Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Co/11/2012

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci navrhovateľa E. Q., bytom H., R. XX proti odporcovi Mgr. Martinovi Petruškovi, súdnemu exekútorovi, Exekútorský úrad Humenné, Kukorelliho 1505/50, právne zastúpený JUDr. Františkom Svatuškom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom v Humennom, Kukorelliho 1505/52 v konaní o zaplatenie 276,60 Eur s prísl, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. -32 zo dňa 28. 10. 2011 takto jednohlasne

rozhodol:

Z r u š u je rozsudok a v e c v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh navrhovateľa o zaplatenie 276,60 Eur s prísl. zamietol a vyslovil, že navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi trovy konania vo výške 108,45 Eur účet jeho právneho zástupcu v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že právne poukázal na ust. , , , vyhlášky MS SR č. a ust. . Uviedol, že v konaní bolo preukázané, že k vymoženiu exekučne vymáhanej sumy nedošlo dobrovoľným plnením zo strany povinného, ale núteným výkonom rozhodnutia, teda exekúciou vykonávanou exekútorom. Navrhovateľ plnil dvomi platbami, jednu časť dlhu 18. 02. 2009 a druhú časť dlhu dňa 08. 04. 2009, pritom poverenie na výkon exekúcie bolo vydané dňa 05. 12. 2008 a upovedomenie o začatí exekúcie bolo vydané 22. 12. 2008 a navrhovateľovi doručené 09. 01. 2009. Konštatoval, že v lehote na podanie námietok do 23. 01. 2009 k plneniu z jeho strany nedošlo. Ďalej uviedol, že pri výpočte odmeny exekútora nebolo možné aplikovať ust. vyhlášky č. (55 % odmeny), pretože zo strany exekútora nedošlo k upusteniu od exekúcie, ale sa aplikovalo ust. vyhlášky, teda 20 % z vymoženej sumy, podľa ktorého aj exekútor postupoval pri vyúčtovaní odmeny. Na tom nemení ani skutočnosť, že navrhovateľ plnil priamo oprávnenému na účet. Poukázal, že exekúcia je nútené vymáhanie plnenia v prípade, ak dlžník dobrovoľne neplnil. Vzniknuté trovy exekúcie, ktorých súčasťou je aj odmena exekútora sú sankciou za nesplnenie povinnosti. Akékoľvek plnenia uskutočnené po začatí exekučného konania nemožno považovať za dobrovoľné a exekútorovi patrí z takéhoto plnenia odmena.

Zohľadnil aj vznesenú námietku odporcu o tom, že nie je pasívne legitimovaným účastníkom a konštatoval, že z Exekučného poriadku vyplýva, že exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu, jeho právne postavenie je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej moci sa podieľa na realizácii základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, treba naňho hľadieť ako na orgán, ktorému je zverený výkon verejnej moci v rozsahu ustanovenom zákonom. Právny vzťah súdneho exekútora a účastníka exekučného konania konštatoval, že sa nemôže považovať za súkromnoprávny vzťah. Následne vyslovil, že po vyhodnotení takýchto dôkazov bolo za daných okolností potrebné rozhodnúť tak, že návrhu nebolo možné vyhovieť, a preto ho zamietol.

Výrok o trovách konania odôvodnil podľa ust. , podľa ktorého má úspešný účastník právo na náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Konštatoval, že trovy konania pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku za odpor proti platobnému rozkazu a z trov právneho zastúpenia.

Proti tomuto rozhodnutiu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Uviedol, že nesúhlasí s rozhodnutím súdu, ktorý jeho návrh zamietol a s tým tvrdením, že exekútorský úrad konal vo veci vymoženia dlhu po uplynutí lehoty na podanie námietok, pretože námietku proti exekúcii podal dňa 22. 01. 2009, teda v lehote na podanie námietok. Uviedol, že počas konania dobrovoľne zaplatil oprávnenému sumu 2 202,55 Eur, a to dňa 18. 02. 2009, teda necelý mesiac po podaní námietky. Plnil dobrovoľne v súlade so zákonom, hoci mal dostatok času na plnenie. Svoj dlh zaplatil oprávnenému po podaní námietky, o ktorej nebolo v tom čase rozhodnuté a exekútor nekonal. Ďalej poukázal, že súd exekúciu zastavil, pričom ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne o tom kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Súd však v tomto uznesení o zastavení exekúcie o trovách nerozhodol. Tiež nesúhlasil s tým, že odporca nie je pasívne legitimovaný.

