Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_24Co-49-2011.pdf
PDF · 111.17 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/49/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Petra Príbelská, PhD. a členov senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Magdaléna Krajčovičová, v právnej veci navrhovateľa: Ing. N. C., rod. T., nar. XX.X.XXXX, bytom M., F. X, zastúpená advokátom: JUDr. Branislav Krivošík, so sídlom Bratislava, Zámocké schody 2/A, proti odporcovi: Obec Koplotovce, IČO: 312 665, o zaplatenie 32.833,43 Eur s prísl., na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 14.10.2010, č.k. 4C/426/2008-88, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej súd uložil odporcovi zaplatiť navrhovateľke istinu vo výške 9.877,08 Eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e .
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti úrokov z omeškania a v časti trov konania z r u š u j e a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd prvým výrokom zrušil uznesenie Okresného súdu Piešťany č.k. 4C/426/2008-28 zo dňa 17.3.2010. Druhým výrokom súd zastavil konanie v časti 30.690,53 Eur spolu s k nemu prislúchajúcim príslušenstvom. Tretím výrokom odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľke istinu vo výške 9.877,08 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy od 19.1.2006 do zaplatenia, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Štvrtým výrokom odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľke trovy konania v sume 977,65 Eur a na účet jej právneho zástupcu vedený v M. F., a.s. č.: XXXXXXXXXX/XXXX trovy právneho zastúpenia v sume 874,68 Eur, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Rozhodnutie prvostupňový súd v napadnutej časti odôvodnil právne s použitím ustanovení § 489, § 123, § 124, § 126, § 451 ods. 1 a 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. Vecne argumentoval tým, že na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že navrhovateľka nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnosti dňom 19.1.2006, ako vlastníčka je oprávnená predmet vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Odporca užíval časť priestorov nehnuteľností vo vlastníctve navrhovateľky v celkovej výmere 211 m2 ako priestory materskej škôlky ešte pred dňom 19.1.2006 a až do 15.7.2007, a to bez akejkoľvek odplaty či už z titulu nájomnej zmluvy alebo iného titulu. Súd posúdil aj kúpnu zmluvu uzavretú medzi odporcom a rodičmi navrhovateľky dňa 14.4.1997, v ktorej sa rodičia navrhovateľky ako kupujúci zaviazali poskytnúť bezplatné užívanie objektov doterajšej materskej škôlky spolu s kotolňou Okresnému úradu v Hlohovci - odbor školstva na dobu do ukončenia výstavby novej budovy materskej školy, zaviazali sa tiež nepreviesť nehnuteľnosť na iného vlastníka po dobu najmenej piatich rokov a zaviazali sa poskytnúť odporcovi právo prednostnej kúpy. Z predmetnej zmluvy i z LV č. XXX jednoznačne vyplýva, že na nehnuteľnosť
nebolo zriadené žiadne vecné bremeno a ani zapísané predkupné právo v prospech odporcu, záväzok kupujúcich obsiahnutý v zmluve bol preto len ich osobný záväzok, zaväzoval len ich a nezaväzoval ich právnych nástupcov, t.j. ani navrhovateľku. Kupujúci neporušili tento svoj záväzok, keď po uplynutí doby viac ako 5 rokov nehnuteľnosti darovali svojmu synovi a ten ich následne previedol na navrhovateľku. Záväzok poskytovať priestory nehnuteľnosti na prevádzku škôlky bezodplatne odporcovi sa viazal len na rodičov navrhovateľky, preto sa táto oprávnene domáha u odporcu odplaty za užívanie priestorov, keďže medzi nimi nebol uzatvorený nájomný vzťah. Tvrdenia odporcu, že otec navrhovateľky sľúbil, že môžu bezodplatne priestory škôlky užívať, odvolávajúc sa na dobré mravy, považoval súd za bezpredmetné, odporcovi nič nebránilo v zmluve dohodnúť vecné bremeno. Výška odplaty bola preukázaná odborným