Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8C-96-2007.pdf
PDF · 138.3 KB
Case nature
Area
Subarea
8C/96/2007
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred samosudkyňou JUDr. Otíliou Dolákovou, v právnej veci navrhovateľa: W.. I. C., bytom T. Č.. XXXX/X, XXX XX P.Š., zastúpený právnym zástupcom: JUDr. Vojtech Foldes, advokát, Jaskový rad č. 163, 831 01 Bratislava, proti odporcovi: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Špitálska č. 8, 812 67 Bratislava, o určenie neplatnosti výpovede zo dňa 09. 10. 2006, takto
rozhodol:
Súd určuje, že výpoveď daná navrhovateľovi listom odporcu zo dňa 09. 10. 2006, doručená navrhovateľovi dňa 11. 10. 2006, je neplatná.
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 414, 49 euro, a to v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
odôvodnenie:
Návrhom, čl. 1, doručeným Okresnému súdu v Trebišove dňa 29. 03. 2007 sa navrhovateľ (v čase podania návrhu nebol ešte zastúpený právnym zástupcom) domáhal určenia neplatnosti výpovede zo dňa 09. 10. 2006, doručenej mu dňa 11. 10. 2006, danej mu odporcom podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Dňa 11. 06. 2007 bola vec postúpená, čl. 22, tunajšiemu súdu ako miestne príslušnému na konanie v tejto veci z dôvodu, že odporca má sídlo v obvode tunajšieho súdu.
Navrhovateľ svoj návrh, čl. 1, odôvodnil tým, že Okresný súd v Trebišove rozsudkom č. k. 10C 122/2005 zo dňa 20. 02. 2006, právoplatným dňa 11. 04. 2006, čl. 7, určil, že výpoveď, čl. 5, zo dňa 17. 06. 2003 daná navrhovateľovi Národným úradom práce, generálnym riaditeľstvom, je neplatná. Uvádzal, že po právoplatnosti rozsudku o určení neplatnosti výpovede zo dňa 17. 06. 2003 mal i naďalej pôsobiť ako riaditeľ Okresného úradu práce v Trebišove, pretože jeho pracovnú zmluvu na funkciu riaditeľa nikto nezrušil. Toto sa však nestalo. Podľa ustanovenia § 10 ods. 11 zákona č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 453/2003") prešli dňom účinnosti tohto právneho predpisu všetky práva a povinnosti z pracovnoprávneho vzťahu zamestnancov v oblasti služieb zamestnanosti zo zrušeného Národného úradu práce na odporcu, a preto po právoplatnosti vyššie uvedeného rozsudku, sa stal navrhovateľ zamestnancom odporcu. Navrhovateľ listom zo dňa 12. 04. 2006 požiadal odporcu o zabezpečenie pracovného miesta a pridelenie práce. V nasledujúcich mesiacoch sa riešil spor medzi odporcom a Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Trebišove o tom, kto je povinným navrhovateľa, kde a na akej pozícii zamestnať. Dňa 31. 08. 2006 prebehlo u odporcu stretnutie, čl. 16, za účelom jeho pracovného zaradenia. Na stretnutí bol na navrhovateľa vyvíjaný nátlak, že sa musí rozhodnúť pre niektorú z ponúkaných pracovných pozícií. Stretnutie považuje navrhovateľ za účelové s cieľom dať mu výpoveď, čím odporca porušil ustanovenie čl. 2 Zákonníka práce. Výsledkom stretnutia bolo, že navrhovateľ sa
mal do 04. 09. 2006 vyjadriť k odporcom ponúknutým pracovným miestam. K ponúknutým pracovným miestam sa neodmietol vyjadriť, len listom zo dňa 04. 09. 2006 oznámil odporcovi, že odporca by si mal najprv splnil povinnosť podľa ustanovenia § 55 ods. 6 Zákonníka práce a vopred prerokovať jeho prevedenie na inú prácu, čo si však odporca nesplnil. Listom zo dňa 09. 10. 2006, výpoveď si prevzal osobne dňa 11. 10. 2006, mu následne odporca dal výpoveď podľa ustanovenie § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Navrhovateľ nesúhlasí s výpoveďou, s dôvodmi výpovede. Dňa 10. 11. 2006 oznámil odporcovi svoj nesúhlas s výpoveďou a vyzval ho, aby ho i naďalej zamestnával. Navrhovateľ vo svojom návrhu neuviedol, okrem rozsiahleho a nezrozumiteľného skutkového opísania celej veci, konkrétny dôvod neplatnosti predmetnej výpovede. Dôvody neplatnosti výpovede uviedol až počas konania na pojednávaní dňa 26. 02. 2008, čl. 55, 56. Prvým dôvodom je to, že odporca porušil ustanovenie § 55 ods. 6 Zákonníka práce tým, že vopred s navrhovateľom neprerokoval dôvod preradenia na inú prácu a iné miesto ako a kde mal určené pôvodne. Druhým dôvodom neplatnosti výpovede je to, že výpoveď za odporcu podpísala neoprávnená osoba. Výpoveď podpísala za odporcu W.. W. G., ktorá podľa názoru navrhovateľa nemohla podľa ustanovenia čl. 6 Organizačného poriadku odporcu zastupovať generálneho riaditeľa odporcu v celom rozsahu, mohla ho zastupovať iba v rozsahu jej kompetencií. S poukazom na tieto dôvody mal navrhovateľ za to, že výpoveď je neplatná. Neuplatnil si trovy konania.
