Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Tos/181/2023

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr. Kataríny Stanislavskej a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX, o žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 14.07.2023, č. k. -25, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 31.10.2023, takto

rozhodol:

Podľa sa sťažnosť odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením okresný súd rozhodol podľa a , tak, že zamietol žiadosť odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C. D., trvale bytom E. F. G. XXXX/XX, C. D., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 13.05.2021 sp. zn. .

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č.l. 25-30 spisu.

Okresný súd svoje zamietavé stanovisko odôvodnil konštatovaním, že u odsúdeného neboli splnené všetky podmienky na vyhovenie jeho návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Okresný súd ustálil, že u odsúdeného bola splnená formálna podmienka na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. V prípade prvej materiálnej podmienky - preukázanie polepšenia vo výkone trestu plnením svojich povinností okresný súd konštatoval, že táto splnená nie je. Záver hodnotiacej správy odsúdeného vyznieva pozitívne a je z nej zrejmé, že sa odsúdený adaptoval na režim výkonu trestu odňatia slobody, avšak na druhej strane nijako svojou aktivitou nevybočuje z radu, síce režimovo prispôsobených, avšak priemerných väzňov. Počas výkonu trestu odňatia slobody sa dokonca u odsúdeného opakovane vyskytovali viaceré porušenie ústavného poriadku. Ak odsúdený nie je schopný viesť život v súlade so stanovenými pravidlami v chránenom prostredí, je ťažko uveriteľné, že by bol schopný a ochotný viesť riadny život na slobode. Odsúdený nie je poverený žiadnou funkciou z radu väzňov, za celý čas výkonu trestu (od roku 2017) dosiahol doposiaľ iba dve disciplinárne odmeny, stanovené ciele programu zaobchádzania plní odsúdený len čiastočne. Pokiaľ ide o druhú materiálnu podmienku okresný súd uviedol, že táto splnená nie je. Z odpisu registra trestov odsúdeného vyplýva, že odsúdený bol 8-krát súdne trestaný, pre rôznorodú trestnú činnosť. Odsúdený má opakovane sklony k páchaniu trestnej činnosti a ani predchádzajúce odsúdenia a vykonané tresty nepôsobili na odsúdeného dostatočne výchovne a preventívne tak, aby odsúdeného odradili od páchania ďalšej trestnej činnosti. Páchanie trestnej činnosti u odsúdeného teda nie je len jednorazovým vybočením zo spôsobu jeho života, ale ide o osobu, ktorá opakovane pácha trestnú činnosť. Prihliadnuc na uvedené súd konštatuje, že odsúdeného ani predchádzajúce odsúdenia, ani bezprostredná hrozba výkonu trestu odňatia slobody nemotivovali k tomu, aby sa už ďalej nedopúšťal páchania trestnej činnosti a aby viedol riadny život.

Proti tomuto uzneseniu, ihneď po jeho vyhlásení na verejnom zasadnutí, zahlásil sťažnosť odsúdený (č.l. 24 spisu), ktorú do rozhodnutia sťažnostného súdu bližšie písomne odôvodnil písomným podaním (č.l. 34-39 spisu).

V písomne podanej sťažnosti odsúdený obsiahlo poukázal na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky zameranú na inštitút podmienečného prepustenia (najmä nálezy , ako i na judikatúru slovenských súdov (uznesenie KS TN pod sp. zn. ). K tomu uviedol, že na spáchanú trestnú činnosť má kritický náhľad a aj vzhľadom na ostatné zlyhania je presvedčený, že na slobode povedie riadny život. Trestnú činnosť páchal výlučne zo zištných dôvodov, no v skutočnosti ho to ,,vždy“ dobehlo, čo ho len utvrdilo v presvedčení, že takto žiť už nechce. Práve fakt, že dokáže žiť normálny život a že jeho zlyhanie bolo opäť potrestané, ho utvrdzuje v predsavzatí viac nezlyhať. V ďalšom uviedol, že vo výkone trestu sa nachádza dlhú dobu, na rozdiel od minulosti ho vníma ako odstrašujúci, o to viac si váži osobnú slobodu. Snaží sa vytvoriť si podmienky na podmienečné prepustenie, pracuje, vyhýba sa väzenskej subkultúre a venuje sa zmysluplnej činnosti vzhľadom na spomínané presvedčenie viesť normálny život. Domnieva sa, že doterajší výkon trestu splnil svoj účel a ďalší výkon už nie je nevyhnutný. Chybu, ktorú urobil, oľutoval toľkokrát, že podľa jeho názoru vykonanie zbytku trestu nemá ako prispieť k jeho resocializácii.

