Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_26Er-124-2003.pdf
PDF · 129.93 KB
Case nature
Area
Subarea
26Er/124/2003
Uznesenie
Okresný súd Trnava v právnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Martin Máčaj, advokát, Pribinova 25, 811 09 Bratislava, proti povinnému I. B., nar. XX.XX.XXXX, XXX XX K. XXX, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Vladimír Cipár, Vazovova 9, 811 07 Bratislava, pre vymoženie sumy 250,95 eur s prísl. a trov exekúcie, o žiadosti oprávneného o zmenu súdneho exekútora, takto
rozhodol:
Žiadosť oprávneného o zmenu súdneho exekútora sa zamieta.
Súd exekúciu z a s t a v u j e .
Oprávnený je povinný zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Vladimírovi Cipárovi trovy exekúcie v sume 194,50 EUR do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia v časti výroku o zastavení exekúcie.
odôvodnenie:
Poverením Okresného súdu Trnava č. 5207 022197 zo dňa 11.12.2003 bol súdny exekútor JUDr. Vladimír Cipár, poverený vykonaním exekúcie v prospech oprávneného na základe exekučného titulu - vykonateľnej notárskej zápisnice spísanej JUDr. Ondrejom Ďuriačom, notárom so sídlom v Partizánskom, pod číslom N 2746/2003, NZ 75860/2003 zo dňa 29.08.2003.
V zmysle § 238 ods. 1 prechodných a záverečných ustanovení zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) účinných od 1. septembra 2005, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak. V zmysle odsek 2 toho istého paragrafu sa ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 použijú aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005.
V zmysle § 36 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku účinného ku dňu 31.8.2005, exekučné konanie sa začína na návrh. Exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Exekútor však môže začať vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie.
Návrh na vykonanie exekúcie oprávneného voči povinnému bol súdnemu exekútorovi doručený dňa 21.11.2003. V zmysle vyššie citovaných ustanovení sa teda na toto exekučné konanie vzťahujú ustanovenia Exekučného poriadku účinné do 31.8.2005. Ak budú ďalej v tomto uznesení citované alebo aplikované ustanovenia Exekučného poriadku, tunajší súd cituje, resp. aplikuje ustanovenia účinné do 31.8.2005, ak v jednotlivom prípade nebude uvedené inak.
Podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 6.10.2010 oprávnený požiadal o zmenu súdneho exekútora v zmysle § 44 ods. 8 zákona Exekučného poriadku (t.j. v znení do 31.8.2005 v zmysle § 44 ods. 6
Exekučného poriadku) a navrhol, aby súd vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava.
Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku, ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
Po preskúmaní žiadosti oprávneného o zmenu pôvodného súdneho exekútora a po oboznámení sa s ostatným spisovým materiálom súd v zmysle citovaného zákonného ustanovenia žiadosti oprávneného nemohol vyhovieť.
Po preštudovaní exekučného spisu má súd za to, je tu taký dôvod pre zastavenie exekúcie, na ktorý je súd povinný prihliadať ex offo a v záujme eliminácie rizika súvisiaceho s ust. § 61 Exekučného poriadku, t.j. rizika nenávratného poškodenia majetkových práv, musí takúto exekúciu čo najskôr zastaviť.
Podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku druhá veta, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.
Predmetom exekučného titulu - Notárskej zápisnice N 2746/2003, NZ 75860/2003 (ďalej len „Notárska zápisnica“) bolo vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.
Primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe Zmluvy o úvere č. 1340074 uzatvorenej dňa 18.03.2003 (ďalej len „Zmluva o úvere“), ktorú povinný riadne a včas neplnil. V predmetnej zmluve povinný pre prípad neplnenia si zmluvných podmienok (a to najmä nesplatenia úveru a jeho príslušenstva) splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v jeho mene uznal záväzok vyplývajúci zo Zmluvy o úvere tak, aby sa predmetná notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia. Takáto notárska zápisnica mala teda obsahovať aj údaj o skutočnej časti nesplateného záväzku zo Zmluvy úvere (t.j. dosial neznámu čiastku, o ktorej ani nebolo známe, či v budúcnosti vznikne) a súhlas povinného s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice. Na dôvažok v bode č. 07 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere, povinný vyhlasuje, že žiadnym konaním neznemožní veriteľovi zabezpečenie svojho záväzku spísaním notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. de facto sa povinný zaviazal toto plnomocenstvo počas trvania zmluvy nevypovedať.
Súd sa pri skúmaní notárskej zápisnice zaoberal najmä otázkou, či je exekučný súd oprávnený vykonať preskúmanie exekučného titulu z hmotnoprávneho hľadiska, t.j. preskúmať konkrétne okolnosti, ktoré predchádzali vyhotoveniu exekučného titulu. Ak by mal totiž exekučný súd vykonať preskúmanie veci spôsobom, akým koná civilný súd v občianskoprávnom konaní, muselo by byť takéto oprávnenie v zákone výslovne uvedené, inak by takéto preskúmanie išlo nad rámec preskúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu.