Odporca sa k návrhu vyjadril podaním doručeným súdu dňa 04. 07. 2007, čl. 26, vrátane všetkých listinných dôkazov na vec sa vzťahujúcich. V ňom uviedol, i následne počas konania opakovane uvádzal, že rozhodnutím Okresného súdu v Trebišove č. k. 10C 122/2005 zo dňa 20. 02. 2006, právoplatným dňa 11. 04. 2006 ( odporca nepodal voči tomuto rozhodnutiu odvolanie) bolo určené, že výpoveď zo dňa 17. 06. 2003 daná navrhovateľovi Národným úradom práce, generálnym riaditeľstvom, je neplatná. Týmto rozhodnutím síce súd skonštatoval, že výpoveď je neplatná, ale neskonštatoval, že odvolanie navrhovateľa z pozície riaditeľa bývalého Okresného úradu práce v Trebišove s účinnosťou od 01. 02. 2003 je neplatné. Odvolanie z funkcie riaditeľa nebolo týmto, ani žiadnym iným rozhodnutím spochybnené, preto navrhovateľ nie je riaditeľom bývalého už neexistujúceho Okresného úradu práce v Trebišove. Po odvolaní navrhovateľa z funkcie riaditeľa bývalého Okresného úradu práce v Trebišove a po právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnosti výpovede, pracovný pomer navrhovateľa i naďalej trvá. Podľa ustanovenia § 10 zákona č. 453/2003 prešli práva a povinnosti z pracovnoprávneho vzťahu navrhovateľa na odporcu. Odporca počas konania namietal v tejto veci, s poukazom na procesné uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 1Co 173/2007 zo dňa 21. 12. 2007, čl. 58, v podobnej pracovnoprávnej veci, pasívnu vecnú legitimáciu odporcu v tejto veci s tým, že pasívne vecne legitimovaným by mal byť Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Trebišove. Odporca má za to, že aj keď nie je zamestnávateľom navrhovateľa, považuje danú výpoveď za platnú. O právnom názore vyslovenom v uvedenom uznesení súdu sa odporca dozvedel až počas tohto konania, preto túto námietku uplatnil až počas konania. Navrhovateľ na to uvádzal, že ak odporca namieta svoju pasívnu vecnú legitimáciu v tomto spore, nemohol mu dať potom výpoveď. Má však za to, že podľa ustanovenia § 10 ods. 11 zákona č. 453/2003 na odporcu prešli z jeho bývalého zamestnávateľa Národného úradu práce, generálneho riaditeľstva práva a povinnosti z jeho pracovného pomeru, preto odporca je jeho zamestnávateľom a je v tejto veci pasívne vecne legitimovaným. Túto skutočnosť potvrdil i sám odporca tým, že mu dal výpoveď. Po právoplatnosti tohto rozhodnutia žiadal navrhovateľ odporcu o zabezpečenie pracovného miesta a pridelenie práce. Počas niekoľkých mesiacov prebiehala medzi odporcom a Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Trebišove rozsiahla písomná komunikácia o tom, kto je právnym nástupcom Národného úradu práce, generálneho riaditeľstva, ktoré predtým navrhovateľa zamestnávalo, a ktoré mu dalo i neplatnú výpoveď, kto je povinným navrhovateľa a kde zamestnať. Napriek rozdielnym názorom na otázku, ktorý subjekt (ústredie alebo úrad) má doriešiť pracovnoprávny vzťah navrhovateľa, uskutočnilo sa dňa 31. 08. 2006 u odporcu stretnutie s navrhovateľom s cieľom zaradiť navrhovateľa na voľnú pracovnú pozíciu (nešlo o preradenie na inú prácu). Navrhovateľovi na stretnutí boli ponúknuté dve voľné pozície s miestom výkonu práce v Bratislave, nakoľko odporca iné pracovné miesto ako v jeho sídle nemá. Na stretnutí sa navrhovateľ k ponúknutým miestam nevyjadril, preto mu odporca stanovil lehotu na vyjadrenie do 04. 09. 2006 s tým, že ak v stanovenej lehote nevyjadrí bude to odporca považovať za neakceptovanie voľných pracovných miest, čo bude dôvodom na skončenie jeho pracovného pomeru podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. V lehote do 04. 09. 2006, ani do výpovede zo dňa 09. 10. 2006, sa navrhovateľ nevyjadril k voľným ponúknutým miestam. V súvislosti s organizačnou zmenou vyvolanou zákonom č. 453/2003 nemal odporca možnosť navrhovateľa zamestnávať v mieste jeho pôvodného výkonu práce v Trebišove. Dňa 11. 10. 2006 bola osobne doručená navrhovateľovi výpoveď zo dňa 09. 10. 2006 podľa ustanovenia
§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, Navrhovateľovi bola daná výpoveď s odôvodnením, že keďže sa v stanovenej lehote nevyjadril k ponúknutým voľným pracovným pozíciám, stal sa pre odporcu nadbytočným. Odporca ďalej uviedol, že v čase, keď bol navrhovateľ riaditeľom Okresného úradu práce v Trebišove platil zákon č. 378/1996 Z. z. o zamestnanosti v znení neskorších predpisov. Národný úrad práce bol verejnoprávnou inštitúciou a spôsob obsadzovania jednotlivých pracovných pozícií, vrátane navrhovateľa ako riaditeľa bývalého Okresného úradu práve v Trebišove, bol odlišný ako v súčasnej dobe. Na základe zákona č. 453/2003 boli tieto inštitúcie zrušené a v oblasti služieb zamestnanosti sa týmto zákonom vytvoril nový systém orgánov, vrátane ich obsadzovania. Žiadal návrh zamietnuť, neuplatnil si trovy konania.
