Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_15Er-289-2003.pdf
PDF · 104.2 KB
Case nature
Area
Subarea
15Er/289/2003
Uznesenie
Okresný súd Trnava vo veci výkonu exekúcie v prospech oprávneného:POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova 25, 811 09 Bratislava, zast. JUDr. Tomáš Kušnír, Údernícka 5, 851 01 Bratislava proti povinnému N. R., Y.. XX.XX.XXXX, E. K.. C. XXXX/X, XXX XX L., vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolf Krutý, Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava pre vymoženie sumy 284,80 EUR s príslušenstvom a trov exekúcie, takto
rozhodol:
Súd exekúciu zastavuje.
odôvodnenie:
Dňa 27.07.2004 udelil tunajší súd rozhodnutím č. 5207* 023166 súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi so sídlom P. Pazmáňa 49/3, 927 01 Šaľa poverenie na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Návrhom zo dňa 05.10.2003 oprávnený žiadal o vykonanie exekúcie proti povinnému pre vymoženie sumy 284,80 EUR s príslušenstvom a trov exekúcie.
Uznesením Okresného súdu Trnava č. k. 15Er/289/2003-26 bolo vyhovené žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Okresný súd týmto uznesením poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Záhradnícka 62, 821 08 Bratislava, aby pokračoval vo vykonávaní predmetnej exekúcie.
Podľa § 41 ods. 2 písm. c) zákona o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti č. 233/1995 Z. z. (ďalej len „Exekučný poriadok), podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba s vykonateľnosťou súhlasila.
Predmetom exekučného titulu - Notárskej zápisnice N 1692/2003, NZ 58801/2003, (ďalej len „Notárska zápisnica“) bolo vyhlásenie Mgr. Bruna Žlnaya, konajúceho na základe substitučnej plnej moci udelenej Mgr. Tomášom Kušnírom, o súhlase s vykonateľnosťou predmetnej Notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a o právne významných skutočnostiach, ktoré by mohli byť podkladom pre uplatnenie práv, alebo ktorými by mohli byť spôsobené právne následky.
Primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe Zmluvy o úvere č. 4250101 uzatvorenej dňa 26.02.2003 (ďalej len „Zmluva o úvere“), ktorú povinný riadne a včas neplnil. V predmetnej zmluve povinný pre prípad neplnenia si zmluvných podmienok (a to najmä nesplatenia úveru a jeho príslušenstva) splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra (ďalej len „Splnomocnenec“), aby v jeho mene a právnymi účinkami pre neho v prípade neuhradeného záväzku alebo jeho časti, z titulu predmetnej Zmluvy o úvere uzatvoril a podpísala v prospech oprávneného notársku zápisnicu ako
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Takáto notárska zápisnica mala pritom obsahovať aj údaj o skutočnej časti nesplateného záväzku zo Zmluvy úvere (t.j. dosiaľ neznámu čiastku, o ktorej ani nebolo známe, či v budúcnosti vznikne) a súhlas povinného s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice.
V zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví na návrh alebo aj bez návrhu.
Súd nadobudol pochybnosti o tom, či je výkon exekúcie na podklade uvedeného exekučného titulu v súlade so zákonom a začal sa zaoberať otázkou existencie dôvodov na zastavenie alebo čiastočné zastavenie predmetnej exekúcie.
Súd sa pri skúmaní existencie takýchto dôvodov zaoberal najmä otázkou, či je exekučný súd oprávnený vykonať preskúmanie exekučného titulu z hmotnoprávneho hľadiska, t.j. preskúmať konkrétne okolnosti, ktoré predchádzali vyhotoveniu exekučného titulu. Ak by mal totiž exekučný súd vykonať preskúmanie veci spôsobom, akým koná civilný súd v občianskoprávnom konaní, muselo by byť takéto oprávnenie v zákone výslovne uvedené, inak by takéto preskúmanie išlo nad rámec preskúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu.
