Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_2To-31-2023.pdf
PDF · 148.72 KB
Case nature
Area
Subarea
2To/31/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Kuráka a sudcov JUDr. Marcely Malatkej a JUDr. Štefana Tomáša, na verejnom zasadnutí konanom 8. novembra 2023 prejednal odvolania podané obžalovaným A. B. a prokurátorom proti rozsudku Okresného súdu Čadca, sp.zn. 2T/22/2018 z 10.10.2022 a takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Čadca, sp.zn. 2T/22/2018 zo dňa 10.10.2022 v časti – vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu.
Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. pri nezmenenom výroku o vine obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v Čadci, trvale bytom C. D. E., F. XXXX/XX,
o d s u d z u j e :
Podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák., § 39 ods. 1 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. obžalovaného A. B. na výkon trestu odňatia slobody z a r a ď u j e do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného A. B. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Čadca, sp.zn. 2T/22/2018 z 10.10.2022 bol obžalovaný A. B. uznaný za vinného zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. b), písm. c) Tr. zák. v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že:
dňa 21.03.2008 v čase okolo 22:15 h, v meste G., na chodníku pred panelovým domom č. p. XXX, okres Čadca, spoločne s doposiaľ nestotožnenou osobou, pribehli s kuklami na hlave k poškodenému H. I., ktorého obvinený A. B., po tom ako H. I. odomkol vozidlo a otvoril dvere, udrel najmenej trikrát kovovým obuškom po hlave, následne na čo, po tom ako s ním začal poškodený zápasiť a strhol mu z hlavy kuklu, ktorá ostala pohodená na chodníku, ho druhý doposiaľ nestotožnený páchateľ udrel zozadu do oblasti hlavy najmenej dvakrát kovovým obuškom, následne na čo začal poškodený H. I. pred páchateľmi utekať a druhý z páchateľov, po tom ako H. I., ktorý spadol na zem, dobehol, najmenej päťkrát kopol do oblasti tela a udrel kovovým obuškom najmenej trikrát, následne na čo A. B. spoločne s druhým páchateľom z miesta ušli, pričom poškodenému H. I. odcudzili príručnú koženú taštičku zn. Valentino, v ktorej sa nachádzala finančná hotovosť vo výške 3.219,81 €, peňaženka, občiansky preukaz, vodičský preukaz,
karta poistenca, 3 ks platobných kariet k účtom vedeným v J., a.s., I.. a.s., K. L., a.s., 3 ks Grid Card, Isec kartu, vysokoškolský index, osvedčenie evidencie vozidla k vozidlám zn. Volvo, Niva a VW Polo, 1 ks otváracieho nožíka a rôzne účtovné a osobné doklady, čím svojím konaním spôsobili poškodenému H. I. tržnú ranu v strednej hornej oblasti čela, pomliaždenie s odreninou kože na pravej strane čela, tržnú ranu vo vlasatej časti hlavy v oblasti spánkovo - záhlavovej, pomliaždenie v oblasti dolnej časti ramena vľavo, viaceré pomliaždeniny v oblasti ľavého predlaktia, odreninu a pomliaždeninu na zdanej strane pravého lakťa, odreninu kože na zadnej hornej časti stehna vpravo, ktoré zranenia si vyžiadali poruchu zdravia v trvaní 6 dní a odcudzením vecí škodu v sume 3.434,31 €.
Za to bol podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák., § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Tr. zák. odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 3 roky.
Podľa § 51 ods. 1 Tr. zák., § 49 ods. 1 Tr. zák. súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 51 ods. 2 Tr. zák. učil skúšobnú dobu s probačným dohľadom v trvaní 3 roky.
Podľa § 51 ods. 2, ods. 4 písm. f) Tr. zák. obžalovanému uložil povinnosť spočívajúcu v príkaze osobne sa ospravedlniť poškodenému.
Citovaný rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože bol napadnutý odvolaniami obžalovaného a prokurátora.