Súd v tejto veci vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa, oboznámením sa so všetkými listinnými dôkazmi predloženými navrhovateľom a odporcom počas konania, najmä s listinnými dôkazmi - výpoveďou zo dňa 09. 10. 2006, korešpondenciou medzi navrhovateľom a odporcom vo veci jeho zaradenia na voľné pracovné miesto, listinnými dôkazmi predloženými odporcom, spisom Okresného súdu v Trebišove č. k. 10C 122/05, ako aj ostatnými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise. Následne súd rozsudkom č. k. 8C 96/2007 - 92 zo dňa 20. 06. 2008, čl. 91, 92, návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Prvostupňový súd ustálil, že námietka odporcu o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácii, s poukazom na procesné uznesenie Krajského súdu v Košiciach v podobnej pracovnoprávnej veci, že nie je zamestnávateľom navrhovateľa, nie je dôvodná, nakoľko s poukazom na ustanovenie § 10 ods. 11 zákona č. 453/2003 na neho prešli všetky práva z pracovného pomeru navrhovateľa. Súd vo svojom prvostupňovom rozhodnutí ďalej skonštatoval, že navrhovateľovi zaniklo oprávnenie napadnúť výpoveď neplatnosťou na súde, nakoľko tento návrh na určenie neplatnosti výpovede podal na miestne príslušnom tunajšom súde až po zákonnej dvojmesačnej lehote na podanie takéhoto návrhu. Svoj názor súd odôvodnil tým, že dňa 11. 10. 2006 bola osobne doručená navrhovateľovi výpoveď zo dňa 09. 10. 2006 podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Trojmesačná výpovedná doba začala podľa ustanovenia § 62 ods. 2 Zákonníka práce plynúť 01. 12. 2006 (doručená výpoveď 11. 10. 2006 )a pracovný pomer tak skončil dňa 29. 02. 2007. Podľa ustanovenia § 77 Zákonníka práce mohol navrhovateľ napadnúť na súde neplatnosťou výpoveď zo dňa 09. 10. 2006 najneskôr do dvoch mesiacov od dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Keďže sa pracovný pomer mal skončiť 29. 02. 2007 od tohto dňa do 29. 04. 2007 mohol uplatniť navrhovateľ na príslušnom súde neplatnosť výpovede. Navrhovateľ podal návrh na určenie neplatnosti výpovede na Okresný súd v Trebišove dňa 29. 03. 2007. Okresný súd v Trebišove postúpil predmetnú vec tunajšiemu súdu ako miestne príslušnému podľa sídla odporcu až dňa 17. 06. 2007. Dvojmesačná lehota na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru má prekluzívny charakter - je uplynutím nemožno neplatnosť skončenia pracovného pomeru napadnúť na súde. Táto lehota na uplatnenie neplatnosti výpovede má hmotnoprávny charakter, z čoho vyplýva, že návrh na určenie neplatnosti výpovede musí byť doručený v posledný deň tejto lehoty na príslušnom (vecne a miestne) súde. Keďže návrh na určenie neplatnosti bol podaný dňa 29. 03. 2007 síce v dvojmesačnej lehote, ale nie na príslušnom súde, ktorý predmetný návrh postúpil dňa 17. 06. 2007 príslušnému súdu až po uplynutí tejto prekluzívnej dvojmesačnej lehoty, má súd za to, že , že márnym uplynutím tejto prekluzívnej lehoty (do 29. 04. 2007) zaniklo oprávnenie navrhovateľa neplatnosť skončenia pracovného pomeru napadnúť na súde. Vzhľadom na vyššie uvedený názor prvostupňového súdu o zániku oprávnenia navrhovateľa domáhať sa neplatnosti výpovede po márnom uplynutí prekluzívnej lehoty, sa už následne súd zaoberal dôvodom, ktorý uviedol navrhovateľ vo svojom návrhu (výpoveď nebola podpísaná oprávnenou osobou) iba veľmi stručne.
Na základe odvolania navrhovateľa, odvolací Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 3Co 243/2008 - 112 zo dňa 08. 10. 2009, právoplatný dňa 17. 12. 2009, čl. 112, napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Odvolací súd vo svojom rozsudku, čl. 113, síce prisvedčil navrhovateľovi, že súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil, pokiaľ ide o zamietnutie návrhu z dôvodu, že jeho nárok sa prekludoval. Návrh bol podaný navrhovateľom na Okresný súd v Trebišove dňa 29. 03. 2007, výpoveď bola navrhovateľovi osobne doručená dňa 11. 10. 2007. Výpoveď začala plynúť prvým dňom nasledujúceho mesiaca po doručení výpovede 01. 11. 2007 a skončila dňa 31. 01. 2007. Z tohto potom vyplýva, že navrhovateľ podal svoj návrh na súd (aj keď miestne nepríslušný) včas. Pokiaľ ide o druhú námietku navrhovateľa, že výpoveď je neplatná, pretože nebola podpísaná osobou oprávnenou na takéto úkony, odvolací súd sa s týmto tvrdením navrhovateľa nestotožnil. Uviedol, že z menovacieho dekrétu, čl. 164, mal odvolací súd za preukázané, že generálny riaditeľ odporcu
podľa ustanovenia § 30 ods. 6 zákona č. 312/2001 Z. z. a podľa ustanovenia § 9 ods. 2 Zákonníka práce vymenoval W.. W. G. za zástupcu generálneho riaditeľa a vedúceho služobného úradu v celom rozsahu jeho práv a povinností od 01. 07. 2006 v súlade s týmito ustanoveniami zákonov. W.. W. G., na základe tohto menovacieho dekrétu, keďže generálny riaditeľ odporcu bol medzitým dňa 31. 07. 2006 odvolaný, čl. 132 z funkcie generálneho riaditeľa, bola dňa 09. 10. 2006 oprávnenou osobou na podpísanie výpovede navrhovateľovi.
Na základe dovolania navrhovateľa, čl. 116, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd uznesením č. k. 1Cdo 29/2010 - 124 zo dňa 30. 07. 2010, čl. 124, obe vyššie uvedené rozhodnutia zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie. Dovolací súd dospel k záveru, že v prípade navrhovateľa došlo k nerešpektovaniu jeho procesných práv, keďže vyššie uvedenými rozhodnutiami súdov došlo k situácii, že oba súdy sa v podstate vôbec nezaoberali predmetnom súdneho sporu. V tomto smere sú vyjadrenia účastníkov konania nedostatočné a skutočnosti relevantné z hľadiska posúdenia zákonnosti výpovede zostali nezistené. Dovolací súd preto považoval námietku navrhovateľa o odňatí mu možnosti konať pred súdom za dôvodnú. Tým, že súd prvého stupňa platnosť výpovede s poukazom na svoje rozhodnutie o zániku nároku navrhovateľa podať predmetný návrh na súd neskúmal a odvolací súd navrhovateľovi nedal v rámci odvolacieho konania možnosť náležite sa vyjadriť k meritu veci, bol navrhovateľ vylúčený z realizácie jeho procesných práv a tak ani nemohol ovplyvniť výsledok konania.
Prvostupňový súd tak následne po vrátení predmetnej veci na tunajší súd vykonal vo veci ďalšie dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré predložil počas vráteného konania odporca, a ktoré sa týkali oprávnenosti W.. W. G. podpísať za odporcu napadnutú výpoveď.
Navrhovateľ v tejto časti konania bol už zastúpený svojím právnym zástupcom, čl. 136, ktorý návrh navrhovateľa doplnil podaním doručeným súdu dňa 20. 01. 2012, čl. 148, čl. 156. Opakovane namietal, že výpoveď je neplatná z toho dôvodu, že ju podpísala neoprávnená osoba W.. W. G.. W.. W. G., námestníčka generálneho riaditeľa odporcu pre sociálne veci a rodinu, vymenovaná menovacím dekrétom zo dňa 30. 06. 2006, čl. 64, generálnym riaditeľom odporcu G.. O. D., zástupkyňou generálneho riaditeľa a vedúceho služobného úradu v celom rozsahu jeho práv a povinností od 01. 07. 2006, nebola podľa jeho názoru dňa 09. 10. 2006 podpísať za odporcu napadnutú výpoveď, nakoľko nebola vo funkcii generálneho riaditeľa odporcu, ktorý takéto oprávnenie mal zo zákona, a nebola už ani zástupkyňou generálneho riaditeľa na základe menovacieho dekrétu zo dňa 30. 06. 2006, pretože jej vymenovanie do funkcie zástupcu generálneho riaditeľa zaniklo momentom odvolania generálneho riaditeľa G.. O. D. z tejto funkcie vládou Slovenskej republiky, čl. 152, dňom 31. 07. 2006. Poukazoval na to, že vymenovanie do funkcie zástupkyne generálneho riaditeľa zaniklo dňom kedy bol odvolaný generálny riaditeľ odporcu, ktorý ju do funkcie zástupkyne vymenoval. Preto W.. W. G. nemala oprávnenie podpísať výpoveď navrhovateľovi. Ďalším (novým) dôvodom neplatnosti výpovede je nedostatok, ktorý je absencia výpovedného dôvodu, ktorá spôsobuje neplatnosť výpovede. Z ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka práce vyplýva, že zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Z tohto jednoznačne vyplýva (pracovnoprávna teória i súdna prax toto potvrdzuje), že zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodu, ktorý je uvedený v príslušnom ustanovení. Výpočet jednotlivých dôvodov je taxatívny, okruh dôvodov nie je možné meniť svojvôľou zamestnávateľa, nie je možné niektorý dôvod z neho vylúčiť. Vo výpovedi, ktorú doručil odporca navrhovateľovi, je ako dôvod výpovede uvedený iba odkaz na ustanovenie § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, avšak bez akéhokoľvek bližšieho skonkretizovania dôvodu uvedeného v tomto ustanoví Zákonníka práce, jeho konkrétneho uvedenia. Odporca vo svojej výpovedi uviedol, že dôvodom výpovede je skutočnosť, že počas ponukového konania sa navrhovateľ odmietol (nevyjadril sa k odporcom uloženej lehote) vyjadriť k dvom ponúknutým pracovným ponukám. Skutočnosti uvedené vo výpovedi odporcom ako dôvod výpovede, však nie je zákonným dôvodom výpovede podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Odporca si iba svojvoľne definoval určité skutočnosti ako dôvod výpovede a subsumoval ho pod výpovedný dôvod, ktorý však v skutočnosti výpovedným dôvodom podľa tohto ustanovenia Zákonníka práce nie je. Keďže zamestnávateľ nemôže výpovedný dôvod meniť, ďalšie písomnosti odporcu nemôžu konvalidovať absenciu zákonného výpovedného dôvodu vo výpovedi a nedostatky výpovede. Výpoveď je neplatná i z toho dôvodu, že pri daní výpovede navrhovateľovi podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce absentuje i uvedenie zrušovacieho prejavu odporcu, na základe ktorého sa mal stať navrhovateľ nadbytočným.
Podľa ustanovenia § 59 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce pracovný pomer možno skončiť výpoveďou.
Podľa ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná.
Podľa ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.
Podľa ustanovenia § 62 ods. 1 Zákonníka práce ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby. Výpovedná doba je rovnaká pre zamestnávateľa
aj zamestnanca a je najmenej dva mesiace. Ak je daná výpoveď zamestnancovi, ktorý odpracoval u zamestnávateľa najmenej päť rokov, je výpovedná doba najmenej tri mesiace.
Podľa ustanovenia § 62 ods. 2 Zákonníka práce výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa
uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, ak nie je ustanovené inak.
Podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.
Podľa ustanovenia § 74 Zákonníka práce výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so
zástupcami zamestnancov, inak je neplatná. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do desiatich kalendárnych dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo.
Podľa ustanovenia § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže
zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Podľa ustanovenia §1 zákona č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinný od 01. 01. 2004 (ďalej len "zákon č, 453/2003") tento zákon upravuje zriadenie a postavenie orgánov štátnej správy v oblasti
a) sociálnych vecí a rodiny a
b) služieb zamestnanosti.
Podľa ustanovenia § 2 zákona č. 453/2003 orgány štátnej správy v oblasti sociálnych vecí a služieb zamestnanosti sú
a) Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky
b) Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny a
c) úrad práce, sociálnych vecí a rodiny.
Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 453/2003 zriaďuje sa Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny pre územné obvody všetkých úradov práce, sociálnych vecí a rodiny.
Podľa ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 453/2003 ústredie je rozpočtová organizácia štátu, ktorá je svojimi príjmami a výdavkami zapojená na rozpočet ministerstva.
Podľa ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 453/2003 sídlom ústredia je Bratislava.
Podľa ustanovenia § 4 ods. 4 zákona č. 453/2003 ústredie je služobným úradom zamestnancov ústredia a zamestnancov pracoviska zriadeného ústredím.
Podľa ustanovenia § 4 ods. 5 zákona č. 453/2003 ústredie riadi generálny riaditeľ. Generálneho riaditeľa ústredia vymenúva a odvoláva vláda Slovenskej republiky na návrh ministra práce, sociálnych vecí a rodiny.
Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 453/2003 zriaďuje sa úrad práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len "úrad") s pôsobnosťou pre územný obvod jedného okresu alebo viacerých okresov v rámci územného obvodu kraja.
Podľa ustanovenia § 5 ods. 2 zákona č. 453/2003 úrad je rozpočtová organizácia štátu, ktorá je svojimi príjmami a výdavkami zapojená na rozpočet ústredia.
Podľa ustanovenia § 5 ods. 3 zákona č. 453/2003 sídla úradov sú uvedené v prílohe č.1.
Podľa ustanovenia § 5 ods. 5 zákona č. 453/2003 úrad riadi a za jeho činnosť zodpovedá riaditeľ. Na vymenovanie a odvolanie riaditeľa sa vzťahuje osobitný predpis. Riaditeľ úradu je vedúcim služobného úradu.
Podľa ustanovenia § 9 zákona č. 453/2003 zrušuje sa Národný úrad práce.
Podľa ustanovenia § 10 ods. 11 zákona č. 453/2003 práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov v oblasti služieb zamestnanosti, ktorí k 31. decembru 2003 vykonávali verejnú službu k zamestnávateľovi, ktorým je Národný úrad práce generálne riaditeľstvo, prechádzajú na ústredie.
Podľa ustanovenia § 30 ods. 6 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe v znení neskorších zmien a doplnení zástupcom vedúceho úradu je štátny zamestnanec, ktorý zastupuje vedúceho úradu v celom rozsahu jeho práv a povinností, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Zástupcu vedúceho úradu vymenúva a odvoláva vedúci úradu.
Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže písomne poveriť ďalších svojich zamestnancov, aby robili určité právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch v jeho mene. V písomnom poverení musí byť uvedený rozsah oprávnenia povereného zamestnanca.
Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 387/1996 Z. z. o zamestnanosti orgánmi zabezpečujúcimi politiku trhu práce sú: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky a Národný úrad práce.
Podľa ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 387/1996 generálne riaditeľstvo je najvyšším výkonným orgánom Národného úradu práce.
Podľa ustanovenia § 20 ods. 1 zákona č. 387/1996 okresný úrad práce je výkonným orgánom Národného úradu práce pre územný obvod schválený predstavenstvom.
Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 387/1996 generálny riaditeľ Národného úradupráce
a) riadi generálne riaditeľstvo Národného úradu práce,
b)zodpovedá za vykonávanie uznesení predstavenstva a dozornej rady,
c) vymenúva a odvoláva
1.riaditeľov krajských úradov práce a riaditeľov okresných úradov práce,
2. vedúcich zariadení zriadených generálnym riaditeľstvom na plnenie úloh podľa tohto zákona,
d) rozhoduje o opravných prostriedkoch v prípadoch, v ktorých v prvom stupni rozhodlo generálne riaditeľstvo,
e) schvaľuje počet pracovných miest Národného úradu práce.
Podľa ustanovenia §21 zákona č. 387/1996 na čele okresného úradu práce je riaditeľ, ktorý riadi činnosť okresného úradu práce a zodpovedá za vykonávanie uznesení samosprávnych orgánov Národného úradu práce vo svojom územnom obvode.
Súd z vykonaného dokazovania počas celého konania ustálil skutkový stav, ktorý takto právne vyhodnotil:
Navrhovateľ pracoval na základe menovacieho dekrétu č. 87/1999 - pers. generálneho riaditeľa Národného úradu práce zo dňa 26. 05. 1999 s účinnosťou od 01. 06. 1999 ako riaditeľ Okresného úradu práce v Trebišove (§ 17 ods. 3 písm. c) zákona č. 387/1996 a § 27 ods. 4 Zákonníka práce). Navrhovateľ bol z tejto funkcie odvolaný dňa 29. 01. 2003 generálnym riaditeľom Národného úradu práce s účinnosťou od 01. 02. 2003, odvolanie z funkcie si prevzal dňa 31. 01. 2003. Odvolanie nebola žiadnym rozhodnutím súdu určené za neplatné, preto je účinné.
Výpoveďou zo dňa 17. 06. 2003, doručenou navrhovateľovi dňa 19. 06. 2003, Národný úrad práce, generálne riaditeľstvo skončil s navrhovateľom pracovný pomer výpoveďou podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce z dôvodu nesplnenia predpokladov ustanovených zákonom č. 313/2002 Z. z. o verejnej službe v platnom znení, pracovný pomer sa skončí uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby dňom 31. 08. 2003. Navrhovateľ s výpoveďou nesúhlasil. Dňa 24. 03. 2003 písomne oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Dňa 29. 10. 2003 podal navrhovateľ návrh na určenie neplatnosti výpovede zo dňa 17. 06. 2003. Okresný súd v Trebišove rozsudkom č. k. 10C 122/2005 zo dňa 20. 02. 2006, právoplatným dňa 11. 04. 2006 (odporca ako právny nástupca zamestnávateľa navrhovateľa sa proti tomuto rozhodnutiu neodvolal), určil, že výpoveď zo dňa 17. 06. 2003 je neplatná. Po odvolaní z funkcie riaditeľa Okresného úradu práce v Trebišove pracovný pomer
navrhovateľa podľa ustanovenia § 27 ods. 4, § 252 ods. 1 Zákonníka práce nezanikol, pracovný pomer bol založený vymenovaním a po odvolaní z funkcie riaditeľa trval i naďalej, čo skonštatoval i vo svojom rozsudku č. k. 10C 122/05 i Okresný súd v Trebišove. Túto skutočnosť nerozporoval ani odporca.
Po odvolaní z funkcie riaditeľa Okresného úradu v Trebišove a určení súdom, že výpoveď zo dňa 17. 06. 2003 je neplatná, bol navrhovateľ i naďalej v pracovnom pomere a to u odporcu, na ktorého podľa ustanovenia § 10 ods. 11 zákona č. 453/2004 prešli všetky práva a povinnosti z pracovnoprávneho vzťahu navrhovateľa. Odporca počas konania namietal s poukazom na uznesenie Krajského súdu v Košiciach v podobnej pracovnoprávnej veci (ide o procesné rozhodnutie), že nie je zamestnávateľom navrhovateľa, preto nie je pasívne vecne legitimovaný v tomto súdnom spore. No i napriek tejto námietke považoval výpoveď zo dňa 09. 10. 2006 za platnú. Súd má za to, že odporca je v tejto veci pasívne vecne legitimovaný, pretože s poukazom na ustanovenie § 10 ods. 11 zákona č. 453/2003 na neho prešli všetky práva z pracovného pomeru navrhovateľa. Preto námietku odporcu o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v tomto spore považuje súd za nedôvodnú.
Navrhovateľ po právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti výpovede zo dňa 17. 06. 2003 žiadal odporcu ako svojho zamestnávateľa o zabezpečenie pracovného miesta a pridelenie práce. Počas niekoľkých mesiacov prebiehal medzi odporcom a Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Trebišove spor (svedčí o tom rozsiahla písomná korešpondencia), o tom, kto je zamestnávateľom navrhovateľa, kto je povinným ho zamestnať a kde. Napriek rozdielnym názorom na otázku, ktorý subjekt (ústredie alebo úrad) má doriešiť pracovnoprávny vzťah navrhovateľa, sa dňa 31. 08. 2006, čl. 57, u odporcu uskutočnilo stretnutie s navrhovateľom s cieľom zaradiť navrhovateľa na voľnú pracovnú pozíciu. Nešlo však o preradenie na inú prácu. Navrhovateľovi boli ponúknuté dve voľné pozície s miestom výkonu práce v Bratislave, nakoľko odporca iné pracovné miesto ako v jeho sídle nemá. Súd má za to, že v tejto veci nešlo o preradenie na inú prácu, tak ako to vo svojom návrhu uvádzal navrhovateľ: Išlo o zabezpečenie voľného, nie iného, pracovného miesta pre navrhovateľa vzhľadom na to, že súd určil výpoveď neplatnou a pracovný pomer navrhovateľa i naďalej trval. Na stretnutí sa navrhovateľ k ponúknutým pozíciám nevyjadril, preto mu odporca stanovil lehotu na vyjadrenie do 04. 09. 2006 s tým, že ak v stanovenej lehote nevyjadrí bude to odporca považovať za neakceptovanie voľných pracovných pozícií čo bude dôvodom na skončenie jeho pracovného pomeru podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.
Keďže v stanovenej lehote, ani do 09. 10. 2006, sa navrhovateľ nevyjadril k voľným ponúknutým miestam a v súvislosti s organizačnou zmenou vyvolanou zákonom č. 453/2003 nemal odporca možnosť navrhovateľa zamestnávať v mieste jeho pôvodného výkonu práce bola dňa 11. 10. 2006 bola osobne doručená navrhovateľovi výpoveď zo dňa 09. 10. 2006 podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce s odôvodnením, že navrhovateľ sa v stanovenej lehote nevyjadril k ponúknutým voľným pracovným pozíciám, čo odporca považoval za neakceptovanie ponuky voľných pracovných miest. Trojmesačná výpovedná doba začala podľa ustanovenia § 62 ods. 2 Zákonníka práce plynúť 01. 11. 2006 (doručená výpoveď 11. 10. 2006 )a pracovný pomer skončil dňa 29. 02. 2007. Navrhovateľ podal návrh na určenie neplatnosti výpovede na Okresný súd v Trebišove dňa 29. 03. 2007. Okresný súd v Trebišove postúpil predmetnú vec tunajšiemu súdu ako miestne príslušnému podľa sídla odporcu dňa 17. 06. 2007. S poukazom na rozsudok Krajského súdu v Bratislave rozsudkom č. k. 3Co 243/2008 - 112 zo dňa 08. 10. 2009, právoplatný dňa 17. 12. 2009, čl. 112, následne zrušený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1Cdo 29/2010 - 124 zo dňa 30. 07. 2010, čl. 124, má súd za to, že návrh bol podaný riadne a včas. Navrhovateľ podal návrh na neplatnosť výpovede zo dňa 09. 10. 2006 na Okresný súd v Trebišove dňa 29. 03. 2007, výpoveď bola navrhovateľovi osobne doručená dňa 11. 10. 2007. Výpoveď začala plynúť prvým dňom nasledujúceho mesiaca po doručení výpovede 01. 11. 2007 a skončila dňa 31. 01. 2007. Z tohto potom vyplýva, že navrhovateľ podal svoj návrh na súd (aj keď miestne nepríslušný) včas.
Predmetná výpoveď bola podpísaná W.. W. G., zástupkyňou generálneho riaditeľa a vedúceho služobného úradu. Právny zástupca navrhovateľa, a pôvodne v samotnom návrhu i navrhovateľ, namietal, že výpoveď je neplatná z toho dôvodu, že ju podpísala neoprávnená osoba W.. W. G.Á.. W.. W. G., námestníčka generálneho riaditeľa odporcu pre sociálne veci a rodinu, vymenovaná do funkcie
zástupkyne generálneho riaditeľa a vedúceho služobného úradu menovacím dekrétom zo dňa 30. 06. 2006, čl. 64, generálnym riaditeľom odporcu G.. O. D., v celom rozsahu jeho práv a povinností od 01. 07. 2006, nebola podľa jeho názoru dňa 09. 10. 2006 oprávnená podpísať za odporcu napadnutú výpoveď. Jej neoprávnenosť na zastupovanie odporcu pri daní výpovede a samotné podpísanie výpovede právny zástupca navrhovateľa vidí v tom, že W.. W. G. v danom čase nebola vo funkcii generálneho riaditeľa odporcu, ktorý takéto oprávnenie mal zo zákona, a nebola už ani zástupkyňou generálneho riaditeľa na základe menovacieho dekrétu zo dňa 30. 06. 2006, pretože jej vymenovanie do funkcie zástupcu generálneho riaditeľa zaniklo momentom odvolania generálneho riaditeľa G.. O. D. z tejto funkcie vládou Slovenskej republiky, čl. 152, dňom 31. 07. 2006. Poukazoval na to, že vymenovanie do funkcie zástupkyne generálneho riaditeľa zaniklo dňom kedy bol odvolaný generálny riaditeľ odporcu, ktorý ju do funkcie zástupkyne vymenoval. Preto W.. W. G. nemala oprávnenie podpísať výpoveď navrhovateľovi. S týmto názorom nesúhlasil odporca, ktorý počas celého konania uvádzal, že odvolaním z funkcie riaditeľa G.. O. D. dňom 31. 07. 2006 Vládou Slovenskej republiky, nezaniklo vymenovanie W.. W. G., tak ako jej bolo udelené vyššie uvedeným menovacím dekrétom. Naopak, toto vymenovanie na zastupovanie generálneho riaditeľa a vedúceho služobného úradu i naďalej bolo platné a účinné, akceptované všetkými nadriadenými i inými orgánmi. W.. W. G. v danom medziobdobí kedy nebol ešte vymenovaný nový generálny riaditeľ, na základe tohto vymenovacie dekrétu zastupovala odporcu, podpisovala všetky listiny, doklady za odporcu. Žiadny úkon vykonaný v tom čase touto oprávnenou osobou žiadny súd neurčil za neplatný, ani ho nikto nenapadol. Súd po vyhodnotení tejto námietky neplatnosti výpovede zo dňa 09. 10. 2006, i s poukazom na rozsudok Krajského súdu v Bratislave rozsudkom č. k. 3Co 243/2008 - 112 zo dňa 08. 10. 2009, právoplatný dňa 17. 12. 2009, čl. 112, následne zrušený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1Cdo 29/2010 - 124 zo dňa 30. 07. 2010, čl. 124, má za to, že táto námietka neplatnosti je nedôvodná. Súd zistil, že W.. W. G., námestníčka generálneho riaditeľa odporcu pre sociálne veci a rodinu, bola vymenovaná do funkcie zástupkyne generálneho riaditeľa a vedúceho služobného úradu v celom rozsahu jeho práv a povinností od 01. 07. 2006. menovacím dekrétom zo dňa 30. 06. 2006, čl. 64, vtedajším generálnym riaditeľom odporcu G.. O. D., ktorý bol vymenovaný za generálneho riaditeľa uznesením vlády Slovenskej republiky č. 1155 z 02. 12. 2003, čl. 131, od 08. 12. 2003. Toto vymenovanie W.. W. G., námestníčky generálneho riaditeľa odporcu pre sociálne veci a rodinu, generálnym riaditeľom odporcu G.. O. D. bolo v súlade s ustanovením § 10 ods. 4, § 30 ods. 6 zákona č. 312/2001 Z. z., a ustanovením § 9 ods. 2 Zákonníka práce. Uznesením vlády Slovenskej republiky č. 666 z 31. 07. 2006, čl. 86, bol G.. O. D. dňom 31. 07. 2006 odvolaný z funkcie generálneho riaditeľa odporcu. Keďže nový generálny riaditeľ odporcu nebol následne vládou Slovenskej republiky vymenovaný zastupovala W.. W. G., na základe vyššie uvedeného menovacieho dekrétu zo dňa 30. 06. 2006 odporcu. Odvolaním generálneho riaditeľa odporcu (subjekt, funkcia, ktorý ju vymenoval nezanikol) z tejto funkcie nezanikla platnosť a účinnosť menovacieho dekrétu zo dňa 30. 06. 2006, ktorým bola W.. W. G., námestníčka generálneho riaditeľa odporcu pre sociálne veci a rodinu, bola vymenovaná do funkcie zástupkyne generálneho riaditeľa a vedúceho služobného úradu v celom rozsahu jeho práv a povinností od 01. 07. 2006. Naopak, toto vymenovanie bolo platné a účinné aj po vymenovaní nového generálneho riaditeľa I. D. vládou Slovenskej republiky uznesením č. 886 zo dňa 18. 10. 2006, čl. 133, dňom 19. 10. 2006 . Vymenovanie W.. W. G. skončilo až 23. 11. 2006, kedy bola odvolaná z funkcie námestníčky generálneho riaditeľa, jej štátnozamestnanecký pomer následne skončil dňa 22. 12. 2006. Vzhľadom na tieto uvedené skutočnosti preto súd vyhodnotil, že W.. W. G.R. dňa 09. 10. 2006 bola oprávnenou osobou na danie a podpísanie výpovede navrhovateľovi.