posudkom č. 30-2010 zo dňa 19.3.2010 vyhotoveným súdnym znalcom, ktorý použil porovnávaciu metódu na určenie priemernej hodnoty výšky nájmu nebytových priestorov k 19.1.2006 v sume 2,62 Eur na 1 m2, zohľadniac, že ide o osobitný a neobvyklý druh nehnuteľnosti - kaštieľ z cca 16. storočia, ťažko nájsť obdobnú nehnuteľnosť v obci Koplotovce, preto znalec hľadal obdobné nebytové priestory v iných väčších i menších mestách. Odporca získal majetkový prospech plnením bez právneho dôvodu, čím sa bezdôvodne obohatil o výšku odplaty, ktorú by mal vlastníkovi platiť, a to vo výške 9.877,08 Eur vychádzajúc zo súčinu výmery užívanej plochy 211 m2, sumy určenej znalcom 2,62 Eur na 1 m2 a počtu mesiacov, za ktoré navrhovateľka požaduje plnenie. Navrhovateľka sa oprávnene domáhala i úroku z omeškania, súd jej ho priznal v ňou požadovanej výške. Vzhľadom na listinné dôkazy a vyjadrenia odporcu súd nepripustil odporcom navrhované dokazovanie výsluchom bývalého starostu obce, riaditeľky MŠ a advokáta vyhotovujúceho návrh zmluvy, podstatný je obsah kúpnej zmluvy, ktorá bola vložená na kataster, tá svedčí o konečných dohodách účastníkov zmluvy a z nej plynúcich účinkoch. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 149 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľke ako plne úspešnej účastníčke priznal náhradu trov konania za súdny poplatok v sume 592,50 Eur, náklady na vyhotovenie odborného posudku v sume 385,15 Eur a trovy právneho zastúpenia v sume 874,68 Eur vychádzajúc zo sumy 9.877,08 Eur ako zo sumy požadovanej navrhovateľkou po čiastočnom späťvzatí.
Proti rozsudku podal odporca odvolanie v časti, v ktorej súd rozhodol o jeho povinnosti zaplatiť navrhovateľke istinu vo výške 9.877,08 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy od 19.1.2006 do zaplatenia, trovy konania v sume 977,65 Eur a trovy právneho zastúpenia v sume 874,68 Eur, ktorým žiadal rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej časti zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa odvolateľa súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľ poukázal na to, že súd nedostatočne vykonal dokazovanie, keď odmietol vypočuť navrhnutých svedkov za účelom objasnenia okolností, za ktorých došlo k prevodu predmetnej nehnuteľnosti v prospech právnych predchodcov navrhovateľky a aká bola skutočná vôľa účastníkov, keď odporca od samého začiatku trval na zriadení vecného bremena v prospech obce za účelom bezplatného užívania časti kaštieľa na prevádzkovanie materskej školy, rodičia navrhovateľky sa k tomu postavili negatívne z dôvodu, že by im to znemožnilo rozvoj a rekonštrukciu kaštieľa a problémy pri získavaní úveru. V zmluve bol preto dohodnutý ich obligačnoprávny záväzok. Ak navrhovateľka teraz tvrdí, že odporca užíval priestory bez právneho dôvodu, dopúšťa sa konania proti dobrým mravom, nakoľko zneužíva svoje postavenie na úkor obce, ktorá v dobrej viere nezaťažila kaštieľ vecným bremenom. Časové ohraničenie záväzku poskytnúť bezplatné užívanie nie je exaktne limitované, bolo dohodnuté na dobu ukončenia výstavby novej materskej školy v obci Koplotovce. Podľa odvolateľa sa nejedná len o osobný záväzok Ing. T. a jeho manželky, prevodom kaštieľa nedošlo k jeho zániku a tento naďalej trvá, nakoľko nebola ukončená výstavba materskej školy. Ing. T. nenamietal dojednané bezplatné užívanie priestorov až do doby, kedy jeho deti navštevovali MŠ, potom však túto uzavrel, začal si uplatňovať zádržné právo a žiadal priestory vypratať. Odporca sa nestotožňuje ani so závermi odborného posudku č. 30-2010 zo dňa 19.3.2010 a považuje ho za nepoužiteľný z dôvodu vadne zvolenej metódy, keď znalec vychádzal z výšky nájmov nebytových priestorov v mestách ako Púchov a Nové Mesto nad Váhom, ktorých populácia je oveľa vyššia, obec Koplotovce nemala nikdy viac ako 600 obyvateľov, posudok teda porovnáva neporovnateľné veličiny.
