Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_13Co-109-2022.pdf
PDF · 145.27 KB
Case nature
Area
Subarea
13Co/109/2022
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej a členov senátu Mgr. Stanislavy Salajovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v spore žalobcu: Mesto Veľký Krtíš, so sídlom Komenského 3, 990 01 Veľký Krtíš, IČO: 00 319 651, proti žalovaným: 1/ A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. X, XXX XX D. B., zastúpenej Mgr. Michalom Zálešákom, advokátom, so sídlom Heyrovského 214, Bratislava, 2/ E. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. X, XXX XX D. B., 3/ F. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. X, XXX XX D. B., 4/ G. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. X, XXX XX D. B., 5/ F. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. X, XXX XX D. B., o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalovanej 1/ proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 2C/6/2021-307 zo dňa 31. 05. 2022, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 2C/6/2021-307 zo dňa 31. 05. 2022 v časti výroku I., ktorou súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaná 1/ je povinná vypratať byt č. X na prvom poschodí bytového domu súp. č. XXX, postavenom na parcele CKN č. XXXX zapísaný na LV č. XXXX, vedenom na Okresnom úrade D. B., katastrálny odbor pre obec a k. ú. D. B., nachádzajúci sa vo D. B. A. I. C. J. X, pozostávajúci z jednej izby, predsiene, kúpeľne, WC, kuchyne a ostatného príslušenstva a vybavenia, bez ďalšej bytovej náhrady, a to do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj v časti výroku II., ktorým súd prvej inštancie žalobcovi voči žalovanej 1/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
II. Vo zvyšku odvolanie žalobkyne 1/ o d m i e t a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie: výrokom I. rozhodol tak, že žalovaní 1/, 2/, 3/, 4/, 5/, sú povinní vypratať byt č. X na K. poschodí bytového domu súp. č. XXX, postavenom na parcele CKN č. XXXX zapísanom na LV č. XXXX, vedenom na Okresnom úrade D. B., katastrálny odbor pre obec a k. ú. D. B., nachádzajúci sa vo D. B. A. I. C. J. X pozostávajúci z jednej izby, predsiene, kúpeľne, WC, kuchyne a ostatného príslušenstva a vybavenia, bez ďalšej bytovej náhrady, a to do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. rozhodol, že žalobcovi sa voči žalovaným 1/, 2/, 3/, 4/, 5/, 6/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobou sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovaným povinnosť vypratať byt vo vlastníctve žalobcu, ktorý užívajú bez právneho dôvodu. Žalovaná 1/ v právnom postavení nájomcu uzavrela dňa 29. 07. 2018 so žalobcom Zmluvu o nájme bytu a Dohodu o urovnaní č. XXXXXXXXXX-X. Nájomný pomer bol uzatvorený na dobu určitú do 31. 03. 2020, štvrťročne predlžovaný, naposledy Dodatkom č. 1 k zmluve do 30. 06. 2020 a skončil uplynutím doby v zmysle § 710 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaná 1/ bola písomne vyzvaná na vypratanie bytu, avšak byt naďalej bez právneho dôvodu užíva. Pokiaľ ide o bytovú náhradu žalobca poukázal na ust. § 712a ods. 9 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého žalovaní nemajú právo na bytovú náhradu.
3. Žalovaná 1/ uviedla, že v predmetnom byte býva so žalovanými, sú sociálne znevýhodnenou chudobnou rodinou, nemá kam ísť bývať. Bytový dom obývajú tie najslabšie a najviac znevýhodnené sociálne vrstvy obyvateľstva. Jedná sa o sociálne vylúčenú rómsku komunitu. Je náramne zriedkavé, ak si obyvateľ tohto domu našiel ubytovanie v inom bytovom či rodinnom dome, a to či už z dôvodu chudoby, nedostatku ponuky na trhu s nehnuteľnosťami, či z dôvodu diskriminácie. V prípade, že dôjde k vysťahovaniu stane sa bezdomovcom. Jej vysťahovanie ako sociálne znevýhodnenej osoby ide proti záväzkom, ktoré si kladie žalobca vo svojich strategických dokumentoch a bolo by v rozpore s dobrými mravmi. K vyjadreniu žalovaná 1/ pripojila Komunitný plán sociálnych služieb mesta D. B. programovacie obdobie 2018-2022, ako aj Programový rozpočet mesta D. B. 2020 - 2022. Dala do pozornosti šetrenie Verejnej ochrankyne práv JUDr. Márie Patakyovej, PhD., ktorého výsledkom je zistenie, že Mesto D. B., t.j. žalobca, porušil práva obyvateľov bytového domu na ulici C. X (vrátane žalovanej). V správe Verejnej ochrankyne práv zo šetrenia sa konštatuje, že generalizované nepredĺženie nájomných zmlúv obyvateľom bytového domu zo strany žalobcu bez individuálneho zdôvodnenia nesplnenia podmienok opakovaného uzatvorenia nájomnej zmluvy bolo v rozpore s ustanovením § 4 ods. 3 VZN žalobcu č. 2/2018 a s kritériom bezpečnosti právnych vzťahov vyplývajúcim z medzinárodného práva. Podľa platnej úpravy o uzatvorení nájomnej zmluvy rozhoduje primátor mesta na základe odporúčania bytovej komisie. Primátor výsostne rozhoduje o uzatvorení nájomnej zmluvy, dĺžke nájmu, jeho predĺžení či nepredĺžení. Kritériá, na základe ktorých sú nájomné byty prideľované, pritom nie sú zverejnené. Spôsob rozhodovania o nájomných bytoch je v rozpore s princípmi právnej istoty a transparentnosti, na ktorých je založená dobrá verejná správa (napr. v zmysle odporúčania Výboru ministrov Rady Európy č. 2007). Verejná ochrankyňa práv vo svojej správe tiež dospela k záveru, že žalobca si nesplnil svoje povinnosti podľa zákona č. 50/1976 Zb. nepostúpil vec v zmysle § 119 ods. 3 Stavebného zákona krajskému stavebnému úradu na konanie a rozhodnutie vo veci nariadenia nevyhnutných úprav, nariadenia neodkladných zabezpečovacích prác či nariadenia vypratania stavby, kedy by žalobca bol ako vlastník stavby povinný zabezpečiť nájomcom bytovú náhradu. Podľa stanoviska žalobcu zaslaného Verejnej ochrankyni práv je pritom práve zlý stav bytového domu dôvodom, pre ktorý inicioval žaloby proti obyvateľom bytového domu vrátane žalovaných. Podľa nálezu I. ÚS 13/00-85 zásah musí zodpovedať naliehavej spoločenskej potrebe a musí byť primeraný sledovanému legitímnemu cieľu, pri určovaní rozsahu obmedzenia je dôležitá aj podstata práva, ktoré sa má obmedziť. Poukázala na to, že aj mimo núdzového stavu má žalobca vo vzťahu ku svojím obyvateľom určité povinnosti v zmysle § 1 ods. 2, § 4 ods. 3 zákona č. 396/1990 Zb. o Obecnom zriadení. Žalobca nerieši sociálne vylúčenie predmetnej rómskej komunity a nijakým spôsobom neprispieva k zlepšeniu kvality ich bývania. Žalovaná 1/ uviedla, že nevie čítať ani počítať, je negramotná, poberá invalidný dôchodok. Žiadne voľné ubytovanie nie je.