Zákon nerozlišuje medzi exekučnými titulmi z toho hľadiska, či mu predchádzalo alebo nepredchádzalo preskúmanie veci súdom z hľadiska hmotného práva, v tomto zmysle notárska zápisnica ako vykonateľný exekučný titul požíva rovnakú súdnu ochranu, aká sa poskytuje vykonateľnému rozhodnutiu súdu (vynímajúc súd rozhodcovský v zmysle príslušných ustanovení). V tejto súvislosti však treba citovať časť nálezu Ústavného súdu I. ÚS 5/2000 v ktorom je výslovne uvedené, že by nebolo možné pripustiť exekúciu na základe exekučnej notárskej zápisnice, a to najmä s ohľadom na jej mimosúdny spôsob vzniku, vtedy, ak by sa ňou mohli porušiť také princípy zákonnej alebo ústavnej hodnoty, na ktorých treba bezpodmienečne trvať. V takomto prípade je teda možné nepriznať oprávnenej osobe právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy. V iných prípadoch by však bolo preskúmanie súladu exekučného
titulu ako prvku prameniaceho v úniovom práve so zákonom súdom posudzované ako jednoznačné prekročenie právomocí slovenského súdu a samo o sebe by bolo porušením práva EÚ.
V prípade, že takýto výklad aplikujeme na prípad možného zastavenia exekúcie realizovanej na základe absolútne neplatného exekučného titulu (notárskej zápisnice), má tunajší súd za to, že takýmto postupom nebude nielen nijakým spôsobom ohrozená následná vymožiteľnosť nároku, ktorý je predmetom exekúcie, ale bude tak i zachované právo na súdnu ochranu oprávneného v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy (oprávnený totiž môže svoj nárok v zmysle príslušných procesných ustanovení uplatniť v riadnom občiansko-súdnom konaní). Navyše, právo na súdnu ochranu v zmysle uvedeného ustanovenia bude týmto uznesením priznané i povinnému, ktorý bude mať taktiež právo obhájiť existenciu či výšku svojho záväzku. Doterajší právny stav neposkytoval dostatok možností právnej a ani súdnej ochrany povinnému, naopak, okolnosti, za ktorých bola spísaná Notárska zápisnica ako podklad pre výkon exekúcie, bola v ostrom rozpore so zákonnými ustanoveniami týkajúcich sa najmä základných predpokladov zastúpenia a v konečnom dôsledku tak bolo povinnému odňaté i právo na súdnu ochranu v zmysle § 46 ods. 1 Ústavy, čo je už samo o sebe dostatočným dôvodom pre aplikáciu vyššie uvedeného postupu, t.j. možnosti preskúmania exekučného titulu.
Takýto právny názor v prípade preskúmania notárskych zápisníc potvrdzuje aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 498/2010, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení, t.j. nielen z procesného hľadiska.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, súd sa zaoberal otázkou opodstatnenosti exekučného konania a otázkou, či exekučný titul, ktorý bol podkladom na vykonanie exekúcie, naozaj spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti stanovené pre takýto právny úkon a v neposlednom rade, či je tento exekučný titul platný a vykonateľný. Predmetom skúmania tunajšieho súdu bolo najmä oprávnenie Splnomocnenca zastúpiť povinného pri spísaní notárskej zápisnice.
Tunajší súd dospel k záveru, že splnomocnenie udelené povinným Splnomocnencovi priamo v Zmluve o úvere je neplatné, a to z nasledovných dôvodov:
Toto splnomocnenie na uznanie dlhu bolo povinným udelené Splnomocnencovi ešte v čase, keď ich dlh z omeškania neexistoval, t.j. povinný sa vopred vzdal svojho práva na uznanie či neuznanie dlhu v čase, keď ešte nemal vedomosť o jeho prípadnom vzniku ani o jeho výške, takže toto splnomocnenie bolo neurčité a všeobecné. Povinnému bolo totiž odňaté právo namietať výšku uznaného dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše nemožno ani predpokladať, či vôbec určité právne významné okolnosti vôbec v budúcnosti nastanú. Takéto splnomocnenie nemôže byť platné, pretože nie je z neho možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho Splnomocnencovi vyplývajú a následne posúdiť, či konal Splnomocnenec v mene splnomocniteľa v medziach udeleného oprávnenia, či tým vznikli práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi alebo či Splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva. Naopak, splnomocnenie je koncipované tak, že vytvára veľmi široký priestor pre konanie a právne úkony Splnomocnenca. Zastúpenie treťou osobou by mohlo byť v zmysle zákona akceptovateľné v takýchto prípadoch len v prípade zastúpenia advokátom v zmysle § 25 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, čo však v žiadnom prípade nemožno aplikovať na daný prípad, a to najmä z dôvodu rozporu záujmov, t.j. zjavnej skutočnosti, že Splnomocnenec nemal v zmysle Zmluvy o úvere konať v záujme povinného, skôr naopak, jeho zastúpením sa malo zabezpečiť silnejšie postavenie oprávneného ako veriteľa a okamžitá vymožiteľnosť jeho pohľadávky bez toho, aby sa o tom povinný čo i len dozvedel. Súd je toho názoru, že pri inštitúte takej právnej sily ako je vykonateľná notárska zápisnica je nutné bezpodmienečne zaistiť taký právny stav, pri ktorom je nepochybné, že s uznaním dlhu povinný/dlžník naozaj súhlasil a bol si vedomý všetkých právnych následkov s tým spojených.
