Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Co-304-2011.pdf
PDF · 92.73 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/304/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a členov senátu JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Františka Potockého, v právnej veci navrhovateľa: P. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. XXX, zastúpeného JUDr. Mariánom Prievozníkom, advokátom, so sídlom v O., O. X, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vo výške 609,63 eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 10C/216/2010-42 zo dňa 22. 06. 2011, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 609,63 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 609,63 eur od 21. 08. 2010 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .
Výrok rozsudku okresného súdu, ktorým bolo konanie o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 609,63 eur od 30. 01. 2010 do 20. 08. 2010 zastavené z o s t á v a n e d o t k n u t ý .
Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania v sume 47,25 eur pozostávajúce z trov právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Mariána Prievozníka, advokáta, so sídlom v O., O. X, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 609,63 eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 609,63 eur od 21. 08. 2010 do zaplatenia (v poradí prvý výrok). Konanie o zaplatenie úroku zo omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 609,63 eur od 30. 01. 2010 do 20. 08. 2010 zastavil (v poradí druhý výrok) a navrhovateľovi priznal náhradu trov konania vo výške 326,61 eur s povinnosťou odporcu zaplatiť ich na účet právneho zástupcu navrhovateľa do troch dní od právoplatnosti rozsudku (v poradí tretí výrok).
V odôvodnení uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal preukázané nasledovné skutočnosti: uznesením vyšetrovateľa zo dňa 12. 07. 2007, ČVS: ORP-277/OdV-2007 (ďalej už len uznesenie vyšetrovateľa) bolo proti navrhovateľovi vznesené obvinenie pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona. Jeho sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa bola uznesením prokurátora zo dňa 20. 09. 2007, č.k. 2Pv 541/07-6 (ďalej už len uznesenie prokurátora) ako nedôvodná zamietnutá. Po podaní obžaloby a prejednaní trestnej veci okresný súd uznesením zo dňa 28. 01. 2009, č.k. 2T/123/2007-100 postúpil vec navrhovateľa (v trestnej veci v procesnom postavení obžalovaného) na prejednanie priestupku príslušnému obvodnému úradu. Podľa odôvodenia označeného uznesenia súd nemohol uznať navrhovateľa vinným zo spáchania trestného činu lúpeže, nakoľko žiadnym dôkazom
nebolo jednoznačne a spoľahlivo preukázané, že by sa navrhovateľ chcel zmocniť prsteňa poškodenej B. W.. Pokiaľ navrhovateľ pri konflikte s vyššie označenou poškodenou jej spôsobil určité zranenie, toto jeho konanie by bolo možné posúdiť len ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. Krajský súd, ako súd odvolací, uznesením zo dňa 04. 06. 2009 č.k. 3To/34/2009-114 sťažnosť prokurátora ako nedôvodnú zamietol. Navrhovateľa v trestnom konaní zastupoval advokát JUDr. Marián Prievozník, ktorému navrhovateľ uhradil dňa 29. 01. 2010 trovy obhajoby vzniknuté v trestnom konaní v celkovej výške 609,63 eur. Listom zo dňa 19. 03. 2010 navrhovateľ požiadal odporcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným trestným stíhaním jeho osoby, ktorý nárok však odporca neuznal. Na základe takto zistených skutočností považoval nárok navrhovateľa za dôvodný. S poukazom na judikačnú prax Najvyššieho súdu SR (najmä rozsudok sp.zn. 4MCdo 15/2009) dospel k záveru, že uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia treba v zmysle § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej aj zákon č. 514/2003 Z. z.) považovať za nezákonné rozhodnutie, nakoľko postúpenie trestnej veci navrhovateľa na prejednanie priestupku (rozhodnutím súdu v konaní o obžalobe proti navrhovateľovi) v podstate znamenalo, že podozrenie zo spáchania trestného činu lúpeže sa nepotvrdilo. To znamená, že vyšla najavo nezákonnosť uznesenia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia. V dôsledku tohto nezákonného uznesenia vyšetrovateľa a v príčinnej súvislosti s ním vznikla navrhovateľovi škoda spočívajúca v trovách obhajoby, ktoré by v prípade neexistencie nezákonného rozhodnutia nevynaložil. Nakoľko výška vyčíslených trov zodpovedala ustanoveniam vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej už len vyhláška), ktorá nakoniec nebola medzi účastníkmi ani sporná, navrhovateľovi ju v uplatnenej výške priznal. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. priznal navrhovateľovi aj úrok z omeškania odo dňa 21. 08. 2010, považujúc tento nárok za dôvodný, prihliadnuc na skutočnosť, že navrhovateľ v priebehu konania vzal návrh v časti zaplatenia úrokov z omeškania za obdobie od 30. 01. 2010 do 20. 08. 2010 späť. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O. s. p. a navrhovateľovi priznal plnú náhradu trov konania, keďže bol neúspešný len v nepatrnej časti, t. j. v časti o zaplatenie úrokov z omeškania za vyššie uvedené obdobie, v ktorej časti bolo konanie zastavené a ktorú časť je potrebné z procesného hľadiska považovať za neúspech navrhovateľa.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca, ktorý ho navrhol zmeniť a návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnuť.
Uviedol, že v trestnej veci vedenej proti navrhovateľovi bolo príslušným vyšetrovateľom prijaté trestné oznámenie od B. W., z ktorého vyplynulo podozrenie zo spáchania trestného činu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona, a ktorého sa mal dopustiť navrhovateľ. Preto v súlade s ust. § 206 ods. 1 Trestného poriadku vydal bez meškania uznesenie o vznesení obvinenia, nakoľko na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností bol dostatočne odôvodený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba. K záveru o spáchaní trestného činu určitou osobou pritom postačoval vyšší stupeň pravdepodobnosti. Uznesením dozorujúceho prokurátora bola sťažnosť navrhovateľa v zmysle ust. § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku ako nedôvodná zamietnutá. Dozor prokurátora upravuje ust. § 230 Trestného poriadku, v zmysle ktorého v predmetnej trestnej veci prokurátor nikdy nezrušil uznesenie o vznesení obvinenia ako nezákonné. Po skončení vyšetrovania bol vyšetrovateľom spracovaný návrh na podanie obžaloby, ktorá bola podľa § 234 ods. 1 Trestného poriadku podaná na navrhovateľa príslušným prokurátorom. Prokurátor pred podaním obžaloby preskúma výsledky vyšetrovania a posúdi, či dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd. Prokurátor je povinný podať obžalobu aj vtedy, keď si dve skupiny dôkazov odporujú a rozpory nemožno odstrániť, pretože ďalšie dôkazy sa už nedajú zaobstarať dostupnými prostriedkami. Za takejto situácie nezostáva nič iné, len aby súd po vykonaní dôkazov na hlavnom pojednávaní tieto sám v zmysle Trestného poriadku zhodnotil. Uvedený postup bol v súlade s obvyklou súdnou praxou, o čom svedčia napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Tz 105/76, resp. sp.zn. 3Tz 13/97. Popisovaná dôkazná situácia vznikla aj v trestnej veci vedenej proti navrhovateľovi. Výsledkom bolo rozhodnutie okresného súdu, ktorý na hlavnom pojednávaní konanom dňa 28. 01. 2009 rozhodol tak, že trestnú vec navrhovateľa postúpil na prejednanie priestupku príslušnému obvodnému úradu. Na základe tejto skutočnosti bol odvolateľ toho názoru, že okresný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nedostatočne vysporiadal s otázkou, či sú v danom prípade splnené podmienky zákona, ktoré by zakladali zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú navrhovateľovi. V tomto smere uviedol, že vyšetrovateľ v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia rozhodol