Vzhľadom na uvedené žiadal spoločnosť reprezentovanú súdom o šancu a možnosť preukázať, že doterajší výkon trestu splnil svoj účel a vykonanie jeho zbytku už nie je opatrením nevyhnutným na dosiahnutie sledovaného legitímneho cieľa. V ďalšom namietal, že okresný súd vychádzal výlučne z minulosti, čo je porušením princípu ne bis in idem. Ignoroval aktuálne poznatky svedčiace v jeho prospech, v dôsledku čoho je napadnuté uznesenie arbitrárne a ani nenaznačil, z akých dôvodov je ďalší výkon trestu nevyhnutný, čo má byť ním sledované a akými prostriedkami má byť zabezpečená ďalšia resocializácia, keďže vykonaným dokazovaním (hodnotením riaditeľa ÚVTOS) bolo zistené splnenie podmienok na podmienečné prepustenie a to, že ďalší výkon trestu už nemá ako prispieť k náprave a teda nie je potrebný. Namietal tiež, že ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou vo svojom hodnotení tieto skutočnosti zatajila zámerne, čím neumožnila okresnému súdu objektívne rozhodnúť. Z tohto dôvodu žiadal súd o zabezpečenie tohto vyhodnotenia pred následným rozhodnutím.

V ďalšom uviedol, že od premiestnenia do výkonu trestu s minimálnym stupňom stráženia síce žiadnu disciplinárnu odmenu nedostal, avšak v danom ústave sa nachádza 18 mesiacov a už bol umiestnený v siedmych oddieloch. Vo väčšine bol premiestňovaný z dôvodu pracovného zaradenia z kapacitných dôvodov. Za takúto dobu mu žiadny pedagóg neudelí disciplinárnu odmenu. Pedagógovia argumentujú, že je potrebné byť na umiestnenom oddiely minimálne 6 mesiacov, aby mohli objektívne zhodnotiť jeho správanie a následne udeliť disciplinárnu odmenu. Na poslednom oddiely bol umiestnený 7 mesiacov, po celú túto dobu pracoval na vonkajšom pracovisku, odkiaľ mal aj pozitívne zápisy, avšak v čase, keď mu mala byť udelená odmena, bol premiestnený na iný oddiel so zaradením na pracovisko s ,,voľným pohybom“. Čiže napriek tomu, že nebol v tunajšom ústave disciplinárne odmenený, pracoval vďaka kladnému hodnoteniu jeho osoby až na pracovisko s ,,voľným pohybom“, čo je najvyššie možné dosiahnutie postupu v ústave.

Poukázal tiež na to, že je síce pravdou, že v ústave nezastáva radov odsúdených žiadnu funkciu a to z dôvodu, že poväčšine sa tieto funkcie obsadzujú odsúdenými, ktorí sú pracovne nezaradení a majú čas naplno sa venovať týmto funkciám. Taktiež je pravdou, že sa nezúčastňuje žiadnych besied, lebo pracovne zaradení odsúdení to majú zakázané, nakoľko sa krížia s ich pracovnou dobou. Z vyššie uvedených dôvodov má za to, že plní svoje povinnosti a svojím správaním preukazuje polepšenie, čiže sa nestotožňuje minimálne v danom bode s napadnutým uznesením. Opätovne poukázal na svoju kriminálnu minulosť ako i na to, že si uvedomuje dôsledky trestu s tým, že svoje konanie ľutuje a chce začať viesť riadny a plnohodnotný život. Uviedol, že má rodinu, ktorá ho podporuje, priateľku, s ktorou plánujú spoločnú budúcnosť, má potvrdenie od zamestnávateľa, ktorý ho ihneď po prepustení na slobodu zamestná a mnoho iných pozitív, ktoré ho motivujú viesť riadny život a opätovne nezlyhať. K sťažnosti priložil potvrdenie o prijatí do zamestnania a hodnotenie k žiadosti o zmenu spôsobu výkonu trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán

a/ správnosť výrokov napadnutého uznesenia proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť

b/ konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Krajský súd v Trnave na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle citovaného ustanovenia správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, i konanie predchádzajúce týmto výrokom a tak zistil, že sťažnosť podala oprávnená osoba v zákonom stanovenej lehote, sťažnosť odsúdeného však nie je dôvodná.

Krajský súd v rámci prieskumnej povinnosti vyplývajúcej mu z citovaného ustanovenia preskúmal postup okresného súdu pri rozhodovaní o žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie a dospel k záveru, že tento postupoval správne a v súlade so zákonom, keď zistil všetky rozhodné skutočnosti pre svoje rozhodnutie, tieto vyhodnotil individuálne i vo vzájomných súvislostiach podľa a dospel k správnemu záveru, že žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody nie je možné vyhovieť.

V napadnutom uznesení okresný súd v súlade s ustanovením rozviedol všetky základné právne skutočnosti, na základe ktorých mal za to, že žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody nebolo možné vyhovieť.

Na to, aby mohol byť odsúdený podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody je v zmysle nevyhnutné, aby okrem formálnej podmienky, spočívajúcej vo vykonaní zákonom určenej dĺžky trestu, súčasne splnil aj dve materiálne podmienky, ktoré spočívajú v tom, že svojim správaním vo výkone trestu preukázal polepšenie a zároveň možno od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.

Okresný súd správne zistil, že odsúdený splnil len formálnu podmienku na podmienečné prepustenie a zároveň správne a v súlade so zákonom posúdil nesplnenie oboch materiálnych podmienok na podmienečné prepustenie.

Sťažnostný súd si závery okresného súdu prezentované v napadnutom uznesení osvojil a v celom rozsahu na ne odkazuje bez potreby opakovania týchto dôvodov vo svojom sťažnostnom uznesení. V tejto súvislosti sťažnostný súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a v prípade, ak sa sťažnostný súd stotožní s úvahami súdu nižšieho stupňa a tieto považuje za zákonné a správne, nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom rozhodnutí, ale stačí, aby na tieto len stručne poukázal (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 23. januára 2018).

Pokiaľ ide o splnenie prvej z dvoch materiálnych podmienok predpokladaných v ust. , t. j. preukázanie polepšenia plnením svojich povinností a svojim správaním vo výkone trestu, prvostupňový súd správne skonštatoval, že odsúdený túto podmienku nesplnil. K jeho odôvodneniu s poukazom na sťažnostné námietky odsúdeného ešte sťažnostný súd dopĺňa, že z hodnotenia poskytnutého na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou nevyplývajú skutočnosti, ktoré by svedčali o polepšení odsúdeného. Správanie odsúdeného nebolo vždy na požadovanej úrovni, či už v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica – Kráľová alebo Hrnčiarovce nad Parnou, v správaní odsúdeného sa vyskytli viaceré nedostatky, a to nie len v adaptačnej fáze výkonu trestu odňatia slobody, ale tieto sa vyskytli aj po jeho premiestnený do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou dňa 01.03.2022, teda takmer po piatich rokoch výkonu trestu odňatia slobody (odsúdený sa nachádza vo výkone trestu od 03.06.2017). Správanie a vystupovanie odsúdeného nebolo vždy na požadovanej úrovni, ústavný poriadok a časový rozvrh dňa nie vždy dodržiaval. Počas výkonu trestu bol odsúdený síce 2-krát disciplinárne odmenený, avšak uvedený počet disciplinárnych odmien v pomere k dĺžke dosiaľ vykonaného trestu (menej ako jedna odmena za rok), z tohto potom nie je možné ustáliť, že by odsúdený svojou aktivitou vybočoval z radu, síce režimovo prispôsobených, avšak priemerných väzňov. Taktiež odsúdený nie je poverený žiadnou funkciou z radu väzňov a tiež je mu venovaný individuálny prístup so zameraním na formovanie primeraného správania, elimináciu agresívnych prejavov a hodnotovej orientácie v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, taktiež k sebareflexii a sebakritike, čo by dávalo zmysel skôr pri odsúdených počas prvého výkonu trestu odňatia slobody, ktorí nie sú oboznámení s podmienkami výkonu trestu odňatia slobody,

