Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26C-178-2010.pdf
PDF · 129.02 KB
Case nature
Area
Subarea
26C/178/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I v konaní pred samosudcom JUDr. Branislavom Králom v právnej veci navrhovateľa: Obec Rumanová, so sídlom Rumanová č. 1, 951 37 Rumanová zastúpeného: JUDr. Dalibor Kiselica, advokát, Nám. Martina Benku 12, 811 07 Bratislava proti odporcovi v prvom rade: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom financií Slovenskej republiky, so sídlom ul. Štefanovičova č. 5, 817 82 Bratislava, odporcovi v druhom rade: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Vazovova 2, Bratislava, adresa pre doručovanie písomností: Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, (predtým Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Nová ul. 13, 975 04 Banská Bystrica), o náhradu škody, takto
rozhodol:
Súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania z a m i e t a.
Súd žalobný návrh v celom rozsahu z a m i e t a .
Odporcom v prvom a druhom rade súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Navrhovateľ návrhom doručeným súdu dňa 8.10.2010 žiadal, aby súd zaviazal žalovaných odporcov na náhradu škody v sume 15 476,08 € spolu s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že je ako správca dane v súlade s ust. § 2 ods. 1 písm. h) zák. č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady je oprávnený ukladať prevádzkovateľom jadrového zariadenia daň za jadrové zariadenie v oblasti ohrozenia ktorého sa nachádza zastavané územie obce /navrhovateľa/ alebo jeho časť. Navrhovateľ ako obec sa nachádza v zónach ohrozenia dvoch atómových elektrární a to atómovej elektrárne V1 prevádzkovateľ ktorej je spoločnosť JAVYS a.s. a atómovej elektrárne V-2 prevádzkovateľom ktorej je spoločnosť SE, a.s.. Každý z prevádzkovateľov atómovej elektrárne V-1 a V-1 je držiteľom povolenia na prevádzku príslušného jadrového zariadenia. Navrhovateľ poukázal na ustanovenie §29 ods.3, veta druhá zákona číslo 541/2004 Z. z. o mierovom využívaní jadrovej energie podľa ktorého za jedno jadrové zariadenie nemožno považovať viac jadrových zariadení nachádzajúcich sa na tom istom území, ktorých prevádzkovateľmi sú rôzni držitelia povolenia. Jadrové elektrárne vyššie uvedené, sú z právneho pohľadu dve samostatné jadrové zariadenia a z dikcie ust. § 28 ods. 5 cit. zák. nie je možné pre V-1 a V-2 stanoviť jednu spoločnú oblasť ohrozenia ( Úrad jadrového dozoru SR stanovil pre atómové elektrárne dve samostatné oblasti ohrozenia ) : a) pre V-1 prevádzkovateľa JAVIS a.s. IČO : 35 946 024 rozhodnutím č. 39/2007, pričom stredom oblasti ohrozenia je stred ventilačného komína JZ JE V-1, b) pre V-2 prevádzkovateľa SE a.s. IČO : 35 829 052 rozhodnutím č. 355/2007, pričom stredom oblasti ohrozenia je stred ventilačného komína pri hlavnom výrobnom bloku JE V-2. Stredy jednotlivých oblastí ohrozenia sú stanovené rozdielne a teda aj keď sú obe samostatné oblasti ohrozenia z väčšej časti zhodné, nie sú totožné. Jadrové zariadenia V-1 a V-2 predstavujú dve samostatné jadrové zariadenia, prevádzkované dvomi rozdielnymi subjektmi, pre ktoré ÚJD stanovil dve samostatné oblasti ohrozenia ( poukázal na ust. § 73 veta tretia zák.č.582/2004 Z. z. účinného do dňa 30.11.2009). Navrhovateľ sa nachádza v dvoch samostatných
oblastiach ohrozenia jadrovým zariadením, ktoré sú prevádzkované dvomi rozdielnymi subjektmi a preto v súlade ustanovením § 2 ods. 1 zákona číslo 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov ako aj v súlade s ustanovením § 73 zákona číslo 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady účinného do 30.11.2009 vyrubil prevádzkovateľom JAVYS a SE daň za jadrové zariadenia za roky 2007 a 2008 v plnej výške.
