Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4C-83-2010.pdf
PDF · 122.86 KB
Case nature
Area
Subarea
4C/83/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Vranov nad Topľou samosudcom JUDr. Jánom Kozenkom v právnej veci žalobcu: Q. A., bytom XXX XX K. XX proti žalovanému: JUDr. Marián Janec, súdny exekútor, SAD SNP 666/12, 010 01 Žilina zastúpený JUDr. Marcelom Šmehýlom, advokátom so sídlom D. Dlabača 2/978, 010 01 Žilina o zaplatenie 5.674,55 eur s prísl., takto
rozhodol:
Súd žalobu žalobcu z a m i e t a.
Súd zaväzuje žalobcu uhradiť žalovanému trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 764,32 eur na účet právneho zástupcu žalovaného JUDr. Marcela Šmehýla a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobca sa návrhom na vydanie platobného rozkazu domáhal rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 5.674,55 eur. Svoju žalobu odôvodnil tým, že na základe oznámenia ústredia Sociálnej poisťovne Bratislava o vykonávaní zrážok z invalidného dôchodku žalobcu na základe výkonu rozhodnutia žalovaný ako súdny exekútor nariadil príkazom číslo EX 749/2000 výkon rozhodnutia zrážkou z invalidného dôchodku žalobcu pre oprávneného v predmetnom exekučnom konaní a táto neoprávnene zrazená suma predstavuje od apríla 2008 do septembra 2008 sumu 13.548,- Sk/449.71,-EUR, od októbra 2008 do decembra 2008 sumu 7.230,-Sk/240,-EUR. Ďalej bolo z doplatku zrazené 14.566,-Sk/483,50,-EUR, od januára 2009 do júna 2009 bola zrazená suma 480,-EUR/14.460,- SK, a od apríla 2003 do marca 2008 bola 121.147,-Sk/4.02134,-EUR. Spolu bolo zrazené 5.674,55,-EUR podľa listinných dôkazov - oznámení zo Sociálnej poisťovne Bratislava. Vydané rozhodnutie Okresného súdu Vranov nad Topľou č. EX 749/2000 bolo vydané neoprávnene, nepravdivo a s úmyslom poškodiť žalobcu. Uvedený súd vydal exekučné rozhodnutie na osobu: Q. A., K. XX, XXX XX B. K. , T..Č..: XXXXXX/XXXX bez toho, aby si dôkladne overil skutočnosť, či žalobca ako osoba Q. A., bytom K. XX niekedy a niekde podnikal pod takouto hlavičkou s takouto adresou firmy, ako súd vo vydanom exekučnom rozhodnutí uviedol. Súd pri vydaní tohto exekučného rozhodnutia porušil zákon, ktorý mu ukladá overiť si skutočnosť a pravdivosť podaného návrhu na vydanie exekučného príkazu, teda či povinný je naozaj povinným. Ďalej žalobca namietal, že právoplatnosť exekučného rozhodnutia nastáva dňom prevzatia exekučného rozhodnutia povinnému, pričom on do dňa 29.06.2009 takéto rozhodnutie neprevzal, nebolo mu doručené, čiže podľa zákona nemôže byť ani právoplatne vykonateľné. V roku 1998 bol žalobcovi Živnostenským úradom vo Vranove nad Topľou „zrušený živnostenský list zo zdravotných dôvodov“, čím bola ukončená podnikateľská činnosť žalobcu. Počas podnikateľskej činnosti do roku 1998 nebol žiadny zákon o tom, aby mohol niekto vydávať rozhodnutia, uznesenia a exekučné príkazy na zrážky z invalidného dôchodku povinného a ešte k tomu so spätnou platnosťou tak, ako to vykonal tunajší súd. Do 1. augusta 2000 nebolo možné vykonávať zrážky z dôchodku. V zákone č. 328/1991 novelou od 1. augusta 2000 nie je uvedené, že sa môže vykonávať exekúcia so spätnou
platnosťou. Súd nemôže konať za obdobie pred novelou zákona 1. augusta 2000 podľa zákonov platných dnes. Čiže ak niekto spáchal nejaký priestupok v roku 1998, tak nemôže byť trestaný podľa zákonov platných v roku 2008, ale podľa zákonov platných v roku 1998, kedy sa priestupok stal. Podľa žalobcu sa žalovaný súdny exekútor neoprávnene za pomoci Okresného súdu vo Vranove nad Topľou obohatil a naďalej obohacuje na jeho úkor. V uznesení NS SR 3Obo377/98 a v zákone je uvedené, že podnikateľ ručí celým svojím majetkom a nie dôchodkom. Ďalej vo vydanom uznesení NS SR 30bo377/98 taktiež nikde nie je uvedené, že sa môžu vykonávať zrážky so spätnou platnosťou tak, ako to nariaďuje tunajší súd. Podľa ust. § 372m ods. 1 O.s.p. v konaniach o výkon rozhodnutia začatých do 31.augusta 2005 musí oprávnený podať do 6 mesiacov od účinnosti tohto zákona návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona a zároveň v tejto lehote oznámiť podanie návrhu na vykonanie exekúcie súdu, ktorý viedol výkon rozhodnutia. Ak oprávnený neoznámi súdu, že podal návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, súd konanie o výkon rozhodnutia zastaví. Oprávnený si túto povinnosť nesplnil.