4. Žalovaný 2/ uviedol, že bol prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, snaží sa nájsť si prácu, v prípade, že sa mu podarí nájsť si prácu, prenajme si byt a vezme si k sebe aj žalovanú 1/. Žiadal súd, aby ich zatiaľ z bytu nevypratal.
5. Žalovaný 3/ uviedol, že je invalidným dôchodcom, snažia si nájsť bývanie v Šahách, Lučenci, avšak sa im to nedarí. Žiadal súd, aby ich zatiaľ z bytu nevypratal.
6. Z vykonaného dokazovania mal okresný súd preukázané, že žalobca ako vlastník predmetného bytu uzatvoril so žalovanou 1/ dňa 29. 11. 2019 Zmluvu o nájme bytu a dohodu o urovnaní č. XXXXXXXXXX- X. Nájomný pomer bol uzatvorený na dobu určitú do 31. 03. 2020, následne bol predlžovaný, naposledy Dodatkom č. 1 k nájomnej zmluve do 30. 06. 2020. Žalovaná 1/ bola písomne vyzvaná na vypratanie bytu, byt nevypratali. Žalovaná 1/ je invalidnou dôchodkyňou, poberá dôchodok v sume 388,10 Eur. Žalovaný 2/ je vo výkonu trestu odňatia slobody. Žalovaný 3/ poberá invalidný dôchodok v sume 326,16 Eur. Žalovaní 4/, 5/ na výzvu súdu nepreukázali svoj príjem. Z upovedomenia o výsledkoch vybavenia podnetu mimovládnej organizácie Európske centrum pre práva Rómov, Verejnou ochrankyňou práv SR zo dňa 06. 05. 2021, vyplýva, že konaním a nečinnosťou Mesta D. B. ohľadne bytového domu, v ktorom sa nachádza predmetný byt došlo k porušeniu práva na ochranu pred nezákonným výkonom vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na adekvátne bývanie podľa čl. 11 ods. 1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Verejná ochrankyňa práv poukázala na to, že je neprípustné generalizované opakované uzatváranie nájomných zmlúv na dobu určitú v trvaní troch mesiacov bez individuálneho posúdenia právneho vzťahu. Tiež je neprípustné generalizované nepredlžovanie nájomných zmlúv v prípade potreby posúdenia technického stavu nájomných bytov. Ďalej poukázala na to, že Mesto D. B. malo v prípade zlého technického stavu bytového domu postupovať niektorým zo spôsobov podľa
ustanovení § 86 až § 96 stavebného zákona. Z pripojeného spisu sp, zn. 3C 157/2016 bolo okresným súdom zistené, že rozsudkom zo dňa 21.februára 2017 bola žalovanej 1/ uložená povinnosť predmetný byt vypratať (pre dlh za obdobie od 01.05.2011 do 30.06.2016), pričom žalobca k vyprataniu nepristúpil a so žalovanou 1/ uzavrel dňa 29.11.2019 novú nájomnú zmluvu, ktorej súčasťou bola aj dohoda o urovnaní.
7. Okresný súd posudzoval vec podľa čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, § 3 ods. 1, § 126 ods. 1, § 710 ods. 2, § 712 ods. 1, 3, § 712 ods. 3, 9 Občianskeho zákonníka, § 4 zákona č. 189/1992 Zb., § 4 ods. 2 Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Veľký Krtíš č. 2/2018 o prideľovaní a hospodárení s nájomnými bytmi vo vlastníctve Mesta D. B. (ďalej len „VZN č. 2/2018“) v znesení VZN č. 13/2019, § 4 ods. 3 VZN č. 2/2018, § 5 ods. 5 VZN č. 2/2018, § 12 ods. 2 zákona č. 443/2010 Z.z..
8. Na základe právneho posúdenia veci okresný súd dospel k záveru, že ochranu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vlastníkovi poskytuje Občiansky zákonník v ust. § 126 proti tomu, kto neoprávnene zasahuje do jeho vlastníckeho práva. Ochrana vlastníckeho práva je zaručená tak Ústavou Slovenskej republiky v čl. 20, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z obsahu oboch dokumentov vyplýva, že obmedzenie vlastníckeho práva je možné len v nevyhnutnej miere a na základe zákona.
9. Žalobca ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti sa domáha ochrany svojho vlastníckeho práva, a to žalobou na vypratanie nehnuteľnosti. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že byt, ktorý sa má vypratať sa nachádza v obytnom dome, ktorého vlastníkom je žalobca a žalovaným v čase rozhodovania súdu nesvedčí žiaden právny titul, na základe ktorého by predmetný byt užívali. Žalovanej 1/ (s rodinou) ako nájomcovi uplynula doba, na ktorú bolo užívanie bytu dohodnuté (naposledy na základe Dodatku č. 1 k nájomnej zmluve zo dňa 29.11.2019 a to do 30. 06. 2020). V danom prípade došlo k platnému zániku nájmu bytu a žalovaným nevzniklo právo na bytovú náhradu, keďže neboli splnené podmienky stanovené v ust. § 4 zákona č. 189/1992 Zb. Je teda nesporné, že od 01. 07. 2020 žalovaní predmetný byt užívajú bez právneho dôvodu.
