Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11C/117/2009

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava III v Bratislave, v konaní pred sudkyňou JUDr. Silviou Gandelovou, v právnej veci navrhovateľky : Q. M., bytom O. č.6, W., zastúpená JUDr. Miroslavom Pavelkom, bytom Pri starej prachárni č. 13, Bratislava, proti odporkyni : X. M., bytom M. ulica č. 2, W., zastúpená spoločnosťou Monte Regis legal s.r.o., so sídlom Cintorínska ulica č. 36, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti takto

rozhodol:

Návrh sa zamieta.

Navrhovateľka je povinná nahradiť odporkyni trovy konania vo výške 100 %.

odôvodnenie:

Návrhom na začatie konania, ktorý bol súdu doručený dňa 06.10.2009, sa navrhovateľka domáhala, aby súd určil, že je vlastníčkou nehnuteľnosti a to bytu č. XX, na 4. poschodí bytového domu súp. č. XXXX, postaveného na pozemkoch parc. č. XXXXX/X o výmere 230 m2, parc. č. XXXXX/X o výmere 228 m2, prac. č. XXXXX/X o výmere 228 m2, parc. č. XXXXX/X o výmere 229 m2, ktorý sa nachádza v Bratislave na O. ulici č. 6, spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu a spoluvlastníckeho podielu na pozemkoch.

Svoj návrh odôvodnila tým, že dňa 28.05.2004 bola uzatvorená darovacia zmluva, na základe ktorej navrhovateľka darovala odporkyni, svojej dcére, predmetné nehnuteľnosti. Má za to, že boli naplnené zákonné predpoklady, ktoré zakladajú nárok na vrátenie daru, o ktorý požiadala odporkyňu dňa 16.12.2008 a preto žiada o určenie vlastníctva k darovanej nehnuteľnosti. Ďalej uviedla, že potom, čo odporkyňa nadobudla dar, sa informovala o možnosti vynútenia záväzkov z tejto zmluvy vo vzťahu k jej synovi U. M., pričom sa dozvedela, že povinnosti sú prakticky nevymožiteľné. Predtým sa domnievala, že zmluvou zabezpečila rovnosť súrodencov vo vzťahu k jej majetku. Keď požiadala odporkyňu, aby previedla spoluvlastnícky podiel vo výške 1 na jej syna, odporkyňa to odmietla. Po tejto prosbe došlo k zásadnej zmene správania sa odporkyne voči navrhovateľke. Odporkyňa sa prestala o svoju matku zaujímať, aj akokoľvek ju kontaktovať. V novembri 2007 ju navrhovateľka prosila doslova na kolenách, odporkyňa ju však odignorovala. Neskôr, keď mala mozgovú príhodu, bola 14 dní hospitalizovaná, odporkyňa ju v nemocnici raz navštívila, zlý zdravotný stav jej bol teda dobre známy. Navrhovateľkin syn sa o ňu riadne stará, na rozdiel od odporkyne, ktorá jej od žiadosti o prevod polovice nehnuteľnosti ani raz nezavolala a vôbec sa jej nesnažila pomôcť a prestala komunikovať aj s navrhovateľkiným synom Jindřichom. Navrhovateľka sa domnieva, že správanie odporkyne, ako obdarovanej, dosiahlo takú závažnosť, že je v hrubom rozpore s dobrými mravmi a preto sa domáha vrátenia daru. Za konanie v rozpore s dobrými mravmi navrhovateľka považuje konanie odporkyne, ktoré nasledovalo po prosbe na prevod nehnuteľnosti. Za rozpor s dobrými mravmi nepovažuje samotné odmietnutie tejto žiadosti, ale to, že odporkyňa sa odmietla o vzniknutej situácii baviť, nechala matku trápiť sa, pričom dobre vedela,

že ju táto situácia veľmi trápi. Odporkyňa neposkytla navrhovateľke žiadnu pomoc po mozgovej príhode, ani sa o jej zdravotný stav nezaujímala. Napriek tomu, že si jej stav vyžaduje starostlivosť a opateru, odporkyňa jej ju neposkytuje. Navrhovateľku situácia trápi, pretože má svoje deti rovnako rada a vždy chcela, aby majetok bol medzi ne bol rozdelený rovným dielom, predmetná nehnuteľnosť je prakticky jej jediným hodnotným majetkom.

Odporkyňa sa k návrhu na začatie konania písomne vyjadrila a žiadala návrh zamietnuť. Ďalej uviedla, že v roku 2003 boli s navrhovateľkou na liečebnom pobyte v Trenčianskych Tepliciach, kde jej navrhovateľka povedala, že jej syn U., má záujem o rodičovský byt. Odporkyňa vtedy vyjadrila obavu, že syn sa do bytu nasťahuje a ona o svoj podiel príde. Obe vtedy dospeli k rozhodnutiu, že navrhovateľka formou darovacej zmluvy prevedie byt na odporkyňu, s tým, že časť podielu po jej smrti, vyplatí U. M.. V júli 2007, pred odchodom do kúpeľov, navrhovateľka oznámila, že jej syn sa začal informovať o stave bytu, v ktorom býva. Odporkyňa v dobrej viere navrhovateľke poradila, aby sa nebála povedať synovi pravdu, pretože jeho práva na podiel z bytu sú garantované v darovacej zmluve. Odporkyňa odmietla tvrdenie navrhovateľky, že by sa po týchto udalostiach prestala k navrhovateľke slušne správať, alebo ju nejakým spôsobom znevažovať. Nie je tiež pravdivé tvrdenie, že sa prestala zaujímať o jej zdravotný stav, prestala s ňou úplne komunikovať. V čase keď bola navrhovateľka hospitalizovaná v októbri 2007 bola ju navštíviť. Tesne pred prepustením z nemocnice odporkyňa ostala práceneschopná, čo trvalo asi jeden mesiac a navrhovateľka bez toho, aby si overila prečo ju nenavštívila, začala svojmu okoliu rozprávať, že sa o ňu odporkyňa nestará. Nie je pravdivý argument navrhovateľky, že ju na kolenách prosila, aby sa situácia v rodine vyriešila. Tvrdenie navrhovateľky, že nemôže opustiť svoj byt vzhľadom na svoj zlý zdravotný stav a potrebuje celodennú starostlivosť, je zavádzajúce. Navrhovateľka odmietla možnosť opatrovateľskej služby s odôvodnením, že chce byt predať a ísť do penziónu. V júli a auguste 2008 bola navrhovateľka opakovane hospitalizovaná, odporkyňa ju chodila navštevovať, až pokým ju neprepustili z nemocnice. V priebehu septembra 2008 začala odporkyňa pociťovať odmietanie zo strany navrhovateľky, či už v komunikácii, alebo osobnej pomoci, pričom stále zdôrazňovala potrebu celodennej starostlivosti. Pomoc však odmietala s odôvodnením, že uvidíme, ako to všetko dopadne. Dňa 02.10.2009 odporkyňa navrhla, aby sa navrhovateľka presťahovala k nej, čo však odmietla a odmietla aj návrh, že sa odporkyňa na určitý čas nasťahuje k navrhovateľke. Odporkyňa ponúkla vybavenie opatrovateľskej služby, ktorú by v plnej miere hradila, aj to však bolo zo strany navrhovateľky odmietnuté. Dňa 15.12.2008 je bola doručená výzva na vrátenie daru, v ktorej boli uvedené zavádzajúce skutočnosti, pre ktoré sa odporkyňa psychicky zrútila, musela navštíviť psychiatra, u ktorého sa lieči doteraz. Lekárka jej odporučila, aby s odporkyňou začala komunikovať až vtedy, keď bude vnútorne so situáciou vyrovnaná, preto odporkyňa komunikuje s navrhovateľkou len telefonicky a sporadicky. Odporkyňa nepopiera zhoršenie vzťahov s navrhovateľkou, avšak v žiadnom prípade sa nejedná o stav, ktorý by dosahoval také rozmery a takú intenzitu, že by sa správanie odporkyne dalo považovať za hrubé porušenie dobrých mravov. Nie je si vedomá toho, že by svojim správaním porušila akékoľvek zaužívané pravidlá morálky. Vždy sa snažila navrhovateľke pomôcť, to však bolo odmietané. Nie je preto možné hovoriť o neposkytnutí potrebnej pomoci. Práve navrhovateľka sa začala voči odporkyni správať odmietavo a urazene. Neuposlúchnutie príkazu vrátiť dar, však nie je možné považovať za porušenie zaužívaných pravidiel morálky a už vôbec nie za hrubé porušenie dobrých mravov. Ak aj došlo zo strany odporkyne k nevhodnému správaniu sa voči navrhovateľke, bolo to v súvislosti so správaním sa samotnej navrhovateľky, teda ako reakcia na jej negatívne správanie. V neposlednom rade odporkyňa namietala premlčanie, nakoľko darovacia zmluva bola uzavretá dňa 28.05.2004 a vrátenie daru bolo uplatnené na súde až dňa 06.10.2009. Podľa názoru odporkyne však nevznikli zákonné podmienky na to, aby sa mohla navrhovateľka domáhať vrátenia poskytnutého daru.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom predložených listinných dôkazov a to lekárskou správou zo dňa 16.06.2010 listom zo dňa 23.10.2008, listom zo dňa 12.09.2007, prehlásením zo dňa 01.07.2009, vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, svedkov U. M., U. M., L. A. a zistil nasledovný skutkový stav.

V konaní nebolo sporné, že dňa 28.5.2004 bola uzatvorená darovacia zmluva, ktorou navrhovateľka darovala predmetné nehnuteľnosti odporkyni. Kataster nehnuteľností zmluvu zavkladoval pod číslom V-1468/04 dňa 22.1.2005. Toho dňa bolo zapísané aj vecné bremeno viažuce sa na nehnuteľnosť, spočívajúce v práve doživotného bývania a užívania bytu v prospech navrhovateľky.

Navrhovateľka vo výpovedi uviedla, že dcéra sa niekoľkokrát pýtala, či by sa nedalo urobiť darovanie, napokon súhlasila s tým, že po jej smrti sa byt predá a peniaze sa rozdelia medzi odporkyňu a jej syna. Odporkyňa to sľúbila, aj to že sa o ňu postará a aj sa starala. Potom mala výčitky svedomia, syn sa na to pýtal, ukázala mu zmluvu a vtedy sa to začalo. Snažila sa dať veci do poriadku, lebo teraz je ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. Dcéra to odmieta a nechce s ňou o tom hovoriť a nechce hovoriť o tom ani s jej synom. Oni dvaja sa nenávidia. Potvrdila, že syn robil chyby, keď si niekedy vypil, prišiel si vypýtať od nej peniaze, ale chce aby sa zabudlo na to, čo bolo pred rokmi, teraz je to podľa nej dobrý syn a treba si odpúšťať. Dcéra sa o ňu prestala starať, už tri roky jej ani nezavolá. Potvrdila, že boli spolu na liečení, ktoré platila, druhý krát stravu a byt zaplatila ona, dcéra zaplatila kúpeľnú liečbu. Neschádzajú sa, nechodí k nej. Na začiatku chodila za dcérou, neskôr jej povedala, že sa budú stretávať inde, dávali si stretnutia vonku. Teraz ju navštevuje aj syn, pomôže jej a je spokojná. Chcela by, aby sa byt predal a išla by do domova dôchodcov. Náklady spojené s užívaním bytu si hradí sama. Náklady za opravu balkóna tiež uhradila, dcéra hovorila, že to zaplatí, ale povedala jej, že má aj syna. Snaží sa sama ísť k lekárovi, alebo ide kolegyňa, alebo ju odvezie sanitka. Uviedla, že nemôže povedať, že by bola odporkyňa na ňu zlá, bila ju, hrozila bitkou, len synovi nadávala. Boli to ťažké slová a ju to strašne mrzelo. Syn o dare nevedel, povedal, že to bol podvod, potom sa radil, že to treba na súd, aj notárka to tak povedala. Ju to trápilo, že mu to nepovedala, vedela, že urobila chybu. Požiadala dcéru, či by sa to nedalo vrátiť, ale tá nesúhlasila. Chcela, aby sa oni o tom dohodli a ju z toho vynechali.

Odporkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že jej je ľúto, že matka na ňu podala žalobu, pretože nikdy, ani len náznakom nepovedala, že by jej syna ukrátila na jeho právach. V roku 2002, keď matke zomrel manžel, sa vzdala zahraničných dovoleniek, aby sa jej mohla venovať. Chodili do kúpeľov, pričom náklady hradila ona. Odmietla tvrdenie, že by na matku robila nátlak ohľadom prevodu bytu. Od matky sa dozvedela, že Jindřich má záujem o byt, chcel byt prenajať a čiastkami z nájmu ju vyplácať. Na matku nevyvíjala žiadny nátlak, ona zmluvu dobrovoľne podpísala. Podmienkou bolo, aby bol v zmluve zakomponovaný aj jej syn, čo sa stalo. G. pri návšteve v nemocnici vyvolal p. M.. Mrzí ju, že matka tie týždne, čo ju nenavštevovala, zle vyhodnotila, nakoľko mala vtedy zdravotné problémy, mala návrh na hospitalizáciu a zobrala si dovolenku, aby sa mohla preliečiť. Matka má diagnostikovanú alzheimerovu chorobu a má vedomosť, že chcela odísť do penziónu. Potvrdila, že si s matkou vymieňali aj ostrejšie názory, matka však viedla monológy a nútila ju spomenúť si, že sa o ňu starala keď mala tri roky. Zdôraznila, že navrhovateľkinho syna z druhého manželstva, U., nikdy nechcela ukrátiť na jeho právach. Bola nemilo prekvapená výzvou navrhovateľky na vrátenie daru. Keď dostali predvolanie na súd, navrhovateľka nekomunikovala ani s ňou, ani s dcérou, či vnučkou. Ďalej uviedla, že sa s bratom nerozpráva, nikdy nič pre rodičov neurobil bez toho, aby niečo neočakával a ona nemá k nemu žiadnu dôveru.

Svedok U. M., uviedol, že po smrti otca odporkyňa chcela, aby podiel po otcovi vrátili mame, s čím súhlasil, dal sestre splnomocnenie, ostatné veci vybavovala ona. Potom začala tlačiť na mamu, aby jej nehnuteľnosť prepísala. Zatajila to, až neskôr mu to povedala mama. Bol šokovaný, čo sa stalo. Dali to advokátovi, čo sa s tým dá robiť a keď sa sestra dozvedela, že to dali na súd, prehlásila, že sa o mamu viacej nebude starať a že k nej prestane chodiť. Určitý čas ešte telefonovala, ale nechcela sa o týchto veciach baviť. Myslí si, že matku psychicky terorizujú, celá rodina, či telefonátmi, alebo pri návštevách. Pred darovaním sa odporkyňa o matku starala, brala ju na liečenie, bola k nej dobrá, navštevovala ju a keď mala darovaciu listinu, automaticky prestala. O darovacej zmluve sa dozvedel asi o dva roky po tom, čo bola zmluva podpísaná. On je s matkou takmer každý deň a telefonicky aj päť krát denne. Zmenu v správaní odporkyne zaregistroval vtedy, keď sa dozvedela, že on o darovacej zmluve vie, čiže pred podaním návrhu. Má výhrady, lebo zmluva bola urobená bez jeho vedomia, odporkyňa sa s ním neporadila.

Svedkyňa U. M., manželka U. M., uviedla, že keď odporkyňa nehnuteľnosť nemala, o mamu sa starala, pomáhala jej, telefonovala, keď mamu prehovorila, aby jej to darovala, tak chvíľku bol pokoj. Keď sa to manžel dozvedel a dozvedela sa to aj odporkyňa, tak začalo peklo. Odporkyňa sa prestala o navrhovateľku zaujímať, ukončila kontakt, keď telefonovali, iba mame vyčítala, nechcela sa o tom baviť, kričala po nej, nechcela o tom diskutovať, s tým, že už raz jej to dala. Povedala že je čestná a svedomitá a s bratom sa rozdelí. Zo strany rodiny už neprišla žiadna pomoc, iba psychické týranie. Mama plakala , trápilo ju to lebo sa veľmi sklamala v dcére a trápi ju to dodnes. Čo sa týka sviatkov, narodenín,

menín alebo nejakej pomoci, nevidela, že by sa také niečo stalo. Odvtedy, čo sa to prevalilo odporkyňa navrhovateľku nekontaktovala, potom začala telefonovať vnučka, boli to telefonáty vyčítavé, myslí si, že ju psychicky týrali. Nevedela sa vyjadriť k tomu, či navrhovateľka požiadala o pomoc odporkyňu, alebo prijala ponúknutú pomoc.

Svedkyňa L. A., vnučka navrhovateľky a dcéra odporkyne, vypovedala, že kým nebol tento spor, vzťahy boli dobré, medzi celou rodinou. Až keď sa začal babkin syn vypytovať na byt, vtedy sa to začalo kaziť. Dovtedy sa mama o navrhovateľku starala a vzťahy boli dobré, až do momentu keď sa začal tento spor. Mama pomáhala, čokoľvek potrebovala boli spolu vybaviť, odviesť, v podstate jej stále pomáhali. Neskôr, keď ponúkla pomoc, navrhovateľka to odmietla s tým, že uvidí ako dopadne tento súd. Jej pomoc odmietala s odôvodnením, že sa má starať odporkyňa, na to jej povedala, že mama má zdravotné problémy sama so sebou a že keď bude niečo potrebovať nech zavolá jej. Ona prerušila kontakt s navrhovateľkou, lebo keď spolu telefonovali, aj tak to nikam neviedlo. Potvrdila, že odporkyňa kontaktovala navrhovateľku telefonicky. Má vedomosť aj o liste, ktorý mama napísala babke, že keď bude niečo potrebovať, nech sa ozve. Babka nechcela s mamou komunikovať, neskôr ani s ňou, ani s jej dcérou Q..

Svedkyňa Q. N., bývalá kolegyňa odporkyne uviedla, že darovacia zmluva spôsobila komplikácie v rodine a rozbroje. Bola svedkom na pracovisku v roku 2009, že pani M. prišla za dcérou. Vie, že odporkyňa platila liečenie, robila jej doprovod, starala sa o ňu. Uviedla, že s odporkyňou sa o spore rozprávala, aj o tom, ako prebieha.

Podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sa darca môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

Napriek tomu, že ani iný predpis nedefinuje pojem dobré mravy, možno nimi rozumieť súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania.

Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu je veľký nevďak zo strany obdarovaného, prejavujúci sa v takom jeho správaní, ktoré možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide o porušenie značnej intenzity alebo o porušenie sústavné, ktoré však v dôsledku svojho trvania, priebehu a pôsobenia na darcu alebo členov jeho rodiny nadobudne povahu hrubého porušenia dobrých mravov. Takýmto kvalifikovaným porušením dobrých mravov je napríklad fyzické násilie, hrubé urážky, neposkytnutie potrebnej pomoci a podobne. Nie je to akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného alebo iba nevďačnosť, čiže nie každé chovanie, ktoré nie je v súlade so spoločensky uznávanými pravidlami slušného správania vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi, ale také správanie, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide o také porušenie morálnych pravidiel konkrétnym správaním sa obdarovaného, ktorého stupeň závažnosti je hodnotený podľa objektívnych kritérií. Pri posudzovaní konkrétneho správania sa treba vychádzať z toho, či ide o porušenie dosahujúce značnú intenzitu alebo ide o porušovanie sústavné, ktoré svojim trvaním, priebehom, váhou a pôsobením nadobudlo povahu hrubého porušenia. Toto negatívne správanie sa musí prejavovať objektívne, nestačí iba subjektívny pocit a úsudok darcu ( R 61/1997). Zákon nestanovuje, že nevhodné chovanie musí dosiahnuť intenzitu trestného činu, alebo priestupku. Otázka či správaním obdarovaného boli hrubo poručené dobré mravy, je predovšetkým otázkou skutkovou. Je nevyhnutné, aby také správanie sa bolo darcom nielen tvrdené, ale aj v konaní preukázané.

Určitý nezáujem odporkyne voči navrhovateľke, jej nevhodný spôsob komunikácie s ňou, by síce mohol byť označený ako porušenie zaužívaných pravidiel morálky, nedosahuje však zákonom požadovanú intenzitu na to, aby sa navrhovateľka mohla domáhať vrátenia daru. V danom prípade nemožno hovoriť ani o neposkytnutí potrenej pomoci zo strany odporkyne, nakoľko bolo v konaní preukázané,

že navrhovateľka jej pomoc odmieta. Aj v judikatúre sa ustálil názor, že k naplneniu skutkovej podstaty pre vrátenie daru smeruje len také správanie sa obdarovaného voči darcovi, ktoré z hľadiska svojho rozsahu a intenzity nevzbudzujú žiadne pochybnosti o jeho kolízii s dobrými mravmi. V posudzovanej veci navrhovateľka odvodzuje porušenie dobrých mravov zo skutočnosti, že odporkyňa odmieta sa s ňou baviť o vrátení daru, prípadne o prevedení spoluvlastníckeho podielu na syna U.. V konaní však nebolo preukázané, že by odporkyňa navrhovateľke odmietla poskytnúť pomoc, nebol preukázaný žiaden prejav, ktorý by súd mohol hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Sama navrhovateľka vo výpovedi potvrdila, že dcéra sa o ňu starala a problémy sa začali až keď ukázala synovi darovaciu zmluvu. Aj svedok U. M. potvrdil, že odporkyňa po tom, čo sa o darovacej zmluve dozvedel navrhovateľke telefonovala, čiže kontaktovala ju, mala záujme sa o ňu starať. Potvrdil, že zmenu v správaní odporkyne zaregistroval pred podaním návrhu na súd. Svedkyňa M. tiež potvrdila, že po podpise darovacej zmluvy bol pokoj a peklo začalo až vtedy, keď sa to dozvedel jej manžel a odporkyňa vedela, že o tom on vie. Tiež potvrdila, že odporkyňa navrhovateľke telefonovala, pretože vo výpovedi uviedla, že to boli iba výčitka a o tomto probléme sa nechcela baviť. Aj svedkyňa A. potvrdila, že vzťahy boli dobré až do momentu tohto sporu.

Za člena rodiny navrhovateľky možno pokladať jej syna U., pričom nebolo sporné, že odporkyňa s ním nekomunikuje, avšak rozhodujúce je, že tento stav trval aj pred podpisom darovacej zmluvy, je to vzájomné a samotný fakt, že spolu nekomunikujú tiež nemožno označiť za hrubé porušenie dobrých mravov. Navrhovateľka dôvodila, že s ňou prestala komunikovať aj dcéra odporkyne. V tejto súvislosti treba poznamenať, že vrátenie daru možno považovať za sankciu, ktorou darca postihuje obdarovaného, nemožno ním postihnúť aj dôsledky správania iných osôb, hoci blízkych obdarovanému ( Zo súdnej praxe č. 63/2004)

Právne vzťahy založené prevodom vlastníctva darovacou zmluvou zakladajú právny stav, ktorý má právnu istotu, požíva právnu ochranu s tým, že záväznosť z toho vyplývajúcu zmluvné strany na seba zobrali samy a dobrovoľne. K narušeniu tohto stavu už nemôže dôjsť iba zo svojvôle darcu, iba preto, že navrhovateľka si to rozmyslela a zmenila svoj názor, prípadne si uvedomila, že týmto spôsobom obišla svojho syna a chcela by to napraviť. Takúto zmenu názoru navrhovateľky môže reflektovať napríklad zmena závetu, ale nie darovacej zmluvy. Právo vrátiť dar nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej závažnom porušení dobrých mravov obdarovaným ( R 31/1999). Keďže v tomto konaní neboli preukázané zákonné predpoklady na vrátenie daru, v konaní nebolo preukázané, že odporkyňa sa k navrhovateľke správa tak, že svojim správaním hrubo porušuje dobré mravy, súd dospel k názoru, že návrh navrhovateľky nie je dôvodný a preto ho zamietol.

K uplatnenej námietke premlčania súd uvádza, že právo darcu na vrátenie daru podlieha premlčaniu v zmysle ustanovenia § 101 vo všeobecnej trojročnej dobe, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Premlčacia doma v prípade ak ide hrubé porušenie dobrých mravov, ktoré spočíva v jedinom konaní obdarovaného začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, v ktorom došlo k tomuto správaniu. V prípade, že k takémuto spávaniu hrubo sa priečiacemu dobrým mravom dochádza v dlhšom časovom období, je záver o dôvodoch pre vrátenie daru určujúci čas posledného správania obdarovaného, ktoré vykazuje znaky relevantné v zmysle ustanovenia ( rozsudok NS SR ). Za rozpor s dobrými mravmi navrhovateľka označila neochotu odporkyne sa o vzniknutej situácii, ktorá nastala potom, čo sa o darovacej zmluve dozvedel U. M., baviť. Podľa slov odporkyne sa Hoffmann začal informovať o stave bytu v júli 2007, návrh na začatie konania bol podaná 6.10.2009, čiže námietka premlčania nie je dôvodná.

O trovách konania súd rozhodol podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), podľa ktorého súd prizná účastníkovi, ktorý mal vo veci úspech náhradu trov potrebných na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal, preto súd rozhodol o povinnosti navrhovateľky nahradiť odporkyni trovy konania vo výške 100 %, pričom o výške trov konania bude rozhodnuté v zmysle ustanovenia po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Bratislave.

Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie musí byť podpísané a datované a teba ho predložiť vrátane príloh v takom počte rovnopisov, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré neboli uplatnené; rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.