Žalovaný so žalobou žalobcu nesúhlasil a žiadal ju v celom rozsahu zamietnuť, keďže exekúcia je vedená v súlade s exekučným poriadkom a ostanými zákonmi.
Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou s jej prílohami, oznámením Sociálnej poisťovne, ústredia o vykonaní zrážok z dôchodku na základe výkonu rozhodnutia zo dňa 28. 4. 2008, listom vlastníctva číslo XXX k.ú. B. K., výsluchom žalovaného, písomnými podaniami žalobcu zo dňa 3. 5. 2010, 16. 11. 2011, 22. 12. 2011, 6. 2. 2012, písomnými podaniami žalovaného zo dňa 4. 5. 2010, zo dňa 16. 11. 2011, spisom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp.zn. 3Er/3093/2000 a exekučným spisom súdneho exekútora JUDr. Mariána Janeca sp.zn. EX 749/00 a zistil nasledujúci skutkový stav:
Žalovaný vo výpovedi prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že popiera nárok žalobcu v celom rozsahu, považuje ho za absolútne neopodstatnený. Z obsahu jeho podania možno vyvodiť, že sa domáha nároku na náhradu škody. V takomto prípade však musí byť splnená podmienka porušenia povinností. Touto povinnosťou je pre súdneho exekútora dodržiavanie všetkých ustanovení Exekučného poriadku. Ako je zrejmé z exekučného spisu, ktorý bol súdu predložený, exekútor sa žiadneho porušenia povinností nedopustil. Po doručení návrhu na vykonanie exekúcie požiadal v súlade so zákonom o udelenie poverenia, po jeho obdržaní vykonal všetky úkony potrebné na zabezpečenie nároku oprávneného. Následne doručoval upovedomenie o začatí exekúcie povinnému, ktorý však túto zásielku nepreberal a to ani potom, čo sa zásielku pokúsila doručiť polícia. Medzičasom na základe príkazov na začatie exekúcie Sociálna poisťovňa zadržiavala peňažné prostriedky oprávneného a tieto držala v depozite do momentu, než súdny exekútor vydá exekučný príkaz. Tento príkaz môže exekútor vydať až po doručení upovedomenia o začatí exekúcie a uplynutí lehoty na podanie námietok. Dňa 25. 05. 2005 polícia doručila toto upovedomenie povinnému a po uplynutí lehoty na podanie námietok bol vydaný spomínaný exekučný príkaz. Na základe tohto postupu Sociálna poisťovňa zrážala povinnému zrážky z dôchodku. Celý tento postup bol v súlade so zákonom, preto nie je jasné, prečo žalobca žalobu podal. Pokiaľ ide o jeho tvrdenia uvedené jednak v žalobe ako aj ďalšom vyjadrení, je zrejmé, že sa tu opiera o právne predpisy, ktoré s danou vecou resp. exekúciou nemajú nič spoločné. Na žalobcu sa totiž nevzťahovali ustanovenia konkurzného konania, pretože konkurz vyhlásený nebol, rovnako ako ani ustanovenia o výkone rozhodnutia, pretože tento prebiehal formou exekúcie. Vzhľadom k všetkým týmto skutočnostiam je zrejmé, že nárok žalobcu nie je daný, preto žiadal žalobu zamietnuť a priznať trovy.