pričom odsúdený je vo výkone trestu už opakovane. V súhrne potom možno uzavrieť, že jeho správanie je napriek dlhšiemu a opakovanému výkonu trestu odňatia slobody kolísavé, čo nesvedčí o polepšení sa odsúdeného, teda o vnútornej zmene v jeho hodnotovej orientácii.

Pokiaľ odsúdený pri posudzovaní jeho polepšenia sa v sťažnosti poukazuje na dosiahnuté disciplinárne odmeny, či preradenie zo stredného do minimálneho stupňa stráženia, sťažnostný súd konštatuje, že pri posúdení polepšenia nejde len o počet disciplinárnych odmien udelených odsúdenému vo výkone trestu, alebo o aktuálny spôsob výkonu trestu, ale o celkové jeho pôsobenie a správanie sa vo výkone trestu odňatia slobody. Naviac z hodnotenia ústavu vyplýva, že odsúdený len čiastočne plní ciele stanovené programom zaobchádzania a len čiastočne preukazuje splnenie podmienok na podmienečné prepustenie, preto v tomto smere sťažnostné námietky odsúdeného považuje krajský súd za nedôvodné.

Aj napriek tomu, že riaditeľ ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou odporučil podmienečné prepustenie odsúdeného s dohľadom, na čo odsúdený v sťažnosti poukazuje, súd, ktorý rozhoduje o návrhu odsúdeného na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, nie je v žiadnom prípade viazaný uvádzaným záverom a odporúčaním riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody v podávaných hodnoteniach. Výlučne súd je kompetentný posudzovať splnenie zákonných podmienok pre podmienečné prepustenie odsúdenej osoby z výkonu trestu odňatia slobody, pričom je na zvážení súdu, či si uvedené odporúčanie osvojí a pri zohľadnení a zhodnotení všetkých skutočností návrhu vyhovie alebo nie.

Krajský súd sa nestotožňuje ani s názorom odsúdeného v tom, že v hodnotení ústavu skutočnosti o možnom získaní disciplinárnych odmien boli zatajené zámerne, naopak z pohľadu krajského súdu je potrebné podotknúť, že okresný ani krajský súd nemá dôvod spochybňovať hodnotenie riaditeľa a pravdivosť tvrdení v ňom uvedených, preto považuje námietky odsúdeného týkajúce sa nezohľadnenia možnosti získania disciplinárnych odmien za nedôvodné. Navyše je potrebné zopakovať, že hodnotenie riaditeľa nie je pre súd záväzné a má len odporúčací charakter. Súd si na základe vlastného zhodnotenia zistených skutočností vytvára vlastný záver, ktorý je povinný náležite odôvodniť.