Prokurátor podané odvolanie odôvodnil písomným podaním z 22.12.2022 (č.l. 388-389 spisu), v ktorom uviedol:
„Odvolanie smeruje proti výroku o treste odňatia slobody. Dňa 21.02.2018 bola na Okresný súd Čadca pod Pv 391/17/5502–25 podaná obžaloba na obvineného A. B., nar. XX.XX.XXXX v F., trvale bytom C. D. E., F. XXXX/XX, M. C. D. E., pre zločin lúpeže podľa 188 ods. 1, ods. 2 písmeno b), písmeno c) Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že: dňa 21.03.2008 v čase okolo 22:15 h, v meste G., na chodníku pred panelovým domom č. p. XXX, okres Čadca, spoločne s doposiaľ nestotožnenou osobou, pribehli s kuklami na hlave k poškodenému H. I., ktorého obvinený A. B., po tom ako H. I. odomkol vozidlo a otvoril dvere, udrel najmenej päťkrát kovovým obuškom po hlave, následne na čo, po tom ako s ním začal poškodený zápasiť a strhol mu z hlavy kuklu, ktorá ostala pohodená na chodníku, ho druhý doposiaľ nestotožnený páchateľ udrel zozadu do oblasti hlavy najmenej dvakrát kovovým obuškom, následne na čo začal poškodený H. I. pred páchateľmi utekať, pričom jeden z páchateľov zakričal „ber peniaze a utekaj“ a druhý z páchateľov, po tom ako H. I., ktorý spadol na zem, dobehol, najmenej päťkrát kopol do oblasti tela a udrel kovovým obuškom najmenej trikrát, následne na čo A. B. spoločne s druhým páchateľom z miesta ušli, pričom poškodenému H. I. odcudzili príručnú koženú taštičku zn. Valentino, v ktorej sa nachádzala finančná hotovosť vo výške 3.219,81 €, peňaženka, občiansky preukaz, vodičský preukaz, karta poistenca, 3 ks platobných kariet k účtom vedeným v J., a.s., I.. a.s., K. L., a.s., 3 ks Grid Card, Isec kartu, vysokoškolský index, osvedčenie evidencie vozidla k vozidlám zn. Volvo, Niva a VW Polo, 1 ks otváracieho nožíka a rôzne účtovné a osobné doklady, čím svojím konaním spôsobili poškodenému H. I. tržnú ranu v strednej hornej oblasti čela, pomliaždenie s odreninou kože na pravej strane čela, tržnú ranu vo vlasatej časti hlavy v oblasti spánkovo - záhlavovej, pomliaždenie v oblasti dolnej časti ramena vľavo, viaceré pomliaždeniny v oblasti ľavého predlaktia, odreninu a pomliaždeninu na zdanej strane pravého lakťa, odreninu kože na zadnej hornej časti stehna vpravo, ktoré zranenia si vyžiadali poruchu zdravia v trvaní 6 dní a odcudzením vecí škodu v sume 3.434,31 €. Následne na hlavnom pojednávaní dňa 10.10.2022 Okresný súd Čadca rozhodol tak, že obžalovaného A. B. uznal za vinného zo spáchania zločinu lúpeže podľa 188 ods. 1, ods. 2 písmeno b), písmeno c) Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona, za čo mu uložil podľa § 188 ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky. Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 49 ods. 1 Trestného zákona výkon trestu odňatia slobody obžalovanému podmienečne odložil a podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona určil skúšobnú dobu s probačným dohľadom v trvaní 3 roky. Zároveň podľa § 51 ods. 2, ods. 4 písm. f) Trestného zákona uložil obžalovanému povinnosť spočívajúcu v príkaze osobne sa ospravedlniť poškodenému.
Súd teda pri rozhodovaní o uložení trestu a jeho výmery použil ustanovenie § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona, pričom poukázal najmä časový odstup od spáchania skutku, ktorý bol ovplyvnený aj tým, že sa nepodarilo hneď stotožniť páchateľa. Zároveň poukázal na osobné pomery obžalovaného, najmä na to, že podľa vyjadrenia obžalovaného v súčasnosti žije usporiadaným životom, je zamestnaný, má v starostlivosti maloleté dieťa, pričom použitie trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom by bolo pre neho neprimerane prísne. Uvedené okolnosti považoval súd za dostatočné pre vyvodenie záveru, že obžalovanému postačuje uloženie miernejšieho trestu, než aký mu hrozil za použitia zákonnej trestnej sadzby, kde by súd musel ukladať trest nepodmienečný vo výmere minimálne vo výmere sedem rokov. S rozhodnutím súdu, pokiaľ ide o výšku uloženého trestu spojenú s aplikáciou ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona, sa nemožno stotožniť. V tejto súvislosti poukazujem na ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného zákona, podľa ktorého, ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom. Okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa môžu odôvodniť aplikáciu § 39 ods. 1 Trestného zákona len za predpokladu, ak by použitie nezníženej trestnej sadzby odňatia slobody bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že možno účel trestu dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania. Všetky tri podmienky musia byť splnené zároveň. Aplikácia uvedeného ustanovenia prichádza do úvahy najmä pri existencii okolností, ktoré by sa dali vyhodnotiť ako poľahčujúce a to vo vzťahu k okolnostiam konkrétneho prejednávaného prípadu, čo v prípade obžalovaného A. B. nemožno aplikovať. U obvineného neexistujú žiadne mimoriadne, výnimočné okolnosti, ktoré by sa dali vyhodnotiť ako poľahčujúce okolnosti v zmysle § 36 Trestného zákona, pričom poukazujem najmä na tú skutočnosť, že obžalovaný neviedol, ako uvádza aj súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, pred spáchaním trestného činu riadny život, nepričinil sa o odstránenie škodlivých následkov trestného činu, dobrovoľne nenahradil spôsobenú škodu, nenapomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti a ani sa k spáchaniu trestného činu nepriznal a neprejavil žiadnu ľútosť vo vzťahu k svojmu konaniu. Taktiež poukazujem na spôsob spáchania skutku, kedy páchatelia pri napadnutí poškodeného smerovali svoj útok obuškom na oblasť hlavy poškodeného a následne, keď sa poškodenému podarilo utiecť, ho jeden z páchateľov prenasledoval a keď poškodený spadol na zem, tak ho opätovne fyzicky napadol tým spôsobom, že ho kopal a udieral kovovým obuškom. Pokiaľ ide o súdom prezentovaný časový odstup od spáchania skutku, tak táto okolnosť neodôvodňuje zníženie trestu, toto by s poukazom na súdnu prax bolo možné v prípade, keby bolo porušené právo obvineného na prejednanie veci v primeranej lehote a práve prieťahy v konaní zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdu by mohli byť dôvodom pre vyvodenie tohto záveru, čo však v tomto prípade splnené nebolo. S poukazom na vyššie uvedené neprichádzala do úvahy aplikácia ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona, keďže ani okolnosti prípadu, ani pomery páchateľa neodôvodňovali takýto postup, neboli u neho zistené nijaké výrazné okolnosti odôvodňujúce „miernejšie zaobchádzanie“, najmä pokiaľ ide o uloženie trestu. S poukazom na vyššie uvedené okolnosti mám za to, že aplikácia ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona v prípade obžalovaného A. B. neprichádzala vôbec do úvahy a súd mu mal uložiť trest odňatia slobody v zákonom stanovenej nezníženej trestnej sadzbe, t. j. nepodmienečný trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonnej trestnej sadzby. S poukazom na vyššie uvedené navrhujem, aby Krajský súd Žilina podľa § 321 odsek 1 písm. e) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Čadca a podľa § 322 odsek 1 Trestného poriadku vrátil vec Okresnému súdu Čadca, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.“
Obžalovaný podané odvolanie odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu Mgr. N. C. (č.l. 394-395 spisu), v ktorom uviedol:
„Okresný súd Čadca svojím nesprávnym procesným postupom a rozhodnutím porušil moje práva na spravodlivý súdny proces, zásadu kontradiktórnosti konania, a z toho prameniacu rovnosť účastníkov konania, svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave, nevykonal relevantné návrhy na dokazovanie, ktoré boli a sú schopné preukázať, že ku skutku, tak ako sa mi kladie za vinu nedošlo, a takýto trestný čin som nespáchal.