V zmysle bodu 18. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere, sa obidve zmluvné strany dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že všetky ich právne vzťahy vyplývajúce zo Zmluvy uzatvorenej v zmysle § 497 Obchodného zákonníka sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Odhliadnuc od skutočnosti, že obsah zmluvy možno už na prvý pohľad jasne identifikovať ako spotrebiteľský, exekučný súd žiadnym spôsobom neprekročil svoju právomoc a nepreskúmaval samotnú Zmluvu o úvere a nároky z nej plynúce, naopak, zaoberal
sa iba otázkou platnosti plnomocenstva v nej obsiahnutého, t.j. de facto platnosťou a vykonateľnosťou samotnej notárskej zápisnice.
V zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, právne vzťahy uvedené v odseku 1 (postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním) sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.
V zmysle odseku 2 Obchodného zákonníka je vzťah k Občianskemu zákonníku založený na zásade subsidiarity a na zásade lex specialis derogat legi generali (osobitný zákon ruší všeobecný zákon). To znamená, že ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka, riešia sa podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (resp. podľa predpisov občianskeho práva v širšom zmysle). Ide tu teda o vzťah osobitného (Obchodný zákonník) a všeobecného (Občiansky zákonník) predpisu. Aj v prípade posúdenia platnosti plnomocenstva zakomponovaného priamo v Zmluve o úvere je nutné použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, pretože daná otázka nie je vôbec predmetom úpravy Obchodného zákonníka.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, plnomocenstvo udelené Splnomocnencovi zjavne nerešpektuje zákonnú podmienku uvedenú v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, je zrejmé, že v tomto prípade Splnomocnenec v skutočnosti nehájil záujmy povinného, ktorý ho na uznanie dlhu splnomocnil, ale oprávneného. Uznanie dlhu formou notárskej zápisnice je totiž jednoznačne zabezpečujúcim inštitútom pre oprávneného, pričom jeho postavenie ako veriteľa je jeho spísaním zjavne posilnené na úkor povinného - dlžníka, ktorý týmto právnym úkonom stráca možnosť dovolať sa svojich práv na súde, naopak, veriteľ môže ihneď pristúpiť k uplatneniu svojich práv prostredníctvom exekúcie, aj keby nebola v skutočnosti opodstatnená.
Splnomocnenec dlžníka má naopak chrániť záujem dlžníka/povinného v súvislosti s návratnosťou úveru do budúcna a nie uzatvárať za dlžníka/povinného notársku zápisnicu s uznaním dlhu a vyhlasovať, že súhlasí s exekúciou na uspokojenie pohľadávky veriteľa/oprávneného.
Exekučný súd žiadnym spôsobom nespochybňuje možnosť dať sa pri spísaní notárskej zápisnice zastúpiť v zmysle § 31 Občianskeho zákonníka a vyvolať tak, aj konaním splnomocnenej osoby, účinky zamýšľané v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Súd má však za to, že plnomocenstvo udelené Splnomocnencovi túto osobu neoprávňovalo na spísanie Notárskej zápisnice v znení ako bola spísaná. Okrem toho je splnomocnenie tejto osoby na vykonanie takéhoto úkonu v ostrom rozpore s § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko splnomocnená osoba zjavne nekonala v záujme povinného, skôr naopak.
Zákonnou úpravou zastúpenia zákonodarca jednoznačne sledoval právnu ochranu zastúpených osôb, ktoré sa dajú zastúpiť nimi zvoleným zástupcom. Právne úkony urobené osobami, ktoré nespĺňajú podmienky upravené v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, sú v zmysle Občianskeho zákonníka absolútne neplatné a to bez ohľadu na skutočnosť, že o tom účastníci právneho úkonu (v tomto prípade povinný) vedeli.
Tento právny názor potvrdzuje aj skutočnosť, že pri uzatváraní Zmluvy o úvere povinný nemal žiadnu možnosť výberu zástupcu/splnomocnenca, pretože zo Zmluvy o úvere je zrejmé, že pri jej vyhotovení bola použitá predtlač vyhotovená oprávneným, v ktorej už bola osoba Splnomocnenca určená bez akejkoľvek možnosti zmeny, vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru bolo dokonca uvedené, že povinný de facto túto plnú moc nemôže až do zániku záväzku splnením odvolať, čo je v ostrom rozpore s ust. § 33b ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa splnomocniteľ nemôže platne vzdať práva plnomocenstvo kedykoľvek odvolať.
V zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 329/2010 udelenie takéhoto plnomocenstva povinným nerešpektuje základný predpoklad jeho udelenia a to, ako už bolo uvedené vyššie, že splnomocnenec bude presadzovať a brániť záujem povinného ako aj slobodnú voľbu pri voľbe svojho splnomocnenca. Pri jedinej možnej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a
zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej Zmluvy o úvere, nemožno o slobodnej vôli povinného vôbec hovoriť.
Z dôvodov vyššie uvedených má súd jednoznačne za to, že dohoda o plnomocenstve je absolútne neplatná. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí voči každému, takže každý sa jej môže dovolať. Na absolútnu neplatnosť prihliada súd aj bez návrhu (ex offo). Absolútna neplatnosť sa nemôže napraviť dodatočným schválením a nemôže byť konvalidovaná ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Plnenie, ku ktorému došlo z absolútne neplatného právneho úkonu zakladá bezdôvodné obohatenie. Absolútna neplatnosť právneho úkonu sa nepremlčuje.
Pri zohľadnení príslušných ustanovení Obchodného zákonníka o uznaní záväzku súd jednoznačne dospel k záveru, že predmetné plnomocenstvo nespĺňa dokonca ani požiadavku v zmysle § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého môže byť uznaný iba v čase uznania existujúci určitý, čo do výšky, záväzok, pričom v čase udelenia splnomocnenia povinným nebolo a ani nemohlo byť jasné, či v budúcnosti povinnému z tohto úveru vznikne dlh a v akej výške (II. ÚS 498/2010).
Notárska zápisnica, ktorú exekučný poriadok za exekučný titul považuje, je verejná listina, ktorá vznikla mimosúdnou cestou, ale jej formálne i obsahové náležitosti sú vymedzené zákonom, t.j. zákon č. 323/1992 Z.z. o notároch a notárskej činnosti (ďalej len „Notársky poriadok“) a samotný Exekučný poriadok. V tejto súvislosti možno poukázať na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 5/2000 zo dňa 13.07.2000, v ktorom Ústavný súd okrem iného riešil aj čiastkovú otázku, čo musí spĺňať notárska zápisnica, aby bola spôsobilým exekučnými titulom. Ústavný súd vyslovil, že rozdiel medzi uznaním dlhu, resp. záväzkom podľa hmotného práva a notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok v zmysle § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, teda uznaním dlhu v procesnom zmysle, je v dvoch náležitostiach. V prípade notárskej zápisnice nemôže ísť predovšetkým o jednoduchý písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme. Okrem toho notárska zápisnica musí obsahovať výslovný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku, čo priamo vyplýva aj zo samotného ustanovenia § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Práve tento súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu, až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu spôsobilú na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinného sa teda završuje vznik exekučného titulu, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu.
Z uvedeného vyplýva, že prejav vôle povinného, ktorý zakladá takýto významný právny inštitút, nemôže byť nijakým spôsobom spochybnený. Pri spísaní exekučného titulu, t.j. predmetnej Notárskej zápisnice, nebol povinný prítomný, naopak, o spísaní Notárskej zápisnice nemusel byť ani upovedomený, tobôž o jej obsahu či konkrétne o výške uznaného dlhu. Vychádzajúc z vyššie preukázanej neplatnosti plnej moci udelenej Splnomocnencovi možno konštatovať, že Notárska zápisnica nespĺňa formálne a materiálne podmienky exekučného titulu, pretože bola spísaná neoprávnenou osobou a teda neobsahuje záväzok povinného a už vôbec nie jeho vyhlásenie o súhlase s jej vykonateľnosťou. V prípade, že je neplatné splnomocnenie, na základe ktorého bola spísaná Notárska zápisnica, tak ani táto nemôže byť platná, a teda neexistuje spôsobilý exekučný titul. Súd má za to, že táto Notárska zápisnica ako exekučný titul je absolútne neplatná.
Absolútna neplatnosť dohody o plnomocenstve má teda za následok, že Splnomocnenec nemohol zastupovať povinného pri spisovaní Notárskej zápisnice ako exekučného titulu a teda Notárska zápisnica neobsahuje jednu z materiálnych podmienok vykonateľnosti a to súhlas povinného s vykonateľnosťou a teda nie je exekučným titulom. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne účinky pre povinného, v mene ktorého “konal“ Splnomocnenec, predložená Notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Exekučný titul, ktorým bola v tomto prípade Notárska zápisnica, teda nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle požiadavky § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.
Práve platný a vykonateľný exekučný titul je predpokladom na vedenie exekúcie. Každý exekučný titul, na podklade ktorého sa navrhuje exekúcia, musí súd podrobiť preskúmaniu v rozsahu ustanovenom zákonom. Rozsah prieskumnej činnosti je obmedzený na to, či je exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný vecne legitimovaní, príp. spôsobilí byť účastníkmi exekučného konania. Súd môže takisto v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť ( II.ÚS 498/2010).
V tomto zmysle je koncipované aj ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku ako dôvod zastavenia exekúcie, ktorý zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia vôbec nemala začať, keďže rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je. Tunajší súd v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Najvyšší súd sa ďalej vyjadril, že ak bude exekúcia podľa exekučného titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.