Navrhovateľka sa vyjadrila k odvolaniu odporcu prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a odporcu zaviazať na náhradu trov odvolacieho konania. Poukázal na to, že súd prvého stupňa dôkladne zistil skutkový stav a nevykonal zbytočné dokazovanie, podstatný je obsah zmluvy, nie je podstatné, čo prvotne zamýšľal
niektorý z účastníkov dosiahnuť. Súd správne posúdil záväzok manželov T. poskytnúť bezodplatné užívanie priestorov doterajšej MŠ spolu s kotolňou ako záväzok osobného charakteru pôsobiaci výlučne „inter partes“, ktoré na rozdiel od záväzkov vecnoprávneho charakteru pôsobiacich „erga omnes“ neprechádzajú na právneho nástupcu, preto tento záväzok neprešiel na ďalšieho nadobúdateľa - brata navrhovateľky a následne ani na navrhovateľku. Záväzok poskytnúť priestory na bezplatné užívanie bol vo vzťahu k odporcovi plnený do 18.1.2006, t.j. necelých 9 rokov.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie odporcu bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu odporcu je možné priznať iba čiastočný úspech, keďže rozsudok súdu prvého stupňa je v časti istiny vecne správny, súd však pochybil pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania a o trovách konania.
Výroky preskúmavaného rozsudku prvostupňového súdu, ktorým súd zrušil uznesenie Okresného súdu Piešťany č.k. 4C/426/2008-28 zo dňa 17.3.2010 a ktorým súd zastavil konanie v časti 30.690,53 Eur spolu s k nemu prislúchajúcim príslušenstvom, neboli napadnuté odvolaním, nejedná sa o výroky závislé, preto v tejto časti je konanie právoplatne skončené. Predmetom konania a zároveň predmetom prieskumu odvolacieho súdu tak zostáva zaplatenie istiny vo výške 9.877,08 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy od 19.1.2006 do zaplatenia a závislý výrok o trovách konania.
Čo sa týka istiny vo výške 9.877,08 Eur, odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.
V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.
Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
Prvostupňový súd na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že zo strany odporcu došlo k užívaniu nehnuteľností vo vlastníctve navrhovateľky bez právneho dôvodu, čím došlo na strane odporcu k vzniku bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to na úkor navrhovateľky, s povinnosťou odporcu takto vzniknuté bezdôvodné obohatenie podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka vydať.
Prvostupňový súd sa správne vysporiadal so základnou spornou otázkou, a to, či odporcovi trvalo právo na bezplatné užívanie objektov dovtedajšej materskej školy spolu s kotolňou na dobu do ukončenia
výstavby novej budovy materskej školy v obci Koplotovce, vyplývajúce z kúpnej zmluvy uzavretej medzi odporcom ako predávajúcim a rodičmi odporkyne ako kupujúcimi, keď dospel k záveru, že tento záväzok bol dojednaný len ako osobný záväzok kupujúcich, ktorý neprechádza na ďalších právnych nástupcov.
Záväzok, z ktorého si odporca odvodzuje svoje užívacie právo predmetných nehnuteľností, prevzali na seba Ing. Y. T. a jeho manželka E. rod. Y. (rodičia navrhovateľky) kúpnou zmluvou uzavretou s odporcom dňa 14.4.1997. V čl. III tejto zmluvy za zaviazali poskytnúť bezplatné užívanie objektov dovtedajšej materskej školy spolu s kotolňou na dobu ukončenia výstavby novej budovy materskej školy v obci Koplotovce s tým, že údržbu a prevádzkové náklady bude hradiť užívateľ.
Podľa aktuálneho listu vlastníctva na LV č. XXX pre kat. úz. V. sú vedené nehnuteľnosti súp. č. XXX, XXX, XXX - kaštieľ, kultúrna pamiatka, parc. č. 55/5 o výmere 6923 m2 zastavané plochy, parc. č. 301/77 o výmere 733 m2, zastavané plochy, ktorých vlastníčkou v celosti je navrhovateľka. V časti C listu vlastníctva nie sú zapísané žiadne ťarchy ani vecné bremená.
Z obsahu zápisnice z mimoriadneho zasadnutia Obecného zastupiteľstva obce Koplotovce zo dňa 21.2.1997 je zrejmé, že medzi odporcom a prvými nadobúdateľmi - manželmi T. mala byť pôvodne dohoda o zriadení vecného bremena v podobe bezodplatného užívania objektu materskej školy do sprevádzkovania novej materskej školy. Toto vecné bremeno však v konečnom dôsledku, kúpna zmluva, ktorou kupujúci nehnuteľnosť nadobudli do vlastníctva, neobsahuje.
Vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria určitej osobe. Vecné bremená spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti prechádzajú s vlastníctvom veci na nadobúdateľa (§ 151 ods. 1 a 2 Obč. zák.). Vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním). Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností (§ 151n, § 151o Občianskeho zákonníka).
Záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. Z platného záväzku je dlžník povinný niečo dať, konať, niečoho sa zdržať alebo niečo trpieť a veriteľ je oprávnený to od neho požadovať (§ 494 Občianskeho zákonníka).
Záväzok, ktorý na seba prevzali manželia T. vo vyššie citovanej kúpnej zmluve, nie je zapísaný vkladom v katastri nehnuteľnosti, nie je teda vecným bremenom v zmysle cit. § 151n a nasl. Obč. zák. a nemá ani účinky vecného bremena - nie je preto spojený s vlastníctvom predmetnej nehnuteľnosti a nemôže ani patriť odporcovi. Tento záväzok zaväzoval iba nadobúdateľov manželov T. a zmenou vlastníka nehnuteľnosti, tento záväzok na nového vlastníka neprešiel. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ manželia T. najprv nehnuteľnosť darovacou zmluvou zo dňa 3.8.2004 zavkladovanou pod V 1040/2004 previedli na svojho syna Y. T. a tento nehnuteľnosť tiež daroval navrhovateľke (darovacou zmluvou zo dňa 19.1.2006, V 2252/2005), záväzok neprešiel ani na Y. T., ani na navrhovateľku.
Odporca vo vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti nemal ani postavenie nájomníka, keďže nebola preukázaná, ale ani tvrdená existencia nájomnej zmluvy s vlastníkom nehnuteľnosti. Odporca teda nepreukázal žiaden právny dôvod, ktorý by ho oprávňoval na užívanie predmetných nehnuteľností.
Súd prvého stupňa správne vyhodnotil aj otázku potreby vykonania ďalšieho dokazovania navrhovaného odporcom, ktorý navrhol vypočuť svedkov za účelom objasnenia okolností, za ktorých došlo k prevodu predmetnej nehnuteľnosti v prospech právnych predchodcov navrhovateľky a aká bola skutočná vôľa účastníkov, keď takýto návrh na doplnenie dokazovania zamietol, pričom svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. Aj podľa odvolacieho súdu by bolo nadbytočným a nehospodárnym vypočuť navrhnutých svedkov, nakoľko pre zodpovedanie základnej spornej otázky o existencii užívacieho práva odporcu je nevyhnutné vychádzať z vyššie uvedenej kúpnej zmluvy zo dňa 14.4.1997 a zápisu práv k predmetným nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností na LV č. XXX pre kat. úz. V., podľa ktorých neexistuje žiadne vecné bremeno v prospech odporcu. Na tomto jednoznačnom závere nič nemôžu zmeniť prípadné svedecké výpovede navrhované odporcom, keďže podstatné je to, v akom znení vtedajší
účastníci kúpnej zmluvy túto zmluvu uzavreli. Sám odvolateľ vo svojom odvolaní uvádza, že obecné zastupiteľstvo síce požadovalo zriadenie vecného bremena, ale toto bolo pre kupujúcich neprijateľné, preto kúpna zmluva zriadenie vecného bremena neobsahovala. V prípade, že na zriadení vecného bremena odporca trval, mal možnosť odmietnuť uzavrieť takú kúpnu zmluvu, ktorá zriadenie vecného bremena neobsahovala.
Odvolací súd podporne odkazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 52/2005, podľa ktorého o plnenie bez právneho dôvodu v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka ide v prípade užívania nebytových priestorov bez nájomnej či inej zmluvy alebo iného titulu, oprávňujúceho tieto priestory užívať. V prípade takéhoto plnenia získava majetkovú hodnotu ten, kto plnenie prijíma bez právneho dôvodu, bez poskytovania náhrady za vykonávanie jemu patriacich oprávnení a bez toho, aby sa jeho majetok zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom zakladajúcim právo užívať nebytový priestor. O plnenie bez právneho dôvodu ide tiež v prípade užívania nebytových priestorov (uskladnenia nábytku) bez nájomnej či inej zmluvy alebo iného titulu (povinnosť plniť môže v niektorých prípadoch vyplývať tiež zo zákona alebo z rozhodnutia súdu) oprávňujúceho tieto priestory užívať (uskladniť v nich nábytok). Pre vyriešenie otázky, kto v prípade takéhoto plnenia získava majetkovú hodnotu (a kto je teda povinný vydať získané bezdôvodné obohatenie), je rozhodujúce, kto uvedené plnenie prijíma (kto realizuje užívateľské oprávnenia) bez právneho dôvodu, bez poskytovania náhrady za vykonávanie jemu nepatriacich oprávnení a bez toho, aby sa jeho majetok zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom zakladajúcim právo užívať nebytový priestor (uskladniť v ňom nábytok). Keďže príjemca takéhoto plnenia nie je - vzhľadom na samu povahu plnenia
- schopný vrátiť ho, je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie vo forme peňažnej náhrady (§ 458 ods. 1 OZ).
