Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_31CoE-3-2023.pdf
PDF · 95.08 KB
Case nature
Area
Subarea
31CoE/3/2023
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov senátu Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Ľubomíra Bundzela, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného splnomocnencom: Advocate s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému: A. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom C. A., o vymoženie 233,02 eura s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 2829/08, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 4Er/545/2008-24 zo dňa 6. apríla 2011, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou exekúciu v časti istiny vo výške 7,97 eura a úrokov z omeškania vo výške 0,227 % denne zo sumy 225,05 eura od 20.9.2007 do zaplatenia vyhlásil za neprípustnú a druhou výrokovou vetou exekúciu v časti istiny vo výške 7,97 eura a úrokov z omeškania vo výške 0,227 % denne zo sumy 225,05 eura od 20.9.2007 do zaplatenia zastavil.
2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 41 ods. 2 písm. d), 57 ods. 1 písm. g), § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“), § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), § 52 ods. 1, 2 a 3, § 53 ods. 1 až 5, § 54 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Vecne dôvodil tým, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 9825/07 zo dňa 19.12.2007, pričom vymáhaný nárok vznikol zo zmluvy o úvere uzatvorenej medzi oprávneným a povinným dňa 20.7.2007. Právny vzťah medzi účastníkmi posúdil ako spotrebiteľský, na ktorý je potrebné aplikovať ust. § 52 a nasl. OZ. V zmluve o úvere obsiahnutá klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka alebo tzv. úver ako absolútny obchod nie je prekážkou pre aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie po preskúmaní listinných dôkazov zistil, že rozhodcovským súdom priznaný úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy bol dohodnutý vo vyššej výške ako pripúšťal zákon v čase omeškania dlžníka so splnením peňažného záväzku. Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. účinného do 31.12.2008 výška úrokov z omeškania predstavovala dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. V časti, v ktorej rozhodcovský rozsudok zaväzuje na úroky z omeškania nad zákonom prípustnú výšku úrokov z omeškania, je v rozpore so zákonom. Zaväzuje totiž na plnenie, ktoré je zákonom nedovolené, z absolútne neplatného právneho úkonu v časti úrokov z omeškania nad zákonom prípustnú výšku. Preto je v tejto časti nedôvodný aj návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o udelenie poverenia. Oprávnený žiada vymôcť úroky z omeškania vo výške 0,25 % denne, t. j. 91,25 % ročne zo sumy 225,05 eura počnúc od 20.9.2007, hoci k uvedenému dňu predstavovala základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska 4,25 %.
Ročný úrok mal teda predstavovať 8,50 %, pričom zmluvné strany si dohodli ročný úrok 91,25 %, ktorý tak o čiastku 82,75 % prevyšuje zákonom dovolenú prípustnú úrokovú sadzbu. Rozhodcovským súdom priznaný úrok z omeškania predstavuje neprimerané zvýhodnenie oprávneného na úkor povinného. Za jeden rok tento úrok dosahuje takmer výšku samotnej istiny. Z uvedeného vyplýva neproporcionálnosť úroku z omeškania a nastáva tu rozpor s dobrými mravmi. Ani riziko oprávneného pri poskytovaní úverov nemôže byť dôvodom pre takto neprimeraný úrok z omeškania za poskytnutie úveru, ktorý spôsobuje výraznú nerovnosť zmluvných strán. Súd prvej inštancie za neprijateľnú podmienku považuje aj poplatok za zasielanie upomienok vo výške 7,97 eura, ktorý oprávnený zahrnul do vymáhanej istiny. Nie je možné preskúmať, či tieto výdavky naozaj vznikli, ani koľko upomienok oprávnený povinnému zaslal. Preto nie je možné v tejto časti preskúmať správnosť rozhodcovského rozsudku. Ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na takéto plnenie, ide o plnenie zákonom nedovolené. Rozhodcovský rozsudok tak zaväzuje povinného na plnenie, ktoré nie je zákonom dovolené alebo na plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, čo je dôvodom v prípade začatých exekúcií na ich zastavenie a to aj bez návrhu. Preto prvoinštančný súd s poukazom na neprijateľnosť jednotlivých zmluvných podmienok zmluvy o úvere exekúciu čo do istiny vo výške 7,97 eura (poplatok za zasielanie upomienok) a úrokov z omeškania vo výške 0,227 % denne (0,25 % - 0,023 %) zo sumy 225,05 eura od 20.9.2007 do zaplatenia vyhlásil za neprípustnú a v tomto rozsahu exekúciu zastavil.
3. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal zrušenia napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie. Namietal, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“), ktorá má síce charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, avšak nie je možné považovať ju za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. V zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d) ObZ, i vzhľadom na dojednanie v bode 19. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, sa na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere stanovené v § 497 ObZ, teda v zmluve nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá aj ročná percentuálna miera nákladov. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. K aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách oprávnený uviedol, že smernice majú len nepriamu záväznosť. Pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho systému. Keďže v tomto prípade bola smernica Rady 93/13/ EHS implementovaná do právneho systému platného na území SR ešte v rámci tzv. „prístupového obdobia“, slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. Povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, okrem iného aj v časti výšky úroku z omeškania. Tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Povinný svoju povinnosť nesplnil, čo mal preukázané v rámci vykonaného dokazovania tak rozhodcovský súd, ako aj prvoinštančný súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi. Dohodnutá výška úrokov nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže oprávnený nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Na dobré mravy sa nemôže odvolávať ten, kto ich ako prvý svojím konaním porušil. Povinný mohol platenie úrokov z omeškania odvrátiť tým, že by si svoje povinnosti riadne a včas splnil. Keďže oprávnený v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti poskytuje úvery z vlastných zdrojov, má za to, že v zmysle § 499 ObZ si mohol dojednať aj odplatu - poplatok pozostávajúci z 1/3 dohodnutého úroku a z 2/3 nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. V bode 4 VPPÚ sa povinný tiež zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku poplatok 1,99 eura ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenej. Oprávnený povinnému zaslal celkovo štyri upomienky. Na záver oprávnený poukázal na to, že v tomto prípade (či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a či sa exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie) súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. Súd však v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, a preto následne udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.
4. Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu nevyjadrili.
5. Podľa § 9a Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.7.2016, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
6. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – účastníkom konania (§ 37 ods. 1 EP), v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 58 ods. 5 EP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
8. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
9. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.
10. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie po udelení poverenia na vykonanie exekúcie vyhlásil exekúciu v časti za neprípustnú z dôvodu rozporu plnenia priznaného exekučným titulom so zákonom a s dobrými mravmi a v tejto časti exekúciu zastavil.
11. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi oprávneným a povinným bola dňa 19.12.2007 uzatvorená zmluvu o úvere.
12. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo účinné až do novelizácie zákona č. 397/2008 Z. z. s účinnosťou od 1.11.2008.
13. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 ods. 1 tak, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ podľa ods. 2 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 3 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
14. Hoci podľa gramatického výkladu ust. § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom do 31.12.2007 možno dospieť k záveru, že úprava spotrebiteľských zmlúv a teda vo svojej podstate aj ochrana spotrebiteľa má svoje miesto len u zmlúv, ktoré sú upravené v 8. časti OZ, takýto výklad je zjednodušený a nesprávny. Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je totiž potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto úprava je implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa
novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica teda definuje spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj ust. § 52 OZ účinné do 31.12.2007. Tiež je nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z., keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou.
15. Predmetná úverová zmluva je tiež zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z., čo vyplýva aj z obchodných podmienok. Úprava v OZ je chápaná ako všeobecná úprava spotrebiteľských zmlúv a na určité druhy spotrebiteľských zmlúv (napr. zmluva o spotrebiteľskom úvere) sa aplikuje aj ďalšia podrobnejšia a špecifickejšia úprava stanovená v iných právnych predpisoch. Za takéhoto stavu je nanajvýš nelogické vytvárať dva režimy spotrebiteľských zmlúv, kde na jedny sa bude aplikovať všeobecná úprava v OZ a spotrebiteľovi sa bude poskytovať ochrana vyplývajúca z týchto ustanovení, kým na iné spotrebiteľské zmluvy sa táto všeobecná úprava aplikovať nebude.