10. V prejednávanom spore len s odkazom na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy možnosť neprimeranú tvrdosť, ktorá môže vzniknúť bezprostredným uskutočnením výkonu práva na vypratanie bytu zmierniť tým, že povinnosť vypratať byt sa podmieni zabezpečením bytovej náhrady (Nález Ústavného súdu SR I ÚS 13/2000), resp. určením dlhšej než zákonnej lehoty k vyprataniu (zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu ČR zo dňa 14. 10. 2009, sp. zn. Cpjn 6/2009). Zamietnutie žaloby v tomto prípade neprichádza do úvahy, nakoľko táto skutočnosť sama o sebe by neobnovila nájomný vzťah medzi stranami a žalovaní by naďalej byt užívali bez právneho dôvodu.
11. Okresný súd zistil, že žalovaná 1/ v predmetnom bytovom dome býva už 15 rokov (v predmetnom byte cca 8 rokov), pričom od 01. 07. 2020 užíva spolu so svojou rodinou byt bez právneho dôvodu. Žalovaná 1/ je v súčasnej dobe na invalidom dôchodku, taktiež aj žalovaný 3/. Žalovaní počas celej doby nájmu neplatili nájomné riadne a včas. Pokiaľ právny zástupca žalovanej namietal neplatnosť ustanovenia § 4 ods. 2 VZN č. 2/2018 ohľadne opakovaného uzatvárania nájomných zmlúv na dobu určitú troch mesiacov s odkazom na ustanovenie § 39 OZ, okresný súd poukázal na ust. § 12 ods. 2 zákona č. 443/2010 Z. z. o dotáciách na rozvoj bývania a o sociálnom bývaní, ktoré umožňuje uzatváranie nájomných zmlúv najviac na tri roky (okrem tam uvedených výnimiek). Uzatváraním nájomných zmlúv na dobu určitú - tri mesiace, žalobca neobchádza chránený nájom bytu s cieľom zjednodušeného ukončenia užívania bytu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/53/2015), ale robil tak z dôvodu, aby nájomníci platili nájomné a úhrady spojené s užívaním bytu. Ustanovenie § 4 ods. 2 VZN č. 2/2018, preto nie je možné považovať za neplatné. Okresný súd sa oboznámil aj s obsahom Upovedomenia o výsledkoch vybavenia podnetu mimovládnej organizácie Európske centrum pre práva Rómov, Verejnou ochrankyňou práv SR zo dňa 06. 05. 2021, ktoré však nie je pre súd záväzné. Pokiaľ žalobca uzatváral zmluvy na dobu určitú (tri mesiace), bez individuálneho posúdenia splnenia podmienok pre nájom bytu, bolo jeho povinnosťou žalovaných upozorniť na to, že ďalší dodatok s nimi už nebude uzatvorený, a to s odkazom na ustanovenie § 4 ods. 3 VZN č. 2/2018. Je síce pravdou, že žalobca si túto povinnosť nesplnil, avšak od ukončenia nájmu do podania žaloby na súd uplynulo viac 7 mesiacov, pričom žalovaní mali možnosť si odvtedy vyriešiť otázku bývania. Okresný súd zohľadnil aj to, že v jednom prípade už bola podaná žaloba na vypratanie predmetného bytu, pričom žalovanej bola rozsudkom Okresného súdu
Veľký Krtíš zo dňa 21. 02. 2017 č.k. 3C/157/2016-37 uložená povinnosť predmetný byt s prísl. vypratať, rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 25. 05. 2017. Žalobca následne upustil od vypratania bytu s tým, že podľa jeho vyjadrenia ho k tomu viedla práve sociálna situácia žalovanej 1/, ako aj jej prísľub, že mu uhradí trovy právneho zastúpenia a trovy exekúcie. Podľa názoru okresného súdu teda napriek nepriaznivej životnej situácii žalovaní nevyvíjajú takú aktivitu, aby si zabezpečili náhradné bývanie, v tomto smere nepredložili žiadny dôkaz. Taktiež okresný súd zohľadnil aj správanie žalovaných, najmä žalovaných 2/, 3/, ktorí boli odsúdení rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 09. 03. 2020 č.k. 3T/82/2009-546 kvôli incidentu, ku ktorému došlo v bytovom dome (s ďalšími nájomníkmi tohto bytového domu), kde všetci zúčastnení (okrem žalovanej 1/) požívali alkoholické nápoje. Podľa tvrdenia žalovanej 1/, žalovaní 4/, 5/ sa z bytu odsťahovali.
12. Okresný súd tiež skúmal, či žalobca má taký dôvod dosiahnuť okamžité vypratanie žalovaných, že by od neho nebolo možné spravodlivo žiadať, aby vypratanie bytu súd viazal na zabezpečenie bytovej náhrady. S prihliadnutím na vykonané dokazovanie a na zistené skutočnosti, okresný súd v predmetnej veci nepovažoval za primerané viazať vypratanie bytu na poskytnutie bytovej náhrady. Okresný súd zdôraznil, že zamietnutie žaloby by situáciu nevyriešilo a žalovaní by byt naďalej užívali bez právneho dôvodu a narastal by ich dlh voči žalobcovi.
13. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, a to na základe zásady úspechu.