I. Navrhovateľ dňa 9.1.2008 a dňa 23.1.2009 vydal platobné výmery č. 2/2008 a č. 3/2009 ktorými vyrubil daň za jadrové zariadenie prevádzkovateľovi JAVYS za rok 2007 a 2008 za prevádzkovanie jadrového zariadenia V-1. Dňa 14.1.2008 a dňa 29.1.2009 daňovník JAVYS podal voči platobným výmerom č. 2/2008, č. 3/2009 zo dňa 9.1.2008 a zo dňa 23.1.2009 odvolanie. Dňa 23.4.2008 Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky /odporca v druhom rade/ ako odvolací orgán svojím rozhodnutím zrušilo platobný výmer č. 2/2008 a vec vrátilo na ďalšie konanie. Navrhovateľ dňa 23.1.2009 vydal platobný výmer č. 1/2009 voči ktorému podal dňa 29.1.2009 prevádzkovateľ JAVYS a.s. odvolanie. Dňa 17.7.2009 Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky ako odvolací orgán svojím rozhodnutím zmenilo platobný výmer č. 1/2009 tak, že zaviazalo prevádzkovateľa JAVYS a.s. na úhradu dane za jadrové zariadenia pomerne. Dňa 17.7.2009 Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky ako odvolací orgán svojím rozhodnutím rovnako zmenilo aj platobný výmer č. 3/2009 tak, že zaviazalo prevádzkovateľa JAVYS a.s. na úhrade dane za jadrové zariadenie pomerne.
II. Navrhovateľ dňa 9.1.2008 a dňa 23.1.2009 vydal platobné výmery č.1/2008 a č. 4/2009 ktorými vyrubil daň prevádzkovateľovi SE a.s. za prevádzkovanie jadrového zariadenia V-2. Dňa 21.1.2008 a dňa 9.2.2009 daňovník SE podal voči platobným výmerom č.1/2008 a č. 4/2009 zo dňa 9.1.2008 a zo dňa 23.1.2009 odvolanie. Dňa 22.4.2008 Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky /odporca v druhom rade/ ako odvolací orgán, svojím rozhodnutím zrušilo platobný výmer č. 1/2008 a vec vrátilo na ďalšie konanie. Následne dňa 23.1.2009 navrhovateľ vydal platobný výmer č. 2/2009, voči ktorému podal dňa 9.2.2009 prevádzkovateľ SE a.s. odvolanie. Dňa 22.7.2009 Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky , ako odvolací orgán svojím rozhodnutím zmenil platobný výmer č. 2 /2009 tak, že zaviazal prevádzkovateľa SE a.s. na úhradu dane za jadrové zariadenie pomerne. Dňa 22.7.2009 Daňové riaditeľstvo slovenskej republiky ako odvolací orgán svojím rozhodnutím rovnako zmenilo aj platobný výmer č. 4/2009 tak, že zaviazalo prevádzkovateľa SE a.s. na úhradu dane za jadrové zariadenie pomerne.
Navrhovateľ vyrubil daňovníkom JAVYS a.s. a SE a.s. každému samostatne platobnými výmermi daň za jadrové zariadenie za rok 2007 a 2008 až vo výške 7.738 € za každý rok. Navrhovateľ dospel k záveru, že odporca v druhom rade konal protiprávne v rozpore so zákonom č.511/1992Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov a ustanovením § 73 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady účinného do 30.11.2009, keď svojimi rozhodnutiami vyrubil daň prevádzkovateľom jadrových zariadení pomerne. Konaním odporcu v druhom rade navrhovateľovi ako správcovi dane bolo odňaté právo a aj povinnosť vyrubiť miestnu daň v celej výške tak, ako to stanovuje zákon číslo č.582/2004 Z. z. t.j. a teda odporca v druhom rade navrhovateľovi spôsobil škodu, ktorú predstavujú príjmy z daní, o zaplatenie ktorých bol navrhovateľ ukrátený konaním odporcu v druhom rade v dôsledku vydania rozhodnutí, ktorými zmenil navrhovateľom vydané platobné výmery tak, že zaviazal prevádzkovateľov jadrových zariadení zaplatiť nižšiu daň. Navrhovateľ nárok na náhradu škody si uplatňuje s poukazom na ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka s odôvodnením, že odporcovia v prvom a druhom rade nie sú schopní preukázať, že neporušili právnu povinnosť a to, že postupovali v daňovom konaní v súlade so všeobecne záväznými predpismi, že chránili záujmy obcí a že dbali na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Odporcovia svojim konaním navrhovateľovi ako prijímateľovi dane spôsobili majetkovú ujmu a to škodu v žalovanej sume 15.476,08 € tým, že navrhovateľ tak ako je uvedené vyššie nemohol ako správca dane vyrubiť daň daňovým subjektom v plnej výške, ktorú by boli daňové subjekty navrhovateľovi povinné v zmysle ním vydaných platobných výmerov zaplatiť. Príčinnú súvislosť medzi konaním porušujúcim povinnosť a ujmou navrhovateľ videl v tom, že by mu škoda nebola spôsobená ak by odporca postupoval v súlad s vtedy platným ustanovením § 73 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady účinného do 30.11.2009 a potvrdil by navrhovateľom vydané platobné výmery, na základe ktorých navrhovateľ daňový subjektom vyrubil daň v plnej výške. Zavinenie odporcov videl, že je nemysliteľné, že nevedeli respektíve nemohli vedieť, že svojim konaním porušujú platnú legislatívu Slovenskej republiky.