16. Po zhrnutí všetkých týchto skutočností možno dospieť len k tomu záveru, že predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú bolo nevyhnutné použiť ust. § 52 až 54 OZ účinné v čase uzatvorenia zmluvy, a to napriek jej označeniu a vyhláseniu, že bola uzatvorená podľa Obchodného zákonníka. Exekučný súd teda mal povinnosť preskúmať exekučný titul aj z toho hľadiska, či nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie, ktoré je právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi, teda aj vzhľadom na právnu úpravu ochrany spotrebiteľa v OZ. Exekučný súd však musí v prvom rade, ešte pred posudzovaním jednotlivých priznaných plnení, vyriešiť otázku, či rozhodcovský rozsudok je riadnym exekučným titulom, na základe ktorého možno vykonávať exekúciu.
17. Exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku posudzuje, či je exekučný titul v súlade so zákonom, teda je oprávnený preskúmať exekučný titul z formálnej stránky. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorého závery sa v otázke skúmania platnosti rozhodcovskej doložky považujú za konštantné. Najvyšší súd zaujal stanovisko, podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd, a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný (porov. napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18.1.2012, sp. zn. 6 Cdo 143/2011). Ústavný súd SR sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.
18. V prípade, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, exekučný súd je povinný preskúmať exekučný titul aj podľa kritérií uvedených v § 45 ods. 1 ZoRK, teda exekučný súd musí zistiť, či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) ZoRK, alebo či nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. Ak exekučný súd zistí, že rozhodcovský rozsudok má niektorý z týchto nedostatkov uvedených v § 45 ods. 1 ZoRK, musí v zmysle § 44 ods. 2 zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak už bolo poverenie udelené, je to dôvod na zastavenie exekúcie.
19. Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok z vyššie uvedených dôvodov je potrebné podrobiť preskúmaniu aj rozhodcovskú doložku z hľadiska, či nejde o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Ak by rozhodcovská doložka spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, malo by to za následok jej neprijateľnosť, a teda v zmysle § 53 ods. 4 OZ v znení účinnom do 31.12.2007 aj jej neplatnosť. V prípade, ak je neprijateľnou podmienkou samotná rozhodcovská doložka, je to dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia v celom rozsahu, resp. na zastavenie exekúcie v celom rozsahu.
20. V obdobnej veci Ústavný súd SR v rozhodnutí z 24.2.2011, sp. zn. IV.ÚS 55/2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka za použitia ich výkladu v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia EP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.
21. Zmluvná podmienka dojednaná účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky, podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná výlučne určený rozhodcovský súd, čím núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a zbavuje ho možnosti riešiť prípadné spory pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.
22. Ak medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť.
23. Aj po udelení poverenia na vykonanie exekúcie, napriek existencii dôvodov na zastavenie exekučného konania, resp. na zamietnutie žiadosti o jej udelenie, sa súd nezbavuje povinnosti zastaviť exekučné konanie aj v neskoršom štádiu konania. Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.
24. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie v zásade správne postupoval, keď z úradnej povinnosti skúmal či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom nie je v rozpore so zákonom a dobrými mravmi, avšak na jeho ujmu je, že dôsledne neskúmal v prvom rade rozhodcovskú doložku a či vôbec rozhodcovský súd mal oprávnenie vo veci konať. So zreteľom na zásadu hospodárnosti je potrebné prednostne podrobiť kontrole rozhodcovskú doložku.
25. Na základe uvedeného odvolací súd v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP napadnuté uznesenie zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
26. Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní (§ 391 ods. 3 CSP) vychádzať z vyššie vyslovených právnych názorov odvolacieho súdu, avšak prednostne preskúma, či nedošlo k zastaveniu tejto starej exekúcie ex lege na základe ustanovení zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“) účinného od 1.1.2020. V kladnom prípade zvolí náležitý procesný postup ustanovený v ZoUNEK.
27. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je prípustné dovolanie.