Podľa § 2 ods. 12 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len “Trestný poriadok”), orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Podľa § 2 ods. 7 Trestného poriadku, každý má právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 168 ods. 1 Trestného poriadku, ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky. Podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku, súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku, súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak skutok nie je trestným činom. Podľa § 320 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, odvolací súd napadnutý rozsudok zruší a vec postúpi, ak mal tak urobiť už súd prvého stupňa podľa § 280 ods. 1 alebo 2. Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy, d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona, e) ak je uložený trest neprimeraný. V danom prípade ma mal súd ako obžalovaného spod obžaloby oslobodiť podľa § 285 a) resp. b) Trestného poriadku, a to vzhľadom na nižšie uvedené. Rozsudok je chybný, nesprávny a nezákonný. Rozsudok je tiež nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a chýbajúce dostatočné dôvody, na ktorých by malo byť rozhodnutie súdu založené, čím bolo okrem § 168 ods. 1 Trestného poriadku porušené aj moje právo na spravodlivý súdny proces podľa § 2 ods. 7 Trestného poriadku. V rozsudku v rozpore s § 168 ods. 1 Trestného poriadku nie je dostatočne presvedčivo súdom vysvetlené: o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. V súdnom konaní sa postupovalo v rozpore s § 2 ods. 12 Trestného poriadku, keď súd pri hodnotení dôkazov nepostupoval so starostlivým uvážením všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne. V konaní došlo k podstatným chybám, ktoré napadnutým výrokom predchádzali, boli porušené ustanovenia, ktorými sa malo zabezpečiť objasnenie veci (§ 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku). V napadnutých výrokoch rozsudku sú chyby, výrok o vine je nejasný pre nejasnosť a neúplnosť skutkových zistení a zároveň sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie (§ 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku). Skutkové zistenia prvostupňového súdu sú nesprávne, neúplné a nezodpovedajúce výsledkom dokazovania na hlavnom pojednávaní a súd prvého stupňa vyvodil nesprávny právny záver o mojej vine. Vznikli pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov Rozsudku, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy (§ 321 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku). Napadnutým rozsudkom bolo porušené ustanovenie Trestného zákona, pretože vzhľadom na obžalobou tvrdenú údajnú mieru zavinenia obžalovaného a v nadväznosti na to na nepatrnú závažnosť údajných skutkov uvedených v obžalobe (§ 10 ods. 2 TZ) by sa ani nemohlo jednať ohľadom údajných skutkov uvedených v obžalobe o trestné činy (§ 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku). Naďalej pretrvávajú rozumné a dôvodné pochybnosti, že by sa obžalovaný dopustil skutku, tak ako sa mu v obžalobe kladie za vinu. Prokurátor neuniesol dôkazné bremeno. Stupeň pravdepodobnosti záveru o spáchaní trestného činu v zmysle obžaloby nedosahuje ani vyšší stupeň. Obžaloba a aj samotný Rozsudok sú založené na domienkach a hypotézach. Prokurátor v konaní pred súdom neuniesol dôkazné bremeno a neboli produkované žiadne relevantné dôkazy o vine mojej osoby. Mám za to, že už výsledky vyšetrovania dostatočne neodôvodňovali
postavenie mojej osoby pred súd v zmysle § 234 Trestného poriadku. Skutkový stav nebol dostatočne preukázaný na podanie obžaloby. Naďalej pretrvávajú rozumné a dôvodné pochybnosti, že by som sa dopustil skutku, tak ako sa mi v obžalobe kladie za vinu. Vzhľadom na to, že som ako obžalovaný nebol následne spod obžaloby oslobodený v zmysle § 285 Trestného poriadku je výrok rozsudku o vine ako aj ostatné výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad chybné. Mám za to, že hodnotenie dôkazov súdom podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, vykonané Okresným súdom Čadca je ústavne neakceptovateľné, mám za to, že zásadu voľného hodnotenia dôkazov upravenú v § 2 ods. 12 Trestného poriadku súd poňal príliš voľne, mám za to, že súd vychádza z domnienok, bez základu v relevantných dôkazoch. Poukazujem na to, že podľa už judikovaného právneho názoru, “zásada objektívnej pravdy (v súčasnosti zásada náležitého zistenia skutkového stavu) vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine a treste o jednoznačne zistené a bezpečne preukázané fakty, nie iba o pravdepodobnosť. Tam, kde sa nedá bezpečne zistiť, ktorý variant skutkového riešenia zodpovedá skutočnosti, volí súd ten, ktorý je pre obvineného priaznivejší” (R 46/1963). Taktiež poukazujem na to, že “z princípu prezumpcie