Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/224/2011

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a členiek JUDr. Gabriely Janákovej a JUDr. Aleny Radičovej v právnej veci navrhovateľky: F.. P. L., nar. XX. X. XXXX, bytom A., D. XXX, zastúpená L. &. F., s.r.o. so sídlom D. X, W., G.: XXXXXXXX, proti odporcovi: P. A., A.. X. XXX/XX, A., IČO: XXXXXX, zastúpené U.. S. D., advokátkou so sídlom AK F., M. XX/X, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie navrhovateľky a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 3. mája 2011, č.k. -147, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná navrhovateľke dňa 29. 6. 2009 je neplatná, p o t v r d z u j e .

V zostávajúcej časti rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná navrhovateľke dňa 29. 6. 2009, je neplatná. Odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy vo výške 859,50 eur brutto mesačne s účinnosťou od 1. 11. 2010 do času, keď odporca umožní navrhovateľke pokračovať v práci a nahradiť jej trovy konania vo výške 1880,56 eur, v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Rozhodnutie odôvodnil konštatovaním zisteného skutkového stavu veci, z ktorého mal za preukázané, že výpoveď, ktorú dal odporca navrhovateľke dňa 29. 6. 2009 je neplatná, keď odporca nesplnil ponukovú povinnosť podľa . Konštatoval, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že odporca v čase od 1. 6. 2009 do 31. 7. 2010 mal voľné pracovné miesta, z ktorých ani jedno nebolo ponúknuté navrhovateľke podľa štatutárneho zástupcu odporcu z dôvodu, že navrhovateľka bola zamestnankyňa Spoločného obecného úradu v A. a voľné pracovné miesta patrili do pôsobnosti Mesta A.. Mal za to, že takáto obrana odporcu neobstojí, nakoľko podľa článku 3 ods. 2, článku 8 ods. 1 Organizačného poriadku Spoločného obecného úradu v A. zo dňa 24. 2. 2003 primátor Mesta A. a starostovia obcí majú voči Spoločnému obecnému úradu rovnocenné postavenie a pracovníci Spoločného obecného úradu sú zamestnancami Mesta A.. Primátor Mesta A. má kompetenciu štatutárneho zástupcu zamestnávateľa tak pre Spoločný obecný úrad ako i pre Mesto A., preto nemožno odlišne posudzovať pracovné miesta pre tieto subjekty. Za relevantnú nepovažoval argumentáciu odporcu, že išlo o nevhodné pracovné miesta pre navrhovateľku, pretože odporca si svoju ponukovú povinnosť jednoznačne mohol a mal splniť ponúknutím aj takéhoto pracovného miesta. Keďže odporca si svoju povinnosť ponúknuť vhodnú prácu vôbec nesplnil, súd prvého stupňa určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná navrhovateľke dňa 29. 6. 2009 je neplatná. Za dôvodný považoval aj nárok navrhovateľky na náhradu mzdy, a to čo do základu aj čo do výšky. Uviedol, že výška mzdy medzi účastníkmi nebola sporná, avšak odporca vzniesol kompenzačnú námietku, v rámci ktorej žiadal započítať s prípadným nárokom navrhovateľky na náhradu mzdy nárok odporcu na vrátenie vyplateného odstupného v sume 4-násobku priemernej mesačnej mzdy vo výške 3438 eur brutto a odchodného

v sume 2-násobku priemernej mesačnej mzdy v sume 1719 eur brutto, spolu vo výške 5157 eur. Podľa názoru prvostupňového súdu na túto námietku pri rozhodovaní o náhrade mzdy v súvislosti so skončením pracovného pomeru nie je možné prihliadnuť z dôvodu, že v zmysle ( ) započítať sa môžu pohľadávky splatné, pričom náhradu mzdy, ktorú súd priznáva až v spojitosti s určením, že skončenie pracovného pomeru je neplatné, nemožno ešte považovať za splatnú. Námietku započítania súd nemôže považovať ani za vzájomný návrh, pretože odporca nenavrhoval prisúdiť väčší nárok než bol nárok na náhradu mzdy navrhovateľky splatný už v čase rozhodovania súdu. Navrhovateľke potom priznal náhradu mzdy počnúc dňom 1. 11. 2010 v sume 859,50 eur brutto mesačne do času, kedy jej odporca umožní pokračovať v práci. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami , , , , a . O trovách konania rozhodol podľa tak, že úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania, spočívajúce v trovách právneho zastúpenia vo výške 1880,59 eur. Ostatné navrhovateľkou vyčíslené trovy právneho zastúpenia nepovažoval za trovy účelne vynaložené v konaní, nakoľko súd takéto úkony od navrhovateľky, resp. jej právneho zástupcu nepožadoval.

Proti rozsudku podali odvolanie obaja účastníci, a to odporca proti obom výrokom napadnutého rozsudku a navrhovateľka proti výroku o trovách konania.

