Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_KE-2Sa-19-2022.pdf
PDF · 179.85 KB
Case nature
Area
Subarea
KE-2Sa/19/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Tatianou Sabadošovou v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. X, D., právne zastúpeného JUDr. Annou Lacovou, advokátkou, so sídlom Pražská 4, Košice proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29 augusta č. 8-10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 21.05.2019 takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Účastníkom sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Sociálna poisťovňa, pobočka Košice ako správny orgán prvého stupňa (ďalej aj správny orgán prvého stupňa, resp. prvostupňový správny orgán) príslušný na rozhodnutie podľa § 178 ods. 1 písm. a) piateho bodu zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o sociálnom poistení) vo veci nároku na dávku v nezamestnanosti, rozhodnutím zo dňa 19.12.2018 rozhodol o nepriznaní nároku na dávku v nezamestnanosti žalobcu (v správnom konaní v procesnom postavení navrhovateľa) poukazujúc na § 104 ods. 1, 6 zákona o sociálnom poistení a čl. 61 ods. 1, 2,5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 v platnom znení. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice dňom 08.10.2018 zaradil žalobcu do evidencie uchádzača o zamestnanie. Dňa 07.11.2018 si žalobca v Sociálnej poisťovni, pobočka Košice uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti. Podkladom na vydanie rozhodnutia boli údaje v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, potvrdenie kompetentnej inštitúcie členského štátu Európskej únie Nórskeho kráľovstva, pracovná zmluva, výplatné pásky, čestné prehlásenie manželky zamestnaní v Nórskom kráľovstve, potvrdenie o pobyte, rozhodnutie o kúpe nehnuteľnosti, cestovné doklady, rodné listy detí, čestné prehlásenie o návšteve predškolského zariadenia detí v Nórskom kráľovstve, rozhodnutie o prijatí do prvého ročníka. Z odôvodnenia ďalej vyplýva, že počas posledných 4 rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. v období od 08.10.2014 do 07.10.2018 nebol žalobca na území Slovenskej republiky poistený v nezamestnanosti. Na území iného členského štátu Európskej únie žalobca preukázal nasledujúce doby poistenia v nezamestnanosti: od 08.10.2014 do 17.07.2015, od 01.01.2016 do 14.08.2016, od 15.08.2016 do 06.09.2016, od 07.09.2016 do 02.07.2017, od 03.07.2017 do 28.07.2017, od 29.07.2017 do 21.12.2017, od 22.12.2017 do 07.01.2018, od 08.01.2018 do 30.09.2018, t.j. spolu 1 287 dní.
2. Správny orgán prvého stupňa ďalej v odôvodnení rozhodnutia vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku ohľadne zachovania pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činností na území iného členského štátu Európskej únie uviedol, že celková dĺžka pobytu (5 rokov) a stabilita zamestnania (práca pre jedného zamestnávateľa) v Nórskom kráľovstve boli vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti, ktoré žalobca uviedol ako väzby k Slovenskej
republike. Žalobca sa spolu s manželkou a deťmi (mladšie narodené v Nórskom kráľovstve) dlhodobo zdržiaval v Nórsku, kde bol zamestnaný, býval a trávil svoj pracovný i mimopracovný čas, platil zákonné odvody a dane. Za štát bydliska žalobcu na účely aplikácie čl. 61 a 62 základného nariadenia bolo preto potrebné považovať štát výkonu jeho zárobkovej činnosti. Vzhľadom na to, že žalobca bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti neukončil dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie nebolo jeho bydlisko na území Slovenskej republiky, čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia sa na žalobcu nevzťahoval, a preto nebolo možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 základného nariadenia.
3. Sociálna poisťovňa, ústredie ako odvolací správny orgán (ďalej aj žalovaná) preskúmavaným rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 21.05.2019 rozhodol podľa § 179 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení vo veci odvolania žalobcu podaného 28.01.2019 proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Košice č. 21272/2018-KEM-DvN zo dňa 19.12.2018 tak, že odvolanie v celom rozsahu zamietol a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. Vo svojom rozhodnutí žalovaná okrem iného poukázala na skutočnosť, že v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t.j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu, údajov osvedčených navrhovateľom (žalobcom) v žiadosti o dávku v nezamestnanosti, vo vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov a aj v čestnom vyhlásení k preukázaniu zachovania bydliska na území Slovenskej republiky zo dňa 07.11.2018. Pri posudzovaní bydliska žalobcu bolo prihliadnuté aj na všetky dokumenty, ktoré predložil v konaní o jeho nároku na dávku v nezamestnanosti a v druhostupňovom konaní boli zohľadnené aj skutočnosti uvedené v odvolaní.
4. Centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby je v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - navrhovateľ sa podľa údajov uvedených vo vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska zo dňa 07.11.2018 zdržiaval na území Nórska v období od 09/2013 do 09/2018, t.j. 5 rokov; b) situáciu navrhovateľa vrátane:
- povahy a osobitných vlastnosti každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy - vo vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska zo dňa 07.11.2018 žalobca uviedol, že v Nórsku pracoval v jednom pracovnom pomere trvajúcom od 20.09.2013 do 27.09.2018, t.j. 5 rokov, pričom tento pracovný pomer nemal dočasný pomer ani sezónny charakter. V zmysle formulára U1 (bod 3.4) zo dňa 31.10.2018 bol tento pracovný pomer ukončený z dôvodu výpovede zamestnanca. Na základe uvedených skutočností možno žalobcovu pracovnú situáciu v Nórsku jednoznačne hodnotiť ako stabilnú s prioritnou orientáciou na nórsky pracovný trh;
- jeho rodinného stavu a rodinných väzieb - podľa vyhlásenia žiadateľa na účely posúdenia bydliska zo dňa 07.11.2018 sa žalobca na území Nórska zdržiaval s najbližšími osobami - manželkou a dvoma maloletými deťmi (jedno z nich narodené v Nórsku). Na území Slovenska sa zdržiavali jeho rodičia, za ktorými sa vracal 6-krát ročne. Uvedenú periodicitu návratov však žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal (v konaní o nároku o dávku v nezamestnanosti predložil cestovné doklady, z ktorých je zrejmé, že spolu s rodinou sa na Slovensko vrátil jedenkrát, a to v roku 2017 na 26 dní, taktiež spolu s rodinou uskutočnil cesty z prístavu Nynäshamn do prístavu Gdansk v roku 2014 a 2016 a túto cestu uskutočnil aj bez rodinných príslušníkov v roku 2018);
- jeho bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná - v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti predložil žalobca Sociálnej poisťovni, pobočka Košice doklady, z ktorých je zrejmé, že v roku 2017 nadobudol spolu s manželkou do vlastníctva nehnuteľnosť - byt na Slovensku. V zmysle čestného vyhlásenia k preukázaniu zachovania bydliska na území SR zo dňa 07.11.2018 počas pobytu v Nórsku býval žalobca spolu s rodinou v podnájme. Bytovú situáciu v Nórsku považoval odvolací orgán za primeranú pomerom, kedy manželia spoločne s maloletými deťmi v prenajatej nehnuteľnosti žili, uhrádzali spoločné náklady a tvorili spoločnú domácnosť;
- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely (žalobca bol zamestnaný na území Nórska, takže daňové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t. j. Nórsko).