K ďalším sťažnostným námietkam v súhrne krajský súd uvádza, že odsúdený bol uznaný za vinného zo spáchania závažnejšieho trestného činu (zločinu marenia spravodlivosti a zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami), preto aj skúmanie všetkých relevantných skutočností na účely posúdenia prvej materiálnej podmienky musí byť prísnejšie. Inými slovami, odsúdený, ktorý vykonáva trest odňatia slobody za tak závažnú trestnú činnosť, mal by mať vynikajúce hodnotenie z ústavu, kde vykonáva trest, aby súd nemal žiadnych pochýb, že trest splnil svoj účel. Preto krajský súd ostatné sťažnostné námietky poukazujúc na závery prvostupňového súdu o nesplnení prvej materiálnej podmienky, tieto vyhodnotil ako nedôvodné.

Pokiaľ ide o druhú materiálnu podmienku, vzhľadom na to, že výkon trestu na odsúdeného nepôsobí dostatočným výchovným vplyvom, nie je možné konštatovať, že je daný dôvodný predpoklad, že v prípade jeho podmienečného prepustenia povedie riadny život. Sťažnostný súd, rovnako ako prvostupňový súd, poukazuje v tejto súvislosti aj na trestnú minulosť odsúdeného, ktorý bol doposiaľ osemkrát súdne trestaný, pričom ani predchádzajúce odsúdenia ani uložené tresty na odsúdeného zjavne nemali požadovaný preventívny a resocializačný účinok, keďže mu nebránili v ďalšom páchaní úmyselnej trestnej činnosti. V tejto súvislosti považuje krajský súd za potrebné zdôrazniť, že z hľadiska účelu trestu pri recidíve odsúdeného, ktorý je opakovane vo výkone trestu odňatia slobody, vystupuje do popredia represívna zložka trestu, keďže u neho došlo k opakovanému spáchaniu trestnej činnosti napriek už predchádzajúcemu výkonu trestu odňatia slobody, ktorý ho v zmysle mal viesť k vedeniu riadneho života. Z uvedeného tak logicky vyplýva, že ani predchádzajúca najprísnejšia forma trestu (výkon odňatia slobody) či podmienečné odsúdenia odsúdeného neodradili od následného porušovania záujmov chránených úmyselnou formou, čo svedčí o zjavnej neúcte odsúdeného k týmto chráneným hodnotám aj napriek jeho osobnej skúsenosti s výkonom trestu odňatia slobody.

Keďže na odsúdeného už bolo v minulosti opakovane pôsobené nepodmienečným výkonom trestu odňatia slobody a jeho správanie sa vo výkone trestu odňatia slobody je kolísavé, niet sa prečo domnievať, že práve podmienečné prepustenie z aktuálneho výkonu trestu odňatia slobody splní svoj zákonom sledovaný účel. Vzhľadom na uvedené nemožno konštatovať predpoklad, že v prípade

podmienečného prepustenia bude odsúdený viesť na slobode riadny život. Na tento záver sťažnostného súdu potom nemá vplyv ani verbalizovaná snaha odsúdeného viesť na slobode riadny život, zabezpečenie bývania a zamestnania, či podpora jeho rodiny. K tomu je z pohľadu krajského súdu nutné pripomenúť odsúdenému, že u viacnásobných recidivistov, ktorí sa opakovane dopúšťajú závažnej alebo druhovo totožnej trestnej činnosti musia byť prítomné veľmi silné záruky, že sa v budúcnosti trestnej činnosti nedopustia, čo sa však nestalo ani v danej trestnej veci.

Rovnako s poukazom na sťažnostné námietky odsúdeného, že okresný súd vychádzal výlučne z minulosti, čo je porušením princípu ne bis in idem, k týmto má krajský súd za potrebné uviesť, že materiálnu podmienku možnosti očakávania, že odsúdený v budúcnosti povedie riadny život v zmysle je potrebné skúmať aj pri zohľadnení okolností predchádzajúceho života odsúdeného vrátane jeho skorších odsúdení (R 5/2017) ako i prihliadať na charakter a povahu spáchanej trestnej činnosti. Inak povedané, podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody je na mieste len v tom prípade, ak vzhľadom ku všetkým okolnostiam, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený predpoklad, že odsúdený povedie aj na slobode riadny život a že tu nie je pre spoločnosť príliš veľké riziko recidívy, pričom takouto okolnosťou, ktorá má pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení význam, je podľa odbornej literatúry, ako aj bohatej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu (viď napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , ) aj predchádzajúci spôsob života odsúdeného, vrátane jeho trestnej činnosti. Trestná minulosť odsúdeného jasne indikuje jeho sklony k páchaniu rôznorodej trestnej činnosti. Preto aj napriek skutočnosti, že odsúdený sa v súčasnosti vo výkone trestu dobre správa, riziko recidívy je s ohľadom na jeho trestnú minulosť stále privysoké.