Odporca v odvolaní žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že návrh navrhovateľky zamietne a zaviaže ju zaplatiť odporcovi náhradu trov konania. Zároveň uviedol, že v prípade, ak sa odvolací súd stotožní s dôvodmi neplatnosti výpovede, ale zohľadní kompenzačnú námietku odporcu, navrhuje, aby nepriznal navrhovateľovi trovy konania z vyčíslenej náhrady mzdy. Ako odvolací dôvod uviedol ust. , t.j. že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní poukazoval najmä na existenciu predpokladov použitia výpovedného dôvodu - organizačnú zmenu, nadbytočnosť zamestnanca a príčinnú súvislosť, zopakoval už ním uvádzané dôvody, ktoré viedli odporcu k prijatiu organizačnej zmeny a k daniu výpovede navrhovateľke. K dôvodom, pre ktorý súd prvého stupňa určil výpoveď danú navrhovateľke za neplatnú uviedol, že je pravdou, že odporca neponúkol navrhovateľke voľné pracovné miesto. Poukázal na to, že primátor Mesta A. pred súdom vypovedal, že ani jedno z obsadzovaných miest nebolo pre navrhovateľku vhodné. Súd bez ďalšieho zisťovania podmienok pre obsadenie týchto miest vyhodnotil, že odporca si svoju ponukovú povinnosť jednoznačne mohol a mal splniť ponúknutím aj takéhoto pracovného miesta. Upozornil, že rozhodnutie primátora o znížení počtu zamestnancov bolo vydané 26. 6. 2009, výpoveď bola navrhovateľke doručená 29. 6. 2009. V tomto čase bolo obsadzované len miesto hospodárky budovy materskej školy a vedúcej školskej jedálne pri materskej škole, obsadené Y. O. od 1. 7. 2009. Na toto bolo vypísané výberové konanie, z ktorého vyplýva, že funkcia je kumulovaná s prácou školníčky a požadovaným kvalifikačným predpokladom okrem iného je vzdelanie v okruhu stravovania. Výberové konanie bolo ukončené dňa 22. 6. 2009, kedy sa uskutočnil pohovor s uchádzačmi, teda v čase doručovania výpovede nebolo voľné žiadne, ani nevhodné pracovné miesto. Navrhovateľka vykonávala pre odporcu odbornú činnosť na úseku školstva, pre ktorú sú predpísané kvalifikačné predpoklady v o štátnej správe v školstve a školskej samospráve, a to požiadavka odbornej a pedagogickej spôsobilosti a pedagogickej praxe, preto primátor mesta vypovedal, že nepokladal za vhodné ponúknuť jej nekvalifikovanú prácu. Trval na tom, že ani v súčasnosti nie je možné od odporcu spravodlivo požadovať, aby navrhovateľku naďalej zamestnával, pretože po tohtoročnom zápise žiakov do prvého ročníka a odchode deviatakov bude na školskom úrade možné zamestnávať len jedného zamestnanca. Nestotožnil sa ani s tým, že súd neprihliadol na ním uplatnenú kompenzačnú námietku, pretože v čase keď túto uplatnil na pojednávaní dňa 21. 4. 2011, bol nárok navrhovateľky na náhradu mzdy menší ako odporcom už vyplatené sumy odstupného a odchodného.

Navrhovateľka sa k odvolaniu odporcu písomne nevyjadrila.

Navrhovateľka prostredníctvom právneho zástupcu odvolaním napadla rozsudok prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania. Žiadala, aby odvolací súd zmenil rozsudok prvostupňového súdu v tejto časti tak, že jej prizná náhradu trov prvostupňového konania tak, ako si ich uplatnila. Namietala, že je nesprávne, ak súd prvého stupňa stotožňuje otázku účelnosti trov len s tým, či súd prvého stupňa požadoval vykonanie procesného úkonu od navrhovateľky; takéto chápanie účelnosti trov označila za konanie v rozpore s zaručeným právom na právnu pomoc. Vyslovila názor, že jej patrí náhrada trov právneho zastúpenia za všetky písomné podania na súd urobené v konaní pred súdom prvého

stupňa, a to tak vo veci určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ako aj vo veci náhrady mzdy. Označila za nepochopiteľné, ako mohol súd prvého stupňa priznať náhradu trov právneho zastúpenia za niektoré úkony právnej služby vo veci určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a za tie isté úkony nepriznať náhradu trov právneho zastúpenia vo veci náhrady mzdy a naopak, ktoré sú samostatnými nárokmi. Rozhodnutie súdu prvého stupňa z tohto dôvodu vo výroku o náhrade trov konania označila za nekonzistentné a vnútorne rozporné, pričom súd nesprávne aplikoval ust. pri rozhodovaní o trovách konania.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľky písomne nevyjadril.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. a zistil, že rozsudok prvostupňového súdu je potrebné vo výroku, ktorým určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná navrhovateľke dňa 29. 6. 2009 je neplatná, potvrdiť podľa ako vecne správny a v zostávajúce časti je potrebné rozsudok prvostupňového súdu podľa zrušiť a podľa odseku 2 v tejto časti vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa , podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.