5. Žalovaná ďalej v napadnutom rozhodnutí poukázala na Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 zo dňa 12.09.2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát), podľa ktorého je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko" mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Na dôvažok žalobcove najbližšie osoby - manželka a maloleté deti sa zdržiavali spolu s ním v Nórsku. V súlade s uvedeným rozhodnutím boli celková dĺžka pobytu, orientácia na nórsky pracovný trh vrátane stability zamestnania na území Nórska, prítomnosť najbližších osôb (manželky a maloletých detí) v Nórsku vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti (zachovanie trvalého pobytu na Slovensku, vlastníctvo nehnuteľnosti a motorového vozidla na Slovensku, pravidelné návraty na Slovensko za rodinnými príslušníkmi, úmysel vrátiť sa na Slovensko, zachovaný účet na Slovensku, zdravotné záznamy u lekárov na Slovensku, prihlásenie syna na základnú školu na Slovensku), ktoré žalobca uviedol ako väzby k Slovensku. Odvolací orgán mal zo spisového materiálu za preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti v Nórsku sa žalobca v tomto čase dlhodobo zdržiaval (aj s najbližšími osobami), býval, trávil pracovný čas aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody i dane na území Nórska a poberal sociálne dávky podľa nórskych právnych predpisov. Všetky tieto skutočnosti preukazovali podľa žalovanej vytvorenie centra záujmov žalobcu počas posledného zamestnania práve na území Nórska.
6. Za účelom dôsledného zistenia skutkového stavu veci žalovaná dňa 06.03.2019 požiadala príslušnú nórsku inštitúciu o spoluprácu a o vyjadrenie názoru na centrum záujmov žalobcu počas jedného zamestnania na území Nórska. Dňa 16.04.2019 bola žalovanej doručená odpoveď, podľa ktorej žalobca požiadal o dávku v nezamestnanosti na území Nórska dňa 19. januára, avšak táto jeho žiadosť bola zamietnutá z dôvodu nedostatku predložených dokladov. Iný názor vo veci bydliska žalobcu ako mal žalovaný zo správy nórskej inštitúcie nevyplýva. Keďže sa nejedná o spor inštitúcií v zmysle čl. 11 vykonávacieho nariadenia je posúdenie bydliska výlučne v právomoci inštitúcie, kde bol uplatnený nárok na dávku v nezamestnanosti, t.j. sociálnej poisťovne.
7. So zreteľom na všetky dostupné informácie nebolo možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie, resp. Európskeho hospodárskeho priestoru za zachované na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že žalobca nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nebolo možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Nórska zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.
8. V preskúmavanom rozhodnutí ďalej žalovaná uviedla, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom ako v štáte posledného zamestnania je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Tým sa podporí rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti.
9. V konaní o žalobcovom nároku na dávku v nezamestnanosti bolo pri posudzovaní miesta jeho bydliska prihliadnuté aj na ostatné namietané skutočnosti (ponechanie účtu na Slovensku, smerovanie všetkých finančných úspor na Slovensko, ponechanie zdravotných záznamov u lekárov na Slovensku). Uvedené skutočnosti sú nápomocné pri posudzovaní centra záujmov dotknutej osoby, avšak v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia len dokresľujú situáciu dotknutej osoby, nie je možné na nich
nahliadať ako na rozhodujúce skutočnosti, ktoré jednoznačným spôsobom preukazujú miesto bydliska dotknutej osoby. Významnejším ukazovateľom miesta bydliska sú skutočnosti stanovené v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia v súlade, s ktorým bolo posúdené bydlisko žalobcu. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (5 rokov) aj situácia žalobcu - čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia v Nórsku, orientácia na nórsky pracovný trh, prítomnosť najbližších osôb v Nórsku, plnenie daňových povinností na území Nórska a poberanie dávok podľa nórskych právnych predpisov) jednoznačne preukazujú, že žalobca si bydlisko na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Nórska nezachoval. K námietke žalobcu, že nikdy nemal v úmysle dlhodobejšie, resp. trvalo bývať mimo územia Slovenska žalovaná uviedla, že v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, za rozhodujúci sa považuje úmysel dotknutej osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. V konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jeho väzieb na území SR v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, na základe ktorého je možné jednoznačne usúdiť, že žalobca si bydlisko na Slovensku počas pobytu v Nórsku nezachoval. Nakoľko o mieste bydliska žalobcu uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné čl. ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať jeho subjektívny úmysel.
10. Na základe takto zisteného skutkového stavu dospela žalovaná k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Žalobcovi nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti v zmysle platného právneho stavu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaná ako odvolací orgán odvolanie žalobcu zamietla v celom rozsahu a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdila.
11. Proti rozhodnutiu žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 21.05.2019 podal žalobca na Krajskom súde v Košiciach (ďalej aj pôvodný správny súd) dňa 24.07.2019 správnu žalobu z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie považoval za nesprávne a nezákonné. Poukazujúc na čl. 61 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 žalobca mal za to, že splnil nárok na priznanie dávky v nezamestnanosti podľa platnej právnej úpravy na území Slovenskej republiky. Tvrdenie žalovanej, že nepreukázal zachovanie pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky považoval za nepodložené a v rozpore s nariadením Európskeho parlamentu. Postup žalovanej, ktorá požiadala o spoluprácu a o vyjadrenie ohľadom centra záujmov žalobcu počas jeho posledného zamestnania na území Nórska príslušnú nórsku inštitúciu nemá podľa žalobcu oporu v zákone, nakoľko rozhodnutie o dávke prislúcha podľa platnej právnej úpravy žalovanej, ktorá má rozhodnúť na základe predložených listinných dôkazov a nie na podľa vyjadrenia úradu cudzieho štátu, ktorého obsah nie je verifikovaný. Z odôvodnenia rozhodnutia nie je možné zistiť obsah žiadosti žalovanej, ani skutočnosť, či stanovisko k určeniu bydliska a centra záujmov žalobcu v Nórsku podala kompetentná inštitúcia. S obsahom žiadosti žalobca nebol nikdy oboznámený a nie ani súčasťou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Verifikovať nie je možné ani písomné oznámenie uvedenej inštitúcie zo dňa 16.04.2019, a podklady, z ktorých by jeho vypracovaní vychádzala.