Odmietnutie takéhoto exekučného titulu, resp. zastavenie exekúcie vykonávanej na podklade notárskej zápisnice, ktorá bola spísaná za účasti neoprávnenej osoby nie je zásahom do vlastníckeho práva oprávneného a ani nie je nijakým spôsobom upreté jeho právo na majetok, resp. právo na ochranu majetku zakotvené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (III. ÚS 329/2010). Zastavením exekúcie nie je znemožnené plnenie v prospech oprávneného, ktorý ma ešte stále dostatok zákonných možností na uplatnenie svojich práv vyplývajúcich zo Zmluvy o úvere. Exekučný súd totiž týmto uznesením žiadnym spôsobom nepreskúmava samotnú Zmluvu o úvere, nároky z ktorej môžu byť predmetom samostatného súdneho konania. Platnosť Zmluvy o úvere nie je týmto uznesením nijakým spôsobom dotknutá a jej posúdenie nie je ani pre rozhodovanie tunajšieho súdu relevantné, posudzovaná bola len platnosť Notárskej zápisnice, ktorou bol uznaný záväzok povinného zo Zmluvy o úvere. Uvedené zjavne nebráni oprávnenému domáhať sa na príslušnom súde podľa platných právnych procesných predpisov vydania rozhodnutia znejúceho na plnenie dlžnej peňažnej sumy v zmysle Zmluvy o úvere a v prípade úspechu v konaní aj práva súdom priznanú pohľadávku exekučne vymáhať (III. ÚS 329/2010).
Právny názor tunajšieho súdu obsiahnutý v tomto uznesení je vyjadrením ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý sa jednoznačne vyslovil, že plnomocenstvo obsiahnuté priamo v úverovej zmluve vo forme a obsahu, v akej bolo obsiahnuté v prípade zmluvného vzťahu oprávneného a povinného, je jednoznačne neplatné a zakladá tak dôvod na zastavenie exekúcie, či už v zmysle § 57 ods. 1 písm. a) alebo § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku ( II. ÚS 498/2010 zo dňa 25.11.2010, III. ÚS 329/2010 zo dňa 21.9.2010, III. ÚS 294/2010 zo dňa 25.10.2010).
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, súd môže zastaviť exekúciu aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 57 ods. 1 písm. a) exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným. Vykonateľnosť exekučného titulu predstavuje materiálny podklad exekúcie, conditio sine qua non začatia a priebehu exekučného konania. Ak exekučný súd v ktoromkoľvek štádiu na návrh či bez návrhu zistí, že rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, sa dosiaľ nestalo vykonateľným, exekúciu musí zastaviť. Tento dôvod zastavenia exekúcie sa vzťahuje iba na prípady, ak rozhodnutie vôbec nenadobudlo vykonateľnosť, a napriek tomu sa začalo exekučné konanie. Túto skutočnosť môže exekučný súd zistiť najskôr v štádiu vydávania poverenia, ale prakticky je to možné v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Táto skutočnosť vyplýva aj z povinnosti súdu vyplývajúcej už z citovaného § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého má súd povinnosť počas celého exekučného konania skúmať zákonnosť exekúcie a v prípade, že zistí dôvod jej neprípustnosti, musí ju ex offo zastaviť. Exekučný súd má teda právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale aj kedykoľvek v priebehu exekučného konania. Takýto právny názor zastáva aj Ústavný súd, ktorý v náleze II. ÚS 498/2010 ustanovuje, že
právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach, nie izolovane - oprávnenie exekučného súdu kedykoľvek preskúmavať prípustnosť exekúcie (teda nielen pred vydaním poverenia) plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
V súlade s vyššie uvedeným, a to najmä z dôvodu absolútnej neplatnosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. jej nespôsobilosti a nepoužiteľnosti ako exekučného titulu v exekučnom konaní, súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zastavuje. Exekučný súd totiž dospel k záveru, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným.
Trovy exekučného konania uhrádza zásadne povinný (§ 197 ods. 1 Exekučného poriadku). Exekučný poriadok pripúšťa výnimku z tejto zásady, a to v § 203 Exekučného poriadku. Podľa § 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.
Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že oprávnený môže uhradiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi len v prípade, ak by oprávnený zastavenie exekúcie zavinil, alebo ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie [§ 203 ods. 2 Exekučného poriadku v spojitosti s § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku].
Nakoľko dôvod zakladajúci povinnosť súdu ex offo zastaviť exekúciu, t.j. skutočnosť, že exekučný titul sa v zmysle § 57 ods. 1 písm. a) dosiaľ nestal vykonateľným, už existoval pred začatím exekučného konania, je nutné aplikovať ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré vyžaduje zavinenie oprávneného.
V takýchto prípadoch je nutné posudzovať zavinenie prísne a s ohľadom na všetky okolnosti, aby za žiadnych okolností nedošlo k poškodeniu práv ktoréhokoľvek účastníka konania.