neviny zakotveného v § 2 ods. 4 Trestného poriadku vyplýva, že ak po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov zostanú pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti, ktorá je dôležitá pre posúdenie zavinenia obvineného, nemožno rozhodnúť v jeho neprospech. To platí aj v prípadoch, v ktorých pri objasňovaní veci došlo k nedostatkom, ktoré sa už odstrániť nedajú, hoci pri správnom postupe by mohli byť zistené okolnosti svedčiace v neprospech obvineného” (R XX/XXXX-X). Obžaloba je naďalej bez základu, čo i len v nepriamych relevantných dôkazoch, ktoré by mali byť dostatočne presvedčivé. Súhrn nepriamych dôkazov k preukázaniu viny obžalovaného musí tvoriť logickú a ničím nenarušovanú sústavu vzájomne sa dopĺňajúcich dôkazov, ktoré vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazujú všetky okolnosti zažalovaného skutku a usvedčujú z jeho spáchania obvineného, ale súčasne vylučujú možnosť akéhokoľvek iného záveru (Záhora, j. a kol. Dokazovanie v trestnom konaní. 1. vydanie. Praha: Leges, 2013, 320 s., strana 35). Vzhľadom na zásadu v pochybnostiach v prospech obvineného (in dubio pro reo), keď sú naďalej rozumné a dôvodné pochybnosti o mojej vine ako obžalovaného žiadam, aby som bol oslobodený spod obžaloby, a to podľa § 285 TP. V súlade s vyššie uvedeným, navrhujem aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Čadca zo dňa 10.10.2022, sp.zn. 2T/22/2018 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, alternatívne ma spod obžaloby oslobodil, nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok ani to že by tento skutok bol trestným činom, tak ako je uvedené v obžalobe, pre ktorý som stíhaný.“
Obžalovaný svoje odvolanie doplnil písomným podaním prostredníctvom svojho obhajcu Mgr. N. C., ktoré bolo doručené Krajskému súdu v Žiline dňa 24.10.2023 (č.l. 401-409 spisu), v ktorom uviedol:
„Súd vo svojej argumentácii vychádzal z výpovedí svedka poškodeného a svedka E. O.. Poškodený si s odstupom času takmer vôbec nespomínal na útočníkov. Poškodený žiadnym spôsobom neidentifikoval obžalovaného. Rovnako ani svedok E. O. nebol ani priamo svedkom útoku opísaného v skutkovej vete rozsudku (na čo poukazuje aj súd) a tento svedok teda ani nemohol vidieť útočníkov. Súd neoprel svoje rozhodnutie o jednoznačne zistené a bezpečne preukázané fakty. Rozsudku chýba konzistentné vyhodnotenie skutkového stavu. V rozhodnutí chýbajúce dostatočné dôvody, na ktorých by malo byť rozhodnutie súdu založené. Konštrukcia obžaloby mala snahu poukazovať na kuklu s DNA ako na nepriamy dôkaz, pričom dokonca pričom prokurátor v rámci dôkazného bremena nepodoprel svoje závery akýmkoľvek iným, čo i len nepriamym relevantným presvedčivým dôkazom, čo je neprípustné a v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou, ktorá v prípade nepriamych dôkazov okrem iného vyžaduje viacero nepriamych dôkazov. Z uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4To/148/2014: ,,Ak prokurátor vyvodzoval vinu obžalovaného zo spáchania žalovanej trestnej činnosti len z nájdeného cigaretového ohorku, tak je nutné uviesť, že tu prokurátor vychádzal ani nie tak z toho, že cigaretový ohorok obsahoval DNA obžalovaného (čo samo osebe nemá žiadny súvis s miestom trestného činu a ani so spôsobom vykonania trestnej činnosti), ale z miesta nálezu tohto cigaretového ohorku. Tu je však potrebné skonštatovať, že cigaretový ohorok je prenosná stopa a to pomerne ľahko prenosná stopa, pričom miesto nálezu cigaretového ohorku nedokazuje, že táto cigareta bola aj na mieste jej nálezu vyfajčená a už vôbec nie, kedy sa tak stalo a kto ju tam zanechal. Pokiaľ prokurátor v
odvolaní uvádzal, že tento cigaretový ohorok mohol na mieste činu zanechať iba páchateľ trestného činu, tak s touto domnienkou sa možno stotožniť, avšak s výhradou, že týmto páchateľom nemusel byť obžalovaný. Cigaretový ohorok ako ľahko prenosnú stopu mohol na miesto činu priniesť napríklad úmyselne páchateľ (t. j. iná osoba ako obžalovaný s cieľom, aby bol podozrivý zo spáchania trestného činu práve obžalovaný), respektíve nie je vylúčený ani nechcený spôsob prenosu (napríklad na topánke inej osoby) a podobne. Ak by sme prijali predpoklad prokurátora o tom, že cigaretový ohorok musel na mieste činu a to v čase činu zanechať len obžalovaný a tento dôkaz by mal stačiť na výrok o vine obžalovaného, potom by páchateľom trestných činov stačilo na spochybnenie svojej účasti na trestnej činnosti len napríklad to, že by rozsypali nazbierané cigaretové ohorky rôznych osôb na mieste činu. Založiť výrok o vine obžalovaného len na takomto vzdialenom nepriamom dôkaze je preto neprijateľné a nemožné.