Z písomného podania žalobcu zo dňa 3.5.2010 vyplýva, že počas jeho podnikateľskej činnosti do roku 1998 nebol žiadny zákon o tom, aby mohol niekto vydávať rozhodnutia, uznesenia a exekučné príkazy na zrážky z invalidného dôchodku povinného so spätnou platnosťou tak, ako to vykonal tunajší súd. Do 1. augusta 2000 nebolo možné vykonávať zrážky z dôchodku. V zákone č. 328/1991 novelou od 1. augusta 2000 nie je uvedené, že sa môže vykonávať exekúcia so spätnou platnosťou.
Podľa písomného podania žalobcu zo dňa 16.11.2011, na základe žiadosti o vydanie živnostenského listu na Obvodný úrad Vranov nad Topľou živnostenský odbor žalobca dostal živnostenský list dňa 18.12.1992 č.j.: 201919/1992. Podpísal dohodu o podnikaní podľa vtedy platného zákona č. 328/1991 o konkurze a vyrovnaní, kde bolo uvedené, že podnikateľ ako fyzická osoba ručí celým svojím majetkom,
ale nie dôchodkom. Svoju podnikateľskú činnosť ukončil vydaným Rozhodnutím OÚ-ŽO Vranov n. T. zo dňa 11.12.1998 č.j.: Žo/98/52520/002 reg. Č. 1183/98. Dôchodok podľa vtedy platného zákona nepatril do majetku fyzickej osoby - podnikateľa. Novelou schválenou NR SR platnou od 01.08.2000 sa dôchodok pojal do majetku podnikateľa fyzickej osoby. Do 31.07.2000 platil zákon 328/1991 o konkurze a vyrovnaní, kde dôchodok nepatril do majetku podnikateľa fyzickej osoby. Žalobca podnikateľskú činnosť ukončil dňa 11.12.1998, čiže pred novelou platnou od 01.08.2000. Jednou zo základných zásad práva je zásada upravená Dohovorom o ochrane základných práv a slobôd, ktorá zakotvuje, že nikto nemôže byt' súdený za konanie, ktoré v dobe, keď k nemu došlo nebolo postihnuteľné.
V podaní zo dňa 22.12.2011 žalobca uviedol tie isté skutočnosti, ako v predchádzajúcich podaniach a ďalej poukázal na to, že rozhodnutia, ktoré vydal Krajský alebo Okresný súd do roku 1998 boli vydané podľa vtedy platného zákona. Rozhodnutia po roku 1998 neboli vydané podľa zákona platného v čase, kedy sa skutok stal, kde na základe týchto rozhodnutí boli vydávané exekučné príkazy. Krajským súdom Košice bolo vydané uznesenie pod č.k. 6K 15/03-45, ktorým bol zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka Q. A., A.Á. XXXX, M. N. C., IČO: XXXXXXXX. Každý kto mal nejakú pohľadávku si bol povinný ju uplatniť u správcu konkurzu, každý kto tak neučinil, prišiel o svoju pohľadávku. Oprávnený si pohľadávku neuplatnil.
Z písomného podania žalobcu zo dňa 6.2.2012 vyplýva, že rozšíril návrh na vydanie platobného rozkazu zo dňa 29.06.2009 pod č.k: 4C/83/2010 o sumu 2.764,20,-EUR za obdobie rokov od 07/2009 do 12/2011, kde boli neoprávnene prevedené zrážky z jeho dôchodku žalovaným. Neoprávnene prevedené zrážky boli za obdobie rokov 2009 v sume 524,16,-EUR, roka 2010 v sume 1.099,56,-EUR, roka 2011 v sume 1.140,48,-EUR. Ďalej poukázal na to, že podľa § 526 Občianskeho zákonníka postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi. Túto zákonom danú povinnosť si postupca nesplnil.
