Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14CoE-8-2012.pdf
PDF · 99.2 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoE/8/2012
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Mliekarenská 10, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, konajúcou JUDr. Andreou Cvikovou, advokátkou, konateľkou spoločnosti, proti povinnému: V. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX M. Q. XXX, občan SR, o vymoženie 363,64 eur s prísl., vedenej u súdneho exekútora JUDr. Jána Ondáša, Exekútorský úrad Košice, Mlynárska 16, 040 01 Košice pod sp.zn. Ex 2199/2011, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 7Er/521/2011-20 zo dňa 1.12.2011, zhodou hlasov členov senátu, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým uznesením exekučné konanie zastavil a vyslovil, že žiadne z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Posledným výrokom uznesenia nepriznal trovy exekučného konania súdnemu exekútorovi JUDr. Jánovi Ondášovi.
V odôvodnení uviedol, že v prejednávanej veci sa oprávnený domáha vykonania exekúcie proti povinnému na základe rozhodcovského rozsudku vydaného rozhodcom Slovenského arbitrážneho súdu zriadeného Slovak arbitration court, s.r.o. v Bratislave zo dňa 14.4.2011 sp. zn. 195/04/11, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 1.7.2011 a vykonateľnosť dňa 5.7.2011. Právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8300017186, ktorú oprávnený (ako veriteľ) uzatvoril s povinným (ako dlžníkom) dňa 23.12.2008. Prvostupňový súd posúdil tento právny vzťah medzi účastníkmi konania ako spotrebiteľský. Následne exekučný súd podrobil súdnej kontrole samotnú rozhodcovskú doložku. Zistil, že rozhodcovská doložka je súčasťou Zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere (v ďalšom texte už len „zmluvných dojednaní“), pričom podľa čl. 18 bodov 18.1 a 18.2.1. akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami zmluvy, budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo rozhodcom v rozhodcovskom konaní podľa rozhodcovskej doložky uvedenej v bode 2 tohto článku s tým, že výber jednej z týchto dvoch alternatív spočíva na žalobcovi. Berúc do úvahy kritéria, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky, teda či rozhodcovská doložka začlenená v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, dospel prvostupňový súd k názoru, že rozhodcovská doložka inkorporovaná do zmluvných dojednaní nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná. Povinný ako spotrebiteľ si ju osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jeho splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa zmluvným podmienkam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Zmluvné podmienky sú na predtlačenom tlačive a sú všeobecne koncipované
pre veľký počet dlžníkov - spotrebiteľov, teda nie sú individuálne dojednané a je nepochybné, že dlžník nemal možnosť ich zmeniť, pričom sú v jeho neprospech a spôsobujú hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. V takomto prípade ide o rozpor so zákonom resp. minimálne o snahu obísť právne normy o spotrebiteľských vzťahoch.
Podľa názoru prvostupňového súdu je však takéto dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. O neprijateľnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť obsah predmetnej zmluvy, nakoľko jej súčasťou sú aj zmluvné dojednania. Povaha zmluvy je teda adhézna, spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Ďalej sa prvostupňový súd zaoberá Smernicou 93/13/ES a svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci vo veci C-243/08 zo dňa 4.6.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska Smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Na základe uvedeného dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a preto exekučné konanie zastavil.