14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v súlade s § 355 ods. 1 CSP, v lehote v súlade s § 362 ods. 1 CSP podala odvolanie žalovaná 1/. Žiadala rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie, resp. zmeniť rozhodnutie tak, že súd žalobu žalobcu zamietne. Uviedla, že odvolanie podáva z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľka namietala, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že konanie spadá do skupiny súdnych konaní týkajúcich sa hromadného vysťahovania rómskej komunity z bytového domu. Žalobca v rozpore s § 4 ods. 3 VZN č. 2/2018 nájomcov neinformoval v lehote 3 mesiace pred dohodnutým termínom skončenia nájmu o možnosti opakovaného uzatvorenia nájomnej zmluvy po vypršaní doby nájmu. Žalovaná 1/ tiež namieta záver okresného súdu o nedostatku aktivity, pokiaľ ide o hľadanie si náhradného bývania. Obyvatelia daného bytového domu majú problém nájsť si bývanie na súkromnom trhu s nehnuteľnosťami. Namietala tiež, že incidenty jej synov žalovaných 2/ a 3/ opísané v ods. 33 odôvodnenia rozsudku boli interpretované na jej ťarchu. Napadnutý rozsudok podľa odvolateľky vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to nájomnej zmluvy, nakoľko táto je neplatná z dôvodu obchádzania zákona a rozporu s dobrými mravmi, pokiaľ ide o ustanovenie v nájomnej zmluve o dobe nájmu. Má za to, že opakované zmluvné dojednania o dobe nájmu na 3 mesiace je neplatné. Býva v dome už 15 rokov, počas ktorých jej bol stále predlžovaný nájom o dobu 3 mesiace, čím dochádza k reťazeniu krátkodobých nájmov, a teda reťazením zmlúv dochádza k nájmu bytu na dobu neurčitú. Žalobca rovnako postupoval vo vzťahu k celému bytovému domu bez ohľadu na individuálne okolnosti (platobnú disciplínu, sociálnu situáciu, zdravotný stav a iné). Postup žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi, keď postupoval pri všetkých nájomníkoch rovnako, keď s nimi uzatváral krátkodobé zmluvy na dobu určitú bez individuálneho posúdenia splnenia. Súd sa nevysporiadal s argumentáciou žalovanej, neskúmal špecifickosť a zraniteľnosť žalovaných ako osôb patriacich k rómskej menšine, nereflektoval na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, týkajúcu sa vysťahovania rómskych komunít (napr. Winterstein v Francúzsko), v ktorých ESĽP riešil hromadné nútené vysťahovanie rómskych komunít. V tomto prípade tiež ide o hromadné vysťahovanie rómskej komunity. Žalovaná je navyše osobou, ktorá je negramotná a má psychické problémy v dôsledku ktorých musí brať lieky. Nemá kam ísť a nie je schopná sama si nájsť bývanie. Súd sa dostatočne nevysporiadal s námietkou, že vysťahovanie žalovaných nespĺňa požiadavky nevyhnutnosti a primeranosti zásahu do ich práva na ochranu obydlia chráneného Ústavou SR ako aj Dohovorom. Strata obydlia je pritom najextrémnejšou formou zásahu do práva na ochranu obydlia (napr. rozsudok ESĽP vo veci McCann proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 19009/04, ods. 50). Okresný súd nereflektoval právny argument žalovanej, že konanie žalobcu je v rozpore so stratégiou rovnosti, inklúzie a participácie rómov do roku 2030 prijatou vládou SR ako aj vlastnými strategickými dokumentmi žalobcu (programový rozpočet mesta na obdobie 2020-2022 a komunitný plán sociálnych
služieb). Tieto negarantujú právo na náhradné bývanie, avšak podľa názoru žalovanej sú dôležité pre posúdenie jej prípadu. Nesprávnosť rozhodnutia videla odvolateľka v tom, že neposkytnutie bytovej náhrady, by bolo v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 OZ. Poukázala na zistenia verejnej ochrankyne práv, z ktorého zistenia vyplýva, že vlastník bytového domu nepostúpil vec v zmysle § 86 a nasl. a § 119 ods. 3 stavebného zákona Krajskému stavebnému úradu na konanie a rozhodnutie vo veci nariadenia nevyhnutných úprav, nariadenia neodkladných zabezpečovacích práv či nariadenia vypratania stavby, kedy by žalobca bol ako vlastník stavby dokonca povinný zabezpečiť nájomcom bytovú náhradu. Konanie žalobcu je nezákonným výkonom vlastníckeho práva na úkor žalovaných a v rozpore s § 3 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb., článku 20 ods. 3 Ústavy SR, keďže bez individuálneho zdôvodnenia nesplnenia podmienok na opakované uzatváranie nájomnej zmluvy a jej nepredlžovanie je v rozpore s ust. § 3 ods. 3 VZN č. 2/2018. Namietala, že podľa § 4 ods. 3 VZN č. 2/201/ Mesto Veľký Krtíš sa v nájomnej zmluve upraví právo na opakované uzavretie zmluvy o nájme nájomného bytu pri dodržaní podmienok uvedených v nájomnej zmluve a v tomto nariadení. Nájomná zmluva neobsahuje právo nájomcu na opakované uzatváranie nájomnej zmluvy. Namietala tiež netransparentnosť prideľovania nájomných bytov v meste Veľký Krtíš, vrátane predlžovania nájomných zmlúv, čo je upravené vo VZN č. 2/2018 v znení, primátor výsostne rozhoduje o uzatvorení nájomnej zmluvy, dĺžke nájmu, jeho predĺžení či nepredĺžení. Kritériá pre rozhodnutie nie sú zverejnené. Postup, resp. spôsob rozhodovania o nájomných bytoch, ktorý sa dotýka aj žalovaných a na základe ktorého došlo k nepredĺženiu ich nájmu, je v rozpore s princípom právnej istoty a transparentnosti, na ktorých je založená dobrá verejná správa. Pokiaľ ide o neposkytnutie náhradného ubytovania a žiadanej pomoci pri hľadaní bývania, poukázala na medzinárodné ľudskoprávne dokumenty, podľa ktorých žalobca by osobám nachádzajúcim sa v obdobnej situácii žalovaných, mal poskytnúť náhradné ubytovanie. Poukázala na judikatúru ESĽS, konkrétne rozsudok Winterstein, rozsudok Yordanova proti Bulharsko. Povinnosť poskytnúť náhradné bývanie osobám, ktorým hrozí bezdomovectvo, či situácia, kedy by dané osoby ostali vystavené porušovaniu ich ľudských práv, vyplýva aj z Medzinárodného paktu OSN o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Poukázala na to, že žalobca dlhé roky nerieši sociálne vylúčenie rómskej komunity k zlepšeniu kvality ich bývania, vrátane prístupu k zamestnaniu, vzdelaniu a pod.. Žalobca pri svojom postupe nijakým spôsobom nezohľadnil zlú sociálnu situáciu rodiny žalovaných. Neposkytol im žiadnu pomoc ani podporu pri hľadaní náhradného ubytovania, aby neskončili na ulici. Vypratanie bytu žalovanými nespĺňa požiadavky nevyhnutnosti a primeranosti zásahu do ich práv na ochranu obydlia, súkromného a rodinného života, ich vysťahovanie bez poskytnutia náhradného ubytovania nie je nevyhnutným ani primeraným zásahom do ich práv na ochranu obydlia, ako aj práva na ochranu súkromného a rodinného života (napr. rozsudok ESĽP vo veci McCann proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 19009/04, ods. 50. „Zásah musí zodpovedať naliehavej spoločenskej potrebe a musí byť primeraný sledovanému legitímnemu cieľu; pri určovaní rozsahu obmedzenia je dôležitá aj podstata práva, ktoré sa má obmedziť“ (nález I. ÚS 13/00-85, rozsudok ESĽP vo veci Stanková v Slovenská republika sťažnosť č. 7205/02). Poukázala na rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 15C/198/2014, kedy súd v súvislosti s vyprataním nehnuteľnosti vo vlastníctve Mesta Žilina prikázal žalobcovi zabezpečiť žalovaným náhradný byt, pričom vzal do úvahy osobné a majetkové pomery žalovaných, ako aj skutočnosť, že žalobca mal vo vlastníctve viacero bytov.
15. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej 1/ navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správne. Výška bezdôvodného obohatenia predstavuje sumu 1 616,54 € a za uvedeného skutkového stavu by nebolo od žalobcu spravodlivé požadovať, aby hradil bývanie žalovaným, takáto povinnosť nevyplýva zo žiadneho medzinárodného dokumentu ani z riešeného prípadu. Odvolateľka poukazuje na rozhodnutia, ktoré sú založené na inom skutkovom základe. V predmetných konaniach nebolo posudzované neprispôsobivé správanie a neplnenie si finančných povinností.
16. Žalovaná 1/ vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jej odvolaniu zotrvala na podanom odvolaní. Bez náhradného ubytovania a akejkoľvek bytovej náhrady by to zasiahlo do jej ľudskej dôstojnosti. Vlastníkom bytu je Mesto, ktoré síce má právo na ochranu vlastníckeho práva, ale má aj určité povinnosti a úlohy, ktoré súkromné, právnické a fyzické osoby nemajú. Žalobca sa sám vo svojich strategických dokumentoch zaviazal pomôcť znevýhodneným osobám s ich bytovou situáciou. Žalovaná 1/ je členkou rómskej komunity a má tak obmedzené možnosti zabezpečiť si bývanie vlastnými silami. Naviac treba
zohľadniť individuálnu situáciu žalovanej, ktorá je negramotná a trpí viacerými zdravotnými diagnózami, pričom ani jej rodina nie je schopná zabezpečiť pre ňu bývanie
17. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu odvolateľky zotrval na svojich tvrdeniach.
18. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovanej 1/ podľa § 34 ods. 1 CSP po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, len v rozsahu odvolania podľa § 379 CSP, z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 CSP a mimo nich v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok, dospel k názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie v časti I. výroku vo veci samej vo vzťahu k žalovanej 1/ je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP ako aj v časti výroku II. o náhrade trov konania vo vzťahu k žalovanej 1/ (závislom výroku o náhrade trov konania) zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
19. V konaní o vypratanie nehnuteľnosti predstavujú žalovaní 1/ až 5/ samostatné procesné spoločenstvo podľa § 76 CSP, t.j. každý má v konaní samostatné práva a povinnosti a každý zo žalovaných koná sám za seba. Je vecou vlastníka nehnuteľnosti, voči ktorému z nich uplatní právo na vypratanie bytu z dôvodu neoprávneného zásahu do jeho vlastníckeho práva - užívania bytu bez právneho dôvodu. Súd rozhoduje o každom nároku a povinnosti samostatne, čo však nevylučuje v rámci procesnej ekonómie aby boli obsiahnuté v jednom výroku. Podané odvolanie sa tak vzťahuje len na tú stranu sporu, ktorá odvolanie podala, ktorou je v predmetnom konaní žalovaná 1/. Vo vzťahu k žalovaným 2/ a 5/, ktorí odvolanie nepodali, nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť.
20. Pokiaľ teda žalovaná 1/ žiadala rozhodnúť tak, že odvolací súd žalobu zamietne (t.j. nie len vo vzťahu k nej), odvolací súd musel jej odvolanie vo vzťahu, ktorou súd prvej inštancie rozhodol o žalovaných 2/ až 5/ odmietnuť v súlade s § 386 písm. b) CSP, nakoľko v tejto časti bolo odvolanie podané neoprávnenou osobou.
21. Predmetom konania je vypratanie bytu s prísl. vo vlastníctve žalobcu.
22. Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že žalovaná 1/ vstúpila do užívania predmetného bytu na základe zmluvy o nájme bytu č. 1010010406-1 uzatvorenej medzi stranami sporu dňa 29.11.2019 podľa ustanovenia § 685 a nasl. OZ. Nájom bytu bol dohodnutý na určitý čas od 01.12.2019 do 31.03.2020, následne bol nájom predlžený dodatkom k nájomnej zmluve do 30.06.2020. K ďalšiemu predĺženiu nájomnej zmluvy nedošlo, nájom bytu preto skončil uplynutím doby nájmu, kedy došlo k platnému zániku nájmu bytu. Žalovaná 1/ od 01.07.2020 nedisponuje žiadnym právnym titulom na užívanie predmetného bytu a užíva byt bez právneho dôvodu.
23. Z ustanovenia § 710 ods. 2 OZ vyplýva, že ak bol nájom bytu dohodnutý na určitý čas, zanikne uplynutím tohto času. Ustanovenie § 676 ods. 2 OZ o prolongácii nie je možné aplikovať v prípade nájmu bytu. Z platného znenia ustanovenia § 710 ods. 2 OZ totiž vyplýva: ,,Ak bol nájom bytu dohodnutý na určitý čas, zanikne tiež uplynutím tohto času. Ustanovenie § 676 ods. 2 neplatí pre zánik nájmu bytu.“
24. Súd prvej inštancie správne posúdil, že pri zániku nájmu dohodnutého na určitý čas nemá nájomca právo na bytovú náhradu s tým, že osobitný zákon (zákon č. 189/1992 Zb.) môže ustanoviť, kedy aj v týchto prípadoch má nájomca právo na bytovú náhradu. V danom prípade sa nejedná o prípad taxatívne vymenovaný v ustanovení § 4 zákona č. 189/1992 Zb.. Súd prvej inštancie správne zohľadnil ustanovenie § 712a ods. 9 OZ ako aj osobitné ustanovenie § 4 zákona č. 189/1992 Zb., keď skonštatoval, že podmienky na priznanie bytovej náhrady v zmysle uvedených neboli splnené.
25. Neprimeraná tvrdosť, ktorá by mohla vzniknúť bezprostrednou realizáciou práva na vypratanie nehnuteľnosti, možno zmieriť, tak ako to posudzoval aj súd prvej inštancie iba postupom podľa § 3 ods. 1 OZ, a teda súd s prihliadnutím na okolnosti tej - ktorej veci zoberie do úvahy osobitné okolnosti a rozhodne o bytovej náhrade za použitia ustanovenia § 3 ods. 1 OZ.