V písomnom podaní zo dňa 4.5.2010 žalovaný uviedol s odvolaním sa na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Cdo 58/2009, že exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu, ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenom Exekučným poriadkom a subsídiárne Občianskym súdnym poriadkom. Právny vzťah súdneho exekútora a účastníka exekučného konania sa nemôže považovať za súkromnoprávny vzťah. Občianskoprávnymi vzťahmi sú majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzí týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ to občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony. Tieto vzťahy sú upravené normami súkromného práva a sú založené na princípoch právnej rovnosti ich subjektov; práva a povinností, ktoré sú obsahom právnych vzťahov tejto povahy, vznikajúce na základe prejavov vôle vyplývajúcich z princípu autonómie vôle ich subjektov. Vzťahy, ktoré sú založené na nerovnom právnom postavení ich účastníkov a v ktorých orgány verejnej moci rozhodujú o právach a povinnostiach účastníkov na báze autoritatívnosti, sú verejnoprávne. Pre vyriešenie otázky, či daný právny vzťah je súkromnoprávny alebo verejnoprávny, je nevyhnutné predovšetkým zistiť, z ktorého právneho vzťahu sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok (predmet súdneho-konania). Tento vzťah treba následne analyzovať a správne právne posúdiť. Na zabezpečenie podkladov, nevyhnutných pre tento postup, ukladá zákon žalobcovi povinnosť uviesť už v žalobe rozhodujúce skutočnosti, ktoré majú súdu umožniť, aby daný i právny vzťah a z neho vyvodzovaný nárok analyzoval a právne kvalifikoval z aspektov, významných nielen pre posúdenie rôznych otázok procesnej povahy, ale aj pre posúdenie veci. Žalobca je povinný nárok skutkovo vymedziť, nemusí ho však právne vyhodnotiť a odôvodniť. Je totiž vecou súdu, aby podal jeho právnu kvalifikáciu. Ak ho však predsa len v žalobe právne vyhodnotí, súd nie tým viazaný. Z toho, čo v prejednávanej veci žalobca uviedol v priebehu konania na súdoch je zrejmé, že všetky nároky povinného boli zamietnuté v konaní o námietkach. Exekútor je v zmysle § 2 Exekučného poriadku štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Pri výkone svojej činnosti je viazaný len Ústavou SR, zákonmi, inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydaným v exekučnom konaní. Z definície právneho postavenia súdneho exekútora podanej priamo Exekučným poriadkom vyplýva, že exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu. Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej) moci sa exekútor podieľa na realizácii základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa či. 46 ods. 1 Ústavy SR. Na súdneho exekútora vykonávajúceho exekučnú činnosť treba v zmysle uvedeného hľadieť ako na orgán, ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenom zákonom, a to Exekučným poriadkom a subsidiárne Občianskym súdnym poriadkom. Ustanovenie § 5 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. septembra 2005 (kedy nadobudla účinnosť jeho novela daná zákonom č. 341/2005 Z. z.) výslovne uvádza, že vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci. V danom prípade žalobca svoj nárok vyvodzuje z právneho vzťahu, ktorý vznikol medzi ním ako účastníkom exekučného konania a žalovaným ako súdnym exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť. Netykal sa niektorej z typických súkromných oblastí života fyzickej osoby alebo existencie právnickej osoby a nevyplýval zo súkromného práva. Išlo o verejnoprávny vzťah, ktorého účastníci nemali autonómne a rovnoprávne postavenie, charakteristické pre právne vzťahy založené na súkromnom práve. Tento právny vzťah sa vyznačuje tým, že jeden účastník vystupuje voči druhému ako nositeľ verejnej zvrchovanej moci a je oprávnený druhému subjektu jednostranne zakladať práva alebo povinnosti. Právny vzťah súdneho exekútora a účastníka exekučného konania s týmito znakmi sa nemôže považovať za verejnoprávny vzťah. So zreteľom na uvedené je jasné, že povinný nemôže podať na exekútora žalobu.
V písomnom podaní zo dňa 16.11.2011 žalovaný poukázal na tie isté skutočnosti, ako v predchádzajúcom podaní zo dňa 4.5.2010.
Z oznámenia Sociálnej poisťovne, ústredia po vykonaní zrážok z dôchodku na základe výkonu rozhodnutia zo dňa 28. 4. 2008 je zrejmé, že odo dňa 6. 4. 2008 bude žalobcovi z dôchodku zrážaná suma 2258 Sk na základe príkazu zo dňa 28. 5. 2001 č. EX 749/2000-22.
Zo spisu Okresného súdu Vranove nad Topľou spisovej značky 3Er/3093/2000 vyplýva, že tunajším súdom je vedená exekúcia oprávneného ŽDB a.s., IČO: 47672412, Bohumín, Bezručova 300, Česká republika proti povinnému Q. A., K. XX, M. N. C.. Dňa 21. 12. 2000 bola tunajšiemu súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom exekučné konanie sa začalo doručením návrhu na vykonanie exekúcie dňa 18. 12. 2000. Tunajší súd vydal dňa 29. 12. 2000 poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora. Z exekučného spisu sp. zn. EX 749/00 je zrejmé, že dňa 24. 5. 2001 bol súdnym exekútorom vydaný príkaz na začatie exekúcie zrážkami z iných príjmov. Zo správy obvodného oddelenia policajného zboru v Slovenskej Kajni zo dňa 31. 5. 2005 je zrejmé, že povinný - žalobca v predmetnej veci dňa 25. 5. 2005 odmietol prevziať upovedomenie o začatí exekúcie. Exekúciu ako zástupca poverenej exekútorky JUDr. Veroniky Kučavíkovej vykonáva JUDr. Marián Janec
- žalovaný v predmetnej veci.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ďalej len "exekučná činnosť").