na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a zabezpečených podkladov. Vyšetrovateľ bol zo zákona povinný vzniesť obvinenie a viesť trestné stíhanie, pretože na základe vtedy vykonaného vyšetrovania bolo dostatočne preukázané dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu. Preto nie je možné kvalifikovať predmetné uznesenie ako nezákonné rozhodnutie. Z ust. § 230 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že prokurátor je ten orgán, ktorý nesie zodpovednosť za zákonnosť rozhodnutí, ako i za správnosť úradného postupu vyšetrovateľa, resp. policajta pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní. Nakoľko v zmysle vyššie uvedeného vyšetrovateľ ako orgán činný v trestnom konaní postupoval v uvedenom prípade správne a všetky svoje rozhodnutia vydal v súlade so zákonom, nebola v prejednávanej veci splnená jedna zo základných podmienok ustanovených zákonom, a to existencia nezákonného rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku nesprávne vyložil i ust. § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z... Samotný zákon neustanovuje rovnocenný vzťah medzi oslobodením spod obžaloby a nezákonným rozhodnutím. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ žiada náhradu škody v zmysle zákona, náhrada trov obhajoby musí mať svoj podklad v úkonoch vynaložených v príčinnej súvislosti s rozhodnutím, v dôsledku nezákonnosti ktorého sa náhrada škody požaduje. V prejednávanom prípade príčinná súvislosť absentuje, nakoľko vyšetrovateľ síce vydal uznesenie o vznesení obvinenia, ale rozhodnutie o opravnom prostriedku proti tomuto uzneseniu bolo vo výlučnej kompetencii prokurátora. Nie je teda možné tvrdiť, že rozhodnutie o vznesení obvinenia je tým nezákonným rozhodnutím, ktoré spôsobilo navrhovateľovi škodu. Pokiaľ by aj pripustil vznik zodpovednosti štátu v takýchto prípadoch, tak za „nezákonné“ rozhodnutia by musel rovnako označiť aj uznesenie, ktorým sa rozhodlo o opravnom prostriedku voči uzneseniu o vznesení obvinenia, podanie obžaloby, resp. ďalšie rozhodnutia vydané v trestnom konaní, ktoré však už vyšetrovateľ nevydáva. Preto za ne nemôže zodpovedať Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra SR.
Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a navrhol ho v celom rozsahu potvrdiť. V prípade úspechu si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania vo výške 47,25 eur, ktorá suma pozostáva z tarifnej odmeny na 1 úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu) v sume 39,84 eur a paušálnej náhrady v sume 7,41 eur.
Bol toho názoru, že ani pri splnení všetkých formálnych podmienok uznesenia o vznesení obvinenia podľa Trestného poriadku nemožno vylúčiť zodpovednosť štátu za nezákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak jeho dôsledkom bolo trestné stíhanie osoby, ktorá žiadny trestný čin nespáchala. Opačný výklad by bol v rozpore s princípmi materiálneho právneho štátu. Podobne ako okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, aj navrhovateľ poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu sp.zn. 4Mcdo 15/2009 zo dňa 18. 08. 2010. S poukazom na ust. § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. uviedol, že za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím zodpovedá štát - Slovenská republika, pričom z jeho pohľadu je irelevantné, či bude v tomto konaní zastúpená Ministerstvom vnútra SR, Generálnou prokuratúrou alebo iným príslušným orgánom. Naviac, Ministerstvo vnútra SR na základe žiadosti o predbežné prerokovanie nároku konalo v merite veci, ktoré jeho žiadosť považovalo za nedôvodnú. Ak sa označený orgán cítil nepríslušný, mal jeho žiadosť postúpiť na prerokovanie inému orgánu, čo však neurobil.
Krajský súd, ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas a smerovalo proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, podľa § 212 ods. 1 O. s. p. preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a po preskúmaní ho bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p.), podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil, a to z nasledovných dôvodov:
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel ku správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku je vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.
Odvolacie námietky odporcu nepovažoval odvolací súd za dôvodné.