Súd má primárne za to, že nemožno požadovať náhradu trov od povinného, nakoľko exekúcia bola voči nemu od začiatku neprípustná, t.j. nemožno voči povinnému uplatniť náhradu trov takého exekučného konania, ktoré voči nemu ani nemalo byť začaté.
Okrem toho, oprávnený pri náležitej opatrnosti mohol pred podaním návrhu na výkon exekúcie zo dňa 21.11.2003 spoľahlivo zistiť, že tu existuje dôvod pre zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie. Tunajší súd má na zreteli v tomto prípade najmä skutočnosť, že oprávnený je v exekučnom konaní zastúpený advokátom, u ktorého sa v zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov v znení do 31.8.2008 predpokladá, že je síce povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi, avšak nie je nimi viazaný, ak sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
V zmysle § 37 ods. 1 Exekučného poriadku, účastníkmi exekučného konania sú oprávnený a povinný. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor
Pri zastavení exekúcie, kedy je príslušný súd povinný rozhodnúť aj o trovách exekučného konania, je teda nutné zohľadniť aj záujmy súdneho exekútora, t.j. najmä zabezpečiť, aby žiadnym spôsobom neboli poškodené jeho majetkové práva v súvislosti s vykonaním exekúcie, čo aj neprípustnej. Ako už bolo uvedené vyššie, o existencii dôvodov pre neprípustnosť exekúcie mohol a mal oprávnený vedieť, t.j. mohol si takúto skutočnosť overiť, aby bol jeho návrh podaný na základe spôsobilého exekučného titulu. Následkom nedodržania dostatočnej opatrnosti zo strany oprávneného však neprípustná exekúcia začala a súdnemu exekútorovi v súvislosti s jej výkonom vznikli nevyhnutné náklady. Je zrejmé, že súdny exekútor v takýchto prípadoch nemôže zodpovedať za zavinenie oprávneného, ktorý, aj keď nevedome, podal návrh na výkon exekúcie na podklade nespôsobilého exekučného titulu. Ako už vyplýva z predošlého výkladu, je zrejmé, že osoba, voči ktorej bola vedená neprípustná exekúcia, nemôže znášať žiadne trovy vzniknuté v súvislosti s výkonom exekúcie. V každom exekučnom konaní je však vylúčené, aby súdny exekútor zabezpečoval exekučnú činnosť na návrh oprávneného na jeho
vlastné náklady, t.j. aby čerpal prostriedky zo svojho vlastného majetku. Na úhradu nevyhnutných trov v takýchto prípadoch teda musí byť zaviazaný len oprávnený.
O povinnosti oprávneného nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie rozhodol súd v zmysle § 197 ods. 1 Exekučného poriadku v súlade s § 199 Exekučného poriadku a vyhláškou MS SR č. 288/1995 Z.z., o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“) v znení do 30.06.2006 a súdnym exekútorom priloženej špecifikácie trov exekúcie, ktoré spočívajú najmä v odmene za výkon exekučnej činnosti podľa § 14 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 vyhlášky, teda podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu vo výške 86,32 EUR (celkovo 13 začatých hodín, za každú hodinu 6,64 EUR) a podľa § 14 ods. 1 písm. b) v spojení s § 15 ods. 1 vyhlášky, teda podľa jednotlivých úkonov uskutočnených v exekúcii vo výške 59,76 EUR (18 úkonov po 3,32 EUR).
Exekúcie, ktorých výkon bol začatý do 30.04.2008, patrí exekútorovi odmena podľa doterajších predpisov, t.j. v tom prípade podľa predpisov účinných do 30.06.2006. Návrh na vykonanie exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 898/2003 bol súdnemu exekútorovi doručený dňa 21.11.2003.
Pri priznávaní odmeny súdneho exekútora podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu podľa § 14 ods. 1 písm. a) a ods. 2 vyhlášky postupoval súd podľa špecifikácie súdneho exekútora a v zmysle stanoviska Najvyššieho súdu SR č. 1 M-Cdo 7/2006 zo dňa 28. 05. 2007, ktorý konštatoval, že z logického a gramatického výkladu ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky vyplýva, že pri výpočte odmeny sa má zohľadniť počet účelne vynaložených hodín na exekúciu a nie počet jednotlivých úkonov. Rozhodujúce je časové hľadisko jednotlivých úkonov, teda čas reálne potrebný na ich vykonanie, početnosť jednotlivých úkonov je pritom bez relevancie. Tomuto výkladu zodpovedá aj znenie § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky, ktoré odmenu určuje paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti (taxatívne vymenované v § 15 ods. 1 vyhlášky). Ak by zákonodarca vychádzal z toho, že základná hodinová sadzba 6,64 EUR patrí za každú aj začatú hodinu úkonu exekučnej činnosti, bol by použil v § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky formuláciu ako v písmene b) tohto ustanovenia. Ak to však zákonodarca neučinil, potom nie je v rozpore s § 14 ods. 1 písm. a) sčítavanie časového trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich 1 hodinu, a na základe tohto určenia vo výške podľa ustanovenia § 14 ods. 2 vety prvej vyhlášky.