V zmysle § 5 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa. Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.
Podľa § 18 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
V ustanovení § 33 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku a o zmene a doplnení ďalších zákonov sa uvádza, že exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanci v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona. Exekútor sa zbaví zodpovednosti, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať. Exekútor ručí za škodu, ktorú spôsobili jeho zamestnanci v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona celým svojím majetkom. Zodpovednosť zamestnancov exekútora podľa občianskoprávnych alebo pracovnoprávnych predpisov tým nie je dotknutá.
Štát zveril exekútorom výkon štátnej moci v rozsahu stanovenom Exekučným poriadkom prípadne Občianskym súdnym poriadkom, čiže exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu, za čo mu štát priznal postavenie verejného činiteľa a vykonávanie exekučnej činnosti sa považuje za výkon verejnej moci. V rámci deľby štátnej moci sa exekútor podieľa na realizácii základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže exekútor vykonáva úlohy orgánov verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenom Exekučným poriadkom, nemôže zodpovedať za škodu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, pretože sa nejedná o občianskoprávny vzťah, ale vzťah verejnoprávny.
Žalobca si uplatňuje žalovanú sumu od žalovaného ako od súdneho exekútora, ktorý mu v rámci exekučnej veci vedenej pod sp.zn. EX 749/2000 vykonáva zrážky z invalidného dôchodku od apríla 2008, čo podľa názoru žalobcu vykonáva neoprávnene. Namieta, že rozhodnutie Okresného súdu vo Vranove nad Topľou č. EX 749/2000 bolo vydané neoprávnene, nepravdivo s úmyslom poškodiť osobu žalobcu.
Vzhľadom na vyššie uvedené by prichádzala do úvahy aplikácia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Žalobca totiž požaduje žalovanú sumu od žalovaného ako súdneho exekútora, ktorý pri výkone exekučnej činnosti vykonáva zrážky z dôchodku žalobcu. Keďže podľa ustanovenia § 27 ods. 2 cit. zákona, ktorý nadobudol účinnosť 1.7.2004 a ktorým bol zrušený zákon č. 58/1969 Zb. vyplýva, že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa upravuje doterajšími predpismi. Keďže príkaz na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy a iných príjmov bol súdnym exekútorom vydaný dňa 24.5.2001 a žalobca uplatňuje svoj nárok v príčinnej súvislosti práve s vydaním rozhodnutia, na základe ktorého súdny exekútor vykonáva zrážky z dôchodku žalobcu, je namieste aplikácia práve zákona č. 58/1969 Zb. účinného v čase vydania príkazu na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy a iných príjmov. V zmysle § 18 cit. predpisu teda za uvedenú škodu zodpovedá štát. Ak štát nahradí škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, má potom regresný nárok podľa § 19 proti osobám, za ktoré škodu hradil. V predmetnej veci však žalobca žiada uvedené sumy priamo od súdneho exekútora, ktorý nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom v zmysle vyššie cit. zákona. Vecná legitimácia je teoretická konštrukcia, ktorá vo vzťahu k účastníkovi konania vyjadruje stav vyplývajúci z hmotného práva a niekedy aj procesného práva , ktorý v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo k neúspechu v konaní. Vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu. Účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, má pasívnu vecnú legitimáciu. Súd však žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. V opačnom prípade súd musí žalobu zamietnuť so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Súd teda s poukazom na skutočnosť, že za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zodpovedá štát, žalobu žalobcu zamietol. V takom prípade už nie je potrebné zaoberať sa samotným nárokom žalobcu na náhradu škody.