26. Odvolací súd zdôrazňuje, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (contra bonos mores ). Dobrými mravmi sa rozumie súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú
istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú presadzované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Výkon práv musí byť v súlade so základnými a všeobecne rešpektovanými zásadami mravného poriadku demokratickej spoločnosti (so zásadou slušnosti, poctivosti, čestnosti, vzájomnou úctou, toleranciou, dôverou atď.).
27. Ustanovenie § 3 ods. 1 OZ patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu obmedzeného okruhu okolnosti. Pri posudzovaní, či konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi zákon výslovne neurčuje z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie ustanovenia § 3 ods. 1 OZ, je vždy potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolnosti.
28. V judikáte publikovanom pod R 39/1986 bola vyslovená zásada, že záver o výnimočnom vyhovení žalobe o vypratanie bytu za výnimočného predpokladu priznania náhrady za byt musí byť odôvodnený jednak závažnými dôvodmi na strane toho, kto má byt vypratať (napr. jeho rodinnými a sociálnymi pomermi, dĺžkou užívania bytu a pod.), tak na strane toho, kto sa vypratania bytu domáha, teda doložením, že na ňom možno spravodlivo požadovať, aby sa ochrana jeho práva takto podmienila a odložila.
29. Pokiaľ ide o jednotlivé dôvody odvolania uvedené žalovanou 1 v odvolaní - žalovaná 1/ v odvolaní argumentovala nesprávnym právnym posúdením ustanovenia nájomnej zmluvy o dobe nájmu na 3 mesiace, ktoré je podľa nej neplatné s poukazom na § 39 OZ., z dôvodu obchádzania ustanovenia zákona o nájme bytu na dobu neurčitú a to opakovaným uzatváraním zmlúv na dobu určitú. Odvolací súd udáva, že obchádzaním zákona je potrebné rozumieť síce postup v zmysle práva, avšak jeho zámerom je dosiahnuť výsledok, ktorý je právnou normou nepredvídaný a nežiaduci. Takéto konanie nie je v rozpore s výslovnou zákonnou normou, ale svojimi účinkami účelu zákonnej normy odporuje. Odvolací súd poukazuje na to, že zákonná úprava Občianskeho zákonníka, podľa ktorej bola predmetná zmluva o nájme bytu uzatvorená, výslovne umožňuje dohodnutie trvania nájmu bytu na dobu určitú, pričom neustanovuje žiadne obmedzenie vo vzťahu k počtu uzatváraných nájomných zmlúv na dobu určitú, resp. k počtu predĺžení nájmu bytu, ako je tomu napríklad v prípade zákona č. 98/2014 Z.z. o krátkodobom nájme bytu, ktorý sa na nájomné pomery v bytoch vo vlastníctve obcí v z mysle jeho § 1 ods. 2 nevzťahuje. Nemožno teda konštatovať, že by zámerom zákonodarcu pri zmluve o nájme bytu v zmysle § 685 a nasl. Občianskeho zákonníka bolo vylúčiť, či obmedziť zmluvnú voľnosť účastníkov zmluvy vo vzťahu k uzatváraniu nájomných zmlúv na dobu určitú, resp. k ich množstvu a teda, že by žalobca v tomto smere konal v rozpore s účelom a zmyslom predmetnej zákonnej úpravy. Okrem toho z predmetnej zmluvy o nájme bytu aj z následného dodatku k nej vyplýva, že vôľa prenajímateľa (žalobcu) a nájomcu (žalovanej 1/) smerovala k dohodnutiu nájomného vzťahu len na dobu určitú. Je zrejmé, že žalobca vo vzťahu k nájomnému bytu uplatňoval opätovné uzatváranie zmlúv na dobu určitú, ktorým prístupom sledoval motiváciu nájomníčky bytu k riadnemu plneniu si povinností vyplývajúcich z nájomnej zmluvy. Zo Všeobecne záväzného nariadenia Mesta D. B. č. 2/2018 o prideľovaní a hospodárení s nájomnými bytmi vo vlastníctve Mesta D. B. doba nájmu dohodnutá v nájomnej zmluve môže byť najmenej 3 mesiace a najviac 3 roky. Žalovaná 1/ predmetné zmluvy uzatvárala dobrovoľne, pričom už pri uzatvorení zmluvy (a následne dodatku) mala vedomosť, že vzniká nájomný vzťah na dobu určitú a aké následky z toho vyplývajú. Takýmto uzatváraním nájomných zmlúv (resp. dodatkov) na dobu určitú, preto podľa odvolacieho súdu nemožno konštatovať obchádzanie zákona, ako to má na mysli ustanovenie § 39 OZ.
30. Žalovaná ďalej namietala neplatnosť ustanovenia nájomnej zmluvy o dobe nájmu na 3 mesiace podľa § 39 OZ z dôvodu rozporu s dobrými mravmi pre nezohľadnenie individuálnych podmienok nájomcov vo vzťahu k možnej dlhšej dobe nájmu ako 3 mesiace. Občiansky zákonník pojem dobré mravy pre účely občianskoprávnych vzťahov nedefinuje. Je však možné ich stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Za výkon práva priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať konanie, ktoré je všeobecne neakceptovateľné z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Žalobca predmetným ustanovením o dobe nájmu na dobu určitú
motivoval nájomníčku k plneniu si povinností (hlavne finančných) vyplývajúcich z nájomnej zmluvy. To, že bol takýto postup žalobcu odôvodnený vyplýva aj zo skutočnosti, že žalovaná 1/ si neplnila svoje povinnosti spojené s platbami za byt už počas trvania nájomného vzťahu. Takéto konanie žalobcu, ktorým si zaisťoval riadne platenie nájomného a úhrad za plnenia spojené s užívaním bytu, preto odvolací súd za rozporné a priečiace sa dobrým mravom nepovažuje.
31. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú argumentáciu žalovanej 1/ týkajúcu hromadného vysťahovania rómskych komunít, keďže v predmetnom prípade sa žalobca domáha ochrany svojho vlastníckeho práva vyprataním bytu z dôvodu, že ho žalovaní užívajú bez právneho titulu, ktoré má v súlade s princípom rovnosti rovnaké zákonom predpokladané dôsledky vo vzťahu ku každému adresátovi právnej normy, bez ohľadu na jeho príslušnosť k určitej skupine obyvateľstva.