K ďalšej sťažnostnej námietke odsúdeného krajský súd uvádza, že oceňuje aktuálne správanie sa odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody a rovnako aj jeho záujem o prácu a získanie disciplinárnej odmeny, avšak ani aktuálne pozitívne správanie odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody pre súd nerozptýlilo pochybnosti o tom, či od odsúdeného možno očakávať vedenie riadneho života v budúcnosti. V danom smere krajský súd pripomína, že je pravdou, že každá osoba si v živote zaslúži dostať šancu na nápravu chýb, ktorých sa dopustila v minulosti a na preukázanie, že jej zlyhanie bolo ojedinelé a už sa nebude opakovať. Avšak odsúdený A. B. dostal zo strany spoločnosti, resp. súdu možnosť preukázať, a to opakovaným podmienečným odsúdeným , že „miernejší trest“ na jeho nápravu postačuje. Žiaľ, nestalo sa a k páchaniu trestnej činnosti (a to tej závažnejšej) sa odsúdený vrátil i po podmienečnom odsúdení či výkone trestu, čo nasvedčuje len tomu, že predchádzajúce odsúdenia u neho nemali z hľadiska resocializácie a teda i celkového polepšenia žiadny význam. Z týchto dôvodov je potrebné zo strany odsúdeného vynaložiť oveľa väčšie pozitívne úsilie vo VTOS ako doposiaľ, aby rozptýlil pochybnosti súdu o tom, či od odsúdeného možno očakávať vedenie riadneho života v budúcnosti.

S poukazom na predchádzajúce argumenty vyhodnotil krajský súd ostatné sťažnostné námietky odsúdeného ako nedôvodné. K týmto krajský súd uzatvára, že zmysel podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie je v tom, aby za dobré správanie, prípadne za dobrú prácu vo výkone trestu bol odsúdený automaticky prepustený po odpykaní stanovenej doby na slobodu. Na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody neexistuje právny nárok, podmienečné prepustenie je na mieste len v tom prípade, ak vzhľadom ku všetkým okolnostiam, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený predpoklad, že odsúdený sa vplyvom výkonu trestu odňatia slobody polepšil a na slobode povedie riadny život.

Záver z celkového zhodnotenia osoby odsúdeného a jeho doterajšieho života, teda ani podľa názoru sťažnostného súdu neumožňuje prijať pozitívnu prognózu jeho budúceho správania, t.j. že bude žiť v súlade s právnymi, etickými a morálnymi normami spoločnosti. Je možné preto konštatovať, že výchovné pôsobenie a pozitívne pôsobenie je možné iba počas jeho pobytu vo výkone trestu odňatia slobody. V prípade odsúdeného sa vzhľadom na jeho kolísavé správanie sa v ústavoch na výkon trestu nemožno rozumne domnievať, že podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody už splní svoj zákonom sledovaný účel a preto je potrebné na odsúdeného aj naďalej pôsobiť špecifickými formami a metódami vlastnými podmienkam vo výkone trestu odňatia slobody, ktoré sú nevyhnutné pre dovŕšenie jeho nápravy.

Podľa , nadriadený orgán zamietne sťažnosť ak nie je dôvodná.

Keďže sťažnostný súd nezistil žiadne dôvody pre zmenu napadnutého uznesenia, ktoré by boli v prospech odsúdeného, jeho sťažnosť ako nedôvodnú v zmysle citovaného ustanovenia zamietol.

Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.