K možnosti aplikácie ustanovenia § 33 Exekučného poriadku je potrebné uviesť, že hlavný rozdiel medzi predpokladmi zodpovednosti za škodu podľa tohto ustanovenia a predpokladmi zodpovednosti za škodu podľa vyššie citovaného zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci spočíva v tom, že protiprávny úkon podľa § 33 Exekučného poriadku vznikol nie pri výkone exekučnej činnosti, ale inej činnosti podľa exekučného poriadku. K otázke pasívnej legitimácie je potrebné uviesť to, že kým v prípade uplatnenia nároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. je pasívne legitimovaným subjektom Slovenská republika, v prípade uplatnenia nároku na náhradu škody podľa § 33 exekučného poriadku by bol týmto subjektom priamo exekútor. Zodpovednosť za škodu podľa § 33 Exekučného poriadku sa však podľa názoru súdu použije pri výkone inej činnosti exekútora podľa 193 a nasl. Exekučného poriadku (názor prezentovaný: Števček, M., Ficová, S. a kol. Exekučný poriadok. Komentár.1. vydanie, Praha: C.H. Beck, 2011, s. 68-70).
Vzhľadom na rôzne právne názory k danej otázke, iné znenie ust. § 33 Exekučného poriadku v čase vydania predmetného príkazu na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy a iných príjmov a vzhľadom na názor, že ustanovenie § 33 Exekučného poriadku upravuje objektívnu zodpovednosť exekútora za škodu spôsobenú ním alebo jeho zamestnancami v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona, teda či už exekučnou činnosťou alebo tzv. ďalšou činnosťou, súd sa zoberal aj samotným nárokom žalobcu.
K vyššie uvedenému súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 289/08 z 5. novembra 2008, v ktorom sa uvádza, že v prípade, ak sa osoba so silnejším právom k exekuovanej veci k právu povinného z exekúcie nemohla domôcť ochrany svojho práva pred predajom (vydražením) tejto veci v dôsledku nesprávneho postupu exekučného súdu alebo súdneho exekútora, môže sa domáhať proti týmto subjektom náhrady škody podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. Podľa tohto exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona, prípadne žalobou podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Zodpovednosť exekútora za škodu spôsobenú ním alebo jeho zamestnancami v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti podľa Exekučného poriadku je upravená v § 33 Exekučného poriadku ako objektívna zodpovednosť bez ohľadu na jeho zavinenie. Predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním exekútora pri výkone exekučnej činnosti, pričom protiprávnosť tohto konania musí vyplývať z porušenia zákonom ustanovenej povinnosti. (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 81/01).
Exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanci v súvislosti s činnosťou podľa Exekučného poriadku. Exekútor sa zbaví zodpovednosti ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré od neho možno požadovať. Pod pojmom „vynaloženie všetkého úsilia“ je potrebné rozumieť každú možnú starostlivosť, ktorú by bolo možné za daných podmienok konkrétneho prípadu vyvinúť, aby sa zabránilo vzniku škody. Podľa citovaného ustanovenia predpokladmi zodpovednosti súdneho exekútora je vznik škody, protiprávne konanie alebo opomenutie exekútora, prípadne jeho zamestnanca, súvisiace s činnosťou podľa Exekučného poriadku, príčinná súvislosť medzi týmto konaním (alebo opomenutím) a vznikom škody. Predpoklady vzniku zodpovednosti musí preukázať poškodený (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. februára 2010, sp. zn. 4 Cdo 138/2008).
Svoj nárok žalobca opiera o skutočnosť, že súd vedie na neho exekúciu ako na osobu fyzickú, hoci on už ako živnostník podnikateľskú činnosť ukončil. K tomu je potrebné uviesť, že zánikom živnostenského oprávnenia fyzickej osoby podnikateľa, táto nestráca spôsobilosť mať práva a povinnosti a nezbavuje ju to ani prípadných záväzkov z dovtedajšej podnikateľskej činnosti. Uvedený názor je prezentovaný v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. Obo 377/98, ktoré rozhodnutie predložil samotný žalobca.
Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že dôchodkové dávky neboli súčasťou majetku žalobcu v čase, keď vykonával podnikateľskú činnosť, toto jeho tvrdenie je nepodstatné. Dôležité je, kedy sa začalo exekučne konanie proti povinnému - teraz žalobcovi a či sa exekúcia vedie zákonným spôsobom s ohľadom na prechodné ustanovenie § 235 Exekučného poriadku, účinné od 26.7.2001, podľa ktorého exekúcie začaté do dňa vyhlásenia tohto zákona sa dokončia podľa tohto zákona. Podľa ust. § 89 Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekučného konania bolo možné vykonať exekúciu aj zrážkami z iných príjmov medzi, ktoré príjmy okrem iných zákon zaradil aj príjmy z dôchodku, z nemocenského, z peňažnej pomoci v materstve, zo štipendia, z náhrady uchádzajúceho zárobku a iné. Súdny exekútor teda neporušil žiadne ustanovenia Exekučného poriadku, keď vydal príkaz na začatie exekúcie zrážkami z iných príjmov.