Ďalším (novým, pôvodne v samotnom návrhu, ani v konaní pred zrušením rozhodnutí v tejto veci dovolacím súdom tento dôvod neplatnosti navrhovateľ neuvádzal) dôvodom neplatnosti výpovede, ktorý počas konania namietal právny zástupca navrhovateľa je nedostatok, ktorý je absencia výpovedného dôvodu, ktorá spôsobuje neplatnosť výpovede. Právny zástupca uvádzal, že ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka práce vyplýva, že zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Z tohto vyplýva, že zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodu, ktorý je uvedený v príslušnom ustanovení. Výpočet jednotlivých dôvodov je taxatívny, okruh dôvodov nie je možné meniť svojvôľou zamestnávateľa, nie je možné niektorý dôvod z neho vylúčiť. Vo výpovedi, ktorú doručil odporca navrhovateľovi, je ako dôvod výpovede uvedený iba odkaz na ustanovenie § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, avšak bez akéhokoľvek bližšieho skonkretizovania dôvodu uvedeného v tomto ustanoví Zákonníka práce. Odporca vo výpovedi uviedol, že dôvodom výpovede je skutočnosť, že počas ponukového konania sa navrhovateľ
odmietol (nevyjadril sa k odporcom uloženej lehote) vyjadriť k dvom ponúknutým pracovným ponukám. Skutočnosti uvedené vo výpovedi odporcom ako dôvod výpovede, však nie je zákonným dôvodom výpovede podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. S touto námietkou právneho zástupcu navrhovateľa odporca nesúhlasil. Svoj nesúhlas však vyjadril iba vo všeobecnej rovine, bez uvedenia akýchkoľvek relevantných skutočností. Súd po vyhodnotení tejto námietky neplatnosti výpovede zo dňa 09. 10. 2006 ustálil, že je dôvodná a zakladá tak i následnú neplatnosť výpovede zo dňa 09. 10. 2006. Skutočne ako to vyplýva zo znenia, obsahu napadnutej výpovede, odporca ako výpovedný dôvod podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce uviedol, že navrhovateľ sa nevyjadril k voľným ponúknutým miestam a v súvislosti s organizačnou zmenou vyvolanou zákonom č. 453/2003 a odporca nemal možnosť navrhovateľa zamestnávať v mieste jeho pôvodného výkonu práce. Skutočnosti uvedené vo výpovedi však nezakladajú výpovedný dôvod uvedený v ustanovení § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Zo znenia samotnej výpovede vyplýva, že odporca si iba skutkový stav (neprijatie žiadne ponuky navrhovateľom, faktická nemožnosť odporcu zamestnať navrhovateľa po zmene právnej úpravy, rozhodnutie súdu o neplatnosti výpovede zo dňa 17. 06. 2003) v danej veci vsunul pod výpovedný dôvod uvedený v ustanovení § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. V skutočnosti však tieto tvrdenia uvádzané vo výpovedi nezakladajú zákonný dôvod uvedený v tomto ustanovení Zákonníka práce. Dôvod výpovede sa musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, čo v danom prípade nie je dodržané. Dôvod výpovede v danom prípade je skutkovo vymedzený tak, že absolútne nezakladá výpovedný dôvod podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Keďže výpoveď zo dňa 09. 10. 2006 je na základe týchto skutočností v rozpore s ustanovením § 61 ods. 2 a ustanovením § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, je neplatná. Preto súd, s poukazom na toto právne vyhodnotenie, návrhu navrhovateľa na určenie neplatnosti výpovede zo dňa 09. 10. 2006 vyhovel, a určil, že výpoveď daná navrhovateľovi listom odporcu zo dňa 09. 10. 2006, doručená navrhovateľovi dňa 11. 10. 2006, je neplatná.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd preto návrhu navrhovateľa vyhovel, a vo výroku rozhodnutia určil, že výpoveď daná navrhovateľovi listom odporcu zo dňa 09. 10. 2006, doručená navrhovateľovi dňa 11. 10. 2006, je neplatná
O trovách konania rozhodol súd v súlade so zásadou úspešnosti. Podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V tejto veci mal úspech v celom rozsahu navrhovateľ, ktorý si prostredníctvom svojho právneho zástupcu počas konania uplatnil trovy právneho zastúpenia, ktoré si v sume 414, 49 euro písomne vyčíslil elektronicky a faxom dňa 15. 03. 2012, čl. 187, a písomne dňa 16. 03. 2012, čl. 192. Súd priznal navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia v celom uplatnenom rozsahu.