12. Žalobca v správnej žalobe ďalej zdôraznil, že trvalé bydlisko má na území Slovenskej republiky nepretržite od narodenia. Po uzavretí manželstva si s manželkou D. nemohli zabezpečiť vlastné bývanie a bývali u rodičov manželky v ich 3-izbovom byte. Nakoľko nemali súkromie, po narodení syna sa potreba vlastného bývania zintenzívnila. Žalobca sa preto rozhodol, že na prechodnú dobu vycestuje za prácou do zahraničia, kde zabezpečí finančné prostriedky na kúpu bytu. Do Nórskeho kráľovstva vycestoval sám dňa 09.09.2013, a keď získal prácu a možnosť zamestnania pre manželku, do Nórska vycestovala aj manželka. Počas pobytu v Nórsku na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený dňa 06.09.2017, nadobudli manželia do bezpodielového spoluvlastníctva byt v Košiciach. Trvalé bydlisko žalobcu ako žiadateľa o dávku bolo vždy na území Slovenskej republiky, žalobca nikdy nemal ani úmysel ho meniť. Počas zamestnania v zahraničí býval v podnájme. Pravidelne cestoval na Slovensko, navštevoval príbuzných, zúčastnil sa na svadbe, krstinách, a iných rodinných udalostiach. Mimo pracovnej sezóny od novembra do januára sa zdržiaval s rodinou na Slovensku. Vo vlastníctve si ponechal aj motorové vozidlo, ktoré prenajal tretej osobe a každý rok osobne zabezpečoval jeho garančné servisné prehliadky. Všetky úspory prevádzal na Slovensko, kde mal osobný účet v banke. Na Slovensku mal lekárov, u ktorých mal vedené zdravotné karty. V Nórsku nemal v úmysle zotrvať a žiť tam dlhodobo. Okruh známych žalobcu bol len z pracovného kolektívu, nemal tam vytvorené zázemie, ktoré by sa dalo porovnať so zázemím známych a príbuzných na Slovensku. Syna žalobca prihlásil do 1. ročníka
základnej školy. Vychádzajúc z uvedeného žalobca má za to, že dostatočne a relevantne preukázal, že jeho prechodný pobyt v zahraničí bol odôvodnený iba ekonomickými dôvodmi spočívajúcimi v potrebe nadobudnúť dostatočné finančné prostriedky na zabezpečenie bývania pre svoju rodinu.
13. Poukazujúc na čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov inštitúcii dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, žalobca má za to, že žalovaná nezohľadnila nestálosť pracovných miest žalobcu, ich neperspektívnosť, neustále sťahovanie sa za prácou, zmenu bývania a celkové správanie sa žalobcu, ktorý počas pobytu v zahraničí mal trvalé bydlisko na území Slovenska, ktoré si neustále zveľaďoval, kde vlastnil majetok, navštevoval lekárov, rodinu, kamarátov, zabezpečil vzdelávanie pre deti, dôchodkové poistenie, a pod.. Žalobca zdôraznil, že v zahraničí nemal v úmysle zotrvať a žiť tam dlhodobo, jeho okruh známych bol len z pracovného prostredia a nevytvoril mu zázemie porovnateľné so zázemím na území Slovenska. Vzhľadom na uvedené, záver žalovanej o vytvorení centra záujmov na území Nórska nebol podľa žalobcu preukázaný a postup, akým k nemu žalovaná dospela (prostredníctvom vyjadrenia nórskej inštitúcie) vzhľadom na hore uvedené, považoval za nepreskúmateľný (s poukazom na čl. 11 ods. 2 Nariadenia).
14. Žalovaná v písomnom vyjadrení zo dňa 09.09.2019 k obsahu žalobných námietok uvedených v správnej žalobe zo dňa 24.07.2019 argumentovala zhodne s obsahom odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo dňa 21.05.2019, poukazujúc na právnu úpravu obsiahnutú v § 104 ods. 1, 6 zákona o sociálnom poistení, a v článku 61 ods. 1, 2 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v právnej nadväznosti na článok 65 ods. 5 písm. a) uvedeného základného nariadenia. V právnej nadväznosti na citovanú právnu úpravu žalovaný správny orgán argumentoval tým, že pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie, resp. Európskeho hospodárskeho priestoru pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky je potrebné sa riadiť zásadou, že slovenská doba poistenia v nezamestnanosti musí byť dosiahnutá ako posledná. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, resp. Európskeho hospodárskeho priestoru, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky.
15. Citujúc čl. 1 písm. j) základného nariadenia, čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len vykonávacie nariadenie) žalovaná uviedla, že dňa 07.11.2018 žalobca požiadal Sociálnu poisťovňu, pobočka Košice, o dávku v nezamestnanosti predložením oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, č. KE2/OSO/KE_III/ZAM/2018/65055 zo dňa 11.10.2018, v zmysle ktorého bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 8.10.2018. V posudzovanom období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 8.10.2014 do 7.10.2018 žalobca nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V zmysle § 104 ods. 1 zákona na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Žalobca teda nesplnil základnú podmienku nároku na dávku v nezamestnanosti.
16. V posudzovanom období žalobca pracoval na území iného členského štátu Európskej únie, resp. Európskeho hospodárskeho priestoru - Nórska. Uvedené preukázal formulárom U1, zo dňa 31.10.2018, v ktorom príslušná nórska inštitúcia osvedčila nasledovné:
- v bode 2.1.1 - poistené zamestnanie: od 01.01.2014 do 17.07.2015, od 01.01.2016 do 14.08.2016, od 15.08.2016 do 06.09.2016 poberanie rodičovských dávok, od 07.09.2016 do 02.07.2017, od 03.07.2017 do 28.07.2017 poberanie rodičovských dávok, od 29.07.2017 do 21.12.2017, od 22.12.2017 do 07.01.2018 poberanie rodičovských dávok, a od 08.01.2018 do 30.09.2018; v bode 3.4 dôvod ukončenia zamestnania: výpoveď zamestnanca.
17. Nakoľko žalobca dosiahol v posudzovanom období štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, bolo v konaní o jeho dávke v nezamestnanosti potrebné posúdiť, či je možné
takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Vychádzajúc z čl. 61 ods. 2 a čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia žalovaná mala za to, že žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Nórska by bolo možné zohľadniť do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie, resp. Európskeho hospodárskeho priestoru. V nadväznosti na uvedené žalovaná zdôraznila, že otázka bydliska je zásadná v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Účelom uvedeného je zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu Európskej únie, resp. Európskeho hospodárskeho priestoru, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti (napr. z dôvodu možnosti priznania vyššej výšky dávky v nezamestnanosti). Žalovaná poukázala na skutočnosť, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli dobu poistenia v nezamestnanosti len na území štátu pôvodu nemajú právo výberu členského štátu Európskej únie, resp. Európskeho hospodárskeho priestoru, v ktorom požiadajú o dávku v nezamestnanosti (nezamestnané osoby, ktoré v posudzovanom období dosiahli dobu poistenia len na území Slovenskej republiky, si o dávku v nezamestnanosti nemôžu požiadať v inom členskom štáte Európskej únie, ale len na území Slovenskej republiky). Neskúmanie miesta bydliska počas výkonu činnosti zamestnanca v členskom štáte Európskej únie, by tak neoprávnene zvýhodňovalo žiadateľov o dávku v nezamestnanosti, ktorí dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie, a to tým, že by mali právo výberu, či si o dávku v nezamestnanosti požiadajú na území členského štátu, kde naposledy pracovali, alebo v štáte pôvodu (a to v závislosti od toho, podľa ktorých právnych predpisov im nárok na dávku v nezamestnanosti vôbec vznikne, resp. podľa výšky tejto dávky). Z vyššie uvedeného je zrejmé, že v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo potrebné posúdiť, či si zachoval centrum záujmu na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Nórska.
18. Zachovanie väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky bolo podľa žalovanej nutné posúdiť na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií. V konaní o dávke v nezamestnanosti príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne vychádzala z objektívnych skutočnosti vyplývajúcich z formulára U1, zo dňa 31.10.2018, ako i z údajov uvedených žalobcom v žiadosti o dávku v nezamestnanosti, vo vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov a aj v čestnom vyhlásení k preukázaniu zachovania bydliska na území SR, zo dňa 07.11.2018.
19. V súvislosti so skúmaním zachovania centra záujmov žalobcu v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia na území Slovenska počas výkonu zárobkovej činnosti na území Nórska žalovaná poukázala aj na Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12.06.2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát), v zmysle ktorého je v súčasnosti prijateľné prenesenie pracovníkov a určitých kategórii pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Na dôvažok žalobcove najbližšie osoby - manželka a maloleté deti sa zdržiavali s ním v Nórsku.
20. V súvislosti so žiadosťou žalobcu o dávku v nezamestnanosti na území SR žalovaná zdôraznila, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platia poistné pre prípad nezamestnanosti. Tým sa podporí rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti.
21. K tvrdeniu žalobcu, že posúdenie žalovanej o nepreukázaní zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenska je nezákonné, nesprávne, a nepodložené žalovaná uviedla, že miesto bydliska žalobcu počas výkonu zárobkovej činnosti v Nórsku bolo v konaní o jeho nároku na dávku v nezamestnanosti zásadným kritériom ovplyvňujúcim zohľadnenie dôb poistenia v nezamestnanosti na území Nórska, a tým pádom aj vznik nároku na dávku v nezamestnanosti, bolo žalovanou dôsledne posúdené. Žalovaná pri skúmaní bydliska žalobcu postupovala v súlade s koordinačnými predpismi, a to v súlade s čl. 1 písm. j) základného nariadenia, v zmysle ktorého je bydliskom miesto, kde osoba zvyčajne býva (je nepochybné, že počas výkonu zárobkovej činnosti v Nórsku býval žalobca zvyčajne v Nórsku).
22. K námietkam žalobcu, že žiadosť žalovanej o poskytnutie súčinnosti adresovaná príslušnej nórskej inštitúcii nemá oporu v zákone žalovaná uviedla, že o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti rozhodla vecne a miestne príslušná inštitúcia - Sociálna poisťovňa, pobočka Košice a o odvolaní žalobcu podanom proti predmetnému rozhodnutiu rozhodla žalovaná. Pri posudzovaní bydliska žalovaná zohľadnila všetky zistené skutočnosti a na základe takto zisteného skutkového stavu posúdila bydlisko žalobcu ako nezachované na Slovensku. Za účelom dôsledného zistenia skutkového stavu veci žalovaná dňa 06.03.2019 požiadala príslušnú nórsku inštitúciu o spoluprácu a o vyjadrenie názoru na centrum záujmov žalobcu počas jeho posledného zamestnania na území Nórska. Z odpovede príslušnej nórskej inštitúcie doručenej dňa 16.04.2019 je zrejmé, že vo veci posúdenia bydliska žalobcu nedošlo k sporu inštitúcii v zmysle čl. 11 vykonávacieho nariadenia, t.j., že by príslušná nórska inštitúcia zastávala opačný názor ako žalovaná. Aj na túto skutočnosť bolo v konaní o žalobcovom návrhu na dávku v nezamestnanosti prihliadnuté, rovnako ako na všetky zistené skutočnosti relevantné na posúdenie jeho bydliska.
23. V súvislosti s pracovnou situáciou žalobcu žalovaná uviedla, že z Vyhlásenia žiadateľa na účely posúdenia bydliska, zo Žiadosti o dávku v nezamestnanosti aj z Čestného vyhlásenia k preukázaniu zachovania bydliska na území SR zo dňa 07.11.2018 vyplýva, že žalobca bol na území Nórska zamestnaný v stabilnom pracovnom pomere trvajúcom od 09/2013 do 09/2018. Tento pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú a nemal sezónny charakter (rovnako ako jeho predchádzajúci pracovný pomer na území Nórska trvajúci od 02/2010 do 09/2013). Uvedené jednoznačne preukazuje, že pracovná situácia žalobcu v Nórsku bola stabilná. Žalovaná ďalej poukázala na skutočnosť, že v konaní o žalobcovom nároku na dávku v nezamestnanosti bolo pri posudzovaní miesta jeho bydliska prihliadnuté na všetky zistené skutočnosti (aj na ponechania účtu na Slovensku, ponechania zdravotných záznamov u lekárov na Slovensku atď.). V súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia bolo bydlisko žalobcu posúdené na základe komplexného vyhodnotenia všetkých relevantných skutočností. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie (čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia) aj situácia žalobcu (čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia) jednoznačne preukazujú, že žalobca si centrum záujmov na Slovensku počas výkonu činnosti zamestnanca v Nórsku nezachoval.
24. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaná považovala zistenie skutočného stavu veci za presné a úplné. V konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti boli bez pochybností preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti, a to doba trvania poistenia v nezamestnanosti žalobcu na území dotknutého členského štátu Európskej únie, resp. Európskeho hospodárskeho priestoru, charakter vykonávanej činnosti na území Nórska, jeho rodinná aj bytová situácia a ktorý členský štát sa považuje za bydlisko žalobcu na daňové účely. Nakoľko žalobca nemal počas posledného zamestnania v Nórsku zachované bydlisko na území SR a bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebol poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nebolo možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Nórska zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Vzhľadom na uvedené žalovaná navrhla, aby správny súd žalobu zamietol.
25. Na výzvu správneho súdu v súlade s ustanovením § 106 ods. 1 posledná veta SSP reagoval žalobca vyjadrením zo dňa 10.09.2019, v ktorom uviedol, že vyjadrenie žalovanej považuje za subjektívne, bez náležitého zohľadnenia všetkých dôkazov predložených žalobcom. Zdôraznil, že v zahraničí nemal v úmysle zotrvať a žiť dlhodobo. Jeho motívom bolo len zabezpečenie finančných prostriedkov na kúpu bytu na Slovensku, kde by mohol s manželkou žiť a vychovávať deti. Iné posúdenie nie je správne a je v priamom rozpore s jeho vôľou, ktorú prejavil návratom na Slovensko, kúpou bytu a predložením listín,
ktoré jednoznačne preukazujú, že počas celej doby pobytu v zahraničí centrum jeho záujmov ostalo na Slovensku. V Nórsku nebol nezamestnaný a to, že na Slovensku bude nezamestnaný zistil až po návrate domov. Nemal v záujme byť nezamestnaný, ale nájsť si prácu a riadne a poctivo pracovať. Nakoľko prácu sa mu nepodarilo nájsť ani cestou úradu práce sociálnych vecí a rodiny, požiadal o priznanie dávky v súlade s právnymi predpismi. Názor žalovanej, že by túto sociálnu dávku zneužíval je absurdný, a preto žalobca má za to, že žalovaná nemieni mu túto dávku poskytnúť a subjektívnym výkladom platného Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 znemožňuje jeho naplnenie. Na „zabránenie zneužitia sociálneho systému“ by žalovaná mohla poukazovať v prípade, ak by žalobca nepreukázal ponechanie si všetkých väzieb na Slovensku počas svojho pobytu v zahraničí a ak by nechcel pracovať a úmyselne využíval túto dávku. Tvrdenie žalovanej, že „cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti“ by bolo správne, ak by žalobca mal v úmysle naďalej zotrvať v Nórsku a bol by tam nezamestnaný. Postoj žalovanej núti žalobcu natrvalo opustiť Slovensko, keďže v Nórsku by si pravdepodobne našiel prácu a nebol by nezamestnaným. Žalobca mal v úmysle vychovávať svoje deti na Slovensku, kde si však po návrate nevedel nájsť prácu, bol nezamestnaným a preto požiadal o dávku, ktorá mu napriek splneniu všetkých zákonných podmienok nebola priznaná. Žalobca v Nórskom kráľovstve pracoval pre viacerých zamestnávateľov, vykonával sezónne práce a v mimosezónnom období od novembra do januára žil s rodinou na Slovensku.
26. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že žalovaná sa ani následne nevyporiadala s nezákonnosťou svojho postupu týkajúceho sa žiadosti o poskytnutie spolupráce adresovanej nórskej inštitúcii a nepreskúmateľnosťou vyjadrenia tejto inštitúcie ako domnelého dôkazu, a to poukazujúc na rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6S/84/2015-59 zo dňa 15.11.2016 a sp. zn. 7S/96/2015-97 zo dňa 24.02.2016.
27. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 7Sa/12/2019-51 zo dňa 19.06.2020 zrušil rozhodnutie žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 21.05.2019 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice č. 21272/2018-KEM-DvN zo dňa 19.12.2018 a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Podľa názoru správneho súdu nebolo v administratívnom konaní dostatočne vykonané dokazovanie za účelom zistenia, či by bola možná a dosiahnuteľná dohoda členských štátov alebo štátov Európskeho hospodárskeho priestoru podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Správne orgány dostatočne nezisťovali, či došlo, resp. nedošlo k dohode medzi dotknutými inštitúciami na určenie skutočného miesta bydliska žalobcu a tiež vôbec nezisťovali úmysel žalobcu vzhľadom na okolnosti a dôvody, ktoré ho viedli k pobytu a k zamestnaniu v Nórsku počas tam vykonávaných dôb zamestnania, zachovať alebo nezachovať si prioritne pevné väzby a centrum záujmov na území Slovenskej republiky. Úmysel žalobcu aké skutočnosti a okolnosti ho viedli k tomu, že v rozhodujúcom období pracoval v zahraničí, správne orgány bližšie neskúmali.
28. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že žalovaná dňa 06.03.2019 zaslala písomné podanie príslušnej inštitúcii v Nórsku. Toto podanie ako aj písomné oznámenie nórskej inštitúcie zo dňa 11.04.2019 sú v cudzom jazyku, v dôsledku čoho nie je možné verifikovať ich obsah a preskúmať tvrdenie žalovanej, že príslušná nórska inštitúcia potvrdila, že žalobca podľa jej záznamov na účely dávky v nezamestnanosti mal bydlisko na území Nórska. Z uvedeného dôvodu súd potvrdenie príslušnej nórskej inštitúcie považoval za nepreskúmateľné a za nevyhnutné označil aj vypočutie žalobcu a vysporiadanie sa s jeho prípadnými dôkaznými návrhmi.
29. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáhala zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Nestotožnila sa názorom správneho súdu o nevykonaní dokazovania za účelom zistenia, či by bola možná a dosiahnuteľná dohoda členských štátov podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Žalovaná argumentovala, že príslušná nórska inštitúcia vo svojom stanovisku síce vyslovene neuviedla svoj súhlas s posúdením bydliska žalobcu tak ako ho posúdila žalovaná, ale ani voči tomuto posúdeniu nenamietala. Z uvedeného je zrejmé, že k sporu inštitúcií v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nedošlo a posúdenie bydliska žalobcu bolo výlučne v právomoci inštitúcie, kde bol uplatnený nárok. Poukazujúc na čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia žalovaná uviedla, že subjektívne skutočnosti nemôžu prevážiť objektívne skutočnosti definované v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. V konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky na základe všetkých zistených
skutočností, ktoré boli vyhodnotené komplexne a vo vzájomnej súvislosti. Rozhodujúce skutočnosti svedčiace o mieste bydliska dotknutej osoby sú podľa žalovanej bezpochyby skutočnosti stanovené v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Uplatnením subjektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 nevznikli pochybnosti o mieste bydliska žalobcu, a preto nebolo potrebné aplikovať čl. 11 ods. 2 nariadenia a skúmať jeho subjektívny úmysel. Žalovaná ďalej namietala, že správny súd ju nevyzval na zabezpečenie prekladu písomností, a preto prezumovala, že súd akceptoval preklad rozhodujúcich skutočností konštatovaných v týchto písomnostiach. Poukazujúc na rozhodnutia kasačného súdu žalovaná namietala odklon správneho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.
30. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti považoval rozhodnutie správneho súdu za vecne a právne správne. Súd podľa žalobcu správne vyhodnotil vykonané dôkazy, dôsledne sa riadil zákonnými ustanoveniami na vec sa vzťahujúcimi a s odôvodnením rozsudku sa stotožnil. Z uvedených dôvodv navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť.
31. Najvyšší správny súd (ďalej aj kasačný súd) rozsudkom zo dňa 21.09.2022 sp. zn. 7Sžsk/92/2020 rozsudok správneho súdu sp. zn. 7Sa/12/2019-51 zo dňa 19.06.2020 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci správnym súdom (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP).
32. Kasačný súd sa nestotožnil s názorom správneho súdu a vzhľadom na skutočnosti zistené z obsahu administratívneho spisu mal za to, že centrum záujmov žalobcu sa v čase podania žiadosti o dávku v nezamestnanosti nachádzalo práve v Nórsku. Za podstatnú kasačný súd vyhodnotil skutočnosť, že žalobca sa v Nórsku zdržiaval dlhodobo (5 rokov), a to so svojou manželkou a dvomi deťmi, a teda najbližšie rodinné väzby možno považovať za udržané na území Nórska. Žalobca pracoval na území Nórska od 20.09.2013 do 27.09.2018, v súvislosti s týmto zamestnaním bol tam aj poistený a jeho pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú. V Nórsku žalobca odvádzal odvody a dane. Na základe uvedeného kasačný súd vyvodil záver, že zamestnanie mal stabilné. Tieto závery nie sú podľa kasačného súdu spôsobilé zvrátiť ani ďalšie sprievodné skutočnosti (vlastníctvo bytu a automobilu na Slovensku, účasť na rodinných udalostiach, bankový účet, potvrdenie o pobyte, tvrdená hypotéka a číslo u slovenského mobilného operátora). Preskúmavané rozhodnutie podľa kasačného súdu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý je logicky vyhodnotený a riadne právne posúdený. Správne orgány riadne a dostatočne zistili skutočný stav veci, a to vychádzajúc primárne zo všetkých skutočností uvádzaných samotným žalobcom. Napadnuté rozhodnutie má všetky formálne i obsahové náležitosti požadované v zmysle § 209 zákona o sociálnom poistení, je z neho zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená žalovaná pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovala.
33. V súvislosti s kasačnou námietkou týkajúcou sa listín v cudzom jazyku v administratívnom spise žalovanej (dožiadanie vo veci žalobcu na príslušnú nórsku inštitúciu zo dňa 06.03.2019 a jej odpoveď zo dňa 16.04.2019), ktoré žalobca namietal z dôvodu, že tieto nie je možné verifikovať, kasačný súd konštatoval, že závery listín boli v preskúmavanom rozhodnutí citované a vyhodnotené.
34. S účinnosťou od 01.06.2023 začal svoju činnosť Správny súd v Košiciach (ďalej aj správny súd alebo súd). V súlade s § 3 ods. 3 písm. c/ zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Košiciach a z Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Od 01.06.2023 je teda na konanie v predmetnej veci príslušný Správny súd v Košiciach.
35. Na pojednávaní dňa 07.11.2023 žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne vo výpovedi opätovne zdôraznil, že jeho bydlisko bolo neustále na území Slovenskej republiky a nikdy nemal v úmysle ho zmeniť. Žalobca zotrval na svojich doterajších tvrdeniach, má za to, že ním uvádzané skutočnosti náležite odôvodnil a relevantne preukázal. Závery kasačného súdu nie sú v súlade s judikatúrou a ustálenou súdnou praxou a nevychádzajú zo skutkového stavu veci. Preto navrhol, aby správny súd rozhodol v súlade so zákonom objektívne posúdil vec a vyporiadal sa s nejasnosťami, na ktoré žalobca poukazuje. Vychádzajúc z uvedeného, žalobca žiadal, aby súd preskúmavané správne rozhodnutie zrušil.
36. Správny súd konajúc v súlade s ustanoveniami SSP v konaní o správnej žalobe v sociálnych veciach podľa § 199 a nasl. SSP, po zrušení napadnutého rozsudku a vrátení veci kasačným súdom na ďalšie konanie, viazaný právnym názorom kasačného súdu (§ 469 SSP) opätovne preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutia správnych orgánov, ako aj priebeh administratívneho konania, ktoré predchádzalo ich vydaniu, nariadil vo veci pojednávanie na deň 07.11.2023 (v súlade s § 107 ods. 1 SSP), na ktorom sa zúčastnil žalobca a jeho právna zástupkyňa, žalovaný sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnil. Súd vec prejednal v jeho neprítomnosti a vo veci rozhodol rozsudkom, ktorým žalobu ako nedôvodnú zamietol a účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal.
37. Správny súd úvodom konštatuje, že z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca bol Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice dňom 08.10.2018 zaradený do evidencie uchádzača o zamestnanie a dňa 07.11.2018 si v Sociálnej poisťovni, pobočka Košice uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti. Vo vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska zo dňa 07.1.2018 (ďalej aj vyhlásenie) žalobca uviedol, že v období od 09/2016 do 09/2018 sa zdržiaval v Nórsku, a preukázal doby poistenia v nezamestnanosti od 08.10.2014 do 17.07.2015, od 01.01.2016 do 14.08.2016, od 15.08.2016 do 06.09.2016, od 07.09.2016 do 02.07.2017, od 03.07.2017 do 28.07.2017, od 29.07.2017 do 21.12.2017, od 22.12.2017 do 07.01.2018, od 08.01.2018 do 30.09.2018, t.j. spolu 1 287 dní. Vo vyhlásení ďalej žalobca uviedol, že v období od 20.09.2013 do 27.09.2018 pracoval v jednom pracovnom pomere, pričom tento nemal dočasný pomer ani sezónny charakter. Pracovný pomer bol podľa Formulára U1 zo dňa 31.10.2018 (ďalej aj Formulár U1) ukončený z dôvodu výpovede zamestnanca. Podľa vyhlásenia žalobca sa na území Nórska zdržiaval s najbližšími osobami – manželkou a dvoma maloletými deťmi (jedno narodené v Nórsku). Na území Slovenska sa zdržiavali rodičia žalobcu, za ktorými sa vracal 6 krát ročne. Periodicitu návratov žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal (uvedené nevyplýva ani z cestovných dokladov predložených v konaní o nároku o dávku v nezamestnanosti). V roku 2017 žalobca nadobudol spolu s manželkou do vlastníctva nehnuteľnosť na Slovensku (relevantné listiny žalobca predložil v konaní o nároku o dávku v nezamestnanosti). Z čestného vyhlásenia k preukázaniu zachovania bydliska na území Slovenskej republiky zo dňa 07.11.2018 vyplýva, že počas pobytu v Nórsku býval žalobca spolu s rodinou v podnájme. V Nórsku žalobca odvádzal odvody a dane (Formulár U1). Žalobca ďalej tvrdil, že na území Slovenskej republiky mal evidovaný trvalý pobyt (potvrdenie); mal stále zázemie príbuzných známych; lekárov, ktorí viedli jeho zdravotnú dokumentáciu; maloletého syna prihlásil do 1. ročníka základnej školy (potvrdenie); vlastnil osobné motorové vozidlo; mal vedený bankový účet, hypotéku a číslo u slovenského mobilného operátora; čo všetko malo podľa žalobcu dostatočne preukazovať, že nemal v úmysle sa dlhodobo zdržiavať v Nórsku a jeho jediným dôvodom, pre ktorý sa tam zdržiaval bolo zabezpečenie dostatočných finančných prostriedkov na kúpu nehnuteľnosti, v ktorej by mohol so svojou rodinou bývať na Slovensku. Po návrate na Slovensko si prácu nenašiel ani cestou príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, a preto požiadal o priznanie dávky v nezamestnanosti (tvrdenie žalobcu). Z administratívneho spisu ďalej vyplýva, že v rozhodnom období 4 rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie (od 08.10.2014 do 07.10.2018) žalobca nepreukázal dobu poistenia v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky, ktorú by bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti.