V žalobe si žalobca zároveň zamieňa administratívnoprávnu zodpovednosť za priestupky so zodpovednosťou občiaskoprávnou.
Súdny exekútor povinnému zodpovedá len z titulu náhrady škody, ktorú by mu spôsobil v súvislosti s činnosťou podľa exekučného zákona. V danom prípade bolo povinnosťou žalobcu preukázať základné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 33 Exekučného poriadku. V zmysle tohto ustanovenia predpokladmi zodpovednosti je vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním exekútora pri výkone exekučnej činnosti, pričom protiprávnosť tohto konania musí vyplývať z porušenia zákonom ustanovenej povinnosti. Pre úspešnosť svojej žaloby žalobca musí preukázať taký postup exekútora (odporcu) v predmetnom exekučnom konaní, ktorý mu znemožnil realizáciu tých procesných práv, ktoré mu zákon priznáva. Keďže takéto porušenie zo strany žalovaného exekútora žalobca do skončenia dokazovania v tejto veci nepreukázal a súdom to zistené nebolo, z toho dôvodu žalobu žalobcu nepovažoval súd za dôvodnú.
V danom prípade pri rozhodovaní o trovách konania súd vychádzal z ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého, účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Žalovaný si vyčíslil trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume 764,58 eur.
Súd priznal právnemu zástupcovi žalovaného trovy právneho zastúpenia podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhlášky“), ktoré sú vyčíslené takto:
Rok 2011 v sume 416,96 eur
- odmena v sume 401,7 eur za 2 úkony právnej služby podľa § 10 ods.1 § 14 ods. 1 písm. a), c) vyhlášky. Paušálna náhrada je v roku 2012 vo výške 7,63 eur
- príprava a prevzatie zastúpenia dňa 5.4.2012 ............. 200,85 eur + RP 7,63 eur
- účasťna pojednávaní dňa 10.4.2012............................ 200,85 eur + RP 7,63 eur
V zmysle § 17 ods. 1 cit. vyhlášky, pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu. Súd priznal advokátovi ním požadovanú náhradu za stratu času za 16 polhodín v sume 203,36 eur (16 x 12,71 eur) za cestu Žilina -Vranov n.T. a späť dňa 10.4.2012.
Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 283/2002 Z.z., o cestovných náhradách, sumu základnej náhrady pre jednostopové vozidlá a trojkolky a pre osobné cestné motorové vozidlá podľa odseku 1 ustanoví opatrenie, ktoré vydá ministerstvo; opatrenie sa vyhlási uverejnením jeho úplného znenia. Od 1.1.2009 účinné opatrenie č. 632/2008 Z.z. stanovilo výšku základnej náhrady pre osobné cestné vozidlá na sumu 0,183 eura. Súd priznal advokátovi náhradu cestovného za cestu Žilina -Vranov n.T. a späť osobným automobilom Chevrolet Cruze, EČ: ZA139FA na pojednávanie dňa 10.4.2012 v sume 143 eur (544 km, cena pohonných látok 1,479 eur/l, spotreba 0,054/1km, náhrada 0,183 eur/1km - Výpočet: (0,183x544)+ (0,054x544x1,479) = 143 eur. Pri určovaní cien pohonných hmôt súd vychádzal z údajov Štatistického úradu SR. Súd priznal právnemu zástupcovi žalovaného aj hotové výdavky za parkovné podľa predloženého parkovacieho lístka.
Keďže žalovaný mal vo veci plný úspech, súd mu priznal náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 764,32.
S poukazom na vyššie uvedené súd rozhodol podľa výroku tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd do Prešova
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach / § 42 ods. 3 / uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej , možno odôvodniť len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. l
b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
c/ súd I. stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
d/súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí , pretože sú tu ďalšie skutočnosti, alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené / § 205 a /
f/ rozhodnutie súdu I. stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom splnená v stanovenej lehote, možno sa jej plnenia domáhať návrhom na výkon exekúcie podľa osobitného právneho predpisu.