Proti tomuto uzneseniu včas podal odvolanie oprávnený. Vyjadril nesúhlas so závermi súdu prvého stupňa a uznesenie navrhoval zrušiť v celom rozsahu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Uviedol, že pre podanie odvolania sú podľa neho dané dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f), h) O.s.p. a § 205 ods. 2 písm. b), d), f) O.s.p. Nesúhlasí predovšetkým so záverom súdu prvého stupňa o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Tvrdí, že z formulácie čl. 18 ods. 18.1 a 18.2 zmluvy vyplýva, že osoba podávajúca žalobu (žalobca), ktorou môže byť tak veriteľ (dodávateľ), ako aj dlžník, sa môže rozhodnúť pre konanie buď pred všeobecným súdom alebo pred rozhodcovským súdom. Zmluva neobsahuje povinnosť postupovať výlučne prostredníctvom rozhodcovského konania pri riešení sporov, nezrovnalostí, nárokov medzi zmluvnými stranami. Z obsahu zmluvy je zrejmé aj to, že rozhodcovská doložka a konanie pred rozhodcom je len alternatívne ku konaniu pred všeobecným súdom Uplatňuje sa len vtedy, ak sa nepristúpi k riešeniu veci pred všeobecným súdom. Spotrebiteľ a dodávateľ nie sú nijako limitovaní pri podaní žaloby. Vytýka súdu prvého stupňa aj to, že riešil v exekučnom konaní otázky, ktoré je možné riešiť len v základnom sporovom konaní alebo v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku na základe žaloby podľa § 40 ods.1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z.z. Pri podaní takejto žaloby je nutné dodržať zákonné lehoty a vymedziť niektorý z dôvodov podľa § 40 ods. 1 uvedeného zákona. Práve túto otázku Súdny dvor EÚ (teda, či národný súd je oprávnený v rámci vykonávacieho konania nahradiť nepodanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku) riešil v bode 47 odôvodnenia rozhodnutia vo veci C-40/08. Vo veci Mostaza Claro bolo pripustené, aby opomenutie namietať nekalosť podmienky v základnom konaní mohlo byť napravené v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku, nie však v konaní o výkon rozhodnutia. Podľa názoru oprávneného exekučný súd konal nielen bez zákonnej opory, ale v hrubom rozpore s právom EÚ. Súd prvého stupňa mal v konaní rozhodovať ako exekučný súd a teda vychádzať z povahy konania, ktorá mu rozsah právomoci jednoznačne určuje (§ 44 Ex. por.). Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva podľa názoru ústavného súdu len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov SR. Konanie exekučného súdu v predmetnej veci nie je zákonom upravené relevantné konanie.
Na základe uvedeného oprávnený navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu v celom rozsahu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Oprávnený si v odvolaní uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania.
Sudca súdu prvého stupňa, po oboznámení sa s podaným odvolaním, nemienil odvolaniu podanému proti rozhodnutiu vydanému vyšším súdnym úradníkom vyhovieť. Vec tak bola predložená odvolaciemu súdu zodpovedajúco ust. § 374 ods. 4 O.s.p.
Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní uznesenia bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený toto uznesenie preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní uznesenia, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie oprávneného nie je opodstatnené.
V preskúmavanej veci súd prvého stupňa ako exekučný súd posudzoval splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie. Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medzi iným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, v ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie, alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Ex. por.), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ust. § 122 až 124 O.s.p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Podľa § 41 ods. 1 Ex. por. je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok; prípady ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Ex.por.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov, práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa musí nútene vykonať).
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR 3Cdo/146/2011 z 13.10.2011). Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určitom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní ( 3 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z.). Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z.). Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z.).
Ak v určitej veci nedošlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade nemohol ani vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vykonanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil ani možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná. Nemožno preto prihliadať na námietky odvolateľa, že povinný nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ani na tie, ktoré sa týkajú právomoci exekučného súdu.
Ak v predmetnej exekučnej veci súd prvého stupňa skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, takýto jeho postup bol podľa názoru odvolacieho súdu plne opodstatnený a zákonom podložený. Exekučný súd pri posudzovaní rozhodcovskej doložky skúmal len to, či oprávneným predložený rozsudok je vykonateľný exekučný titul z hľadiska toho, či ho vydal rozhodcovský súd, či rozhodca s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodca. Zodpovedajúco aj názoru vyslovenému v náleze Ústavného súdu SR IV.ÚS/78/2011 možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.
