.000,- eur. Žalovaná sa ako dlžníčka zaviazala predmetný úver splácať pravidelnými 120,- eur mesačnými splátkami po 182,04 eura pri fixnej ročnej úrokovej sadzbe 19,90 %, pri RPMN 19,90 %, priemernej hodnote RPMN 9,59 %, pri odplate 19,90 %, pri celkovej sume na zaplatenie 21.844,80 eura, pri najvyššej prípustnej výške odplaty 20,20 %, s termínom prvej splátky splatnej 20.09.2016 a termínom konečnej splatnosti dňa 20.08.2026. Súčasťou zmluvy bol aj splátkový kalendár. Žalovaná podpísala štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere a veriteľ ju informoval podrobne o všetkých podstatných náležitostiach a vlastnostiach spotrebiteľského úveru spolu s nákladmi spojenými so spotrebiteľským úverom, s podrobným matematickým výpočtom RPMN, úrokovou sadzbou, pričom zmluva sa uzatvárala bez poistenia; žalovaná bola tiež oboznámená s výškou celkovej čiastky, ktorú bude musieť zaplatiť, a so všetkým podstatným, čo tvorilo súčasť zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Osobitne zobrala na vedomie informáciu o RPMN a priemernej hodnote RPMN, čo potvrdila aj svojím podpisom. Podľa záveru súdu prvej inštancie zmluva o úvere spĺňala všetky podmienky zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka. Keďže žalobca zobral späť žalobu v časti o zaplatenie istiny 850,- eur s prislúchajúcim úrokom z omeškania a v sume 106,82 eura titulom nákladov na vymáhanie pohľadávky, lebo žalovaná po podaní žaloby plnila a zaplatila splátky vo výške 850,- eur, súd v tejto časti konanie z dôvodu späťvzatia zastavil. Súd žalobe vo zvyšku vyhovel a zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 6.907,80 eura s príslušenstvom v splátkach mesačne po 50,- eur od právoplatnosti rozsudku pod stratou výhody splátok vždy k 30. dňu v mesiaci až do úplného vyrovnania.
19. Po prejednaní veci odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nie je možné v odvolacom konaní ani potvrdiť a ani zmeniť. Vzhľadom na to rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil, pričom konštatoval, že z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie posudzoval splnenie zákonných podmienok pre posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu ako postupcu pohľadávky postúpenej od postupníka VÚB, a.s. Odvolanie žalovanej bolo v tomto smere opodstatnené.
20. Odvolací súd pri rozhodovaní mal na zreteli o. i. predovšetkým posúdenie tej skutočnosti, či terajší žalobca ako postupník je v spore aktívne vecne legitimovaný. Súd prvej inštancie sa touto okolnosťou podľa odôvodnenia samostatne nezaoberal, hoci ak bola zmluvným veriteľom banka, tak bolo potrebné skúmať dodržanie ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách ako aj ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na judikát - rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR č. 2/2022 - rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/162/2020 zo dňa 27.10.2021, podľa ktorého: „V sporoch s ochranou slabšej strany súd skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti. Dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok
podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa.“ V texte tohto rozhodnutia dovolací súd uviedol, že v sporoch s ochranou slabšej strany súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz (§ 295 CSP). Zároveň je potrebné v individuálnych spotrebiteľských sporoch dôsledne aplikovať aj ustanovenie § 132 ods. 3 CSP, lebo nemôže byť na ťarchu spotrebiteľa, ak žalobca v žalobe iba označí, ale nepripojí všetky dôkazy na podporu svojich tvrdení. V dôsledku informačného deficitu, ktorý je pre spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch obvyklý, musí dôkaznú povinnosť za spotrebiteľa suplovať súd, a to aj v prípade, ak spotrebiteľ nepredložil alebo nemôže predložiť dôkazy vlastnou vinou. Z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (C-40/08, C-618/10, C-243/08) vyplýva, že v spotrebiteľských sporoch je revitalizovaná nielen dôkazná povinnosť spotrebiteľa, ale aj jeho povinnosť tvrdenia. Toto pravidlo neplatí jedine vtedy, ak spotrebiteľ s takýmto postupom nesúhlasí, teda prejaví vôľu byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou naďalej viazaný (Števček,M, Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M.,a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, 1030-1031 s.). Zásada koncentrácie konania sa uplatňuje výlučne v sporovom konaní. Jej použitie v sporoch s ochranou slabšej strany je limitované. Zo základného princípu zakotveného v článku 6 Základných princípov CSP vyplýva, že ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu, je prípustné modifikovať všeobecné pravidlo, že strany sporu majú možnosť uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany v rovnakej miere. Slabšia strana (vo význame ustanovení § 290 až 323 CSP) je zvýhodnená pri realizácii tohto procesného práva. Procesné úkony slabšej strany nepodliehajú sudcovskej koncentrácii konania, zákonná koncentrácia v materiálnom význame de facto existuje aj v konaniach s ochranou slabšej strany (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M.,a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, 579 s., 584 s.). Pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok aplikáciou ustanovenia § 151 ods. 1 a 2 CSP povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11. júna 2019 sp. zn. I. ÚS 246/2019). Jednou zo základných procesných povinností strán sporu, je povinnosť tvrdiť. Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia (onus dicendi). Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom (onus probandi) je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. nesplnenie povinnosti "relevantne" tvrdiť (uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce) má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu, ktorá sa prejaví v meritórnom rozhodnutí veci.