38. Podľa § 195 ods. 1 a 3 zákona o sociálnom poistení, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôsledne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka konania.
39. Dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti sociálnej poisťovne. Organizačná zložka sociálnej poisťovne môže ako dôkaz výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede (§ 196 ods. 1, 2 zákona o sociálnom poistení).
40. Podľa § 196 ods. 6 zákona o sociálnom poistení, účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Organizačná zložka sociálnej poisťovne rozhodne, ktoré z dôkazov sa vykonajú. Organizačná zložka sociálnej poisťovne je povinná vykonať aj iné dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci.
41. Podľa § 196 ods. 7 zákona o sociálnom poistení, organizačná zložka sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.
42. Podľa § 209 ods. 1, druhá veta, ods. 4 zákona o sociálnom poistení, rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. V odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.
43. Podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky, ak tento zákon neustanovuje inak.
44. Podľa § 104 ods. 7 zákona o sociálnom poistení, rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti.
45. Podľa čl. 61 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (ďalej len základné nariadenie), príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
46. V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že dané osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: • doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, • doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo • doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
47. V zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete odseku 2 (úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu) poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.
48. Podľa článku 1 písm. j) základného nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 (ďalej len "Nariadenie") o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia na účely tohto Nariadenia "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.
49. Podľa článku 1 písm. k) základného nariadenia "pobyt" znamená prechodné bydlisko.
50. Podľa článku 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.9.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcii dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné Nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby, na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;
b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
51. Podľa čl. 11 ods. 2 uvedeného nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1 nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.
52. Podľa § 469 SSP, ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, správny súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.
53. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca nezískal pred podaním žiadosti o dávku v nezamestnanosti obdobie poistenia uvedené v § 104 zákona o sociálnom poistení podľa slovenských právnych predpisov.
54. Správny súd dáva preto do pozornosti, že podľa základného pravidla obsiahnutého v čl. 61 ods. 1 a 2 nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobca takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v Spojenom kráľovstve môžu zohľadniť podľa čl. 65 ods. 5 písm. a/ nariadenia, ktorý predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobca poberal dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na neho tieto predpisy vzťahovali počas jeho poslednej činnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky zachoval bydlisko. Pod pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa čl. 1 písm. j/ nariadenia pojem „bydlisko“ znamená zvyčajné bydlisko, t.j. miesto, kde má dotknutá osoba zvyčajné bydlisko a v ktorom sa zároveň nachádza jej obvyklé centrum záujmov. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie. Kritéria, ktoré treba vziať pri určovaní miesta zvyčajného bydliska osoby do úvahy a ktoré boli sformulované v judikatúre súdneho dvora sú v súčasnosti kodifikované v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.
55. Správny súd pri riešení kľúčovej spornej otázky, poukazujúc na právne závery kasačného súdu uvedené v odsekoch 32. a 33. odôvodnenia tohto rozsudku, aplikujúc citované ustanovenia SSP, nariadenia, vykonávacieho nariadenia a zákona o sociálnom poistení, plne rešpektujúc § 469 SSP dospel rovnako ako Najvyšší správny súd Slovenskej republiky k záveru, že zistený skutkový stav poskytuje dostatočnú oporu pre záver o bydlisku žalobcu v Spojenom kráľovstve na základe čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, čo odôvodňujú nasledujúce skutočnosti:
a) Žalobca odišiel do Nórskeho kráľovstva v septembri 2013. Celkovo tam býval 5 rokov (do septembra 2018), na Slovensko sa vracal niekoľkokrát ročne na niekoľko dní až týždňov (spravidla pri rôznych rodinných príležitostiach, a mimo pracovnej sezóny v zamestnaní v Nórsku od novembra do januára sa mal zdržiavať na Slovensku). V Nórsku sa teda zdržiaval prevažnú časť roka v ucelených niekoľkomesačných obdobiach. Uvedené vedie k záveru, že v rozhodnom období pre posudzovanie bydliska (počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec) od 12.09.2013 do 27.9.2018 sa žalobca zdržiaval zvyčajne na území Nórska (v konaní nebolo preukázané a s ohľadom na vzdialenosť ani nie je reálne, aby bol cezhraničným pracovníkom /čl. 65 ods. 2 základného nariadenia/).
b) Žalobca v Nórsku zároveň pracoval od 20.09.2013 do 27.09.2018, a pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú. V tomto období žalobca nehľadal pracovné príležitosti na Slovensku. Práca, ktorú
žalobca vykonával nespočívala vo vysielaní na rôzne miesta v rôznych štátoch a vykonávala sa na mieste, kde žalobca pracoval. Charakter práce a trvalosť a dĺžka pracovného pomeru žalobcu v Nórsku tak vedie k záveru, že centrum jeho záujmov sa nachádzalo tam. V súvislosti so zamestnaním bol na území Nórska poistený (formulár U1), a keďže jeho pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú, možno tvrdiť, že zamestnanie mal žalobca stabilné.
c) Pokiaľ ide o rodinnú situáciu, žalobca sa v Nórsku zdržiaval aj so svojou manželkou a dvoma deťmi, t.j. s osobami, ktoré sú najbližšími príbuznými žalobcu, a teda najbližšie rodinné väzby možno považovať za udržiavané na území Nórska (manželka sa v Nórsku zamestnala od 01.12.2013, druhé dieťa sa narodilo v Nórsku v roku 2016, obe deti v Nórsku navštevovali predškolské zariadenie, návrat rodiny na Slovensko žalobca odôvodnil nástupom prvého dieťaťa na povinnú školskú dochádzku až v školskom roku 2018/2019). V Nórsku teda žalobca žil dlhodobo aj so svojou najužšou rodinou a v dôsledku toho aj rodinná situácia žalobcu svedčí viac v prospech toho, že centrum jeho záujmov sa nachádzalo tam. K rodinným pomerom žalobcu má súd za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že maloleté dieťa žalobcu bolo prijaté do prvého ročníka základnej školy na Slovensku v školskom roku 2018/2019, na základe rozhodnutia zo dňa 04.05.2018. Táto skutočnosť však nie je zásadnou vo vzťahu k určeniu centra záujmov v posudzovanom období (obdobie poslednej činnosti žalobcu ako zamestnanca pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. pred 27.09.2018). V tomto čase obe deti žalobcu navštevovali predškolské zariadenie v Nórsku a väzby boli preukázané k tomuto štátu. Nástup dieťaťa do školy v 09/2018 nepredstavuje zásadnú skutočnosť, ktorá by bola spôsobilá privodiť zmenu centra záujmov žalobcu. K ostatným rodinným väzbám na Slovensku žalobca ďalej tvrdil, že viackrát počas roka navštevoval rodičov, pričom toto tvrdenie nepreukázal. Rodičia sú síce blízkymi osobami, avšak v prípade žalobcu nič nenasvedčuje, že by jeho vzťah k rodičom bol na úrovni zásadnej odkázanosti, ktorá by bola nezlučiteľná s čo i len dočasným faktickým prenesením jeho bydliska do Nórska.
d) K vykonávaniu nezárobkovej činnosti žalobca neuviedol žiadne skutočnosti. Toto kritérium tak nie je nápomocné pre určenie bydliska.
e) K bytovej situácii žalobca uviedol, že na Slovensku nadobudol nehnuteľnosť. Uvedené však nezakladá záver o tom, že centrum záujmov má žalobca aj naďalej v Slovenskej republike. Návrat žalobcu a jeho rodiny do bytu na Slovensko v spojitosti so skutočnosťami uvedenými v bode c), by preukázali nanajvýš nové založenie centra záujmov na Slovensku, po predchádzajúcom pretrhnutí väzieb so Slovenskom a prenesení centra záujmov do Nórska. V súvislosti s nadobudnutím nehnuteľnosti súd poukazuje aj na skutočnosť, že pod stabilitou nemožno rozumieť len vlastníctvo nehnuteľnosti, v dôsledku čoho pre určenie bydliska nie je určujúce, či osoba býva v nehnuteľnosti, ktorú vlastní alebo má v nájme. K evidencii trvalého pobytu žalobcu na Slovensku súd uvádza, že trvalý pobyt v ponímaní vnútroštátnom (zákon č. 253/1998 Z.z.) nemožno stotožňovať s pojmami „bydlisko“ a „pobyt“ v zmysle úniovom, nakoľko trvalý pobyt má skôr charakter evidenčný.
f) Daňové povinnosti a odvody žalobca plnil a odvádzal v Nórsku. Aj to svedčí v prospech jeho bydliska tam, nie v Slovenskej republike.
56. Skutočnosť, kde má žalobca najpevnejšie väzby a kde sa do budúcnosti plánuje usadiť, sú podľa názoru súdu pre posudzovanie jeho bydliska počas výkonu poslednej zárobkovej činnosti aj právne irelevantné, nakoľko preukazovanie zachovania bydliska sa hodnotí najmä počas posledného výkonu zamestnania na území členského štátu Európskej únie. Tvrdenie žalobcu o neprerušení väzieb so Slovenskou republikou bez opory v objektívnych skutočnostiach (čl. 11 vykonávacieho nariadenia) resp. jeho subjektívny pocit nepostačuje k zachovaniu bydliska na Slovensku a nutne neznamená že z pohľadu právneho poriadku aj ním je. Len sama okolnosť, že osoba považuje určitý štát za svoje bydlisko, nemôže prevážiť objektívne kritériá vymedzené vo vyššie citovanom ustanovení čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Tým samozrejme nie je vylúčené, že osoba, ktorá má podľa týchto kritérií bydlisko v určitom štáte, môže subjektívne pociťovať hlbší a bližší vzťah k štátu, v ktorom sa narodila, vyrástla, v ktorom sa hovorí jej známym jazykom, či ktorého kultúra jej je bližšia. To však môže mať pre určenie jej bydliska na účely nariadenia význam len v tom rozsahu, v akom je to možné zohľadniť podľa citovaného čl. 11 vykonávacieho nariadenia.
57. Tvrdenie žalobcu, že v Slovenskej republike má vedený bankový účet a hypotéku nemajú so strediskom záujmov a bydliskom žiaden súvis už preto, že slobodný pohyb služieb a kapitálu medzi členskými štátmi, ktorý umožňuje využívať tieto služby kdekoľvek v Európskej únii, je jednou zo základných slobôd spoločného trhu Európskej únie.
58. V závere súd dodáva, že ak sa osoba rozhodne, že odíde z krajiny svojho pôvodu napríklad kvôli vykonávaniu zárobkovej činnosti v inom štáte, nemožno premiestnenie bydliska (strediska životných záujmov) na účely čl. 1 písm. j/ nariadenia stotožňovať s trvalou emigráciou tejto osoby do tohto štátu. Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie sa odstránili bariéry slobodnému pohybu ľudí a slovenskí občania majú právo sa pohybovať, pracovať a žiť na území iných členských štátov, čo nevyhnutne vedie (hoci aj k dočasnému) premiestňovaniu bydliska. Nepriznanie nároku na dávku v nezamestnanosti automaticky žalobcu nepostaví mimo systém sociálneho zabezpečenia Slovenska alebo Nórska. Zmyslom ochrany pred tým, aby sa osoba ocitla mimo určitého systému sociálneho zabezpečenia, totiž nie je zabezpečiť, aby táto osoba v každom jednom okamihu mala na určitú dávku nárok. Zmyslom je, aby sa na ňu v každom okamihu vzťahovali právne predpisy niektorého členského štátu, podľa ktorých (so zohľadnením zamestnaní a dôb získaných v ostatných členských štátoch) tento nárok môže uplatniť. Nie je však vylúčené, že jej nárok podľa použiteľných právnych predpisov členského štátu nevznikne, lebo nesplní určitú podmienku podľa nich a naopak, právne predpisy, podľa ktorých by jej taký nárok mohol vzniknúť, sa na ňu nebudú vzťahovať.
59. Súd poukazujúc na závery kasačného súdu vo vyššie označenom rozsudku sp. zn. 7Sžsk/92/2020, a to v bodoch 26. až 35. a vzhľadom na uvedené skutočnosti, po zhodnotení, že rozhodnutia správnych orgánov a tiež ich postupy zodpovedali obsahu spisovej dokumentácie zhrnutej v administratívnom spise a boli v súlade s vyššie označenými ustanoveniami zákona o sociálnom poistení ako i s citovanými článkami európskych nariadení, dospel k záveru, že preskúmavanými rozhodnutiami nedošlo k porušeniu zákona ani chránených záujmov žalobcu, a preto podľa § 190 SSP žalobu ako nedôvodnú zamietol.
60. O náhrade trov kasačného konania správny súd rozhodol podľa § 467 ods. 3 SSP v spojení s § 168 SSP. Správny súd nezistil také okolnosti, pre ktoré by bolo možné spravodlivo požadovať od žalobcu náhradu trov kasačného konania pre žalovanú. Preto náhradu trov konania ani náhradu trov kasačného konania účastníkom nepriznal.
61. O trovách konania rozhodol súd podľa § 167 a nasl. SSP tak, že účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože žalobca nemal vo veci celkom ani sčasti úspech, a preto nemá právo na náhradu trov konania a žalovanej voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca odo dňa doručenia rozsudku na Správny súd v Košiciach. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.