Tvrdenie odporcu a súdu, že odporca nie je v konaní pasívne legitimovaný a že vzťah medzi exekútorom a účastníkom treba považovať za súkromnoprávny, nepokladá za správny a nezakladá sa na pravde. Toto konanie nie je o vzťahu medzi exekútorom a účastníkom exekučného konania, ale medzi exekútorským úradom a účastníkom konania. Poukázal, že exekútor v konaní nevykonal exekúciu podľa ustanovení v Exekučnom poriadku, a preto navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok, nahradil ho novým rozhodnutím, v ktorom by vyhovel návrhu alebo rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril odporca. Uviedol, že tvrdenia navrhovateľa sú účelové, zavádzajúce, neboli počas konania preukázané dôkazmi, preto neuniesol navrhovateľ dôkazné bremeno a nebol preukázaný právny základ a dôvod nároku. Poukazoval na to, že odporca nie je pasívne legitimovaný v konaní, pretože nebolo preukázané, že základ tvrdenia, ktorého sa navrhovateľ voči nemu domáhal spočíva v občianskoprávnych vzťahoch. Predmetom exekučného konania bolo vymoženie trov súdneho konania vo výške 2 202,55 Eur aj trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní vo výške 103,90 Eur a súdny poplatok za vydanie poverenia vo výške 16,60 Eur a trovy exekúcie. Na základe poverenia zaslal odporcovi upovedomenie o začatí exekúcie zo dňa 22. 12. 2008, ktoré navrhovateľ prevzal 09. 01. 2009, pričom lehota na podanie námietok mu uplynula 23. 01. 2009. Navrhovateľ 18. 02. 2009 po uplynutí lehoty na podanie námietok zaplatil časť predmetu exekúcie a trovy pôvodného konania vo výške 2 202,55 Eur. Zvyšnú časť predmetu exekúcie vo výške 733,09 Eur navrhovateľ uhradil až 18. 04. 2009. Preto uzavrel, že exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky a nie upustením. Z uvedeného vyplýva, že mal nárok na odmenu v zmysle ust. § 5 ods. 1 vyhlášky na odmenu v zmysle § 5 ods. 2 vyhlášky. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a zaviazal navrhovateľa na náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. , vec prejednal v súlade s ust. a zistil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo potrebné zrušiť z dôvodu nezrozumiteľnosti a nepreskúmateľnosti jeho rozhodnutia v základnej otázke, či odporca je pasívne legitimovaným účastníkom konania alebo nie.

Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa založil právne svoje rozhodnutie a základ nároku na ust. , . V súvislosti so vznesenou námietkou odporcu, že nie je pasívne legitimovaný síce uviedol, že exekútor vykonáva úlohy štátneho orgánu, podieľa sa na realizácii základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, na jeho činnosť treba hľadieť ako na orgán, ktorému je zverený výkon verejnej moc, ale neuviedol podľa akého právneho posúdenia tento právny vzťah posúdil. Uzavrel, že právny vzťah súdneho exekútora a účastníka exekučného konania s týmito znakmi sa nemôže považovať za súkromnoprávny vzťah.

Vo vzťahu k tomuto záveru je právne zdôvodnenie napadnutého rozhodnutia prvostupňovým súdom s poukazom na ust. , nepreskúmateľné a nejasné. Odvolací súd totiž nevedel posúdiť dôvodnosť odvolacej námietky navrhovateľa, ktorý v odvolaní poukázal na to, že sa nestotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, aby v danom prípade nešlo o súkromnoprávny vzťah.

Keďže z obsahu napadnutého rozhodnutia nie je možné vyvodiť žiadny iný záver, len ten, na ktorý odvolací súd poukázal, z toho vyplýva, že jeho konštatovanie v tejto otázke je nezrozumiteľné. Preto ďalšie skúmanie prvostupňovým súdom, či zo strany odporcu došlo k správnemu výpočtu odmeny exekútora alebo nie, bolo nadbytočné, ak nevyriešil základnú otázku veci. Ak mienil nároku nevyhovieť z dôvodu, že odporca nie je pasívne legitimovaný, mal to právne vymedziť a právne zdôvodniť.

Navrhovateľ vymedzil skutkový rámec svojho nároku tým, že žiadal vrátiť „neoprávnene účtovanú mu sumu odporcom“. Bolo pred súdom potrebné vyriešiť otázku, či navrhovateľom uplatnený nárok nevyplýva napríklad zo vzťahu zodpovednosti súdneho exekútora za škodu spôsobenú účastníkovi konania v zmysle ust. § 33 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého súdny exekútor v prípade, že osobitný zákon neustanovuje inak, zodpovedá za škodu spôsobenú tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona. Zaoberať sa tým, kedy začalo exekučné konanie a odkedy bolo ustanovenie Exekučného poriadku v takomto znení platné.

Súd prvého stupňa žalobu z tohto aspektu vôbec neposudzoval, a preto jeho právne zdôvodnenie napadnutého rozhodnutia s odkazom na ust. , pre odvolací súd je nepreskúmateľné. Z odôvodnenia rozhodnutia sa totiž vôbec nedá zistiť, prečo práve na základe tohto právneho posúdenia danú vec posúdil a či boli vôbec naplnené podmienky, na základe ktorých právne danú vec posúdil. Tieto zistenia bolo potrebné realizovať najmä vo vzťahu k tomu, že ak by odvolací súd zistil, že odporca nie je pasívne legitimovaný, akékoľvek ďalšie úvahy, konštatovania a zisťovania o tom, aký výpočet bolo potrebné aplikovať pri odmene exekútora boli nadbytočné, pretože vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva, ktorý si súd prvého stupňa mal v prvom rade ujasniť. Jeho závery v tej rovine, že právny vzťah súdneho exekútora a účastníka nemôže považovať za súkromnoprávny vzťah a na druhej strane pre rozhodnutie vo veci použije súkromnoprávnu normu - ust. , sú v príkrom rozpore s tým, čo v odôvodnení rozhodnutia uviedol. Z tohto dôvodu odvolací súd považoval napadnutý rozsudok v tejto otázke za nepreskúmateľný.

Občianskoprávnymi vzťahmi sú majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony ( ).

Tieto vzťahy sú upravené normami súkromného práva a sú založené na princípoch právnej rovnosti ich subjektov; práva a povinnosti, ktoré sú obsahom právnych vzťahov tejto povahy vznikajúce na základe prejavu vôle vyplývajúce z princípu autonómie vôle ich subjektov.

Vzťahy, ktoré sú založené na nerovnoprávnom postavení účastníkov a ktorých orgány verejnej moci rozhodujú o právach a povinnostiach účastníkov na báze autoritatívnosti, sú verejnoprávne.

Pre vyriešenie otázky, či ten-ktorý právny vzťah je súkromnoprávny alebo verejnoprávny je nevyhnutné predovšetkým zistiť, z ktorého právneho vzťahu sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Tento vzťah treba analyzovať a správne právne posúdiť.

Zákon ukladá navrhovateľovi uviesť vždy v návrhu rozhodujúce skutočnosti ( ), ktoré majú súdu umožniť, aby daný právny vzťah analyzoval a právne kvalifikoval. Navrhovateľ je povinný svoj nárok skutkovo vymedziť, nemusí ho však právne vyhodnotiť, pretože je vecou súdu, aby zhodnotil jeho právnu kvalifikáciu.

Je zrejmé, že v danom konaní navrhovateľ považoval za rozhodujúcu skutočnosť, že v exekučnom konaní zaplatil súdnemu exekútorovi odmenu vyššiu ako by mu patrila. V tejto súvislosti je právne významné ust. § 2 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého štátom určeniu a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí je exekútor.

Podľa ust. Exekučného poriadku, exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Pri výkone svojej činnosti je viazaný len , ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami podľa a 5 , zákonmi, inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydanom v exekučnom konaní.

Z definície právneho postavenie súdneho exekútora priamo Exekučným poriadkom vyplýva, že exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu a na jeho činnosť treba hľadieť ako na činnosť orgánu, ktorému je zverený výkon verejnej moci v rozsahu ustanovenom zákonom, a to Exekučným poriadkom a subsidiárne .

Odvolací súd je názoru, že vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.

Preto odvolací súd je názoru, že bolo potrebné poukázať na ust. Exekučného poriadku v platnom znení, z ktorého vyplýva, že osobitným o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, z ustanovenia, ktorého vyplýva (), že vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR, ak škodu spôsobil iný exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu. nadobudol účinnosť 01. 07. 2004, ktorý upravil zodpovednosť za škodu spôsobenú škodu orgánmi verejnej moci a v súvislosti s touto úpravou došlo aj k zmene ustanovenia Exekučného poriadku, podľa ktorej, ak osobitný zákon neustanovuje inak exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona. Podľa ust. zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

So zreteľom na vyššie uvedené preto odvolací súd bol názoru, že napadnuté rozhodnutie bolo potrebné zrušiť pre jeho nepreskúmateľnosť v zmysle ust. a , pretože uvedeným postupom súdu došlo nielen k odňatiu práva účastníkov konania konať pred súdom, ale súd prvého stupňa vec aj nesprávne právne posúdil.

V novom rozhodnutí preto súd prvého stupňa bude dbať pokynov odvolacieho súdu vykoná dokazovanie v naznačenom smere a k svojím zisteniam a záverom prijme aj jasné právne závery, ktoré právne zdôvodní.

V novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.