Podľa zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že platnosť výpovede zo strany zamestnávateľa je, okrem výpovedných dôvodov upravených v ust. , zásadne viazaná na hmotnoprávnu podmienku ponuky iného vhodného miesta.

Pokiaľ ide o právnu kvalitu ponuky náhradnej vhodnej práce, vyžaduje sa, aby okrem priestorového vymedzenia, vyplývajúceho z , to bola práca zodpovedajúca kritériám uvedeným v . To znamená, že ponúknutá práca musí zodpovedať zdravotnej spôsobilosti zamestnanca a zamestnávateľ je povinný prihliadnuť aj na to, aby táto práca bola vhodná vzhľadom na schopnosti a kvalifikáciu zamestnanca.

Ponuková povinnosť zo strany zamestnávateľa sa potom považuje za splnenú, ak zamestnávateľ zamestnancovi vhodnú prácu ponúkne, ale zamestnanec ju odmietne alebo ak zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu inú vhodnú prácu.

Vo všetkých ostatných prípadoch, keď zamestnávateľ v čase výpovede mal voľné vhodné pracovné miesto a napriek tomu ho zamestnancovi neponúkol, je výpoveď neplatná.

Naplnenie ponukovej povinnosti podľa je v prípade súdneho sporu povinný preukázať zamestnávateľ.

V preskúmavanej veci bolo teda na odporcovi, aby uniesol svoje dôkazné bremeno a súdu preukázal, že si splnil svoju ponukovú povinnosť vyplývajúcu mu z ust. , teda aby preukázal, že nemal pre navrhovateľku inú vhodnú prácu, alebo že by navrhovateľke takúto prácu ponúkol a navrhovateľka ju odmietla.

Z obsahu spisu pritom vyplýva z prehľadu zamestnancov, ktorí boli prijatí do pracovného pomeru v období od 1. 6. 2009 do 31. 7. 2010 u odporcu, že odporca mal v čase pred daním výpovede navrhovateľke dve voľné pracovné miesta, a to miesto hospodárky budovy materskej školy, kde pracovný pomer bol uzavretý dňa 1. 7. 2009 a ukončený dňa 30. 9. 2009 a miesto vedúcej školskej jedálne pri materskej škole, kde pracovný pomer bol uzavretý dňa 1. 7. 2009, ktorý ku dňu 15. 4. 2011 stále trval. Taktiež z výpovede štatutárneho zástupcu odporcu na pojednávaní dňa 21. 4. 2011 vyplýva, že ku dňu 1. 7. 2009 bola uzatvorená pracovná zmluva so zamestnankyňou na pracovné miesto hospodárka budovy

materskej školy a rovnako tak s tým istým dňom aj pracovná zmluva na vedúcu školskej jedálne pri materskej škole; tieto miesta navrhovateľke preukázateľne ponúknuté neboli.

Obranu odporcu, že sa nejednalo o prácu, ktorá by bola pre navrhovateľku vhodná, nie je možné akceptovať, nakoľko tak ako bolo uvedené vyššie, dôkazné bremeno v tomto smere je na odporcovi, ktorý v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že by ani jedno z týchto pracovných miest navrhovateľka nemohla vykonávať.

Záver prvostupňového súdu o tom, že v dôsledku nesplnenia ponukovej povinnosti podľa je výpoveď daná odporcom navrhovateľke neplatná, považoval preto odvolací súd za správny.

Preto rozsudok prvostupňového súdu v tejto časti podľa potvrdil.

Za nesprávne však považoval rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku o náhrade mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru.

V zmysle konštantnej judikatúry náhrada mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru sa môže pracovníkovi priznať iba ak je splatná v čase vydania súdneho rozhodnutia; nemožno ju teda zásadne priznať ako opakujúcu sa dávku do budúcnosti.

V preskúmavanej veci súd prvého stupňa takto nepostupoval a v rozpore so zaužívanou judikatúrou priznal navrhovateľke náhradu mzdy ako opakujúcu sa dávku, s účinnosťou od 1. 11. 2010 do času, kedy jej odporca umožní ďalej pokračovať v práci.

Z uvedených dôvodov odvolací súd musel rozhodnutie prvostupňového súdu podľa v tejto časti zrušiť a vec mu podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia vrátiť na ďalšie konanie, v ktorom súd prvého stupňa o nároku na náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru opätovne rozhodne. Odvolací súd pritom upozorňuje, že náhrada mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru v zmysle ust. veta tretia patrí navrhovateľke do právoplatnosti rozhodnutia, ktorým súd určil, že rozviazanie pracovného pomeru bolo neplatné. Ak zamestnávateľ neumožní navrhovateľke pokračovať v práci ani po právoplatnosti tohto rozhodnutia, vznikajú navrhovateľke za dobu od právoplatnosti rozhodnutia nároky na náhradu mzdy už v zmysle ust. .

V zmysle ust. zrušil aj výrok prvostupňového súdu o trovách konania s tým, že o trovách prvostupňového aj odvolacieho konania súd prvého stupňa rozhodne v novom rozhodnutí vo veci samej.

Podľa je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.