“ Z uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4To/148/2014: ,,Súd II. stupňa uzatvára, že jeden nepriamy dôkaz nestačí k preukázaniu dokazovanej skutočnosti. K tomu by muselo byť k dispozícii viacero nepriamych dôkazov, nakoľko nepriamy dôkaz má svoju hodnotu len v spojení s inými dôkazmi. V tomto smere dáva odvolací súd prokurátorovi do pozornosti ustálenú judikatúru, z ktorej možno vyvodiť, že nepriame dôkazy na preukázanie viny obžalovaného musia tvoriť vo svojom súhrne logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu vzájomne sa dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich nepriamych dôkazov, ktoré vcelku zhodne a spoľahlivo dokazujú určitú skutočnosť a ktoré sú v takom príčinnom vzťahu k dokazovanej skutočnosti, že z nich je možné vyvodiť len jeden jediný záver a súčasne vylúčiť možnosť iného záveru (napríklad R 38/1968 – IV, R 38/1970 – I.). Nepriame dôkazy vedúce k dôvodnému podozreniu voči obžalovanému, ktoré však nevylučujú reálnu možnosť, že páchateľom trestného činu mohla byť aj iná osoba, nie sú dostatočným podkladom pre uznanie viny obžalovaného (R 38/1970 – I.).“ Súd spochybňuje použitie vyššie uvedenej rozhodovacej praxe s prípadom cigaretového ohorku tým, že kukla nie je taká ľahko prenosná stopa, čo však neobstojí, pretože nie je taký výrazný rozdiel v možnostiach nakladania s kuklou a cigaretovým ohorkom z hľadiska možnosti ich prenosu na miesto činu. Obžalovaný presvedčivo vysvetlil, ako sa mohla kukla na miesto činu dostať, čo súd presvedčivo nespochybnil. Súd zjednodušujúco spochybňuje logickú argumentáciu obžalovaného o podhodení kukly len tým, že na kukle sa nachádzali DNA stopy výlučne jednej osoby, a to obžalovaného. Opätovne podotýkam, že nie je možné spájať (usvedčovať) obžalovaného s daným skutkom len na základe jedného, a to dokonca nepriameho dôkazu (stopy DNA), keď súd poukazuje podporne na ďalšie údajne priame dôkazy, ako má byť výpoveď svedka poškodeného (ktorý však ako už bolo poukazované obžalovaného žiadnym spôsobom neidentifikoval), svedka O. (ktorý však ako už bolo poukazované v rozhodujúci čas na mieste činu nebol), listinné dôkazy (bez ich bližšej špecifikácie súdom). Vykonané dokazovanie v tejto veci teda nevytváralo dostatočnú oporu pre výrok o vine obžalovaného. Súd nekriticky prevzal závery obžaloby. Následne ani odôvodnenie rozsudku pre dôkaznú núdzu prokurátora nemá presvedčivé odôvodnenie, závery súdu o vine obžalovaného boli predčasné. V Rozsudku teda chýba vyčerpávajúce a presvedčivé odôvodnenie. S ohľadom na vyššie uvedené poukazujem na nasledovné: Z Nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 236/06: „ Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jedno rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.“ Z Nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 150/03: „ Za protiústavné treba považovať aj arbitrárne rozhodnutia, rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej (napríklad v dôsledku chyby v uvažovaní) alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti.“ Z rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Tdo 57/2016 zo dňa 23.11.2017: ,,Nezávislosť rozhodovania súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z článku 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Súčasťou práva na riadny proces je povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť tak, aby bol zrejmý vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi úvahami na strane druhej. Argumentácia súdu obsiahnutá v odôvodnení nesmie byť nekoherentná, nekonzistentná. Musí dbať na celkovú presvedčivosť, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí a závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli prijateľné,
racionálne, spravodlivé a presvedčivé. V opačnom prípade je takéto rozhodnutie mimo ústavný rámec pravidiel spravodlivého procesu vymedzeného čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jednou z najdôležitejších súčastí práva na spravodlivý proces je povinnosť súdu náležite sa vysporiadať s relevantnými argumentami procesnej strany trestného konania. Procesnej strane súd musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery napadnutého rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich okolnostiach. Právo na spravodlivý proces zahrňuje i povinnosť súdov vysporiadať sa so všetkým, čo v priebehu konania vyšlo najavo a čo procesné strany tvrdia, keď to má vzťah k meritu veci. Ak súdy túto zákonnú povinnosť nedodržia, a to jednak tým, že so zistenými skutočnosťami alebo tvrdenými námietkami sa nezaoberajú vôbec alebo sa s nimi vysporiadajú nedostatočným spôsobom, má to za následok nedostatok konania, premietajúci sa ako zásah do Ústavou zaručeného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru 10 4 Tdo 57/2016 a do práva na súdnu ochranu. Právu na spravodlivý proces zodpovedá povinnosť súdov rozhodnutie riadne odôvodniť a adekvátne sa, čo do myšlienkových konštrukcií, racionálne logickým spôsobom vysporiadať so všetkými dôkazmi. Rovnako i s argumentačnými tvrdeniami uplatnenými účastníkmi konania, lebo v opačnom prípade dochádza k ústavnoprávnemu deficitu obdobnému kategórii neústavnosti v podobe tzv. opomenutých dôkazov. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pričom však všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (napr. IV. ÚS 115/03 a III. ÚS 209/04, I. ÚS 110/07). Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že orgány verejnej moci nemôžu prijímať také rozhodnutia, ktoré môžu svojimi účinkami porušiť základné práva slobody fyzických a právnických osôb, najmä ak nie sú odôvodnené, svojvoľné, arbitrárne a nedávajú odpoveď na podstatu veci. V zmysle nálezu ústavného súdu, sp. zn. 1. ÚS 114/08 z 12. júna 2008 riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Princíp riadneho chodu spravodlivosti v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy, zaväzuje súdy na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí (rozsudkov a uznesení); nemôže sa to však chápať tak, že sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý argument. Rozsah tejto povinnosti sa preto môže merať podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný vo svetle okolností každého prípadu. Napríklad v odvolacom konaní sa tak súd pri potvrdení rozhodnutia súdu prvého stupňa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu. Pokiaľ sa však rozhodnutie odvolacieho súdu nebude zaoberať odvolaním brojacim práve proti dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa, takýto jeho postup je nezlučiteľný so zásadou spravodlivosti konania (rozsudok najvyššieho súdu z 1. septembra 2007, sp. zn. 2 Cdo 170/2005).“ Je nutné poukázať aj na extrémne neprimeranú dĺžku trestného konania (nespôsobenú obžalovaným) v tejto veci a napriek tomu, že nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by sa obžalovaný dopustil skutku uvedeného v obžalobe, je už takáto neprimeraná dĺžka trestného konania sama o sebe dôvodom na oslobodenie spod obžaloby. ,,Vzhľadom na argumenty uplatnené v dovolaniach je vhodné ešte pripomenúť, že dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach je takou okolnosťou prípadu, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 – teraz § 39 ods. 1 Tr. zák. – a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom (R č. 10/1-2011), resp. v zmysle judikatúry ESĽP za istých okolnosti i meritórne ukončenie veci zastavením trestného stíhania alebo oslobodením spod obžaloby.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Tdo V 21/2013 zo dňa 4. februára 2014) V doplnení odvolania zo dňa 03.03.2023 bolo chybou v písaní uvedené: ,,Napadnutým rozsudkom bolo porušené ustanovenie Trestného zákona, pretože vzhľadom na obžalobou tvrdenú údajnú mieru zavinenia obžalovaného a v nadväznosti na to na nepatrnú závažnosť údajných skutkov uvedených v obžalobe (§ 10 ods. 2 TZ) by sa ani nemohlo jednať ohľadom údajných skutkov uvedených v obžalobe o trestné činy (§ 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku).” Vzhľadom na zásadu v pochybnostiach v prospech obvineného (in dubio pro reo), keď sú naďalej rozumné a dôvodné pochybnosti o mojej vine ako obžalovaného žiadam, aby som bol oslobodený spod obžaloby, a to podľa § 285 TP.
V súlade s vyššie uvedeným, navrhujem aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Čadca zo dňa 10.10.2022, sp. zn. 2T/22/2018 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol alternatívne ma spod obžaloby oslobodil, nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok ani to že by tento skutok bol trestným činom, tak ako je uvedené v obžalobe, pre ktorý som stíhaný.“
Na verejnom zasadnutí konanom po splnení zákonných podmienok v neprítomnosti obžalovaného prokurátorka uviedla, že sa v celom rozsahu pridržiava písomne podaného odvolania tak, ako ho formulovala podriadená prokurátorka. Dĺžka konania aj vzhľadom na prerušené trestné stíhanie nebola zapríčinená orgánmi činnými v trestnom konaní, resp. súdom a táto skutočnosť je pri aplikácii ustanovenia § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Tr. zák. nedostatočne odôvodnená v napadnutom rozsudku prvostupňového súdu. Prokurátorka ďalej uviedla, že nie je dôvod na aplikáciu ustanovenia § 39 Tr. zák., a preto je aj vzhľadom na jasnú dôkaznú situáciu obžalovanému potrebné uložiť prísnejší druh trestu, a to s jeho nepodmienečným výkonom so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. V konečnom návrhu taktiež poukázala na nelogické tvrdenia obhajoby súvisiace s nájdenou kuklou na mieste trestného činu a následného zistenia totožnosti páchateľa. Odvolanie obžalovaného navrhla zamietnuť ako nedôvodné.
Splnomocnenec poškodeného uviedol, že rozhodnutie o podaných odvolaniach necháva na zvážení súdu.