Nakoľko súdny exekútor pri vyčíslení a špecifikácii trov konania postupoval v súlade s citovaným rozhodnutím, súd priznal súdnemu exekútorovi náhradu v zmysle § 14 ods. 1 vyhlášky v celkovej výške 86,32 EUR, t.j. celkovo za 735 minút. Odmena súdneho exekútora v zmysle § 14 ods. písm. a) v spojení s ods. 2 vyhlášky teda predstavuje sumu 86,32 EUR, t.j. za 13 začatých hodín účelne vynaložených na exekúciu (Prevzatie návrhu na vykonanie exekúcie 30 min., vypracovanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 15 min., zaevidovanie poverenia na vykonanie exekúcie 30 min., vypracovanie Upovedomenia o začatí exekúcie 30 min., žiadosť o poskytnutie súčinnosti Sociálna poisťovňa 6x 15 min., žiadosť s poskytnutie súčinnosti ODI 15 min., výzva na vyhlásenie majetku 15 min., žiadosť o poskytnutie súčinnosti VÚB, a.s. 15 min., žiadosť o poskytnutie súčinnosti Tatra banka, a.s. 15min., žiadosť o poskytnutie súčinnosti Slovenská sporiteľňa, a.s. 15 min., vypracovanie Príkazu na začatie exekúcie podľa § 66 Exekučného poriadku 2x30 min., vypracovanie Upovedomenia o ďalších trovách exekúcie podľa § 202 a nasl. Exekučného poriadku 3x30 min., vypracovanie Exekučného príkazu podľa § 67 Exekučného poriadku 2x30min., vypracovanie Upovedomenia o spôsobe vykonania exekúcie podľa § 66 a nasl. Exekučného poriadku 30min., vypracovanie Upovedomenia o spôsobe vykonania exekúcie podľa § 94 a nasl. Exekučného poriadku 2x30min., vypracovanie Príkazu na začatie exekúcie podľa § 95 Exekučného poriadku 2x30min., vypracovanie Príkazu na odblokovanie účtu podľa § 96 Exekučného poriadku 30min., vypracovanie časovej špecifikácie 60min., preradenie exekučného spisu do archívu 15min.; 735/60=12,25; 13 x 6,64= 86,32 EUR).
Jednotlivé úkony exekučnej činnosti, za ktoré možno priznať paušálnu sumu vo výške 3,32 EUR, sú taxatívne vymedzené v § 15 ods. 1 vyhlášky. Súd po preštudovaní exekučného spisu priznal súdnemu exekútorovi odmenu v zmysle § 14 v spojení s § 15 ods. 1 vyhlášky v celkovej výške 59,76 EUR, t.j. za 18 úkonov exekučnej činnosti ( získanie poverenia na vykonanie exekúcie 1x 3,32 EUR, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie 1x 3,32 EUR, doručenie príkazu na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy 1 x 3,32 EUR, doručenie exekučného príkazu zrážkami zo mzdy 1x 3,32 EUR, doručenie upovedomenia o spôsobe vykonania exekúcie zrážkami zo mzdy 1 x 3.32 EUR, doručenie upovedomenia o spôsobe vykonania exekúcie prikázaním pohľadávky 1 x 3,32 EUR, doručenie príkazu
na začatie exekúcie 1 x 3,32 EUR, zisťovanie účtu povinného 3x 3,32 EUR, zisťovanie platiteľa mzdy povinného 6 x 3,32 EUR, zisťovanie ďalšieho majetku povinného 2 x 3,32 EUR). Súd nepriznal súdnemu exekútorovi paušálnu odmenu za viacnásobné doručovanie upovedomenia o začatí exekúcie, viacnásobné doručovanie príkazu na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy, viacnásobné doručovanie exekučného príkazu zrážkami zo mzdy, viacnásobné doručovanie upovedomenia o spôsobe vykonania exekúcie zrážkami zo mzdy, viacnásobné doručovanie upovedomenia o spôsobe vykonania exekúcie prikázaním pohľadávky, viacnásobné doručovanie príkazu na začatie exekúcie. Tieto písomnosti treba nepochybne doručiť, avšak z gramatického výkladu § 15 vyhlášky je zrejmé, že sa spoplatňuje ich doručenie ako úkon a nie každé doručenie. Takéto doručovanie sa premietne do náhrady za poštovné.