Odporca v prvom rade súdu dňa 28.2.2011 doručil písomné vyjadrenie k návrhu navrhovateľa, v zmysle ktorého žiadal návrh navrhovateľa v celom rozsahu ako neopodstatnený zamietnuť z dôvodu, že návrh považuje za nezrozumiteľný, nie je z neho zrejmé, či sa jedná o návrh na vydanie platobného rozkazu alebo o žalobný návrh, nakoľko samotné podanie je formulované ako žaloba, ale žalobný petit je formulovaný tak, že navrhovateľ žiada vydanie platobného rozkazu. Odporca v prvom rade ďalej uviedol, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci upravuje zákon č.514/2003 Z. z. a prípadnú náhradu škody spôsobenej orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nie je možné si uplatňovať podľa Občianskeho zákonníka. Predmetný návrh je neopodstatnený, nakoľko nie sú splnené podmienky na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (odporcu v druhom rade), od ktorých navrhovateľ odvíja škodu neboli nikdy zrušené, preto nemôžu byť rozhodnutiami nezákonnými. Sám navrhovateľ bol vykonávateľom verejnej moci. V zmysle ustanovenia § 5 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Navrhovateľ nikdy nebol účastníkom konania.
Odporca v druhom rade v písomnom vyjadrení k návrhu navrhovateľa, ktoré súdu doručil dňa 18.3.2011 uviedol, že konanie o uplatnenom nároku navrhovateľom je potrebné zastaviť a to z dôvodu, že konanie navrhovateľa ako správcu dane vo veci vyrubenia miestnej dane v zmysle zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady a odporcu v druhom rade ako odvolacieho orgánu v tomto konaní je upravené predpismi daňového práva zák. č. 511/1992 Z. z. o správe daní a poplatkov. Daňové právo je v rámci teórie práva zaradené do oblasti verejného práva, pričom štát je reprezentovaný štátnymi orgánmi vo vzťahu k ostatným subjektom v nadradenej pozícii. Normy verejného práva, medzi ktoré sa zaraďujú aj normy daňového práva viažu vznik, zmenu a zánik právneho vzťahu na právny akt štátneho orgánu, ktorého právne účinky nastávajú nezávisle od vôle adresátov. Pre akty štátnych orgánov v oblasti verejného práva platí tzv. prezumpcia správnosti to znamená, že na akt štátnych orgánov ako reprezentantov moci sa z hľadiska právnej istoty pozerá ako na akt správny, platný, aj keď má určité vady čo znamená, že má právoplatné účinky až kým nie je zrušený alebo zmenený právom predpísaným spôsobom. Za tým účelom právny poriadok na území Slovenskej republiky poskytuje viacero postupov ako sa možno v rámci verejného práva domáhať zmeny alebo zrušenia rozhodnutia orgánu štátu
- rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov a rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov t.j. správne súdnictvo upravené v O. s. p.,
- využitím mimoriadnych opravných prostriedkov - obnova konania a preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania v zmysle zák. č. 511/1992 Z. z., zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
- podnetom na podanie protestu prokurátora v zmysle zák. č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre ).