Čo sa týka ustálenia výšky peňažnej náhrady z titulu bezdôvodného obohatenia, odvolací súd považuje za akceptovateľný výpočet tejto náhrady tak, ako ho uskutočnil súd prvého stupňa, vychádzajúc pritom z odborného posudku súdneho znalca č. 30-2010 zo dňa 19.3.2010, ktorý použil porovnávaciu metódu na určenie priemernej hodnoty výšky nájmu nebytových priestorov k 19.1.2006 v sume 2,62 Eur na 1 m2, zohľadniac, že ide o osobitný a neobvyklý druh nehnuteľnosti - kaštieľ z cca 16. storočia, ťažko nájsť obdobnú nehnuteľnosť v obci Koplotovce, preto znalec hľadal obdobné nebytové priestory v iných väčších i menších mestách. Neobstojí námietka odporcu, že tento odborný posudok je nepoužiteľný, nakoľko znalec dostatočne presvedčivo odôvodnil postup a závery znaleckého posudzovania, zohľadniac najmä špecifický charakter posudzovanej nehnuteľnosti. Práve vzhľadom na tento špecifický charakter posudzovanej nehnuteľnosti nie je rozhodujúcim kritériom, v akej obci či meste sa porovnávané nehnuteľnosti nachádzajú. V prípade, že odporca namietal tento dôkaz predložený navrhovateľkou, nič mu nebránilo navrhnúť alebo predložiť akýkoľvek dôkaz, ktorý by bol spôsobilý vyvrátiť hodnovernosť odborného posudku predloženého zo strany navrhovateľky. Odporca však v tomto smere nenavrhol a ani nepredložil žiaden dôkaz, preto bolo dôvodným, aby súd vychádzal z vyššie uvedeného odborného posudku, o ktorého správnosti nemal relevantný dôvod pochybovať.
S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti istiny ako vecne správny, s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil.
Prvostupňový súd však pochybil, keď dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie v časti úrokov z omeškania, keď iba stroho skonštatoval, že navrhovateľka sa ich oprávnene domáhala a preto jej ich súd priznal v požadovanej výške. Pre posúdenie nároku na úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka je nevyhnutné ustáliť začiatok omeškania, od ktorého závisí aj výška úrokov z omeškania. V prípade povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie sa dlžník dostáva do omeškania dňom nasledujúcim po tom, ako ho veriteľ vyzval na jeho vydanie (§ 563 Občianskeho zákonníka). Túto otázku pritom prvostupňový súd vôbec neskúmal.
V zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku, a v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p. i uznesenia (použitých s odkazom na § 251 ods. 4 O.s.p.), súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti samotného výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a jeho odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t.j. musí byť preskúmateľné.
Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie vyššie citovaného ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového súdu s vyššie uvedenými kritériami, je zrejmé, že prvostupňový súd sa nimi dôsledne neriadil, keď svoje rozhodnutie s poukazom na vyššie uvedené, zo všetkých relevantných hľadísk dostatočným spôsobom právne ani vecne neodôvodnil. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je preto pre jeho nedostatočné odôvodnenie potrebné považovať za nepreskúmateľné a arbitrárne.
V dôsledku vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti úrokov z omeškania s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., keďže takýmto postupom súdu sa odňala účastníkom možnosť konať pred súdom, zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.), zodpovedať všetky relevantné právne otázky, na ktoré bolo poukázané vyššie, v prípade potreby doplniť dokazovanie, jeho výsledky riadne vyhodnotiť a vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť.
V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd aj o trovách konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Pri rozhodovaní o trovách konania však súd prvého stupňa nemôže bez ďalšieho zjednodušene vychádzať z toho, že navrhovateľka mala plný úspech v priznanej časti a preto jej patrí plná náhrada trov konania, pri výpočte trov právneho zastúpenia vychádzajúc zo sumy požadovanej navrhovateľkou po čiastočnom späťvzatí. Pre posúdenie úspechu a neúspechu je totiž potrebné zohľadniť aj tú časť konania, ktorá bola z dôvodu späťvzatia zastavená, a teda je potrebné skúmať, kto zavinil čiastočné zastavenie konania (§ 146 ods. 2 O.s.p.).
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.