32. Za dôvodnú odvolaciu námietku žalovanej 1/ odvolací súd nepovažuje ani, že žalovaní neboli informovaní v lehote 3 mesiacov pred dohodnutým termínom skončenia nájmu o možnosti opakovaného uzavretia zmluvy a že žalobca nereflektoval v nájomnej zmluve ich právo ako nájomcov na opakované uzatvorenie zmluvy, ktorá povinnosť mu mala vyplývať z ustanovenia § 4 ods. 3 VZN č. 2/2018. Z nájomnej zmluvy aj dodatku je zrejmé, že žalobca v nich reflektoval možnosť budúceho písomného predĺženia nájomnej zmluvy pokiaľ si obidve zmluvné strany budú naďalej plniť povinnosti, ktoré im z platnej nájomnej zmluvy, príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a súvisiacich zákonov a nariadení vyplývajú. Ďalej je potrebné zdôrazniť, že ustanovenie § 4 ods. 3 VZN č. 2/2018 je vymedzené pozitívne a to tak, že „o možnosti opakovaného uzavretia nájomnej zmluvy bude prenajímateľ informovať nájomcu minimálne 3 mesiace pred dohodnutým termínom skončenia nájmu nájomného bytu“, ktorá možnosť opakovaného uzavretia zmluvy o nájme bytu je v tomto prípade daná za súčasného dodržania podmienok uvedených v nájomnej zmluve a vo VZN č. 2/2018. V konaní nebolo sporným, že žalovaná 1/ tieto podmienky počas trvania nájomnej zmluvy nedodržala a pokiaľ vzhľadom na to žalobca už ďalej nezamýšľal so žalovanou 1/ predlžiť nájomnú zmluvu, nemal notifikačnú povinnosť.
33. Čo sa týka poukazu žalovanej 1/ na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, táto podľa názoru odvolacieho súdu nie je použiteľná pre predmetné konanie. Vo veci Winterstein a spol. proti Francúzsku, v ktorej Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru (práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života a obydlia), išlo o konanie o vysťahovaní viacerých kočovníckych rómskych rodín, ktoré žili dlhú dobu na určitých pozemkoch. Vnútroštátne súdy vydali príkazy na ich vysťahovanie pod hrozbou pokuty za nesplnenie. Európsky súd pre ľudské práva vytkol, že (vnútroštátne) súdy, napriek tomu, že uznali absenciu naliehavosti a akýchkoľvek zjavne protiprávnych výtržností, nezohľadnili dlhé obdobie, počas ktorého boli sťažovatelia usadení na pozemku a skutočnosť, že miestne orgány túto situáciu tolerovali. Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že život v karavanoch je neoddeliteľnou súčasťou identity kočovníkov a súdne rozhodnutie o vysťahovaní, vrátane pokuty za každý deň omeškania sa týkalo komunity približne sto osôb a nevyhnutne malo dôsledky pre spôsob života a spoločenské a rodinné väzby sťažovateľov. Vo veci Yordanova a spol. proti Bulharsku, ktorá sa týkala vysťahovania rómskej komunity z predmestia Sofie, Európsky súd pre ľudské práva skonštatoval, že títo síce obývali pozemky nezákonne, avšak pasivita štátnych orgánov voči takému jednaniu mala za následok vznik spoločenského života a úzkych väzieb sťažovateľov k danému miestu a ich legitímnemu očakávaniu, že tu môžu ďalej zotrvať. Uvedené prípady je potrebné odlíšiť od bežných situácii, kedy jednotlivec obýva určité miesto neoprávnene. Okrem toho sa jednalo o pozemky, ktoré nepatrili obci, ale ktoré sťažovatelia čiastočne vlastnili, či si ich prenajímali. Jediným dôvodom, ktorým obec a následne súdy odôvodnili nutnosť vysťahovania sťažovateľov, bol rozpor využívania predmetných pozemkov s územným plánom. Vo veci Stanková proti Slovenskej republike išlo o nútené vypratanie obecného bytu navrhovateľkou spolu s maloletou dcérou po smrti jej otca (nájomníka tohto bytu), keď v danom prípade sa skúmali zákonné podmienky prechodu nájmu bytu. Išlo o úplne iné skutkové okolnosti – nie neplatenie nájmu.
34. Pokiaľ ide o poukaz žalovanej 1/ na rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 18C/198/2014 zo dňa 30.04.2015, uvedené rozhodnutie je taktiež položené na odlišných skutkových okolnostiach a právnych záveroch ako tomu bolo v predmetnom prípade, keď nešlo o uzatvorenie nájmu na dobu určitú, ale o platnú výpoveď z nájmu bytu podľa § 711 ods. 1 písm. d/ OZ, pričom s poukazom na ustanovenie § 712a ods. 3 a 4 OZ nájomcom prislúchala bytová náhrada.
35. Súd prvej inštancie po zistení, že došlo k skončeniu nájmu posúdil vec tiež podľa § 3 ods. 1 OZ skúmal či sú dané v spore také výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali viazanie vypratania bytu užívaného bez právneho dôvodu na zabezpečenie bytovej náhrady zo strany žalobcu. V prípade žalôb o vypratanie bytu je pre posúdenie, či výkon určitého práva alebo povinnosti je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi, náležité porovnanie záujmu vlastníka uplatňujúceho ochranu svojho vlastníckeho práva proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje na jednej strane a záujem vypratávaného subjektu, u ktorého sa môže za určitých okolností javiť jeho vypratanie ako neprimerane tvrdé na strane druhej. Právo na obydlie je právom základným, no jeho ochranu nemožno považovať za bezhraničnú, keď povinnosťou súdu je vychádzať z preukázaných skutočností rozhodných pre posúdenie danej veci (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/53/2015 zo dňa 26.01.2016). Skutočnosť, že výkon vlastníckeho práva realizovaný žalobou o vypratanie nehnuteľnosti je v rozpore s dobrými mravmi sa podľa okolností konkrétneho prípadu môže prejaviť buď určením dlhšej lehoty na vypratanie alebo viazaním vypratania na poskytnutie bytovej náhrady, ktoré zmiernia jeho neprimeranú tvrdosť. Kritériom obnovovania nájomnej zmluvy na dobu určitú v tomto prípade bolo dodržanie podmienok nájomnej zmluvy a teda aj neexistencia dlžôb na platbách za užívaný byt. Žalovaná 1/ ani členovia jej domácnosti si neplnili svoje finančné povinnosti vyplývajúce z užívania bytu, a i preto im nájom bytu nebol ďalším dodatkom predĺžený. Dlh na nájomnom a službách spojených s užívaním bytu nevyrovnali. Žalovaná 1/ úhrady za byt neplatí (ani členovia jej domácnosti), byt užíva podľa vyjadrenia žalobcu, ktoré tvrdenie žalovaná 1/ nepoprela, bezodplatne, čím neprimerane zasahuje do vlastníckeho práva žalobcu.