Vo veci oprávnený nenamieta to, že vo vzťahu medzi oprávneným a povinným ide o vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy. Oprávnený nerozporuje ani to, že povinnému navrhol v rámci štandardnej formulárovej zmluvy zmluvné podmienky, na ktoré zmluva odkazuje. V zmluvných podmienkach je možné dopracovať sa aj k textu rozhodcovskej doložky. Už len jej samotné zakotvenie v rámci zmluvných podmienok, formulovaných drobným písmom, nevyvoláva žiadne pochybnosti o tom, že neide zo strany spotrebiteľa o osobitne vyjednanú zmluvnú podmienku. Povinný ako spotrebiteľ finančnej služby teda prijal v rámci zmluvných podmienok aj rozhodcovskú doložku a práve štandardne formulárové zmluvy sú typické tým, že buď spotrebiteľ príjme službu ako celok alebo neprijme. Prijatím sa pri štandardných formulárových zmluvách rozumie stav, že sa služba prijíma aj so všetkými obchodnými podmienkami a spravidla niet priestoru na úpravu všeobecných obchodných podmienok, alebo predstava o možnosti zmeny týchto podmienok je len iluzórna. Zmluvné podmienky zmluvy o revolvingovom úvere, ktoré sú súčasťou zmluvy, nemohol povinný ovplyvniť, pretože už boli pripravené pre veľký počet spotrebiteľov. Oprávnený má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov. Rozhodcovská doložka premietnutá do uvedených zmluvných podmienok vyžaduje od povinného, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu, teda konaniu, v ktorom má vzniknúť už judikovaný záver arbitra, ktorého si vybral vopred dodávateľ. Takýto judikovaný záver sa stáva základom pre nútený výkon rozhodnutia a pre zásah do majetkovej sféry povinného. Nepochybne ide o závažnú záležitosť a preto je treba zdôrazniť, že viac ako iné si rozhodcovská klauzula vyžaduje pozorné vyhodnotenie v rámci súdnej kontroly. Ak je premietnutá rozhodcovská doložka do zmluvných dojednaní, treba mať na zreteli aj to, že zmluvná autonómia a jej ochrana nemôže byť absolútna tam, kde existuje iné základné právo jednotlivca alebo ústavný princíp, či iný ústavne chránený verejný záujem, ktoré sú spôsobilé zmluvnú autonómiu proporcionálne obmedziť (viď napr. aj rozhodnutie ÚS ČR zo dňa 1. 11. 2011 č.k. II.US 2164/10). Východiskom pre posúdenie otázky, či možno rozhodcovskú doložku považovať za neprimeranú podmienku v spotrebiteľskej zmluve spočíva v skutočnosti, že rozhodcovské konanie nie je nachádzaním práva, ale dotváraním záväzkového vzťahu zmluvných strán činnosťou rozhodcu zastupujúceho strany, ktoré na rozhodcu delegovali svoju vôľu. Ak ide o rozhodcovskú doložku a rozhodcovské konanie v rámci spotrebiteľských sporov, musí toto konanie vo všeobecnosti zaručovať procesné práva porovnateľné so súdnym konaním, ktoré by prichádzalo do úvahy v prípade, keď by spotrebiteľ nebol viazaný rozhodcovskou doložkou. Rozhodcovskú zmluvu, či rozhodcovskú doložku nemožno v zásade vylúčiť ani v spotrebiteľských vzťahoch. Zákon to nevylučuje, ale vždy treba mať na zreteli ochranu, aká sa spotrebiteľovi poskytuje v rámci vnútroštátneho práva aj v rámci výkladových pravidiel, ktoré vyplývajú okrem iného aj zo Smernice Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Odvolací súd rešpektujúc eurokomformný výklad smernice, posudzoval aj odvolaciu námietku týkajúcu sa rozhodcovskej doložky. Rozhodcovskú doložku pojatú do štandardnej formulárovej zmluvy nemožno považovať za spotrebiteľom individuálne vyjednanú. Oprávnený nepreukázal osobitné vyjednanie, resp. to, že by si povinný vymieňoval rozhodcovské konanie. Inštitút individuálne dohodnutej podmienky je
treba vykladať v súlade s cieľom smernice, podľa ktorej sa podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl. 3 ods. 2 smernice). Napokon odvolateľ ani nespochybňuje záver o tom, že rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná.