Okrem toho si súdny exekútor uplatnil aj náhradu hotových výdavkov podľa § 22 ods. 1 vyhlášky, a to poštovné výdavky v sume 56,91 EUR, ktoré mu súd v plnej výške nemohol priznať. Súd súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu hotových výdavkov v takej výške, akú uvádza v jeho vyčíslení. Súd nepriznal exekútorovi náhradu výdavkov za bankové poplatky v sume 11,85 EUR (Tatra banka, a.s.), 11,62 EUR (Všeobecná úverová banka, a.s.) a 25,68 EUR (Slovenská sporiteľňa, a.s.) nakoľko exekútor sa v priloženom exekútorskom spise faktúry a ani iné doklady o zaplatení týchto súm nenachádzali. Súd exekútorovi nepriznal ani ním požadovanú náhradu za telekomunikačné výdavky v sume 2,00 EUR, nakoľko v exekútorskom spise nijako nepreukázal ich využitie v prípade v predmetnej exekúcie a v takej výške, v akej požaduje ich náhradu. Súd exekútorovi nepriznal náhradu za spotrebný materiál v sume 2,00 EUR, nakoľko v zmysle § 25 vyhlášky sú tieto výdavky zahrnuté v odmene súdneho exekútora. Súd nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu za vyčíslenú „archiváciu“ vo výške 2,00 EUR, nakoľko žiadne ustanovenie Exekučného poriadku ani vyhlášky neumožňuje túto odmenu/ náhradu súdnemu exekútorovi priznať. Podľa § 22 ods. 1 vyhlášky, súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti; táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky. Archiváciu spisu nie je možné podľa názoru súdu považovať za hotový výdavok účelne vynaložený v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti. V zmysle § 209 ods. 1 až 3 Exekučného poriadku, ukončené spisy sa ukladajú a uschovávajú v kancelárii exekútora. Ukončené spisy zostávajú po celý čas výkonu funkcie exekútora uschované v kancelárii u exekútora, ktorý ich vyhotovil. Podrobnejšiu úpravu manipulácie so spismi, ich úschovu, vedenie registrov a ďalších evidenčných pomôcok upraví kancelársky poriadok, ktorý vydá ministerstvo všeobecne záväzným právnym predpisom. V Kancelárskom poriadku pre súdnych exekútorov (výnos MS SR č. 1618/1998-60) je k úschove ukončených spisov v § 72 prvej vete uvedené, že ukončené spisy sa uložia ku ukončeným spisom v kancelárii exekútora. Z uvedeného vyplýva, že súdny exekútor má povinnosť uschovávať ukončené spisy vo svojej kancelárii. Uschovávanie ukončených spisov u tretej osoby nie je povinnosťou súdneho exekútora, a ak tak na základe osobitne uzatvorenej zmluvy urobí, nie je možné výdavky s tým spojené považovať za účelne vynaložené a nie je možné týmito nákladmi zaťažiť povinného alebo oprávneného v rámci náhrady trov exekúcie. Súd priznal exekútorovi náhradu hotových výdavkov za poštovné poplatky v sume 15,96 EUR (upovedomenie o začatí exekúcie 1x 1,33 EUR, žiadosť o poskytnutie súčinnosti ODI 1x 1,33 EUR, výzva na vyhlásenie o majetku 1 x 1,33 EUR, žiadosť o poskytnutie súčinnosti pri vykonávaní exekúcie - VÚB, a.s. 1 x 1,33 EUR, príkaz na začatie exekúcie 1x 1,33 EUR, upovedomenie o ďalších trovách exekúcie 1 x 1,33 EUR, exekučný príkaz 1 x 1,33 EUR, príkaz na začatie exekúcie 2 x 1,33 EUR, upovedomenie o ďalších trovách exekúcie 1 x 1, 33 EUR, upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie 1 x 1,33 EUR, upovedomenie o ďalších trovách exekúcie 1 x 1,33 EUR). Súd priznal exekútorovi len tie výdavky na poštovné poplatky, ktoré skutočne preukázal a to originálom doručenky. Fotokópie doručeniek nemohol súd vziať do úvahy, nakoľko je z doručeniek zrejmé, že ním doručoval písomnosti týkajúcich sa viacerých exekučných konaní. Ak by súd priznal náhradu za doručenie na základe fotokópie doručenky, išlo by o duplicitné priznanie náhrady za poštovné, keďže originál doručenky má priložený v inom exekútorskom spise, kde mu bude opätovne priznávaná náhrada za doručovanie písomností.
Podľa § 196 vety druhej Exekučného poriadku (v aktuálnom znení), ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty. Nakoľko súd považuje za preukázané, že súdny exekútor je platiteľom dane z pridanej hodnoty, súd mu odmenu a náhrady podľa § 14 a § 15 vyhlášky zvýšil o DPH v sume 32,41 EUR.
Súd v zmysle § 85j zákona č. 222/2004 o dani z pridanej hodnoty priznal súdnemu exekútorovi DPH vo výške 20 %.
V zmysle § 26 vyhlášky sa vypočítaná odmena zaokrúhľuje na celé desaťkoruny nahor, t.j. analogicky podľa aktuálneho znenia vyhlášky na celých päťdesiat centov nahor.
Celková výška trov, ktoré súd priznal súdnemu exekútorovi, je teda 194,50 EUR.
V zmysle vyššie citovaných ustanovení a výkladu teda súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokoch tohto uznesenia.
V zmysle § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak.
V zmysle § 58 ods. 4 Exekučného poriadku v aktuálnom znení, proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) je prípustné odvolanie.
Poučenie:
Proti výroku I. tohto uznesenia nie je prípustné odvolanie.
Proti výroku II. a III. tohto uznesenia je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.
Proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa, rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha.