Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_15CoE-155-2011.pdf
PDF · 78.34 KB
Case nature
Area
Subarea
15CoE/155/2011
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: Slovak Telekom, a.s., IČO: 35 763 469, so sídlom v Bratislave, Karadžičova č. 10, proti povinnému: PROMINENT s.r.o., so sídlom v Košiciach, Štúrova č. 4, I4O: 31 666 051, pre vymoženie 1. 762,11 eur s príslušenstvom, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo dňa 21.10.2011, č. k. 48Er/1338/06-11, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú, zastavil ju a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.
V odôvodnení uviedol, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie oprávneného, ktorý bol súdnemu exekútorovi doručený dňa 9.3.2006 a poverenia k vykonaniu exekúcie č. 5803 021437 vydaného Okresným súdom Košice II dňa 22.5.2006 bol exekúciou poverený súdny exekútor JUDr. Peter Hodermarský. Z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Košice I, oddiel: Sro, vložka číslo: 2590/ V súd zistil, že povinný, t. j. PROMINENT s.r.o., IČO: 31 666 051 bol ku dňu 28. 5. 2008 vymazaný z obchodného registra. Následne súd vec právne posúdil podľa ust. § 19, § 103 a § 104 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len " O.s.p." ) a podľa § 19 ods. 2 a § 20a ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len "OZ"). Na základe týchto skutočností súd vyhlásil exekúciu vedenú proti povinnému za neprípustnú a túto v súlade s ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku zastavil, nakoľko povinný výmazom z obchodného registra stratil spôsobilosť na práva a povinnosti a zároveň aj spôsobilosť byť účastníkom konania, čo je samo o sebe neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania. Zároveň súd rozhodol v súlade s ustanovením § 203 Exekučného poriadku aj o náhrade nevyhnutných trov exekúcie, ktoré súdnemu exekútorovi nepriznal, pričom uviedol, že súdnych exekútorov treba považovať za príslušníkov slobodného povolania, u ktorých je vecou slobodného rozhodnutia osoby spĺňajúcej predpísané predpoklady, že sa dá vymenovať za súdneho exekútora. Súd má za to, že súdny exekútor vystupuje pri svojej činnosti v postavení podnikateľa a základnou charakteristikou podnikateľa je sústavná činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, avšak na vlastné riziko, spočívajúce okrem iného v tom, že jeho nárok na trovy exekúcie nebude uspokojený. v rámci ústavne konformného výkladu § 203 ods. 1 Exekučného poriadku nemožno zaviazať oprávneného na úhradu trov exekúcie, ak nespĺňa podmienky uvedené v tomto ustanovení. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva zdôrazňuje, že riziko, ktoré je spojené s výkonom určitej profesie, kam spadá aj riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom profesie.
Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.
Proti uzneseniu súdu podal v zákonnej lehote odvolanie súdny exekútor a žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie tak, že exekučné konanie zastaví v súlade s ustanovením § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku a súdnemu exekútorovi prizná trovy vo výške 142, 39 eur.
Súdny exekútor v odvolaní namietal, že v danom prípade súd nepriznanie trov exekučného konania zdôvodnil dosť všeobecne, pričom sa oprel o judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vo svojom rozhodnutí konštatuje, že s výkonom určitej profesie je spojené aj riziko neuhradenia odmeny. Súdny exekútor s týmto záverom nesúhlasí. Uviedol, že v danom prípade ide o rozsudok zo dňa 23.11.1983, séria A, č. 70, ktorý sa zaoberal sťažnosťou advokátskeho koncipienta, ktorému v ex offo zastúpení nebola priznaná odmena, nakoľko mu vec bola odňatá a zároveň, že súdny exekútor má v rámci exekučnej činnosti úplne iné postavenie ako advokátsky koncipient. Ďalej uviedol iný spôsob nazerania na predmetnú situáciu, pričom poukázal na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 7 M Cdo 5/2011 zo dňa 13. mája 2011, ktorým Najvyšší súd slovenskej republiky zrušil uznesenie Krajského súdu v Trenčíne (sp. zn.: 19Coe/76/2010) v časti výroku o trovách exekúcie a vec vrátil na ďalšie konanie, z obsahu ktorého vyplýva, že smrťou povinného (analogicky výmazom) a následným zastavením dedičského konania pre nemajetnosť nebohého sa exekučné konanie malo zastaviť podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku a nie podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Na záver uviedol, že ak by išlo o bonitnú a solventnú spoločnosť, nedošlo by k výmazu spoločnosti.
Zákonný sudca podanému odvolaniu nevyhovel postupom podľa ustanovenia § 374 ods.4 Občianskeho súdneho poriadku.
Krajský súd v Košiciach (ďalej len "odvolací súd") príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods.1 O.s.p.), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods.1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie súdneho exekútora nie je dôvodné.
Uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne, preto ho odvolací súd v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
Vecne správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého uznesenia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje. Ani odvolacie námietky súdneho exekútora nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého uznesenia.
Odvolací súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého výroku uznesenia a pretože sa so závermi súdu prvého stupňa stotožňuje, tak na ne ako na správne a zákonné v podrobnostiach poukazuje podľa § 219 ods. 2 O.s.p.. K odvolaniu súdneho exekútora uvádza, že v posudzovanej veci neboli splnené zákonné podmienky na to, aby bolo možné zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie. Samotná skutočnosť, že povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania (a nemožno mu preto uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie), nemôže mať za následok uloženie povinnosti nahradiť trovy exekúcie oprávnenému, pretože Exekučný poriadok v §-e 203 ods. 1 aj v ods. 2 presne stanovuje podmienky, za ktorých možno uložiť oprávnenému nahradiť trovy exekúcie a pod tieto podmienky nemožno subsumovať skutočnosť zániku povinného a túto automaticky pripísať nedostatočnej opatrnosti oprávneného pri vedení exekúcie. Odvolací súd konštatuje, že nie je možné rozširovať použitie §-u 203 Exekučného poriadku, ktoré je výnimkou zo základnej zásady obsiahnutej v § 197 Exekučného poriadku, aj na iné zákonom neupravené prípady zastavenia exekúcie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že oprávneného možno podľa § 203 Exekučného poriadku zaviazať na náhradu trov exekúcie len vtedy, ak zavinil zastavenie exekúcie, alebo ak bola exekúcia zastavená z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku). Pod zavinením zastavenia exekúcie oprávneným treba rozumieť také jeho porušenie procesných predpisov, ktoré má za následok buď neodôvodnený vznik trov exekúcie alebo také jeho konanie (úkony), ktoré by spôsobilo zastavenie exekúcie. Pri rozhodovaní o tom, či oprávnený zavinil zastavenie exekúcie, je nutné vychádzať z toho, že nárok na náhradu trov exekúcie je nárokom, ktorý má základ v ustanoveniach procesného práva a nie v ustanoveniach hmotného práva. Preto o tom, či oprávnený zavinil, že konanie muselo byť zastavené, možno uvažovať len z hľadiska procesného a posudzovať ho podľa procesného výsledku. Samotnú skutočnosť, že došlo k
výmazu povinného z obchodného registra, nemožno preto pripísať zavinenému konaniu oprávneného. Z obsahu spisu nevyplývajú ani iné skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné uzavrieť, že oprávnený zavinil zastavenie exekúcie. Oprávnený nemohol ovplyvniť ani postup súdneho exekútora v exekučnom konaní, ani dĺžku trvania tohto postupu, teda prípadné vykonanie exekučného titulu do straty spôsobilosti povinného byť účastníkom konania. Pokiaľ ide o druhú z podmienok, kedy je možné zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie (zakotvenú v § 203 ods. 2 Exekučného poriadku) odvolací súd konštatuje, že k zastaveniu exekúcie nedošlo z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku. Aj keď vydaniu rozhodnutia o zrušení spoločnosti bez likvidácie podľa ust. § 68 ods. 6 Obchodného zákonníka predchádza zistenie, že táto nemá žiaden obchodný majetok, toto zistenie nebolo výsledkom činnosti súdneho exekútora ale registrového súdu. Odvolací súd poznamenáva, že odo dňa, kedy bolo súdnemu exekútorovi doručené poverenie na vykonanie exekúcie (9.3.2006) do dňa výmazu povinného z obchodného registra (28.5.2008) mal dostatok času, aby zistil nemajetnosť povinného a podal o tom správu oprávnenému, resp. súdu návrh na zastavenie exekúcie. Súdny exekútor však túto skutočnosť nezistil, resp. nepodal podnet na zastavenie exekúcie, preto možno dôvodne pochybovať o účelnosti ním vykonaných úkonov exekučnej činnosti. Ústavný súd Slovenskej republiky už v niekoľkých rozhodnutiach konštatoval, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom (odvolacie námietky súdneho exekútora sú v tomto smere vytrhnuté z ich kontextu a prispôsobené tak, aby vyznievali v jeho prospech). Riziko, ktoré súdny exekútor pri výkone exekúcie nesie, je podľa záverov ústavného súdu odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti analogicky poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (I. O. S. proti Belgicku, rozsudok zo dňa 23.11.1983 séria A, č. 70 mutatis-mutandis aj I. ÚS 196/06), v ktorom je zdôraznené, že riziko výkonu určitej profesie (v danom prípade advokáta) kam spadá i riziko neuhradenej odmeny za uvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom profesie súdneho exekútora (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 27/08 z 24.1.2008). Súdna prax všeobecných súdov aj Ústavného súdu Slovenskej republiky pri rozhodovaní o trovách exekúcie po zániku povinného - právnickej osoby prešla kvantitatívnym a kvalitatívnym vývojom, zohľadňujúc aplikačnú prax Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných veciach. Tento vývoj rešpektuje aj súd v tejto prejednávanej veci a poukazuje na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu z 28.6.2011 č. 23360/08 a č. 31303/08 (by H. S. against Slovakia) o sťažnostiach súdneho exekútora pôsobiaceho na území Slovenskej republiky, podľa ktorého súdny exekútor pri výkone svojej profesie požíva výhody, pretože od 1.9.2005 majú súdni exekútori exkluzivitu pri výkone súdnych rozhodnutí, za čo dostávajú odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času. Preto bremeno, ktoré súdny exekútor pri výkone svojej profesie znáša (skutočnosť, že mu v konečnom dôsledku nebude priznané právo na náhradu trov exekúcie), nie je neprimerané a nepredstavuje nútenú prácu v zmysle čl. 4 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. Pretože oprávnený nemohol už pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie 9.3.2006 predpokladať, že v priebehu exekučného konania dôjde 28.5.2008 k výmazu povinnej spoločnosti bez likvidácie z Obchodného registra a k následnému zastaveniu exekučného konania a exekúcia nemohla a nebola zastavená podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku z dôvodov uvedených v § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku, odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie podľa § 219 O.s.p. a podľa § 219 ods. 2 sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého výroku rozhodnutia.
Námietku súdneho exekútora o rozdielnom postavení súdneho exekútora v procese exekučnej činnosti a advokátskeho koncipienta súd považuje za právne irelevantnú a dodáva, že v uvedených rozhodnutiach bolo zdôraznené, že riziko výkonu určitej (nie konkrétne určenej) profesie, kam spadá i riziko neuhradenej odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie, ktorá u súdnych exekútorov vzhľadom na ich monopolné postavenie nesporne je. Ďalej odvolací súd poukazuje na to, že v danom prípade by nebolo spravodlivé oprávnenému, ktorý sa domáha vymoženia svojho priznaného práva núteným výkonom rozhodnutia exekúciou, uložiť povinnosť zaplatiť aj trovy bezúspešnej exekúcie len preto, že niet iného subjektu, ktorý by súdnemu exekútorovi trovy exekúcie nahradil.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p.. Súdny exekútor bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá preto právo na náhradu trov odvolacieho konania, oprávnenej trovy odvolacieho konania nevznikli, preto súd nepriznal účastníkom náhradu trov.
Predmetné uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (ustanovenie § 3 ods.9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov v znení novely uskutočnenej zákonom č. 33/2011 Z. z. účinnej od 01.05.2011).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.