21. Najvyšší súd SR v uvedenom rozhodnutí konštatoval, že dovolateľ v spore nepreukázal aktívnu vecnú legitimáciu z dôvodu nepreukázania splnenia podmienok pred postúpením pohľadávky bankou podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách na nebankový subjekt, bez splnenia ktorých je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka vylúčené a následné postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením je neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Na absolútnu neplatnosť postúpenia musí súd prihliadnuť aj bez námietky (z úradnej povinnosti) (R 60/2018). Zároveň aj vecnú legitimáciu súd skúma z úradnej povinnosti, ktorej nedostatok má za následok zamietnutie žaloby bez vecného prejednania. Nepreukázanie písomnej výzvy právneho predchodcu žalobcu žalovanému pred postúpením pohľadávky malo za následok nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na uplatnenie pohľadávky, ako aj nedostatok oprávnenia na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2018 sp. zn. 7Cdo/26/2017).
22. Aktívnou vecnou legitimáciou sa vo všeobecnosti rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatňované právo (nárok) alebo procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. Tým, že v tejto veci súd prvej inštancie rozhodol v prospech žalobcu, ktorému priznal uplatnené právo z úverovej zmluvy, rozhodol podľa všetkého vychádzajúc zo záveru, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný na podanie predmetnej žaloby voči žalovanej, u ktorej naopak dospel k záveru, že je pasívne vecne legitimovaná.
23. Žalobca svoju aktívnu legitimáciu opieral o právny úkon postúpenia pohľadávky pôvodným veriteľom, ktorým bola banka, pričom súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku samostatne nekonštatoval,
či sa prezentovaná aktívna legitimácia postupníka opiera o zákonné ustanovenia, t. j. za podmienok stanovených v § 92 ods. 8 zákona o bankách a v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky: „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.“
24. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
25. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
26. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
27. Odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní žalobcu s ohľadom na obsah spisu konštatoval, že v prvoinštančnom konaní nedošlo ku skutočnému skúmaniu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ktorým je postupník Intrum Slovakia, s.r.o., t. j. nebanková spoločnosť, a teda nedošlo k správnemu odôvodneniu záveru, že žalobca je nositeľom uplatneného práva voči žalovanej, ktorá má byť nositeľom zmluvnej povinnosti. Súd je vždy povinný rozsudok odôvodniť spôsobom zakotveným v § 220 CSP, čo je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z Listiny základných práv a slobôd ako aj z článku 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov a právnymi závermi. Stav, kedy rozsudok neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 CSP, vedie v konečnom dôsledku k tomu, že sa stáva nepreskúmateľným. Ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, musí ho odvolací súd zrušiť, pretože inak by zaťažil konanie vadou, ktorá môže mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia, prípadne jeho zmätočnosť a nejasnosť je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasledujúcich Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá zároveň aj dôvodnosť podaného odvolania.
28. V tomto prípade bolo nutné, aby sa súd prvej inštancie v rámci zisťovania skutkového stavu a následného právneho posúdenia zaoberal v základe tým, či v nadväznosti na ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a § 90 ods. 8 zákona o bankách došlo k platnému právnemu úkonu postúpenia pohľadávky z banky na žalobcu a či právny úkon postúpenia pohľadávky nie je pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný. K procesu postúpenia pohľadávky banky voči spotrebiteľovi na iný subjekt mohlo dôjsť za situácie, že nastala splatnosť splátky a odo dňa splatnosti splátky prešla doba 3 mesiacov omeškania. S ohľadom na ustanovenie § 17 zákona o spotrebiteľských úveroch môže banka postúpiť pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere len vtedy, ak sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Banka musí vždy - pred samotným postúpením pohľadávky
- zaslať spotrebiteľovi výzvu na zaplatenie a predtým dodržať aj ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, t. j. upozorniť spotrebiteľa, že po 15 dňoch si uplatní právo na „zosplatnenie“ celého dlhu (ak ešte nenastala konečná splatnosť dlhu) v súlade s dohodou oboch zmluvných strán a v súlade s ustanovením § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka a § 92 ods. 8 zákona o bankách. Až potom môže celú zosplatnenú pohľadávku postúpiť inému subjektu (aj tzv. „nebankovke“; pri postúpení pohľadávky banke platí iné pravidlo upravené v ustanovení § 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z.). Samotná výzva a následná žiadosť veriteľa o zaplatenie celého dlhu (tzv. zosplatnenie) musia byť realizované písomne tak, aby sa preukázateľne dostali do sféry dispozície dlžníka (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/36/2020, prijatý ako judikát R 4/2021). Dôkazné bremeno v tomto smere je nesporne na žalobcovi.
29. V tomto prípade absencia právneho posúdenia nadobudnutia práva žalobcu spôsobila, že odvolací súd vzhľadom na okolnosti tohto spotrebiteľského sporu posúdil odvolanie žalovanej už len z tohto dôvodu ako opodstatnené, pretože uvedené porušenie spočívalo v nedostatočnom preskúmaní aktívnej vecnej legitimácie žalobcu ako postupníka v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení. Odvolací súd s ohľadom na to napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
30. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní danú vec nanovo prejedná rešpektujúc najmä vyššie citované zákonné ustanovenia a posúdi, či žalobca dostatočne preukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu; následne o žalobe v zostávajúcej časti znovu rozhodne. V prípade prijatia záveru, že žalobca preukázal nad všetky pochybnosti splnenie zákonných podmienok pre platné postúpenie pohľadávky banky na žalobcu ako nebankovú inštitúciu v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách v nadväznosti na ustanovenie § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, bude sa súd opätovne venovať skúmaniu a zhodnoteniu splnenia ostatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere z pohľadu námietok vznesených žalovanou v priebehu konania a aj v podanom odvolaní, vrátane zákonnosti dojednaných zmluvných úrokov. Žalovaná totiž v ďalšom bode odvolania namietala o. i. aj to, že súd nedostatočne zhodnotil jej námietky týkajúcej sa dohody o úrokovej sadzbe v zmluve o úvere v rozsahu 19,90 %, čo podľa nej prekračuje skoro dvojnásobok priemernej hodnoty úroku na trhu a to môže byť kvalifikované ako odplata v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka, § 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení neskorších predpisov). Odvolací súd tiež poznamenáva, že žalovaná namietala aj nedostatočné posudzovanie veriteľom jej schopnosti splácať úver, avšak v tomto smere sa súd prvej inštancie evidentne dostatočne zaoberal týmito jej námietkami a primerane k svojmu zisteniu dané rozhodnutie skutkovo aj právne odôvodnil. V ďalšom konaní sa teda súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) opätovne bude zaoberať opodstatnenosťou uplatneného nároku žalobcu na podklade ním doložených listinných dôkazov. Ak súd primárne dospeje k záveru, že aktívna vecná legitimácia u žalobcu nie je daná, žalobu bude musieť posúdiť ako nedôvodne podanú. Vo svojom novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách konania, vrátane trov konania odvolacieho (§ 396 ods. 3 CSP). Pri rozhodovaní o trovách konania bude mať na zreteli aj právoplatný výrok rozsudku o zastavení časti konania, vo vzťahu ku ktorému je dôvod na aplikáciu ustanovenia § 256 ods. 1 CSP.
31. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).