Odporca v druhom rade poukázal na ust. § 7 O. s. p. s tým, že z uvedených skutočností jednoznačne vyplýva, že posudzovanie zákonnosti rozhodnutia štátneho orgánu vydaného v dôsledku porušenia právnej povinnosti orgánu štátu, je možné zo strany civilného súdu len v rámci správneho súdnictva. Až na základe rozhodnutia vo veci zmeny alebo zrušenia rozhodnutia štátneho orgánu z dôvodu jeho nezákonnosti je možné domáhať sa náhrady škody ( ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ). Odporca v druhom rade dospel k záveru, že v predmetnej veci náhrady škody nie daná právomoc súdu v zmysle ust. § 7, § 8 O. s. p. nakoľko sa nejedná o súkromnoprávny vzťah, podaný návrh nie je návrhom v zmysle správneho súdnictva a uplatneniu náhrady škody na súde z dôvodu nezákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej moci resp. nesprávneho úradného postupu nepredchádzal zákonom stanovený postup smerujúci k zmene alebo zrušeniu nezákonného rozhodnutia. Podaným návrhom sa navrhovateľ domáha náhrady škody v zmysle ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý je takmer výsostne inštitútom súkromného práva. Právna úprava stanovuje ako podmienku uplatnenia náhrady škody zrušenie alebo zmenu nezákonného rozhodnutia štátneho orgánu. Až vydanie rozhodnutia príslušného orgánu, ktorým bolo rozhodnutie orgánu verejnej moci zrušené alebo zmenené z dôvodu nezákonnosti je podkladom pre uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej týmto rozhodnutím, pokiaľ o náhrade škody nebolo rozhodnuté v tomto konaní. Navrhovateľ sa domáha náhrady škody spôsobenej vydaním rozhodnutia orgánu štátu, ktoré je stále právoplatné a ktorého platnosť a zákonnosť nebola napadnutá. Posúdenie zákonnosti rozhodnutí vydaných správnym orgánom síce patrí do rozhodovacej právomoci súdov, avšak len v rámci
správneho súdnictva, na základe žaloby proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov. Odporca v druhom rade ďalej uviedol, že jeho rozhodnutia neboli zrušené alebo zmenené právom stanoveným spôsobom, nie je preto možné považovať jeho konanie za porušenie zákonom stanovenej povinnosti, ktorá je základným predpokladom pre uplatnenie nároku na náhradu škody podľa ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zákon pre úspešné uplatňovanie nároku na náhradu škody stanovuje viacero predpokladov, ktoré musia byť súčasne splnené ( ujma, príčinná súvislosť medzi konaním porušujúcim povinnosť a ujmou, zavinenie ) a je irelevantné zaoberať sa preukazovaním ďalších predpokladov.
Súd vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním a to výsluchom účastníkov konania, oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov založených v spise, pričom prihliadol na ďalší obsah spisového materiálu ( § 120 ods. 1 O. s. p. ). Navrhovateľ vo svojom návrhu bol povinný v zmysle ust. § 79 ods. 1 O. s. p. pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy, ktorých sa dovoláva a ďalej prispieť k dosiahnutiu účelu konania pravdivým a úplným opísaním potrebných skutočností a označením dôkazných prostriedkov v zmysle ust. § 101 ods. 1 O. s. p. Súd vec prejednal v intenciách tvrdení uvádzanými navrhovateľom v návrhu, ktorými odôvodňoval svoj žalobný návrh a prednesov na pojednávaní.
Súd konal a rozhodol v neprítomnosti odporcov, nakoľko mal za to, že boli splnené predpoklady pre takýto postup podľa §101 ods. 2 OSP. V tomto smere v prvom rade treba zdôrazniť, že skutkový stav nebol medzi účastníkmi sporný a sporné zostalo len právne posúdenie predmetnej veci (vzhľadom k tomu nebol potrebný ani výsluch samotných účastníkov konania v zmysle zachovania zásady hospodárnosti konania). Odporca v prvom rade svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil avšak nežiadal o jeho odročenie z dôležitého dôvodu, pričom navrhoval, vzhľadom na doterajší právny názor tunajšieho súdu v obdobných veciach, aby súd žalobný návrh zamietol. Odporca v druhom rade svoju neprítomnosť ospravedlnil avšak súhlasil, aby súd vec prejednal a rozhodol aj v neprítomnosti povereného zástupcu odporcu v druhom rade.
Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že navrhovateľ ako správca dane v zmysle s ustanovenia § 2 ods. 1 písm. h) zák. č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady je oprávnený ukladať prevádzkovateľom jadrového zariadenia daň za jadrové zariadenie v oblasti ohrozenia ktorého sa nachádza zastavané územie alebo jeho časť.
Navrhovateľ vyrubil prevádzkovateľom JAVYS a.s. a SE a.s. daň za jadrové zariadenia za roky 2007 a 2008 v plnej výške a to rozhodnutiami v úvode rozsudku uvedenými. Predmetné rozhodnutia boli odporcom v druhom rade zrušené a vec bola navrhovateľovi vrátená na nové konanie. Navrhovateľ opäť rozhodol tak, že prevádzkovateľov jadrových zariadení zaviazal na zaplatenie dane v plnej výške. Odporca v druhom rade na základe opravných prostriedkov podaných prevádzkovateľmi jadrových zariadení rozhodnutia navrhovateľa /druhé v poradí/ zmenil tak, že zaviazal prevádzkovateľov jadrových zariadení na zaplatenie dane pomerne. Odporca v druhom rade pri rozhodnutí daňovej povinnosti postupoval v zmysle stanoviska Ministerstva financií Slovenskej republiky zo dňa 17.3.2008, ktorým bolo odporcovi v druhom rade odporučené pri posudzovaní vyrubenia dane prevádzkovateľom jadrového zariadenia v Jaslovských Bohuniciach zohľadniť ustanovenie tretej vety §73 zákona č.582/2004 Z. z. Odporca v druhom rade v zmysle citovaného písomného odporúčania postupoval pri vyrubení dane v súlade ustanovením v § 73, veta tretia zákona č.582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení platnom v rozhodnom období, podľa ktorého daň za jadrové zariadenie vyrubí správca dane do 31. januára zdaňovacieho obdobia za predchádzajúci kalendárny rok. Daň za jadrové zariadenie sa vypočíta ako súčin základu dane podľa § 69 a sadzby dane podľa § 70. Ak je daňovníkov v jednej oblasti ohrozenia jadrovým zariadením niekoľko, správca dane vyrubí pomernú časť dane za jadrové zariadenie každému daňovníkovi. Pomerná časť dane za jadrové zariadenie sa určí ako podiel dane pripadajúci na jednotlivých daňovníkov.
Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že zmeňujúce rozhodnutia vydané odporcom v druhom rade ktorým vyrubil daňovým subjektom daň za prevádzkovanie jadrových zariadení pomerne neboli do rozhodnutia súdu zrušené pre nezákonnosť súdom v správnom konaní.
Podľa ustanovenia § 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov na účely tohto zákona
a) výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,
b) orgán verejnej moci je
1. štátny orgán,
2. orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.
Podľa ustanovenia § 3 ods.1 cit. zákona štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.
Podľa ustanovenia §3 ods.2 cit. zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa ustanovenia § 4 ods.1 ,písmeno d/ cit. zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu.
Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
Podľa ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa ust. § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
Podľa ustanovenia § 9 ods.1 cit. zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa ustanovenia § 9 ods.2 cit. zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
Na základe vykonaného dokazovania súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. Súd skúmal predovšetkým pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných odporcov. V zmysle citovaného ustanovenia § 4 ods.1 ,písmeno d/ zákona č.514/2003 Z. z. koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný
orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy. Pasívne vecne legitimovaným účastníkom konania je teda štát zastúpený príslušným ministerstvom respektíve ústredným orgánom štátnej moci. V konaní je vecne pasívne legitimovaný subjektom len odporca v prvom rade v zmysle citovaného ustanovenia §4 zákona 514/2003 Z. z.. Odporca v druhom rade tak, ako je navrhovateľom v konaní označený, pasívne vecne legitimovaným subjektom v zmysle citovaného ustanovenia § 4 zákona č.514/2003 Z. z. nie je, a z tohto dôvodu súd návrh voči tomuto odporcovi zamietol (navrhovateľ neoznačil za odporcu v druhom rade štát, ale len ústredný orgán štátnej správy, pričom zodpovednosť za vzniknutú škodu podľa ustanovení citovaného zákona nesie len štát, ktorého v konaní zastupuje príslušné ministerstvo alebo ústredný orgán štátnej správy, pričom štát je rovnako nositeľom práv a povinností a je subjektom odlišným od ústredného orgánu štátnej správy) .
Súd žalobu navrhovateľa voči odporcovi v prvom rade zamietol z dôvodu, že navrhovateľ v konaní nepreukázal, že by Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (dnes Finančné riaditeľstvo SR) - označený odporca v druhom rade, ako správny orgán, nesprávne úradne postupoval tým, že vyrubil prevádzkovateľom jadrových zariadení daň pomerne. S poukazom na zistený skutkový stav súd dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na náhradu škody v zmysle ustanovenia §9 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov. Odporca v druhom rade tak ako vyplynulo z dokazovania pri rozhodovaní o výške vyrubenej dane prevádzkovateľom jadrových zariadení postupoval v súlade s citovaným ustanovením § 73, veta tretia zákona č.582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení platnom v rozhodnom období.
V tomto smere súd poukazuje aj na to, že nový zákon o zodpovednosti za škody pri výkone verejnej moci (zákon č. 514/2003 Z. z.) bližšie upravuje, čo je možné považovať za nesprávny úradný postup, pričom rovnako ako predchádzajúci zákon (zákon č. 58/1969 Zb.) aj tento zákon pod pojmom "nesprávny úradný postup" subsumuje len porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Vo všeobecnosti pod ním treba teda rozumieť inú než rozhodovaciu činnosť štátnych orgánov, ale aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia či už stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie. V danom prípade navrhovateľ odvodzuje svoj nárok na náhradu škody nie z nesprávneho úradného postupu, ale z rozhodnutí odporcu v druhom rade, ktorými tento zmenil rozhodnutia navrhovateľa tak, že sa má poplatok platiť pomerne. V prípadoch, ak postup správneho orgánu bol nesprávny (napr. navrhovateľ tvrdí, že správny orgán nesprávne interpretoval použité zákonné ustanovenie na prejednávaný prípad), a tento nesprávny postup bol zavŕšený vydaním samotného rozhodnutia správneho orgánu, ktoré z tohto titulu (nesprávna interpretácia príp. použitie právnej normy na posudzovaný prípad) možno považovať za nezákonné, platí, že sa možno domáhať náhrady škody len z titulu nezákonného rozhodnutia, nakoľko takéto nezákonné rozhodnutie v sebe subsumuje aj nesprávny úradný postup (v danom prípade nesprávnu aplikáciu a výklad právnej normy), ktorý predchádzal jeho vydaniu (iná situácia by bola ak by v konaní správneho orgánu nastal len nesprávny úradný postup, ktorý by nebol zavŕšený vydaním rozhodnutia).
Vzhľadom na vyššie uvedené možno konštatovať, že to, že odporca v druhom rade podľa navrhovateľa nesprávne aplikoval právnu normu na posudzovaný prípad, nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup odporcu v druhom rade, ale nanajvýš ako nezákonné rozhodnutie, nakoľko uvedený postup odporcu v druhom rade bol zavŕšený vydaním rozhodnutí, ktorými zmenil rozhodnutia navrhovateľa v poplatkových veciach (aj to len za predpokladu, že by išlo o právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo pre nezákonnosť zrušené alebo zmenné nadriadeným príslušným orgánom -§6 zákona č. 514/2003 Z. z.). Inak povedané, za nesprávny úradný postup nemožno považovať to, že odporca v druhom rade pri rozhodovaní mal odlišný právny názor na vec ako navrhovateľ, najmä vtedy nie, ak sa tento právny názor premietol do samotného rozhodnutia (v takomto prípade možno hovoriť len o nezákonnom rozhodnutí, avšak aj to len za splnenia podmienky, že bolo pre nezákonnosť zmenené alebo zrušené, čo v posudzovanom prípade nenastalo). Za neprávny úradný postup by bolo možné považovať, ak by napr. odporca v druhom rade nerozhodol v zákonných lehotách resp. by vôbec nerozhodol príp. by porušil inú procesnú normu zákona č. 511/1992 Zb., avšak nie jeho iný právny názor na vec oproti navrhovateľovi.
V tomto smere sa súd stotožnil aj s argumentáciou odporcu v tom, že všeobecné súdy nie sú oprávnené posudzovať správnosť postupu (aj rozhodnutí) správneho orgánu pri výkone jeho právomocí, a teda v
posudzovanom prípade, všeobecný súd pri rozhodovaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nie je oprávnený posúdiť, či správny orgán konajúci podľa zákona č. 511/1992 Zb. správne alebo nesprávne použil alebo interpretoval právnu normu na konkrétny prípad (iná by bola situácia, ak by správny orgán zmeškal lehotu, bol nečinný, tam kde bol povinný konať, spôsoboval zbytočné prieťahy a pod., avšak nemožno ako nesprávny úradný postup hodnotiť skutočnosť, či správny orgán správne interpretoval alebo použil právnu normu, nakoľko tu ide o právne posudzovanie veci správnym orgánom, ktoré sa premieta až do samotného rozhodnutia tohto orgánu, a ktoré sú oprávnené preskúmavať len správne súdy). Takáto právomoc prislúcha iba správnemu súdnictvu, ktoré je oprávnené posudzovať zákonnosť postupu a rozhodnutí správnych orgánov.
Možno teda uzavrieť, že v danom prípade by bolo možné nárok odvodzovať len zo "nezákonných rozhodnutí" odporcu v druhom rade.
Na to, aby však predmetné rozhodnutia odporcu v druhom rade (t.j. rozhodnutia, ktorými boli zmenené rozhodnutia navrhovateľa o vyrubení poplatkovej povinnosti) vykazovali znaky nezákonného rozhodnutia v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.. sa vyžaduje aby:
- tieto rozhodnutia boli právoplatné (viď "....nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená......),
- tieto rozhodnutia boli napadnuté riadnym opravným prostriedkom (viď,..... možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov.)
- tieto rozhodnutia boli zrušené alebo zmenené príslušným orgánom pre jeho nezákonnosť (viď.... ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.)
V danom prípade rozhodnutia odporcu v druhom rade, ktorými boli zmenené rozhodnutia navrhovateľa o vyrubení poplatkovej povinnosti nikdy neboli pre nezákonnosť zrušené alebo zmenené nadriadeným orgánom (ani za použitia mimoriadnych opravných prostriedkov, ani v rámci správneho súdnictva, ani na základe ústavnej sťažnosti).
Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že rozhodnutia odporcu v druhom rade nielenže nepredstavovali nesprávny úradný postup tohto správneho orgánu, ale nespĺňali ani zákonné predpoklady na to, aby ich bolo možné považovať za nezákonné rozhodnutia podľa citovaného zákona (neboli pre nezákonnosť zrušené alebo zmenené nadriadeným orgánom).
Pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postup je potrebná v prvom rade existencia nezákonného rozhodnutia (nesprávneho úradného postupu), ďalej vznik škody ako aj priama príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Všetky tieto podmienky musia byť naplnené kumulatívne. Ak absentuje čo i len jedna z nich, nemôže byť účastník v spore o náhradu škody úspešný.
Ako už bolo uvedené vyššie, súd mal za to, že v danej veci neexistuje jeden z predpokladov úspešnosti žaloby o náhradu škody, ktorou je existencia nezákonného rozhodnutia príp. nesprávneho úradného postupu. Už len z tohto dôvodu bol súd povinný žalobný návrh ako nedôvodný zamietnuť.
Napokon v zmysle ust. § 5 ods. 1,2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní alebo ten, s kým nebolo konané ako s účastníkom konania, aj keď s ním, ako s účastníkom konania, konané malo byť, avšak navrhovateľ nikdy nebol účastníkom konania o vyrubenie poplatkovej povinnosti, ale bol samotným vykonávateľom verejnej moci (správnym orgánom).