O tom, že spotrebiteľ je slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu informovanosti alebo slabšej vyjednávacej pozície, judikoval vo svojich viacerých rozhodnutiach Súdny dvor EÚ. Je to napokon aj v rozsudku Mostaza Claro, na ktorý odkazuje odvolateľ, konkrétne v bode 25. Na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá ochranný režim zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. O takýto prípad ide aj v predmetnej právnej veci.
Odvolací súd sa preto stotožňuje s odôvodnením realizovaným súdom prvého stupňa, že v predmetnej zmluve ide o neprijateľnú rozhodcovskú doložku, podľa ktorej spotrebiteľ nemá na výber a je nútený podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovskú doložku dohodnutú za daných okolností možno považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa generálnej klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1 Obč. zák. Rozhodcovská doložka spôsobuje značný nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Nezaručuje rovnaké práva spotrebiteľa, aké by mal v konaní pred všeobecným súdom. Ani argumentácia odvolateľa o alternatívnych možnostiach konania nemôže byť odvolacím súdom posúdená ako dôvodná. Výber, kde sa právo uplatní je podľa rozhodcovskej doložky na žalobcovi. Je málo pravdepodobným, ba až neistým, aby nejaký spotrebiteľ vyvolal konania z takejto zmluvy o úvere pred rozhodcami. Možnosť voľby pre spotrebiteľa vybrať si konanie pred rozhodcom alebo všeobecným súdom je tak len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou žaloby u rozhodcu podávajú veritelia. Predmetnú doložku nebolo možné akceptovať, pretože vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. Bola predmetom Obchodných podmienok (osobitne nevyjednaných) v čase, keď už platilo aj ust. § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák.. Ak odvolateľ poukazuje na novelu Obč. zák., ktorou bolo toto ustanovenie do zákona zapracované, treba uviesť na margo dôvodovej správy k § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák. aj to, že sa v nej uvádza, že spotrebiteľ môže svoje práva uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, aj v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú.
Pozornosti odvolacieho súdu neušlo ani to, že všeobecné obchodné podmienky, ktoré by mali obsahovať rozhodcovskú zmluvu, nie sú povinnou ani podpísané, čo je tiež porušením zákonom určenej písomnej formy zmluvy (§ 4 ods. 2 ZoRK).
Uvedené skutočnosti o tom, že nebola platne dohodnutá právomoc rozhodcovského súdu na rozhodovanie nárokov strán založených zmluvou o revolvingovom úvere z 23.12.2008 mali za následok aj to, že súd prvého stupňa mohol a mal už postupom podľa § 44 ods. 2 Ex. por. žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnuť. Ak zvolil postup podľa § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. už v čase, keď skúmal žiadosť o udelenie poverenia, nič to nemení na skutočnosti, že exekučné konanie nemohlo prebehnúť a preto možno za takéhoto stavu akceptovať aj postup, ktorý zvolil súd prvého stupňa, keď exekučné konanie v celom rozsahu zastavil. Táto vada v postupe v konaní nebola odvolateľom namietaná a nemá v konečnom dôsledku za následok nesprávny záver vo veci. Uplatnené odvolacie dôvody neboli spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie napadnutého uznesenia.
Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
V odvolacom konaní bol povinný úspešný. Nepodal návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1 O.s.p.. Oprávnený neúspešný v odvolacom konaní nárok na náhradu trov odvolacieho konania nemá (§ 251 ods. 4, § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O.s.p.). Z týchto dôvodov odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.