Zákon nerozlišuje medzi exekučnými titulmi z toho hľadiska, či mu predchádzalo alebo nepredchádzalo preskúmanie veci súdom z hľadiska hmotného práva, v tomto zmysle notárska zápisnica ako vykonateľný exekučný titul požíva rovnakú súdnu ochranu, aká sa poskytuje vykonateľnému rozhodnutiu súdu (vynímajúc súd rozhodcovský v zmysle príslušných ustanovení). V tejto súvislosti však treba citovať časť nálezu Ústavného súdu I. ÚS 5/2000 v ktorom je výslovne uvedené, že by nebolo možné pripustiť exekúciu na základe exekučnej notárskej zápisnice, a to najmä s ohľadom na jej mimosúdny spôsob vzniku, vtedy, ak by sa ňou mohli porušiť také princípy zákonnej alebo ústavnej hodnoty, na ktorých treba bezpodmienečne trvať. V takomto prípade je teda možné nepriznať oprávnenej osobe právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy. V iných prípadoch by však bolo preskúmanie súladu exekučného titulu ako prvku prameniaceho v úniovom práve so zákonom súdom posudzované ako jednoznačné prekročenie právomocí slovenského súdu a samo o sebe by bolo porušením práva EÚ.
V prípade, že takýto výklad aplikujeme na prípad možného zastavenia exekúcie realizovanej na základe absolútne neplatného exekučného titulu (notárskej zápisnice), má tunajší súd za to, že takýmto postupom nebude nielen nijakým spôsobom ohrozená následná vymožiteľnosť nároku, ktorý je predmetom exekúcie, ale bude tak i zachované právo na súdnu ochranu oprávneného v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (oprávnený totiž môže svoj nárok v zmysle príslušných procesných ustanovení uplatniť v riadnom občiansko-súdnom konaní). Navyše, právo na súdnu ochranu v zmysle uvedeného ustanovenia bude týmto uznesením priznané i povinnému, ktorý bude mať taktiež právo obhájiť existenciu či výšku svojho záväzku. Doterajší právny stav neposkytoval dostatok možností právnej a ani súdnej ochrany povinnému, naopak, okolnosti, za ktorých bola spísaná Notárska zápisnica ako podklad pre výkon exekúcie, bola v ostrom rozpore so zákonnými ustanoveniami týkajúcich sa najmä základných predpokladov zastúpenia a v konečnom dôsledku tak bolo povinnému odňaté i právo na súdnu ochranu v zmysle § 46 ods. 1 Ústavy, čo je už samo o sebe dostatočným dôvodom pre aplikáciu vyššie uvedeného postupu, t.j. možnosti preskúmania exekučného titulu.
Takýto právny názor v prípade preskúmania notárskych zápisníc potvrdzuje aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 498/2010, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a to nielen z procesného hľadiska.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, súd sa zaoberal otázkou opodstatnenosti exekučného konania a otázkou, či exekučný titul, ktorý bol podkladom na vykonanie exekúcie, naozaj spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti stanovené pre takýto právny úkon a v neposlednom rade, či je tento exekučný titul platný a vykonateľný. Predmetom skúmania tunajšieho súdu bolo najmä oprávnenie Splnomocnenca zastúpiť povinného pri spísaní notárskej zápisnice.
Tunajší súd dospel k záveru, že splnomocnenie udelené povinným Splnomocnencovi priamo v Zmluve o úvere je neplatné, a to z nasledovných dôvodov:
Toto splnomocnenie na uznanie dlhu bolo povinným udelené Splnomocnencovi ešte v čase, keď ich dlh z omeškania neexistoval, t.j. povinný sa vopred vzdal svojho práva na uznanie či neuznanie dlhu v čase, keď ešte nemal vedomosť o jeho prípadnom vzniku ani o jeho výške, takže toto splnomocnenie bolo neurčité a všeobecné. Povinnému bolo totiž odňaté právo namietať výšku uznaného dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše nemožno ani predpokladať, či vôbec určité právne významné okolnosti vôbec v budúcnosti nastanú. Takéto splnomocnenie nemôže byť platné, pretože nie je z neho možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho Splnomocnencovi vyplývajú a následne posúdiť, či konal Splnomocnenec v mene splnomocniteľa v medziach udeleného oprávnenia, či tým vznikli práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi alebo či Splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva. Naopak, splnomocnenie je koncipované tak, že vytvára veľmi široký priestor pre konanie a právne úkony Splnomocnenca.