Súd návrh ako nedôvodný zamietol aj z toho dôvodu, že v prejednávanej veci nie je daná zodpovednosť odporcov podľa ust. § 415 Občianskeho zákonníka, lebo porušenie prevenčnej povinnosti nie je predpokladom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, pretože tým je jedine nesprávny úradný postup respektíve zrušenie nezákonného rozhodnutia ( čo v danom prípade nenastalo ) a porušenie ust. § 415 Občianskeho zákonníka zakladá jedine všeobecnú
zodpovednosť podľa ust. § 420 Občianskeho zákonníka, ktorá je vylúčená vo vzťahu k štátu (odporcovi v prvom rade ) práve pre osobitnú úpravu zák. č. 514/2003 Z. z. V danom prípade nie je možné posudzovať zodpovednosť štátu ( odporcu v prvom rade ) podľa ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko na prejednávanú vec sa vzťahuje zákon číslo 514/2003 Z. z., ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom lex specialis. Taktiež zodpovednosť odporcu v druhom rade nie je možné posudzovať v zmysle ustanovenia §420 Občianskeho zákonníka. Tento subjekt konal v súlade s ustanoveniami zákona č.511/1992 Zb. s poukazom na citované ustanovenie §73 zákona č.582/2004 Z. z., teda v rámci daňového konania, ktoré je jedným z konaní správneho orgánu a teda konal ako správny orgán, ktorého rozhodnutia sú pre orgány nižšieho stupňa záväzné, pokiaľ neboli správnym súdom pre nezákonnosť zrušené. Navrhovateľovi ako prvostupňovému orgánu v rámci správneho konania nie je ani priznané právo v zmysle ustanovenia § 247O.s.p. Toto právo je priznané účastníkom správneho konania ako aj osobám, s ktorými sa v správnom konaní nekonalo ako účastníkom konania hoci sa s nimi ako účastníkmi konať malo a ktoré tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím a postupom správneho orgánu. Navrhovateľovi teda nevznikla škoda konaním a rozhodnutím odporcu v druhom rade v rámci súkromnoprávnych vzťahov (t.j. v rámci konania voči sebe rovnocenných subjektov, v občianskoprávnej súkromnoprávnej rovine ), ale mala mu vzniknúť škoda v rámci výkonu rozhodovacej právomoci orgánu štátnej správy (teda v oblasti verejného práva, pri výkone verejnej moci). Preto je na daný prípad vylúčená aplikácia §415,§420 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorá upravuje zodpovednostné vzťahy titulom spôsobenej škody medzi subjektmi rovnocenného postavenia, t.j. medzi subjektmi súkromného práva.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd žalobný návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.
Odporca podaním zo dňa 2.2.2012 navrhol súdu prerušiť konanie s odôvodnením, že na tunajšom súde prebiehajú viaceré konania na rovnakom skutkovom základe voči rovnakým odporcom s inými navrhovateľmi (rôzne obce), pričom tunajší súd v týchto konaniach rozhodol a žalobný návrh zamietol. Voči týmto rozsudkom boli v zákonnej lehote podané odvolania o ktorých nebolo do dnešného dňa právoplatne rozhodnuté. Z vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby súd toto konanie prerušil až do právoplatného rozhodnutia vo vyššie uvedených konaniach.
V zmysle § 6 O. s. p. v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.
Podľa § 109 ods.2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.
Podľa § 111 OSP ak je konanie prerušené, nevykonávajú sa pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto zákona. Ak sa v konaní pokračuje, začínajú lehoty plynúť znova. Ak je konanie prerušené podľa § 109, súd urobí všetky potrebné opatrenia, aby sa odstránili prekážky, ktoré spôsobili prerušenie alebo pre ktoré prerušenie trvá. Len čo odpadne prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, pokračuje súd v konaní i bez návrhu.
V tejto súvislosti súd prvého stupňa uvádza, že takto vymedzený dôvod na prerušenie konania (tj. že v obdobných veciach bol žalobný návrh zamietnutý a prebieha odvolacie konanie) bez ďalšieho nie je dôvodom na prerušenie konania. Samotná skutočnosť, že pred odvolacím súdom prebieha konanie založené na totožnom skutkovom základe, nezakladá dôvod prerušenia konania (nejde tu o riešenie prejudiciálnej otázky významnej pre toto konanie, ale len riešenie obdobného sporu). V opačnom prípade by súd musel v takýchto prípadoch prerušovať konanie vždy (avšak takýto dôvod zákonodarca v ust. § 109 neupravuje). Ust. § 109 ods. 2 písm. c) OSP dáva súdu možnosť (nie povinnosť) konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. V konaní pred odvolacím súdom sa však takáto otázka nerieši, odvolací súd rozhoduje o vecnej (skutkovej a právnej) správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým súd v tomto konaní nie je viazaný. Preto sa súd s týmto dôvodom prerušenia konania nestotožnil.
Vzhľadom na vyššie uvedené mal súd za to, že dôvody na prerušenie konania nie sú dané a preto rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Súd o náhrade trov konania rozhodoval v súlade s citovaným ustanovením §142 ods.1 O. s. p. v zmysle zásady úspechu účastníka v konaní . Súd však úspešným odporcom náhradu trov konania nepriznal, nakoľko odporcovia , ktorí v konaní mali plný úspech si náhradu trov konania voči navrhovateľovi, ktorý v konaní úspech nemal neuplatnili z dôvodu, že im trovy konania v súvislosti s prejednávanou vecou nevznikli.
Poučenie:
proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne v dvoch vyhotoveniach na Okresný súd Bratislava I.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha /205 ods.1 O. s. p./.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§205ods.2 O.s.p./