36. Súd prvej inštancie pri skúmaní aplikácie ustanovenia § 3 ods. 1 OZ vychádzal z vyššie uvedeného a tiež zo zistení, že žalovaná 1/ je invalidnou dôchodkyňou, poberá dôchodok v sume 388,10 Eur. Žalovaná 1/ v predmetnom bytovom dome býva už 15 rokov (v predmetnom byte cca 8 rokov), pričom od 01. 07. 2020 užíva spolu so svojou rodinou byt bez právneho dôvodu. Žalovaní počas celej doby nájmu neplatili nájomné riadne a včas. Okresný súd zohľadnil aj to, že v jednom prípade už bola podaná žaloba na vypratanie predmetného bytu, pričom žalovanej bola rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 21. 02. 2017 č.k. 3C/157/2016-37 uložená povinnosť predmetný byt s prísl. vypratať. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 25. 05. 2017. Žalobca následne upustil od vypratania bytu s tým, že podľa jeho vyjadrenia ho k tomu viedla práve sociálna situácia žalovanej 1/, ako aj jej prísľub, že mu uhradí trovy právneho zastúpenia a trovy exekúcie. Podľa názoru okresného súdu teda napriek nepriaznivej životnej situácii žalovaní nevyvíjajú takú aktivitu, aby si zabezpečili náhradné bývanie, pričom v tomto smere nepredložili žiadny dôkaz. Taktiež okresný súd zohľadnil aj správanie žalovaných, najmä žalovaných 2/, 3/ , kde všetci zúčastnení (okrem žalovanej 1/) požívali alkoholické nápoje. Okresný súd v predmetnej veci vzhľadom na uvedené nepovažoval za primerané viazať vypratanie bytu na poskytnutie bytovej náhrady.
37. Odvolateľka v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie nezohľadnil závažné okolnosti na jej strane, súd neskúmal špecifickosť a zraniteľnosť žalovanej ako osoby patriacich k rómskej menšine, ktorá má problém nájsť si bývanie na súkromnom trhu s nehnuteľnosťami. Žalovaná je navyše osobou, ktorá je negramotná a má psychické diagnózy v dôsledku ktorých musí brať lieky, nemá kam ísť a nie je schopná sama si nájsť bývanie, hrozí jej bezdomovectvo, súd prvej inštancie incidenty jej synov žalovaných 2/ a 3/ opísané v ods. 33 odôvodnenia rozsudku interpretoval na jej ťarchu, nedostatočne sa vysporiadal s námietkou, že jej vysťahovanie nespĺňa požiadavky nevyhnutnosti a primeranosti zásahu do jej práva na ochranu obydlia.
38. Odvolací súd k uvedeným námietkam odvolateľky udáva, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie pre nedostatok dôvodov nie je možné preskúmať ako súd prvej inštancie posúdil vec vo vzťahu k žalovanej 1/, keď z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že posudzoval vec podľa § 3 OZ v kontexte správania a situácie všetkých žalovaných spolu, neposudzoval individuálne aplikáciu ustanovenia § 3 OZ vzhľadom na konkrétne skutkové tvrdenia vo vzťahu k žalovanej 1/. Zo zisteného skutkového stavu sa javí, že žalovaná 1/ žije na hranici chudoby, je v krízovej finančnej situácii, je invalidná, negramotná, má psychické diagnózy, nie je schopná sama si nájsť bývanie, hrozí jej bezdomovectvo, má pravidelný príjem – invalidný dôchodok, pričom na druhej strane ( strane žalobcu) je základnou úlohou žalobcu pri výkone samosprávy (§ 1 ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších právnych predpisov) nielen starostlivosť o rozvoj jeho územia, ale hlavne o potreby jeho obyvateľov (vrátane potreby žalovanej v súvislosti s bývaním).
39. Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je možné zistiť, či posudzoval všetky vyššie uvedené okolnosti na stane žalovanej 1/ a úlohy žalobcu odvolaciemu súdu nezostala iná možnosť ako rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť vo vzťahu k žalovanej 1/ a vrátiť mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom konaní súd prvej inštancie posúdi vec v súlade s § 3 OZ vzhľadom na individuálne okolnosti (len) žalovanej 1/ (rodinné pomery, sociálne pomery, majetkové pomery, zdravotný stav žalovanej, vek žalovanej, dĺžka užívania bytu, možnosť/nemožnosť zabezpečenia bývania zo strany žalovanej 1/ prípadne aj za pomoci jej rodinných príslušníkov a iné) ako aj na strane žalobcu, vrátane jeho úloh pri výkone samosprávy (možnosti poskytnutia bytovej náhrady..). Okresný súd sa vysporiada s tým, či vzhľadom na zistené okolnosti danej veci vysťahovanie žalovanej 1/ bez poskytnutia bytovej náhrady spĺňa požiadavky nevyhnutnosti a primeranosti zásahu do jej práv, resp. či prípadné poskytnutie bytovej náhrady zasiahne do práv žalobcu v neodôvodnenej miere. Odvolací súd pre úplnosť podotýka, že v zmysle ustanovenia § 712 ods. 3 OZ náhradným ubytovaním je byt s jednou obytnou miestnosťou alebo obytná miestnosť v slobodárni, ubytovni alebo v iných zariadeniach určených na trvalé bývanie alebo podnájom v zariadenej alebo nezariadenej časti bytu u iného nájomcu. Byt alebo obytnú miestnosť môžu užívať viacerí nájomcovia.
40. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené zrušil aj závislý výrok o náhrade trov prvoinštančného konania vo vzťahu k žalovanej 1/. V súlade s § 396 ods. 3 CSP v novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade trov konania vo vzťahu k žalovanej 1/.
41. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).