Prílišná všeobecnosť a nejasnosť predmetného splnomocnenia je daná i príliš širokým rozsahom a neurčitým vymedzením oprávnenia Splnomocnenca na všetky právne úkony, ktoré bude potrebné vykonať za účelom uzatvorenia príslušnej zmluvy, ktorou sa zabezpečí pohľadávka oprávneného vyplývajúca zo Zmluvy o úvere. Všeobecné a neobmedzené zastúpenie osobou by mohlo byť v zmysle zákona akceptovateľné v prípade zastúpenia advokátom v zmysle § 25 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, čo však v žiadnom prípade nemožno aplikovať na daný prípad, a to najmä z dôvodu rozporu záujmov, t.j. zjavnej skutočnosti, že Splnomocnenec nemal v zmysle Zmluvy o úvere konať v záujme povinného, skôr naopak, jeho zastúpením sa malo zabezpečiť silnejšie postavenie oprávneného ako veriteľa a okamžitá vymožiteľnosť jeho pohľadávky bez toho, aby sa o tom povinný čo i len dozvedel. Súd je toho názoru, že pri inštitúte takej právnej sily ako je notárska zápisnica v zmysle § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku je nutné bezpodmienečne zaistiť taký právny stav, pri ktorom je nepochybné, že s uznaním dlhu povinný/dlžník naozaj súhlasil a bol si vedomý všetkých právnych následkov s tým spojených.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, plnomocenstvo udelené Splnomocnencovi zjavne nerešpektuje zákonnú podmienku uvedenú v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, je zrejmé, že v tomto prípade Splnomocnenec v skutočnosti nehájil záujmy povinného, ktorý ho na uznanie dlhu splnomocnil, ale oprávneného. Uznanie dlhu formou notárskej zápisnice je totiž jednoznačne zabezpečujúcim inštitútom pre oprávneného, pričom jeho postavenie ako veriteľa je jeho spísaním zjavne posilnené na úkor povinného - dlžníka, ktorý týmto právnym úkonom stráca možnosť dovolať sa svojich práv na súde, naopak, veriteľ môže ihneď pristúpiť k uplatneniu svojich práv prostredníctvom exekúcie, aj keby nebola v skutočnosti opodstatnená.
Splnomocnenec dlžníka má naopak chrániť záujem dlžníka/povinného v súvislosti s návratnosťou úveru do budúcna a nie uzatvárať za dlžníka/povinného notársku zápisnicu s uznaním dlhu a vyhlasovať, že súhlasí s exekúciou na uspokojenie pohľadávky veriteľa/oprávneného.
Exekučný súd žiadnym spôsobom nespochybňuje možnosť dať sa pri spísaní notárskej zápisnice zastúpiť v zmysle § 31 Občianskeho zákonníka a vyvolať tak, aj konaním splnomocnenej osoby, účinky zamýšľané v § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Súd má však za to, že plnomocenstvo udelené Splnomocnencovi túto osobu neoprávňovalo na spísanie Notárskej zápisnice v znení ako bola spísaná. Okrem toho je splnomocnenie tejto osoby na vykonanie takéhoto úkonu v ostrom rozpore s § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko splnomocnená osoba zjavne nekonala v záujme povinného, skôr naopak.
Zákonnou úpravou zastúpenia zákonodarca jednoznačne sledoval právnu ochranu zastúpených osôb, ktoré sa dajú zastúpiť nimi zvoleným zástupcom. Právne úkony urobené osobami, ktoré nespĺňajú podmienky upravené v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, sú v zmysle Občianskeho zákonníka
absolútne neplatné a to bez ohľadu na skutočnosť, že o tom účastníci právneho úkonu (v tomto prípade povinný) vedeli.
Tento právny názor potvrdzuje aj skutočnosť, že pri uzatváraní Zmluvy o úvere povinný nemal žiadnu možnosť výberu zástupcu/splnomocnenca, pretože zo Zmluvy o úvere je zrejmé, že pri jej vyhotovení bola použitá predtlač vyhotovená oprávneným, v ktorej už bola osoba Splnomocnenca určená bez akejkoľvek možnosti zmeny.
V zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 329/2010 udelenie takéhoto plnomocenstva povinným nerešpektuje základný predpoklad jeho udelenia a to, ako už bolo uvedené vyššie, že splnomocnenec bude presadzovať a brániť záujem povinného ako aj slobodnú voľbu pri voľbe svojho splnomocnenca. Pri jedinej možnej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej Zmluvy o úvere, nemožno o slobodnej vôli povinného vôbec hovoriť.
Z dôvodov vyššie uvedených má súd jednoznačne za to, že dohoda o plnomocenstve je absolútne neplatná. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí voči každému, takže každý sa jej môže dovolať. Na absolútnu neplatnosť prihliada súd aj bez návrhu (ex offo). Absolútna neplatnosť sa nemôže napraviť dodatočným schválením a nemôže byť konvalidovaná ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Plnenie, ku ktorému došlo z absolútne neplatného právneho úkonu zakladá bezdôvodné obohatenie. Absolútna neplatnosť právneho úkonu sa nepremlčuje.