Námietka, ktorej podstata spočívala v tvrdení, že vyšetrovateľ pri vydaní uznesenia o vznesení obvinenia pre trestný čin lúpeže postupoval v súlade s Trestným poriadkom, resp. že dozorujúci prokurátor predmetné uznesenie nikdy nezrušil, neobstojí. Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje s judikačnou praxou Najvyššieho súdu SR (uznesenie MCdo 15/2009), na ktorú podrobne odkazuje odôvodnenie napadnutého rozsudku (strana 8) a zároveň k tomu dodáva, že zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci bolo v súlade s článkom 46 ods. 3 Ústavy SR stanoviť podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verenej moci, ktoré sa neskôr ukázalo ako nezákonné. Pokiaľ si navrhovateľ v prejednávanej veci uplatňuje nárok na náhradu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím (vychádzajúc zo skutočnosti, že trestné konanie pre trestný čin lúpeže bolo skončené rozhodnutím súdu o postúpení veci do priestupkového konania), odvolací súd dospel k záveru, že jeho nárok je v zmysle ust. § 6 ods. 1, 2 v spojení s ust. § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. dôvodný, a to s poukazom i na judikačnú prax Ústavného súdu SR (napr. Nález II.ÚS 25/2011-33 zo dňa 24. 03. 2011). V zmysle označeného nálezu Ústavného súdu SR potom neobstojí ani odvolacia námietka odporcu, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku nesprávne vyložil ust. § 18 ods. 1 citovaného zákona. Odvolací súd nakoniec nepovažoval za dôvodnú ani námietku odporcu, že za situácie, keď po uznesení vyšetrovateľa o vznesení obvinenia v konečnom dôsledku rozhodol dozorujúci prokurátor, nezodpovedá za škodu Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvo vnútra SR. Navrhovateľ v tomto smere správne poukázal na skutočnosť, že žalovaným subjektom je štát - Slovenská republika a jeho zodpovednosť je objektívna. Čo sa týka označenia orgánu, ktorý v mene štátu v predmetnej veci konal - Ministerstvo vnútra SR, odvolací súd je tohto názoru, že tento orgán bol navrhovateľom označený správne. Zo spisového materiálu vyplýva, že navrhovateľ podal žiadosť na predbežné prerokovanie nároku na Ministerstvo vnútra SR, ktorý ako štátny orgán o tejto žiadosti začal konať ako prvý, a následne o nej aj rozhodol. V dôsledku takto zistenej skutočnosti sa potom ministerstvo vnútra stalo v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. k/ zák. č. 514/2003 Z. z. príslušným orgánom konajúcim v mene štátu.
Pokiaľ ide o výšku nároku, ktorá bola navrhovateľovi napadnutým výrokom rozsudku okresného súdu priznaná, odvolací súd v tomto smere nezistil pochybenie okresného súdu, navyše odporca ohľadne výšky priznaného nároku žiadne odvolacie námietky nepodal.
Odvolací súd s poukazom na skutočnosť, že stavu veci a zákonu zodpovedá i výrok o náhrade trov konania, rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.
Výrok rozsudku okresného súdu (ktorým bolo konanie o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 609,63 eur od 30. 01. 2010 do 20. 08. 2010 zastavené), ktorý nebol napadnutý odvolaním, zostal nedotknutý rozhodnutím odvolacieho súdu.
Navrhovateľ mal v odvolacom konaní plný úspech a preto mu podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. patrí náhrada trov proti odporcovi, ktorý v tomto štádiu konania úspech nemal Tieto trovy podľa pripojenej špecifikácie jeho advokáta predstavujú tarifnú odmenu za 1 úkon právnej služby za vyjadrenie k odvolaniu vo výške 39,84 eur (§ 14 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.) a režijný paušál vo výške 7,41 eur ( § 16 ods. 3 cit. vyhl.). zároveň odvolací súd v súlade s ust. § 149 ods. 1 O. s. p. uložil odporcovi zaplatiť priznané trovy odvolacieho konania v celkovej sume 47,25 eur, advokátovi, ktorý zastupoval navrhovateľa v tomto konaní.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.