Obhajca obžalovaného uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdeniami prednesenými prokurátorkou, a to ohľadne údajného rozhodujúceho dôkazu, ktorý bol podľa názoru obhajoby na miesto činu podhodený. Taktiež uviedol, že dĺžka konania v predmetnom trestnom stíhaní nebola zapríčinená obžalovaným, resp. obhajobou, a preto mu tento fakt nemôže byť pričítaný ako priťažujúca okolnosť. Navrhol preto v celom rozsahu vyhovieť podrobným dôvodom podaného odvolania, ktoré boli krajskému súdu v predchádzajúcom období doručené. Odvolanie prokurátora navrhol zamietnuť.
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 Tr. por., zistil, že odvolania obžalovaného a prokurátora boli podané oprávnenými osobami a včas v lehote stanovenej v § 309 Tr. por. V zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr. por. alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.
Po splnení preskúmavacej povinnosti v rozsahu § 317 ods. 1 Tr. por. odvolací súd zistil, že odvolanie prokurátora je dôvodné a odvolanie obžalovaného nie je dôvodné. Krajský súd preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu vo výrokoch o uznanej vine, ako aj uloženom treste a povinnosti.
Krajský súd v konaní o odvolaní obžalovaného nezistil také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali pochybnosti o správnosti skutkových zistení uvedených v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa. Obžalovaný bol zo spáchania trestnej činnosti usvedčený procesne správne zabezpečenými a vykonanými dôkazmi, medzi ktoré patrili výpovede poškodeného, zainteresovaných svedkov, výsledky znaleckého dokazovania, ako aj listinných dôkazov, a to najmä obhliadky trestného činu, fotodokumentácie a lekárskych správ. Predmetné dôkazy, ktorých podrobný opis je súčasťou napadnutého rozhodnutia, okresný súd vyhodnotil v súlade so základnou zásadou trestného konania uvedenou v § 2 ods. 12 Tr. por. Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil s postupom prvostupňového súdu pri hodnotení dôkazov a tieto sám na základe vnútorného presvedčenia vyhodnotil s totožným výsledkom. Preskúmaním dôvodov podaného odvolania obžalovaného odvolací súd prijal záver, že tieto sú fakticky len opakovaním obhajoby obžalovaného, či už z prípravného konania alebo hlavného pojednávania. Okresný súd sa v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku s týmito dôvodmi podrobne zaoberal a na tieto reagoval. Okresný súd sa vo svojom rozhodnutí s argumentmi obhajoby presvedčivo vysporiadal a uviedol jasné a zrozumiteľné dôvody, na základe ktorých uznal obžalovaného vinným. Z tohto dôvodu krajský súd nepovažuje za účelné opakovane rozvádzať totožné úvahy ako tie, ktoré sú predmetom odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa.
Nad rámec uvedeného krajský súd v odvolacom konaní zistil, že vina obžalovaného bola označenými dôkazmi jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností potvrdená. Výpovede poškodeného H. I. odvolací súd vyhodnotil ako presvedčivé a bez vnútorných rozporov. Poškodený či už v prípravnom konaní, alebo na hlavnom pojednávaní podrobným spôsobom opísal priebeh svojho fyzického napadnutia inými osobami s tým, že sa stal aj obeťou lúpeže. H. I. orgánom činným v trestnom konaní a súdu uviedol, že v inkriminovanom čase bol fyzicky napadnutý dvomi osobami, pričom počas svojej obrany strhol z hlavy jednému z útočníkov maskovaciu kuklu. Predmetná kukla zostala na mieste činu a jej prítomnosť bola zadokumentovaná orgánmi polície pri obhliadke miesta činu. Zo zaistenej kukly bola identifikovaná vzorka DNA obžalovaného. Takýto záver potvrdil znalecký posudok Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ, ktorý bol vypracovaný 4. mája 2017. Argument obhajoby o podhodení kukly na miesto činu inou osobou sa javí preto ako vrcholne nedôveryhodný, resp. nemožný. Poškodený po demaskovaní osoby obžalovaného na druhý deň po spáchaní skutku vytvoril identikit tváre útočníka. Tento sa zreteľným spôsobom podobal na základné črty tváre A. B.. Pokiaľ by bola útočníkom iná osoba ako obžalovaný, je ďalej nepochybné, že by sa na zaistenej kukle museli nachádzať aj iné vzorky DNA ako tie, ktoré patrili A. B.. Znaleckým dokazovaním bola prítomnosť iných vzoriek DNA (od inej osoby) vylúčená. Spôsob priebehu skutku na základe bezprostredných sprostredkovaných informácií od poškodeného opísal svedok E. O.. Uvedený svedok na mieste činu potvrdil aj prítomnosť zaistenej kukly, z ktorej boli v neskoršom čase odobraté vzorky DNA. K skúmaniu vzoriek DNA vypovedala znalkyňa Mgr. Martina Turanská Ďuriančiková. Ani v tomto procese krajský súd nezistil pochybenie orgánov činných v trestnom konaní, resp. súdu pri jeho hodnotení. V neposlednom rade trestnú činnosť obžalovaného dokumentovala obhliadka miesta činu, fotodokumentácia, ako aj fotodokumentácia zranení poškodeného. Poškodený spôsob svojho napadnutia inými osobami uviedol zhodne s neskoršími výpoveďami aj v hlásení o úraze pri ošetrení. Ošetrenie absolvoval približne 4 hodiny po čase spáchania skutku.
V súhrne spolu s dôkazmi, ktoré podrobne opísal okresný súd v napadnutom rozsudku, krajský súd dospel k záveru, že obžalovaný je zo spáchania trestného činu jednoznačne usvedčený. Argumenty obhajoby sa javia ako nedôveryhodné a produkované s cieľom zbaviť trestnej zodpovednosti obžalovaného. Dokazovanie bolo vykonané procesne správnym spôsobom, a to bez takých vád, ktoré by zapríčinili nepoužiteľnosť zabezpečených dôkazov. O sklonoch obžalovaného k páchaniu úmyselnej trestnej činnosti svedčili aj ďalšie právoplatné odsúdenia uvedené v odpise registra trestov. Krajský súd preto dospel k záveru, že obžalovaný sa stíhaného trestného činu dopustil tak, ako to bolo uvedené v napadnutom rozsudku okresného súdu.
Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Podľa § 34 ods. 2, 3, 4 Tr. zák. páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.
Podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.
Treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu) a je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste.
Všeobecne treba uviesť, že Trestný zákon vychádza zo zásady, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich páchateľmi. Zmysel existencie a prípadnej aplikácie noriem trestného práva je predovšetkým v tom, aby sa trestné činy buď vôbec nepáchali, alebo páchali v čo najmenšej miere. Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých občanov robí tak z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest má však okrem toho pôsobiť výchovne, a to nielen na páchateľa, ale aj na ostatných členov spoločnosti. Pritom generálna prevencia sa má uskutočňovať prostredníctvom individuálnej prevencie. Ak sa teda páchateľovi zabráni v ďalšej trestnej činnosti, dáva sa tým najavo aj ostatným členom spoločnosti, ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu je namierený Trestný zákon a takýmto spôsobom možno ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu občanov spoločnosti. Trest súčasne vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Z hľadiska týchto úvah odvolacieho súdu možno potom dospieť k záveru, že účel trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. tvorí jednotu, lebo sa musí vzájomne doplňovať. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje chráneným záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných činov.
Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.
V súvislosti s namietanou neprimeranosťou uloženého trestu odňatia slobody prokurátorom treba dodať, že záver o primeranosti trestu je daný vtedy, ak sa opiera o rozumnú väzbu medzi legitímnym cieľom a zvoleným prostriedkom jeho realizácie. Možno konštatovať, že páchateľa môže so spravodlivosťou, a teda aj so spoločnosťou zmieriť len spravodlivý trest. Trest sa musí rovnať spôsobenému bezpráviu, z toho vyplýva, že v prípade, ak bude trest, resp. odplata obsiahnutá v treste prísnejšia ako bezprávie spôsobené trestným činom, nedôjde len k negácii tohto bezprávia, ale zároveň uloženým trestom vznikne nové bezprávie – bezprávie voči neprimerane potrestanému páchateľovi trestného činu. Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý. Spravodlivý je vždy len primeraný trest. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácie núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupovaniu súdu pri rozhodovaní o treste.
Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s argumentmi odvolania prokurátora s tým, že obžalovanému bol uložený neprimerane mierny trest odňatia slobody, a to aj nesprávnou aplikáciou ustanovenia § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Tr. zák. Aj krajský súd mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. považoval v prípade trestného stíhania obžalovaného za dôvodné, avšak pre iné skutočnosti ako to uviedol súd prvého stupňa. Zo spisového materiálu totiž vyplynulo, že značné prieťahy v konaní boli spôsobené zmenou osoby prísediaceho. Takéto prieťahy, resp. opakovanie konania na súde prvého stupňa nie je možné vyhodnotiť v neprospech obžalovaného. Obžalovaný zmenu osoby prísediaceho nezapríčinil, a preto za túto nenesie ani zodpovednosť. Skutok sa stal 21.3.2008, pričom okresný súd po podaní obžaloby prokurátora 21.2.2018 rozhodol rozsudkom 10.10.2022. Uvedená dĺžka konania preto odôvodňovala mimoriadne zníženie trestnej sadzby, a to v zmysle ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. Samotná výška trestu má podľa názoru krajského súdu zohľadňovať najmä závažnosť stíhaného konania. Obžalovaný spolu s inou osobou brutálnym spôsobom prepadli osobu poškodeného s úmyslom zmocniť sa cudzej veci. Fyzický útok smeroval na najzraniteľnejšie miesto ľudského tela (hlava poškodeného), a to za použitia zbraní. Pre uvedené preto krajský súd dospel k záveru, že podmienečný trest odňatia slobody v konkrétnom prípade dostatočným spôsobom nenapĺňa už zmienené podmienky individuálnej a generálnej prevencie trestu, ako aj účel trestu definovaný v § 34 Tr. zák. Na osobu obžalovaného je potrebné aj vzhľadom na predchádzajúcu kriminálnu minulosť pôsobiť trestom prísnejším. Vo vedenom trestnom stíhaní je zákonným a spravodlivým trestom trest
odňatia slobody s nepodmienečným výkonom. Takýto trest vo výmere 5 rokov umožní nápravu páchateľa a zároveň bude odstrašujúco pôsobiť na ostatných členov spoločnosti.
Krajský súd svojím výrokom rozsudku obžalovaného zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák., nakoľko obžalovaný v posledných desiatich rokoch pred spáchaním súdeného trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin.
Z dôvodu, že krajský súd neukladal obžalovanému podmienečný trest s probačným dohľadom, nerozhodoval v zmysle § 51 Tr. zák. o uložení povinnosti.
Pre tieto skutočnosti krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.