Navyše, nakoľko bola samotná Zmluva o úvere uzatvorená v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, plnomocenstvo v nej obsiahnuté je nutné posúdiť aj so zreteľom na ustanovenia Obchodného zákonníka. Pri zohľadnení príslušných ustanovení Obchodného zákonníka súd jednoznačne dospel k záveru, že predmetné plnomocenstvo nespĺňa dokonca ani požiadavku v zmysle § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého môže byť uznaný iba v čase uznania existujúci určitý, čo do výšky, záväzok, pričom v čase udelenia splnomocnenia povinným nebolo a ani nemohlo byť jasné, či v budúcnosti povinnému z tohto úveru vznikne dlh a v akej výške (II. ÚS 498/2010).
Notárska zápisnica, ktorú exekučný poriadok za exekučný titul považuje, je verejná listina, ktorá vznikla mimosúdnou cestou, ale jej formálne i obsahové náležitosti sú vymedzené zákonom, t.j. zákon č. 323/1992 Z.z. o notároch a notárskej činnosti (ďalej len „Notársky poriadok“) a samotný Exekučný poriadok. V tejto súvislosti možno poukázať na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 5/2000 zo dňa 13.07.2000, v ktorom Ústavný súd okrem iného riešil aj čiastkovú otázku, čo musí spĺňať notárska zápisnica, aby bola spôsobilým exekučnými titulom. Ústavný súd vyslovil, že rozdiel medzi uznaním dlhu, resp. záväzkom podľa hmotného práva a notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok v zmysle § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, teda uznaním dlhu v procesnom zmysle, je v dvoch náležitostiach. V prípade notárskej zápisnice nemôže ísť predovšetkým o jednoduchý písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme. Okrem toho notárska zápisnica musí obsahovať výslovný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku, čo priamo vyplýva aj zo samotného ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Práve tento súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu, až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu spôsobilú na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinného sa teda završuje vznik exekučného titulu, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu.
Z uvedeného vyplýva, že prejav vôle povinného, ktorý zakladá takýto významný právny inštitút, nemôže byť nijakým spôsobom spochybnený. Pri spísaní exekučného titulu, t.j. predmetnej Notárskej zápisnice, nebol povinný prítomný, naopak, o spísaní Notárskej zápisnice nemusel byť ani upovedomený, tobôž o jej obsahu či konkrétne o výške uznaného dlhu. Vychádzajúc z vyššie preukázanej neplatnosti plnej moci udelenej Splnomocnencovi možno konštatovať, že Notárska zápisnica nespĺňa formálne a materiálne
podmienky exekučného titulu, pretože bola spísaná neoprávnenou osobou a teda neobsahuje záväzok povinného a už vôbec nie jeho vyhlásenie o súhlase s jej vykonateľnosťou. V prípade, že je neplatné splnomocnenie, na základe ktorého bola spísaná Notárska zápisnica, tak ani táto nemôže byť platná, a teda neexistuje spôsobilý exekučný titul. Súd má za to, že táto Notárska zápisnica ako exekučný titul je absolútne neplatná.
Absolútna neplatnosť dohody o plnomocenstve má teda za následok, že Splnomocnenec nemohol zastupovať povinného pri spisovaní Notárskej zápisnice ako exekučného titulu a teda Notárska zápisnica neobsahuje jednu z materiálnych podmienok vykonateľnosti a to súhlas povinného s vykonateľnosťou a teda nie je exekučným titulom. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne účinky pre povinného, v mene ktorého “konal“ Splnomocnenec, predložená Notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Exekučný titul, ktorým bola v tomto prípade Notárska zápisnica, teda nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle požiadavky § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku.
Práve platný a vykonateľný exekučný titul je predpokladom na vedenie exekúcie. Každý exekučný titul, na podklade ktorého sa navrhuje exekúcia, musí súd podrobiť preskúmaniu v rozsahu ustanovenom zákonom. Rozsah prieskumnej činnosti je obmedzený na to, či je exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný vecne legitimovaní, príp. spôsobilí byť účastníkom exekučného konania. Súd môže takisto v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť ( II.ÚS 498/2010).
V tomto zmysle je koncipované aj ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku ako dôvod zastavenia exekúcie, ktorý zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia vôbec nemala začať, keďže rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je. Tunajší súd v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Najvyšší súd sa ďalej vyjadril, že ak bude exekúcia podľa exekučného titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.
Odmietnutie takéhoto exekučného titulu, resp. zastavenie exekúcie vykonávanej na podklade notárskej zápisnice, ktorá bola spísaná za účasti neoprávnenej osoby nie je zásahom do vlastníckeho práva oprávneného a ani nie je nijakým spôsobom upreté jeho právo na majetok, resp. právo na ochranu majetku zakotvené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (III. ÚS 329/2010). Zastavením exekúcie nie je znemožnené plnenie v prospech oprávneného, ktorý ma ešte stále dostatok zákonných možností na uplatnenie svojich práv vyplývajúcich zo Zmluvy o úvere. Exekučný súd totiž týmto uznesením žiadnym spôsobom nepreskúmava samotnú Zmluvu o úvere, nároky z ktorej môžu byť predmetom samostatného súdneho konania. Platnosť Zmluvy o úvere nie je týmto uznesením nijakým spôsobom dotknutá a jej posúdenie nie je ani pre rozhodovanie tunajšieho súdu relevantné, posudzovaná bola len platnosť Notárskej zápisnice, ktorou bol uznaný záväzok povinného zo Zmluvy o úvere. Uvedené zjavne nebráni oprávnenému domáhať sa na príslušnom súde podľa platných právnych procesných predpisov vydania rozhodnutia znejúceho na plnenie dlžnej peňažnej sumy v zmysle Zmluvy o úvere a v prípade úspechu v konaní aj práva súdom priznanú pohľadávku exekučne vymáhať (III. ÚS 329/2010).
Právny názor tunajšieho súdu obsiahnutý v tomto uznesení je vyjadrením ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý sa jednoznačne vyslovil, že plnomocenstvo obsiahnuté priamo v úverovej zmluve vo forme a obsahu, v akej bolo obsiahnuté v prípade zmluvného vzťahu oprávneného a povinného, je jednoznačne neplatné a zakladá tak dôvod na zastavenie exekúcie, či už v zmysle § 57
ods. 1 písm. a) alebo § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku ( II. ÚS 498/2010 zo dňa 25.11.2010, III. ÚS 329/2010 zo dňa 21.9.2010, III. ÚS 294/2010 zo dňa 25.10.2010).
Podľa § 58 ods. 1 zákona NR SR č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok v znení neskorších predpisov, súd exekúciu zastaví na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku súd môže zastaviť exekúciu aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 57 ods. 1 písm. a) exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným. Vykonateľnosť exekučného titulu predstavuje materiálny podklad exekúcie, conditio sine qua non začatia a priebehu exekučného konania. Ak exekučný súd v ktoromkoľvek štádiu na návrh či bez návrhu zistí, že rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, sa dosiaľ nestalo vykonateľným, exekúciu musí zastaviť. Tento dôvod zastavenia exekúcie sa vzťahuje iba na prípady, ak rozhodnutie vôbec nenadobudlo vykonateľnosť, a napriek tomu sa začalo exekučné konanie. Túto skutočnosť môže exekučný súd zistiť najskôr v štádiu vydávania poverenia, ale prakticky je to možné v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Táto skutočnosť vyplýva aj z povinnosti súdu vyplývajúcej už z citovaného § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého má súd povinnosť počas celého exekučného konania skúmať zákonnosť exekúcie a v prípade, že zistí dôvod jej neprípustnosti, musí ju ex offo zastaviť. Exekučný súd má teda právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale aj kedykoľvek v priebehu exekučného konania. Takýto právny názor zastáva aj Ústavný súd, ktorý v náleze II. ÚS 498/2010 ustanovuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach, nie izolovane - oprávnenie exekučného súdu kedykoľvek preskúmavať prípustnosť exekúcie (teda nielen pred vydaním poverenia) plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
V súlade s vyššie uvedeným, a to najmä z dôvodu absolútnej neplatnosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. jej nespôsobilosti a nepoužiteľnosti ako exekučného titulu v exekučnom konaní, súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zastavuje. Exekučný súd totiž dospel k záveru, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným.
S ohľadom na naliehavý právny záujem povinného z dôvodu odstránenia rizík spojených s neprípustnou exekúciou, súd rozhodne o trovách osobitným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.
Proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha.